Benátsky karneval - 2003

Najkrajšia galéria Európy, ktorej stropom si zaslúži byť iba nebo, ako sa o Benátkach pred viacej ako dvesto rokmi vyjadril Napoleon, sa aj tento rok stala počas desiatich fašiangových dní pompéznym festivalom masiek. Táto udalosť každoročne presvedčí stotisíce ľudí z celého sveta, že byť v pravý čas na správnom mieste znamená prísť na 118 benátskych ostrovov prežiť čarovný príbeh čo len jediného dňa a noci. Dva autobusy plné bubákov sa tak ráno prvú marcovú sobotu ocitli na veľkom parkovisku Tronchetto, aby sa vzápätí na Piazzale Roma ponorili do karnevalového ošiaľu. 

Tentokrát sme sem neprišli ani tak vďaka Tizianovi či Tintoretovi, ktorých diela ukryté v benátskych kostoloch inokedy lákajú turistov. Počas karnevalu sa cieľom návštevy Benátok stáva rušný a veselý dav, predovšetkým tá jeho časť, ktorá túži byť v kastovom spoločenstve karnevalu obdivovaná a uctievaná zároveň. Táto kasta masiek je z roka na rok početnejšia a prepychovejšia. Každá z masiek, či už rohatá, alebo s tvárou anjela sa stáva symbolickým výrazom nesmrteľnosti. Kultu masiek sme ľahko podľahli aj my. Takmer každý z bubákov sa vďaka maske stal akýmsi prostredníkom medzi dvoma svetmi, navzájom sme sa vo večerných Benátkach desili a zabávali zároveň. 

Bol to nezabudnuteľný večer, keď sme sa pri Dóžovom paláci pod okrídleným levom svätého Marca stretli, aby sme si vychutnali krátku radosť z prevtelenia. Z masiek bola cítiť radosť aj bolesť, krása aj ohavnosť zároveň a práve v tento sobotňajší večer sme sa mohli dotknúť ilúzie nesmrteľnosti. Najlepšia maska, ktorá budila hrôzu a po tvári jej stekali pramienky purpurovej krvi si odniesla zaslúžene Bubotričko. Na potulkách po Benátkach sme neobišli ani povestný Most vzdychov, zatúlali sme sa aj do židovského getta a zastavili sa na viacerých priestranných campi, krásnych benátskych námestiach. 

Na Piazza San Marco sme dopíjali posledné fľašky šampanského, ktoré sme si ráno pri autobuse rozdali a do neskorej noci ostalo dosť času na tanec v rytme sviežej írskej hudby, ktorá vyvrcholila ruským kazačkom. Až po polnoci sme za sebou nechávali lagúnu a zhýralé benátske ostrovy, ktoré nám aj tento rok priniesli dlhý deň, plný fantázie, hudby a tanca, v ktorom si takmer každý z nás našiel čas aspoň na šálku výbornej talianskej kávy. Keď sme v noci už po niekoľkýkrát prechádzali Ponti Rialto, čierne gondoly sa zahalili do tmy, aby ukryli tajomných milencov a tiché zvuky vesiel odnášali za sebou po vode čerstvú spomienku večnosti.