Symboly Garifúncov - Gifiti a Cassava chlieb

Človek je tvor vynaliezavý. Alkohol destiluje od pradávnych čias. Garifúnci v tomto počine nezaostávajú a vyrábajú svoje Gifiti. Môžeme si to predstaviť ako niečo medzi bylinným likérom a rumom. Každá komunita vytvára samozrejme svoju príchuť, keďže základom výslednej chute je počet a rôznorodosť byliniek, rastlín, korienkov a kôry stromov, ktoré sa nechajú v alkohole vylúhovať.

Aj tu nás malá komunita v Perlovej Lagúne tzv. Marshall Point prekvapila. Okrem toho, že si alkohol sami destilujú, pre nás takmer pradávnym spôsobom, v starých drevených člnoch. Vyčnieva tu jedna postava: Rodolfo Chang Beneth.  

Dostávame jeho meno na papieriku od miestnych a tak sa ho vydávame hľadať. Plus pridávajú ešte užitočné info: „Skúste ho nájsť. On stále niekde behá a rieši. Možno ani nebude doma. Dovolať sa mu je priam nemožné.“

Ako prvé zbadáme v dedine Marshall Point dve mladé mamičky.  Pozerajú sa na tréning bejzbalu svojich dcér. „Bodaj by sme niekedy porazili konečne team z Perlovej Lagúny. Oni sú oveľa väčšie mesto, majú viac peňazí. Ešteže náš team aspoň trochu podporuje Rodolfo.“

„Rodolfo Chang Beneth?“ neveríme vlastným ušiam a podávame im papierik s jeho menom.

„Áno, tamto s nimi trénuje.“ A ukazujú nám na chlapíka tmavej pleti s dlhými vlasmi a so šiltom proti slnku. Ďakujeme všetkým Bohom, že sme ho takto ľahko našli.

Rodolfo je správny človek na správnom mieste. Chvíľu pôsobil aj v USA, kde je najväčšia komunita Garifúncov na svete. Vyzerá to, že tam dostal alebo aspoň vycibril svojho obchodného ducha. „Za posledný mesiac sa nám podarilo predať  10 000 fľašiek našej značky Gifiti. Rozpíname sa po pobreží, kde náš produkt miestne komunity dobre poznajú.“

Neveríme vlastným očiam, keď nám otvára svoju manufaktúru, malý drevený domček priamo na pobreží. Keď vchádzame dnu, máme pocit, že zamestnáva snáď polku dediny. Ženy ručne lepia etikety, muži zbierajú potrebné suroviny. Nechávajú kvasiť hlavne kukuricu, základ pre pálenku. Destilujú a v neposlednom rade chutnajú.

Pred domom pri lagúne sa na veľkých fóliách sušia prísady, ktoré pôjdu do pálenky. Kôra stromu dáva Gifiti aj jeho typickú hnedočervenú, presne ako farba vody v lagúne. Pomaly nám slnko zapadá a my cítime, že by sme sa mali pohnúť ďalej, no všetci hovoria: „počkajte ešte na Gregoryho.“

Prichádza vysoký černoch v bielom tričku. Najprv sa so všetkými zvíta a potom si nechá naliať. V malom priehľadnom pohári najskôr vytvorí tsunami z Gifiti tak, že máme pocit, že sa mu určite z pohára vyleje. Opantáva sa chvíľu jeho vôňou. Sadne si na verandu a pozerá na západ slnka nad lagúnou. Až potom sa napije. Pomaly, ale plným dúškom. Hneď na to vydáva pokyny: do finálneho Gifiti treba ešte doliať trochu duše, rozumej tvrdého vypáleného alkoholu a nechať odstáť v sudoch ďalších pár dní. Gregory je degustátor ako sa patrí.

„Má najjemnejší jazýček a jeho nos zachytí aj tie najvyberanejšie vône.“ Prízvukuje mi pán Chang, hrdý na svojho zamestnanca.

Príbeh garigúnskeho chleba môžeme hľadať v hlbokých indiánskych koreňoch zmiešaných s podstatou Garifúncov a tou je rybárčenie.

Garifúnsky chlieb je podobný veľkej tenkej suchej placke priemerom snáď podobnej rozmeru rodinnej pizza XXL veľkosti. Táto placka sa obyčajne nakrája na malé kúsky, presne ako keď krájate pizzu, aby bola prenosnejšia.

Jeho výhodou je to, že je to akýsi suchár, ktorý si v prípade potreby ako rybár viete zobrať so sebou do loďky a vo vlhkom prostredí sa vám nepokazí. Plus, viete si ho nadrobiť do azda najtypickejšieho jedla domácich a tou je morská polievka. Takto si veľmi jednoduchý pokrm z vody, rýb, trošky korenia, prípadne málo zeleniny dokážete zahustiť chlebom, ktorý celému jedlu dodá na výdatnosti. Nezaplatiteľná výhoda, ak ste celý deň na vode, plavíte sa bažinatým pobrežím a tým pádom nemáte čas venovať sa ničomu inému ako lovu rýb.

Základom je sladký zemiak cassava, ktorý my poznáme skôr pod menom maniok a je pôvodnou rastlinou Amerického kontinentu. Vraví sa, že už indiáni boli prví konzumenti tejto rastliny, z ktorej vyrábali chlieb.

Veľké hrubé korene sa pozbierajú, očistia a nastrúhajú. V tomto bode príde malý zázrak. Nastrúhaná hmota sa žmýka. A žmýka. Je to veľmi náročný proces. Výdajom energie snáď rovnocenný fitnes centru. Maniok sa žmýka až do bodu, kým z neho je úplne suchá, snehu podobná hmota. Táto práca je tradične ženskou úlohou.

Obyčajne sa mokrý nastrúhaný maniok naprace do rukávnika dnes napríklad zo starej vrecoviny, ktorá funguje ako filter. Ak by ste si pozreli staré fotografie, možno by ste sa aj zľakli, akoby obrovských hadov visiacich zo stromov. To boli veľké, niekoľko metrov dlhé rukávniky obyčajne zo stebiel tráv utkané, ktoré slúžili ako filtre. Rodiny boli dakedy oveľa väčšie. Maniokový chlieb sa vyrábal vo veľkých, takmer priemyselných dávkach. Dnes je jednoduchšie zájsť do potravín a kúpiť si napríklad sandwichový chlieb. Dnes už rybári majú mnoho iných alternatív, ako byť na vode sýti. Napriek tomu, ešte stále sa dajú nájsť komunity, kde sa cassava chlieb vyrába ručne ako u nás napríklad rezance do mäsového nedeľného vývaru. Môžete si ich bežne kúpiť v obchode, ale ak má niekto domáce, je to iná pochúťka.

Garifúnci majú tú výhodu-nevýhodu, že ešte veľká časť ich populácie žije často v oblastiach odrezaných do značnej miery od civilizácie. Aj dedinka Orinoco má svoj malý obchod. Ale zásobovanie nie je kontinuálne. Podobne je to aj s elektrikou. Na celé Orinoco pripadá jeden barel denne, ktorý sa premieňa v malej elektrárni na prúd. Keď dieselový agregát dôjde, elektrika skončí. Nový sud sa načne až v nasledujúci deň.  Táto, možno na prvý pohľad zaostalosť, dáva Garifúncom možnosť izolácie, ktorá ich tak ako v minulosti chráni pred okolitými vplyvmi civilizácie. A robí z Garifúncov jednu z najunikátnejších pobrežných komunít pevninského Karibiku.