História Faerských ostrovov - zabudnuté poklady severu

Najstaršie dôkazy o ľudskej prítomnosti na Faerských ostrovoch pochádzajú z obdobia medzi 4. a 6. storočím nášho letopočtu. Archeologické nálezy, ako sú spálené zrná jačmeňa, ovčie DNA v sedimentoch jazier a objavy náhrobných kameňov s keltskými krížmi v Skúgvoy, potvrdzujú teóriu, že prvými osadníkmi boli írski mnísi, známi ako papar, ktorí hľadali izoláciu pre duchovný život.

Žiadne písomné záznamy sa z týchto čias však nezachovali, no o týchto raných osadníkoch hovorí aj slávny írsky misionár sv. Brendan, ktorý vo svojich legendách opisuje „ostrovy svätých“ – čo by mohlo odkazovať na Faerské ostrovy. Svätý Brendan odplával v roku 560 z Írska na lodi vyrobenej z kože a dorazil na ostrovy, ktoré popísal ako „ovčie ostrovy a raj vtákov“.

Aj írsky mních Dicuil v roku 825 vo svojom diele Liber de Mensura Orbis Terrae opisuje ostrovy na severe, kde žili mnísi už sto rokov. Tieto opisy sa zhodujú s charakteristikami Faerských ostrovov, čo naznačuje ich skoré osídlenie írskymi duchovnými. Tieto skoré komunity však pravdepodobne nezanechali trvalú stopu a boli neskôr zatlačené či pohltené novou vlnou osídlenia – Vikingmi.

Okolo roku 800 n. l. sa začína obdobie vikingských výprav, keď sa nórski osadníci začali usádzať na Faerských ostrovoch. Mnohí z nich boli utečencami pred kráľovskou mocou alebo hľadali nové územia. Podľa Ságy o Faeranovi (Færeyinga saga), čo je najstarší písomný záznam o histórii ostrovov, prišiel prvý významný osadník menom Grímur Kamban a usadil sa v dnešnom Funningure.

Jeho priezvisko naznačuje keltský pôvod, čo poukazuje na možné zmiešané dedičstvo prvých osadníkov. Vikingovia priniesli so sebou severský jazyk, ktorý sa vyvinul do dnešnej faerčiny, a zaviedli tradičný systém snemu zvaný Alting, čo položilo základy miestnej samosprávy. Tento snem sa konal v Tórshavne na mieste zvanom Tinganes.

Práve tento snem je považovaný za najstarší parlament na svete. Nie je celkom jasné, v akom roku ho založili, no odhaduje sa, že to bolo medzi rokmi 800 – 900 n. l. Parlament bol konečným arbitrom zákona a miestom, kde sa riešili nevyriešené spory, bol tiež hlavným miestom na uctievanie severských bohov.

Okolo roku 1000 na ostrovoch prijali kresťanstvo, keď Sigmundur Brestisson, vyslaný nórskym kráľom Olafom Tryggvasonom, pokrstil obyvateľov. Prechod na kresťanstvo nebol ani zďaleka pokojný.

Faerskí farmári kresťanstvo odmietli a nasledovalo čoraz krvavejšie obdobie, v ktorom sa boj o náboženstvo prepletal s odporom voči nórskym vplyvom vo všeobecnosti. Aj napriek tomu, že Sigmundur Brestisson bol následne zavraždený, v roku 1035 sa Faerské ostrovy stali súčasťou Nórskeho kráľovstva.

V 12. storočí sa Faerské ostrovy stali kresťanskou spoločnosťou, keď boli začlenené do diecézy Nidaros (dnešný Trondheim). Vznikli tu viaceré kostoly a kláštory, najznámejší bol kláštor v Kirkjubøur, ktorý sa stal náboženským aj kultúrnym centrom.

V 14. storočí sa začala dlhá éra zahraničného zasahovania do faerského hospodárstva. V tom čase boli obchodné predpisy nastavené tak, že všetok faerský obchod musel prechádzať cez Bergen v Nórsku, aby sa vybrala colná daň.

V tomto období sa začína aj feudalizácia ostrovov. Pôda patrila kráľovi, no miestni farmári – bóndi – mali významné slovo pri správe vecí verejných. V roku 1380 sa Nórsko spojilo s Dánskom do personálnej únie, čím sa Faerské ostrovy dostali pod dánsku kontrolu. Túto úniu poznáme pod názvom Kalmárska únia.

V 15. storočí bol Althing premenovaný na Løgting, ktorý však postupne strácal svoje právomoci a stal sa len súdnym orgánom. V 90. rokoch 14. storočia sa ostrovov zmocnil henry I. Sinclair, gróf z Orknejí, ktorý bol vazal Nórska a tak boli Faerské ostrovy súčasťou kniežatstva Sinclair v severnom Atlantiku.

Neskôr v roku 1524 dánsky kráľ Christian II. ponúkol Faerské ostrovy a Island anglickému kráľovi Henrichovi VIII. ako zálohu za pôžičku, čo však bolo odmietnuté. Tento krok pravdepodobne zachránil faerčinu pred osudom jazyka Norn, ktorý zanikol na Shetlandských a Orknejských ostrovoch. 

Následník Christiana II. – Christian III. – v roku 1537 udelil nemeckému obchodníkovi Thomasovi Köpperovi exkluzívne obchodné práva na Faerských ostrovoch. Tieto práva podliehali určitým podmienkam, ako napríklad: tovar sa mal kupovať za jeho trhovú hodnotu, ostrovy mali dodávať iba tovar dobrej kvality a obchodníci mali podľa týchto podmienok jednať s Faerčanmi spravodlivo a čestne.

V 16. storočí sa Dánsko stalo protestantskou krajinou a s tým prišli aj významné zmeny – faerská cirkev bola reformovaná a majetky katolíkov skonfiškované. Celý tento proces trval takmer 5 rokov, počas ktorých sa namiesto latinčiny používala dánčina. Kláštor v Kirkjubøur zanikol a cirkevná moc sa oslabila.

V polovici 17. storočia prevzal Faerské ostrovy muž menom Christopher Gabel od dánskeho kráľa. Ostrovy mu boli darované ako osobný feudálny majetok a on ich neskôr zveril svojmu synovi Fridrichovi. Obaja títo muži prijali titul guvernéra a Faerčania si ich pamätajú pre ich krutú vládu, z ktorej profitovali na úkor ostrovanov.

Snažili sa opevniť Skansin ešte viac, ako pôvodne bol, a to pomocou neplatených robotníkov z Tórshavnu. To, čo nasledovalo, by sme mohli nazvať mini revolúciou Faerčanov. Dánsku bola podaná formálna sťažnosť, no miestni obyvatelia zobrali veci do vlastných rúk – záhadné požiare a výbuch v sklade strelného prachu zničili mnohé budovy, ktoré vlastnila rodina Gabelsov.

V roku 1677 zaútočili na mesto francúzski piráti a Dánsko muselo rozhodnúť, ako obnoviť mier a ekonomiku na Faerských ostrovoch, a tak ostrovy opäť prebral kráľ.

Od roku 1709 Dánsko zaviedlo na Faerských ostrovoch obchodný monopol – len vybraní dánski obchodníci smeli obchodovať s ostrovmi, čo miestnym spôsobovalo značné hospodárske ťažkosti. Ostrovy zažívali úpadok, izoláciu a časté hladomory. Hospodárstvo bolo založené najmä na rybolove a poľnohospodárstve, ktoré boli silne závislé od priazne počasia.

Tento monopol trval až do roku 1856 a spôsobil hospodársku izoláciu a úpadok ostrovov. V tomto období boli ostrovy vystavené aj pirátskym útokom, najmä zo strany britských a francúzskych pirátov, čo ešte viac zhoršovalo životné podmienky obyvateľov.

Faerské ostrovy sa v roku 1814 stali súčasťou Dánska na základe Kielského mieru spolu s Grónskom a Islandom. Následne bol faerský parlament oficiálne zrušený a nahradený dánskym súdnictvom. Dánčina bola zavedená ako hlavný jazyk.

V 19. storočí, v období európskych národných obrodení, sa prebudilo aj faerské povedomie. Miestni intelektuáli a pastori začali písať po faersky, zbierať ľudové piesne a usilovať sa o uznanie faerčiny ako spisovného jazyka. V roku 1849 vstúpila v Dánsku do platnosti nová ústava a Faerské ostrovy získali zastúpenie v dánskom parlamente, čo posilnilo ich politický význam.

Následne v roku 1852 sa obnovil Løgting ako druh regionálnej rady iba s poradnými právomocami, pričom mnohí ľudia dúfali v prípadnú nezávislosť. Medzitým hospodárstvo na ostrovoch rástlo zavedením rozsiahleho rybolovu a Faerčanom bol povolený prístup do veľkých dánskych vôd severného Atlantiku.

Životná úroveň sa tak následne zlepšila a došlo k nárastu populácie. Najvýznamnejšou osobnosťou tohto obdobia bol Venceslaus Ulricus Hammershaimb, ktorý roku 1890 vytvoril štandardizovaný pravopis faerčiny. Hoci bol silne ovplyvnený dánčinou, umožnil rozvoj písanej literatúry a školstva v domácom jazyku. Aj keď bola faerčina štandardizovaná, až do roku 1938 sa nesmela používať na verejných školách a v kostoloch.

V 20. storočí prešli Faerské ostrovy obrovskou transformáciou. Počas druhej svetovej vojny boli obsadené Britmi (1940–1945), keďže Dánsko bolo okupované Nemeckom. Táto dočasná samostatnosť posilnila miestnu túžbu po nezávislosti. Britská operácia známa ako Valentine mala zabrániť nemeckej invázii. Vzhľadom na svoju strategickú polohu sa Faerské ostrovy mohli pre Nemecko ukázať ako užitočné v bitke o Atlantik. Namiesto toho Briti vybudovali leteckú základňu na Vágare, ktorá sa doteraz používa ako jediné medzinárodné letisko na ostrovoch.

Faerské rybárske lode v tomto období poskytovali Spojenému kráľovstvu veľké množstvo rýb, čo bolo rozhodujúce vzhľadom na prídel potravín. V tomto období došlo k určitým pokusom o vyhlásenie úplnej nezávislosti, ale Spojené kráľovstvo sa zaviazalo, že nebude zasahovať do vnútorných záležitostí a ani nebude konať bez povolenia oslobodeného Dánska.

Počas pobytu britských vojakov sa uzavrelo 150 manželstiev medzi Britmi a faerskými ženami. Práve skúsenosti z vojnovej samosprávy boli rozhodujúce pri dláždení cesty k formálnej autonómii v roku 1948.

Po vojne Faerčania hlasovali v referende v roku 1946 za úplnú nezávislosť, no výsledok bol tesný a dánska vláda referendum neuznala. Namiesto toho v roku 1948 udelila ostrovom autonómiu: vlastný parlament (Løgting), vládu (Landsstýri) a kontrolu nad väčšinou vnútorných záležitostí. Faerčina sa tak stala úradným jazykom, hoci dánčina sa na školách stále vyučuje ako druhý jazyk a faerskú vlajku oficiálne uznali aj dánske úrady.

Odvtedy sa Faerské ostrovy stali modernou spoločnosťou, ktorá si udržiava tradície a jazyk. Nezávislosť zostáva dlhodobým cieľom mnohých politických strán. V nasledujúcich desaťročiach prešli ostrovy modernizáciou, rozvojom infraštruktúry a zlepšením životnej úrovne obyvateľov.

Začiatkom 90. rokov 20. storočia došlo k dramatickému prepadu zásob rýb, ktoré boli nadmerne lovené pomocou nových špičkových zariadení, a v tom istom období sa vláda zaoberala aj masívnymi nadmernými výdavkami. Štátny dlh dosiahol úroveň 9,4 miliardy dánskych korún, až napokon v októbri 1992 bola Faerská národná banka nútená požiadať Dánsko o finančnú pomoc.

Nasledovali úsporné opatrenia, ktoré znížili verejné výdavky, zvýšili dane a DPH a verejným zamestnancom sa znížili mzdy o 10 %. V tomto období emigrovalo až 6 % obyvateľstva do Dánska a nezamestnanosť dosahovala neskutočných 20 %. V súčasnosti sa Faerské ostrovy pýšia svojou nízkou nezamestnanosťou, ktorá je na úrovni 1,2 %.

Dnes sú Faerské ostrovy prosperujúcim autonómnym územím s vlastnou ekonomikou, založenou najmä na rybolove, akvakultúre a IT sektore. Ich zahraničná politika je síce stále pod správou Dánska, no v mnohých oblastiach vystupujú samostatne – napríklad nie sú členmi EÚ, hoci Dánsko áno. Toto rozhodnutie urobili hlavne kvôli kvótam v rybolove, s ktorými nesúhlasia.

Faerčania si uchovávajú silný zmysel pre identitu: faerčina je hlavným jazykom, deti sa učia tradičné tance, spevy aj remeslá. Zároveň však čelia výzvam globalizácie, klimatických zmien a odlivu obyvateľstva do zahraničia.

Medzi najdôležitejšie míľniky tohto storočia patrí napríklad otvorenie prvého podmorského tunela (Vagatunnilin) v roku 2002, ktorý spojil Streymoy a ostrov Vágar.

V roku 2017 bola udelená prvá michelinská hviezda reštaurácii ROKS, ktorá je považovaná za jednu z najizolovanejších michelinských reštaurácií. V tomto roku boli tiež uznané manželstvá rovnakých pohlaví.

V roku 2020 bol na ostrovoch postavený svetový unikát v podobe 11-kilometrového tunela pod morom, v ktorom sa nachádza kruhový objazd.

História Faerských ostrovov je príbehom vytrvalosti, adaptácie a hrdosti. Od neznámych írskych mníchov, cez vikingských osadníkov až po moderný autonómny národ, Faerčania si uchovali svoju osobitosť napriek vetru dejín. V čase, keď mnohé malé národy hľadajú svoje miesto vo svete, Faerské ostrovy predstavujú jedinečný príklad toho, ako možno spojiť staré a nové – korene a krídla.

Poďte s BUBO aj vy objaviť krásy tohto ostrova. S nami môžete zažiť večeru u lokálcov, výstup na najvyššiu horu ostrovov, ale aj kúpanie v ľadovom Atlantiku. Tak na čo ešte čakáte?