I am Sory

Ocitáme v zemi vzpriamených ľudí a ideme preskúmať, ako sa Sankarovi (ktorý bol v puči v roku 1987 zavraždený), podarilo začať budovať jeho sen o hrdej Burkina Faso, kde začíname našu veľkú expedíciu Západoafrické dobrodružstvo. A keďže je nám v BUBO už akosi súdené byť večnými lovcami zážitkov, rozhodli sme sa, že tentokrát sa pokúsime uloviť niečo naozaj výnimočné. A čo už len môže byť výnimočnejšie ako originálne ľudské príbehy? Na jeden z nich sme na našej ceste po Burkina Faso natrafili... 

Pristávame v hlavnom meste Ouagadougou. Letisko metropoly pôsobí ako niečo medzi veľkým kurínom a skladom DHL. Všade sa tu váľajú nespočetné krabice, kufre, pomedzi ne sa potulujú či vylihujú kde tu aj nejaké zvieratá... Ok, sme tu správne! Ouagadougou – čítaj „uagadugu“, je ževraj mesto s najsexi názvom celej Afriky. Prečo nie... My sa v metropole s takmer milión a pol obyvateľmi snažíme ako prvé vypátrať nejaké stopy histórie, ktorá nás zaujíma. Zastavujeme sa teda pochopiteľne v tunajšej katedrále - jednej z dominánt mesta. I keď je súčasná Burkina majoritne moslimskou krajinou, predsa len vplyv Francúzov a kresťanstva (dnes sa k nemu hlási cca desať percent obyvateľstva oproti 50 percentám moslimom a 40 percentám vyznávačov rôznych kmeňových afrických náboženstiev) tu zanechal svoju skromnú stopu v podobe tohto svätostánku.

Pre domácich sme ako skupinka ´bielokožcov´, snažiacich sa dostať do tohto kostola, niečo exotické, vôbec nechápu, čo tu vlastne chceme. Aby nás vôbec vpustili do katedrály, tvrdíme, že sme veriaci a ideme sa pomodliť. „Okej,“ znie napokon odpoveď zriadenca, ktorý sa tvári, že tu tomu celému velí. „Ale hádam sa nejdete modliť aj s fotoaparátmi!“ Improvizujem, snažím sa mu vysvetliť, že my si zaznamenávame naše modlitby na fotkách. Nechápavo krúti hlavou. Pýtam sa ho, či už niekedy počul o Japoncoch, ktorí si fotia naozaj všetko. Znovu nechápavo krúti hlavou. Tak mu vravím, že my sme ako tí Japonci, akurát trochu iní. Konečne vyzerá, že pochopil, ale zavelí, že dnu sa môžeme ísť pozrieť jedine bez fotoaparátov. Tak nám nezostáva, len vám interiér katedrály v Ougadougou opísať. A vám, že nám to budete veriť... 

Tunajšia katedrála je menšia, veľmi jednoduchá stavba, postavená v tridsiatych rokoch 20. storočia. Zaujme na pohľad už tým, že z priečelia jej chýba pol vežičky. Nachádza sa v strede zaprášeného parkoviska, v príjemnom prítmí veľkých košatých stromov. Celá pôsobí dojmom relatívne spustnutej budovy. V Európe by sme ju pravdepodobne prešli bez väčšieho povšimnutia. No tu, v čiernej Burkina Faso, krajinou islamu a afrických lokálnych náboženstiev, so svojou búrlivou históriou, má svoje neprehliadnuteľné čaro. Vnímame ho aj vnútri. Ticho a pokoj, uprostred skromného interiéru sedia na drevených laviciach okrem nás ešte dvaja ľudia.

Tak sa nám to podarilo, hovoríme si ako vychádzame von. No naša dobrodružná návšteva katedrály sa tým zďaleka nekončí. Pri vchode ku mne pristúpi akýsi dôležito sa tváriaci chlap. „Kto to tu vedie?!“ Bez mučenia sa priznávam a v duchu si pomyslím, že si viem predstaviť aj lepší spôsob zoznámenia, ale čo už... „Musíte ísť so mnou!“ Napätú atmosféru nachvíľu rozptýlia rozkošné tunajšie deti, ktoré sa zhŕknu okolo nás na parkovisku. Vyzerajú, že idú práve zo školy a majú na nás veľmi veľa otázok. Je to náš prvý deň na zájazde, a tak je každý zo skupiny veľmi ochotný robiť s nimi malé improvizované interview. 

No zriadenec na mňa čaká a trvá na svojom. Vchádzam za ním do modro-žltej brány, za ktorou sa nachádza administratíva katedrály. „Ukážte mi, ako sa modlíte!“ dostávam ďalší pokyn od asi najvyššieho vedúceho na mieste, aspoň tak sa správa aj pôsobí. Dostávam stoličku. Za stolom predo mnou si sadá, nazvem ho ´kontrolór modlenia´. „Ale ja sa neviem modliť po francúzsky!“ snažím sa mu vysvetliť. „Viem,“ odvrkne na mňa, „povedali mi, že ste Japonci.“ Odporovať asi nemá význam a tak dohrám svoju časť divadla bez ďalších zbytočných otázok. Pomodlím sa v africkej krajine pred pár cudzími prísnymi chlapmi. „Welcome to Burkina Faso!“ vyhŕkne namiesto mňa takmer ako ´amen´ spokojný ´kontrolór´. Tak, úvod do krajiny by sme mali. Burkina Faso - krajina slušných ľudí... 

Na ďalší deň sa naša cesta po krajine stáča na juh. Máme v pláne prejsť druhým najväčším mestom krajiny. Bobo-Dioulasso je prakticky na hlavnom obchodom ťahu s južným susedom - Pobrežím Slonoviny, a tak bolo kedysi dôležitým ekonomickým uzlom celej krajiny. Keď Burkina Faso získala nezávislosť, písal sa rok 1960. Šesťdesiate roky boli aj pre túto zem obdobím veľkých plánov a nádejí. 

Presne v tomto čase dorazil z vidieka do Bobo-Dioulasso za vidinou lepšej práce aj mladý Sory Sanlé. Mal osemnásť rokov, miloval hudbu a veril tomu, že jeho krajina, konečne oslobodená od francúzskej nadvlády dokáže veľké veci. Jedna z prvých vecí, ktorú vo veľkom meste „musel“ spraviť, bolo odfotiť sa na preukaz totožnosti. Tá fotka ho vtedy stála celé vreckové, čo mal so sebou. To je teda riadne výnosný biznis, pomyslel si iba... 

Asi mu to bolo osudom, pri fotografii zostal. Zamestnal sa v jednom foto- štúdiu a od fotografa z Ghany, ktorý ho prevádzkoval, sa postupne naučil všetko užitočné, čo potreboval. Až si jedného pekného dňa usilovný učeň Sory otvoril vlastné štúdio. „Bolo to obdobie, keď boli v Bobo široké bulváre plné zelených stromov, odvšadiaľ hrala hudba a vždy sa našiel niekoho, s kým ísť von a zabaviť sa. Aj z môjho štúdia hrala hlasná a chytľavá hudba. Ľudia najskôr nevedeli, čo očakávať, ale potom sa ku mne hrnuli v húfoch,“ rozpráva nám s úsmevom Sory. 

Sory pomenoval svoje štúdio Volta Photo, pretože vtedy sa ešte jeho domovina stále volala Horná Volta. Vyzdobil ho rôznymi farebnými tapetami a kuriozitami, kvôli ktorým tam ľudia začali chodili. A schádzali sa sem naozaj z rôznych kútov. Mal napríklad aj tapetu, na ktorej bolo lietadlo. Ľudia sa pred ňou fotili a keď prišli domov na vidiek, chválili sa, že boli lietadlom na výlete povedzme vo Francúzsku. Vo svojom sklade mal Sory niekoľko košieľ, viazaniek, oblekov. Dokázal aj z jednoduchých ľudí vyčarovať naozajstných elegánov podľa poslednej módy. Inokedy k nemu chodila miestna mládež tak vyobliekaná, že by sa kľudne mohla prechádzať po parížskych bulvároch. Medzi jeho známe rekvizity patril aj štýlový čierny telefón. Veľa ľudí chcelo mať fotku, ako niekam volajú. Cool bolo už len to, že máte komu v Afrike v 60. rokoch zavolať. 

V tých časoch otvorili v Bobo-Dioulasso dve kiná. Dávali v nich vtedy veľmi populárne filmy o kovbojoch. Do ateliéru sa hrnuli mladíci, ktorí chceli mať fotku ako hlavné postavy v tých filmoch. A tak to chvíľu vyzeralo, že Sory sa stane špecialistom na fotenie čiernych kovbojov... Bol však nadaný nielen výtvarne, ale aj hudobne. Pre svoju lásku k muzike robil často na svojej motorke robieval nočné záťahy. Nabalil reproduktor, fotoaparát a blesk a vydával sa do okolia mesta, ale aj do vzdialenejších oblastí. Pristavil motorku pri nejakom bare, kde hrala hudba, pripojil reproduktor a decibely sa v okamihu znásobili, šírili sa krajinou. Ľudia prichádzali, aby zistili, čo sa deje. 

Sory na tie časy spomína dodnes: „Moju hudbu bolo počuť až na vzdialenosť pätnásť kilometrov. Všetci chceli vedieť, čo sa deje, a tak si obliekli svoje najlepšie šaty a dorazili.“ A zábava sa mohla začať. Tancovalo sa častokrát do svitania, odtiaľ Sory odchádzal rovno späť, do svojho štúdia. Zaznamenal takto unikátne svedectvo svojej doby, ktoré by bez neho a jeho fotiek možno zostalo navždy zabudnuté... Keď sa Sory blížil k svojej sedemdesiatke, žil si už pokľudný život v tieni kedysi slávneho a rušného mesta Bobo-Dioulasso. Až sem nedorazil francúzsky producent a spisovateľ Florent Mazzoleni, ktorý bol fascinovaný obalmi albumov, ktoré kedysi dávno Sory nafotil... 

Soryho bratranec Drissa Kone kedysi založil jazzovú kapelu Volta Jazz. Poprosil svojho nadaného príbuzného, aby im spravil ´cover´ fotky na obal ich platne. O niekoľko desiatok rokov neskôr, keď Florent Mazzoleni skúmal vývoj hudby v Burkina Faso, natrafil aj na skupinu Volta Jazz. A keď sa v roku 2011 ocitol v Bobo, našiel fotografa sedieť pred svojím štúdiom a páliť staré fotky. Nie snáď preto, že by mal Sory depresie, alebo že by ho ťažila staroba. Jednoducho si len upratoval vo svojom archíve.

Florent ihneď spoznal, aký skvost má pred sebou a stal sa nielen Soryho osobným priateľom, ale aj jeho neformálnym manažérom. Vydali spolu päť kníh, jedna bola dokonca nominovaná na prestížnu cenu Grammy. Sory Sanlé sa stal prvým Afričanom, ktorý mal samostatnú výstavu v americkom múzeu Art Institute of Chicago. Dnes vystavuje po celom svete. Napriek tomu si žije svoj pohodový život v pokoji kedysi tak živého mesta Bobo-Dioulasso v Burkina Faso. 

Sory má dnes takmer osemdesiat rokov a stále je aktívny. Tak ako kedysi, aj dnes behá na svojej motorke po meste a vyhotovuje fotky na občianske preukazy. Teda robí to, s čím sa tu stretol ako prvou vecou, keď sa tu ako osemnásťročný, pripravený dobyť svet, ocitol. Len trochu inak... „Dnes už nikto nechodí do ateliéru na to, aby si spravil fotku. Je iná doba, všetci majú fotky vo svojich telefónoch. Fotografia bola kedysi remeslom, umením, dnes fotia všetci všetko,“ hovorí, no v jeho hlase necítiť žiaden hnev. Sory je proste večný optimista, spokojný so svojím pestro a naplno prežitým životom. Cítime okolo neho túto pohodu a sme radi, že sa nám podarilo nielen navštíviť štúdio tohto vzácneho muža, no ešte si s ním aj zájsť na obed... 

Na obed so Sorym mierime do najlepšej reštaurácie mesta. Aj keď, v Burkina Faso je také niečo veľmi relatívny pojem. Ak majú niekde v Západnej Afrike viac ako dve jedlá v ponuke, ste v super reštaurácii. Obyčajne sa jedná o extrémne atletické kura a rybu. Doma by ste pravdepodobne také jedlo vrátili. No tu ďakujete, že vôbec niečo na tanieri je. Kura pripomína skôr lietajúceho kraba a ryba - to býva čistá lotéria. Sory si však s kuraťom parádne poradil. Je vidieť, že sa vyzná...  

A ďalší zážitok s týmto výnimočným mužom ma ešte len čaká. Sedím za Sorym na motorke, frčíme si po meste, občas sa niekde pristavíme, Sory pozdraví kamošov, prehodí slovko-dve. Normálny africký život 80-ročného fotografa, ktorý sa so svojimi víziami, inováciami a bohémskou povahou stal už navždy súčasťou histórie a duše mesta. Predstavujem si, ako niekedy chodieval na svojej motorke na tie slávne výjazdy do okolitých dedín, všetky tie bujaré africké párty. To museli byť časy.... 

Dnes je zjavné, že Volta photo má už svoje najlepšie časy za sebou. No to, čo Sory zažil a vpísal do dejín tohto mesta, sa už nikdy nevymaže, nezabudne. Otvára železné dvere svojho štúdia, ktoré ukrýva kopec vzrušujúcich príbehov. Ukazuje mi, ako to bolo v štúdiu niekedy, pokiaľ až stáli zástupy ľudí, ktorí si buď prišli spraviť fotku, alebo čakali na svoju podobizeň. Zapína malé rádio, ktoré má položené na bandaske s vodou. Rozoznie sa z neho hudba dávno zašlých čias, perfektne dotvárajúca atmosféru celého priestoru, ktorý doslova dýcha dušou a starými príbehmi. 

Sory vyberá starý blesk, akumulátor a ukazuje mi, ako ľudia kedysi stávali na schodíkoch. „Tu na stene bola tapeta, napríklad tá s lietadlom. A ľudia potom na fotkách vyzerali, že nastupujú do lietadla,“ srdečne sa smeje nad svojimi spomienkami ešte dnes. Je to obdivuhodné, ale tento dnes už starček má po celý čas dobrú náladu. Až by jeden mal chuť nakaziť sa od neho tým jeho životným optimizmom...

Zrazu vyberá rodinný album, v ktorom má fotky zo všetkých možných období, štýlov, príbehov. Ukazuje mi, kde má zväčšovák, aký papier používal, kde fotky vyvolával. Napriek svojmu veku pôsobí veľmi čulým, aktívnym dojmom. Stále niečo robí, behá po svojom ateliéri akoby mal najmenej o päťdesiat rokov menej. A aj keď si na chvíľu sadne a ovieva sa, stále sa usmieva, rozpráva mi niečo. „Teraz robím fotky na občianske. Zvláštne, práve tým som niekedy začínal...“ Vyberá malý fotoaparát, vsúva do prenosnej tlačiarne SD kartu a výsledok na seba nenechá dlho čakať. Potom sa ešte obráti na mňa a s tým nákazlivým šibalským úsmevom sa ma spýta: „Nespravíme si selfie?“ Som trochu prekvapená, ale dá sa maestrovi povedať nie?... 

A tak mám zážitok na celý život. A nielen vďaka fotografiám. Spomienky na Soryho mi zostanú v srdci navždy. Svetobežník, ktorý sa preslávil vo svete, no navždy s africkou dušou, láskou k svojmu mestu. Čakali sme všeličo, ale že si ulovíme zážitok s takýmto výnimočným ľudským príbehom, to asi nie... Lúčime sa so Sorym a všetci niekde vnútri cítime, že niekedy oveľa viac ako tie najskvelejšie a najvzrušujúcejšie adrenalíny a dobrodružstvá je stretnúť človeka, dotknúť sa jeho príbehu a cez neho ochutnať ďalší kus krajiny. Sory, ďakujeme, zostaneš jedným z najžiarivejších kúskov nášho Západoafrického dobrodružstva...