Steve Jobs vždy hovoril, že nechce byť najbohatším mužom na cintoríne, ale túži zmeniť svet. Ja som sa v novembri 1989 prestrihal cez ostnatý drôt v Devíne, ktorý oddeľoval Československo od Rakúska a rozhodol som sa svet spoznať.

Dnešnej ére cestovania hovorím aj svet „škrtačov“. Vložia nohu do krajiny, nakuknú do hlavného mesta a môžu si krajinu odškrtnúť. Vystúpia z lode na nábreží Dunaja, prebehnú na dve hodiny Bratislavou a budú sa doma chváliť, že navštívili Slovensko. Čad bez Čadského jazera nie je pre mňa návšteva Čadu. Mali bez magického Timbuktu nie je Mali a Jemen bez hlinených mrakodrapov v Hadrmavte nie je Jemenom. Utekáme po krajinách, škrtáme a máme skvelý pocit, akí sme cestovatelia...

Zahrýzať sa do krajín čoraz hlbšie...

O mne už pred pätnástimi rokmi písali ako o Slovákovi-cestovateľovi, ktorý prešiel celý svet. No ja som sa vždy bránil. Slovo cestovateľ mi v dnešnej dobe evokuje hocikoho, kto má peniaze. Veď doletieť sa dá už naozaj všade, na tom niet čo obdivovať. Ja stále hovorím, že chcem byť riaditeľom najlepšej cestovnej kancelárie! Vytvoriť tím profesionálov, ktorí sa budú ochotne a s pokorou snažiť robiť pre našich klientov stále viac. Nechcem, aby sme to, čo robíme, brali ako prácu, ale ako vášeň, poslanie. Aby sme tomu verili, stále v tom videli hlbší zmysel. A tiež, aby sme sa do krajín, ktoré našim klientom ponúkame, zahrýzali stále hlbšie a hlbšie. Aby sme sa nikdy nestali škrtačmi, ale naopak, odhaľovali duše miest, dotýkali sa ich tajomstiev, cítili, čím žijú tamojší ľudia...

Alžírsko sa už čoskoro stane trendy destináciou. Buďte tam skôr.
Foto: Ľuboš Fellner — BUBO

Svet môžete prebehnúť alebo ho naozaj spoznať.

Stretol som Číňana, ktorý na bicykli prešiel z Beninu do Pekingu – vážne!!! To už však považujem nie za cestovanie, ale skôr za fyzický výkon. Jazda na trabantoch je síce srandou, ale nie je to o dôkladnom poznaní. Skôr by som povedal, že je to o večnom opravovaní áut a problémoch s navigáciou, šinúc si to po hlavných cestách bez všimnutia si tých najzaujímavejších odbočiek. Beriem, že overlanders je zaujímavý súčasný fenomén. No mne tam chýba to skutočné spoznávanie. Je to proste drive, nekonečné šoférovanie na úkor hľadania najväčších pokladov v útrobách krajiny. Obdivuhodná fyzická námaha a a challenge – to áno. Ale rokmi som zistil, že na skutočné spoznávanie sveta treba niečo iné, niečo viac...

Aj ja som na začiatku svojho cestovania robil crosscountries, tak ako dnes obľúbení chlapci na trabante. Ja som však chodil stopom - cez Turecko, Irán, Pakistan až do Indie. Na viac som nemal peniaze. Bolo to divoké, lepil som to, ako sa dalo. Nasadol som v Teheráne do autobusu a šofér ma o 55 hodín „vypľul“ kdesi v Istanbule. Skvelé zážitky, skvelé časy. No systematické spoznávanie sveta to nebolo. V mojich začiatkoch sa mi podarilo bývať v Dillí samému tri mesiace. No aj tak. S Indiou som sa začal naozaj zoznamovať až keď som mal peniaze na poriadneho sprievodcu. Žiadne Lonely planets a najlepšie bedekre nestačia na skutočné spoznanie. Potrebujete človeka, ktorý je tu doma, ktorý sa vyzná, vie kedy, kde, ako, prečo, začo...

Zrazu sa predo mnou otvorila celkom nová, neuveriteľná India, a v nej neuveriteľné súvislosti. Ako som sa do krajiny ponáral hlbšie, začal som hltať knihy indických autorov, pozerať indické filmy, spoznávať jej dušu. V začiatkoch som pri mojom cestovaní logicky spoznával tie najnižšie kasty. Spával som v najhorších hoteloch, chodil lacnými autobusmi a vlakmi, videl chudobu. No stretnúť elitu, na to potrebujete peniaze. Musíte spať v najlepších hoteloch, ísť na najlepšie koncerty, jesť v najluxusnejších reštauráciách, a potom si získať priateľov, ktorí vás pozvú na svadbu na úrovni. Takto postupnými návštevami si získavam vplyvných známych, ktorí majú v krajine moc, ovplyvňujú jej smerovanie.

Jedna vec je, že keď sa tu nestretávate s tou najvyššou kastou, najsilnejšími obchodníkmi, ktorí rozhodujú, nepoznáte Indiu komplexne. Druhá vec je, že títo ľudia ma aj z cestovateľského hľadiska dostanú vždy ďalej, kam íní povolenia nedostanú. Preto som aj v oblasti Nagalandu a Arunachal Pradeshi (severovýchod Indie) bol chvíľku pred ostatnými. 

Čím viac bohatlo Slovensko, tým viac som si mohol dovoliť aj ja bývať v tých najlepších hoteloch. Tam, kde býva indická elita. Nie všade sú najbohatší tí najskorumpovanejší. U nás máme smutnú skúsenosť, že stačilo poznať Mečiara, aby sa človek niekam vyšvihol. India je iná. Indická elita nepije alkohol, často ide o striktných vegetariánov, ľudí, ktorí majú vyštudované najlepšie školy sveta. Vážia si vzdelanie aj tradície svojich predkov. Makajú, rozvíjajú sa. Sledujem takto zblízka rýchle stúpanie krajín tzv. tretieho sveta, a som z toho nadšený. Už len v priebehu jednej generácie je tá zmena enormná... 

Na rikši v starom Delhi.
Foto: Ľuboš Fellner — BUBO

Umením cestovania je prepojiť luxus a autentickosť

O mne sa vie, že mám rád luxus. No nie povrchný luxus. Neuznávam cestovanie, keď niekam letíte biznis-classom, prídete do najlepšieho hotela v hlavnom meste, strávite tu tri noci a letíte späť s odškrtnutou krajinou. No podobne neuznávam couch surfingairbnb, čiže stretávanie sa s amatérmi, ktorí ako profesionálni sprievodcovia neovládajú základné fakty a môžu vás zahrnúť celkom mätúcimi informáciami. Bývať niekde priamo v rodine, byť takto v interakcii s domorodcami, ich mentalitou je na nezaplatenie, no to tvorí iba časť cesty. Takisto ako letieť do krajiny triedou biznis a spať v najlepšom hoteli by mala byť iba časť vášho zážitku. 

Oba tieto svety treba vedieť prepojiť. Sadnúť do dopravného prostriedku, potom hodiny, dni, týždne sedieť na zadku a trmácať sa v prachu a pote niekam do neznáma. Prejsť danú krajinu dôkladne. Skúsiť miestnu dopravu aj prenajatú. Cesta vlakom do Tatier vám neumožní vystúpiť v Trenčíne a zastaviť sa na nádhernom hrade. Prenajatá doprava s profesionálnym sprievodcom vám váš čas naplní na maximum. Ak idete slovenskými vlakmi a zistíte, že ich dal premiér zadarmo a stretnete vyholené hlavy v zelených tričkách, získate o Slovensku určité informácie. No ak nenatrafíte v kupé na vzdelanca, nedozviete sa nič o Trenčianskom hrade, o tom, že práve tu rímske vojská v roku 101 strávili zimu, že kúsok odtiaľto prebieha najväčší hudobný festival Slovenska Pohoda.

 Ešte lepšie je, ak máte peniaze na to, aby ste sa Pohody zúčastnili, a ešte lepšie, ak máte na to, aby ste kvôli Pohode merali na Slovensko cestu. Tvrdím, že návšteva festivalov je univerzitou cestovania. A teraz nehovorím vyslovene o tých hudobných, ale skôr o etnologických festivaloch, ktoré sa konajú na určitom mieste a v danom období od nepamäti a nesú so sebou staré zvyky pôvodných kmeňov. Za týždeň na jednom z najúžasnejších festivalov sveta v Papue-Novej Guinei odo mňa pýtali 50 tisíc australských dolárov na osobu, a bez letenky do Austrálie.

Na festivale Guerwol v Nigeri

Taká vzácnosť to je. Aj v Riu idú ceny všetkého hore práve počas karnevalu. Lóža na najkrajší toskánsky festival Palio v Siene stojí viac ako desaťtisíc eur. Áno, festivalmi sa dostávame do inej ligy cestovania, aj financií.

Palio, Guerwol, Goroka...to všetko sú festivaly, na ktoré potrebujete peniaze. Lety, lístky, hotely majú vtedy násobnú cenu, miesta niekedy musíte získavať roky vopred. No verte, oplatí sa to. Festivaly vám dajú spoznať svet a jednotlivé krajiny v novom, úžasnom svetle...

Pri každej ceste myslí Ľuboš aj na svoju bezpečnosť
Foto: Ľuboš Fellner — BUBO

K pamiatkam UNESCO s ochrankou a guľometom

Keď ste dnes ochotní investovať a máte odvahu, podarí sa vám navštíviť aj krajiny s problematickou bezpečnosťou. V dnešnej dobe overturizmu, kde v airbnb v Barcelone bývajú ľudia z celého sveta a Barcelončana v celom dome nestretnú, sú práve tieto nebezpečné krajiny jedinými miestami, ktoré si užijete bez turistov. Ísť dnes do Líbye, Sýrie, Alžírska – áno, to chce guráž. Ale zas sú to jediné miesta, kde budete pred pamiatkou UNESCO stáť naozaj sami. Len nedávno sme si museli na cestu do Agadezu v Nigeri - púštneho miesta pod patronátom UNESCO prenajať vojenskú ochranku s guľometom a chlapcov s mínometom. Bolo to drahé. Ale boli sme tam úplne sami. A iba na takýchto cestách sa vám pritrafí, že vás prijme samotný sultán Agadezu a s jeho pravou rukou - ministrom pôjdete na privátnu večeru, ako sa pošťastilo nám. Výsledok? Nová destinácia Ténéré, zatvorená celé desaťročia, ktorú už teraz pre vás chystáme! Len na výnimočných cestách stretnete výnimočných ľudí. A tí nám otvárajú dvere ďalej, k výnimočným povoleniam, aby sme mohli dať vám – našim klientom zážitky ako nikto iný a byť všade o krok pred ostatnými. 

Tridsať rokov cestovania

Cestujem už tridsať rokov. Je to môj život. Možno sa to nezdá, ale nie som typický podnikateľ. Na svojich cestách som ´prerobil´ už veľmi veľa peňazí. Do Konga, Cabindy, na Nauru, či na Americkú Samou neprepravíme veľa Slovákov. 

Z podnikateľského hľadiska sa nám tam cestovať neoplatí. Na druhej strane BUBO organizovalo zájazdy do Mjanmarska či Kašmíru už v rokoch 1997-99, a záujem bol veľký. Boli to geniálne cesty. Pamätám si aj na našu cestu do Sýrie v roku 1995, vyrazili sme neklimatizovanu Karosou z Nitry a keď sme sa objavili v Palmýre, nikto neveril, že sme to dali. Keď sme sa o rok dostali do Mezopotámie v Mari, bol to pre nás rovnaký výkon ako dostať sa na pól. Bolo to ťažké, vzrušujúce, nové... 

Takto sme začínali

Dnes prejdete svet rýchlo. Doslova ho preletíte. Stráviť mesiace na Sahare či v Indii - to sa dnes nenosí. Mladým stačí do krajiny nakuknúť. No poznám aj takých, ktorých métou je prejsť všetky krajiny sveta, a robia na tom roky. Stará škola chce svet spoznávať dokonale. No ani tí najscestovanejší Slováci nemajú ešte precestované všetko. Prejsť všetko je naozaj ťažké, vždy tam zostane zopár nebezpečných krajín, či tých s ťažko dostupnými vízami. Preto som šťastný, že môžem povedať, že tí najscestovanejší Slováci sú práve sprievodcovia a klienti BUBO. Koľkí z nich sa blížia k magickému číslu 193. Pretože to je presný počet krajín sveta, uznaných OSN. 

Tu majú výhodu slobodní ´nomádi´ bez záväzkov. Raz darmo, ak máte štandardný život s pracovnými a rodinnými povinnosťami, nedá sa žiť na spôsob bezdomovca... Som trochu alergický na pojem internetový nomád. „Zarábame na instagramových postoch!“ Ak nie ste Američan, Rus, či niekto z iného veľkého národa a nemáte milióny friendov, som v tomto smere skeptický. Na druhej strane poznám výborných fotografov, ktorí celé desaťročia robia pre National Geografic, a tí si dokážu na svoje extenzívne cestovanie pocitov zarobiť. No aj to je veľmi tvrdá práva za veľmi málo peňazí. No krásny život, veď cestujete a cestujete a hľadáte najkrajšie zábery sveta tak ako ja hľadám najkrajšie zážitky sveta. Poznám ľudí, ktorí všetky krajiny precestovali do svojej tridsiatky, a podľa mňa sa čoskoro objaví niekto, kto to dokáže aj do dvadsiatky či ako 10-ročný - s rodičmi. Precestovať všetky krajiny sveta je každým rokom ľahšie. No dúfam, že sa to nezvrhne iba na čiarkanie. Pre mňa je cestovanie láska. A ja si po každom milovaní nepíšem čiarku.

Aj v období overturizmu môžete byť v lietadle sami
Foto: Ľuboš Fellner — BUBO

Čo mi cestovanie dalo?

Všetko! V tejto dobe ide o najúžasnejšou vec, akej sa môže homo sapiens venovať. Veci, peniaze, to všetko môže z hodiny na hodinu aj nebyť. Človek by mal robiť veci „navyše“, snažiť sa vzdelávať, spoznať, ísť do hĺbky, vášnivo hľadať pravdu. To vám nikdy nikto nevezme...

O čo ma cestovanie pripravilo?

O peniaze
Určite o veľa peňazí. A tu nejde iba o ceny leteniek, víz, hotelov. Tým, že som sa menej venoval firme, prišiel som o státisíce, za tých tridsať rokov, čo BUBO funguje, možno aj o milióny. No neľutujem. Každá sranda čosi stojí...

O rodinu? 
Našťastie toto v mojom prípade nie je pravda! Mnohí cestovatelia rodiny nemajú. Túlajú sa svetom bez jasného ukotvenia. Ja som rád, že taký nie som. Som presvedčený, že domov je pre každú ľudskú bytosť veľmi dôležitý, vytvára integritu človeka. Trvalo mi to dlho, ale pochopil som. Keď mal môj otec 21 rokov, robil si Phd. v Nórsku, mal skúšky z nórčiny, vedel by sa tam uplatniť. No vrátil sa domov. Aj ja sa chcem vždy vracať domov, na Slovensko. Je to moja krajina a tým, že tu žijem, mám šancu ovplyvňovať jej chod. Aj mojimi možno trochu neortodoxnými názormi, ktoré sa dnes mladým asi veľmi nepáčia.

Mám to šťastie, že mám geniálnu rodinu. Som dôkazom toho, že dobré manželstvo nemusí byť o tom, že chlap každé poobedie pokosí trávnik a potom prdí do gauča. S mojou ženou Miškou (gynekologička, ktorá pracuje tvrdšie než ja) máme spolu tri báječné deti, ktoré so mnou jazdia po svete. Nie sú škrtači a keď sme vo Francúzsku tak so mnou splavujú rieky, stanujú, trekujú v Pyrenejách či kaňone Verdon. V Marseille jedia so mnou bouillabaisse, pri Arcachonskom zálive ustrice a v Gaskoňsku foie gras.

Moje deti sú občanmi planéty Zem, nemajú predsudky. K nám domov chodia bežne ľudia všetkých farieb pleti, byt máme plný masiek, sošiek, nájdete tu čeľuste žraloka, či krokodíla, hady, tarantule, škorpióny, podlahy zdobia perzské koberce, steny exotické obrazy... 

Dnes svoje deti bráva aj na ťažké treky do Tadžikistanu
Foto: Ľuboš Fellner — BUBO

Cestovanie s deťmi

Jasné, nebolo to vždy ľahké. Keď som po prvý raz odchádzal do sveta, môj najstarší syn mal tri týždne. Pamätám si na ten iný pocit, keď mi pribudli povinnosti muža rodiny a pociťoval som silnú zodpovednosť. Odvtedy ubehlo veľa a my sme sa perfektne zohrali. Cestovanie s deťmi vás logicky najprv spomaľuje, no ako deti rastú, skôr mi to dodáva energiu. Ten čas na cestách, keď sme spolu v netradičných situáciách a musíme spolu prekonávať ťažkosti nám nikto nevezme. Musíte sa vedieť na seba navzájom spoľahnúť, pomôcť si, spoznávate sa ešte dôvernejšie. Na poslednej dovolenke som bol s deťmi v Tadžikistane. Prechádzali sme výškou 4600 metrov, trekovali sme v odľahlej prírode, mimo akejkoľvek civilizácie, skočili sme si aj do Afganistanu. Je pre nich bežné splavovať Mekong v Laose, či prechádzať pralesmi Kolumbie a Surinamu. Pozorovať levy vo voľnej prírode, potápať sa s kladivohlavými žralokmi v Ekvádore či Východnom Timore, chytať pirane. Neboja sa sveta. Svet nie je vôbec zlé miesto, človek sa iba musí trochu vyznať...

Tridsať rokov od revolúcie som ´dobyl´ svet

Ja som celý svet precestoval už dávno. Na severnom póle aj na Antarktíde som bol pred mnohými rokmi. No ak mám byť celkom dôsledný a môcť si povedať, že som ho precestoval naozaj poriadne, to sa mi podarilo zrealizovať až tridsať rokov od revolúcie, v roku 2019. Vtedy som si aj ja ´odčiarkol´ všetky krajiny sveta a podarilo sa mi doletieť aj na južný pól. (Ten som dosiahol až na svojej tretej ceste na Antarktídu). Alžírsko som po prvý raz navštívil už pred 25 rokmi, ale až teraz som ho prešiel krížom zo západu na východ a zo severu na juh. V Juhoafrickej republike som bol desaťkrát. Aj takú neznámu krajinu, ako je Burkina Faso som navštívil štyri razy.

Momentka z Burkina Faso
Foto: Ľuboš Fellner — BUBO

Mojím rekordom je India s vyše 40 návštevami (áno, aj tento rok sem idem viac razy). Rád sa do krajiny vraciam, myslím, že to je poriadne cestovanie. Na prvej ceste dostanem vždy hrubú predstavu, následne sa snažím vybočiť z hlavnej turistickej trasy a nájsť pikošky, to skutočne zaujímavé.

Mnoho krajín navštevujem z čisto profesionálneho hľadiska, v Singapure som bol takto 20-krát. No aj to je obohacujúce, vidím v priamom prenose postupnú premenu zeme tretieho sveta na najmodernejšiu krajinu planéty. V hotelíkoch kde som na Bencoolen street kedysi býval ostala najprv zemi diera a teraz tam stoja mrakodrapy. Aj v Singapure som najprv spával v tom najlacnejšom, také čosi zrejme už dnes ani neexistuje, a teraz som rád, že si spoločne s našimi klientami vychutnávam Marina Base Sands či Fairmont. Verte mi ten špinavý hotelík bol iba o ušetrení a najluxsnejšie hotely sveta sú o veľkom ulovenom  zážitku. 

30 rokov sledujem napredovanie Číny ale aj Indonézie, mnohých afrických krajín. Vidím, ako my západniari podceňujeme iné krajiny, a ako sme následne prekvapení, respektíve ešte iba prekvapení budeme... Dlhé hodiny dni cestujem s exotickými ľuďmi, spoznávame sa navzájom. A jedno mi je po tých tridsiatich rokoch cestovania jasné. Všade na svete sú blbci a všade som našiel aj skvelých ľudí.

Je dokonalé kombinovať poznanie s luxusom. V reštaurácii ikonického hotela Marina Bay Sands.
Foto: Ľuboš Fellner — BUBO

A teraz vážne!

Pri príležitosti môjho precestovania všetkých krajín sveta by som sa chcel poďakovať svojej žene. Vždy verila, že viem, čo robím. Aj keď som navštevoval krajiny vojnovej zóny. Keď som bol preč, všetko vždy ležalo na jej pleciach, no zvládala to perfektne. Ďakujem jej za to, že všetky naše deti sú slušne vychované deti. K tomu vedia výborne zopár svetových jazykov, hrajú tenis, na klavír... Zdá sa, že je dobre, že som jej príliš nezavadzal =)

Chcem sa veľmi poďakovať ľuďom z BUBO Base Campu. Neviem si predstaviť, že sa dá precestovať svet bez podpory kvalitnej cestovky. Ja sám často zabúdam na tisíce problémov, ktoré sa vyskytnú. Získať také víza na mojej nedávnej ceste do Líbye, to bol horor! Je to krajina v občianskej vojne, turistické víza tu nevydávajú. Zrušili nám tri lety po sebe... Keby som nemal tú ohromnú podpory z Base Campu, nedal by som to!

Ďakujem vám, že mi umožňujete tridsať rokov cestovať. Prakticky nič nerobím, iba cestujem. A keď necestujem, tak o cestovaní rozmýšľam. Som ako Sherlock Holmes zameraný jedným smerom. Som nudne monotematický, no zároveň fanaticky systematický. A tiež profesionálne zdeformovaný. Snorím v každej krajine po tých najlepších a najoriginálnejších hoteloch a zážitkoch. Hľadám to najlepšie, čo krajina poskytuje, lebo viem, že presne to chce okúsiť náš klient. Negooglujem veci na TripAdvisore. Nehľadám priemer. Unikátne veci vám musí odporučiť profesionál, podobne ako víno Robert Parker, ktorému nikdy nebude konkurovať žiadna appka. My v BUBO to už máme v krvi. Hľadáme veci priamo na mieste, hlboko v krajine, skúšame na vlastnej koži, chceme to najlepšie. Preto neodškrtávame krajiny...

Preto mi trvalo prejsť všetkých 193 krajín sveta tridsať rokov. Ale zasa si môžem povedať, že som jediný v Čechách a Slovensku, komu sa to podarilo. Poznám ľudí, čo majú v nohách okolo stovky krajín. Sú to výborní cestovatelia a majú môj obdiv. Verte, viem aká je to makačka... Už len „odškrtať“ si všetky krajiny sveta je ťažké. Minimálne finančne, veď iba víza na mojej poslednej ceste ma stáli tristo eur a v pase mám aj oveľa drahšie víza. Ochranka stála tisíce. Leteli sme 17x....

Nové Írsko. Hľadáme miesta, kde TO ešte žije.
Foto: Ľuboš Fellner — BUBO

No ak nechcete byť škrtačom, chcete ísť ďalej, Tak je to oveľa drahšie. Prejsť v krajine Papua Nová Guinea napríklad ostrov Nové Írsko, v Nigeri neostať iba v nudnom Niamey, ale podstúpiť tú viacdňovú námahu na ceste do Agadezu, či v Alžírsku dôkladne prebrázdiť Tassili n’Ajjer.. O tom je cestovanie a potom je cestovanie skutočne veľmi drahé. Nehovoriac o južnom póle či Antarktíde v Krajine kráľovnej Maud. Ak ste „trošku“ mimo ostatných turistov je to vždy ešte drahšie. ... 

Jedným zo zmyslom cestovanie je pre mňa podeliť sa o to, čo som prešiel, videl, zažil, spoznal. Nemyslím zaplavovať lákavými fotkami na sociálnych sieťach, ale prinášať ľuďom cenné, užitočné informácie. Pre tých, ktorí majú záujem, sem aj dostať. Bezpečne, profesionálne, s prísľubom tých naj zážitkov.

Ja nemôžem sľúbiť letenku za jedno euro, neuznávam takéto „cestovateľské triky“. Rada spať zadarmo na lavičke v parku nie je pre našich klientov...

Po celom Slovensku som urobil nie destiaky, nie stovky, už je to vyše tisíc prednášiek. Vždy zadarmo! Keď si ich vypočujete, mnohé sú nahrané, tak zistíte, že nejde o propagáciu našich zájazdov. Aj tá posledná bola o Líbyi kde aj na začiatku hovorím, že sem naozaj BUBO nechce realizovať zájazdy.

No prednášam aj pre mladých a práve teraz som dostal za to aj Výročnú cenu JCI - Slovensko 2019. 

Vždy som sa delil. Prečo? Lebo raz keď som mal 18 rokov som si prečítal definíciu Jean Paul Sartrea že človek je súborom svojich činov. V živote stretnete veľa haterov, neprajníci budú okolo vás, mnohí vás zradia, nikto vám nič neuzná. No radím vám, choďte si svoje. Ini prednášajú – medzinami úplne hlúposti – za peniaze. Ja som to robil zadarmo. A hotovo. Prvýkrát to spomínam až teraz. 

No a potom silne ovplyvnený existencialistickou filozofiou som vstúpil do Indie a Tibetu a uveril karme. Robiť dobré veci sa proste opláca! Robte dobre veci a ono sa vám to vráti! Mne sa to stalo určite a ja by som iný život nechdel, nechcem byť bohatší, nechcem žiť inde, ja som tým, že robím toľko vecí zadarmo dostal na oplátku jeden úžasný život. Už teraz viem, že musím ešte niečo vrátiť.... 

Takto už 30 rokov objavujeme svet

Spomienky spred tridsiatich rokov, keď sme v novembri strihali ostnatý drôt, tešili sa ako malé deti a nemohli uveriť tomu, že svet sa nám otvára, sú dnes rovnako živé. Aj tie, keď sme sa s partičkou bláznov – našich prvých klientov dohadovali o prvých zájazdoch u Mamuta, či v sídliskovej obývačke u rodičov. Prvé cesty stopom, čmudiace Karosy, prvé dotyky s dovtedy nedosiahnuteľnými končinami. Prvé úspechy. Budovanie značky BUBO. O tom, že nechceme iba predávať zájazdy. Že chceme, veľmi chceme, aby Slováci začali naozaj spoznávať svet. Stali sa svetoobčanmi. Rovnocennými obyvateľmi nádhernej planéty Zem. Ďakujem vám všetkým, ktorí ste sa so mnou na tomto tridsaťročnom, a stále nekončiacom sne podieľali... 

Ľuboš Fellner

Ľuboš Fellner

Ľuboš Fellner

Zakladateľ a srdce cestovnej kancelárie, zodpovedný za kvalitu zájazdov a nové programy, vynikajúci sprievodca s nadhľadom na všetkých kontinentoch-kamkoľvek na mape ukážete. Prešiel všetky krajiny sveta ako prvý Slovák. Do mnohých sa vracia opakovane. V Indii bol 45x, ale aj Pobrežie Slonoviny či Burkina Faso prešiel krížom štyrikrát.

Už 30 rokov pripravuje prvoexpedície. V roku 2012 zorganizoval pri príležitosti 100. výročia dobytia južného pólu plavbu na Antarktídu. O rok dobyl severný pól. Veľakrát precestoval Oceániu-Polynézia, Melanézia a Mikronézia. Od roku 2000 sa venuje Afrike a na Slovensku ani v Čechách nenájdete nikoho, kto by Afriku poznal lepšie. 

Ako vyštudovaný lekár s atestáciou sa venuje cestovateľskej medicíne a zrealizoval cesty s názvom Ebola tour (Západná Afrika 2015) a Zika tour (Brazília 2016). Má na starosti bezpečnosť našich klientov a zdravotné poradenstvo. Pre svojich sprievodcov je k dispozícii 24 hodín denne, aby poradil v prípade problémov.  Ľuboš vždy vybaví nevybaviteľné, interne ho prezývame BOSS.

Obľúbený zájazd z BUBO katalógu
Posledný raj (expedícia)

Posledná úprava článku | Prečítané: 940x

SERIÁL BLOGOV ĽUBOŠA FELLNERA

Blogov

BUBO HISTÓRIA

Pozrite si históriu slovenského cestovateľstva