Čo to znamená prejsť celý svet?

Cestujem už tridsaťpäť rokov. Je to môj život. Prakticky nič nerobím, iba cestujem. A keď necestujem, tak o cestovaní rozmýšľam. Cestovanie je podľa mňa najkrajšia činnosť, ktorú dnes môže homo sapiens realizovať. Táto námaha je veľmi povznášajúca.

BUBO som založil ako mladý lekár keď vznikla Slovenská republika. Nikdy som nechcel iba predávať zájazdy, chcel som, aby táto firma mala zmysel. Chcel som, aby dovolenka s BUBO mala zmysel, aby za cestami s nami bolo „čosi“ viac. Chcel som, aby Slováci začali naozaj spoznávať svet, aby sa stali svetoobčanmi. Rovnocennými obyvateľmi nádhernej planéty Zem.

Pred tridsiatimi rokmi to bola nehoráznosť. Podobne ako dať si plán prejsť všetky krajiny sveta vrátane pólov. Podobne ako po rovnostárskom československom komunizme vytvárať cesty nie pre všetkých, ale pre vzdelancov a tých najschopnejších, teda združovať elitu národa. No toto je to, čo mňa osobne zaujíma a ženie vpred. Verím totižto, že to pomôže našej krajine, nášmu Slovensku. Iba vzdelaná elita vie pohnúť veci vpred. Na cestách s BUBO sa ľudia skutočne spoznajú omnoho lepšie než na golfovom ihrisku. Pred tridsiatimi rokmi som mal sen a ten sen som sa snažil žiť a premeniť na skutočnosť. Pozrite si históriu BUBO vo fotografiách.

No všetko sa mení a dnešnej ére cestovania hovorím aj svet „škrtačov“. Vložia nohu do krajiny, nakuknú do hlavného mesta, urobia pózu na Instagram a môžu si krajinu odškrtnúť. Vystúpia z lode na nábreží Dunaja, prebehnú na dve hodiny Bratislavou a budú sa doma chváliť, že navštívili Slovensko. Nastáva doba "cestovateľov" ktorí nebudú vedieť o krajine absolútne nič. Pekná Instagramová fotografia, ďalšia čiarka a je to. Pozor, aby ste do tohoto trendu nespadli. 

Katalóg BUBO krstíme vždy 17. novembra.

O mne už pred dvadsiatimi rokmi písali ako o Slovákovi-cestovateľovi, ktorý prešiel celý svet. No ja som sa vždy bránil. Slovo cestovateľ mi v dnešnej dobe evokuje hocikoho, kto má peniaze. Veď doletieť sa dá už naozaj všade, na tom niet čo obdivovať. Ja stále hovorím, že chcem byť riaditeľom najlepšej cestovnej kancelárie! Vytvoriť tím profesionálov, ktorí sa budú ochotne a s pokorou snažiť robiť pre našich klientov stále viac. Nechcem, aby sme to, čo robíme, brali ako prácu, ale ako vášeň, poslanie. Aby sme tomu verili, stále v tom videli hlbší zmysel. A tiež, aby sme sa do krajín, ktoré našim klientom ponúkame, zahrýzali stále hlbšie a hlbšie. Aby sme sa nikdy nestali škrtačmi, ale naopak, odhaľovali duše miest, dotýkali sa ich tajomstiev, cítili, čím žijú tamojší ľudia...

V tomto blogu nájdete fotografie z čias keď digitál neexistoval - no to nadšenie z cestovania v nich vidieť o to viac. Vychutnajte si starý svet slovenských cestovateľských priekopníkov. Možno niekoho spoznáte?

Stretol som Číňana, ktorý na bicykli prešiel z Beninu do Pekingu – vážne!!! Klobúk dole. To už však považujem nie za cestovanie, ale skôr za fyzický výkon. Jazda na trabantoch je síce srandou, ale nie je to o dôkladnom poznaní. Skôr by som povedal, že je to o večnom opravovaní áut a problémoch s navigáciou, šinúc si to po hlavných cestách bez všimnutia si tých najzaujímavejších odbočiek. Beriem, že overlanders je zaujímavý súčasný fenomén. No mne tam chýba to skutočné spoznávanie. Je to proste drive, nekonečné šoférovanie na úkor hľadania najväčších pokladov v útrobách krajiny. Obdivuhodná fyzická námaha a a challenge – to áno. Ale rokmi som zistil, že na skutočné spoznávanie sveta treba niečo iné, niečo viac...

Aj ja som na začiatku svojho cestovania robil crosscountries, tak ako sa to dnes robí na Trabante. Ja som však chodil stopom - cez Turecko, Irán, Pakistan až do Indie. Na viac som nemal peniaze. Bolo to divoké, lepil som to, ako sa dalo. Keď bola doprava lacná, vymenil som stop za autobus. Nasadol som v Teheráne do autobusu a šofér ma o 55 hodín „vypľul“ kdesi v Istanbule. Skvelé zážitky, skvelé časy. No systematické spoznávanie sveta to nebolo. V mojich začiatkoch sa mi podarilo bývať v Dillí samému tri mesiace. No aj tak. S Indiou som sa začal naozaj zoznamovať až keď som mal peniaze na poriadneho sprievodcu. Žiadne Lonely planets a najlepšie bedekre nestačia na skutočné spoznanie. Potrebujete človeka, ktorý je tu doma, ktorý sa vyzná, vie kedy, kde, ako, prečo, začo...

Zrazu sa predo mnou otvorila celkom nová, neuveriteľná India, a v nej neuveriteľné súvislosti. Ako som sa do krajiny ponáral hlbšie, začal som hltať knihy indických autorov, pozerať indické filmy, spoznávať jej dušu. V začiatkoch som pri mojom cestovaní logicky spoznával tie najnižšie kasty. Spával som v najhorších hoteloch, chodil lacnými autobusmi a vlakmi, videl chudobu. No stretnúť elitu (finančnú aj intelektuálnu), na to potrebujete peniaze. Musíte spať v najlepších hoteloch, ísť na najlepšie koncerty, jesť v najluxusnejších reštauráciách, a potom si získať priateľov, ktorí vás pozvú na svadbu na úrovni. Takto postupnými návštevami si získavam vplyvných známych, ktorí majú v krajine moc, ovplyvňujú jej smerovanie.

Jedna vec je, že keď sa tu nestretávate s tou najvyššou kastou, najsilnejšími obchodníkmi, ktorí rozhodujú, nepoznáte Indiu komplexne. Druhá vec je, že títo ľudia ma aj z cestovateľského hľadiska dostanú vždy ďalej, kam íní povolenia nedostanú. Preto som aj v oblasti Nagalandu a Arunachal Pradeshi (severovýchod Indie) bol chvíľku pred ostatnými. 

Čím viac bohatlo Slovensko, tým viac som si mohol dovoliť aj ja bývať v tých najlepších hoteloch. Nie všade sú najbohatší tí najskorumpovanejší. U nás máme smutnú skúsenosť, že stačilo poznať Mečiara, aby sa človek niekam vyšvihol. India je iná. Indická elita (odklik na môj blog) nepije alkohol, často ide o striktných vegetariánov, ľudí, ktorí majú vyštudované najlepšie školy sveta. Vážia si vzdelanie aj tradície svojich predkov. Makajú, rozvíjajú sa. Sledujem takto zblízka rýchle stúpanie krajín tzv. tretieho sveta, a som z toho nadšený. Už len v priebehu jednej generácie je tá zmena enormná... 

O mne sa vie, že luxus v cestovaní odporúčam! No nie povrchný luxus. Neuznávam cestovanie, keď niekam letíte biznis-classom, prídete do najlepšieho hotela v hlavnom meste, strávite tu tri noci a letíte späť s odškrtnutou krajinou. No podobne neuznávam couch surfing a airbnb, čiže stretávanie sa s amatérmi, ktorí ako profesionálni sprievodcovia neovládajú základné fakty a môžu vás zahrnúť celkom mätúcimi informáciami. Vždy sa pýtam "je Bratislava lacná robotnícka ubytovňa na periférii? Alebo je to hotel Carlton?" Zrejme oboje, ale bez toho aby ste ochutnali rezeň v Carltone a dali si tu drink neviete aktuálnu úroveň krajiny ohodnotiť. Bývať niekde priamo v rodine, byť takto v interakcii s domorodcami, ich mentalitou je na nezaplatenie, no to tvorí iba časť cesty. Takisto ako letieť do krajiny triedou biznis a spať v najlepšom hoteli by mala byť iba časť vášho zážitku. 

Oba tieto svety treba vedieť prepojiť. Sadnúť do dopravného prostriedku, potom hodiny, dni, týždne sedieť na zadku a trmácať sa v prachu a pote niekam do neznáma. Prejsť danú krajinu dôkladne. Skúsiť miestnu dopravu aj prenajatú. Cesta vlakom do Tatier vám neumožní vystúpiť v Trenčíne a zastaviť sa na nádhernom hrade. Prenajatá doprava s profesionálnym sprievodcom vám váš čas naplní na maximum. Ak idete slovenskými vlakmi a zistíte, že ich dal premiér zadarmo a stretnete vyholené hlavy v zelených tričkách, získate o Slovensku určité informácie. No ak nenatrafíte v kupé na vzdelanca, nedozviete sa nič o Trenčianskom hrade, o tom, že práve tu rímske vojská v roku 101 strávili zimu, že kúsok odtiaľto prebieha najväčší hudobný festival Slovenska Pohoda.

 Ešte lepšie je, ak máte peniaze na to, aby ste sa Pohody zúčastnili, a ešte lepšie, ak máte na to, aby ste kvôli Pohode merali na Slovensko cestu. Tvrdím, že návšteva festivalov je univerzitou cestovania. A teraz nehovorím vyslovene o tých hudobných, ale skôr o etnologických festivaloch, ktoré sa konajú na určitom mieste a v danom období od nepamäti a nesú so sebou staré zvyky pôvodných kmeňov. Za týždeň na jednom z najúžasnejších festivalov sveta v Papue-Novej Guinei odo mňa pýtali 50 tisíc australských dolárov na osobu, a bez letenky do Austrálie. 

Taká vzácnosť to je. Aj v Riu idú ceny všetkého hore práve počas karnevalu. Lóža na najkrajší toskánsky festival Palio v Siene stojí viac ako desaťtisíc eur. Áno, festivalmi sa dostávame do inej ligy cestovania, aj financií.

Palio, Guerwol, Goroka...to všetko sú festivaly, na ktoré potrebujete peniaze. Lety, lístky, hotely majú vtedy násobnú cenu, miesta niekedy musíte získavať roky vopred. No verte, oplatí sa to. Festivaly vám umožnia spoznať svet a jednotlivé krajiny v novom, úžasnom svetle a farbách... Odklik na môj blog: Najlepšie festivaly sveta

Keď ste dnes ochotní investovať a máte odvahu, podarí sa vám navštíviť aj krajiny s problematickou bezpečnosťou. Ísť dnes do Líbye, Sýrie, Alžírska – áno, to chce guráž. Ale zas sú to jediné miesta, kde budete pred pamiatkou UNESCO stáť naozaj sami. Len nedávno sme si museli na cestu do Agadezu v Nigeri - púštneho miesta pod patronátom UNESCO prenajať vojenskú ochranku s guľometom a chlapcov s mínometom. Bolo to drahé. Ale boli sme tam úplne sami. Pozor žiaden luxus - spali sme v stanoch a nebyť nášho kuchára nemali by sme ani čo jesť... 

No iba na takýchto cestách sa vám pritrafí, že vás prijme samotný sultán Agadezu a s jeho pravou rukou - ministrom pôjdete na privátnu večeru, ako sa pošťastilo nám. Výsledok? Nová destinácia Ténéré, zatvorená celé desaťročia, ktorú už teraz pre vás chystáme! Len na výnimočných cestách stretnete výnimočných ľudí. A tí nám otvárajú dvere ďalej, k výnimočným povoleniam, aby sme mohli dať vám – našim klientom zážitky ako nikto iný a byť všade o krok pred ostatnými. 

Cestujem už tridsaťpäť rokov. Je to môj život. Možno sa to nezdá, ale nie som typický podnikateľ. Na svojich cestách som ´prerobil´ už veľmi veľa peňazí. Do Konga, Cabindy, na Nauru, či na Americkú Samou neprepravíme veľa Slovákov. No ja som od počiatku podnikania vkladal 30 - 40% energie do neziskových projektov, ktoré pomôžu môjmu okoliu, pomôžu Slovensku. Zrejme tým, že som bol ovplyvnený budhizmom? Snažil som sa....uvidíme, či si to niekedy niekto všimne =)

Z podnikateľského hľadiska sa nám do mnohých krajín, ktoré som precestoval cestovať neoplatí. No nikdy neviete, BUBO organizovalo zájazdy do Mjanmarska či Kašmíru už v rokoch 1997-99, a záujem bol veľký. Boli to geniálne cesty. Pamätám si aj na našu cestu do Sýrie v roku 1995, vyrazili sme neklimatizovanu Karosou z Nitry a keď sme sa objavili v Palmýre, nikto neveril, že sme to dali. Keď sme sa o rok dostali do Mezopotámie v Mari, bol to pre nás rovnaký výkon ako dostať sa na pól. Bolo to ťažké, vzrušujúce, nové... 

Dnes prejdete svet rýchlo. Doslova ho preletíte. Stráviť mesiace na Sahare či v Indii - to sa dnes nenosí. Mladým stačí do krajiny nakuknúť. No poznám aj takých, ktorých métou je prejsť všetky krajiny sveta, a robia na tom roky. Stará škola chce svet spoznávať dokonale. No ani tí najscestovanejší Slováci nemajú ešte precestované všetko. Prejsť všetko je naozaj ťažké, vždy tam zostane zopár nebezpečných krajín, či tých s ťažko dostupnými vízami. Preto som šťastný, že môžem povedať, že tí najscestovanejší Slováci sú práve sprievodcovia a klienti BUBO. Koľkí z nich sa blížia k magickému číslu 193! Pretože to je presný počet krajín sveta, uznaných OSN. 

Tu majú výhodu slobodní ´nomádi´ bez záväzkov. Raz darmo, ak máte štandardný život s pracovnými a rodinnými povinnosťami, nedá sa žiť na spôsob bezdomovca... Som trochu alergický na pojem internetový nomád. „Zarábame na instagramových postoch!“ Ak nie ste Američan, Rus, či niekto z iného veľkého národa a nemáte milióny sledovateľov, som v tomto smere skeptický.

Na druhej strane poznám výborných fotografov (Nemcov), ktorí celé desaťročia robia pre National Geografic, a tí si dokážu na svoje extenzívne cestovanie zarobiť. No aj to je veľmi tvrdá práca za veľmi málo peňazí. No krásny život, veď cestujete a cestujete a hľadáte najkrajšie zábery sveta tak ako ja hľadám najkrajšie zážitky sveta.

Poznám ľudí, ktorí všetky krajiny precestovali do svojej tridsiatky, a podľa mňa sa čoskoro objaví niekto, kto to dokáže aj do dvadsiatky či ako 10-ročný - s rodičmi. Moja dcéra prešla vo svojich 19 rokoch a 22 dňoch za pol roka 3 najmenej navštevované krajiny sveta (Tadžikistan, Kiribati, Tuvalu). Precestovať všetky krajiny sveta je každým rokom ľahšie. No dúfam, že sa to nezvrhne iba na čiarkanie. Pre mňa je cestovanie láska. A ja si po každom milovaní nepíšem čiarku.

Všetko! V tejto dobe ide o najúžasnejšiu vec, akej sa môže človek venovať. Veci, peniaze, to všetko môže z hodiny na hodinu aj nebyť. Človek by mal robiť veci „navyše“, snažiť sa vzdelávať, spoznať, ísť do hĺbky, vášnivo hľadať pravdu. To vám nikdy nikto nevezme...

O peniaze
Určite o veľa peňazí. A tu nejde iba o ceny leteniek, víz, hotelov. Tým, že som sa menej venoval firme, prišiel som o státisíce, za tých tridsať rokov, čo BUBO funguje, možno aj o milióny. No neľutujem. Každá sranda čosi stojí...

O rodinu? 
Našťastie toto v mojom prípade nie je pravda! Mnohí cestovatelia rodiny nemajú. Túlajú sa svetom bez jasného ukotvenia. Ja som rád, že taký nie som. Som presvedčený, že domov je pre každú ľudskú bytosť veľmi dôležitý, vytvára integritu človeka. Trvalo mi to dlho, ale pochopil som. Keď mal môj otec 21 rokov, robil si Phd. v Nórsku, mal skúšky z nórčiny, vedel by sa tam uplatniť. No vrátil sa domov. Aj ja sa chcem vždy vracať domov, na Slovensko. Je to moja krajina a tým, že tu žijem, mám šancu ovplyvňovať jej chod. Aj mojimi možno trochu neortodoxnými názormi, ktoré sa hlavne nescestovaným veľmi nepáčia.

Mám to šťastie, že mám geniálnu rodinu. Som dôkazom toho, že dobré manželstvo nemusí byť o tom, že chlap každé poobedie pokosí trávnik a potom prdí do gauča. S mojou ženou Miškou (gynekologička, ktorá pracuje tvrdšie než ja) máme spolu tri báječné deti, ktoré so mnou jazdia po svete. Nie sú škrtači a keď sme vo Francúzsku tak so mnou splavujú rieky, trekujú v Pyrenejách či kaňone Verdon. V Marseille jedia so mnou bouillabaisse, pri Arcachonskom zálive ustrice a v Gaskoňsku foie gras, priamo od sedláka.

Moje deti sú občanmi planéty Zem, nemajú predsudky. K nám domov chodia bežne ľudia všetkých farieb pleti, byt máme plný masiek, sošiek, nájdete tu čeľuste žraloka, či krokodíla, hady, tarantule, škorpióny, podlahy zdobia perzské koberce, steny exotické obrazy...  - všetko som si doniesol na chrbte priamo z miesta. Táto exotika je pre moje deti domovom.

Jasné, nebolo to vždy ľahké. Keď som po prvý raz odchádzal do sveta, môj najstarší syn mal tri týždne. Odchádzal som od rodiny, ktorá ma potrebovala. Pamätám si na ten iný pocit, keď mi pribudli povinnosti muža rodiny a pociťoval som silnú zodpovednosť. Odvtedy ubehlo veľa a my sme sa ako rodina perfektne zohrali.

Cestovanie s deťmi vás logicky najprv spomaľuje, no ako deti rastú, skôr mi to dodáva energiu. Ten čas na cestách, keď sme spolu v netradičných situáciách a musíme spolu prekonávať ťažkosti nám nikto nevezme. Musíte sa vedieť na seba navzájom spoľahnúť, pomôcť si, spoznávate sa ešte dôvernejšie. Na poslednej dovolenke som bol s deťmi v Tadžikistane. Prechádzali sme výškou 4600 metrov, trekovali sme v odľahlej prírode, mimo akejkoľvek civilizácie, skočili sme si aj do Afganistanu. Potom sme spolu prešli Tuvalu a Kiribati. Všetky tieto krajiny sú vyhlásené ako najmenej navštevované krajiny sveta- absolútna cestovateľská špecialita. Pre moje deti je bežné splavovať Mekong v Laose, či prechádzať pralesmi Kolumbie a Surinamu. Pozorovať levy vo voľnej prírode, potápať sa s kladivohlavými žralokmi v Ekvádore či Východnom Timore, chytať (a potom jesť) pirane. Moje deti sa neboja sveta., je to predsa ich svet. Ak budete mať čas, pozrite si v 15 minútovom videu čo si o cestovaní myslia moje deti (Sára a Daniel): Cestovanie s deťmi.  Deti cestovaním zisťujú, že svet nie je vôbec zlé miesto, človek sa iba musí trochu vyznať...

Ja som celý svet precestoval už dávno. Na severnom póle aj na Antarktíde som bol pred mnohými rokmi. No ak mám byť celkom dôsledný a môcť si povedať, že som svet precestoval naozaj poriadne, to sa mi podarilo zrealizovať až tridsať rokov od revolúcie, v roku 2019. Vtedy som si aj ja ´odčiarkol´ všetky krajiny sveta a podarilo sa mi doletieť aj na južný pól. (Ten som dosiahol až na svojej tretej ceste na Antarktídu). Alžírsko som po prvý raz navštívil už pred 25 rokmi, ale až teraz som ho prešiel krížom zo západu na východ a zo severu na juh. Pozrite si rozsiahlu fotogalériu z cesty, ktorú nájdete pri zájazde Alžírsko - veľký okruh. V Juhoafrickej republike som bol desaťkrát. Aj takú neznámu krajinu, ako je Burkina Faso som navštívil štyri razy. Prejsť svet poriadne a až potom si povedať "Prešiel som!",  to je to ako chcem cestovať.

Snažil som sa do cestovania dávať hlbší zmysel a realizovať expedície ako prvý. Som hrdý na to, že na Severný pól som vzal prvú Slovensku a aj na Južnom póle stála prvá slovenská žena vo výprave, ktorú som viedol. Ženy - cestovateľky - tu vidím veľkú budúcnosť.

Mojím rekordom je India so 4ť návštevami (áno, aj tento rok sem idem viackrát).

Tiež Čína, kde som začal cestovať so sinológom Martinom Slobodníkom (neskôr bol profesorom a dekanom) ešte v minulom tisícročí. Chodili sme v nočných vlakoch ale na „sedáka“, rýchlovlak nebol ani jeden. Čínu som prešiel od Hong Kongu - ešte som mal tú možnosť pristáť na starom letisku v Kowloone (ale aj na tom novom) po najsevernejší bod. Vlakom som z Číny išiel do Severnej Korei. Prešiel som Tibet a Sin-ťiang pred tým kým tieto oblasti neobjavili tutristi. No prešiel som aj juh Číny od Hainanu cez Junnan, Kanton, Hunan, ale prebrázdil som krížoém krážom aj provinciu Guizhou. Do Su-čou, Benátok Číny som sa tento rok vrátil po druhý raz a to po vyše 27 rokoch. Na vlastné oči vidím ohromnú zmenu, ktorá sa v Číne udiala.

 Rád sa do krajiny vraciam, myslím, že to je poriadne cestovanie. Na prvej ceste dostanem vždy hrubú predstavu, následne sa snažím vybočiť z hlavnej turistickej trasy a nájsť pikošky, to skutočne zaujímavé.

Mnoho krajín navštevujem z čisto profesionálneho hľadiska (kontrolujem turistické služby v hospitality bussinese). No aj to je obohacujúce, vidím v priamom prenose postupnú premenu zeme tretieho sveta na najmodernejšiu krajinu planéty. Po hotelíkoch, kde som na Bencoolen Street kedysi býval, ostala najprv v zemi diera a teraz tam stoja mrakodrapy. Aj v Singapure som najprv spával v tom najlacnejšom, také čosi zrejme už dnes ani neexistuje, a teraz som rád, že si spoločne s našimi klientami vychutnávam Marina Bay Sands či Fairmont. Verte mi, ten špinavý hotelík bol iba o ušetrení a najluxusnejšie hotely sveta sú o veľkom ulovenom zážitku. No je fajn zažiť v priebehu svojho života obidve strany mince.

Už 35 rokov sledujem napredovanie Číny ale aj Indonézie, mnohých afrických krajín. Vidím, ako my západniari podceňujeme iné krajiny, a ako sme následne prekvapení, respektíve ešte iba prekvapení budeme... Dlhé hodiny, dni cestujem s exotickými ľuďmi, spoznávame sa navzájom. A jedno mi je po tých 35 rokoch cestovania jasné. Všade na svete sú blbci a všade som našiel aj skvelých ľudí.

Pri príležitosti môjho precestovania všetkých krajín sveta by som sa chcel poďakovať svojej žene. Vždy verila, že viem, čo robím. Aj keď som navštevoval krajiny vojnovej zóny. Keď som bol preč, všetko vždy ležalo na jej pleciach, no zvládala to perfektne. Ďakujem jej za to, že všetky naše deti sú slušne vychované deti.  Zdá sa, že je dobre, že som jej príliš nezavadzal =)

Chcem sa veľmi poďakovať ľuďom z BUBO Base Campu. Neviem si predstaviť, že sa dá precestovať svet bez podpory kvalitnej cestovky. Ja sám často zabúdam na tisíce problémov, ktoré sa vyskytnú. Získať také víza na mojej nedávnej ceste do Líbye, to bol horor! Je to krajina v občianskej vojne, turistické víza tu nevydávajú. Zrušili nám tri lety po sebe... Keby som nemal tú ohromnú podpory z Base Campu, nedal by som to!

Ďakujem vám, že mi umožňujete 35 rokov cestovať. Som ako Sherlock Holmes zameraný jedným smerom iba cestujem a nič iné neviem. Som nudne monotematický, no zároveň fanaticky systematický. A tiež profesionálne zdeformovaný. Snorím v každej krajine po tých najlepších a najoriginálnejších hoteloch a zážitkoch. Hľadám to najlepšie, čo krajina poskytuje, lebo viem, že presne to chce okúsiť náš klient. Negooglujem veci na TripAdvisore. Nehľadám priemer. Unikátne veci vám musí odporučiť profesionál, podobne ako víno Robert Parker, ktorému nikdy nebude konkurovať žiadna appka. A toto v našej BUBO Cestovateľskej Akadémií (BCA) učím svojich sprievodcov. My v BUBO to už máme v krvi. Hľadáme veci priamo na mieste, hlboko v krajine, skúšame na vlastnej koži, chceme to najlepšie! Preto neodškrtávame krajiny...

Preto mi trvalo prejsť všetkých 193 krajín sveta tridsať rokov. Ale zasa si môžem povedať, že som jediný v Čechách a na Slovensku, komu sa to podarilo. Poznám ľudí, čo majú v nohách okolo stovky krajín. Sú to výborní cestovatelia a majú môj obdiv. Verte, viem aká je to makačka... Už len „odškrtať“ si všetky krajiny sveta je ťažké. Minimálne finančne, veď iba víza na mojej poslednej ceste ma stáli tristo eur a v pase mám aj oveľa drahšie víza. Ochranka stála tisíce. Leteli sme 17x....

No ak nechcete byť škrtačom, chcete ísť ďalej, tak je to aj oveľa náročnejšie. Prejsť v krajine Papua Nová Guinea napríklad ostrov Nové Írsko, v Nigeri neostať iba v nudnom Niamey, ale podstúpiť tú viacdňovú námahu na ceste do Agadezu, či v Alžírsku dôkladne prebrázdiť Tassili n’Ajjer. Alebo ak nejdeme do totálnej exotiky, tak vo Francúzskej Polynézii neostať iba na Tahiti a Bora Bora, ale objaviť Markézy, Gambierové ostrovy a Austral. V Grónsku prejsť nielen západ, ale aj východ a sever a juh.

Grónsko -blogy

 tom je cestovanie a potom je cestovanie skutočne namáhavé. Nehovoriac o južnom póle či Antarktíde v Krajine kráľovnej Maud. Ak ste „trošku“ mimo ostatných turistov je to vždy ešte lepšie. ... 

Chcem, aby šikovní mladí ľudia ostali na Slovensku. Zrealizoval som vyše tisíc prednášok po celom Slovensku a nikdy som si za to nezobral ani „korunu.“ Študenti nie sú klientelou BUBO, no pre budúcnosť Slovenska, našej krajiny, sú najdôležitejší. Verím v to, že iba vzdelaná elita má šancu pohnúť veci vpred.

Jedným zo zmyslom cestovanie je pre mňa podeliť sa o to, čo som prešiel, videl, zažil, spoznal. Nemyslím zaplavovať lákavými fotkami na sociálnych sieťach, ale prinášať ľuďom cenné, užitočné informácie. Pre tých, ktorí sa sem majú záujem, aj dostať. Bezpečne, profesionálne, s prísľubom tých naj zážitkov.

V mojich blogoch nesľubujem letenku za jedno euro a ani iné podobné „cestovateľské triky“, no budem rád ak sa v nich dozviete veci, ktoré nikde inde nenájdete. Treba sa rozdeliť so svojou komunitou, tomu verím.

Keď som doma, rodina je mi vzácna, riešim problémy vo firme, mám málo času. No napriek tomu som po celom Slovensku urobil nie desiatky, nie stovky, už je to vyše tisíc prednášok. Vždy zadarmo! Keď si ich vypočujete, mnohé sú nahrané, tak zistíte, že nejde o propagáciu našich zájazdov. Aj tá posledná prednáška bola o Líbyi, kde na začiatku hovorím, že sem naozaj BUBO nechce realizovať zájazdy.

No prednášam aj pre mladých. Najdôležitejšie je, ak niečo z toho, čo som pochopil, pomôže iným.

Vždy som sa delil. Prečo? Lebo raz, keď som mal 18 rokov som si prečítal definíciu Jean Paul Sartrea, že človek je súborom svojich činov. V živote stretnete veľa haterov, neprajníci budú okolo vás, mnohí vás zradia, nikto vám nič neuzná... Ľutosť je zadarmo, závisť si musíte zaslúžiť. No radím vám, choďte si svoje. Mnohí cestovatelia si nechávajú za sovje prednášky platiť. Ja prednášam 30 rokov zadarmo. Je to moje poďakovanie spoločnosti v ktorej žijem. Prvýkrát to spomínam až teraz. Vyše tisíc prednášok zrealiozvaných zadarmo je jasným, konkrétnym a neodškriepiteľným činom.

No a potom, silne ovplyvnený existencialistickou filozofiou, som vstúpil do Indie a Tibetu a uveril karme. Robiť dobré veci sa proste opláca! Robte dobré veci a ono sa vám to vráti! Mne sa to stalo určite a ja by som iný život nechcel, nechcem byť bohatší, nechcem žiť inde.. Ja som tým, že robím toľko vecí zadarmo, dostal na oplátku jeden úžasný život! Už teraz viem, že musím ešte niečo vrátiť.... 

Spomienky spred 35 rokov, keď sme v novembri strihali ostnatý drôt, tešili sa ako malé deti a nemohli uveriť tomu, že svet sa nám otvára, sú dnes rovnako živé. Aj tie, keď sme sa s partičkou bláznov – našich prvých klientov, dohadovali o prvých zájazdoch u Mamuta, či v sídliskovej obývačke u mojich rodičov. Prvé cesty stopom, čmudiace Karosy, prvé dotyky s dovtedy nedosiahnuteľnými končinami. Prvé úspechy. Budovanie značky BUBO. O tom, že nechceme iba predávať zájazdy. Že chceme, veľmi chceme, aby Slováci začali naozaj spoznávať svet! Stali sa svetoobčanmi. Rovnocennými obyvateľmi nádhernej planéty Zem. Ďakujem vám všetkým, ktorí ste sa so mnou na tomto už vyše tridsaťročnom, a stále nekončiacom sne podieľali...