Island objektívom BUBO

Island je pomerne malý ostrov o rozlohe trošku vačšej, než Česko a Slovensko dokopy. Leží na mieste Stredoatlantického chrbta, kde sa stretávajú dve litosferické dosky, ktoré sa akosi už 75 miliónov rokov nemajú radi a tak sa od seba vzďaľuje americký a euroázijský kontinent. Na mieste kde boli najvhodnejšie podmienky pre výron lávy na povrch morského dna pomaly vznikal ostrov. Tu vládne príroda, tu vládnu sily ohňa žeravej lávy, sopiek vyhasnutých aj aktívnych, ktoré stále vytvárajú povrch ostrova, sily ľadu z 3. najvačšieho ľadovca na svete, Vatnajokullu, vôd oceánu neprestajne bičovaných ostré útesy a aj sily vetrov všetkých svetových strán, neustále vejúcich nad svetom sopiek a lávových polí. 

Je to miesto, kde život ako taký žije na hrane. Na hrane života a smrti, v neutíchajúcom kruhu života. Život je tu neustále skúšaný veľmi rôznorodými podmienkami. V noci tu svieti slnko, a počas dňa zasa vidno mesiac, polárna žiara tancuje tance vikingských predkov stovky kilometrov nad atmosférou. Vegetačné obdobie je síce krátke ako leto v tundre ale za to intenzívne a bohaté na zrážky aj hojnosť potravy na zemi aj v mori. Množstvo hmyzu a krilu láka migrujúce zvieratá od najväčších cicavcov brázdiacich oceány po drobné vtáky migrujúce práve sem zahniezdiť a vyviesť potomstvo. 

BUBO navštevuje túto zem už nespočet rokov, odkedy sa začala písať história škandinávskych zájazdov. Spoznali sme sopky aj ľadovce, gejzíry ale aj históriu prvého parlamentu na svete, Althingi. Vždy keď sa sem vraciame, je čosi nové spoznávať. Zažili sme tu nespočet ulovených zážitkov. Silu sopiek na vlastné oči, teplotu gejzírov na svojej pokožke, vôňu oceánu ale aj chuť pre nás exotických jedál z darov mora, ale aj tradičných jedál z jahňaciny, či teľaciny.   

V 70. rokoch minulého storočia Islanďania, konečne vyasfaltovali tzv. Hringvegur, z islandského jazyka preloženú prsteňovú alebo okružnú cestu, číslo 1., ktorá vedie celou krajinou. Po nej sa vydávajú mnohí cestovatelia, požičanými autami, vlastnými karavanmi ale i bicyklami a dokonca popri nej aj peší „backpakeri“. Je dlhá 1332 kilometrov a sľubuje nevídané fotografické scenérie takmer každých pár minút jazdy. 

Jednou zastávkou okrem iných je aj dedinka Husavík, kde Bubáci nastúpili na loď a išli pozorovať veľryby. Nikdy nezabudnem na prvý okamih, keď som videl veľrybu. Hneď prvý deň, ako som vkročil na grónsku pôdu, sme zodiakom, malým motorovým člnom prechádzali pomedzi fjordy, keď skipper odrazu zvolal: „veľryba pred nami“. Vypol motor a zastavil loď. Najprv sa vynoril len chrbát aj s chrbtovou plutvou, no potom nám na privítanie zaspievala tak krásne, že sme nielen počuli tú rezonanciu v jej hlase ale videli aj triasť loď. Počuli sme zvuk.Okrem toho sa počas cesty viac na západ dá nájsť aj 4. najvačšie mesto na Islande, Akureyri, kde ako v druhom a jedinom funguje mestská dopravná sieť. Tam sa schádzajú botanici z celého okolia a obdivujú nielen pestrú paletu stromov severských krajín, ale aj v letných mesiacoch širokú škálu farieb bylín a rastlín tejto krajiny. 

Na Islande je v súčastnej dobe aktívnych 30 aktívnych sopiek. Jednou z nich je aj Eyjafjallajokull, známa hlavne z apríla 2010, kedy táto kráska zastavila svojou činnosťou leteckú dopravu na niekoľko dní v celej Európe. Blízko nej sa nachádza hlavné mesto Reykjavik, preložený do slovenčiny ako dymová zátoka, ktorú tak nazval prvý vikingský osadník so svojou rodinou Ingolfur Arnarson v roku 874. Teraz číta mesto viac ako 119 tisíc obyvateľov, ktorí zbožňujú kúpanie a sednie s pivkom v ruke na slnku, počas krátkych slnečných momentov, ktoré miestne podmienky ponúkajú.  

Od hlavného mesta približne 120 kilometrov nájdeme jeden z najväčších skvostov celého Islandu. Legendárne Dúhové hory, Landmannalaugar. Svoje meno si vyslúžili farebnosťou svojich vrcholkov, spôsobenou najmä sopečným sklom, obsidiánom a ryolitovými vrcholkami kopcov naokolo. Nájdeme tu aj veľmi známe lávové pole Laugahraun, známe hlavne svojími obsidiánovými vlnami. 

Po celej ceste Islandom Bubáci objavovali jeden krajší vodopád za druhým. Ako prvým bol vodopád Dettifos, ktorý nás uchvátil svojou hĺbkou 44 metrov a burácajúcou spenenou masou vody rieky Jókulsá á Fjollum, kde po výdatných dažďoch pretečie riečnym profilom až 500 metrov kubických za minútu. Z histórie je známy hlavne Godafoss, alebo vodopád bohov, do ktorého podľa legendy pohádzali ľudia modly všetkých bohov, keď v rokoch 999 až 1000 prijali kresťanstvo. No azda najkrajším je vodopád Seljalandfoss, fotogenicky najkrajší vodopád Islandu. Prejsť popod masu burácajúcej vody, mokrí ale s otvorenými očami dokorán, bol zážitok ako sa patrí. 

Veľkú úlohu na Islande hrajú aj ľadovce, svojou masou až 14 percent pokrývajúcou ostrov, živia všetky rieky a jazerá Islandu. Najvačší majestát patrí ľadovcovému komplexu Vatnajokull, s rozlohou 8100 kilometrov štvorcových, sa radí ako jeden z najvačších ľadovcov sveta. Ovplyvňuje klímu celého ostrova a svoje ľadovcové jazyky rozťahuje všetkými smermi. Na juhu je to práve Breiðamerkurjökullský jazyk, ktorý sa rozlamuje do jazera Jókullsarlon, povestného práve svojími ľadovými kryhami. Nachádza sa približne 150 metrov od morského pobrežia. Je bohaté nielen na ľadové kryhy šialených tvarov a veľkostí, ale aj na ryby. To využívajú hlavne tulene a uškatce loviace v týchto vodách nielen v čase zimy, ale nám sa podarilo vidieť ich aj vyvaľovať sa na kryhách aj počas našej letnej návštevy. 

Život na hrane tu prechádza rôznymi úskaliami a premenami ročných období. Prispôsobuje sa stále meniacim podmienkam a sám vyberá najhúževnatejších jedincov. Množstvo miest na pozorovanie vtáctva počas našej cesty nám nedalo nezastaviť sa na mnohých „birdwatchingových miestach“. Tu sa zasa schádzajú aj nadšenci ornitológie a amatérsky pozorovatelia vtákov. O tom, že Island je plný života nieje pochybností, hniezdi tu 370 druhov vtákov, z toho Bubákom sa podarilo vidieť 47 druhov. 
Jedným z najfotogenickejších je Mníšik bielobradý, v angličtine známy ako Puffin a v islandštine zasa Lundar. Bubáci samozrejme objavili najväčšiu kolóniu mníšikov pomerne blízko plánovanej cesty a trochu času viedlo k návšteve útesov, plných hniezdiacich vtákov. Všetci mlčky postávali neďaleko nôr týchto vtákov a čakali nervózne s prstom na spúšti, kedy sa niečo zaujímavé objaví. Rázom rýchly prílet, no akosi netrafil do nory a spadol vedľa aj s tuctom malých rybiciek v zobáčiku. Nasledovalo besné fotenie, až kým sa nestratil v tmavej nore a hlasný smiech. 

Bubáci si Island zasa užili plnými dúškami farieb, chutí a pocitov. Neradi sme odchádzali z tohoto magického miesta trajektom domov. Pozerali sme sa na vzďaľujúci ostrov až kým sa nám tajomne a pomaly stratil v hmle.