Kravy Indie – posvätné tvory stratené v chaose dopravy

Musím povedať, že zo všetkých krajín, ktoré som precestoval, ma žiadna kultúra a krajina tak nenadchla ako India. Tá neskutočná inakosť z nej robí niečo fascinujúce. My Indiu nemáme šancu pochopiť, môžeme sa tam len vydať, precítiť jej atmosféru a prijať ju, aká je. Domáci hovoria, že by vám nestačil celý život, aby ste ju pochopili, a ja s týmto tvrdením súhlasím.

Čím viac sa o nej dozvedám, tým viac zisťujem, ako o nej nič neviem. A možno sa to ani nedá vedieť. Možno nikdy nemá byť pochopená, len zažitá.

Každopádne, či keď prídete na zájazd do Indie s BUBO, privíta vás chaos v podaní dopravy, do ktorého sa zamotajú aj kravy. Všade trúbenie, z troch pruhov sa akosi spraví päť, a pre nás Európanov je nepochopiteľné, ako sa nemôžu zrážať jedna radosť.

Jeden bývalý americký ambasádor to nazval „fungujúca anarchia“. Nedalo by sa to opísať lepšie. Ono je to totižto systém. Systém, ktorému my nerozumieme, ale keď v ňom niekto vyrastá, tak je s tým zžitý. To, akým spôsobom zatrúbite, znamená, čo chcete ostatným povedať. Často uvidíte na zadných častiach áut, ale teda hlavne kamiónov či autobusov, nápis „Horn OK, please“, v preklade: „Zatrúbte spôsobom OK“, keď ho budete predbiehať.

Je to spôsob, akým o sebe dáte vedieť. U nás je trúbenie považované za formu netrpezlivosti či agresie, v Indii je to len jeden z tých 1 600 jazykov a dialektov, ktoré tam nájdete. Ak netrúbite, ste považovaní za neviditeľného. Napríklad, keby som niekomu chcel povedať, aby sa uhýbal, lebo ho chcem prejsť, tak by som dlhšie zatrúbil, alebo by som poďakoval jemným pípnutím.

Každopádne, nešoférujte v Indii. Radšej si zoberte tuktuk za euro a máte po starostiach. Alebo choďte peši po kraji cesty. Spomínam si, ako keď som začínal v Indii, som bojazlivo išiel popri ceste so strachom, že do mňa narazia autá či ma udupe krava. A môj kolega Erik, tiež sprievodca vyškolený v BUBO Cestovateľskej Akadémii, ktorý už bol v Indii dlhšiu dobu, nestarostne a sebavedomo prechádzal, nevšímajúc si ich.

Aj tak jediné podstatné je sa dostať v Indii z bodu A do bodu B. Na čom, to už podstatné nie je, váš problém. Či to je tuktuk, auto, motorka alebo voz ťahaný kravou, pri ktorom si hovorím, že to by asi našou STK-čkou neprešlo.

Málokedy sú tu ľudia trénovaní parkovať, ako správne predbiehať či jazdiť vo vlastnom pruhu. Ak si budete pripadať niekedy zbytočne, spomeňte si, že sú v Indii jazdné pruhy, značky, prechody pre chodcov či spätné zrkadlá. Prvé spomenuté sú skôr dekoratívne a spätné zrkadlá sú často aj sklopené či nepoužívané. Vodiči majú dosť práce sledovať, čo sa deje pred nimi – a predsa, počujú trúbenie, všakže.

Jednu úžasnú skúsenosť popisuje indický autor Tarun Chopra, ktorý sa chystal do Ameriky. Zistil, že na to, aby mohol šoférovať auto v USA, potrebuje medzinárodný vodičský preukaz. Tak sa vydal si ho vybaviť. No tam, na jeho prekvapenie, zistil, že na vybavenie medzinárodného potrebuje najprv miestny vodičák. To ho doviedlo do kancelárie úradu pre cestnú dopravu a do svetoznámeho indického bludiska radov.

Z tejto rady ho zachránil jeden podivínsky vybavovač, ktorý sedel na skútri zaparkovanom pod ajurvédskym stromom neem, ktorý vrhal krásny veľký tieň. „Čo potrebuješ?“ spýtal sa ho vybavovač. „Vodičák,“ odpovedal Tarun. „Máš aspoň dočasný začiatočnícky?“ „Nie,“ vraví Tarun. V Indii máte niečo ako dočasný začiatočnícky vodičák, keď sa ešte len učíte šoférovať.

„Aaah, problém, veľký problém. Všetko musí byť organizované. Vek, zdravotná prehliadka, potvrdenie o pobyte,“ rozhorčoval sa vybavovač. „Koľko si ochotný zaplatiť?“ prišla otázka na Taruna. „Potrebujem ho urgentne,“ zúfalo odpovedal Tarun. „Ak ho chceš do týždňa, bude ťa to stáť 15 dolárov.“ „Nie, potrebujem ho dnes,“ odvetil Tarun.

Podivín sa na sekundu zamyslel a dodal: „50 dolárov. Iba 4 hodiny.“

Nasledovne Tarun musel podpísať nejaké papiere, odfotiť sa v miestnom stane a počkať na vodičský v tieni pod spomínaným stromom. Vodičák mu naozaj vydali a celý šťastný, vyzbrojený novým preukazom, si išiel späť po medzinárodný. Došiel na úrad a dostal papier so značkami, ktoré sa má naučiť. Naučil sa 2 z 36.

Rozhorčený hodnotiaci so slovami „hrozné, úplne hrozné“ mu však medzinárodný vodičák vydal a povedal mu, aby sa všetky značky doučil doma. Asi nie nadarmo som počul aj také veci, že na šoférovanie v Indii potrebujete 3 písmená G: Good Horn, Good Brakes a Good Luck.

Zlaté pravidlo, ako prechádzať indickú cestu, nie je čakať, že vám milý Arjun zastaví, a potom Ravi a následne Jamal a pekne prejdete cez cestu. Pozriete sa doprava, doľava, doprava, a prosto bežíte. Dúfajúc, že vás vidia. Nečudo, že Indovia veria na posmrtný život či reinkarnáciu.

Napríklad v takom Novom Dillí, ktoré je len 4x väčšie ako Bratislava, 12 miliónov registrovaných vozidiel zapríčiňuje obrovské množstvo znečistenia, pri ktorom smog zakrýva oblaky. A vidíte len také sivé nič. Len pre zaujímavosť – Nové Dillí je tretie najznečistenejšie mesto na svete. Stráviť tu deň je ako vyfajčiť krabičku cigariet denne.

V tejto spleti smogu, trúbenia a motorov sa nám na cestách javí aj najsvätejšie zviera sveta – krava. Totálne nezaujatá okolitou dopravou, pokojne ležiaca na ostrovčeku medzi cestami či kráčajúc po ceste. Aj keby sa na prvý pohľad mohlo zdať, že pomáha riadiť dopravu, skutočný dôvod je iný. Zistilo sa, že kravy rady trávia čas na cestách, lebo výfukové plyny z dymu odplašujú muchy a toxické výpary ich mierne „nafetujú“.

V Indii sú všetky zvieratá sväté, aj keď ich skutky niekedy hovoria inak. No krava je vo svojej samostatnej kategórii. Gau Mata, alebo „matka krava“, ako jej hovoria domáci, je v indickej kultúre zakorenená tak dlho, že nijako inak sa ju ani vnímať nedá ako rodinu či svätosť. Ešte dávno predtým, ako bola zaužívaná mena ako znak bohatstva, na vidieku ľudia posudzovali bohatstvo podľa toho, kto má viac kráv.

Používala sa na výmenný obchod, ako dar pri sobášoch či ako neochotné rozdávanie na splnenie daňových povinností. Gaudan, darovanie kráv brahmanským kňazom, sa považoval za najzbožnejší obrad zo všetkých. Nielenže krava kŕmila obyvateľstvo, aj ekonomicky pomáhala. Jej trus sa používa ako palivo dodnes. Zmiešajú to so senom a následne sušia na ulici. Takto udržiava oheň v kuchyni skoro polovici obyvateľstva, kedysi to boli až tri štvrtiny. To sú neuveriteľné čísla.

V Indii je všetko väčšie. Takisto kravský trus zmiešaný s hlinou sa používa na omietanie ich domov a chatrčí – uľahčuje to zametanie podlahy a funguje ako prostriedok proti hmyzu. Kravským močom dezinfikujú a liečia, pijú ho, či si s mydlom skombinovaným z kravského moču umývajú ruky. Skrátka, vedia to využiť na milión spôsobov. Aj najscestovanejší Slovák Ľuboš Fellner v blogu z festivalu Kumbh Mela píše, že purifikovaný moč predávali na každom rohu.

Tomuto zázračnému moču hovoria gomutra a má to veľké zastúpenie v ajurvéde – najstaršej medicíne sveta, ktorá robila plastiky nosa už pred 2 500 rokmi pod vedením Sushrutua. Bol to starý indický lekár a chirurg, považovaný za „otca plastickej chirurgie“. Považovaný za žiaka Dhanvantriho, boha zdravia, ajurvédy a medicíny. Môžete si ho pamätať ako jednu z foriem boha Višnu.

Jednou takou jeho formou bol aj Budha – aspoň teda podľa hinduizmu. Starí ajurvédski lekári už pred 3 000 rokmi vedeli, že naše trávenie je základ všetkého. Niečo, čo v posledných rokoch naši vedci a lekári potvrdzujú. Kto vie, možno by sme ani kravský moč a Indov nemali hneď odsudzovať.

Každopádne, späť ku kravám ako takým. Iste vám je známe, že India je plná vegetariánov. Jedenie hovädzieho mäsa je odpradávna tabu. Raz som sedel s naším nepálskym BUBO priateľom a skvelou spojkou Shaileshom na obede a pýtam sa ho, či niekedy jedol jaka a či je to dovolené. Odpovedal mi, že dovolené to je, ale nikdy ho ešte neskúsil. Tak sme sa dohodli, že na večeru ho skúsime.

Upozornil ma však, že najprv musí zavolať svojim starým rodičom a spýtať sa na povolenie. Shailesh je schopný dospelý chlap, má skoro tridsať, no hold – pravidlá sú pravidlá. Ako prišla večera, nejako si to rozmyslel a už sa na to necítil. Vo väčšine štátov je zabitie kravy prísne zakázané.

Neuveriteľný bol krok jedného pakistanského mladíka z Kašmíru, ktorý namaľoval na kravu pakistanskú vlajku a nechal ju túlať sa po uliciach mesta Sri Nagar potom, čo indické úrady oznámili, že zastrelia každého, kto bude niesť pakistanskú vlajku.

Takže keď krava prestane produkovať mlieko, namiesto bitúnku je poslaná buď na ulicu, alebo do gaushaly. Gaushaly sú akési útulky pre kravy, ktoré slúžia na ich ochranu a kŕmenie, najmä keď sú už staré alebo neproduktívne. Fungujú väčšinou na charitatívnom princípe, no nie je ich dosť na to, aby tam zakotvili všetky. Preto aj to vypustenie na ulicu.

Je to považované stále za politicky korektnejšie ako možná smrť. V niektorých komunitách sa aj hovorilo o takých legendách, že ak by vám doma priviazaná krava zomrela, majiteľ sa musí vydať na púť do všetkých svätých miest Indie a odčiniť hriech. Následne sa vrátiť domov a nakŕmiť brahmanov vo svojej dedine.

Takže, ak niekto v túto urbanistickú legendu veril, bolo pre neho ideálnejšie riešenie nechať kravu ísť po svojich. Túlavé kravy však nehladujú. Keď hinduisti varia, prvé roti (nekvasený chlieb) sa nechá vonku špeciálne pre kravu. Ak ju niekde v blízkosti zbadajú, zavolajú ju ku dverám a nakŕmia ju rôznymi pochúťkami pripravenými pre bohov.

V priaznivé dni hinduistického kalendára sa putujúcim kravám dokonca ponúkajú aj sladkosti. Takže – prvé jedia kravy, potom domáci a zvyšky nechajú psom. Takisto sa následne živia odpadkami, zvyškami či plastom.

Na otázku, prečo sú kravy sväté, by sa dalo odpovedať aj tak, že tým, že im od nepamäti pomáhali na poli, dávali mlieko, ťahali vozy, stal sa z nich spoločník, pomocník a rodina. Indovia by považovali za nelogické zabiť niečo, čo nám pomáha v každodennom živote. Ale táto odpoveď je nudná. Nie je totižto dosť indická.

Vedeli ste, že v hinduistickej mytológii existuje krava, ktorá vraj dokáže splniť každé želanie? Volá sa Kamdhenu a podľa legiend vznikla pri „miešaní mliečneho oceánu“ – veľkolepej udalosti, pri ktorej bohovia a démoni spoločne hľadali nektár nesmrteľnosti.

Kamdhenu sa objavila ako jeden z božských darov z oceánu a odvtedy je symbolom hojnosti, výživy a požehnania. Indovia veria, že každá krava je Kamdhenu. Niet divu, že sú o nej napísané tisícky príbehov, ktoré vyzdvihujú jej dôležitosť.

Ďalším z dôvodov, prečo je krava svätá, je presvedčenie, že hinduisti sa môžu dostať do neba iba po prekročení mytologickej rieky držiac sa za chvost kravy. V niektorých praktikách to zas zahŕňa aj rituál darovania kravy brahmanskému kňazovi, aby duša zosnulého podstúpila pokojný prechod do neba.

Práve takéto rôzne činy a citové príbehy zabezpečili, že s kravou sa v hinduistickej spoločnosti zaobchádza s úctou. Ako som spomínal, nie len krava je svätá – máme tu aj opice, kobry, tigre, býky či pávy, ktoré majú tiež svoj svätý a symbolický význam, najmä v spojitosti s rôznymi božstvami.

Avšak, ak sa bavíme v rovine, že sa máte reinkarnovať a vaša karma nie je dosť dobrá na to, aby ste sa narodili ako človek, to najlepšie zo zvieracej ríše je práve krava. Dodnes sú organizácie odhodlané chrániť kravy či hlasovať za to, aby krava vymenila bengálskeho tigra ako národné zviera Indie. Uvidíme, či sa im to podarí.

Vždy keď idem okolo kravy, potľapkám ju po chrbte. Domáci hovoria, že to nosí šťastie. Kto som ja, aby som to vyvrátil? V Indii žije skoro 200 miliónov kráv – to je najviac na svete.

Keď vám každá z nich prinesie šťastie. A nielen to, keď každá z nich je Kamdhenu, ktorá vám splní všetky túžby. To je, myslím, ponuka, ktorá sa nedá odmietnuť. Pozrite si našu pestrú ponuku zájazdov do Indie (aj) v malých skupinách a nechajte si splniť vaše želanie od miestnej kravy.