Mumbai či Bombaj - prehliadka a tipy

,,Good morning, Sir. I wish you a beautiful day!“ začujem v slúchadle telefónu, ktorým som sa nechal zobudiť. Doma na Slovensku sú 4 hodiny ráno, no ja som už dlhšie hore, zobudil som sa pred hodinou s východom slnka. Výhľad z izby je nádherný, pozerám sa na Arabské more. Vpravo, po Marine Drive, vidieť preslávenú pláž Chowpati. Kúsok vľavo je Nariman point, štvrť zastaralých mrakodrapov. Oproti, cez záliv, stojí najbohatšia štvrť Bombaja, Malabar hills.

Keď som tu bol naposledy, Nariman Point bol tým najskvelejším bodom pokroku. Dnes sa výstavbou nových mrakodrapov CBD (Central Bussines District) meňavkovito presúva. Budovy na Nariman point majú maximálne 16 poschodí, no v Mumabi dnes nájdete mrakodrapy s 88 poschodiami a dokonca viac. No Nariman point a Marine Drive sú aj dnes tie najlepšie miesta, kde môžete byť ubytovaní.

Hotel, v ktorom sme ubytovaní, je oficiálne 5-hviezdičkový a Indovia si aj myslia, že je to pravda. Dole v lobby máme bar s francúzskym vínom a single malt whisky, a na streche bazén. Jedáleň na prvom poschodí je šarmantná, obložená tmavým tíkovým drevom a mramorom. Ako keby to bol starý Britský klub.

Každopádne, hotel Marina Plaza je súčasťou budov postavených v štýle Art Deco (Bombaj má 2. najväčšie množstvo Art Deco budov na svete) a teda náš hotel je pod patronátom UNESCO. Oproti hotelu sa pri západe slnka zíde dav tisícok ľudí, rodiny s deťmi či milenci, ktorí si prišli vychutnať západ slnka - túto atrakciu odporúča ako TOP 1 zážitok Bombaja aj známy bollywoodsky fešák - Ajay Devgan. Celá promenáda Marine Drive a okná nášho hotela sú situované na západ. Tie západy slnka sú krásne a vyvolávajú vo mne reminiscencie.

Keď som po prvý raz prišiel do Bombaja, volal sa Bombay. Bolo to poangličtené portugalské pomenovanie, Bon Bahia, čo v preklade znamená „dobrý záliv“. Skúste si to vysloviť nahlas. Portugalci v slove Bahia hltajú koniec, čiže počujete čosi ako „bonbáhja“. To „a“ na konci je tichšie, až vlastne zaniká. Bombay (čítaj Bombej) je anglické pomenovanie, z ktorého vychádza do dnešných dní aj to slovenské - Bombaj.

Hovorí sa, že názov „Mumbai“ už v 16. storočí používali domorodí rybári Koli (Koli znamená rybár). Tí tu kedysi na 7 ostrovoch, z ktorých dnešný Bombaj pozostáva, žili jednoduchým životom.  Delhi - to boli „odjakživa“ kráľovstvá a dôležité historické mestá. V Bombaji nebolo nič.

Predpokladá sa, že názov je odvodený od mena bohyne Mumbadevi, ktorá je považovaná za božstvo a patrónku mesta. Inak doteraz moji priatelia z Delhi (rozprávajúci hindi) povedia mestu Bombaj a domorodí obyvatelia (hovoriaci v maráthčine, konkáni, gudžarátčine a kannadčine) hovorili už vtedy, keď som tu bol po prvý raz, ako o Mumbai.

Každopádne bolo to niekedy v roku 1996 kedy sa názov mesta oficiálne zmenil na Mumbai a o meste, kde vtedy vládli drsné gangy bolo natočených mnoho bollywoodskych filmov. Zmena názvu je politickou záležitosťou. Názvy sa menili po celej Indii a tak sa Kalkata (Calcutta) zmenila na Kolkatu, Madras na Čenaj (Chennai) a Bangalore na Bengaluru a pod.

Pamätám si ako som v novembri 2008 na letisku čakal svoju ženu. Miška so mnou prešla v roku 1997 sever Indie a na margo danej skúsenosti povedala, že sa do tejto otrasnej krajiny nikdy nevráti. Teraz som jej sľúbil, že sa jej bude páčiť. Čakal som, bol som nervózny, chcel som, aby môj sľub platil.

Bol som v Indii už dlhšie a teraz som jej kúpil voňavé oranžové kvety a zavesil jej ich po prílete okolo krku. Nasadli sme do čierneho Ambassadora a vydali sa do centra. Bola ešte tma, skoro ráno, no kým sme v tých večných zápchach prišli do hotela na Marine Drive, tak slnko bolo už vysoko. Cesta z letiska trvala tri a pol hodiny.

Dnes sa do centra, po úžasnom moste Bandra - Worli Sea Link, dostanete za hodinku. Keď dokončia rozšírenie Marine Drive, na ktorom sa dnes intenzívne pracuje, tak ste z letiska v centre za 15 minút. Dnes je už „limuzína“ Ambassador raritou, čo je škoda. Na bombajskom letisku sa k stanovisku Uber dostanete ľahko, vedie tam asi sto šípok.

Idem z letiska so svojím partnerom P.D. Sharmom, on doletel z Delhi, ja z Bengaluru a ideme do centra Bombaja spolu.

Prídeme na stanovisko Uberu, a tu je zrazu sto áut, sto Uberov, ktoré čakajú v tejto minúte na svojho zákazníka. Pozor, v Bombaji je všetko väčšie. Ani P.D. nevie nájsť svoje auto, no nakoniec po troch telefonátoch sa nájdeme, nastúpime a P.D. dostáva od Uberu ešte jeden kód, ktorý musí sedieť s tým šoférovým – to aby sme mali skutočne istotu, že sedíme v správnom vozidle.

Za ruky sme sa s Miškou túlali mestom. Bola to jedna z našich prvých dovoleniek bez detí, tie ostali doma, mali 8 a 6 rokov. Zastavili sme sa v zoroastriánskej reštaurácii, Café Leopold, z ktorej som bol ja nadšený, ale Miške sa priveľmi nepáčila.

Každý deň skoro ráno sme behávali po nábreží. Mali sme bežecké tričká, bežecké gate, bežecké tenisky, ale budili sme takú pozornosť, ako keby sme behali nahí. Všetci ostatní v bielom oblečení cvičili jogu, iba títo dvaja belosi sa v otrasnom dusne snažili behať. V roku 2022 som sa sem vrátil. Behanie je na Marine Drive a na pláži Juhu Beach bežnou činnosťou. Povedal by som, že dokonca módnou záležitosťou. Bombaj bol vždy najeurópskejším indickým veľkomestom a stále sa tejto pozície drží.

Na maliarskej súťaži sme si obaja vybrali ten istý obraz. Ja som išiel za maliarkou a pýtal som sa, či ho možno kúpiť. Rovno som dohodol aj cenu. A zrazu ten obraz získal prvé miesto celej tej obrovskej výstavy. Zaplatil som za obraz zálohu a odleteli sme na juh do Goa. Potom som sa do Bombaja vrátil iba kvôli danému obrazu. Mám ho doma, vôbec nevyzerá ako obraz z Indie. Mám k nemu ohromný vzťah, do dneška sa mi veľmi páči. Zážitky vytvárajú váš vzťah k miestam a z Bombaja ich mám vskutku mnoho.

Boli sme poznaní na svadbu a Miška si chcela ísť rýchlo kúpiť sárí. Vyhovoril som jej to vtedy. „Buď si kúpiš Kandživaram či Paithani a aj to nie hocijaké, ale najmenej za 1000 € alebo to nemá význam. V tej spoločnosti zistia prvým pohľadom, či je to kvalita. Kúpiť si sárí na trhu, za 20 € iba tak, zo srandy, sa v tomto prípade nehodí. Poďme v našom „západniarskom“ oblečení. A aj keď sme večerné šaty a smoking nemali, aspoň si Miška na Colabe kúpila obrovské gorále a taký „obojok“ na krk a ja novú košeľu. Prišli sme na svadbu so zdvihnutou hlavou. Už som o tom viackrát písal, nebola to bežná svadba, konala sa v jednom z najznámejších hotelov Ázie v hoteli Taj Mahal Palace. Na svadbe bol ako hosť najbohatší Ind Mukesh Ambani.

Hovorí sa, že zakladateľa impéria TATA, pôvodom Peržana (Parsi) nepustili do hotela počas britského Radžu s tým, že psom a Indom je vstup zakázaný. Tak v blízkosti postavil tento hotel a pôvodný skrachoval. TATA vlastní v Indii snáď všetko (asi ako Hyundai v Kórei). Nedávno kúpili Indian Arlines a u nás sú známi tým, že kúpili Land Rover a Jaguar. Predtým sa Briti jeho autobusom TATA smiali. On sa iba s pokojom usmieval a hovoril si: ,,Však počkajte.“

Indii sa ešte aj dnes mnohí na Slovensku smejú či obávajú, boja sa špiny, chaosu, chorôb. Podceňujú ju vo všetkom, v každom ohľade. No ja hovorím: ,,Však počkajte.“ Každopádne, Mukesh Ambani je ešte bohatší než TATA.

My s Miškou sme boli jedinými zahraničnými hosťami. Ona sa v ženskom kolektíve bavila o služobníctve a o tom, koľko s ním majú ženy problémov. Ja v mužskom o kvalitnom víne a ženách.

Na svadbe, kde peniaze nehrali žiadnu úlohu, som sa opýtal, akú gurmánsku špecialitu si mám dať. Odporučili mi vyskúšať žltý dahl. ,,Daj si určite žltý dahl.“ A potom za mnou chodili, či som si tú šošovicu dal a úprimne sa ma pýtali ako mi chutila. Ja som vtedy nevidel žiadny rozdiel medzi tým, čo som jedol v slume Dharavi, a týmto dahlom v najluxusnejšom hoteli krajiny. Pri takýchto príležitostiach si uvedomíte, že tí najbohatší aj tí najchudobnejší majú radi v podstate podobné veci.

O týždeň teroristi napadli tento hotel aj zoroastariánsku reštauráciu Café Leopold, kde sme boli, a rozstrieľali ich na prach. Bol to najhorší teroristický útok v histórii mesta, ktorý zabil 164 ľudí.

,,Hej, Ľubo! Sú to veky, čo sme sa tu v Bombaji stretli.“ Ako sa má Michaela? A čo tvoje deti?” Amit je honorárnym konzulom Slovenska tu v Bombaji už dlhé roky. Včera sa mu narodil ďalší vnuk. Má dve dcéry a od včera 4 vnukov. Aj cez príhody s Amitom Indiu milujem.

Myslím si, že India môže zachrániť Európu. India určite ostane sama sebou. Chaos, vďaka ktorému je rôznorodá, ostanú jej súčasťou. No India je jedinou krajinou, ktorá môže Európu spasiť pred Čínou. My sami sme totálne neschopní a nejako sa mi nezdá, že ďalšia vláda na Slovensku bude lepšia. A ani tá ďalšia. India, to je iná káva. India sa prudko vyvíja a ide vpred ako bojový slon.

V Dillí som vkuse. Omnoho častejšie než v Košiciach, no v Bombaji som bol naposledy na danej svadbe. ,,Toto je riaditeľ City Bank India, toto je majiteľ indického DHL“, predstavoval mi ľudí Amit. Poznáme sa dlho. Na tej svadbe ma Amit zastavil: „Rád by som ti predstavil pána Mukesha Ambaniho, Rialence.“

Dnes má Mukesh Ambani majetok vyše 100 miliárd dolárov. To je toľko ako všetci slovenskí miliardári a milionári dokopy. Dokonca omnoho viac. Doniesli francúzske víno. Naliali najprv mne a ja si hovorím: ,,Hmmm, nie je zlé.“ Prikývol som, a až následne si ponalievali títo veľkí pani. Pan Ambani odmietol, nepije. Inak mnohí indickí boháči nepijú a sú vegetariáni až vegáni. Skupiny Agarval a Marvari, ohromní miliardári, žijú extrémne skromne.

Ešte skromnejšie žije komunita Jain (Džajn), ktorú my v podnikateľskom prostredí poznáme stelesnenú v mene Lakshmi Mital. Vlastník železiarní, Ancelor Mital. Táto komunita je iba zeleninu vypestovanú nad zemou, takže napríklad zemiaky alebo mrkvu by nikdy nezjedli.

No aj ľudia pôvodom z Gudžaratu, ako je pán Mukesh Ambani, či náš honorárny konzul, žijú skromne. No skromne, od tál - do tál. Mukesh Ambani vlastní dom – spraviť fotografie sa mi nedarí. Je strčený medzi ostatnú zástavbu a potreboval by som dron. Má niekoľko helipadov a garáž pre cca 167 áut. V 27 poschodovom mrakodrape žije sám s manželkou a služobníctvom (má ich asi 600). Ide vraj o druhý najdrahší súkromný dom na svete, hneď po Buckinghamskom paláci.

Amit mi opäť odporúča reštauráciu Trishna: „Tam choď, môj sekretár ti objedná miesto. Ide o najlepšiu sea food reštauráciu Indie!“

Viem, pamätám si ju a doteraz spomínam na maslového kraba s cesnakom. Božské jedlo! Trishna je zašitá, oproti synagóge, no nachádza v centre v oblasti Fort, v malilinkej bombajskej oblasti, kde za gurmánskymi hodmi odporúčam ísť aj vám.

V úzkych uličkách na malom priestore starého pôvodného Bombaja sa dnes otvára jeden luxusný obchodík za druhým, jedna reštaurácia vedľa druhej. Nájdete tu podľa mňa tie najlepšie. Sú na indické pomery drahé. Za kraba v reštaurácii Trishna zaplatíte 100 € , ale rozhodne to stojí za to.

Trishna vyzerá inak tristne, čiže smutne. Interiér, ktorý bol zlý už v roku 2008, nevymenili doteraz. ,,Keď to frčí, načo?“ Hovoria si evidentne. Indovia nemajú ešte ten pohľad, čo my a atmosféra Trishny je úbohá. Keď toto dokážete prekusnúť, budete nadšený! Odporúčam tigrie krevety, homára ale hlavne krabov, ktorých vám pripravia tak, že vy už nič nelúpete, iba si vychutnávate tú absolútne čerstvú unikátnosť.

Asi 200 metrov vedľa je Khyber, pomenovaný podľa svetoznámeho horského sedla, na pomedzí Hindukúša a Himalájí, ležiaci na hraniciach Pakistanu a Afganistanu. Kedysi dôležitý prechod na Hodvábnej ceste. Príroda Khyber Passu je prekrásna, v okolí žijú nezávislé, extrémne slobodné kmene spomínajúce ešte na časy, kedy tadiaľto tiahlo vojsko Alexandra Macedonského. Áno, táto reštaurácia sa špecializuje na jedlo severozápadnej Indie. Hlavne kebaby, jahňacie a na veci z grilu a z peci tandori. Khyber na Mahatma Gandhi Road v Kala Ghoda (v blízkosti sochy koňa), vyzerá pekne, s prekrásnymi vyrezávanými dverami a tmavým, no vkusným interiérom. Pozor, bežná strava je extrémne štipľavá.

Khyber sa hrdí tým, že ho navštívili celebrity ako Richard Gere, Richard Branson, Paul McCartney, Demi Moore a zopár kráľovských rodín. Ja som tu jedol dva razy.

Ďalším dobrým tipom je gudžarátske tali v reštaurácii, ktorá stojí 100 metrov od Khyberu. Volá sa Chetana. Každý dostane to isté, ale je to geniálne, ohromný zážitok a keďže gudžarátske talí nie je až tak pikantné, chutí to aj slovenským deťom.

Čo sa týka luxusných reštaurácií, často nájdete odporúčanú The Table. Sem choďte len v prípade, že ste v Indii príliš dlho a máte chuť na čosi „amerického.“ Dal som si tú námahu, ale čo sa týka jedla, hlboký priemer.

V Bombaji by ste sa mali zastaviť v Cafe Leopold. Je to podobné miesto, ako La Bodegida del Medio v Havane. Žiadny luxus, skôr naopak, no neuveriteľná tradícia, založená v roku 1871. Zoroastriánska (iránska) reštaurácia dnes čapuje belgické pivko a podáva hamburgery a pizzu, proste robí to, čo chcú dnešní mladí zahraniční turisti. Ak ste čítali Shantaram od Gregory David Robertsa, tak sem ísť zaručene musíte. Ja som tu so svojou ženou sedel v novembri 2008 a týždeň na to kaviareň vystrieľali po tom, čo do nej hodili granát. Tiež sa mi tú páčia ventilátory, veď som pod nimi strávil toľko času. Preto mám jeden obrovský ventilátor na strope aj doma v Bratislave. Práve teraz, keď toto píšem, sa nado mnou točí. Vtedy sa cítim ako v Indii. A vy v mojich úprimných textoch ten vánok musíte cítiť.

Mladí neskúsení cestovatelia v tomto podniku končia, vy iba nakuknite, dajte si Kingfishera a choďte do reštaurácii, ktoré spomínam vyššie. Kvalita stravy v reštauráciách vyššie v Kala Ghoda, je najvyššia v Indii. Leopold je dnes zaspatý ale stále dobrý a zabehnutý (vždy je tu plno) biznis. Môžete si tu kúpiť gýčové tričko či iný suvenír. Leopold sa nachádza na Colabe, 5 minút peši od hotela Taj Mahal. Od zadného vchodu, kde nájdete Starbucks, dokonca 1 minútu peši, no to na prvýkrát nenájdete.

Ďalší tip na dobré jedlo? Chowpatty pláž a okolie. Tisíce indických rodiniek sem vyráža v čase stmievania, stánky sa večer gýčovo rozžiaria a vy tu dostanete lacnú stravu na plastových stoličkách. Je to taký lunapark, ale podobne ako Cafe Leopold, má to svoje čaro.

Ak prekročíte Marine Drive, tak tu v okolí pláže Chowpatty nájdete skvelé indické reštaurácie. Vyzerajú otrasne a ak ste v Indii po prvý raz, tak vám jedlo dole krkom teda nepôjde. No Pav Bhaji je vraj práve tu najlepšie na svete. „Moja mama ho pripravovala takto isto, na rozžeravenej obrovskej panvici,“ vysvetľujeme mi P. D. Sharma, s ktorým obiehame všetky miestne reštaurácie. Nakoniec sa rozhodnem, že sem našich turistov neviem ešte po prílete vziať, toto je príliš. No jedlo je skvelé. Ak ste už Ind, ako ja, tak vám chutiť bude. Ja už žiadne žalúdočné problémy nemám a v reštauráciách pijem vodu, ktorú nalievajú z krčahu, pijem džús z cukrovej trstiny, do ktorého prihadzujú miestny ľad, nevadí mi miestna hygiena, a vlastne mi v Indii nevadí už vôbec nič.

Keď hovoríme o street foode, khau gall, tak odporúčam vyskúšať v malých, pouličných stánkoch, v okolí Nariman Point. Ak bude sezóna, určite zainvestujte do najdrahšieho, no najlepšieho manga Alphonso.

Tu to všetko začalo a aj všetko skončilo. Práve sem, na západné pobrežie, vždy priplávali lode plné Britov, ktorí Indiu okupovali. No práve cez túto bránu, v roku 1947, po oslobodení opustil Indiu posledný britský vojak. Aké dojemné, aké deterministické aké osudové.

Brána tu mala stáť v roku 1911, kedy Indiu navštívil kráľ George V. s manželkou Máriou. No nestihli ju postaviť, a v deň návštevy tu stálo iba monštrum z lepenky a krabíc. Bránu postavenú v indo-saracénskom štýle otvorili až v decembri 1924.

Keď si do hladáčika dám pamiatky v Delhi, tak táto pamiatka Bombaja je v porovnaní s nimi smiešna. No keď som vám to teraz prezradil, už nebudete tak sklamaní, ako ja na prvý raz, aj druhý raz. No na tretí raz som vymyslel už zlepšenie a preto sem pridávam tú istú fotografiu na rôzne spôsoby. Vy sem musíte prísť na západ slnka. Vtedy je Gateway of India naozaj romantické miesto. Poprípade môžete naskočiť na lodičku, ktorá vás prevezie prístavom. Na bránu máte zrazu iný pohľad. Alebo zájdite na čaj do hotela Taj Mahal, a predtým si rezervujte miesto pri okne v Sea Lounge.

Keď prichádzate k bráne prejdete cez „pípače“. Preveria vás, či nenesiete výbušninu. Rady sa delia na ženský a mužský, a tak sa partneri musia na chvíľu odlúčiť. Naspäť už žiadna kontrola nie je. Odporúčam vám hneď po prekročení kontroly si dať miesto stretnutia.

Každých 20 metrov, čo teraz vojdete ďalej, sa stretnete s tou pravou Indiou a stovkami, tisíckami či desaťtisíckami ľudí, v prípade, že prídete na západ slnka, či nebodaj počas sviatku. Urobte si celkovú fotografiu, potom obíďte bránu zozadu a naskočte na lodičku.

Rady idú rýchlo, za vstup na lodičku zaplatíte jednu cenu, za to dostať sa hore na druhú palubu – čo je nutnosť – drobný príplatok navyše. Plavba trvá asi pol hodinky a nikam konkrétne sa nejde, je to iba plavba prístavom, ale je to fajn.

Hotel Taj aj 26 metrov vysokú bránu, Gataway of India, máte teraz síce v protisvetle, ale v tom dusne je plavba aj tak milé spestrenie. Taký indický chaos, kde nakoniec všetko funguje. Aby bolo jasné, India Gate sa nachádza na Rajpathe v New Delhi a toto je Gataway of India.

Už vyššie som spomínal príbeh - legendu, ako hotel vznikol a aj to, že som sa tu zúčastnil veľkej svadby. Hotel je ikonou Bombaja, ako napríklad hotel Ritz v Paríži a Londýne, Raffles v Singapure, Peninsula v Hong Kongu či The Plaza v New Yorku. Taj Mahal hotel bol otvorený v roku 1903 a mal prvý licencovaný bar v meste.

Bývalý prezident USA, Barack Obama, si vraj prenajal dva roky po atentáte celý hotel iba pre seba (zdroj: CNN). Taj je známy po celom svete pre svoju ohromnú eleganciu, dokonalé služby a veľkosť. Má 560 izieb, 44 apartmánov a 1 500 zamestnancov, vrátane 35 komorníkov.

To je vždy taká povinná jazda, no na druhej strane v UNESCO často vedia, čo by sme mali vidieť. V Bombaji, kam predstavitelia UNESCO jazdia radi, keďže ide o mesto s najlepším servisom Indie, si vylobovali toho viac. Bombaji nemá jednu, ale rovno 3 UNESCO pamiatky. 1. Gharapuri Island, 2. Chhatrapati Shivaji Maharaj Terminus a 3. budovy Viktoriánskej gotiky a Art Deco. Tieto novodobé názvy treba preložiť – viď tabuľka nižšie. Všetky tieto pamiatky zažijete na BUBO zájazde do Indie.

1. Ostrov Elephanta navštívite po asi pol hodinovej plavbe. Nastupovanie a vystupovanie zaberie minimálne ďalšiu pol hodinku. Nájdete tu jaskyne vytesané do kameňa v hinduistickom aj budhistickom štýle. Ostrov je plný opíc a tak pozor, lebo kradnú všetko jedlo a hryzú. Mne osobne sa príliš Elephanta nepáči, v porovnaní napríklad s jaskyňami Ajanta je to absolútny odvar. No je to UNESCO. Problém je ten, že je to 10 kilometrov od obrovského mesta, a tak je na Elephante vždy extrémne veľa ľudí. Všade sa čaká a tak si vyhraďte minimálne pol dňa. Čo si tu všimnúť? Synkrézu hinduizmu a budhizmu, to je asi najfascinujúcejšie.

2. Hlavnú železničnú stanicu navrhol britský architekt Frederick William Stevens a výstavba začala v roku 1878. Dokončená bola o 9 rokov neskôr, na 50. výročie vlády kráľovnej Viktórie. Ide o ohromné dielo, ktoré vyrazí dych. Mnohí si povedali: „Tí Briti tu postavili všetko.“

V marci 1996 sa názov stanice zmenil z Victoria Terminus na „Chhatrapati Shivaji Terminus“ podľa Šivadžiho, kráľa bojovníka zo 17. storočia, ktorý použil partizánsku taktiku na boj proti Mughalskej ríši a založil nový štát v západnom Maráthsku. Podľa Šivadžiho je dnes v Bombaji nazvané všetko od hlavnej ulice vedúcej od Gateway of India, až po názov letiska.

Železnica je v uzučkom Bombaji veľmi dôležitou tepnou. Denne v Bombaji na železnici zahynie 5 až 7 ľudí, no je pravda že denne železnica prevraví milióny ľudí (cca 7,5 milióna pasažierov). Existujú aj vyslovene ženské vozne.

3. Viktoriánska gotika a Art deco. Bombaj sa stal centrom obchodu už za britského Rádžu a boli tu teda peniaze. Prvá stavebná expanzia zahŕňala výstavbu skupiny verejných budov viktoriánskej gotiky v 80. rokoch 19. storočia a vytvorenie Oválneho Maidanu. New York má Central Park, Bombaj má Oválný Majdan. Skutočne aj tu ide o akýsi centrálny park a športovisko pod holým nebom zároveň, kde sa do dnešných dní hrá kriket. Nazýva sa tak preto, lebo tak vyzerá a má oválny tvar.

Po prvom stavebnom boome, bolo druhým rozšírením Bombaja, Backbay Reclamation Scheme na začiatku 20. storočia, ktorá ponúkla Bombaju novú príležitosť expandovať na západ. Vytvorili sa nové obytné, obchodné a zábavné budovy v štýle Art Deco a vytvorilo sa morské nábrežia Marine Drive.

Hovorí sa, že Bombaj je druhým najväčším Art Deco mestom po Miami, no to isté tvrdí aj Montevideo, hlavné mesto Uruguaja. Každopádne si to treba všimnúť a ja tu rád bývam v hoteloch Art Deco, lebo takto bývam v pamiatke UNESCO a to je ďalší ulovený zážitok.

Oválny Maidan, kde sa neustále hrá kriket, dnes rozdeľuje budovy Viktoriánskej gotiky na východe, od budov Art Deco na západe. Ja sa k nemu so skupinami vyberám pešo hneď po prílete. Hotely máme lokalizované tak, že je to 15 minút peši.

Chrám britského veľkoobchodu, kde bola vraj zavedená elektrina v Indii ako prvá. Okolo vstupných dverí nájdete krásne dekorované panely, ktoré ukazujú každodenný život ľudí. Dva z nich vytvoril otec Rudiyarda Kiplinga, autora Knihy džungle.

V prostriedku vidíte dnes chátrajúcu fontánu, ktorá môže byť vaším miestom stretnutia. Všade okolo sú obchodníci s ovocím, zeleninou, čokoládou, drogériou. Obchodníci vám vymenia peniaze v slušnom kurze.

Pred tržnicou sedia na zemi „pojazdné nákupné vozíky.“ Sú to muži z najnižšej kasty, ktorí čakajú, kým príde „milosťpani,“ potom za ňou chodia a ona hádže do živého vozíka, prúteného košíka, veci čo nakúpila.

Okrem zeleniny tu kúpite parfumy, tašky, kufre, oblečenie. No základom je pre mňa ovocie a zelenina - sušené a čerstvé.

Mangá Alphonso sú v Indii preslávené a sú dosť drahé aj na indické pomery. Keď sa dostanú do štvrtí ambasád v Delhi na Chianakapuri, o ničom inom diplomati reči nevedú. Tu na Crawford market ich môžete mať za najlepšiu cenu. Predajca ich naukladá do debničky a predáva za jednotnú cenu. Debnička s 8 kusmi stojí toľko isto, čo so 14 kusmi, až na to, že každé z tých 14 kusov je omnoho menšie. Mangá totižto vždy vyplnia debničku úplne. Netreba žiadnu váhu, väčšie mango je vzácnejšie, a preto drahšie.

Mango Alphonso je extrémne sladké a extrémne dobré. Aj vy, čo ste už ochutnali 20 druhov manga, sa môžete na Alphonso tešiť. Problémom je, že tieto mangá nájdete v horúcich mesiacoch od konca marca (niekedy až od polovice apríla) do konca júna, tesne pred monzúnom, a zvyšok roka bohužiaľ nie.

Ako spomínam vyššie, keď je sezóna Alphonsa, India sa zblázni. Skúsim vysvetliť prečo. Alphonso má zmyselný tvar a slnečno-žltú, ba až jemnú šupku, po ktorej otvorení sa odhalí šťavnatá dužina šafranovej farby. Je hladká a maslová. Predstavte si kríženca medzi broskyňou, nektárinkou, marhuľou a melónom s tónmi medu a citrusov. Ale oveľa chutnejšie.

Alphonso je pomenované podľa Afonsa de Albuquerque, šľachtica a vojenského experta, ktorý pomohol založiť portugalskú kolóniu v Indii. A boli to opäť Portugalci, ktorí zaviedli štepenie na mangovníky, aby vytvorili výnimočné odrody ako Alphonso. Práve odtiaľto z Crawford Market toto mango poslali na korunováciu v roku 1953.

Začiatok sezóny manga, ktorá je v Indii národnou posadnutosťou na rovnakej úrovni ako Bollywood a kriket, signalizuje začiatok horúceho leta a dostáva sa do titulkov. Noviny neustále informujú o cenách a dostupnosti.

Je zvykom posielať krabice manga Alphonso priateľom, kolegom a šéfom ako prejav lásky a rešpektu. Mnohé kuriérske spoločnosti v Indii dokonca ponúkajú samostatnú službu doručovania manga. Veď ho nemôžete rozpučiť. V sezóne v Bombaji môžete na ulici piť čerstvé nápoje z manga, napríklad mango lassi, či mango falooda a jesť sladkosti ako barfi a dezerty ako mangový šrikhand.

„Ponorte si ho najprv do vody,“ radí nám dáma, ktorá pozoruje ako si mangá kupujeme a ihneď aj konzumujeme priamo v Crawford market pri fontáne. „Vo vode sa Alphonso schladí a je ešte lepšie,“ radí nám.

Počas covidu sa u nás rozmohli donášky jedla. Hovoríme o tom ako o prevratnom vynáleze. Tu v Bombaji je tento servis už 125 rokov. Nepotrebujú k tomu žiadne appky, často nevedia čítať písať, ale v ich doručeniach niet žiadnej chyby. Ich kódovací systém je absolútne unikátny.

Manželka na periférii Bombaja navarí obed a dabbawalah v bielej uniforme s čapičkou, akú nosil Mahatma Ghandí, sa u nej zastaví, prevezme obed a s obedármi nasadne na vlak. Mieri do centra, kde všetci úradníci pracujú. Jedlo nejde priamo z domu do kancelárie, ale obedár sa predáva z rúk do rúk až kým presne na obed nedorazí do správnej kancelárie. Nikdy nenastáva chyba.

Ide o to, že rôzne indické kasty, rôzne náboženské denominácie, majú veľmi zvláštnu diétu prameniacu z náboženských povinností. A tak pred 125 rokmi neverili reštauráciám, že dokážu skutočne navariť to čo oni jesť môžu. Dnes naopak tento servis ponúka špeciálne jedlá a špeciálne diéty doslova pre každý jazýček.

Po obede obedár putuje späť do domácnosti, aby žena aj na ďalší deň vedela navariť to, čo má manžel rád. Ak chcete vedieť viac, pozrite si vynikajúci film The Lunchbox.

Dhobi Ghat – práčovňa pod otvoreným nebom, je druhou vecou čo chcem v prípade Bombaja spomenúť. Ide o najväčšiu práčovňu svojho druhu na svete. Ženy sa potešia, lebo tu perú na 100 % iba muži.

Mahalaxmi Dhobi Ghat je práčovňa, ktorá sa nachádza na železničnej stanici Mahalaxmi. Dhobi si tu prenajme svoje miesto a pracuje pod holým nebom. Čistí oblečenie a bielizeň z hotelov a nemocníc v Bombaji. Dhobi Ghat vznikol už v roku 1890.

Najlepšie bude, ak sa sem prídete pozrieť ráno, kedy sa tu ručne perie. Druhým dobrým časom je skoré poobedie, kedy sa veci sušia a všetko je farebnejšie. Uvidíme, ako dlho toto miesto vydrží. Veď všade naokolo rodina Lodha stavia najvyššie budovy Indie.

V centre na Colabe a v oblasti Fort nájdete mnoho umeleckých múzeí a galérii. Konajú sa tu aj vernisáže, na jednej takejto som kúpil obraz, o ktorom som vám rozprával vyššie.

Možno by som vám dal do pozornosti Múzeum Mahatmu Gándhího. Zastrelili ho a popol rozprášili v Delhi, kde je zakladateľovi národa venovaný obrovský pamätník. Tu je to malá pôvodná budova, Mani Bhawan, kde Ghandi býval. Podľa mňa je to fajn s peknými dobovými fotografiami a kolovratom, na ktorom tkal. Bapu tu býval, tu mal kancelárie, odtiaľto viedol rezistenciu proti Britom.

Mahatma Ghandi, aj keď ho dnes mnohí hinduisti majú za zradcu národa je v mojich očiach veľkým lídrom a svojou návštevou podporíte myšlienky nenásilia a pritom veľkosti.

Prince of Wales Museum sa dnes volá Čatrapati Šivadži - ako inak. Ide o jednu z architektonicky najkrajších budov mesta. Vo vnútri je chabá zbierka z čias budhistickej Maurskej ríše.

Victoria and Albert Museum sa dnes volá Dr Bhau Daji Lad Museum a toto je miesto, kde som kúpil svoj obraz.

Mňa ako lekára zaujíma aj múzeum lepry. Ohľadom lepry v Indii nemusíte ísť ani do múzeí. V Agre som zopár razy býval v najluxusnejšom hoteli Oberoi, kde mala každý izba výhľad na Taj Mahal. Ak sa z tohto hotela zameriate na 5-metrovú, uzučkú cestičku, uvidíte nápis: Leprosy Centre. V Indii existuje extrémne bohatstvo a extrémna chudoba blízko seba. Hinduistické náboženstvo tieto rozdiely, ktoré inde vytvárajú problémy, zvláda absorbovať.

Ak sa zaujímate o astronómiu, tak sa zastavte v Nehru Centre. Národná galéria moderného umenia, NGMA má kopírovať MoMA v New Yorku. Zatiaľ je to len nepodarená kópia. Pre milovníkov jogy je v Bombaji aj malilinké múzeum jogy.

Parsi - tejto malej komunite sa musíte v Bombaji venovať. Ide o utečencov z Iránu, ktorí po tom čo, prastarú Perzskú ríšu obsadili Arabi po sto až dvesto rokoch, keď videli, že ich náboženstvo zoroastrianizmus nemá doma šancu, emigrovali. Odišli do pakistanského Karáči, do indického Gudžarátu a následne sem, do Bombaja.

Parsí tvrdia, že nie judaizmus, ale zoroastrianizmus je prvým monoteistickým náboženstvom - aj keď s duálnym bohom Ahura - Mazda. To náboženstvo vraj vzniklo v dnešnom Azerbajdžane, kde do dnešných dní horia hory večným, 24 hodinovým ohňom.

V zoroastriánskych chrámoch horí večný oheň do dnešných dní. Staršinovia ho udržujú a keď zomrú, prenesú mŕtve telo na vežu mlčania. Priletia obrovské supy a po pár minútach je po nebožtíkovi. Parsí je málo a bolo ich stále menej, a menej. Supy v Bombaji nemali čo jesť a tak Veže mlčania prestali fungovať. 

Je nedeľa, voľný deň a tak na ceste nebudú také zápchy. Autobus nás vezie hore na Malabar Hill, najvyšší bod Bombaja, kde sa zároveň nachádzajú najdrahšie pozemky Indie. Tú najdrahšiu pôdu vlastnia Parsí, a dnes aj najväčšie celebrity a najväčší boháči Indie. Parsí vlastnia aj kaviareň Leopold, ktorú spomínam vyššie. Najznámejším predstaviteľom tejto komunity je rodina TATA. Ako cudzinci to v Indii dotiahli pekne ďaleko.

Tu, na najvyššom bode Bombaja, sa nachádzajú takzvané visuté záhrady, pod ktorými je obrovský rezervoár vody. Tu sa nachádzajú bombajské veže mlčania. Bol som prekvapený, no naposledy nad záhradami lietalo vskutku veľa supov.

V Bombaji žijú v priemere najbohatší miliardári sveta. Nežije tu najviac miliardárov, to v Šanghaji, Moskve, Honkongu, New Yorku a podobne, ale priemerný majetok bombajských miliardárov je najvyšší na svete.

No zároveň vyše 50 % obyvateľov Bombaja žije v slumoch. Dharavi je ten najväčší a najznámejší, poznáte ho z filmu Milionár z chatrče. Už som písal, že Bombaji je položený pôvodne na 7 ostrovoch, ktoré sú dnes spojené do pevniny. Stále však ide o úzky pás zeme, akýsi polostrov, lievik, pascu na myši. Lesk a bohatstvo viditeľné v bollywoodských filmoch priťahuje do mesta snov každý deň stovky a tisíce nových Indov. Prídu z dedín skúsiť šťastie. Prídu a dostanú sa do tejto pasce na myši z ktorej niet úniku.

Dharavi je ako iné slumy vo svete, ktoré ja, priznám sa, rád navštevujem. Ľudia tu neberú iba drogy a nestrieľajú sa neustále navzájom. Naopak tvrdo pracujú a snažia sa o lepší život. Iba ich podmienky sú stiesnené, lebo na lepšie jednoducho teraz nemajú. Slumy mi pripadajú značne pravdivé, ide tu o život, a tak sa do popredia dostávajú iné veci, než inde. Tie vskutku dôležité a ja si myslím, že na zopár fotografiách, čo som nafotil vo svetových slumoch, to aj vidieť.

Slumov sa netreba báť, aj tu žijú ľudia a toto je posolstvo, ktoré treba povedať ďalej.

Ak chcete vidieť v Bombaji slumy, tak sa pozerajte z okna ihneď ako vyjdete z letiska. Ja som sa raz v týchto slumoch zastavil, ale potom mi môj partner v Bombaji povedal, že to Dharavi nebolo, že to je kúsok povedľa a tak som si zobral jeho šoféra a on nás tam zaviezol. Chcel som byť totižto v tom správnom slume.

Dharavi má 2 km² a asi 800 000 obyvateľov (nikto na svete nevie, koľko presne. Mnohí hovoria, že milión.) a tak je hustota zaľudnenia jedna z najväčších na svete. Vskutku tak úzke uličky som v iných slumoch nevidel.

No bol som s mojím partnerom z Delhi a on sa zrovna necítil vo svojej koži. Asi si predstavoval, že si z nás urobia dnes dobrú večeru. Aj samotní Indovia majú predsudky.

Vonku v okolí slumu bola neuveriteľná špina, ale vo vnútri, v tých uzučkých tmavých uličkách, bolo vymetené všetko do čistučka. Nakukol som aj do domov a proste všade bolo absolútne čisto. Tretina obyvateľov Dharavi sú moslimovia a s gramotnosťou 70 % ide o jeden z „najvzdelanejších“ slumov sveta.

Znalcovia odhadujú, že ročný obrat slumu je asi 1 miliarda dolárov. „Niektorí hovoria o polovici, ale to je určite minimálne tá jedna miliarda,“ vysvetľuje mi domáci partner, „hlavný biznis je recyklovanie; a to poznám už z Káhiry, z kresťanskej štvrte, ktorú prezývajú mesto odpadu.“

Covidu sa priveľmi Egypťania nevenovali, no keď tu bola prasacia chrípka, tak to zobrali ako super výhovorku a pozabíjali koptským kresťanom všetky prasatá. Úroveň recyklovania, ktorá sa dosahuje v slumoch, sa nedá dobehnúť klasickým spracovávaním odpadu. Slumy teda pomáhajú ekológii.

Nechoďte do Dharavi sami ako ja, ale zaplaťte si turistickú prehliadku. Značná časť výnosu z týchto turistických prehliadok ide na rôzne neziskové organizácie, ktoré v Dharavi pomáhajú.

Hinduisti vs. moslimovia. Je to dnes veľké nepriateľstvo. V Indii sú mestá, ktoré boli za vlády islamských panovníkov, či posledných silných Mughalov slávne (napríklad Agra či Hyderabad). Doteraz tam hrdosť na silných moslimov cítite. No Bombaj, to je mesto Čhatrapatiho Šivadžiho, hrdinu, ktorý sa tým hnusným moslimom postavil.

Moslim - to je chudobná a smradľavá, najnižšia kasta, dozvedeli by ste sa, ale takto otvorene to tu nikto nevysloví. „Oni si dajú na mešity amplión a zvolávajú na modlitby. Veď dnes každý vie, koľko je hodín a príde sám. Načo rušia okolie?“ Sťažuje sa mi človek z najvyššej kasty, vzdelanec s jemnými spôsobmi, ktorý nikdy nikoho neurazí. „Keď začnú vyzývať na modlitbu, v tej istej chvíli my pustíme Hanumanove výzvy. A tie sú hlasnejšie, však vieš, to sú bubny a trúby. Už to takto na pár miestach funguje. Na hluk moslimov reagujeme taktiež hlukom a sme si kvit.“ Hovorí mi a v jeho hlase cítim silné zadosťučinenie.

Aj keď najuctievanejším božstvom mesta je Ganeša, boh so sloňou hlavou - syn boha Šivu a jeho partnerky Parvati - tak ja s mojim partnerom P.D. Sharmom smerujeme do chrámu Mahalakshmi. „Ganeša aj Mahalakšmí ti pomôžu v dosiahnutí bohatstva a úspechu. Geneša pomáha prekonávať prekážky. Pomodlíš sa a zmiznú, alebo dostaneš silu prekážky prekonať. To potrebuje každý podnikateľ. Lakšmi, žena boha Višnu, ti prinesie peniaze akosi priamočiarejšie. Lakšmi je bohyňou bohatstva. ,,Teraz po covide to, Ľubo, potrebujeme obaja, veď turizmus bol najpostihnutejším odvetvím. Tu v Indii sa o tom veľa rozpráva, u vás nie?“

„U nás je socializmus, u nás sa o peniazoch nepatrí rozprávať“, rád by som odpovedal. Všetky média 2 roky prakticky o ničom inom nehovorili iba o covide, ale cestovku, ktorá roky platí najvyššie dane, neoslovilo ani jedno. Nebudem mu vešať na nos, že u nás sme blbí a blbší, a India dopadla čo sa týka úmrtí na covid na obyvateľa omnoho (násobne!) lepšie než my. Tak som radšej ticho, veď by som sa za tú mediálnu paniku a neschopnosť úradníkov musel hanbiť.

Vystúpime z taxíka a vchádzame ku chrámu. Priamo z ulice vidieť malý chrám venovaný Ganešovi a potom vedie uzučká alej plná obchodíkov s kvetmi a religióznymi predmetmi hlbšie dovnútra. Prichádzame na miesto, kde sa musíme vyzuť a až následne vchádzame dovnútra. Cesty sú škaredým železným zábradlím rozdelené na mužské a ženské, aby sa iné pohlavia na seba netlačili.

Je zákaz fotiť a keď som s P.D. sa to ani nedá, on to všetko berie strašlivo vážne. Je najvyššia kasta, brahmán. Každý brahmána, ktorého som stretol bol takýto. Keď vojdeme dovnútra, P.D. daruje chrámu guču peňazí a potom sa trikrát hodí o zem. Je jediný, čo to robí, ale to mu vonkoncom nevadí. Keď sa teraz nepozerá, tak čosi rýchlo odfotím.

Potom obchádzame chrám odzadu, je tu stena, kde sa do muriva vkladajú mince pre šťastie. Drží, nedrží. „To s náboženstvom nemá nič,“ P.D. sa tomu smeje, „to nefunguje, to nie je nič,“ hovorí s veľkým nadhľadom. Pred minútou však ležal na zemi s hlavou, ktorá smerovala k malej soške, ktorú vzývali miestni negramotní rybári. Tá soška evidentne funguje.

Potom obchádzame chrám a tu zrazu predávajú sárí asi za lepšiu cenu, lebo je tu veľa ľudí. Vychádzame von a až tu sa zastavíme v malom stánku, kde mi zaviažu na ruku červenú stuhu a na čelo nakreslia červenú čmuhu – je jasné, že som sa bol modliť. Kúpime si od domorodého obchodníka limonádu. Už to poznám. Je to citronáda, ale namiesto cukru je tam kari korenie a soľ. Voda ma príchuť vajcovky. Je to dosť hnusné, no v tejto horúčave je to aspoň osviežujúce.

V Bombaji je okolo 90 mešít, ale iba jedna je najslávnejšia, a to Hadži Ali. Prečo? Stačí si pozrieť, kde je postavená a je to jasné. Mešita, ktorá pláva na mori. Prechádzame k nej úzkym mólom, ktoré sa pri prílive zalieva vodou, vďaka čomu má teda značne exotickú polohu.

Samotná stavba Hadži Ali Dargah, dargah znamená, že okrem mešity ide o pamätník, je výraznou ilustráciou štýlu indo-islamskej architektúry a vo vnútri ukrýva pozostatky súfijského svätca z 15. storočia.

Prečo mešita pláva? Legenda hovorí, že svätý Hadži Ali zomrel, keď išiel na púť do Mekky, no jeho rakva zázračne preplávala po mori a skončila na brehoch Bombaja. Takto vznikla táto ikonická mešita v Bombaji. Budete čítať aj iné vysvetlenia o tom, že rúcho svätca zastalo práve na tomto mieste zálivu, atď. Skutočnosť je taká, že Hadži Ali, pôvodom z uzbeckého mesta Buchara, bol úspešným obchodníkom. Všetky svoje peniaze venoval na stavbu tejto mešity.

Samotná mešita nie je nič moc. Uchvátilo ma to, že v jej centre som našiel bager.

Vidieť, že aj indickí moslimovia sú chaosom Indie ovplyvnení. Pekná je však cesta k mešite, ktorá je 15 minút peši od chrámu Mahalakšmi, a tak si tieto dve náboženské svätostánky viete spojiť. Pred Hadži Ali odšťavujú ovocie a to je ďalší vynikajúci zážitok.

Navštívte kino. Ok, lepšie je to v Jaipure, ktoré s BUBO navštevujeme desaťročia, ale aj tu je kino Art Deco Regal. Pozrieť si bollywoodsky film bez titulkov, priamo na mieste, kde ho natočili je zážitok.

Už som spomínal pláž Chowpatty. Chowpatty doslova znamená pláž. tento názov je teda čosi ako Východný Timor, kde Timor znamená východný. Ja som išiel s P.D. na prechádzku po Marine Drive a zničil som ho, bolo to asi 3.5 kilometra. Na konci už nebol promenádový chodník. Pozor, na Chowpatty sa nedá kúpať! Zopár detí vo vode uvidíte, ale to sú detu ulice a  vy to nerobte. Piesok je tu strašne horúci. Chowpatty je najlepšia večer.

Skočte na zápas kriketu. Profesionálnych kriketových ihrísk je veľa, no jedno je 1 minútu peši od nášho hotela Marine Plaza. Keď chcete ušetriť za lístok, stačí vyjsť k nám na strechu. Uvidíte štadión z vtáčej perspektívy.

Prechádzky po Marine Drive. Taktiež tesne pred západom slnka. Je to zážitok pozorovať tisíce Indov, ktorí si prídu každý deň vychutnať nádherné západy slnka. Nemusí to byť dlhá prechádzka, ale ak si to viete načasovať, je to veľmi fajn. O Bombaji vám to veľa povie.

Ja som navštívil aj rybací trh v Malad, išiel som tam dlho vlakom a to je už náročnejšie. Trh bol na malom priestore, pod otvoreným nebom. Okrem tigrích kreviet v umelohmotných vandľoch a krabov v sieťkach predávali skôr malé ryby. No poviem vám, inde som videl stokrát lepšie rybie trhy.

Čor bazár, trh zlodejov, kde nájdete všetko a ak hľadáte starožitnosti tak ste tu správne. Lokhandwala je trendy a dostanete tu falošné luxusné kabelky za super ceny – musíte zjednávať. Lokhandwala je známa po celej Indii prestrelkou. Tá sa však udiala v roku 1991. Bollywoodsky film o tejto udalosti bol extrémne populárny.

A je čas vyraziť ďalej. V Bombaji miňte trošku viac peňazí, na dobrý hotel, na super jedlo, čaj o piatej. Užite si luxus bohatého veľkomesta. Následne vyrazte do tej pravej Indie, ktorá je absolútne iná. A to je na Bombaji tá krása. To mesto je iné a preto bude vo vašom indickom itinerári a vašich spomienkach pekne svietiť.

Bombaj je mesto mrakodrapov, nikde inde ani v Bangalore, ani v Delhi som nič podobné ani náznakom nevidel. Mrakodrapy vo Worli či v Parel rastú ako mango po daždi. Bombaj má dnes vyše 200 mrakodrapov a viac ako 12 000 výškových budov. Boom sa evidentne iba začína.

Bombaji má flair ako New York. V Bollywoode je mnoho razy aj podobne veľkolepo ospevovaný. Bombajčania svoje mesto milujú! Bombaj je otvorený, bezpečný, s najlepšou stravou, je to taviaci kotol Indie, kde mnohí prídu za svojim snom, hľadať šťastie a nový život. Ak Bombaji dobre podchytíte, nebudete tu hľadať to, čo tu nie je a zameriate sa na jeho unikátnosti, potom sa vám bude vskutku páčiť. Verím, že tento blog vám ukázal uzučkú cestičku veľkým mestom, po ktorej sa treba vydať. Ostatné je už na vás! Prajem šťastnú cestu.