Váránasí - najposvätnejšie mesto Indie

Mesto ožíva už okolo šiestej ráno, kedy sa začína poriadny každodenný cirkus. Pre Európana neuveriteľný chaos, hluk a prach, ktorý sa nezastaví až do polnoci. Ulice sú plné ľudí, rikší a áut, každý trúbi ako o život, všade sa niečo deje, na každom rohu niekto niečo varí, predáva, opravuje alebo prenáša. Uprostred toho všetkého nie je vôbec nič nezvyčajné vidieť na ulici len tak pospávajúceho psa, kravu alebo človeka. 

Asi najlepšie sa táto jedinečná atmosféra (spolu so smradom z výfukov) nasáva, keď ste pohodlne usadení v rikši – trojkolesovom motorovom tuk-tuku – populárnom a efektívnom spôsobe dopravy v Indii. Boss rikšiarov a môj dobrý kamarát Dinesh aj so svojou flotilou spoľahlivých šoférov nás už – ako vždy, čakajú načas nastúpení v pozore pred hotelom. Veľmi ľahko ich rozoznáte podľa širokých úsmevov a BUBO tričiek, na ktoré sú veľmi hrdí. Na Dinesha sa dá vždy spoľahnúť, v priebehu pár minút vybaví a nechá kamkoľvek doručiť všetko, čo vám napadne. Jeho Rikša Bar po záverečnej je u nás v BUBO už legendou...

Po dvojiciach nasadáme do rikší a razom sa ocitáme v tej najdivokejšej premávke, akú si viete predstaviť. Žiadne pravidlá ako ich poznáme my, tu neplatia. Rýchlejší vyhráva a do spätných zrkadiel (ak nejaké má) sa zásadne nepozerá. Hľadí len dopredu, pritom ráta s tým, že pomalší vzadu zareaguje načas. Napodiv to funguje úplne v pohode a nehôd je tu minimum.

Našou prvou zastávkou uprostred tohto ľudského mraveniska je moslimská štvrť. Moslimovia vo Váránasí sú tradične známi výrobou hodvábnych, pašmínových a brokátových šatiek, šálov, posteľnej bielizne, obrusov a sárí - typického ženského odevu v Indii.

Náš starý známy Kalam v tradičnom bielom obleku nás už očakáva. Prevádza nás úzkymi uličkami, odvšadiaľ sa ozýva typický rachot. Poldruha storočia staré britské tkacie stroje doteraz spoľahlivo pracujú. Miestni sa o ne dôkladne starajú a oni im na oplátku dobre slúžia a živia ich.

Máme možnosť vidieť aj pôvodný drevený stroj a spôsob, ako sa tkalo ešte pred príchodom Britov. Skôr narodení klienti si pri tom pohľade spomenú na detstvo a babičky na dedine. Môžeme obdivovať aj manuálnu výrobu vzorov, ktorá funguje na báze dierových štítkov - predchodcov počítačov.

Po prehliadke a návšteve Kalamovej rodiny sa usádzame v klimatizovanej miestnosti, kde sme doslova zahádzaní plachtami a šatkami. Užívajú si to hlavne prítomné dámy a páni chtiac-nechtiac vyťahujú peňaženky.

Indovia sú rodení obchodníci, takže platiť sa tu dá rôznymi svetovými menami a samozrejme, sú pripravení aj na „plastic money”. A aby nám pri tom nakupovaní a zjednávaní nevyschlo v hrdle, ponúknu nám colu, tradičný indický čierny čaj s mliekom alebo vodu z posvätnej Gangy. Ja väčšinou volím čaj, na vodu z Gangy sa zatiaľ odvážlivec nenašiel... 

Po nákupoch nasadáme do rikší a o pár minút sme pri ďalšom bode programu. Bharat Mata alebo chrám Matka India je na prvý pohľad nenápadná budova, ktorú by ste si z ulice ani nevšimli. Ale zdanie klame. Ide o dôležitú budovu mesta, v roku 1926 sa jej slávnostnej inaugurácie zúčastnil aj samotný Mahatma Gandhí. Celý areál je momentálne vyčistený a zrenovovaný, na okolných múroch sú namaľované dôležité výjavy z bohatej histórie Indie. 

Vyzúvame sa a vstupujeme dnu. Na rozdiel od väčšiny hinduistických chrámov nás tu nevítajú farebné sochy bohov, ale jedna veľkolepá 3D mapa. Toto nádherné dielo je vyskladané z viac než sedemsto mramorových kociek a vytvára spolu mapu celého indického subkontinentu a Himalájí.

Od pánov, predávajúcich v rohu knihy a pohľadnice, si zoberiem malý laser. Nasleduje úchvatný geografický úvod do Indie. Vidíme Himaláje a Mt. Everest, Indogangskú nížinu pod nimi aj malú Srí Lanku na juhu. Naľavo nachádzame Pakistan, napravo Bangladéš - dvaja menší moslimskí „bratia“, ktorí boli v čase výstavby chrámu ešte súčasťou veľkej Indie. Samotný Gándhí veľmi chcel, aby sa jednota Indie zachovala a bol vraj veľmi zronený, keď to nevyšlo...

Ukazujeme si, kde sú najväčšie indické mestá ako Bombaj, Dillí a Kalkata. Počuli ste o Lakadivách? Súostrovie patriace Indii, o ktorom sa hovorí ako o zatiaľ neobjavených, lacnejších, no rovnako krásnych Maldivách. Indický subkontinent, ako sa táto oblasť, geologicky a geograficky odlišná od zvyšku kontinentu nazýva, toho skrýva naozaj veľa zaujímavého a je skvelé vidieť to takto prehľadne a názorne. 

Presúvať sa po Váránasí - aj keď v rikši, je dosť náročné, tie skoro 40-stupňové teploty nám dávajú celkom zabrať. A preto s BUBO chodíme pravidelne na obed do vyhlásenej reštaurácie Kaiser Palace v Hoteli Surya. Je to sídlo bývalého nepálskeho maharadžu Jang Bahadur Ranu, na ktorého Nepálci nespomínajú práve s nadšením. 

V jednom z nich sa práve nachádzame. Musíme uznať, že sídlo je to naozaj okázalé a príjemná klimatizácia nás v tom len utvrdzuje. Už pri prvej návšteve mi tu do očí udrel väčší bazén v areáli hotela, za budovou reštaurácie. Pýtam sa manažéra Vishnua, či si môžu zaplávať aj „nehostia“ hotela. Prečo nie, stačí len zaplatiť 400 rupií (5€). Bol by v tom čert, aby sme sa v tých štyridsiatkach nabudúce neschladili aj my!

Pri ďalšej návšteve sú už ľudia pripravení. Objednáme výborné indické jedlo a ideme si dať prvé osviežujúce kolo do bazéna. Voda je úžasná a tí, čo si nezobrali plavky, ľutujú.

Po polhodinke je jedlo na stole. Pestrofarebné Maharaja Thali pre kráľa alebo Maharani Thali pre kráľovnú. Ak nie ste veľmi hladní, tak stačí jedno pre dvojicu. Porcia je to fakt štedrá.

Ľahký šalát Buddha Smile s orieškami a datlami je tiež výborný. Po obede ešte na chvíľu skočíme do vody a sme dokonale pripravení čeliť náročnému programu pred nami. Obedná siesta vo forme bazéna a skvelého jedla padla všetkým vhod a tešíme sa na ďalšie ohromujúce indické zážitky - staré mesto, Gangu a spaľovanie mŕtvych. 

Po obede nás čaká hlavný bod programu. To, na čo sa všetci najviac tešia, no zároveň majú zvláštny rešpekt, niektorí aj obavy. Ideme do starého mesta Váránasí, ktorým preteká matka všetkých riek - bájna Ganga.

Rikše nás vysadia na parkovisku pred obchodným domom PDR Mall. Kto potrebuje nutnú hygienickú zastávku, tu je to ideálne, chvíľu potrvá, kým v starom meste nájdeme ďalší.

Lokálny guide Sunny nás už čaká. Prežil vo Váránasí celý svoj život a pozná každé jeho zákutie. Chvíľu ideme pešo pozdĺž hlavnej cesty. Musíme sa držať pokope a dávať pozor na premávku. Všade okolo nás sú húfy ľudí, rikší a áut. Odporúčame preventívne dávať si pozor aj na vrecká a ruksaky, ale zatiaľ nikomu nič nezmizlo. Indovia nezvyknú kradnúť. Minimálne vo Váránasí nie. 

Na križovatke odbočujeme doľava, schádzame z hlavnej cesty a prechádzame pomedzi domy. Premávka je už pokojnejšia, ale aj tak sa treba občas uhnúť prechádzajúcej motorke. Pozerajte sa dobre aj pod nohy, do spomínaného „šťastia“ (našťastie, len kravského) sa tu dá stúpiť kedykoľvek.

Prichádzame opäť na hlavnú ulicu. Ak máme šťastie, môžeme tu zazrieť miestneho pouličného zubára. Nepotrebuje ambulanciu, ani kreslo. Stačí mu obrubník a zopár jednoduchých, stredoveko vyzerajúcich nástrojov. Miestni si ho nevedia vynachváliť. Tvrdia, že je lepší, ako zubári v ambulanciách. 

Po chvíli prichádzame k našej ďalšej zastávku - kvetinovému trhu. Je to veľmi intenzívne miesto, plné ľudí, farieb a vôní. Na malom nádvorí sa tlačia desiatky predavačov, prekrikujú jeden druhého. Medzi nich sa predierajú kupujúci a vyberajú farebné kvety od výmyslu sveta, väčšinou prácne nastoknuté na špagátiky. Takéto ozdobné kvety sú v Indii veľmi populárne a používajú sa na ceremónie všetkého druhu, od pudže (náboženského rituálu) cez svadby až po pohreby. My si tento farebný chaos fotíme pekne zhora zo strechy budovy. Stačí vyjsť pár schodov napravo od vstupu do nádvoria.  

Po návšteve voňavého kvetinového trhu už vstupujeme do najstaršieho centra mesta. Tu začíname naplno vnímať ducha Váránasí. Kashi (Zelené mesto) alebo Benáres - ako sa mu inak hovorí, je Šivovo mesto. Najmocnejší a najobľúbenejší hinduistický boh je tu všadeprítomný. Drvivá väčšina z 23-tisíc chrámov, ktoré sa v meste nachádzajú, sú zasvätené práve jemu.

Miestni majú Šivu natoľko radi, že aj tradičný pozdrav tu nie je namaste, ako v zbytku krajiny, ale Mahádev - jedno z mnohých Šivových mien. Vždy sa takto vo Váránasí s ľudmi zdravím a má to veľký úspech.

Legenda hovorí, že Šiva samotný založil mesto pred 5000 rokmi. Vedci sa skôr prikláňajú k veku 3000 rokov, no aj tak je to jedno z najstarších miest na Zemi. Benáres je zároveň jedným zo Sapta Puri - siedmych najposvätnejších pútnických miest. Mesto s poldruha miliónom obyvateľov navštívi ročne okolo šesť miliónov turistov. Drvivá väčšina sú domáci.  

V srdci starého mesta, hneď vedľa seba stoja dve dôležité dominanty Váránasí. Najposvätnejší Šivov chrám Kashi Vishwanath a Aurangzébova mešita Gyanvapi. Sú od seba doslova čo by ste kameňom dohodili a preto boli odjakživa predmetom sporov a nevraživosti medzi dvoma vierami.

Hinduisticko-moslimský konflikt siaha v Indii do dávnej histórie. Tento konflikt je cítiť hlavne na severe krajiny, ktorá bola pod intenzívnym moslimským vplyvom už od 11. storočia. Aj mnohé najvýznamenjšie pamiatky, napríklad slávny Taj Mahal, sú moslimského pôvodu. Príbeh chrámu a susednej mešity vo Váránasí veľmi názorne tento problém ilustruje.

Aj keď terajšia podoba a poloha hinduistického chrámu pochádza z konca 18. storočia, jej pôvod siaha oveľa ďalej. Presný čas vzniku je predmetom debát, ale prvýkrát bola zrovnaná so zemou už počas prvej moslimskej vlny koncom 12. storočia.

Zakrátko na to bol chrám znova vystavaný, aby bol opäť zrovaný so zemou v 15. stroročí. Za vlády osvieteného moslima Akbara Veľkého, najvýznamnejšieho mughalského panovníka, bol Kashi Vishwanath o storočie neskôr opať vzkriesený.

Akbar, ktrorý je doteraz považovaný za jedného z najvýznamenjších a najschopnejších štátnikov v indickej histórii, presadzoval náboženskú toleranciu, na znak čoho sa napríklad oženil s hinduistickou princeznou z Rajastanu. Jeho vnuk Aurangzéb, posledný významný mughalský panovník, sa sústredil viac na dobývanie nových území a tolerancia išla bokom. V roku 1669 zasadil chrámu osudnú ranu, a aby toho nebolo dosť, na jeho základoch dal postaviť mešitu. Tá tam stojí doteraz. V roku 1780, síce o pár metrov vedľa ale predsa, ako fénix z popola opäť vyvstal Zlatý chrám v terajšej podobe. 

To, že na jeho pôvodnom mieste stále stojí mešita, leží mnohým ľuďom v žalúdku. A nemusíme ísť veľmi ďaleko do histórie, aby sme videli, prečo ani miestni moslimovia nemajú práve najlepší spánok. Koncom roka 1992 sa rozhnevaný dav pustil do svojvoľného rozmontovania Baburovej mešity v meste Ayodha len 200 km od Váránasí.

Babur (ktorý bol zhodou náhod dedom Akbara) dal postaviť mešitu na mieste údajného narodenia princa Rámu, ktorý je siedmou inkarnáciou boha Vishnu. Toto je len malý výsek z bezmála milénium trvajúceho kolobehu ničenia a prestavovania posvätných budov a symbolov medzi hinduistami a moslimami v Indii. Niet potom divu, že mešita aj chrám sú obohnané vysokým múrom s ostnatým plotom navrchu. Všade naokolo sú kamery a puškami ozbrojení vojaci. Fotiť sa bohužial smie tiež len z diaľky. 

Ešte predtým ako sa dostaneme k brehu posvätnej Gangy, pozrieme si staré mesto s pekným odstupom, zhora. Úzkymi a kľukatými uličkami starého mesta sa dostaneme ku vchodu do nenápadného hostela Sankatha guest house. Objavil som ho nedávno len náhodou, a mal som šťastie. Je z neho totiž skvelý výhľad na staré mesto aj na samotné miesto spaľovania. Ideálne miesto na toaletu a chladené pivo.

Tiež odtiaľto pekne vidno, akými radikálnymi zmenami momentálne prechádza centrum mesta. Buduje sa tu široká promenáda od hlavnej cesty až k samotnému spaľovaciemu Manikarnika ghátu k brehu Gangy. Všetko okrem chrámov je už zrovnané so zemou. Budúca promenáda je súčasťou dlhodobej iniciatívy o vyčistenie a zmodernizovanie mesta. Nápismi ako „Green Kashi“ či „Clean Kashi“ je obsypané celé mesto. 

Gháty vytvárajú v podstate súvislú promenádu popri rieke a odjakživa boli a sú centrom celého mesta. Bohatí a slávni z celej Indie si tu stavali honosné sídla a paláce, aby boli čo najbližšie pri posvätnej rieke. Väčšina palácov má už najlepšie roky za sebou, ale o to tajomnejšiu a magickejšiu atmosféru vytvárajú.

Po východe z hostela odbočíme doľava a o minútu sme asi na najznámejšom gháte Manikarnika. Miesto, kde denne odídu do večnosti stovky duší. Hinduisti veria, že práve spopolnením na brehu Gangy môže ich duša dosiahnuť vyslobodenie z kruhu reinkarnácií. Všade naokolo je naukladané drevo, chlapi posedávajú pokojne okolo. Ženy tu nie sú. Iba tie, čo prišli s nami. Stojíme len meter od horiacej mŕtvoly, pod nohami nám leží ďalšia. Pod nami je večný oheň, ktorý je zdrojom každého zapálenia a bez prestávky tlie už tritisíc rokov.

Veľmi výnimočné miesto so silnou atmosférou, ktoré asi nie je pre každého. A možno ani nemá veľmi zmysel opisovať to slovami. To treba skrátka vidieť a precítiť (doslova) naživo... Dôležité je mať však na pamäti, že v okolí celého ghátu je prísne zakázané fotiť! Miestni to nemajú radi a pri porušení zákazu vám za ich reakciu neručím. 

Keď už sme sa mystickej atmosféry a dymu nadýchali doplna, pokračujeme ďalej. O pár ghátov smerom na juh je ďalší známy Dashashwamedh ghát. Tu sa odohráva veľká spoločenská udalosť, ktorá odjakživa láka tisíce ľudí zblízka aj ďaleka.

Ganga Aarti je posvätná ceremónia zatvárania rieky, ktorá sa bez prestávky - večer čo večer deje už tritisíc rokov. Ceremónie prebiehajú dve, hneď vedľa seba a vy si môžete vybrať, ktorú si pozriete. V závislosti od ročného obdobia a západu slnka začínajú oba obrady s desaťminútovým odstupom medzi šiestou a siedmou hodinou. Čím skôr prídete, tým väčšiu šancu máte na lepšie miesto. Celé to trvá približne hodinu.

Ceremónia sa dá za príplatok pozorovať aj z lodí, kotviacich na brehu. Ja uprednostňujem voľne sa prechádzať po brehu s možnosťou pozrieť si tieto fascinujúce rituály z rôznych uhlov a vzdialeností. Ceremóniu samotnú stačí podľa mňa vidieť celú raz. No to, čo počas nej uvidíte a zažijete na brehoch Gangy, je úchvatný zážitok, kvôli ktorému sa sem oplatí prísť, a prečo ma to sem stále ťahá...

Pripravte sa na veci dovtedy nevídané. Nie je nič výnimočné vidieť tu úplne nahých mužov, odetých iba do dredov a vyzbrojených trojzubcom, predbiehajúcich sa, kto sa viac podobá na Shivu. Ľudia si ich buď nevšímajú, alebo si k nim chodia po požehnanie. Minule som tu dokonca videl mladíka, ktorý mal na penise zavesené závažie a celkom vehementne ním hojdal a posilňoval. Veľa rozruchu však nevzbudil. 

Pripravte sa na hluk a obrovské množstvo ľudí. Veľa z nich je tam zo zištných dôvodov. Z naivnej bielej tváre turistu v Indii automaticky pršia peniaze. Základom úspechu je preto nechať sa požehnať na čelo hneď na začiatku, dať 20 rupií a máte tak celý večer pokoj od ďalších dotieravcov. Inak za vami budú „mobilní kňazi” chodiť a nedajú vám pokoj, kým vás „nepožehnajú".

Pozor, keď vám budú starí páni podávať ruku, nechcú sa zoznámiť, ale dať vám masáž. Samozrejme, nie zadarmo. Musím však povedať, že počas mojej prvej návštevy som tu dostal naozaj skvelú masáž nôh a chrbta od príjemného, priateľského chlapíka. Čakal som, kedy a či si vypýta peniaze, ale nevypýtal! Myslím, že len chcel aby som nabudúce priviedol do jeho obchodu turistov. 

Keď som tu bol tretíkrát, bola mi vyveštená budúcnosť. Veľmi priaznivo, podotýkam, a tak som teda tých prestrelených 300 rupií (necelé 4€) obetoval. To, že s najväčšou pravdepodobnosťou dotyčný pouličný jasnovidec s vidinou lepšieho zárobku veští podobný priaznivý osud asi väčšine naivných bielych tvárí, ma netrápi. Ja si momentálne užívam päť rokov zlatého obdobia, kedy sa mi darí vo vzťahoch, zdravotne, profesionálne aj finančne.  

Po skončení ceremónie sa stretávame nad schodami oproti malému farebnému Rámovmu chrámu. Hneď vedľa je verejné wc. Pomaly sa posúvame smerom k parkovisku. Predierame sa hustým davom ľudí, ktorý po skončení obradu tiež mieri späť do mesta.

Po približne desiatich minútach vidíme napravo svetelný billboard Domino's Pizza. Tam na parkovisku nás už čakajú naši rikša šoféri. Nasadáme a užívame si poslednú divokú jazdu večerným Váránasi. Spotení, zaprášení, ohučaní a unavení, ale nabití neskutočnými zážitkami vystupujeme pred hotelom. Komu nestačilo a má ešte energiu, pokračuje s Dinéšom v Rikša bare... 

Východ slnka na Gange

Pre ranné vtáčatá má BUBO pripravenú lahôdku. Okolo piatej ráno nasadáme znova do rikší a ideme smer gháty. Tu si vychutnáme neopakovateľný východ slnka na prebúdzajúcej sa rieke. Z blízka vidíme Ranné rituály, yogu, kúpanie a umývanie zubov v rieke. Taktiež jediná možnosť odfotiť si spaľovací ghát.  

Váránasí Hindu University

Ak máte vo Váránasí čas nazvyš, BUBO odporúča návštevu miestnej univerzity zo začiatku 20. storočia. Nádherný 500-hektárový kampus s množstvom zelene je oázou pokoja v bláznivom meste a zároveň nádherná ukážka tradičnej architektúry. 

Sarnáth

13 kilometrov severne od Váránasí leží malé mestečko Sarnáth - jedno zo štyroch posvätných miest budhizmu a populárne pútnické miesto. V legendárnom jeleňom parku tu môžete obdivovať zvyšky stúpy zo 7. storočia. Stojí na mieste, kde mal Sidharta Gautáma, známy ako Buddha, pred 2500 rokmi svoje prvé kázanie. Všetky budhistické krajiny tu na jeho počesť vystavali svoje chrámy a my porovnávame architektúry kambodžské, japonské, čínske, thajské a mnohé iné.   

Zakaždým keď brázdim ulice tohto jedinečného mesta a pozerám sa okolo, nechce sa mi veriť, že som stále na tej istej planéte Zem. Váránasí vás pohltí a nedá vám vydýchnuť. Neviem si predstaviť v tomto prostredí žiť a fungovať dlhodobejšie, ale na pár dní je to skvelé a neskutočné divadlo. Ak chcete zažiť tú najpravejšiu Indiu, prechádzať sa 5000 rokov starými ulicami a nadýchnuť sa trochu magickej atmosféry, tak Váránasí si nemôžete nechať ujsť.