Ostrov v strede Zeme - Svätý Tomáš

Hľadáte najmenší štát Afriky? Vaša prvá cesta povedie na božské Seychely, no hneď potom sa v rebríčku ponúka Svätý Tomáš a Principe, trpaslík na západe kontinentu, asi dvesto kilometrov od Rovníkovej Guiney a Gabonu. Oba hlavné ostrovy sú súčasťou ostrovného pásu z vyhasnutých sopiek, ktorý na pevnine pokračuje v Kamerune.

Na Svätom Tomášovi býva asi 90 percent obyvateľov štátu, tento ostrov má asi päťdesiatkrát tridsať kilometrov a je hornatejší z dvoch ostrovov. Najvyšší vrch má 2024 metrov. Menší Principe je 16 kilometrov dlhý a 6 kilometrov široký. Tu má najvyšší vrch 927 metrov. 

Po celý rok je tu rovnako teplo (28 stupňov), obdobie dažďov trvá od októbra do mája. Ideálny čas na návštevu je tak v období nášho leta.

Hľadáte unikátne miesto na planéte Zem? Cestovateľ niekedy navštevuje nielen super veci, ale aj výnimočné body. Severný polárny kruh, severný pól, najvyšší vrch našej planéty, najnižší bod, Eiffelovku či Grand Canyon a každý cestovateľ sa rád zastaví na rovníku. Fotografie z Ekvádoru či zo Sumatry nájdete skoro v každom BUBO katalógu.

Chodíme na rovník aj cestou z Rwandy cez juh Ugandy do Kampaly. Tu majú na rovníku dve vedrá s vodou a ukazujú, ako sa na severnej pologuli točí voda jedným a na južnej druhým smerom – samozrejme je to podvod. Rovník prechádza aj Brazíliou, Kolumbiou, oboma Kongami, Keňou, Kiribati, Maldivami a Somálskom. Jeden rovník majú aj v Gabone, tam vraj jazdí jediný vlak, ktorý rovník prekračuje.

Na týchto miestach máte vystavané rovníkové pamätníky a turisti ich milujú. Jedna noha na severnej a jedna na južnej pologuli. Robia tu stojky, premety, vylezú hore na pamätník, proste akokoľvek zvečnia tú chvíľu. Niektorí sa tu bozkávajú. Aj tak to však ešte nie je ono.

Spomienky Ľuboša Fellnera (2017) I

Tých miest – pamätníkov je na svete dosť. No iba jeden je ten najlepší. Je to pevnina, kde sa nultý poludník a rovník pretínajú. Teda musím povedať, že to úplne nesedí, ale z celého sveta sme tomu najbližšie. Keď si otvoríte atlas sveta a na ňom sa pokúsite nájsť stred, tak ho nájdete v mori – no prvá najbližšia pevnina je TOTO. Jedno unikátne miesto!!!

Tento pamätník leží strašne ďaleko od všetkého. Je na ostrovčeku, ktorý má iba päť kilometrov štvorcových, a inak šíre vody Guinejského zálivu. Je to jeden z najzelenších ostrovov sveta, kde je celoročne 90% vlhkosť a strašné teplo. Je práve obed a my sa fotíme a pod nami niet tieňa. Je tu veľmi pekná mozaika celej planéty, väčšina bývalých portugalských kolónii je zafarbená na zeleno.

Brazília je najväčšou portugalskou kolóniou a teraz sa nachádzame v tej najmenšej. Toto je Svätý Tomáš a Princov ostrov.

Krátko z histórie

Ostrovy Svätého Tomáša a Princov ostrov, v tom čase zrejme neobývané, objavili a pripojili si k svojej ríši Portugalci v roku 1471. Za ich objaviteľa sa pokladá moreplavec Joao de Santarém. 

V roku 1485 tu bola založená prvá portugalská osada a ostrovy sa stali prekladiskom pri obchode s otrokmi z Afriky medzi Afrikou, Portugalskom, Brazíliou a karibskými ostrovmi.  

V roku 1522 sa ostrovy stali pevnou súčasťou Portugalskej ríše a Lisabon sem umiestňoval najmä svojich väzňov. Okrem toho sa sem uchýlili aj židia vykázaní inkvizíciou z Portugalska a utekajúci pred prenasledovaním vo svojej domovskej krajine.

Rozvíjalo sa aj poľnohospodárstvo, v 16. až 18. storočí cukrová trstina, v prvej polovici 19. storočia káva a od roku 1850 kakao. Na istý čas sa ostrovy stali dokonca najväčším producentom kakaa na svete.

Od počiatku bolo hlavným zdrojom príjmov ostrovov práve pestovanie cukrovej trrstiny, najmä využívajúc prácu otrokov z pevniny. Ekonomika krajiny dnes závisí čoraz viac od pestovania kakaa, ktorého produkcia klesá pod čoraz dlhšími obdobiami sucha a napriek tomu tvorí 95 percent vývozu. Väčšinu potrebných surovín či potravín si ostrovy musia dovážať a krajina je závislá od ekonomickej pomoci zo zahraničia.

V roku 1913 si ostrovy pripojilo k svojej novovznikajúcej koloniálnej ríši Nemecko (ako odškodné za nesplatené dlhy Portugalskom), no už v roku 1919 po prehratej prvej svetovej vojne ich stratilo. 29. mája 1919 tu počas expedície za zatmením slnka anglický astronóm Sir Arthur Stanley Eddington pokusmi potvrdil správnosť Einsteinovej teórie relativity pozorovaním zakrivenia svetelných lúčov v gravitačnom poli Slnka. 

Spomienky Ľuboša Fellnera II

Michelinka na rovníku

João Carlos Ferreira Dias da Silva vlastní plantáž na juhovýchode ostrova Sao Tomé. A je to génius. João má 63 rokov a je preslávený kuchár. V portugalskej televízii mal 5 vlastných relácii o varení. Varil pre ambasády, pre OSN, varí s kuchármi s troma michelinskými hviezdičkami v Ríme či Lisabone. Má smolu, že žije na tak vzdialenom ostrove, kam žiadny agent Michelinky tak skoro nepríde. Filozofia Joãovho varenia je prekvapiť. “Kuchár kreuje, nebojí sa riskovať a nebojí sa šancí. Kuchár takto dokáže urobiť šťastnými mnohých ľudí. Teda aspoň nejakých. Prekvapiť v dnešnej dobe je ťažké. To dokážu iba tí, čo robia veci s vášňou,” vysvetľuje. “Varím sny. Niekedy sa to podarí,” dodáva. 

João používa lokálne špičkové suroviny a varí s vášňou. V tom je ten rozdiel, vysvetľuje nám. Nakupuje vo veľkej žltej tržnici v Sao Tomé. Veci ochutnáva, má stabilných dodávateľov, všetko je absolútne bio. Iné tu totiž ani neexistuje. Keď varí, do kuchyne nemáme prístup, aj keď všetko vidíme, robí sa na otvorenom priestore na obrovskej terase. Kuchyňa je laboratórium, je to kultúrny priestor. 

Na dnešný večer si João vybral 7 pomocníkov, tých najlepších kuchárov, a tí doslova po kuchyni behajú. Keď krájajú, vidíme ich šikovnosť. Keď čosi mešká, počujeme buchnutie Joãovej dlane o stôl. Ten fukot sa nedá porovnať s ležérnym tempom asi dvanástich kuchárov na raňajkách, no vtedy tu João nebol. Bol tu iba jeho syn Ivan, ktorý dlhšie žil v Londýne, vie po anglicky, čo sa do rodinného biznisu bude hodiť, no musí sa ešte naučiť riadiť personál. Plantáži dominuje nádherný koloniálny dom ešte z portugalských čias. Výhľad z terasy usadlosti je božský, na nedozerný oceán na zátoku a kopec Makulu porastený džungľou. V tom dome už druhý deň bývame. Iba my, naša BUBO skupina. 

Pod terasou, na ktorej stolujeme, rastie arabica a kakao. Desiatky domorodcov sa každý deň starajú o rozsiahlu plantáž a ďalšie desiatky o naše žalúdky. Pred zátokou je prastará dedinka Sao Joao dos Angolares. Pred vyše 400 rokmi sa z Angoly plavila loď naložená otrokmi a tá stroskotala v búrke práve tu. Tí otroci, ktorí sa zachránili, založili túto angolskú dedinku. A zachránili sa iba tí, čo vedeli plávať. Preto je väčšina rybárov na ostrove pôvodom z Angoly, s trošku iným dialektom než majú domáci. 

Večerné degustačné menu, ktoré nám pripravil, pozostáva z 15 chodov. Začneme ochutnávkou kakaových bôbov. Potom si dáme do úst čokoládu – vraj najlepšiu na svete (Talian Claudio Corallo ju vyrába v meste Sao Tomé), no zároveň si do úst vložíme čerstvé červené korenie a trošičku ďumbiera a potom zakusneme – božské! Čerstvosť a maximálna kvalita prebíjajú aj belgické čokoládovne. Ústa si prepláchneme kvalitným vínkom z Douro, sadáme si za stôl a začne sa to. Ceviche v marlina, divé krevety… Všetko je nádherne naservírované. 

A môžem vám povedať, že na konci večere zaznel obrovský potlesk. To sa vám taktiež asi prihodí málokedy, že vstanete a všetci spontánne, ako po dobrej divadelnej hre, tlieskate. No taktiež sa vám málokedy podarí jesť michelinovské menu priamo na rovníku. No a mne sa zdá, že sme v BUBO ulovili nový unikátny zážitok. A pre Slovákov začíname objavovať novú destináciu, ktorá je vhodná aj pre rodiny s deťmi, či pre zaľúbené páry.  

Nezávislosť Svätého Tomáša

Po druhej svetovej vojne začali v celej Afrike silnieť oslobodzovacie hnutia. Na Svätom Tomášovi vládol pokoj a hnutie za nezávislosť malo svoje sídlo v Ghane. Portugalsko doprialo ostrovom nezávislosť po páde Salazara 12. júla 1975. 

Na 15 rokov sa stalo vládnucou stranou v štáte Hnutie za oslobodenie Svätého Tomáša a Princovho ostrova. Moc prevzal Manuel Pinto da Costa a vytvoril štát jednej strany po vzore NDR, kde študoval. Od deväťdesiatych rokov sa vlády striedajú, či už po korupčných škandáloch, vojenskými pučmi, či voľbami. O politickej stabilite sa tu veľmi hovoriť nedá. O tom však na tomto ostrove napokon nejde. Veď čítajte ďalej.

Spomienky Ľuboša Fellnera III

Chobotnica s džindungu

Vymieňame peniaze. Je to dobrá mena a spraví z vás hneď milionára. Volá sa dobra. Za 100 eur dostávam 2.45 milióna. Je tu lacno, Cerveja national stojí 70 centov. Pivové fľašky vyzerajú presne ako tie naše za socializmu, nie sú označené, veď načo – ide predsa o národné pivko. Vyrábajú ho v Neves na severozápade, kde sme boli včera na obed.

Obedík na ulici stojí podobne, okolo jedného eura. Na paličke tu dostanete ugrilované kalamáre, chobotničky, krevetky a všade majú aj čosi, čo vyslovujú ako Buziu či Bounziu. Nejaké divné hríby zdá sa nám, keď nám vysvetľujú, že to nepláva vo vode, ale je to v zemi. No má to svalovinu a až večer, keď si to dávame druhý raz, nám dôjde, že sú to slimáky. Normálne, tie obrovské slimáčiská nasekané na plátky…

Ku všetkému si dávam “džindungu”, čo je úžasná, pikantná pasta. Portugalci vymysleli Piri Piri a o to viac sa to dostalo všade do sveta, ale “žindungu” je skôr z Angoly, nie veľmi pikantné, ale aj kyslé, presne také, aké to má byť. Na večeru v Papa Figo som si dal chobotnicu a priniesli mi dve polkilové, čisté mäsko.

K tomu opražené banány a ryžu a, samozrejme, džindongo. Páči sa mi, že to vždy vyslovia inak a aj tak všetci chápu, o čo ide. Reč sa na tak malilinkom ostrove líši kraj ku kraju, dedinka ku dedinke. Nikto nevie po anglicky, portugalčina je predsa svetovým jazykom. 

• Národný park Obo - pokrýva asi tridsať percent rozlohy krajiny a leží na oboch hlavných ostrovoch. Obujte si trekové sandále a ponorte sa do úžasne tropickej prírody bez turistov. Najväčšou atrakciou je vulkanická hora v tvare sviečky. 
• Ostrov Bom Bom - maličký ostrov na sever od Princovho ostrove je turistický rezort, kam prichádzajú turisti najmä od júla do októbra za pozorovaním veľrýb. 
• Praia Banana - alebo Bacardi pláž. O pekné pláže na ostrovoch nie je núdza, ale táto je top. Známa najmä reklamou na Bacardi.

• Vodopády Sao Nicolau - veľmi príjemné miesto v srdci ostrovnej džungle. 
• Praia Jale - na ostrove Principe, kam prichádzajú klásť vajcia karety a najväčšie korytnačky na svete kožatky veľké (ktorých pancier môže merať až dva metre a môžu vážiť až 600 kilogramov). Tieto kožatky plávajú rýchlosť až 30 kilometrov za hodinu (na pevnine by ste to o nich nepovedali) a vedia sa ponoriť až do hĺbky 1200 metrov až na neuveriteľných 70 minút. Živia sa najmä medúzami. Vajcia kladú raz za tri až štyri roky a vždy na tej istej pláži, kde sa sami narodili. Vyliezajú z mora za tmavých nocí, vyhrabú do piesku jamu a nakladú do nej viac než sto vajíčok s priemerom päť centimetrov. Asi po dvoch mesiacoch sa z nich vyliahnu malé korytnačky. Nájdete ich tu od novembra do marca.

Spomienky Ľuboša Fellnera IV

Večerná zábava s kizombou

“Je nás málo a to vůbec není dobrý” vysvetľuje nám Amadeu. Prihovoril sa Milanovi a Rudovi pri pevnosti na absolútnom juhu zátoky Ana Chaves. Urbino Amadeu do Nascimento študoval právo v Prahe. “To bylo moje nejlepší období,” hovorí seriózny chlap veľmi smiešnou študentskou češtinou. “To jsem chlastal a hulil”. Teraz už večer neje a nepije a nefajčí. Je “státní návladní” teda Procuradoria da República. Bývame v absolútnom centre mesta hneď vedľa angolskej ambasády a ružového prezidentského paláca a Amedeu sa pre nás večer zastaví.

Nasadáme na korbu jeho terénneho pick up-u a on uháňa do vnútrozemia do Trinidadu. Tam zastane na kraji asfaltovej cesty a odtiaľ už ideme medzi banánovníkmi po hline. “Ide nás predať na orgány?” Je tma, ale nad hlavou pekné hviezdy, tu prší mnohonásobne menej než na juhu ostrova. No zrazu vidieť skupinku ľudí stojacich pri plote z vlnitého plechu. Keď vidia Amadeu, otvoria jeden plech a my vkĺzneme na dvor. Tu je reštaurácia a diskotéka. “Tady mne nikto nezná. Toto je naše zábava."

Tancuje sa kizomba. Všade v Afrike na diskotékach sa tancuje ako u nás, dievčatá aj chlapci sú od seba, a tancujú. Tu všetci tancujú “slaďáky”. Hudba ide tak ako inde v Afrike a u nás “duc duc duc”, ale páriky sú na seba nalepené. Zdá sa že “lepiť sa” je všetko, čo musíte vedieť. No “kizomba” je omnoho zložitejšia.

Hrajú A Menina Fala d’Amore od Camilo Domingos a dievčatá sa ešte viac pritúlia ku svojim chlapcom, a ešte viac točia bokmi. Krok sem, krok tam, a potom čosi ako pomaličký pohyb bokmi do boku. Čím sa kizomba tancuje pomalšie, tým je to ťažšie. 

Ostrovy potešia najmä milovníkov prírody. Až tretinu pokrýva dažďový prales, kde sa - na rozdiel od pevninskej Afriky - nemusíte báť dravcov ani jedovatých hadov. Dajte si pozor len na komáre. Určite si vezmite repelent. 

Spomienky Ľuboša Fellnera V

Zelený juh ostrova

Juh ostrova je prenádherný. Zeleň a ešte väčšia zeleň. Keď som si prenajímal autá, odporúčali mi 4x4 a zdalo sa mi to zbytočné. No iné by som teraz už nechcel. Na juhu v Porto Alegre asfalt skončil úplne a my sme v tej najromantickejšej Afrike, akú si len viete predstaviť. Bohužiaľ, väčšina koloniálnych budov sa rozpadá a bujná zeleň ich pohlcuje. To isté sme videli na severe ostrova pri Guadeloupe. Tu pralesy prechádzajú do savany, nie je až tak otrasne dusno, no koloniálne budovy sú rozpadnuté, ako paneláky na Luníku 9. To je ohromná škoda.

Väčšina života sa deje skoro ráno a potom večer, cez deň sa oddychuje. Skoro ráno chodíme po dedinke São João dos Angolares. Chodníky sú vyložené kamením, kvalitným kamením, aké som inde v Afrike nevidel. V drevenej chatrčke ide magneťák naplno. Žiadnemu susedovi to nevadí. A deti k tej hudbe hneď z rána tancujú o 100+6. A potom je sobota večer a predvečer procesie, kedy sa nesie angolský, katolícky kríž.

Festa sa začína a začína sa tancovať. Jedna časť dediny je rezervovaná pre mladých a je to tá klasická diskotéka v tme – áno, opäť sa na seba lepia a všetci sú ukrutne mladí. Veď priemerný vek obyvateľov ostrova je len 16 rokov. No druhá strana dedinky ma zaujala viac - tu tancujú starší a na miestne pomery veľmi veľmi starí šesťdesiatnici. Hrá živá hudba a všetci spievajú spoločne Eu amo a vida.

A tancujú, a je to nádherné. Potom sa aj ďalšie ráno vyberieme o 6.00 do dedinky a oni stále ešte tancujú. Mladí nie, ale títo starí, babička s deduškom v objatí spolu tancujú. Nešli ani spať.

Spomienky Ľuboša Fellnera VI

Miestni sú skvost tejto krajiny

Stretávam riaditeľa IMF pre oblasť Centrálnej Afriky, a to je Brazílčan. Ten Sao Tomé miluje. “Ľudia sú tu neuveriteľne milí, nie ako v Gabone,” hovorí. V Libreville totiž žije, odtiaľto rozhoduje o investíciách. Saotomese sú naozaj super, všetci sa poznajú a sú jedna rodina. Skratku STP (São Tomé and Príncipe) prekladajú Somos Todos Primos (Sme všetci bratranci). 

Je to nádhera a obyvatelia Sao Tomé sú popri abundantnej prírode skvostom krajiny. Sú omnoho elegantnejší, než vo francúzskych a päťkrát toľko ako v britských kolóniách. To sa nedá porovnať. Tu nájdete čistučkých, veľmi kultivovaných ľudí, ktorí sú nám Európanom omnoho bližšie. A hrdých ľudí, vtipných, no jedným slovom- super.

Ľudia na tomto ostrove sú veľmi chudobní, ale žije sa tu dobre. Toto vyhlásenie znie ako oxymoron, ale je to pravda. Pre týchto ľudí je plechovka Coca Coly nedostupná, ale mango, avokádo, karambola či chobotnica je bežnou súčasťou ich jedálnička. Rastie tu všetko a nikto nehladuje. Svätý Tomáš a Princov ostrov obsadzuje pravidelne poslednú priečku v nominálnom HDP.

Iba 200 000 obyvateľov vyprodukuje veľmi málo. Peniaze hýbu dnešným svetom, a preto o tejto krajine nič neviete. No Svätý Tomáš je veľkým prekvapením, a ja viem, že sa sem veľmi skoro vrátim.