Šalamúnové ostrovy. Kde v sopke plávajú žraloky a lovia sa delfíny

Na úvod pár faktov: Šalamúnove ostrovy sú nezávislý štát v Oceánii, východne od Papuy Novej Guiney, tvorené asi tisíckou malých ostrovov. Ich celková plocha je asi 28 000 km², teda približne polovica Slovenska. Sú členmi Commonwealthu a tak je hlavou štátu britská kráľovná.

Prví ľudia prišli na Šalamúny pred tridsaťtisíc rokmi, potom pred štyritisíc rokmi prišli ľudia hovoriaci austronézskymi jazykmi, ktorí okrem nových jazykov priniesli so sebou kanoe s vahadlom. Pred 1800 až 1500 rokmi prišli na ostrovy z Papua Nová Guinea, z Nového Írska a Novej Británie ľudia kultúry Lapita. Vieme to podľa džbánov, ktoré sa tu našli. Títo ľudia pochádzajú pôvodom z Taiwanu. Šalamúnove ostrovy aj dnes s Taiwanom spolupracujú a uznávajú ho ako samostatný štát. 

Prvý Európan, ktorý sem prišiel, bol Španiel Alvaro de Mendana v roku 1568 a on im aj dal meno Islas Salomon. Myslel si, že získa veľké zisky ako biblický kráľ Šalamún. V roku 1893 ich obsadili Briti a počas druhej svetovej vojny o ne zviedli s Japoncami tvrdé boje, vrátane slávnej bitky o Guadalcanal. 

V roku 1976 získali Šalamúnove ostrovy samosprávu a o dva roky neskôr aj nezávislosť. Sú konštitučnou monarchiou, hlavou štátu je Alžbeta II. Hlavné mesto ostrovov sa volá Honiara. 

Politická situácia je trochu divoká, ale veď demokraciu na Šalamúnove ostrovy nikto študovať nejde. Honiara zažívala etnické čistky prakticky stále. V roku 2000 predstavitelia kmeňa Malaitan združení v Malajtanských orloch (MEF –Malaita Eagle Force) uniesli ministerského predsedu – aj keď aj on bol z kmeňa Malaitan a prinútili ho odstúpiť. V roku 2006 prebehli ďalšie etnické čistky, teraz proti čínskej menšine, Peking vtedy vyslal pre svojich súkmeňovcov lietadlá, aby ich zachránil. Každopádne hotely, ktoré patrili Číňanom, boli zničené a tým pádom aj turizmus. Krajina má dnes napäté vzťahy s Papuou kvôli separatistickému hnutiu na ostrove Bougainville. 

Prílet do Honiary

Turista pristane na Hendersonovom poli. Ide o miesto obrovskej bitky medzi USA a Japonskom počas druhej svetovej vojny (1942). Teraz je tu letisko a to je jedenásť kilometrov od centra, kam sa dostane po Kukum Highway. Američania po víťazstve mesto vybudovali a preto sem Briti v roku 1952 z Fidži presunuli centrum svojho protektorátu, Britské Šalamúnove ostrovy. Ten dovtedy sídlil v meste a na rovnomennom ostrove Tulagi. Niekedy sa ostrov nazýva aj Florida.

V Honiare do roku 1976 sídlil Vysoký komisár pre Západný Pacifik (spravujúci dnes nezávislé štáty Vanuatu, Kiribati, Tuvalu a Šalamúnove ostrovy). Honiara v miestnom jazyku znamená Tvár vystavená juhovýchodnému vetru a dnes v nej žije 85 000 ľudí čo je trinásť percent populácie štátu.

Na príchod do Honiary si Ľuboš Fellner spomína takto:

Náš hotel je kúsok (3 minúty pešo) od rieky Matankau, o ktorú USA s Japonskom dlho bojovali a v ktorej ústí ste kedysi našli vraky lietadiel a lodí. Práve tu sa začína Čínska štvrť. Cez túto rieku plnú odpadkov vedie starý most, ktorý je totálne cool. Vystihuje, o čom Honiara je. Potom ďalej vpravo sa nachádza budova ministerstva výstavby a oproti oknám ministerstva stavajú kruhový objazd, ktorý nemá obdobu – autá tu jazdia dvoma smermi. Prídete na kruháč – v krajinách kde sa jazdí vľavo sa vyberiete vľavo, no tu sa vyberiete vľavo, alebo vpravo. Potom dva kostoly a trh –jeden úžasný, nádherný trh plný čerstvých tuniakov a lacných kokosových orechov. Príboj obmýva zhrdzavený vrak lode. Na trh je to z hotela pätnásť minút peši vychádzkovým tempom. Bývame v hoteli, kde spali vojvoda a vojvodkyňa z Cambridge, William a Kathy. No chudáci…. Majiteľa za to povýšili do šľachtického stavu. 

Včera nás Tony pozýval, poslal k nášmu stolu fľašku červeného a zopár pív, podľa toho, čo kto pil. Po vojvodoch sme zrejme ďalšou významnou výpravou. No najlepším hotelom celého štátu je novučičký Coral Sea Resort (and Casino). Je postavený veľmi moderne, ako keby sem spadol z mesiaca. Síce trošku z centra, no taxík stojí asi dolár (1 USD), takže je to jedno a centrum je tak uzučké… Najkrajšie izby sú vo vilkách s jacuzzi (cena 3000 šalamúnskych dolárov). Tento hotel s kasínom je kvalitnejší než Pacific Casino Hotel, kde sú však lepšie diskotéky a najbúrlivejší život v meste aj mimo víkendov. Coral Sea Resort tento rok nemal pláž, po pláži chodili bagre a budovali prístav pre jachtičky.

Šalamúnove ostrovy zatiaľ nie sú klasickou turistickou destináciou. Sú skôr pre ľudí, ktorí nechcú masy, pre tých čo hľadajú špeciality. No chýba tu fotoexotika, ktorú nájdete na susednej Papua Nová Guinea či na Vanuatu. Vyrážame na prehliadku. Najprv vyjdeme hore na kopec k pamätníku druhej svetovej vojny, ktorý volajú Guadalcanal Memorial. Z kopčeka je pekný výhľad na Honiaru a je to teda dobrý začiatok. Vzadu vpravo je priemyselná zóna s pivovarom. Pod nami Čínska štvrť a vľavo na západe sú pláže s potopenými vrakmi japonských lodí a lietadiel. 

Bitka o Guadalcanal a operácia Watchtower bola jedným z najdôležitejších momentov druhej svetovej vojny v Pacifiku. Po tom, ako Spojenci 7. februára 1943 na ostrovoch Tulagi a Guadalcanal vyhrali, rozhodli sa vybojovať víťazstvo aj v Rabaule na ostrove Nová Británia, kam podnikli letecké nálety 5. a 11. novembra 1943. Pol milióna vojakov USA dostalo počas týchto bojov maláriu. 

Následne naším mikrobusom zbehneme dole do centra a okolo skvelého trhu (čím viac cestujete, tým budete nadšenejší) smerujeme do národného múzea. Pri vstupe je na stene mapa súostrovia a tak máte prehľad o šiestich veľkých ostrovných skupinách a deviatich provinciách tohto ostrovného štátu. Vo vnútri zaujme množstvo ľudožrútskych hintov. 

Potom je tu exotická pošta so slušným výberom známok. Vchádzame do simplexne pôsobiacej botanickej záhrady vedľa múrov najväčšej väznice. Potom na trh s domorodým umením, kde kúpite bustu ľudožrúta zo Západných provincií, tzv. Muzu Muzu od sto eur. Čierna ebenová stojí násobne viac. Tie sochy sú veľmi pekne vykladané perlorodkou a odštiepkami Nautilusu. Veľké pery, africké črty, Melanézania mi veľmi pripomínajú Afričanov a v domorodom umení. Moja socha v rukách drží lebku, veď Západné provincie boli lovcami lebiek donedávna. 

Ideme si pozrieť domček uneseného prezidenta a následne už vyrážame na západ. Po prekročení White River sa všetko mení, mesto sa razom skončilo a nasledujú sympatické drevené dedinky a obchodíky s betelom. Popri ceste sa opekajú ryby, kurčatá… zrejme hygienické podmienky nebudú vyhovovať každému, ale je to čerstvé a dobré a fotogenické. Prichádzame na našu pláž a môžeme si vybrať z troch možností, lebo všade je potopené čosi. No odporúčam dvojku, lebo tu je vrak lode a ten trčí nad hladinu tak tridsať metrov od brehu. Japonská loď je veľmi dlhá a obrovská časť je aj hlboko pod hladinou pre tých, čo sa radi ponárajú do 5 až 10 metrovej hĺbky. Pre ostatných ide o úžasné šnorchlovanie, loď je obrastená koralmi, pláva tu slušné množstvo farebných rybičiek, proste nádhera. 

Za vstup sme zaplatili, no chlapíci z rodiny, ktorej táto pláž patrí, iba vyberajú, ale odpadky z pláže nepozbierajú. Šalamúny ma v tomto sklamali. Tak ako bolo na ostrove Nové Írsko čisto, tak je na Šalamúnoch špinavo. No more je čistučké a nádherné. Toto je zaručene najlepšia atrakcia ostrova. Spojenie histórie druhej svetovej vojny s nádherným morom. Oproti kúsok na brehu je starý japonský tank. Slnko dnes až tak nepečie a je veľmi, veľmi príjemne.

Ekológia Šalamúnových ostrovov

Nerastné suroviny ostrovov zostávajú nedotknuté a krajina prežíva najmä vďaka turizmu a rybolovu. Klčujú sa však lesy, z čoho vyplýva erózia pôdy. Väčšina elektriny na ostrovoch sa vyrába spaľovaním benzínu a ostrovy sú odkázané na ekonomickú pomoc, najmä Austrálie, Nového Zélandu, Japonska a čoraz viac aj Číny. 

Na ostrovy negatívne vplýva aj stúpanie hladiny morí, od roku 1974 tak štát prišiel už o 5 svojich ostrovov, dva ďalšie ich obyvatelia opustili, keďže morská voda pravidelne zaplavovala ich domovy. Celé územie je geologicky aktívnou oblasťou, pravidelne sa tu otriasa pôda a vybuchujú sopky. 

Šalamúnove ostrovy sú rajom pre potápačov. Lákajú ich sem vraky lodí z druhej svetovej vojny. Pre začiatočníkov odporúčame potápanie pri Katedrále (dohodnite si s guidom na mieste, kedy je najlepšie vyraziť,  aby slnečné lúče vrhali najkrajšie svetlo, a zoberte si aj baterku). Ďalší dobrý tip je Biela pláž, bývalá americká základňa ponúkajúca poklady od jedného metra až po tridsať metrov pod hladinou. Sem však choďťe ráno, podvečer sa môžete deliť o vodu s krokodílmi:) Pre skúsených potápačov je skvelá Diablova diaľnica, kde sa budete (najmä tri dni pred splnom) potápať s mantami. A šperkom Šalamúnových ostrovov je Kavachi, jeden z najaktívnejších podmorských vulkánov, kde boli pozorované žraloky plávajúce priamo v kráteri sopky.

Lov delfínov na Šalamúnových ostrovoch

Drsnou tradíciou, ktorá sa neustále stretáva s odporom ochrancov zvierat je tradícia lovu delfínov. V roku 2013 bolo tak na ostrove Fanalei zabitých 1698 delfínov, v posledných rokoch okolo 500 delfínov ročne. 

Približne dvadsať kanoe s tridsiatimi lovcami tradičným spôsobom vyráža na otvorený oceán hľadať delfíny. Loví sa ako pred stáročiami kameňmi, ktorými udierajú pod hladinou s cieľom nahnať delfíny do mangrového zálivu. Následne sú delfíny naložené na kanoe, vyvezené na dedinskú pláž, zabité a rozdelené medzi dedinčanov. Pri práci pomáhajú všetci a delfín sa spracuje celý vrátane zubov či kostí, ktoré sú tradičnou ozdobou dedinčanov na svadbách či najdôležitejších sviatkoch. Delfíny sa lovia tradične medzi januárom a aprílom, keď je more pokojné. Nuž, táto tradícia pod tlakom ochrancov zvierat už asi dlho neprežije.