Načítavame pre vás exkluzívny blog

Pacifik so svojimi 25 tisíc ostrovmi je jednou z najtajomnejších a najväčších výziev pre cestovateľov a dobrodruhov. Obrovská rozloha 165 miliónov kilometrov štvorcových, na ktorej nájdete 14 štátov Oceánie, je popretkávaná rozhnevanými vulkánmi, často bičovaná cyklónmi, tajfúnmi, kde dostať sa z jedného miesta na druhé je často problém, ak nie priam nemožné. Pre Európana tak vzdialený svetadiel, ktorý v sebe ukrýva najhlbšie podmorské miesto planéty, ale aj tie najkrajšie súkromné pláže, vtesnané do nespočetných romantických lagún...

Aj mňa zvodný Pacifik so svojimi ostrovmi lákal už pred tridsiatimi rokmi. Vracal som sa do Oceánie na svojich cestách znova a znova, a vždy objavoval niečo nové. Našiel som tu svoj kus raja, tie najlepšie hotely, mal panenské pláže iba pre seba, jedol najlepšie lahôdky v najštýlovejších reštauráciách. A predsa. Čo mi zostalo z ciest po tomto kúte sveta v pamäti najviac, sú zážitky. Tie si cením aj po tých desaťročiach putovania po svete stále najviac. Okamihy, stretnutia, čaro náhody, či prijaté výzvy, ktoré napokon urobili z mojej dovolenky naozaj nezabudnuteľný zážitok. Zážitok, cez ktorý som naozaj mal možnosť pochopiť dušu tohto miesta... Tu je mojich jedenásť naj príbehov, cez ktoré sa mi dala spoznať neopakovateľná Oceánia tým najúžasnejším spôsobom. 

11. Prekrižovanie rovníka na Galapágoch #

Galapágy sú 1000 km vzdialené od pevniny Južnej Ameriky. Vzdialenosť, ktorú iné živočíchy nevedeli prekonať a preto Galapágy ostali takým výnimočným miestom.

V celom obrovskom Pacifiku sú iba dve ostrovné zoskupenia, ktoré pretína rovník - Kiribati a Galapágy. A u oboch bolo mojim cieľom ten rovník prejsť. Zaujímavosťou je, že kým na Kiribati má oceán teplotu polievky, na Galapágoch sú vody studené. Príčinou tejto ´záhady´ sú morské prúdy. Hoci väčšina ľudí smeruje na toto súostrovie kvôli unikátnym zvieratám a rastlinám, aké nenájdete inde na svete a ktoré tu študoval aj Charles Darwin, mňa stále lákal ten rovník... No nebolo to len tak. Keď som sa chystal prekročiť ho, objednal som na to katamarán iba pre našu skupinu, trasu som objednal dlho vopred. Na Galapágoch si totižto nemôžete iba tak zmyslieť, že si kdesi kamsi vyrazíte. Relatívne búrlivým morom sme sa dostali až k ostrovu Isabela – najväčšiemu z Galapág, a pokračovali na úplný sever, smerom k 1707 metrov vysokej sopke Wolf (pomenovanej po nemeckom geológovi), kde sme rovník prekrižovali. Ostatní členovia našej mimoriadnej výpravy si to ani poriadne nevšimli, no pre mňa prekročenie rovníka bolo a dodnes je veľkou vecou. Viem, koľko mi to dalo práce – všetko starostlivo naplánovať a presvedčiť spoločnosť, aby sme išli až takto ďaleko. A potom mali prácu oni so získavaním špeciálnych povolení... No stálo to za to, z cestovateľského hľadiska si tento prechod rovníkom nesmierne vážim. Keď si predstavím, že dávno predo mnou si tento počin – „prekročil som rovník“, zapisoval Darwin, a po ňom ďalší slávni objavitelia, vedci, námorníci, moje srdce dobrodruha začne biť akosi prudšie a radostnejšie... 

Náš katamaran sa volá Solitario Jorge (Osamelý George), čo je meno najslávnejšej korytnačky sveta. Dožil sa 150 rokov. A my sme - aj keď s vypätím všetkých síl - prekrižovali s týmto katamaranom rovník! Video: Daniel Fellner- BUBO

Náš katamaran sa volá Solitario Jorge (Osamelý George), čo je meno najslávnejšej korytnačky sveta. Dožil sa 150 rokov. A my sme - aj keď s vypätím všetkých síl - prekrižovali s týmto katamaranom rovník! Video: Daniel Fellner- BUBO

10. Život s domorodcami na Tuvalu #

Videli ste niekedy takýto život, takéto fotografie?

Bez tečúcej vody, bez klimatizácie, bez obchodu, bez internetu, bez reštaurácie, bez akejkoľvek civilizácie... Takto jednoducho, ako sa žilo kedysi pradávno, sme aj my viedli život v jednom zo štátov Oceánie, ktorý je s rozlohou 26 km2, štvrtou najmenšou krajinou sveta. Je to čarovný svet sám pre seba, kde akoby zastal čas. Nezaujímajú sa tu o noviny, televíziu, politiku, no vedú jednoduchý, skromný a najmä skutočný život, ktorého sme chvíľu boli súčasťou. Skoro ráno sme za sprievodu delfínov chytali v hlbokom oceáne tuniaky, a potom ich surové jedli. Nalovili sme kraby, potom ženy kmeňa vložili steblo trávy pod ich pancier, potočili - a krab bol hneď mŕtvy. „Čo si mu urobila, prebodla si mu srdce?“ pýtali sme sa udivení. No tieto domorodé ženy odpoveď nevedeli, skrátka to iba robia tak, ako ich to naučila ich stará mama. „Nechytaj tú mušľu, môže ti odcviknúť prst!“ vystríhali nás. No následne „fusulu“ (Tridacna) podráždili, tá sa zavrela a potom sme ju zjedli. Bola úžasná, sladučká, to najčerstvejšie a najlahodnejšie sašimi! Tieto mušle môžu mať hmotnosť vyše 200kg, nájdete ich pri vstupoch do kostolov v Pacifiku (na svätenú vodu), alebo u mňa doma (menšie používame ako popolník). 

Veľa vecí sa tu dedí z pokolenia na pokolenie, jednotlivé rodiny majú v tomto štáte, s druhým najmenším počtom obyvateľstva, po Vatikáne - 11 tisíc, rozdelené úlohy. Niekto sa v spoločenstve stará o rybárčenie, iný o výstavbu domov, či obranu... My sme užasnutí pozorovali šikovné deti, ako nachytali za pol hodinku aj tucet rýb a potom ich zabíjali jednoduchým zahryznutím do hlavy. Liezli obratne po kokosových palmách a chlebovníkoch, trhali obrovské pandamusy. Skrátka, všetko tu funguje tak inak... Nepozerali sme sa na hodinky, žili sme s prílivom a odlivom v našej lagúne. Chodili sme nahí v tyrkysovej vode najkrajšej pláže sveta, prírodný „bazén“ o rozlohe niekoľkých hektárov bol iba náš. Takto tu žili homo sapiens niekedy pred tisíc rokmi... Čo však bude o ďalších tisíc rokov, nikto nevie. Tuvalu, s najvyšším bodom 4.6 metra nad morom, patrí medzi najohrozenejšie štáty na zemi, ktoré ide kvôli globálnemu otepľovaniu už-už zhltnúť oceán... 

Ranný výklus starého chlapa s boľavými kĺbmi. No to okolie je neuveriteľne krásne!

Ranný výklus starého chlapa s boľavými kĺbmi. No to okolie je neuveriteľne krásne!

9. Nan Madol - Mikronézia #

Nan Madol - Atlantída?

Nan Madol – to je úchvatná archeologická lokalita, trosky kamenného mesta obdĺžnikovitého tvaru, vybudovaného na 92 umelých ostrovčekov na koralových útesoch na východnom pobreží ostrova Pohnpei. Som uprostred tohto zázraku, patriaceho do svetového dedičstva UNESCO prvý z našej BUBO partie, a teda celkom prvý turista zo Slovenska. Do Benátok Pacifiku, ako sa vďaka sieti kanálov, spájajúcich jednotlivé ostrovy táto unikátna pamiatka nazýva, sa však dá dostať iba za odlivu. A tak sa už samotná cesta sem stáva nezabudnuteľným zážitkom. Nevieme, či sa tam vôbec dostaneme, nikto tu vlastne nič poriadne nevie, informácie neexistujú... Je príliv, čakáme na lodičku, ale lodivodovi sa dnes akosi nechce vstať. A tak sa vyberieme naprieč mangrovníkovým lesom, brodíme kanály postavené niekedy pred päťsto rokmi... Nan Madol ma uchvátil. Čistý archeologický div kdesi na konci sveta, nevídaná krása, za ktorú sa neplatí vstupné. Sme tu celkom sami, prechádzame pomedzi obrovské bazaltové kvádre... Zážitok o to fascinujúcejší, keď si uvedomíte, že kameň na tomto mieste nie je, museli ho teda doviesť zďaleka. Čo je dosť nepredstaviteľné, veď aj dnes je Pohnpei dosť ´od ruky´. Úchvatná pamiatka, o ktorej svet takmer nevie, o to silnejší zážitok sa mi tu ponúka. Vyšplhám sa na vrchol, pustím si Žbirkovu Atlantídu a iba tak sa pozerám do diaľav. Takto nejako sa museli cítiť králi, či šamani prastarej pacifickej ríše Saudeleur... 

Tu z dronu to vidieť najlepšie. Nan Madol – to je úchvatná archeologická lokalita vybudovaná na 92 umelých ostrovčekov koralových útesov. Video: Martin Šimko – BUBO

Tu z dronu to vidieť najlepšie. Nan Madol – to je úchvatná archeologická lokalita vybudovaná na 92 umelých ostrovčekov koralových útesov. Video: Martin Šimko – BUBO

8. Pozvanie náčelníkom - Samoa #

Samoa - tá najozajstnejšia polynézska kultúra

Ak sa zaujímate o kultúru Lapita a celkovo o polynézsku kultúru, Samoa musí byť pre vás cestovateľskou ´povinnou jazdou´. Tak ako pre mňa – blázna do týchto vzdialených kultúr. Zmes farieb, tancov, zvykov, tance s ohnivými kruhmi, tajomné legendy... Kto by sa tej mágie nechcel dotknúť? Treba sa len vybrať trošku ďalej ako zvyčajne. Podobne ako s inými destináciami, ani tu si väčšina turistov nedá tú námahu, alebo nenazbiera sily objavovať naozaj odľahlé kúty, ale končí na ostrove Upolu. Pritom Sawai‘í je tak blízko!
Našťastie, ja som energiu vyraziť niekam ďaleko aj tu našiel. Nazbierali sme sa takí traja, nasadli sme do dreveného autobusíku, s odhodlaním preskúmať jeden z najväčších ostrovov Polynézie. Sawai‘í je jedným z najčistejších a pre mňa aj najzaujímavejších ostrovov sveta. Okrem pôsobivých lávových polí a príbojových gejzírov, ktoré tu striekajú do výšky petržalského paneláku ma najviac uchvátila práve tunajšia tradičná polynézska kultúra.
Mali sme šťastie, podarilo sa nám tu zažiť ceremoniál rodiny Aiga v praxi. Náčelník sa rozhodol postaviť nový dom pre hosťa, ktorý sa ohlásil, že príde do rodiny na návštevu. Mladí chlapi nabehli (ako kedysi my na komunitné brigády), tvrdo pracovali, to oni platili stavbu domu, drevo, no napokon dovnútra nesmeli. Dnu mohli iba staršinovia. Aj to je súčasťou tejto kultúry. Šediny a odovzdávané skúsenosti sú nad peniazmi. Oni zožnú slávu, mladší musia zostať vonku. No nás náčelník pozval dnu. „Keď vojdeš, pozdravíš a ukloníš sa,“ bolo mi povedané. Protokol je tu prísny a na moje dobré spôsoby sa radšej nikto nespoliehal. Vstúpil som dnu, spravil som, čo bolo treba a začal sa small talk so vzdelaným  náčelníkom. Jedli sme celý plod chlebovníka opečeného na dreve, s rybičkami a kokosovou omáčkou. Preberali sme tetovanie, ktoré tu má celý kmeň úplne rovnaké od pása dole. Robia si ich hlbokými rezmi do kože, naplnenými čiernym farbivom, často získaným napríklad zo spaľovania chrobáka. Od pradávna ide o jasnú identifikáciu rodiny. „Poďakuj za jedlo a ešte raz sa ukloň!“... Moja audiencia sa blíži ku koncu. Odchádzam s pocitom nefalšovaného, totálne  ´neturistického´ zážitku, kvôli ktorým vlastne cestujem a podaria sa uloviť naozaj raz za čas... 

Ja sedím vo vnútri s náčelníkom a oni to celé platia a sedia vonku. Tak káže AIGA.
Foto: Ľuboš Fellner — BUBO

7. Tahiti Nui Maratón #

Behať na Tahiti? To čo je za nápad? Prečítajte si!

Do roku 2001 nechodilo do Francúzskej Polynézie príliš veľa Slovákov. Boli tam snáď len Milan Rastislav Štefánik, môj pradedo, v roku 1989 Miro Musil a po ňom v roku 1994 František Kele, ktorý mi dal užitočné informácie. Tento opačný koniec sveta ma odjakživa lákal. Neodolal som a vybral som sa na nádherný tropický ostrov Moorea. Bol som nadšený a ďalší rok som sa sem vrátil. Bol začiatok februára 2002 a my sme bývali v odskúšanom kempe, ktorý mi poradil práve Fero Kele. Boli sme skupinka asi dvanástich ľudí, veľa peňazí sme veru nemali, aj keď bol so mnou riaditeľ Slovnaftu, najväčšej slovenskej rafinérky... No bola úplne iná doba. Bolo to iné, bláznivé a čarovné. Chatky sme mali hneď pri lagúne. „Nie sú tu žraloky?“ spýtal som sa majiteľky s neskrývanými obavami. „Oui, oui, samozrejme, že tu sú!“ prikývla s úplnou samozrejmosťou. A naozaj, každý večer sme len dva metre - a to doslova! - od našich stolov mohli pozorovať známe zlovestné plutvy. Bol začiatok roka a práve tu propagovali Tahiti Nui Marathon. Vtedy som ešte beh veľmi netrénoval, ubehol som tak 5-6 kilometrov. No takejto výzve som nemohol odolať! Dal som si surový tatarák z mahi mahi, obul si moje verné deravé tenisky a o 4.00 som poctivo stál na štarte. Vyrážalo sa ešte v noci, za svetla fakieľ. Ich žiara šľahala na okolité palmy, mesiac jasne svietil a my sme v takejto rozprávkovej scenérii bežali okolo prekrásnych lagún na juhu ostrova. Neviete si ani predstaviť tú krásu a atmosféru, bolo to tak úžasné, tak skvelé, že práve táto skúsenosť ma k behu dostala definitívne. Nebol som vôbec trénovaný, a teraz som si bežal medzi lagúnami s obrovskými chlapmi z francúzskych légií. 

Bez hodiniek, netušil som, aké je tempo, len tak som si proste bežal. Zrazu vidím cieľ a okolo obrovské povzbudzovanie, potešil som sa, našiel som v sebe posledné sily a vyrazil som, aj keď to bolo trochu do kopca. Lenže keď som z posledných síl dobehol, zistil som, že ten “cieľ“ bola iba brána, označujúca posledných päť kilometrov do skutočného cieľa... Späť do reality! Slnko každých pätnásť minút bodalo silnejšie, nohy som mal celé v ohni a skutočne som už mal dosť. Našťastie, koniec trasy smeroval úplne dole na pláž. Keď som dobiehal, či skôr dokrivkával sa, ľudia nadšene volali: „Monsieur Fellner, le premier Slovaque, bravo! Le premier Slovaque qui a réussi le Tahiti Nui Maratone!“ No ja som tie sladké slová o svojom slovenskom prvenstve ledva počul. Vbehol som do vĺn, oblečený ako som bol, a keď som vyšiel a zošmykol sa popri palme, oprel som sa a už som nevstal... Takú svalovicu som nemal nikdy predtým ani potom. Najkrajšiu v živote... 

Tahiti Nui Marathon sa beží po brehu oboch zálivov zelenej Moorei. Video: Martin Lipinský – BUBO

Tahiti Nui Marathon sa beží po brehu oboch zálivov zelenej Moorei. Video: Martin Lipinský – BUBO

6. Surfovanie pod Trumpom – Havaj #

Surfovanie pod hotelom TRUMP na pláži Waikiki v meste Honolulu na ostrove Oahu, na Havaji

Na sopečnom ostrove Oahu (preslávenom aj tým, že tu nájdete Pearl Harbour), bývame priamo na legendárnej pláži Waikiki, v honosnom hoteli Trump. Presťahovali sme sa z Hiltonu sem hore, do luxusného apartmánu s absolútne luxusnou polohou, aby sme sa cítili ešte viac ´havajsky´. Pod nami je park plný paliem, máme výhľad na Hilton Hawaian Village, kde večer odpaľujú ohňostroj. Priamo pod oknom sa nám predvádzajú surferi ako krotia povestné havajské vlny. Aj Dando si to včera s inštruktorom vyskúšal. Dnes berie surfovať aj mňa. Ideme na rovnaké miesto, kde bol včera, teda hneď pod našimi oknami. Ležím si na surfe, zrazu ide vlna, a tak sa rozbieham, pádlujem, potom vyskočím - teda do kľaku, kľačím na surfe, a trošku to aj ide... Takto po havajsky sa bavíme priamo pod naším hotelom, pod Trumpom. Všetci ostatní surferi sú mimo, asi o tristo metrov viac vpravo, no my sme verní nášmu stanovišťu priamo pod oknami hotelovej izby. Sedíme si v pohode vedľa seba, máčame si nohy vo vode, keď Dando zrazu s krikom a hrôzou v očiach vyskočí na surf a mňa v tej panike zhodí. Prevalím sa cez surf ako tuleň, padám do vody, chrbtom narazím na koraly. Zisťujem, že je pod nami takých 50 centi vody, ďalšia vlnka ma po tých koraloch trošku povláči. Zrazu chápem, prečo sme tu sami. „Ty somár, veď my sme sa tu mohli zabiť! Pozri, všetci surfisti sú inde, kde je dobrá voda, len my sme zle! A prečo si ma vlastne zhodil??“ 

Cítim sa v tej chvíli ako Maďar na Chopku... Dando len zmätene ukazuje na obrovskú korytnačku, ktorá už pláva od nás preč. „Udrela ma do nôh a ja som si myslel že je to žralok...“ V takých chvíľach sa možno cítite ako hlupáci, ktorí nevedia, koľká bije. No verte, aj takéto zážitky sa vám vo vašej pamäťovej kartotéke napokon zaradia medzi tie super, na ktoré budete spomínať s úsmevom na perách. Lebo ich nenájdete v žiadnom dokonalom turistickom katalógu. Režíruje ich sám život priamo na mieste, tak, že urobí z obyčajnej dovolenky skutočný zážitok...  

Výhľad na pláž Waikiki, v pozadí kopček Diamonds Head. Vlny sú tu mierne, pre začiatočníkov.
Foto: Ľuboš Fellner — BUBO

5. S domorodcami v Novej Británii #

Exotické Bismarckove súostrovíe - cestovateľská špecialita, ktorú si vážim

Tento obrovský, najväčší ostrov v Bismarckovom súostroví je veru poriadne od ruky. Lietadlo do Lae prilieta úplne plné a mne sa podarí vyhodiť z neho pasažierov aj s ich batožinou. „My sme z vlády Papuy Novej-Guiney!“ sťažujú sa, ale keby som ich nevyhodil, naša skupina nemá miesta. Ešte dva lety a konečne pristávame v Kokopo – hlavnom meste provincie Východná Nová Británia, so slušným golfovým ihriskom. No tu sa všetka civilizácia tohto mesta končí. Nevadí, prišli sme predsa za autentickými zážitkami... Skoro ráno stúpame na vrchol sopky nad prístavným mestečkom Rabaul, ktoré bolo jedným z najnebezpečnejších vulkánov ohrozované už veľakrát v histórii, naposledy v r. 1994. Tunajšia príroda je divoká, krásna, no nás zaujímajú hlavne ľudia. Prichádzame na trh, kde za mušličky (naozaj sa tu platí ešte mušličkami!) kupujeme najlacnejšie kokosové orechy – štyri kusy za dolár! Vtom sa úplne náhodne zrážame s procesiou Duk-Duk. Je to súčasť tunajšej tradičnej kultúry, zahŕňajúcej prvky náboženské, politické, sociálne, kultúrne, ktoré prežili dodnes. A my to práve vidíme na vlastné oči. Muži, ktorí celé mesiace držali v lese pôst, teraz odetí v tradičných odevoch bežia dedinou a vysväcujú hroby. Akýsi zvláštny mix kresťanstva, ľudožrútov a ich fascinujúcich rituálov, ktoré tak rád fotím a fascinujúce momentky z ich zvykov môžete vidieť na mojich záberoch aj vy... Večer putujeme do dediny v horách k inému kmeňu a zažívame tu ich ohnivý tanec. Muži v obrovských maskách pri oduševnenom rytmickom bubnovaní, ktoré ženie do tranzu, prebehujú bosí cez obrovský oheň. Sme tak ďaleko a zažívame naozaj neuveriteľné veci, akoby sme boli v celkom inom svete... Som naozaj rád, že som to zachytil na fotografiách, aby ste mi uverili, že skutočne aj toto je 21. storočie... Vidieť zblízka zvyky týchto kmeňov je presne to, pre čo cestovanie robím. Dostať našich ľudí ďalej, ako boli ostatní, dať im zážitky na celý život. Viem, že práve za toto sú nám naši klienti verní a som za to skutočne vďačný! 

Opäť absolútna špica. Sme hlboko v džungli, v dedinke v horách a bojovníci v maskách behajú krížom cez obrovský oheň. Som nadšený. A vy?
Foto: Ľuboš Fellner — BUBO

4. Najkrajšia pláž ostrova - Fidži #

Najkrajšia pláž Fidži - konečne!

Na Fidži pristávam už po siedmy raz. Najväčší z celého štátu – ostrov Viti Levu s jeho nádhernou prírodou som prešiel párkrát celý dokola. Môžem povedať, že ho dôverne poznám. Strmé štíty, obdivuhodne obrovské stromy, rieky s tou najčistejšou vodou, veď nenadarmo je Fiji water preslávená po celom svete, to všetko ma uchvacuje znova a znova. Našiel som tu aj hrob najväčšieho ľudožrúta v histórii ľudstva. Kanibal Udre Udre si dal za cieľ zožrať tisíc ľudí, a takto sa stať nesmrteľným. Za každého zjedeného si odložil veľký kameň, no napokon je ich „iba“ osemsto a tak ´dobrák´ Udre umrel... No na Fidži som mal problém s plážami. Skrátka, nie a nie nájsť tú pravú... Potápanie je tu fajn, no niečo mi stále chýba. Prechádzam hotel po hoteli, ´zabíjam´ tým celé hodiny. No je to môj džob, ovládnuť know-how ma živí a dostalo BUBO tam, kde sme... Dnes je pre mňa normálka vymeniť x hotelov za pár dní. Tak ako na Fidži. Bol som v Hiltone, Novoteli, Sheratone, Radissone, Sofiteli, Westine aj v neznámych hoteloch na severovýchodnom pobreží a stále nič. No nevzdávam sa, musím ´to miesto´ nájsť... Teraz idem aj s mojimi deťmi z hlavného mesta Suvy do Nadi (čítaj Nandi). Tú cestu poznám lepšie ako diaľnicu z Trenčína do Žiliny. No aj tak sa opakovane pýtame na najkrajšiu pláž. Všetci nám unisono odporúčajú jednu lokáciu – Natadola. Ale veď tam som bol už keď som Fidži navštívil prvý raz! Prešiel som pieskové duny v Sigatoka, na rieke Sigatoka som na druhý raz zažil bláznivú jazdu na jet boate pri západe slnka... 

Domáci mi však vysvetľujú, že Natadola je ešte o pol hodinku cesty ďalej. Zrazu mi dochádza, kde som spravil chybu. Keď som skúmal ostrov po prvý raz, síce som do Natadola odbočil, ale napokon som tam nedošiel, zablúdil som a rútil som sa akousi bláznivou lesnou cestou kamsi preč. A tak zostala Natadola na prvý raz nepreskúmaná.  Aj dnes je cesta značne terénna, bez akéhokoľvek asfaltu. No teraz sme konečne tu! Širokánska pláž s bielym pieskom po ktorej sa preháňajú kone, maličké stánky ponúkajú fidžijskú masáž. Biely piesok pokračuje do tyrkysovej lagúny, vyzerá to ako obraz. Je odliv, ale aj tak sa tu dá perfektne plávať, koraly sú päť metrov od brehu. Mihajú sa tu stovky akváriových rybičiek... Na pláži je moderný luxusný hotel, prechádzam si izby, reštaurácie. Je tu rodinná časť, ale aj časť vyslovene pre dospelých, s reštauráciou „fine dining“, zameraná na morské príšerky, včítane čerstvých rýb a homárov, so slušným výberom vín a destilátov. Konečne!  Konečne mám na Fidži pláž, ktorú viem svojim klientom ponúknuť. Natadola Beach – čistučká, malebná pláž s lagúnou, palmami, nádhernými kvetmi, dokonalými službami – diamant, ktorý sa mi ukázal v plnej kráse, no musel som ho hľadať... 

Natadola na Viti Levu, Fidži. Konečne som objavil pre svojich klientov TOP miesto, kde sa im bude páčiť. Video: Ľuboš Fellner

Natadola na Viti Levu, Fidži. Konečne som objavil pre svojich klientov TOP miesto, kde sa im bude páčiť. Video: Ľuboš Fellner

3. Ostrovy Vanuatu po cyklóne #

Vanuatu = bezpečná exotika

Na tento exotický ostrovný štát, vzdialený 1750 kilometrov od Austrálie sme prileteli pár dní po najväčšom cyklóne Pacifiku. Keď ste v Oceánii dlhšie, tak si na cyklóny akosi zvyknete, nie je to nič nezvyčajné. No toto bolo čosi iné, naozaj veľké nešťastie. Cyklón Pam udrel na Vanuatu v roku 2015, vyžiadal si 24 životov, vyše tritisíc ľuďom vzal domovy. Na mnohých miestach bolo poničených viac ako 90 percent budov... Skúste si predstaviť ocitnúť sa na takomto mieste pár dní po spúšti. Nemožné? My sme tu zhodou okolností boli. A nikdy na tie obrázky skazy nezabudneme... Na ostrove Tana mi ľudia v tých pohnutých časoch vysvetľujú, ktorá tráva vyrastie ako prvá, lebo ju môžu zjesť namiesto šalátu, alebo ako sa dajú jesť zhnité banány. Keď ide o život, zjete všetko, len aby ste prežili. A tu išlo doslova o holý život... Už len tým, že sme prišli, sme lokálnej komunite značne pomohli. Turizmus je základom ekonomiky týchto krajín a každá prvá lastovička po tej veľkej katastrofe pre nich znamená veľkú nádej. Nehovoriac o tom, že prináša peniaze a prácu. Hotelom, reštauráciám, sprievodcom...Prekvapili ma úžasní tunajší ľudia, ako celú tú katastrofu zvládali. Neskôr som kdesi čítal, že domáci patria k najšťastnejším ľuďom na svete. Naozaj, videl som to na vlastné oči. Samotní ľudia Vanuatu sú veľkou pridanou hodnotou každej cesty na toto pozoruhodné exotické súostrovie (dokopy 83 ostrovov) v Koralovom mori. Som veľmi rád, že sme si nechali čas aj na najväčší ostrov Espiritu Santo s najkrajšími plážami Nových Hebríd (ako sa Vanuatu inak nazýva). Prekrižovali sme ´Svätého Ducha´ (také je meno ostrova v preklade) dôkladne až po populárnu Champagne Beach s krištáľovo čistými vodami a bielučkým pieskom. Vanuatu je celkovo bezpečné a je jedným z najpríjemnejších prekvapení Pacifiku. Vrelo odporúčam! 

Šťastné deti z Vanuatu. Som rád, že sme si vtedy trúfli. Priniesli sme peniaze a hlavne nádej.
Foto: Ľuboš Fellner — BUBO

2. Kava na Kiribati #

Matriarchát v krajine, ktorú zaleje oceán

Kiribati je unikátna krajina, ležiaca na štyroch hemisférach, ktorej 32 atolov je roztrúsených na ploche, väčšej ako India. Aj tomuto štátu sa už-už vyhráža oceán, že ho raz zhltne... A ja som tu zažil jednu z najautentickejších a najnezabudnuteľnejších ciest. Aj vďaka tomu, že som sa odhodlal spoznať skutočnú dušu Kiribati. Nič typickejšie ako lovenie rýb tu nemôžete zažiť. A nešlo len o takú hocijakú rybačku! Moje deti sa vybrali loviť s harpúnami do oceánu za tmy. Je hlboká noc, ani mesiac priveľmi nesvieti, majú so sebou iba akési pofidérne baterky, ktoré – ako sa vzďaľujú – blikocú kdesi v diaľke... Základné pravidlo, ktoré naučili mňa, a ktoré teraz ja hovorím druhým je, že žraloky lovia pri západe slnka a v noci a vtedy do oceánu nechoďte! No táto nočná rybačka má svoje pravidlá, „keď príde žralok, bodni ho harpúnou, on utečie“ znie jedno... V lagúne je bezpečne, no šíri oceán v Pacifiku v noci – to nie sú žarty. Už iba dostať sa cez koralový útes do otvoreného oceánu môže byť životu nebezpečné. Cez deň aspoň niečo vidíte, ale v noci?... Čakám na brehu a netrpezlivo ich vyzerám. Okej, sú piati a žraloky sa takej masy boja, navyše majú harpúny a domorodci sú profíci, utešujem sa. Väčšinou, keď žralok príde, tak ho proste bodnú a on rýchlo odpláva preč. No aj tak, plávať v noci v mori je podobné ako chodiť v noci po horách... No na druhej strane je takto vraj rybačka najlepšia... Čakám a verím. Po pár hodinách sa svetielka začínajú približovať. Svitá nádej! Moje deti sú celé a zdravé a majú plný vak rýb! A úžasný zážitok k tomu... 

Na oslavu vydareného večera idem hneď kúpiť lavór kavy - domorodej drogy, ktorú tu v Mikronézii pijú všade. Ide o krík – kava kava, z ktorého koreňa sa vyrába nápoj, spojený neodmysliteľne s tunajšou kultúrou. Skúšal som ju s domácimi vo Federálnom štáte Mikronézia, na Palau, na Marshallových ostrovoch, Fidži, Vanuatu.. Vyzerá to ako burčiak či rozmiešaná hlina vo vode, ochutená čiernym korením. No tu ide o rituálnu záležitosť. Napríklad na Fidži si môžete kavu kúpiť v sáčku a doma zarobiť ako práškový džús. No toto je iná kvalita, ako cudzinec by ste „kavovňu“ nikdy nenašli a zrejme tu nikdy v živote žiadny turista ani nebol. V prútenom domčeku, odkiaľ máme kavu my, vyrábajú iba jedinú vec a tou je práve tento nápoj. Pred každým napitím 3x tleskneme, čo sa tu berie ako „na zdravie“. Keď dopijeme prvý lavór, idem po druhý. Jednoducho to patrí k tomuto výnimočnému večeru. Chlapi po tom, čo ryby nalovili, ich aj očistili a teraz ich pečú - takto vyzerá matriarchát v praxi... Kava pomaly začína zaberať. Niekto doniesol ukulele, začína sa spievať. Tebwao spieva prvý hlas, šéf rodiny Tirobwa vedľa mňa spieva druhý bas a jeho sestra Ainalani tretí, postupne sa pridávajú všetci. Tebwao, náš miestny kamoš, sa vrátil domov po deviatich mesiacoch. Je to veľká oslava a my sme toho súčasťou. Po treťom lavóre sladko zaspávam (kava človeka zrelaxuje)... No dodnes si na ten večer spomínam ako na jednu z najúžasnejších skúseností a možností stráviť, celkom stratení niekde uprostred Pacifiku, chvíle s domorodými ľuďmi, bez turistických pozlátok, jednoducho tak, ako tu žijú oni... 

Prekrásne útesy a  čistučné more na vzdialených ostrovoch Kiribati, dron: Daniel Fellner

Prekrásne útesy a čistučné more na vzdialených ostrovoch Kiribati, dron: Daniel Fellner

1. Obehol som celý štát dokola - Nauru #

Ako vyzerá Nauru?

Nauru je najmenšia republika sveta, jedna z najmenej navštevovaných krajín sveta, ale aj jediná krajina, kde sa domorodci nevedia dohodnúť, kde bude ležať ich hlavné mesto, a preto ho oficiálne nemajú. Čo ste ešte o Nauru počuli? Krajina najtučnejších ľudí na svete. Väznica pre neželaných migrantov do Austrálie. Jedna z mála krajín, ktorá uznáva Abcházsko a Južné Osetsko, za čo jej Rusko platí. Aj po tom, čo Šalamúnove ostrovy a Kiribati zmenili svojho partnera z Taiwanu na Čínu, Nauru zostáva podporovateľom Taiwanu. Na Nauru lieta iba jediná spoločnosť - Nauru Airlines, vydanie víz je pre Slovákov riadne problematické, a preto je navštíviť Nauru viac ako ťažké. Väčšina turistov doletí iba do tranzitnej zóny a krajinu si „odčiarknu“ – bol som tu. My sme však vyšli na najvyšší vrch, oboplávali sme Nauru dvakrát loďou a ja som sa rozhodol, že Nauru pre istotu aj obehnem!... 

Vyrazil som okolo štvrtej ráno v nedeľu. Nauru leží blízko rovníka a keď začne svietiť slnko, behať je tu naozaj ťažké. Najťažším rozhodnutím bolo, či zabočiť vľavo alebo vpravo. Ja som sa pustil doprava a bežal som pozdĺž zátoky Anibare, obehol najsevernejší bod Anna point, Ewa, Nibok... Je skoro ráno, pre mňa už prudko začína nový deň, no tunajší ľudia sú ešte stále vonku, popíjajú alkohol po sobotňajšej noci. Opité ženy na mňa vykrikujú, nech to nechám tak a idem s nimi. No najhoršie sú psy, celé svorky psov, ktoré ma neustále prenasledujú. V ruke mám okrem mobilu, ktorým si celý beh nahrávam, aj zopár kameňov a palicu. Kamene po nervóznych psoch pravidelne hádžem a skláňam sa po ďalšie. Za chvíľu okolo mňa začínajú krúžiť policajti. Nezastavia sa, ale dobre pozorujú, čo to vyvádzam. Som tu riadnym exotom... No musím povedať, že ľudia na Nauru celkovo nie sú milí, veď ich ostrov je jedným veľkým väzením a všetko, čo ich vlády za posledných 50 rokov robili, je prinajmenšom divné. To sa na obyvateľstve a jeho mentalite odrazí... No mňa nemôže nič odradiť, mám pred sebou cieľ – obehnúť Nauru! Na hlave mám čelovku, cesta mi celkom pekne odsýpa, no pri Aiwo mám už veru dosť. Zrazu je predo mnou závora. „Do prdele, oni sem dávajú na noc závoru!“ uvedomím si keď sa dostávam k letisku. V malých krajinách ako Nauru, Tuvalu či Gibraltár sú letiská súčasťou mesta, cez deň tadiaľto chodia autá, chodci, večer tu chalani hrajú futbal... Keď pristáva lietadlo, chodník sa na chvíľu mení na letisko, no väčšinu času je to súčasť krajiny, kde je akákoľvek zem – akákoľvek plocha, vzácnosťou. 

Čo teraz? Keby som sa chcel vrátiť, tak je to možno tri či päť kilometrov navyše. Čo robiť? Bude svitať a ja už mám fakt dosť. Rozhodujem sa. Preskočím závoru a som na letiskovej ploche. Dúfam, že ma nechytia. Čo by urobili? Vyhostia ma z krajiny? Aj tak cez deň už odlietame... Zbadá ma jeden zriadenec, no radšej ujde... Ja pribehnem k lietadlu, ktorým máme cez deň letieť, potľapkám ho - keď už, tak už - a bežím ďalej. Vybehnem z dráhy, bežím popri parlamente, prejdem šikanou a smerujem do Menengu. Uf, autom to nevyzeralo tak dlho... No konečne som tu! Prebehnem okolo závory pred naším hotelom a môžem si povedať: "Dal som to! Obehol som štát dokola!..." 

Neviem, kam ma to ešte na mojich cestách planétou zaveje. Nemám presne zrátané, koľko kilometrov mám prejdených, prelietaných, neviem, koľko ocenení ešte ako značka dostaneme (minulý týždeň sme dostali 2: 1. Prvé miesto ako najlepšia značka mladých  2. Superbrands Slovensko). Možno ani ešte neviem, kde presne budem takto o mesiac. No som si istý, že keď sa mi bude premietať posledný film môjho života, budú tam tieto obrázky... Ako sme žili s domácimi bez internetu, lovili tuniaky holými rukami a jedli ich. Ako nás pozval na návštevu domov sám náčelník. Ako som chodil po miestach, kde ešte pár dní pred nami vyčíňal najstrašnejší cyklón. Ako som pil s domácimi kavu, prebiehal v noci letiskovou plochou... Zážitky, ktoré neponúka žiadny katalóg na svete, sám život sa vám núka. Keď sa osmelíte ísť ďalej. Hlbšie. K duši krajiny... Duša nevyspytateľnej Oceánie vám toho chce porozprávať veľa. Stačí len počúvať... 

Duša nevyspytateľnej Oceánie vám toho chce porozprávať veľa..

Západ slnka nad lagúnou Funafuti v hyperexotickom štátiku Tuvalu, dron: Daniel Fellner

Západ slnka nad lagúnou Funafuti v hyperexotickom štátiku Tuvalu, dron: Daniel Fellner

Ľuboš Fellner

Ľuboš Fellner

Ľuboš Fellner

Zakladateľ a srdce cestovnej kancelárie, zodpovedný za kvalitu zájazdov a nové programy, vynikajúci sprievodca s nadhľadom na všetkých kontinentoch-kamkoľvek na mape ukážete. Prešiel všetky krajiny sveta ako prvý Slovák. Do mnohých sa vracia opakovane. V Indii bol 45x, ale aj Pobrežie Slonoviny či Burkina Faso prešiel krížom štyrikrát, 

Už 30 rokov pripravuje prvoexpedície. V roku 2012 zorganizoval pri príležitosti 100. výročia dobytia južného pólu plavbu na Antarktídu. O rok dobyl severný pól. Od roku 2000 sa venuje Afrike a na Slovensku ani v Čechách nenájdete nikoho, kto by Afriku poznal lepšie. 

Prešiel aj všetky krajiny Oceánie a to opakovane veď na Fidži bol 7x. Vo Francúzskej Polynézii bežal maratón už pred 20 rokmi. Aj v Oceánii sa snaží ísť trošku ďalej a myslíme si že dôkazom je aj tento blog so slušnými zážitkami. "Možno inšpirujem ďalších" hovorí skromne "svet pochopíte iba takto. Musíte sa ho dotknúť !"

Ako vyštudovaný lekár s atestáciou sa venuje cestovateľskej medicíne a zrealizoval cesty s názvom Ebola tour (Západná Afrika 2015) a Zika tour (Brazília 2016). Má na starosti bezpečnosť našich klientov a zdravotné poradenstvo. Pre svojich sprievodcov je k dispozícii 24 hodín denne, aby poradil v prípade problémov.  Ľuboš vždy vybaví nevybaviteľné, interne ho prezývame BOSS.

Obľúbený zájazd z BUBO katalógu
Mikronézia

Zo zájazdu: Najkrajšie pamiatky sveta

Miro

Posledná úprava článku | Prečítané: 1880x

Mohlo by Vás zaujímať

Blogov

Odporúčame tieto zájazdy

K

Amerika  

Galapágy, Ekvádor


náročnosť

9 dní

Trvanie

1950
E

Galapágy, Ekvádor


náročnosť

14 dní

Trvanie

6100
K

Ázia  

Oceánia, Palau, Južná Kórea


náročnosť

13 dní

Trvanie

4890
E

Amerika  

Oceánia, Veľkonočný ostrov, Peru, Chile, Bolívia


náročnosť

19 dní

Trvanie

4850

Cestuj vďaka čítaniu

Čítajte, rozširujte si obzor a zbierajte pri tom zľavové kódy na cesty s BUBO.