Kiribati - rukojemník globálneho otepľovania

V lietadle sedím vedľa dvoch chalanov z dedinky Eita. “Sme z Eita,” hovoria suverénne, ako keby som to mal poznať. Až neskôr sa dozviem, že Eita je prvá dedina, kde “sa to všetko začalo“ - prví prisťahovalci doveslovali práve sem. Až potom povedia: “sme Kiribas”, lebo takto sa správne Kiribati vyslovuje („ti“ sa mikronézsky vyslovuje ako „s“ ). Je to silný klan. Za nami sedia ďalší chalani, ale tí sú z inej dediny, vzdialené z Eita asi dva kilometre, a to je na pomery Kiribati veľký rozdiel. Byť z jednej dediny, to je ako byť ti brat - je to všetko! Tebwao má 30 rokov a Tebwatia (vyslov Tebasa) má 23. Nie sú pokrvní bratia, ale držia spolu až za hrob. Vracajú sa z Adelaide po deviatich mesiacoch tvrdej práce. Robili vo vinohradoch a pri zbere mandarínok a pomarančov. Anglicky príliš nevedia, čo je pre bývalú britskú kolóniu divné, ale takto to tu skrátka funguje. 

Na prvý pohľad ihneď rozoznávam Mikronézanov. Nižší, ale dobre stavaní, skôr atletickí než robustní, vyholená hlava, vzadu copík - tak je to tu všade cool. Drsný, až divý pohľad, vyžaruje z nich akási nekultúrnosť. Títo mladí Kiribatčania mi pripomínajú chalanov z ostrovov federatívneho štátu Mikronézia. Akoby som videl mužov z Pohnpei. 

Letuška nám prináša jedlo, Tebwao zavrie oči a prežehná sa. Toto som v lietadle ešte nezažil. Videl som, že sa ľudia v lietadle prežehnávali, ale to pri odlete, keď sa strašne báli...  

Keď som neskôr Tebwaoa spoznal, videl som, že sa takto prežehnáva pred každým- každučkým jedlom. Za každé jedlo bol bohu skutočne vďačný! Však to je prakticky jediná vec, čo tu doma v Eita potrebuje. Najesť sa. 

“Čo budeš dnes robiť?”, spýtal som sa ho, keď sme sa zoznámili. “Dnes? Dnes nakŕmim prasa... no a postavím dom,” odpovedá úprimne, lebo inak ani nevie. Je to dobrý, veľmi dobrý človek. Vôbec by som ho nenazval divochom, aj keď príbor mu nesvedčí. Pohostinnosť, ako si ju predstavujeme my, tu taktiež nie je v móde... Ale to je o rozdieloch medzi Mikronéziou a Polynéziou, o ich kultúre, zvykoch. Mikronézia je v tomto jednoznačne tvrdšia. Môžete byť radi že vás nezjedia...  

Akí sú chlapy na Kiribati vysokí, ako vyzerajú? Podobajú sa na chlapov zo susedných ostrovných štátov, ale je tu určitý rozdiel. Sú určite chudší než tlsťosi z Nauru. Na Marshallových ostrovoch na severe boli chalani viac potetovaní. Tu to očividne nie je v móde. Mikronézania nie sú tak vysokí ako Polynézania z juhu. Aj na Fidži (Melanézia) nájdete veľa oveľa vyšších ľudí, s ktorými by ste sa na rugby veru nechceli stretnúť. Kiribati bolo pritom napádané obrovskými Polynézanmi zo Samoy či Tongy, ale aj Melanézanmi z Fidži. Takýto mix vylepšil ich genóm, ktorý je v týchto oblastiach značne skúšaný. Každopádne muži na Kiribati sú v priemere nižší než Melanézania z Fiji a Polynézania celkovo. No pripadali mi bystrejší než muži z Pohnpei či Kosrae.

Oceánia je ideálna pre nesmelých mužov z Európy. Tu nemusíte baliť baby, pretože ony balia vás! Mikronézia - to je jasný matriarchát, pravidlá tu určuje žena. Muži síce lovia, ale sú aj lovení -ženami. A keď lovia ryby, tak si úlovok aj sami upečú. Žena to za nich robiť nebude- nie je predsa slúžka. Naopak! Muži tu nemajú žiadnu zodpovednosť, a tak sú stále ako malé deti. Keď sa muž ožení, sťahuje sa k manželke. Žena drží v dome kasu, ona rozhoduje o všetkom, čo sa bude robiť. Muž doma inak príliš užitočný nie je, je to taká hračka. Preto však muži môžu cestovať. Tak to tu bolo vždy, chlapi na dlhé mesiace opúšťali rodiny, aby mali šancu uživiť sa. Keď zostávali, vznikali kmeňové a krvavé klanové vojny a áno - protivníka na spestrenie jedálnička zjedli. Mikronézania - to je obraz ľudožrútstva. 

Už v lietadle nám posádka rozdáva lístočky, ktoré musíme ukázať pri pristátí. Jeden z nich je lekársky, Pacifikom sa totiž šíria osýpky. Práve kvôli osýpkam nás nepustili na Tokelau, ktoré je len tu “za rohom”, či lepšie povedané - “za “vlnou”. Radím vám dobre, pri vstupe do krajiny radšej nekašlite a aj keby vám bolo akokoľvek zle, tvárte sa zdravo a usmievajte sa! V batožine nemôžete mať jablko či banán, toto je naozaj striktné. Nemôžete tiež vyvážať hotovosť väčšiu ako 10 000 dolárov. Na topánkach nemôžete mať hlinu, nesmeli ste navštíviť farmu so zvieratami a podobne. Všade v dotazníkoch preventívne škrtajte „no“!  

“V Adelaide sme nemali rybu deväť mesiacov, veľmi sa tešíme domov na ryby. Máme najlepšie ryby na svete!” nadchýna sa Tebwao. Keď sa spýtam aké veľké, vystrie pravú ruku a ľavou sa chytí na lakeť. Ako keby mi ukazoval niečo iné... No takto sa na viacerých miestach v Oceánii ukazuje ryba veľká asi ako lakeť. Napríklad aj v polynézskom Tuvalu... 

Tarawa je malá, je to atol, kde vidieť z jednej strany na druhú. Jednotlivé ostrovčeky lagúny spája cesta, a tá je tak uzučká, že sa vám ani nechce veriť, že sa tu niekto mohol usídliť. “Zo strany lagúny je vidieť na oceán, tak málo pevniny máme,” dosvedčuje Tebwao. A kam sa tu ísť kúpať? To je jedno, iba sa rozhodneš a ideš, odvšadiaľ je to k vode minútu, maximálne päť minút.  Poznám to, na atole Arno na Marshallových ostrovoch to bolo tak isto, pri silných prílivoch sa more prelievalo z jednej strany na druhú, nenechajúc nič suché. Globálne otepľovanie vnímajú v týchto častiach zeme omnoho skutočnejšie. Ide tu o život - doslova... 

V lietadle som pripútaný, pozerám dokola – no nikde nič, žiadna pevnina. Letíme 1500 km severne od Fidži, pod nami všade len čisté more... Aj keď už hlásia pristávanie, stále nič nie je vidieť, len more, more, more... Preletíme rovník a konečne začneme klesať. Pristátie je nádherné! (Oplatí sa sedieť na pravej strane pri okne, sedadlo F). Zrazu sa pred našimi zrakmi zjaví nádherná tyrkysová lagúna. Tebwao mi ukazuje, kde je Eita. 

Pod nami to najkrajšie tyrkysové more aké si viete predstaviť, a zrazu palmy. Pár ľudí v lietadle začne výskať, trochu to hádže... Lietadlo šuchne vršok kokosovníkovej palmy a konečne pristávame. Sme na zemi, no v lietadle je ešte stále značný rozruch. Veď letieť nie je bežnou záležitosťou a v Pacifiku je lietanie pri tých nárazových vetroch a nevyspytateľnosti počasia stále dobrodružstvom. 

Pre cudzincov je na letisku zvláštny rad, kde sme celkom sami, a keďže nemáme batožinu, sme prví vonku. Ovalí nás strašné teplo a dusno, ihneď sme mokrí ako myši, nepomohla ani niekoľkodňová aklimatizácia v Brisbane a na Fidži. Toto je fakt silná káva! Majú nás tu čakať z Fema Lodge, ešte pred pristátím nám odpísali a potvrdili to. Nečaká nás nikto, ale to je okej, presne to som čakal. Stopnem auto, ktoré ma pustenú klimatizáciu naplno a Kiraua, ktorý nám prezrádza, že robí na ministerstve financií nás ochotne zoberie. Mierime na južnú stranu Tarawy (ide o názov jedného z atolov a zároveň aj hlavného mesta celého štátu) do jedného z najväčších miest súostrovia - Bairiki. Kiraua, ktorého meno znamená v preklade nadšenie, čosi ako “wow!” či po našom “fíha!”, je naozaj obdivuhodný chlapík. Oceňujeme už len to, že vie po anglicky. Prezrádza nám, že jeho predok, pra-pra-pra-dedko bol Nemec. Dnes po nemecky už nikto v jeho rodine nevie, ale nemecký predok im evidentne nechal dobré gény. 

“Ktorý je najlepší hotel krajiny?” pýtam sa a dostávam jednoznačnú odpoveď - Mary’s Motel. A tak obchádzame Fema Lodge a mierime tam, do centra Bairiki. V Mary's majú voľnú izbu, preto voláme do Fema, odporučíme im, nech nabudúce svojich hostí naozaj čakajú a zostávame tu. Mary’s je v skutočnosti strašná diera, ale funguje tu klíma aj wi-fi a voda v sprche je až horúca. No základom je najlepšia reštaurácia na ostrove, a keďže trh s rybami je sto metrov odtiaľto, máme každý deň na stole skutočne čerstvé ryby. Navyše, majú kokosové orechy, pivo aj víno! Na pláž je to iba tri minúty pešo, stačí vám iba rozhodnúť sa, či budete vpravo na strane lagúny alebo vľavo v oceáne. Oddeľuje ich úzka Nippon causeway, ktorú začiatkom 40. rokov minulého storočia postavili Japonci. Požičiavame si tu lodičku a s ňou vyrážame na ďalšie ostrovčeky atolu.

Kiribati leží v obrovskom Pacifiku na ohromnej ploche. Tichý oceán ma väčšiu rozlohu než všetka pevná zem na našej planéte. A na tejto rozsiahlej ploche (165 miliónov km2) sú iba dve súostrovia, ktoré pretína rovník - Galapágy a Kiribati. Na Galapágoch som objednal privátny katamarán a mojím cieľom bolo prejsť rovník, čo tu uskutoční asi promile turistov. Plavili sme sa k ostrovu Isabela, potom severne popri východných brehoch ostrova a rovník sme naozaj preťali. Teraz letíme z Južného Pacifiku. Preletíme rovník, aby sme pristáli na severnej pologuli a následne letíme na ostrovy na južnej hemisfére. Preletíme atol Anarucha a potom Nanaus, ktorý patrí Kiribati a leží presne na rovníku. 

Kiribati pozostáva z tridsiatich dvoch atolov a jedného koralového ostrova - Banaba. Štát, samostatný od r. 1979 sa rozprestiera na ploche 3.5 milióna kilometrov štvorcových, čo je viac než celá India. Je to neuveriteľná rozloha. Včera sme leteli tri a pol hodiny a dnes letíme tri hodiny akoby nič – normálka! S lietadlom to hádže, som poctivo pripútaný, aby som si nerozbil hlavu o strop. Samotná pevninská plocha Kiribati tvorí smiešnych 800 km 2 a počtom obyvateľov – cca 118 tisíc, je Kiribati až trinásťtisíckrát (!) menšie než India. Polovica z toho žije na južnej Tarawe, kde sme práve pristáli. Tisícky ostrovčekov Kiribati sa rozprestierajú z oboch strán rovníka, ale aj okolo 180. poludníka, takisto z oboch jeho strán. Je to teda jediná krajina na svete, nachádzajúca sa na všetkých štyroch hemisférach. 

Ďalším unikátom súostrovia je aj dátumová hranica, ktorá obchádza Kiribati až niekde k 150. poludníku, čo pôsobí na glóbusoch dosť exoticky. No pre udržanie vlády je to dôležité - keď sú ďaleko, nech sú aspoň v jednom dni. Najvýchodnejšími sú ostrovy Line Islands (rovno pod Havajom), ich časový posun je až +14 hodín. Možno ste ani netušili, že časový posun 14 hodín vôbec existuje. No tu áno. 

Kiribati je hrdé na svoju leteckú spoločnosť, aj keď nelieta medzi hlavným mestom na atole Tarawa a druhým najdôležitejším atolom, kde James Cook pristál na Vianoce 1777 a nazval ho Christmas Island – Vianočný ostrov (mimochodom, najväčší atol našej planéty). Ja som tu pristál pri svojom lete na Havaj a aj dnes, ak sa chce obyvateľ Christmas Island dostať do parlamentu na Tarawe, musí odletieť na Havaj, odtiaľ na Guam, odtiaľ do Tokia, z Tokia na Fidži, a odtiaľ sa sem-tam lieta Tarawa. Na takúto logistiku si vyhraďte asi tak dva týždne - lety totižto na seba nenadväzujú. Navyše, problémom sú aj časté cyklóny. Keď silno fúka, tak lety jednoducho zrušia. 

Kedysi som letel Havaj-Guam a medzitým som pristál asi päťkrát. A inak to nejde ani dnes. Takže na to, aby ste sa dnes dostali z Christmas Island (Kiribatské Košice) do Tarawy (Bratislava), musíte pristáť minimálne deväťkrát. Air Kiribasti nemajú lietadlo (zatiaľ), ktoré by dokázalo tú vzdialenosť preletieť. Zástupca Air Kiribati - Brazílec Fabio mi vysvetľuje: “Veď ten let medzi Gilbert a Line Islands je vyše sedem hodín, a to naším Deshom nepreletíme! Ty ním poletíš predposledný raz, potom ho musíme nechať opraviť v Austrálii. Náš board povedal, že let, ktorým letíš, bohužiaľ, rušíme. No teraz sme kúpili nový Embraier, je to veľké lietadlo pre sto pasažierov. Veď preto som aj tu, mám to lietadlo rozbehať.” 

Keďže časový posun na Kiribati je až štrnásť hodín (podľa jednotlivých ostrovov), preto je jasné, že tu vždy na našej planéte začína nový rok. Z tisícky ostrovčekov je obývaných iba 21, no Fabio mi sľubuje, že mi pripraví neskutočnú trasu. Teraz odletíme na južné Kiribati, ale keď sa nabudúce vrátim, tak ´dáme´ všetko. Absolútna divočina, pôvodný život ďaleko od civilizácie bez elektriny, telefónu či internetu. A s riadne gumeným časom. No na ten si v Oceánii musíte zvyknúť... 

Od Veľkej Británie sa Kiribati osamostatnilo až v roku 1979. USA uznali Kiribati až v roku 1983 a OSN dokonca až v roku 1999. Ide teda o veľmi mladý štát. Ostrovy južnej Tarawy sú spojené cestami (causeways), ktoré postavili ešte Briti, a preto aj nesú britské mená. Jednu postavili na ostrov Betio Japonci, tá sa logicky volá Nippon causeway.  Inak je tu jediný most (na ostrov Buota z ostrova Bonriki), na ďalšie ostrovy sa dostanete lodičkou, ale za odlivu to aj prebrodíte. Je zaujímavé, že severná Tarawa je omnoho menej rozvinutá, na Buota začína omnoho tradičnejší život a aj pláže sú čistejšie. 

Možno málokto vie, že Kiribati sa dlho volalo inak: Označenie Gilbert and Ellise island colony sa používalo od roku 1916 a vydržalo aj po roku 1976, kedy sa Ellis Islands pod názvom Tuvalu od zvyšku odtrhli. Gilbertove ostrovy (vyslovuj tvrdo – ´gilbertove´, nie ´džilbertove´) sú Melanéziou, obyvatelia tu rozprávajú melanézskymi jazykmi, väčšina obyvateľov sú katolíci. Ellise Islands, resp. Lagúnove ostrovy sú zasa Polynéziou, s rečou podobnou samojčine, a sú to protestanti. Mikronézania, ako som už spomínal, sú skôr drsnejší, Polynézania zas kultivovanejší. Sú skrátka iní, a nemohlo to dlho spoločne fungovať... 

Počas II. svetovej vojny, v rokoch 1941-43 bolo Kiribati okupované Japoncami. Bitka pri Tarawe bola jednou z najkrvavejších, no Japonci napokon museli odísť. Svoje hlavné sídlo založili 3900 kilometrov juhozápadne od Pearl Harbor, na ostrove Betio, ktorý je najväčším ostrovom na atole Tarawa. Spojili ostrov Betio (vyslov ´Beso´) s Južnou Tarawou, vybudovali betónové opevnenia, zabezpečili zásobovanie, zbrane rozostavili na najlepšie miesta. Koncom novembra Betio napadla armáda USA so svojimi spojencami. Bola to prvá ofenzívna bitka spojencov v Pacifiku. A aj riadne krvavá. Koncom novembra 1943 tu padlo 6400 vojakov. A žraloky, ktorých tu bolo vždy veľa, mali hostinu... 

Tie betónové kryty sú asi večné a zostal aj japonský kanón. Iba tak pohodené na pláži dnes slúžia domácim ako krytie, keď idú na toaletu. Takto sa tu pristupuje k histórii. 

Domáci majú väčšinu svojej rodiny pochovanú pred vlastným domom, alebo dokonca vo vnútri na dvore, často doslova pred dverami. Takže keď vchádzate dovnútra, môže sa stať, že postúpate “hlavu” nebožtíka. No je tu aj veľký cintorín s výhľadom na oceán. Je to pekné miesto, miestni tu radi vysedávajú. Mládež vylezie na stromy, hrajú na píšťalke, klábosia, oddychujú... V tej horúčave sa ani iné nedá... 

Kiribati bude zrejme prvým štátom na svete, ktorý dôsledkom globálneho otepľovania stratí celé svoje územie. V roku 2008 prezident Kiribati Anote Tong vyhlásil, že krajina dosiahla "the point of no return." Teda bod, z ktorého už niet návratu. A dodal "To plan for the day when you no longer have a country is indeed painful, but I think we have to do that." Len si to predstavte – rátať s tým, že vaša krajina raz jednoducho nebude, zmizne. Smutné... Kiribati muselo následkom nezvratných klimatických trendov preto požiadať Austráliu a Nový Zéland, aby uznali všetkým obyvateľom Kiribati status permanentných migrantov. V roku 2012 vláda Kiribati kúpila na druhom najväčšom ostrove Fidži - Vanua Levu  vyše dvetisíc hektárov a neustále dokupujú ďalšie, aby sa sem v prípade nutnosti vedeli presunúť ich obyvatelia. Vedľa Viti Levu, na ostrove Rabi už žije komunita z ostrova Banaba. 

Banaba je trošku iná, než zvyšok Kiribati. Nie je to atol, ale ostrov, a podobne ako Nauru, je to skala v nedozernom oceáne. Nauru je najmenšou republikou sveta a tento štát som pred pár rokmi obehol celý dokola. Prelietajúci vtáci Banabu prirodzene odjakživa využívali na oddych. Banabčania počas sezóny, kedy vtáky tiahli, iba čakali a chytali ich do sietí, bolo to tak ľahké... Vtáky tu vytvorili za milióny rokov obrovskú vrstvu fosfátov. No a za pár rokov všetko vyťažili. Ostrov je teraz zdevastovaný, všade diery po fosfátoch. Banabčania majú zvláštny status, môžu hlasovať v parlamente aj na Fidži aj v Kiribati - ide o politickú anomáliu. Prezident Kiribati však nielen na Banaba, ale všade neustále vyzýva svojich “poddaných”, aby sa presťahovali preč. Najvyšší vrch na atoloch je tri metre a pri cyklónoch vlny prelejú celý celučičký ostrov. 

Kiribati sa delí na tri časti a správny cestovateľ by mal navštíviť všetky: Gilbertove ostrovy, ostrovy Line a Phoenixove ostrovy. Posledne menované boli dlho najväčšou morskou rezerváciou. Ostrov Canton na Phoenixových ostrovoch je doslova prírodným rajom. Nie je tak úzky ako atoly v Gilbertových ostrovoch, ale má širokánsky pás zelene. V 18. a 19. storočí bol medzi námorníkmi známejší než Tarawa.  

Kiribati mi pripomína Marshallove ostrovy, aj keď dievčatá tu nie sú až tak korpulentné. Spomínam, keď som na Marshallových ostrovoch raz v sobotu zablúdil na diskotéku, ako ma tam jedna taká malá chmatla a krútila ma hore-dole. Mala iba 150 cm, a k tomu vyše 100 kg živej váhy. No zasa ani Kiribatčanky nie sú chudé. Moja dcéra Sára zhodnotila, že chlapi sú tu omnoho krajší a, že kult krásy je tu skrátka byť pri sebe. No ja si myslím, že je to tým, že tu nie je konkurencia. 

Na obhliadku ostrova vyrážame skoro ráno o šiestej. Chceme totiž natočiť svitanie nad lagúnou, navyše nie je ešte tak otrasne teplo. Idem sa pozrieť von, tu sa zrazu ku mne prikmotrí mladá žena, vraj - ako sa mám? Je evidentne opitá a tak, ako opití chlapi u nás balia slečny, táto domorodkyňa balí hocikoho, kto ide okolo. Vyhovorím sa, že tu mám ženu. Ona len smutne povie: “No tak choď za svojou ženou, tak teda choď!” a dovolí mi utiecť. 

Turisti tu takmer nie sú, maximálne tak zopár členov cirkvi či ekologických organizácií, ktoré sledujú, kedy sa Kiribati potopí a nosia sem peniaze, čo je pre miestnych fajn. No radšej by si tu mohli upratať. Už to poznám, stále je to pre mňa opätovne ohromné sklamanie keď prídem do proklamovaného raja a na pláži nájdem skládku odpadu. Je to hrozný pohľad. Domáci sa v tej špine brodia a nevšímajú si ju. Viem si predstaviť, že pred sto rokmi, možno pred päťdesiatimi žili domáci tak, ako počas posledných dvetisíc rokov, a to “sebestačne.” Nie je tu chladnička, a tak jednoducho skočíte do mora a vylovíte si rybu. Doteraz sa aj pri masívnom lovení dajú ryby uloviť, ale kedysi - ešte nedávno - to musel byť doslova raj. Ulovíte si čerstvú rybičku, potom sa napijete z kokosového orecha a je vám dobre. Upletiete si rohož a na nej posedávate. Keď čokoľvek zostane, hodíte to na zem, veď je to organické a zmizne to. Všetko je čistučké. Potom príde raz za čas cyklón, poprípade tsunami a vyčistí to úplne. Dnes sa domorodci správajú rovnako, no hádžu na zem plasty a to je zle. Poslať na nich Grétu! Aby im vysvetlila, že ak v raji hádžete na zem plasty, čoskoro vytvoríte peklo. 

Bohužial neziskové organizácie sa neznížia k takým maličkostiam, aby poupratovali pláže. Aby príkladom naučili domorodcov aké je to dôležité.... No možno je to príležitosť pre niekoho z Vás? Mám pre Vás zopár tipov. 

A z čoho teda Kiribati žije? Dlho-predlho to boli ľudia, ktorí sa živili doslova zo dňa na deň. Maximálne v sezóne hurikánu si zakopete chlebovník, a potom ich, aj keď už zhnitý, zjete. Keď môžu jesť Švédi a Islanďania zhnité ryby, prečo by nebol okej zhnitý plod chlebovníka?... Dlho to takto bolo a na mnohých ostrovčekoch je to doteraz tak. Veď čo viac človek potrebuje k šťastnému životu? Okej, aj nový iPhone a AirPods Pro, no potom musíte ísť do Adelaide oberať mandarínky. Inak dokážete byť šťastný tu v raji neustále. Keď chce Air Kiribati niekoho zamestnať, musí siahnuť po Indonézanoch. Kiribatčania nie sú zvyknutí robiť. Nikdy nerobili. Kvalitné stavby, ktoré tu nájdete, sú okrem parlamentu a hrdzavého ruského kola iba kostoly, a potom drevené pokryvené "stavby", kde ležíte. Celý deň oddychujete...

Veľké maniape je pýchou dediny. Aj v ňom ľudia ležia prakticky celý deň. Ženy tu hrajú bingo. A večer v ňom niekto zostane spať. Bezdomovci? “Tebwao, prečo tu spia?”  “Lebo sú unavení,“ odpovie jednoducho. 

Inak sa spí v malých (tepiah), taktiež otvorených ´domčekoch´ pod otvoreným nebom. Všetko je postavené nad zemou, lebo keď prší, všade tečú potôčiky. No tu ležia celý deň, stále tu niekto leží, spí, vegetí. Všade je veľa chudých psov, naozaj veľa, a aj tí sú pohoďáci. Mačky žobrú pri stole o potravu. Na záchod sa chodí k stene, hygiena je úbohá. Zdá sa, že prežije iba ten najsilnejší... 

Keď hľadám zážitky, chcem niečo skutočne lokálne. Chytanie rýb, tzv. deep sea fishing je vždy veľkým zážitkom. Keď rátam aj "okolité" ostrovy, chytil som mahi mahi na Marshallových ostrovoch, wahoo na Nauru a tuniaka na Tuvalu. No autentická lokálna záležitosť je lovenie rýb harpúnou. Kedy? O ôsmej večer??? Však bude tma ako v rohu a v mori nevidieť nič! Apropos, ideme do lagúny, či do mora? Počuli sme totiž, že je tu mnoho žralokov. Aj Tebwao nám hovoril, že videl veľa žralokov, aj bieleho, skutočne obrovského... No a všetci vieme, že žraloky sú omnoho aktívnejšie v noci. No Tebwao trvá na nočnom love. “Je to omnoho lepšie!” Nezostáva nám iné, len mu veriť. Stretneme sa pred strednou školou v Eita, plácneme si. Tebwao nemá telefón, ani žiadny z jeho kamarátov, a tak sa musíme držať toho, na čom sme sa dohodli. 

Z hotela to máme jedenásť kilometrov a cesta nám trvá 55 minút. Bacha na to, na Kiribati všetko ide ukrutne pomaly či večer, či ráno. Inak, tak je to skoro v celej Oceánii, možno Fidži a Havaj sú výnimkami. Meškáme, Tebwao už odchádza, ale Dando ho zbadá a tak vyskakujeme z lokálneho autobusíka. To je tiež zážitok, ale takto to funguje všade, v Karibiku v Afrike... Všade kde je čierna černošská krv. A tu na Kiribati je melanézsky= čierny gén. Šofér má na starosti iba šoférovanie a potom je tu výberca peňazí, a ten má za úlohu zarobiť viac, než sa minie nafty. Kričíme na Tebwao, vyskakujeme z autobusíku. Dlho som ho prehováral aby sme sa stretli u strednej školy, ktorú poznám a nie u neho doma ako navrhoval pôvodne. A tak teraz, keď sme vyskočili pri škole, čakám že pôjdeme dlho pešo. No o minútu sme pri vchode do jeho domu. Nikdy by ste to nenašli, je to iba diera v rákosí, cez ktorú vstupujete na rozsiahly dvor. Vlastne, toto je domov. Tento dvor hneď za dverami je to, kde sa naozaj žije. Hneď za “dverami” (dvere tu inak nie sú) musíme obísť dva hroby, aj keď to je ťažké a väčšinou na ne stúpam. Vľavo vedľa vchodu je hneď postavený jeden tepiah, tam vždy niekto leží a oddychuje. Je to vedľa cesty a keď sa čudujeme, že vlastne spia tu, kde im doslova po hlavách chodia autá, nikto nechápe, o čom to hovorím. Veď je to ako keď hučí more, je to príjemné, je to prestíž - mať tepiah takto vedľa cesty! No OK, ja som sa iba pýtal... 

Vedeli, že ideme loviť harpúnami, ale až teraz sa všetko začne zháňať. Veď čo keby si dali tú námahu, pozháňali všetky veci a my sme neprišli? V prostriedku dvora je vybetónovaná plocha - dôkaz že rodina je moderná, a na tom betóne sú nahádzané krásne rohože. Ručne ich tkajú tunajšie ženy a je to veľká prestíž. Tradícia tu má stále veľký význam. Písal som o tom aj po návšteve Americkej Samoi, kde som videl rituály pri pohrebe a odovzdávanie rohoží. My dávame vence, tu sa darúvajú tieto rohože. Keď príde návšteva, rozložia sa rohože na betónovú podľahu a z dvora sa razom stáva útulná obývačka. 

Chalani konečne prinášajú harpúny, plutvy a všetko potrebné na nočnú rybačku. Ja nejdem, chcem zostať “na stráži” a keby bolo zle, aby aspoň jeden člen rodiny bol pripravený zasiahnuť. Idú moje dve deti, sú to profesionálni plavci, potápali sa na mnohých miestach sveta (od Galapág cez Maldivy po Východný Timor). Aj keď tu ide skôr o to, aby vás nezožral žralok, nepoštípala medúza a hlavne, aby ste bez zranenia preplávali cez útes na otvorené more. Lebo najlepšia rybačka je na otvorenom mori. Nakoniec zoženieme tri baterky a ide sa peši cez nočnú dedinu, obchádzajúc kaluže. Žiadne osvetlenie, no paradoxne sa Kiribati pohlo, ľudia až teraz ožívajú. Už nie je tak strašne teplo, a aj keď stále sú teploty dosť povážlivé, domáci sa konečne prebrali, kecá sa, večeria, žije... 

Konečne sme na mieste. Piati, včítane mojich dvoch detí vchádzajú do mora a v úplnej tme sa brodia k útesu. Zvyšok viem iba z toho, čo mi rozprávali. Ponad útes idete tak, že brucho je centimeter od neho. Domáci už presne vedia kadiaľ. Keď ide obrovská vlna, musíte sa sklopiť a podplávať ju, inak by vás na útese roztrieskala. Naspäť sa zasa musíte ako na surfe zviesť po vlne, a keď sa vlna vracia, chytiť sa útesu, aby ste zostali a nezmietlo vás to späť. Je to ťažké cez deň a nemožné v noci. No deti prežili, a dokonca bez oškrenia! 

Harpúny tu nemajú automatické, ale tie na ručné naťahovanie. Ponoria sa na neuveriteľne dlho, ani plavci ktorí pravidelne plávajú od štyroch rokov nemali na domácich absolútne šancu. “Ja som nevidel nič, ale oni tie ryby videli,” hovorí 20 ročný Dando, ktorý má na naše pomery orlí zrak, tak ako ja za mlada. Keď plávala okolo medúza, domáci to videli. Vyzerá ako malý igelitový priehľadný sáčok, naozaj ju veľmi nie je vidieť. No keď vás poštípe, skončíte prinajlepšom v nemocnici, je to ako keď vás u nás štipne zmija. Dospelý by mal prežiť, ale je to vážna záležitosť. Chalani vždy medúzu videli, strelili do nej harpúnu a ona potom mŕtva klesla na dno. 

Lov sa napokon vydaril, chytili päť či šesť rýb. Ja som ich čakal na brehu, a priznám sa, keď sa baterky začali približovať, bol som veľmi rád. No spolu so mnou ich čakala polovica dediny, aj tu je to veľká vec. Keď vyšli, každý chcel vidieť vrece s rybami. Riadne sa metali. Vrátili sme sa do domu a ja som kúpil lavór kavy.  

Už to poznám, pil som to mnoho ráz, videl som to vyrábať. Raz som na Phnompei kúpil kávu pre celú skupinu a nikto to nechcel. Vyzerá to naozaj nevábne, asi ako blato s vodou. Vtedy som vypil dva litre naraz. Viem, že som s touto drogou okej. Keď sme boli tesne po jednom z najhorších cyklónov v histórii Pacifiku na Vanuatu, dali nám tiež kavu, ale báli sa, že to neunesieme, že bieli majú problém. Nemali sme. Kava k Mikronézii a Melanézii skrátka patrí. Jedna výrobňa je hneď oproti domu, kde býva Tebwao. “Je to najlepšia kava s čerstvou dažďovou vodou!” predáva mi produkt svokor Tebwaoa, Tirobwa. 

Tirobwa je pán domu, taký malý náčelník, no správa sa ako riadne veľký náčelník. Má na starosti celý dom, žije tu so svojím tretím bratom Taatereta a sestrou Ainalani. Druhý brat zomrel a je zakopaný pri vchode do dvora. Predtým ako naberieme kavu musíme 3x zatlieskať. Potlesk 3x tu funguje podone ako keď my povieme "dobrú chuť" alebo "na zdravie". 

Tirobwa je múdry, dlhšie žil na Tuvalu, pozná slabiny Tarawčanov, veľa rozmýšľa o svete. “Ako vidíš budúcnosť, Tirobwa?” spýtam sa ho po treťom poháriku kavy a dlhšej debate. “Budúcnosť? Pýtaš sa na budúcnosť?..” inak ukecaný chlapík, ktorý robil aj farára, sa odmlčí. Dúfam, že som nepovedal niečo zlé, pomyslím si. “Ako to myslíš, budúcnosť?” Spýta sa ma späť. 

Narážam na stúpanie oceánov a smutný fakt, že Kiribati má z našej planéty skrátka zmiznúť. “Oceán nestúpa! Od môjho detstva pri prílive možno o stopu, nie, nie. No budúcnosť? Hmmmm, to ja neviem. Budúcnosť, ozaj neviem čo bude...” Žijem v Európe, v spoločnosti, kde sa často hovorí o budúcnosti. Čakáme na voľby, čakáme na zmenu. Už tridsať rokov podnikám a stále pritom pozerám do budúcnosti, snažím sa investovať do niečoho, čoho cena v budúcnosti porastie. Prakticky žijem iba budúcnosťou. Čo je náročné, lebo budúcnosť je značne obsiahla a to dá zabrať. Priznávam, nestačím sa potom dostatočne sústrediť na prítomnosť. Tu je to inak, tu také uvažovanie neplatí. Aj keď sa im zem stráca vo vodách oceánu. Alebo práve preto?... 

Tebwao zoberie do rúk malé ukulele a začne nádherným altom spievať. Tie tiahle pacifické piesne, romantické, smutné, ale s jasným ukotvením. A Tirobwa, pán domu spieva druhý hlas, príjemný bas. Čoskoro sa pridá jeho sestra aj brat, Ainalani servíruje ryby počas tanca, spievajú všetci čo sú tu. Aká budúcnosť? Žijeme teraz a je nám dobre, je nám veľmi-veľmi dobre! 

Sára si všimla, že chalani nalovili ryby, sami si ich ošúpali aj opiekli. Áno, tu je matriarchát! Preto aj Tebwao býva u svokra. 

Mysu plnú čerstvých rýb servírujú do prostriedku rohoží. Najprv sa pomodlíme, ale po mikronézsky – všetci naraz 3x silno zatlieskame - potom poďakujeme za dobrý lov a pustíme sa do toho. Niet nad skutočne čerstvú rybu! Tak, ako čerstvý banán či ananás chutia inak, aj ryba, ktorú nezmrazili chutí úplne inak. Oceán je tu najčistejší a tak jeme naozaj ekologickú dobrotu. Kúpim ešte ďalšie dva lavóry kavy (jeden stojí päť dolárov, čo je pre miestnych veľa). Pijeme kavu, spievame, smejeme sa. Po polnoci zoženú auto a nasadáme. Ja prakticky ihneď zaspávam, čo je bočný účinok kavy, aj toho, že sme dnes vstávali o 3.30 ráno. No bolo super... 

Na Kiribati celkovo strávime viac než týždeň. Prechádzame z ostrovu na ostrov, z dedinky do dedinky. Bairiki, Betio, Teaoraereke, Banraeaba, Ambo s budovou nového parlamentu - sem som sa vrátil viac razy (4x), aby som mal na fotografiách ideálne slnko. Veľmi sa mi zapáčili Taborio, Tangintebu aj už spomínaná Eita. Tu som cítil kultúru národa najsilnejšie. Abarao, Bangantebure a Bikenibeu boli už rozvinutejšie, no modrý kostol s nápisom “ Iroura te Uea” sa oplatí pozrieť. Lagúna je tu veľmi plytká, chodia sa sem ráno poumývať nielen ľudia, ďaleko v lagúne vídavam svorky psov. Dosť exotický obrázok. Nawerewere a Ananau causeway dva kilometre pred letiskom smerujú popri mangrovníkovom lese na jednej strane a akomsi JRD, kde chovajú ryby na druhej.  

Odporúčam vám prejsť Bonriki a zamieriť na Severnú Tarawu. Na Buotu ešte vedie most, ale ďalej sa buď prebrodíte, alebo vás vezme lodička. Asfalt sa skončil a všetko je síce menej kultúrne, ale o to tradičnejšie, zaujímavejšie. Zážitok z prehliadky Oceánie veľmi závisí aj od počasia a od toho, či prší. Ak je zatiahnuté, síce nie je tak horúco, ale ak prší, tak sa tu pohybuje ťažko. Navyše, tu v tých horúčavách ľudia prakticky celý deň oddychujú a vy ich môžete len ťažko cez deň rušiť. To, čo by ste v Japonsku prešli za deň, tu trvá týždeň. 

Atrakciou v týchto destináciách je určite aj pošta. Známky Gilbert Islands a Ellis Islands boli medzi filatelistami vždy vzácnosťou, a aj teraz je Kiribati ďaleko. Dobrou správou je, že už majú pohľadnice, nádherný výber pekných pohľadníc. No holt, svet sa rozvíja. Majú aj známky a dokonca na tie známky majú aj lep, stačí ich olízať! Zažil som aj miesta, kde nemali a museli ste si dokúpiť lepidlo... Úradné hodiny v Pacifiku sú tak od 9.00 do 12.30, a to je fakt maximum, a aj tak dotyčného v práci nezastihnete. Tu je pošta otvorená dlhšie, do 16.15. Chcem, aby sa na pohľadnice podpísali aj moje deti, a tak vidím, že to dovtedy nestíham. Môžem to hodiť do schránky aj na letisku, alebo tu máte niekde schránku? Na letisku vraj nie, no jednu mi pracovník pošty ide ukázať. No je to za bránou, a tak sa pýtam, či tú bránu náhodou nezatvárajú, a on že hej, o 16.15. Vysvetľujem mu, že to bola moja pôvodná otázka, pretože nestíham prísť do 16.15. Tu ho zrazu napadne spásonosné riešenie “Tak príď zajtra!” No keďže my zajtra odlietame, toto riešenie mi priveľmi nevyhovuje... Typická ukážka spôsobu uvažovania v tejto oblasti sveta. Snažím sa tu prenajať lietadlo už dva roky, naozaj dva roky vypisovania, doťahovania detailov, a stále nič! A tak som si dohodol stretnutie s tým najinteligentnejším a snažím sa posunúť veci ďalej. No je to ťažké, veľmi ťažké. Keď sa už-už veci vyvíjajú nádejne, následne zrušia na mesiac všetky lety, lebo je cyklón, alebo zrušia lety úplne, lebo musia opraviť lietadlo. Osobný kontakt je v týchto oblastiach k nezaplateniu ale aj tak to má svoje limity.  

Inak, budova pošty je asi najkrajšou stavbou hlavného mesta. Predstihne aj budovy ambasád Austrálie, Nového Zélandu či USA. Ambasáda Taiwanu je zopár mesiacov prázdna. Kiribati spravilo nový deal už s Čínou a Taiwan pustilo k vode. Tieto malé pacifické národy okrem prenajímania svojich vôd na rybolov majú často dohodu s Taiwanom, kde hlasujú v OSN tak, ako Taiwan. Nauru to má takto s Ruskom a je jednou z mála krajín, ktoré uznalo Abcházsko a Južné Osetsko. 

Kiribati - to je starý pradávny komunitný život. Mali sme tu jedného kamoša a zrazu sa k nám pridalo osem ďalších. Boli sme hneď ich, boli sme skrátka partia, súčasť komunity. No musím uznať, že nebyť Tebwaoa, nebolo by to také dobré. Keď si na neho kedykoľvek spomeniem, vidím, ako búcha na nebeskú bránu. Pre mňa je prototypom kresťana. Úprimný “divoch”, a zároveň stelesnenie dobra. Tvrdo pracujúci človek (v Austrálii pracoval 9 mesiacov bez rodiny), žijúci kdesi na pokraji sveta. Na mape je Kiribati síce v strede Pacifiku, ale je to stále ďaleko a s mizivým HDP je to naozaj okraj sveta. Dando si u nich doma zabudol potápačské okuliare, ktoré má veľmi rád. Vždy, keď sa potápa, berie si výstroj od potápačskej školy, ale okuliare má vlastné. Prichádzame o 6.40 ráno, práve svitá a on nás čaká, dáva nám okuliare... 

Lúčime sa, odchádzame na letisko, kde sme sami. Nie je tu žiadna reštaurácia, a tak musíme ísť von, do takej drevenej búdy. Varia tu super ryžu a čerstvú rybu, a aj keď letíte business classom, musíte jesť tu. Máme odlet o 60 minút, keď sa zrazu v reštaurácii objaví Tebwao, ktorý nesie čerstvo natrhané kokosové orechy. “Už nikdy na vás nezabudnem, celú noc som nemohol spať! Odchádzate aaach....budem plakať...” vzlyká svalnatý chlapík, ktorý 2x reprezentoval Kiribati na olympiáde v behu na long distance na päť a desať kilometrov. Je úprimný, otvorený, silný vo svojej podstate, a ja vidím, že sa čochvíľa rozplače. Objednávam jemu aj jeho žene v tej drevenej búde jedlo. Jeho žena vyblafne zopár slov, Tebwao sa otočí od nej ku mne a spýta sa “Kto to bude platiť?” Keď poviem, že ja, usmeje sa aj jeho žena. Niekedy máme matriarchát aj na Slovensku, však... “Máte skvelého muža, je to úžasný človek,” hovorím jeho žene. Kokosové orechy nám servírujú slušne posadené na umelohmotných pohároch - strašný gýč, ale taký je tu proste zvyk. Prinesú jedlo, Tebwao zatvorí oči a prežehná sa. Boh s tebou Tebwao, boh s tebou Kiribati. Odchádzame, sme jediní turisti v lietadle, a ja v kútiku duše verím, že v tomto prípade je predpoveď vedcov o stúpaní oceánov chybnou hypotézou a Kiribati tu s nami zostane... 

Z reakcií na blog o Kiribati nám píšete: 

Pozdravujem Vás p. Fellner z Centra sociálnych služieb 'Clementia' v Ličartovciah. Obdivujem krajinu Kiribati a táto krajina je a bola stále mojím snom. O Kiribati sa zaujímam už 20 rokov poznal som z listov prezidenta Teburora Tita písali sme si, Je to tajomná krajina a má najkrajšiu vlajku na svete je nádherná poznám aj dobre zahraničnú politiku Kiribati len 3 krajiny Európy majú nadviazanie diplomatické styky a to Veľká Británia Nemecko a Estónsko. Verím, že raz túto carokrasnu krajinu navštívim. Držte sa. 

Peter Pošivák

Ko na mauri Lubos! 
Ďakujem za blog - článok o Kiribati. Žil som tam 15 rokov. Viete, že v Nitre sú štyri sestry z Kiribati?! Môžete nás navštíviť v Duchovnom centre Lukov Dvor. :)) 

p. Jozef Hegglin