Aralské jazero - čo spôsobilo ekologickú tragédiu storočia?

Aralské jazero bolo ešte v roku 1960 rozlohou štvrté najväčšie jazero na našej planéte. Žili tu desiatky druhov rýb, niektoré z nich sa nevyskytovali nikde inde na Zemi. K tomu sme tu mohli nájsť dve stovky druhov rôznych bezstavovcov a kŕdle vtákov. Kombinácia tvoriaca bohatý ekosystém, ktorú už dnes, žiaľ, nenájdeme.

Jednoduchou a stručnou odpoveďou je, že dôvodom „rozpadu“ Aralského mora, ako ho nazývajú domáci, bola divoká poľnohospodárska politika Sovietskeho zväzu. Ale ani rozpad ZSSR ekologickej tragédii nezabránil a vnútrozemské more nezachránil.

Je priam neuveriteľné, čo dokázali ľudia spraviť za cca 60 rokov. Sotva sa totiž začalo po roku 2000 znovu ako-tak spamätávať, prišla nová hrozba.

Rýchle vysúšanie Aralského jazera začalo v 60. rokoch predošlého storočia. Keď sa sovietske vedenie rozhodlo, že všeliekom na ekonomické problémy Strednej Ázie sa skrýva v bielom zlate – bavlne. Táto plodina už v minulosti priniesla ekonomickú prosperitu (a otrokárstvo) USA, ale taktiež na nej zbohatla napríklad Čína.

Bavlna rastie rýchlo, dá sa použiť nielen na výrobu oblečenia, ale aj na priemyselné tkaniny, po ktorých bol v tom čase obrovský dopyt. Je zároveň nenáročná na pestovanie a vyžaduje si vlastne „iba“ dostatok vody - jedna rastlina počas sezóny až 150 litrov. A tá v Uzbekistane a Kazachstane, ktoré sa mali stať špecializovanou oblasťou na túto plodinu, nebola.

Bavlník sa tu dovtedy pestoval len v malom množstve a lokálne, kvôli nedostatku vody. Tým sa ale sovietske vedenie nenechalo spomaliť. Dôvodom asi bolo to, že tento nápad vznikol priamo u vtedajšieho lídra krajiny a prvého tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu – Nikitu Chruščova.

Tento milovník poľnohospodárstva a divokých nápadov mal za svoj život niekoľko megalomanských nápadov, ako premeniť zastaralé sovietske hospodárenie s pôdou a plodinami. Našťastie ale väčšina z nich nevznikla. Medzi dnes už zabudnuté nápady patrí mliekovod na Ukrajine alebo obrie záhrady v okolí Kyjeva.

Pokúsil sa tiež o premenu Sibíri na obilnicu sveta. Nápad zaujímavý, ale náklady na tam vypestované obilie boli trikrát drahšie a menej kvalitné. Nevyšiel ani plán na pestovanie kukurice na Čukotke alebo presun ukrajinskej čiernozeme na železničných vagónoch do Murmansku. O to sľubnejšie vyzerala snaha o pestovanie bavlny.

V dobe maximálnej slávy zaberali až 98 % plochy určenej pre pestovanie technických plodín. Hovoríme zhruba o dvoch miliónoch hektároch (cca 5 % celkovej rozlohy Uzbekistanu).

Sovietski inžinieri vyriešili problém s nedostatkom vody v púštiach a polopúštiach tým, že ju tam dostanú z iných oblastí. Riešením boli masivné zavlažovacie kanaly, ktoré získali vodu z riek Syrdaria a Amurdaria, čo sú jediné prítoky Aralského jazera, ktoré privádzajú vodu z pohorí Pamír a Ťanšan.

Takmer okamžite po spustení prvých zavlažovacích kanálov sa objavili následky. Jazero začalo vysychať. Nešlo o rýchly úbytok vody, všetko nastalo postupne a pomaly. Málokto vnínmal túto záležitosť ako problém, ktorý treba riešiť a keď sa niekto ozval, bol automaticky ignorovaný. Vrátane mnohých vedcov, ktorí na problém upozorňovali, avšak v boji proti vládnej moci neuspeli.

Keď sa v roku 1987 jazero rozpadlo na dve vodné plochy, došlo už aj najvyššie postaveným Sovietom, že nastal problém. Pokúsili sa ho vyriešiť masivným inžinierskym zákrokom prepájajúcim severné (malé) a južné (veľké) Aralské jazero. Jeho výstavba bola dokončená v roku 1995, ale opať neskoro.

Vysýchanie sa zrýchlilo a južné jazero stratilo akékoľvek prítoky. V období rokov 1966 až 2003 klesla hladina jazera o 22 metrov. Pobrežie ustúpilo o 80 km a jazero sa rozpadlo na niekoľko menších častí a aj tie sa ďalej zmenšovali.

V roku 2009 úplne vyschla juhovýchodná časť jazera – to paradoxne Uzbekistanu vyhovuje, pretože sa tam objavili bohaté zásoby plynu a ropy.

Zelenú na ťažbu získalo konzorcium Lukoil, čínska CNPC a juhokórejská KNOC. Zásoby ropy ešte nie sú 100 % preukázané, ale aj satelity objavili asi 30 anomálií, z ktorých každá môže znamenať, že ide o nálezisko nerastných surovín.

A ako sa darilo bavlne? V istom čase bol Uzbekistan najväčším exportérom tejto komodity na svete a v dávnych časoch by sa možno nespájal s Uzbekistanom pojem Hodvábna cesta, ale Bavlnená. Samotnej bavlny sa však, logicky, vypestovalo menej, než uvádzali oficiálne štatistiky Sovietskeho zväzu. To sa naplno ukázalo, až keď sa prevalil škandál o falšovaní údajov o produkcii bavlny.

Uzbecký vodca Šaraf Rašidov vo veľkom falšoval údaje o produkcii bavlny a od centrálnej vlády ZSSR dostával desiatky miliárd rubľov za bavlnu, ktorá nikdy neexistovala. Rašidov vytvoril najrozsiahlejšiu korupčnú chobotnicu na území Strednej Ázie, ktorá vaćšinu energie vynaložila na to, aby podviedla moskovské vedenie. Preto ho niektorí Uzbeci dodnes považujú za národného hrdinu a chytrého vodcu.

Tento škandál vyšiel na povrch počas krátkeho vedenia Jurija Andropova (1982), ktorý sa snažil zmierniť úroveň korupcie. Dokopy v tom čase zatkli zhruba 2 500 ľudí. Ale Aral už v tej dobe zomieral a produkcia bavlny narastala.

Kvôli zvýšenému obsahu soli začalo ubúdať množstvo rýb – koncetrácia soli bola v tej dobe šesťkrát vyššia než v svetových oceánoch a dnes je Aralské jazero (alebo to, čo z neho ostalo) slanšie ako Mŕtve more. Okolo jazera vznikla soľná púšť, z ktorej vietor roznáša slaný prach po okolí a ničí okrem iného aj spomínané bavlníkové plantáže.

Voda v jazere sa stala toxickou, pretože z polí a plantáží stekali chemikálie z hnojív a pesticídov. Aby toho nebolo málo, jazeru neprospeli ani testy chemických a biologických zbraní, z ktorých odpad do vôd Aralu taktiež prenikol. Tunajšia pôda je nasiaknutá rádioaktívnymi látkami, a preto sa hovorí, že aj keby došlo k znovuzrodeniu jazera, bolo by to nebezpečné a toxické pre potenciálny život.

Avšak za ekologickú katastrofu je dnes považované hlavne obrovské množstvo soli, ktorá kontaminuje pôdu a spôsobuje množstvo ochorení miestneho obyvateľstva. Prachu a soli sa z púšte okolo Aralu ročne dostane do atmosféry vyše 75 miliónov ton. To má za následok absolútny kolaps akéhokoľvek ekosystému, rastliny a živočíchy k takému prostrediu nie sú vôbec prispôsobené a postupne zanikajú.

Nové štúdie preukázali poškodzovanie zdravia obyvateľov Uzbekistanu a obzvlášť vysoký výskyt karcinogénnych ochorení u ľudí žujúcich pri jazere. Prach je všadeprítomný a obsahuje toxické látky, ktoré sa dostávajú do potravinového reťazca.

Štúdia sa týkala ako chudokrvnosti obyvateľstva, tak aj tuberkulózy. Inak, vedeli ste, že v Uzbekistane je najvyšší výskyt rakoviny pažeráku na svete? Celkovo sa podieľa až z 80 % na všetkých rakovinových ochoreniach v Uzbekistane.

V BUBO sa o dôsledkoch ekologickej katastrofy presviedčame už po prílete do mestečka Nukus na hraniciach Uzbekistanu s Turkmenistanom (oblasť Karakalpakstan). Toto mesto si už pomaly „zvyklo“ na prachové búrky. Prach už roky zasypáva túto oblasť miliónmi ton soli a piesku z obnaženého dna Aralu.

Tento prach z dna je z veľkej časti jedovatý vďaka sovietskym insekticídom a tonám toxického odpadu, ktoré boli vyhodené do jazera v priebehu desaťročí.

Najmenej päťkrát ročne zasiahne Nukus mrak o veľkosti celého mesta, ktorý pripomína vzdušnú apokalypsu. Všetkých obyvateľov odsúdi na niekoľko dní do uzatvorených priestorov a za niekoľko hodín zmarí niekoľkomesačné poľnohospodárske úsilie. Po búrke nasleduje väčšinou sanácia zavlažovacích kanálov a záchrana toho, čo ostalo na poliach.

Známym miestom tragédie je aj Moynaq, kam sa presúvame po prílete do Nukusu. Kedysi išlo o prístavné mesto, dnes na vás zapôsobí ako mesto duchov uprostred ničoho. Okolo je jedine Aralkum - púšť, ktorá dostala svoj názov práve po Aralskom jazere a v súčasnosti je to najmladšia púšť sveta.

Prakticky nič po príchode do mesta nenasvedčuje tomu, že tu bol niekedy prístav. Aspoň sprvu. Počká si tu totiž na nás cintorín lodí. Tie, samozrejme, stratili s vyschnutím jazera svoj účel a dnes len uprostred púšte hrdzavejú.

Stojíme blízko pri nich a čoraz intenzívnejšie si uvedomujeme tragédiu Aralského mora. Áno, nachádzame sa v turistickej lokalite, no entuziazmus či luxus tu nemožno hľadať. Toto je iný typ zážitku, kde precitnete a uvedomíte si dôsledky ľudskej hlúposti a ignorácie.

Smútok, hnev či nepochopenie... to všetko vám prejde hlavou a z miesta odídete skôr s pochmúrnou náladou a trochu iným uloveným zážitkom. Ako však hovoríme v BUBO dlhodobo, zážitok nemá byť pozitívny či negatívny, ale silný a intenzívny. A presne tu bude váš zážitok jeden z najsilnejších.

Dnes je voda Aralského jazera vzdialená od Moynaqu zhruba 3-4 hodiny cesty. Ide o značne dobrodružnú cestu cez najmladšiu púšť sveta do kútov, kde uvidíte, čo ešte zostalo z jazera a viete tu prespať v jurtách pozorujúc krásnu nočnú oblohu.

V roku 2003 sa Kazachstan odhodlal k pokusu, ktorý mal zachŕaniť aspoň severnú časť jazera, ktorá je napájaná riekou Syrdaria. Hladinu mala zvýšiť priehrada Kokaral. Peniaze poskytla Svetová banka a 13 km dlhá a 10 metrov vysoká stavba skutočne zafungovala.

Už od roku 2006 sa hladina severného jazera zvýšila o takmer 10 metrov a koncentrácia soli vo vode poklesla. Vďaka tomu sa do Aralu vrátili ryby, dokonca natoľko, že sa dajú aj loviť.

V súčasnosti sa projekty Európskej investičnej banky snažia vrátiť život v okolí jazera výsadbou udržateľných rastlín zvaných saxaul, ktoré zadržiavajú vodu v krajine, sú odolné voči soli a navyše sú ekonomicky využiteľné a svojím pestovateľom vedia zaistiť dôstojné živobytie.

V konečnom dôsledku by sa to v krátkosti dalo zhrnúť tak, že Kazachstan zachraňuje aspoň svoju severnú časť jazera a Uzbekistan viac zaujíma bavlna než jazero.

Výzvy smerom do budúcnosti? Ak by aj všetky tieto snahy dopadli úspešne a jazero by sa podarilo zázrakom stabilizovať, tak región čaká možno ešte vačší problém než ten aktuálny. Rieka Syrdarja je závislá od vody z topiacich sa ľadovcov v letných mesiacoch viac než z úhrnu zrážok.

Kolaps ľadovcov v pohorí Pamír by možno priniesol krátkodobé zvýšenie prítoku vody do jazera, ale až keď z Pamíru zmiznú ľadovce úplne, prítok vody bude značne limitovaný a hlavne v lete, keď sa vody odparuje najviac.

Na tento problém neexistuje žiadne riešenie. Pokiaľ sa nezníži globálny nárast teploty a ľudstvu sa nepodarí spomaliť klimatické zmeny, tak sa ľadovce budú roztápať a z množstva riek vrátane Syrdarie sa stanú iba potôčiky.

V súhrne tvorí dnešné Aralské jazero ako púšť Aralkum, tak aj zopár rozdrobených častí jazera, ktoré sa javia ako zachrániteľné jedine na strane Kazachstanu. Aj to iba za určitých podmienok. Aralské jazero (či more) je dokonalou ukážkou toho, na čo by si malo dávať ľudstvo pozor. Boje proti prírode sa nevyplácajú a jedna z najväčších ekologických katastrof v histórii ľudstva je toho živým dôkazom.