Cesta do Buchary. Z púšte do oázy a letný palác emíra

Ráno na okraji púšte Kyzylkum je mimoriadne príjemné. Vonku pofukuje vetrík, slnko ešte nespaľuje krajinu a všetko naokolo je svieže. Neponáhľajte sa, pokojne sa prebuďte, sadnite si von pred jurtu na drevený tapčan a doprajte si svoju kanvičku zeleného čaju. Pomaličky ho sŕkajte z piály, nasávajte ticho a nekonečný horizont posiaty nízkymi pahorkami či púštnymi kríkmi. Všetko naokolo je ešte lenivé, a tak sa ani s raňajkami neponáhľajte. Čas sa tu stráca. Na BUBO raňajky si dajte kúsky zeleniny, vajcovú omeletu, kúsky uzbeckého chleba, jednu či dve palacinky a domáci džem. Samozrejme, ďalšiu piálu čaju, a keď je vonku 9:00 alebo 9:30, je čas sa pohnúť a vrátiť sa do civilizácie.

Z púšte Kyzylkum sa vyberte na juh cez Nuratu, cez Navoi až do legendárnej Buchary, ktorá je spoločne so Samarkandom symbolom Hodvábnej cesty, po ktorej ste sa rozhodli cestovať. Cesta z oblasti, kde leží jazero Aidarkul do bájnej Buchary má len necelých 180 kilometrov, ale pripravte sa na to, že zaberie možno aj štyri hodiny. Nepôjdete predsa priamo a doprajete si príjemnú zastávku či dve, no nie?

Krajina za oknami mikrobusu alebo autobusu ubieha a prvú polhodinku je ešte všade naokolo púšť či polopúšť. Na jar je krásne zelené, neskôr ozdobená žltými kvetmi a cez leto je spálená, akoby ňou prešli dobyvačné vojská, ktorým nebola Stredná Ázia nikdy cudzia. Za hodinku sa dostanete do Nuraty, kde sa zastavil aj Alexander Veľký, a tak môžete povedať, že idete po stopách tohto velikána histórie, ktorý dobýjal jeden región za druhým a dostal sa na miesta, o ktorých sa mnohým ani nesnívalo a ktoré navštívil ako prvý Európan vôbec. Nurata nie je veľká a ako sa objaví, tak sa aj stratí z dosahu ruky.

Hneď za Nuratou, po ďalších 20 minútach cesty sa ocitnete v kopcoch. Kde sa tu vzali, keď ste dosiaľ vnímali len rovinu? Pred miliónmi rokov ich sem položili medzi Nuratu a Navoi, a hoci nemôže byť reč o priesmykoch, musíte zdolať pár zákrut, kým sa cez ne prehodíte na druhú stranu. Bežne by človek tadiaľto len prešiel, ale ak máte so sebou BUBO a lovcov zážitkov, musí vám byť jasné, že to tak jednoduché nebude. Po tom ako prejdete najvyšší bod „priesmyku“ sa cestička začne logicky zvažovať nadol. Všímajte si po pravej strane cesty skalnatý výbežok zvláštnej, tmavej farby. Zastavte pri ňom, vybehnite von a objavte cestičku, ktorou stúpate nahor. Musíte dávať pozor na skaly, pretože práve na nich sa objavujú malé, nepatrné, no vzácne petroglyfy, ktoré tu nechali civilizácie a ľudia pred nami. V BUBO objavujeme unikátne veci, aby sme si o nich mohli hovoriť v našej cestovateľskej akadémii a tieto petroglyfy unikátom sú, pretože ich nenájdete v mnohých sprievodcoch! Strávte tu 15 minút, ale ak pobudnete aj 20 minút, nič sa nestane. Máte čas a objavujte!  

Priemyselný Navoi sa objaví do 45 minút od momentu, kedy prekonáte čierne kopce. Navoi nie je žiadne krásne mesto, romantické mesto pokryté prachom Hodvábnej cesty, ale obyčajné uzbecké mesto, ktoré vyrástlo na križovatke obchodných ciest. Stálo tu už pred dvesto rokmi, v čase, kedy históriu regiónu tvoril Bucharský emirát, no napokon sa stratilo z máp. Znovu ho založili až v 60. rokoch 20. storočia, aby na jeho okraji vybudovali Sovieti fabriky, a tie vidíte dodnes. Vyrástla tu dokonca aj medzinárodná obchodná zóna, a preto má dnešný Navoi nálepku nezaujímavého, no priemyselného a obchodného centra centrálnej časti Uzbekistanu. Od Nuraty je Navoi prvým skutočným mestom a ak si chcete spraviť toaletnú prestávku alebo si dať pohárik čaju, je to tu, kde na to máte šancu. Skúste to na 15 minút a viete, že nespravíte chybu.

Cesta do Buchary pokračuje stále na juh. Ešte stále je pred vami okolo 110 kilometrov, a teda cez 2 hodiny cesty. Len 18 kilometrov, a teda 27 až 30 minút cesty od Navoi sa objaví vedľa cesty ruina starobylého karavánneho mestečka Malikrabot. Nikdy o ňom „nikto“ nepočul, no vy ste sa tu práve ocitli. Toto je luxus poznania. Na pravej strane cesty v smere jazdy do Buchary stoja ruiny karavanseraju a na ľavej strane cesty zase vzácna Sardoba.

To, že tu leží karavanseraj, je krásnym dôkazom toho, že tadiaľto prechádzali obchodné trasy Hodvábnej cesty. Načo by ho tu inak stavali, no nie? My v BUBO stopujeme Hodvábnu cestu už roky a nezaujímame sa len o najslávnejšie miesta, ale aj o tieto maličké kúsky mozaiky, ktoré celok tvoria. V tomto je cestovanie geniálne, je to skladačka vedomostí, a to je opäť luxus poznania. V BUBO nikdy nevynecháme tieto miesta, možno sa na prvý pohľad zdajú ako zbytočné, ale nie je to tak. Čím viac sa človek naučí, tým lepším človekom sa stáva! Od cesty je to k vstupu do niekdajšieho karavanseraju 40 možno 60 krokov, podľa toho aké  veľké ich robíte, ale chceme tým povedať, že ste tu raz dva. Ocitnete sa v tieni vysokého portálu zdobeného geometrickou výzdobou. Stojí tu od 15. storočia, a teda si nepamätá besnenie Džingischána, ktoré v týchto končinách premenilo krajinu na spálenú zem. Nahliadnite za portál a uvidíte len niekoľko ruín. Karavanseraj už nemá svoju tvár a stáročia v ňom už nezastavujú plne naložené karavany, ale duch tohto miesta tu zostal. Prehliadka vám zaberie nanajvýš 10 minút.

Naproti ruinám, cez cestu (pozor pri jej prechádzaní!), leží Sardoba. Podobne ako karavanseraj aj ona je mementom toho, že Malikrabot bol kedysi zaujímavou zastávkou na obchodnej ceste. Kým karavanseraj je limitovaný na ruiny, tak Sardoba zo 14. storočia prešla vkusnou rekonštrukciou a dá vám teda dnes predstavu o tom, ako takáto stavba mohla vyzerať. Vo svojej podstate ide o budovu, ktorá mala za úlohu chrániť vzácnu vodu. Vojdite dnu do prítmia (vezmite si pokojne baterku alebo si svieťte mobilom) a po tom ako zdoláte zopár schodov, uvidíte prázdny priestor, kde kedysi tiekla pitná voda. Išlo o podzemné „potrubie“, ktoré vodu chránilo a ukrylo pred zrakom ľudí. Dômyselný systém, vďaka ktorému mohli prežiť.

Z Malikrabotu pokračujete hodinu a pol a krajina sa zmení. Už to nie sú tie vyschnuté pohľady na okolitú púšť Kyzylkum, ktorú ste videli ráno. Už to nie sú tie skaly za Nuratou, ale konečne sa pozeráte na bavlníkové políčka, ovocné sady a objavujú sa aj malé dedinky plné života. Buchara sa blíži a je to poznať! Po hodine a pol je Buchara už naozaj na dosah ruky, a teda viete, že cieľ je na blízku. Asi 10 kilometrov pred Bucharou treba zliezť z hlavnej cesty a vydať sa posledné dva kilometre cez zaprášenú štvrť. Z ničoho nič sa objavíte na parkovisku pred monumentálnou bránou. Presne za ňou leží areál krásneho paláca, ktorý patril poslednému bucharskému emírovi Alim Chánovi. Ak chcete fotiť, musíte si kúpiť extra lístok na fotenie (BUBO odporúča!) a ste dnu.

Celé miesto nesie honosný názov Sitorai Mohi Hosa, pod ktorým sa skrýva „Záhrada mesiaca a hviezd.“ Pred palácom si vykračujú sem a tam nádherné pávy, symboly tohto miesta. Z prázdneho nádvoria vyrastá obrovská budova, ktorá je samotným palácom. Vojdite dnu a vzápätí vás obklopí luxus zhotovený pre oko samotného emíra. Jeho čierno-biele portréty dávajú tušiť, komu to tu celé patrilo. Jednotlivé miestnosti sa predháňajú v prezdobenosti stien, stropov, ale aj doplnkami v podobe pol metrových čínskych váz. Na stavbe sídla sa stretli architekti nielen z Ruska, ale aj miestni umelci. Medzi tie najhodnotnejšie exponáty patrí ruský 50-wattový generátor, ktorý vyrábal v bývalom emiráte ako prvý elektriku. Na to, aby ste prešli niekoľko miestností vám postačí maximálne 20 minút.

Kráčajte ďalej cez uličku lemovanú záhradami a okrem maličkých stánkov so suvenírmi, obrazmi alebo šperkami sa ocitnete na brehu malého, vodného jazierka. Na jeho brehu stojí drevený altánok. Ak si chce človek vyjsť tých niekoľko drevených schodov až na vrchol, musí zaplatiť vstupné. Veľa mladých tu čaká dokonca v rade, aby sa ocitli v altánku a spravili si spoločnú fotografiu, pretože práve to je teraz moderné a, žiaľ, aj mnohí Uzbeci radi kŕmia Instagram. Parkom sa rozlieva vodná nádrž alebo jazierko, kde panuje ticho a pokoj. Dalo sa k nemu dostať z emírovho háremu, a tak sa v jeho blízkosti vždy vyskytovalo veľa žien. Viaže sa k nemu aj príbeh o emírovi a jablku. Na sklonku dňa sa emír rozhliadol po jeho brehoch a svojej vyvolenej hodil jablko. Tá mu ho potom musela doniesť priamo do izby. Príbeh však nehovorí, či napokon to jablko spoločne zjedli alebo si ho emír vychutnal sám...

Dajte si v areáli ešte ďalších 25-30 minút, aby ste sa poprechádzali jeho zákutiami, nazreli do maličkého múzea, kde je niekoľko tradičných šiat, pohľadajte biele pávy a vonku pred areálom na parkovisku si doprajte pravú ruskú zmrzlinu.

V cieli! V Buchare!

Posledných 10 kilometrov, a teda možno 20 minút a ste v starej Buchare. Tá je dnešným cieľom. Už sa len ubytovať v krásnom hoteli niekde v starom centre a vychutnať si prvú prechádzku a množstvo bucharských zážitkov. O tom však už bude ďalší príbeh!

1. Mesto Navoi: Nie je tu nič unikátne, ani nemá zaujímavosti, ale ak chcete vidieť bežné, neturistické, uzbecké mesto a pozrieť sa ako vyzerá jeho trhovisko, či centrum, Navoi vás prichýli. Postará sa aj o to, že tu nestretnete žiadnych turistov.  
2. Vobkent a jeho minaret: Cestou do Buchary budete míňať mesto Vobkent, ktoré nie je na turistických trasách, ale ak milujete starobylé minarety na Hodvábnej ceste, môže vás toto miesto zaujať natoľko, že sa rozhodnete zastaviť sa tu a spraviť si niekoľko fotografií.
3. Gijduvon s medresou: Ďalším neznámym mestom, kde sa dá zastaviť počas presunu je Gijduvon, kde stojí neveľká, no historická medresa, ktorú nechal v 15. storočí postaviť slávny Timurov vnuk, menom Ulugbeg. Je maličká, jej prehliadka zaberie možno len 5 minút, ale je to kúsok mozaiky do zbierky.