Komunizmus Vietnamu - podoba, ktorú nepoznáme

Nachádzam sa v Hanoji, naši klienti pravdepodobne už odpočívajú na svojich izbách alebo sa ešte túlajú uličkami tohto fascinujúceho mesta a pochutnávajú si na dobrom čapovanom pive. Pravdepodobne na Beer Street – ikone hanojského nočného života. Mám rád túlanie sa vo veľkých mestách po zotmení…

Je už večer a ulice sa zapĺňajú ľuďmi, plastové stoličky sú obsadené Vietnamcami, ale aj turistami snáď celého sveta. Ľudia jedia, debatujú, ale aj scrollujú po sociálnych sieťach na svojich telefónoch. Práve míňam babičku, ktorá predáva snáď tú najlepšiu Banh Mi bagetu, ale aj moju obľúbenú reštauráciu, kde si často pochutnávam na legendárnom PHO.

Práve som minul McDonald's a neďaleko od neho je dokonca aj Starbucks. Motorky bzučia ako roj včiel, celý tento chaos má akýsi poriadok a na prvý pohľad tu nie je ani chýru, ani slychu po šedom komunizme. Aspoň nie takom, aký si pamätáme za čias Československa. Žiadne tribúny, žiadne pionierske šatky, žiadne porady strany – aspoň nie na očiach.

A predsa je Vietnam komunistická krajina, oficiálne s rovnakým symbolom, aký mali na čiapkach aj naši „eštebáci“ – červená hviezda. Vládne tu Komunistická strana Vietnamu a iná nie je povolená. Ale zatiaľ čo Slovensko sa z komunistického sna zobudilo, Vietnam sa rozhodol ostať v ňom a zdá sa, že ho pretvorili podľa seba.

A tak tu máme štát, kde vládne jedna strana, no zároveň bujnie trh, kde sa mladí Vietnamci ženú za vzdelaním, start-upmi, a kde turizmus zažíva zlatý vek. Ako je to možné, že komunizmus prežil v krajine, kde ľudia milujú americké značky, pochutnávajú si na KFC a natáčajú sa na TikTok? Je to ešte vôbec komunizmus?

Vietnam je dnes paradoxom – príťažlivým a podmanivým, preto sa aj v BUBO naň pozeráme inak. Na našom zájazde Vietnam zo severu na juh si neukazujeme len halongské vápence či známu Train Street, snažíme sa pochopiť ideológiu a politiku tohto národa, lebo len tak vám dá táto krajina zmysel. A práve preto treba začať otázkou: čo je to vlastne komunizmus a prečo sa vo Vietname stále drží?

Keď sa povie komunizmus na Slovensku, mnohým z nás naskočia zimomriavky. Pamätáte si to: povinné prvé máje, socialistické súťaže, bonové lístky, cenzúra... Šedivý život, kde sa individualita považovala za slabosť a mnohokrát bola trestaná.

Východný blok bol svet, kde sa myslelo kolektívne, ale žilo sa potichu. No korene komunizmu siahajú ďaleko pred Brežneva a Gottwalda – až ku Karlovi Marxovi a Friedrichovi Engelsovi, ktorí verili, že triedny boj raz zmetie kapitalizmus a nastolí rovnostársku spoločnosť.

Avšak na rozdiel od Československa sa vo Vietname komunizmus neusadil ako teória, ale ako odpoveď na kolonializmus. Keď sa začiatkom 20. storočia Vietnamci začali búriť proti francúzskemu útlaku, sa mladý muž menom Nguyen Sinh Cung, neskôr známy ako Ho Či Minh, rozhodol odísť do sveta hľadať riešenie pre svoju vlasť. V Paríži sa zoznámil s ideami marxizmu a v Moskve prešiel školením Kominterny. Pre neho nebol komunizmus len ideológiou, ale nástrojom oslobodenia.

Tak vznikla Komunistická strana Vietnamu v roku 1930. V krajine, kde sa kombinovala konfuciánska úcta k autorite a hlboká tradícia kolektívneho cítenia s nenávisťou voči kolonizátorom, komunizmus zarezonoval silnejšie než inde – mal poriadok, plán a cieľ oslobodiť Vietnam. Komunizmus tu nevznikol z prebytku ideálov, ale z túžby po slobode a stal sa prostriedkom na jej dosiahnutie.

Sedím na malej plastovej stoličke v cisárskom meste Hue a predavačka mi ponúka pikantnú polievku plnú rezancov a hovädzieho mäsa – Bun Bo Hue. Okolo mňa hučí celý svet a tak ako každý sprievodca v BUBO raz za čas, aj ja mám „šťastie“, prší. Hue je celkovo najupršanejšie mesto celej juhovýchodnej Ázie.

Predavačka s veľkým klobúkom na hlave mi ponúka teplý zelený čaj a ja si všimnem nad jej hlavou portrét strýčka Ho, ako ho nazývajú miestni, ktorý sa tam javí ako duch z minulosti. Pri takomto pohľade sa nejednému vynorí v mysli otázka, ako sa sem vôbec komunizmus dostal?

Aby sme pochopili Ho Či Mina a vietnamský komunizmus komplexne, musíme sa vrátiť na začiatok, do koloniálnych čias. Vietnam bol pod francúzskou nadvládou takmer 100 rokov. Pre mnohých to bolo obdobie útlaku, vykrádania a bolesti. A práve v tejto atmosfére vzniká myšlienka odporu: rôzne hnutia, rôzne ideológie – ale len jedna bola skutočne radikálna. Len jedna si sľubovala úplnú rovnosť, nezávislosť a koniec vykorisťovania, a to komunizmus.

Do tejto ideológie sa zamiloval mladý revolucionár, ktorého svet dnes pozná ako Ho Či Minha (v preklade ten, čo osvieti). Žil vo Francúzsku, precestoval Rusko a žil aj v Číne – a všade sa tam učil o tom, ako môže byť komunizmus zbraňou proti kolonializmu. Nie ako utópia, ale ako nástroj. Cieľ nebol Marxova idylka, cieľom bola sloboda Vietnamu.

Po založení strany sa začína druhý zápas strýčka Ho za nezávislosť. Francúzov vystriedali Japonci, potom opäť Francúzi – no tentoraz už nečelili len partizánom, ale ideológii, ktorá sľubovala nový svetový poriadok.

Po víťazstve v 1. indočínskej vojne v roku 1954 sa Vietnam rozdelil. Sever sa dostal pod vládu komunistov, juh pod americkú sféru vplyvu. A práve tu sa komunizmus vylial na vietnamskú krajinu naplno – ako monzún, ktorý premieňa suchú pôdu na bahno a život zároveň.

Päťdesiate a šesťdesiate roky boli turbulentné. Vietnam platil vysokú cenu za nezávislosť. Pre západný svet bol komunizmus vo Vietname dokonca hrozbou, pre Vietnamcov nádejou. Na všetkých našich zájazdoch Vietnamom prechádzame týmto príbehom krok za krokom. Práve stojíme pri cisárskej citadele, kde sa bojovalo počas ofenzívy Tet. V Hanoji sme počúvali príbehy, ale aj velebné piesne o strýčkovi Ho, ktorý odmietol vlastný kult osobnosti a žil skromne.

V Saigone – pardon, dnes už Hočiminovom meste – vidíme kontrasty: mrakodrapy, široké bulváry, architektúru Gustava Eiffela, ale neďaleko centra aj vojnové múzeum s fotografiami z bojov, pri ktorých vám tuhne krv v žilách. Celý národ je galériou spomienok, v ktorých je komunizmus najmä už toľko spomínanou identitou.

Prechádzame od hrobky cisára Tu Duca a z každej strany sa na nás valí divoký vietnamský život. Na rohu babička predáva Pho Bo za 20 000 dongov, rikšiar fajčí cigaretu opretý o stenu francúzskej koloniálnej budovy, nejakí pubertiaci sa fotia pred stánkom s Bubble tea a neďaleko vlaje červená zástava s kosákom a kladivom, vedľa nej však bliká reklama na Samsung.

Na to sa ozve jeden BUBO klient: „Toto predsa nemôže byť komunizmus, Laci!"

„Ale Vietnam komunistický je — od roku 1976, keď sa zjednotil sever a juh po krvavej vojne, až dodnes!" reagujem. Tu by sa ale dalo skôr pracovať s pojmom hybridný komunizmus.

V realite sa zo všeobecnej idey komunizmu stali jedny z najrepresívnejších režimov 20. storočia — najmä v Sovietskom zväze, v Číne, Severnej Kórei, ale aj v Československu. Komunizmus vo Vietname bol silne ovplyvnený práve tým čínskym a sovietskym modelom, no zároveň si zachoval vlastnú, veľmi špecifickú tvár.

Niektoré krajiny prijali komunizmus z geopolitických dôvodov, iným ho vnútil Sovietsky zväz. Vo Vietname komunizmus zjednocoval rôzne prúdy odporu proti Francúzom, Japoncom a neskôr aj Američanom. Vietnamská robotnícka trieda bola v koloniálnom systéme utláčaná, intelektuáli boli prenasledovaní, a tak sa veľká časť spoločnosti organicky zjednotila pod červenou zástavou — nie preto, že túžila po kolektivizácii, ale preto, že túžila po slobode.

Po porážke Japoncov v roku 1945 a vyhlásení nezávislosti, ktorú Ho Či Minh paradoxne citoval priamo z americkej deklarácie, nasledovali desaťročia bojov. Najprv s Francúzmi, potom Američanmi a juhovietnamskými silami.

Zatiaľ čo Ho Či Min hľadal nezávislosť, Sovieti a Číňania v ňom videli spojenca. Dodávali mu zbrane, školili kádre, budovali ideologické zázemie. Vietnam sa stal šachovou figúrkou v studenej vojne. Komunizmus tu už nebol len cestou k oslobodeniu – stal sa garanciou zahraničnej podpory.

Keď v roku 1975 padol Saigon a Vietnam sa zjednotil pod vládou severu, nastal ideologický raj – aspoň na papieri. Všetko malo patriť všetkým, ale ako to už v komunizme býva, v skutočnosti nepatrilo nič nikomu. V realite sa Vietnamská socialistická republika stala jednou z najtvrdších komunistických diktatúr v Ázii.

Prišlo masové znárodňovanie, kolektivizácia vidieka, plánované hospodárstvo a pokus o budovanie socialistického raja, ale hospodárstvo skolabovalo. Juh, ktorý mal silnejšiu ekonomiku a kontakty so Západom, sa ocitol pod tvrdou kontrolou. Ľudia utekali, mizli kňazi a státisíce ľudí sa vydávali na more v člnoch. Boli to „boat people“ - utečenci pred novým režimom. Najmä Juhovietnamci, ktorí mali čeliť svojmu osudu za to, že sa spojili s nepriateľmi — Amerikou!

Medzi nimi aj mnohí z tých, ktorých dnes stretávame na Slovensku ako tých usilovných Vietnamcov s bistrami a večierkami. Roky 1975 až 1986 boli pre Vietnam katastrofou. Zásoby potravín klesali, inflácia rástla a ekonomika padala. A navyše, hoci Vietnam porazil Američanov, čoskoro sa ocitol vo vojne so susednou Čínou. Z bývalého víťaza sa stala izolovaná krajina, ktorá bola ekonomicky na kolenách. A predsa, komunizmus vo Vietname nepadol ako v Európe. Nezrútil sa v eufórii v roku 1989, nezmizol so sochou Lenina.

Na to, prečo tu komunizmus prežil tak dlho, treba hľadať komplexnú odpoveď. Vietnamská komunistická strana je tu spájaná so slovom víťazstvo - a to sa v ázijskej kultúre hlboko ráta.

Západný svet často nechápe, že ideológia tu nie je taká dôležitá ako stabilita. Vietnamci boli ochotní zniesť autoritársky systém, ak to znamenalo mier, jedlo na stole a koniec vojen. Navyše, vďaka pomoci Sovietskeho zväzu, a najmä Číny, mal režim istotu, že ho niekto podrží.

Vietnam jednoznačne potreboval reformu, ktorá prišla v roku 1986, a bol to pre krajinu prelomový moment. Prišla reforma Doi Moi (v preklade obnova). Začali sa trhové reformy, podnikanie bolo povolené, ceny prestali určovať plánovači, pôda sa mohla prenajímať, zahraničný kapitál začal prúdiť do krajiny – ale pozor! Toto všetko pri zachovaní jednostranového systému.

Vietnam sa nepohol smerom k demokracii ako Česko alebo Slovensko. Skôr kopíroval model Číny – ekonomická liberalizácia, ale aj politická kontrola. A, čuduj sa svete, fungovalo to! Krajina sa pozviechala.

Ten istý komunizmus, ktorý sem prišiel ako revolučná zbraň, sa v osemdesiatych rokoch začal meniť. Kým my sme komunizmus zahodili, oni ho len prezliekli. My sme si po roku 1989 zvolili liberálnu demokraciu. Zaviedli sme tu voľby, slobodu slova — áno, s tým prišli aj chyby — ekonomické problémy, korupcia, rozdelenie spoločnosti... ale Vietnam si z toho všetkého vzal len to, čo mu vyhovovalo.

Komunistická strana sa rozhodla pre trochu inú reformu – nastúpila na cestu trhového socializmu. Lokálni sprievodcovia, ktorí nám robia spoločnosť, hovoria, že v tom čase si povedali: „Zoberme si kapitalizmus ako nástroj, ale ponechajme si moc."

A tak vznikla hybridná krajina, kde rastú mrakodrapy a zároveň vládne jediná strana. Miesto, kde podnikateľ môže byť miliardár, ale nesmie robiť politiku ani nikoho v strane kritizovať. Štát, kde študent môže surfovať po internete alebo programovať a blogovať, ale kritizovať vládu je zároveň rizikom.

Aj u nás to tak chvíľu bolo, veď spomeňme si na 80. roky. Všadeprítomná strana, ale už nie totalita päťdesiatych rokov. Ľudia si našli svoje miesto, kde mohli žiť, podnikať, cestovať. Hoci iba občas a iba niekto, veď aj Ľuboš Fellner by o tom vedel rozprávať - jeho otec bol vážený vedec, profesor v Nórsku aj Melbourne. Môj dedko bol zase hudobník a oblečenie z východného Nemecka, ktoré mi občas doniesol, mi závidel každý spolužiak.

Pristávame s BUBO skupinou v Saigone, krásne čisté letisko, pri východe z príletovej haly reklama na nový vietnamský elektromobil Winfast a hneď vedľa červený billboard s heslom o budovaní socialistickej spoločnosti pod vedením strany – áno, aj toto je komunizmus po vietnamsky.

Prešli sme z Hanoja na juh, kde sa kedysi končila hranica medzi dvoma svetmi, tu sa najlepšie ukazuje, ako dramaticky sa komunizmus vo Vietname menil, ako krajina prešla od vojnového režimu k modelu, ktorý dnes niektorí prirovnávajú k čínskemu. Ale Vietnam zostal svojský – možno tvrdohlavý a možno nie.

Z niekdajšieho vojnového štátu sa stal ázijský tiger a dnes patrí Vietnam medzi najrýchlejšie rastúce ekonomiky Ázie. Napriek tomu si drží červenú zástavu s kladivom a kosákom na každom úrade a v každej uličke. Môžeme povedať, že to je kapitalizmus v socialistickom kabáte.

Sedím v ikonickej kaviarni v Saigone a popíjam ľadovú kávu s kondenzovaným mliekom a vidím mladého Vietnamca. Fajčí, usmieva sa a na tričku má obraz Che Guevaru a v rukách drží najnovší iPhone. Pýtam sa ho: „Čo si myslíš o komunizme?“ Usmeje sa a povie: „Na škole sme sa učili, že vďaka nemu máme slobodu, ale dnes je to už len taká nálepka.“

Nezdá sa vám zvláštne, keď sa prechádzate v ktoromkoľvek slovenskom meste, že zo všetkých Aziatov dominujú u nás práve Vietnamci? Niekedy sú to malé obchody s čerstvými bylinkami, inokedy väčšie supermarkety, večierky. Tento fenomén Vietnamcov v Československu má svoje korene práve v období komunizmu, keď Vietnamci začali prichádzať ako pracovná sila.

Zaujímavé je, že tieto migrácie, aj keď formálne neboli priamo politickými rozhodnutiami, boli v podstate neoddeliteľnou súčasťou komunistických plánov. Socialistické krajiny, akou bol aj Vietnam, potrebovali získať pomoc v rámci „internacionálnej solidarity“. A tak, ako k nám prichádzali „pomáhať“ odborníci z východného bloku, Vietnam posielal pracovníkov na rôzne „brigády“, ktoré siahali od poľnohospodárstva až po priemysel.

Avšak Vietnamci sa v Československu, ale aj v iných socialistických krajinách, rýchlo etablovali a stali sa neoddeliteľnou súčasťou miestnych komunít. V praxi to znamenalo, že vtedajší režim vytvoril pomerne stabilnú základňu pre vietnamskú komunitu, ktorá sa následne integrovala do ekonomiky krajín.

Stojím na moste cez Červenú rieku v Hanoji a vietor mi prefukuje cez košeľu. Premýšľam. O Vietname, o komunizme, o nás. Naše predstavy o komunizme sú ešte stále zafarbené sivou farbou normalizácie, nehybnosti a tichej beznádeje. Ale tu, vo Vietname, komunizmus vyzerá inak. Je červený, ale pulzujúci. Je autoritatívny, ale zároveň živý. A hlavne – funguje.

Je to zvláštna zmes socializmu a kapitalizmu, ktorá tu vytvorila unikátny model. Všade sú billboardy so žltou hviezdou, ale aj reklamy na iPhone. V škole sa učí o Ho Či Minovi, ale mladí snívajú o start-upoch. A napriek všetkému to šliape. Ekonomika rastie, ľudia sa usmievajú, žijú, snívajú. Tento „vietnamský komunizmus“ nie je o ideológii. Je to o pragmatizme. O tom, ako si národ prežil vojnu, biedu aj embargá – a naučil sa prežiť.

Vietnam je krajina, ktorá vás prekvapí. Nedá sa zaradiť do škatuľky, ani ju posudzovať našimi mierkami. A presne preto by ste ju mali zažiť. Nie ako turisti s fotoaparátom v ruke, ale ako cestovatelia, ktorí chcú pochopiť svet.

A ak sa na túto cestu vydáte, urobte to s niekým, kto Vietnam pozná od severu po juh, v daždi aj v horúčave, cez príbehy, ktoré sa inde nedozviete. BUBO nie je len cestovka – je to sprievodca do hĺbky. A ak Vietnam, tak jedine s BUBO. Lebo táto krajina si zaslúži byť pochopená. A možno aj my sami.