Zrod írskych pubov ako ikony spoločenského života Írska

Hoci sa môže zdať, že puby sú neoddeliteľnou súčasťou írskeho života od nepamäti, nie je to úplne tak. V skutočnosti sa puby v Írsku objavili relatívne nedávno – v období viktoriánskej éry, teda v 19. storočí. V tej najtradičnejšej podobe vznikli írske puby z „pitných domov”, čo znamená, že ľudia popíjali u suseda – v dome, ktorý mal licenciu. Neskôr sa z týchto jednoduchých miest stali puby.

S rozvojom masového turizmu v Írsku v druhej polovici 20. storočia a s nástupom novej generácie írskych podnikateľov a profesionálov sa írsky pub rozšíril naprieč Európou a Áziou. Postupne sa z neho stal jedinečný fenomén už so svetovým presahom. Samozrejme, že to nebol náhodný vývoj, ale pocta írskemu hostincu v modernom, médiami ovplyvnenom svete, ktorý si znovu začal vážiť jeho poctivosť a tradície.

Bez ohľadu na jeho celosvetovú popularitu, írsky pub vznikol ako reakcia na miestne podmienky a potreby. Po stáročia bola konzumácia alkoholu v spoločenskom živote obyvateľov tohto ostrova významná. Tým však nechcem naznačiť, že Íri sú pijani či opilci.

V 19. storočí založili kňazi spolu so spoločenskými reformátormi náboženské hnutie za zdržanlivosť, ktorého cieľom bolo bojovať proti konzumácií alkoholu. Verili, že práve puby a alkohol sú príčinou chudoby, násilia a morálneho úpadku. Tí, ktorí sa k nemu pridali, zložili sľub, že už nikdy nebudú piť – ani pivo, ani whiskey, nič. Státisíce Írov vtedy zložilo sľub, že sa úplne vzdajú alkoholu. Dokonca nosili malé odznaky s vyobrazením Božského srdca, čo bol znak ich oddanosti tomuto sľubu.

No aj tí najpresvedčenejší členovia tohto hnutia by museli priznať, že ich úsilie bolo v skutočnosti len reakciou na to, aké silné postavenie mala krčma a konzumácia alkoholu v írskom živote. Či sa nám to páči alebo nie, pub je jednoducho základom írskeho života a bez neho by sme len ťažko pochopili pravú írsku povahu.

A to vystihuje celý írsky národ – v pube si užívajú prítomnosť a zabúdajú na starosti, lebo vedia, že zajtrajšok nie je pre nikoho istý. A to som si uvedomila v každom pube, ktorý som s klientmi navštívila, keď sme vybehli na „jeden Guinness.“ Ani jedného človeka som nevidela s telefónom v ruke. Každý sa bavil, tancoval, rozprával sa s priateľmi a popíjal ich národnú klasiku. Bol to pre mňa skutočný zážitok, ktorý ponúka iba írsky pub.

Pre mnohé generácie Írov, ktorí museli pre chudobu odchádzať za prácou do britských a amerických miest, sa posledný verš tej piesne naplnil až bolestne presne. Obraz opitého írskeho robotníka sa stal bežnou predstavou najmä v Británii, Amerike, ale aj v Austrálii. No za týmto stereotypom sa skrýva aj smutnejšia pravda – príbeh človeka vyhnaného z vlastnej krajiny a zlomeného alkoholom.

Íri rozhodne nie sú jediným národom, ktorý si rád podľahne alkoholu. Hoci je alkoholizmus v Írsku vážnym problémom, nie je o nič rozšírenejší než v iných krajinách. To, čo kedysi Írsko odlišovalo, bol skôr osobitý postoj k pitiu - trošku hrdosti, humoru a zhovievavosti. Pitím sa tradične dokazovala mužnosť a verejná opitosť sa ešte aj dnes v Írsku toleruje viac než inde vo svete.

V samotnom Írsku bolo pitie po stáročia neodmysliteľnou súčasťou spoločenského života – či už išlo o svadby, krsty alebo pohreby. Pub bol vždy miestom stretnutí priateľov a rodiny, kde sa uzatvárali obchody, rozprávali príbehy, spievali piesne a riešili všetky dôležité životné udalosti. Tak je to aj dnes, hoci už pub nemusí byť nevyhnutne centrom pitia. Mnohí tam prichádzajú kvôli hudbe, tancu, rozhovorom alebo jednoducho preto, aby sa aspoň na chvíľu cítili súčasťou komunity – prijatí, podporení, s možnosťou smiať sa i plakať bez obáv z odsúdenia.

A kde sú v tomto ženy? V minulosti mohli piť alkohol v rovnakej miere aj muži, aj ženy, no koncom 19. storočia vplyv katolíckej cirkvi viedol k morálnemu odsúdeniu žien, ktoré konzumovali alkohol. Odvtedy sa to stalo niečím, čo patrilo výhradne do mužského sveta a mimo rodiny. Preto sa pub stal nesmierne dôležitou súčasťou mužského spoločenského života. Vtedy to bolo miesto, kde sa stretávali iba muži a kde sa preberali najdôležitejšie politické témy dňa.

To, že ženy boli dlhé roky z írskych pubov prakticky vylúčené, malo nepriaznivý vplyv aj na správanie mužov. Až keď sa pub stal miestom otvoreným aj pre ženy, spoločnosť si vydýchla, pretože to prinieslo väčšiu rovnováhu a kultúrnu zmenu.

Skôr než sa pustím do podrobností o tejto trochu zanedbávanej časti národného dedičstva, je potrebné najprv objasniť, čo vlastne znamená pojem „pub“.

Slovo pub je odvodené od slovného spojenia „public house“, teda verejný dom. Nepredstavujte si však verejný dom v dnešnom zmysle slova, tento sa definuje ako zariadenie s licenciou na predaj alkoholických nápojov dospelému obyvateľstvu.

Írske licenčné zákony, ktoré určujú aj dobu, počas ktorých môžu byť puby otvorené. Tie vzišli z anglických zákonov, no časom sa mierne zmenili, aby viac zodpovedali írskym podmienkam. Stále však pretrváva mylná predstava, že všetky írske puby sú otvorené vo dne v noci. V skutočnosti sú zákony o prevádzkovej dobe prísne kontrolované.

Do budúcna sa plánuje novela, ktorá by mohla zmeniť tieto časy a zatvárať svoje brány by mal každý pub o 00:30. Nech je to akokoľvek, zákony a predpisy týkajúce sa alkoholu sú v Írsku prísne. Licencie na predaj alkoholu sú drahé a historicky boli prísne regulované.

Na rozdiel od pevninskej Európy, kde boli hostince bežnou súčasťou života, v Írsku takéto zariadenia takmer neexistovali. Cesty boli málo frekventované, nebezpečné a plné zbojníkov, takže cestovanie sa považovalo skôr za dobrodružstvo než za bežnú činnosť.

V neskoršom období začali na hlavných írskych cestách vznikať takzvané „Coaching Inns”. Boli to hostince pre poštové a cestovné vozy, ktoré pre nich slúžili ako miesta, kde sa mohli zastaviť, keď prepravovali poštu a cestujúcich naprieč krajinou. Jedným z najlepšie zachovaných príkladov takéhoto hostinca je dnes známy The Brazen Head v Dubline, v ktorom sa pravidelne zastavujeme s každou BUBO malou skupinkou lovcov zážitkov vrámci posledného dňa v Dubline, na zájazde Írsko a Severné Írsko.

V podobe, v akej poznáme írsky pub dnes, sa začal rozvíjať až v 19. storočí. V tom čase bol Dublin druhým najväčším mestom britského impéria a výroba piva a liehovín sa stala dôležitou súčasťou írskeho priemyslu. Vidiek sa postupne začal sprístupňovať vďaka výstavbe kanálov a neskôr aj železníc, čo umožnilo výrobcom, ako bol napríklad Guinness, preniknúť so svojimi produktami aj do vzdialenejších oblastí, kam sa dovtedy nedostali.

Vzhľad aj celkovú atmosféru tradičného pubu nesú jasné stopy viktoriánskej éry. Na rozdiel od Británie, kde puby väčšinou vlastnia pivovary, írske puby sú spravidla v súkromnom vlastníctve a často ostávajú v rukách jednej rodiny celé generácie. Vo väčšine prípadov nesie podnik meno po svojom majiteľovi alebo zakladateľovi, hoci existujú aj výnimky. 

Novšie puby si niekedy vyberajú názvy podľa miestnych zaujímavostí alebo dokonca podľa známych filmov. Jeden miestny pivár mi raz povedal, že hoci sa meno na dverách môže zmeniť, pub zostáva rovnaký. To platí dodnes. Keď pub prevezme nový majiteľ, často si ho premenuje podľa seba, no inak zvyčajne nič nemení. Nový majiteľ ani neuvažuje o ďalších úpravách či prestavbách.

Typická architektúra pubu sa formovala medzi 19. a 20. storočím. V tom čase sa dala považovať za jeden z najlepších príkladov miestnej umeleckej tvorby a remeselnej zručnosti. Ani jeden pub zvonka nevyzerá rovnako. Práve vďaka tomu ich dokážeme rozlíšiť a nasať ich atmosféru, pretože často patria medzi najkrajšie a najvýraznejšie budovy. 

Štýl sa prispôsobuje prostrediu, v ktorom sa puby nachádzajú, no líšia sa aj podľa vkusu svojich majiteľov. Napriek všetkému sa v ich výzdobe často opakujú určité ozdobné prvky, ktoré im dodávajú jednotný štýl. 

Čo sa týka názvu samotného pubu, tak zvyčajne nesie meno po svojom majiteľovi, ktoré je potom napísané aj na tabuli nad vstupnými dverami. V starších puboch sa meno majiteľa zvyklo ručne maľovať nad okná, no od 50. rokov 20. storočia sa začali používať trojrozmerné písmená, často pozlátené, aby fasáda pôsobila výraznejšie.

Závesná tabuľa, hoci býva pôsobivá, je v Írsku skôr nezvyčajná a pravdepodobne išlo o moderný prvok prevzatý z anglických pubov. V Anglicku sú tieto vývesné štíty typické a často na nich býva obrázok leva, koruny či harfy – teda symbolu, podľa ktorého si podnik máte zapamätať.

Mnohé architektonické prvky boli (aj sú) skôr klasické. Často som videla ozdobné lišty z dreva alebo maľované fasády, ktoré zdobili exteriér starších budov. Niektoré však boli hotovým umeleckým dielom. Zaujali ma práve farebnosťou, detailným spracovaním, mosadznými prvkami či maľovaným sklom. V mestských puboch sa niektoré prvky vyrábali z mramoru či dokonca z granitu, no aj v týchto prípadoch išlo o poctivú a precíznu remeselnú prácu.

Osobitným prvkom mestských aj vidieckych pubov sú predmety vystavené v oknách, ktoré pripomínajú skôr malý miestny obchodík než pub. Keď uvidíte fľaše whisky a piva, tak vás to skôr prinúti myslieť si, že je to pub. Sú vystavené tak, aby prilákali okoloidúcich a sú v týchto výkladoch naozaj bežné.

Interiéry sa môžu veľmi líšiť. Našla som skromné tradičné vidiecky pôsobiace puby, no aj honosné viktoriánske interiéry tých najlepších veľkomestských dublinských a belfastskych pubov. Niektoré prvky a motívy má väčšina pubov spoločných a mňa zaujali najmä zrkadlá s reklamami na alkohol. Patria medzi typické ozdobné prvky a často sú samy o sebe umeleckým dielom. 

Zaujímavým prvkom je aj pult. Ten býva spravidla z mahagónového dreva. Obsahuje rad výčapných zariadení, cez ktoré majstri čapujú prevažne Guinness, ale nájdete tam aj celú radu iných miestnych pív typu ale či stout. 

Niektoré výčapné zariadenia dodávali priamo pivovary ako reklamu na svoje nápoje, no staršie podniky si často vedeli uchovať aj pôvodné drevené výčapy s mosadznými doplnkami. Keď sú tieto staré kúsky dobre udržiavané, pôsobia mimoriadne elegantne.

Hodinám v pube sa tiež pripisuje zvláštna úloha – zvyčajne išli o pár minút dopredu, aby hostí jemne povzbudili k odchodu pred záverečnou. Tieto hodiny existujú v mnohých podobách, no najtypickejšia je okrúhla verzia z mahagónu. Niektoré puby majú ešte staré americké kyvadlové hodiny, ktoré im darovali írski emigranti, vracajúci sa domov z Ameriky. Takéto hodiny možno rozpoznať podľa mena výrobcu na ciferníku a často aj podľa mesta v Spojených štátoch, kde boli vyrobené.

Priestor za výčapom, teda samotný bar, býva najviac osvetlenou časťou pubu. To je v kontraste s tmavšími kútmi, kde sedia hostia a vedú dôverné rozhovory.

V mnohých starších podnikoch sa pred zavedením elektriny používali plynové lampy a niektoré z nich sa zachovali dodnes a sú plne funkčné. Len boli neskôr upravené tak, aby sa do nich mohli dať elektrické žiarovky.

Vidiecke puby sa vyvíjali trochu inak než tie mestské. Zatiaľ čo mestá žili podľa vlastných moderných pravidiel, vidiek zostával skromný a chudobný, no zachoval si tradície starej galskej kultúry – hudbu, tanec a rozprávanie príbehov. 

Miesto, kde sa ľudia stretávali, sa volalo shebeen. Išlo o akúsi primitívnu a zároveň nelegálnu verzia pubu, kde sa vo veľkom popíjalo domáce pálené (poitín). Tam prichádzali umelci – či už to boli rozprávači, hudobníci alebo básnici. Tento štýl zábavy sa zaužíval už v dávnej minulosti.

Potulní muzikanti, speváci a rozprávači mali v spoločnosti dôležitú úlohu – boli nositeľmi správ, noviniek aj povestí. Keď putovali po krajine, spájali tým odľahlejšie komunity a pomáhali im udržiavať kontakt s tým, čo sa deje doma aj vo svete.

Skutočný vidiecky pub, ktorý nadväzuje na tradíciu starých shebeenov, býva spravidla menší a jednoduchší. Príkladom je Ellen’s Pub. Ide o malý bar so slamenou strechou v odľahlej časti grófstva Sligo, ktorý svojím prostredím pripomína pôvodné shebeeny. 

Miestni hudobníci tu dodnes hrajú a spievajú, čím zachovávajú atmosféru starých čias.

Takéto staré, pôvodné vidiecke puby často pozostávajú len z jednej malej miestnosti s mahagónovým pultom a drevenými stolmi so stoličkami.

Výzdoba býva veľmi skromná, pozostáva len z pár drobností na okeniciach a obrázkoch na stene. Táto jednoduchosť a striedmosť má prozaické vysvetlenie: ekonomické podmienky boli jednoducho také zlé, že si majitelia krčiem nemohli dovoliť míňať na výzdobu či väčšie pohodlie zákazníkov.

Na rozdiel od vidieckych pubov, väčšina tých známych mestských vzniklo prevažne vo viktoriánskom období – v čase, keď bolo mesto centrom obchodu a kultúry. Pri porovnaní s predchádzajúcim georgiánskym obdobím, keď bol Dublin mestom elegantných domov a uhladených spoločenských mravov, pôsobil neskorší viktoriánsky Dublin o čosi drsnejšie. Ale aj počas tohto obdobia bolo v meste rušno a obyvateľom nechýbali miesta, kde sa mohli stretávať a dať si pintu Guinnessu alebo pohárik Jamesona. 

Aj keď sa v Dubline koncom 19. storočia našli chudobné štvrte a nechválne známy červený rajón plný nočného života a nevestincov, mesto si napriek tomu zachovávalo priateľskú a uvoľnenú atmosféru. Rôzne spoločenské vrstvy sa tu bežne stretávali na uliciach a viedli debaty o rozmanitých témach.

No a v celom tomto kozmopolitnom meste, kde prevládal ostrý humor robotníckej triedy, sa pub stal akýmsi neutrálnym priestorom, kde prestávalo záležať na spoločenskom postavení a dôležitá bola len dobrá spoločnosť.

Dnešné dublinské puby si často zachovali prvky svojho viktoriánskeho pôvodu, no väčšina z nich prešla v posledných desaťročiach rekonštrukciou a dnes niektoré podniky sú zariadené, povedala by som, v „pseudo-viktoriánskom“ štýle. Ten sa snaží napodobniť atmosféru starých írskych pubov, no pôsobí skôr ako jeho gýčová napodobenina.

Tradičný írsky pub, a či už sa bavíme o mestskom alebo vidieckom, má svoje vlastné kultúrne čaro, ktoré z neho robí rovnako dôležitú súčasť architektonického dedičstva krajiny ako ktorákoľvek historická pamiatka. Našťastie, mnohí majitelia podnikov si túto hodnotu uvedomujú, a preto pri rekonštrukciách dbajú na to, aby rešpektovali tradíciu rovnako ako moderné požiadavky dnešnej doby.

Majitelia vidieckych pubov bývali často známi svojím rozhľadom a širokým spektrom záujmov. Neraz patrili medzi najváženejších ľudí v komunite, pretože boli nielen hostiteľmi, ale patrili aj k strážcom miestnych tradícií, príbehov a zvykov.

Jedným z takýchto krčmárov bol spisovateľ John B. Keane z Listowelu. Žil v grófstve Kerry a jeho divadelné hry o živote na írskom vidieku získali uznanie doma aj v zahraničí. Jeho literárny úspech sa výborne dopĺňal s praxou krčmára.

Takmer legendárnou postavou bol Dan Foley z Annascaulu. Tiež bol z grófstva Kerry a jeho pub, dnes už žiaľ zatvorený, patril kedysi k najfotografovanejším v celom Írsku. Foley bol pokrokovo zmýšľajúci človek, znalec histórie a folklóru polostrova Dingle. Bol tiež nadaným kúzelníkom a iluzionistom, ktorý po celé generácie zabával miestne deti svojimi trikmi. Ako mnohí dobrí krčmári z írskych dedín, aj on prispel k oživeniu miestneho hospodárstva tým, že do oblasti lákal turistov a obchodníkov.

Ešte známejším krčmárom z Annascaulu bol Tom Crean. Rodák z dediny, ktorý odišiel slúžiť do britského námorníctva, sa zúčastnil polárnych expedícií s Robertom Falconom Scottom a Ernestom Shackletonom. Dnes je považovaný za jedného z tichých hrdinov dobývania pólov. Po odchode z námorníctva v roku 1920 sa vrátil domov a otvoril South Pole Inn – krčmu, ktorá dodnes vystavuje fotografie a pamiatky z jeho polárnych ciest.

Dlhé roky boli vidiecke puby doménou mužov, čo ovplyvnilo aj spôsob, akým tieto miesta fungovali. Záznamy z čias pred veľkým hladomorom naznačujú, že ženy sa kedysi bežne stretávali s mužmi v už spomínaných shebeens a v domoch, kde sa podával alkohol. Opité ženy vtedy neboli ničím výnimočným, hoci spoločnosť na také správanie hľadela s nepochopením. 

V neskoršom období 19. storočia priniesol silný vplyv katolíckej cirkvi do spoločnosti prísnejšie morálne zásady a nové predstavy o tom, čo je vhodné správanie. Myšlienka, že muži a ženy by mohli spolu piť, sa začala vnímať ako nevhodná. Krčmy sa tak postupne stali výlučne mužským priestorom. Tento prístup trval dlho a aj keď sa dnes situácia výrazne zmenila, stále sa nájdu miesta, kde účasť žien vyvoláva zmiešané reakcie.

V tradičných puboch sa tento rezervovaný postoj voči ženám prejavoval aj architektonicky – v podobe tzv. snugu, teda malého oddeleného priestoru pri vchode, kde mohli ženy posedieť, pokiaľ nevstúpili do hlavnej miestnosti pubu.

V mestách ako Dublin či Belfast, kde vplyv cirkvi nebol taký silný, sa toto nepísané pravidlo nedodržiavalo až tak prísne, no na vidieku, v spoločnosti slobodných mužov, bol tlak omnoho väčší.

Pri našich zájazdoch v malých skupinách po írskom vidieku si všímame, že tento postoj už vôbec nie je necítiť. Je zjavné, že žijeme úplne inej dobe a ženy s mužmi vychádzajú v puboch bez problémov – bez toho, aby sa od seba separovali. Snugy zostali tak aspoň peknou spomienkou na tú časť histórie, ktorá pre ženy v tomto smere nebola vôbec prajná.

Chcete vedieť, koľko pubov vlastne v Írsku je? Podľa prieskumov z roku 2024 sa v Írsku nachádza približne 6 500 pubov, čo predstavuje výrazný pokles oproti roku 2005, keď ich bolo ešte viac ako 9 000. Počet tradičných pubov klesá najmä vo vidieckych oblastiach, kde ich v posledných dvoch desaťročiach ubudlo viac než 30 %. V Severnom Írsku eviduje ministerstvo spravodlivosti vo svojej štatistike približne 1 150 pubov, pričom trend poklesu pokračuje aj tam.

Ja by som odpovedala na túto otázku, že ide o vec vkusu. To, čo je pre niekoho ideálne, môže byť pre iného nezaujímavé a neosobné. Každý človek má iný vkus a iné predstavy o tom, kde sa cíti dobre, a tak to má byť. Puby sa navyše menia – ten, ktorý ešte pred pár rokmi voňal po pive a tabaku, sa dnes zmenil na moderný podnik. 

Napriek tomu existujú podniky, ktoré vynikajú nad ostatnými svojou históriou, tradičnou výzdobou či atmosférou. Dokázali si zachovať ducha starého Írska, a preto stoja za zmienku. Popri nich však nájdeme stovky ďalších výnimočných pubov, z ktorých každý má svoj vlastný príbeh a charakter. Výber tých, ktoré považujem za najzaujímavejšie, preto nie je snahou ostatné znevažovať, ale skôr ponúknuť malý prierez podnikmi naprieč Írskom. Tak poďme na to.

Keby mal svet svoje hlavné mesto pubov, určite by to bol Dublin. Má ich tam zhruba 700, ak rátame celé mesto aj s okolím. Vybrať teda reprezentatívnu vzorku je náročné práve pre ich množstvo aj rozmanitosť.

Dobrým východiskovým bodom však môže byť John Mulligans na Poolbeg Street, ktorý je v mnohých ohľadoch pravým dublinským typickým pubom. Ide o naozaj starý podnik – licenciu získal v roku 1782. Jeho interiér si zachoval atmosféru viktoriánskej a edvardovskej éry, s tromi pôvodnými barmi a drevenou výzdobou. 

Pub pôvodne vznikol ako miestny podnik pre robotníkov z okolia, no postupne si ho obľúbili aj iné skupiny návštevníkov. V minulosti sem často chodili herci a milovníci hudobných predstavení, čo dodnes pripomínajú plagáty starých muzikálov na stenách.

Neskôr sa Mulligans stal obľúbeným miestom aj pre novinárov z neďalekých redakcií, z ktorých sa viacerí neskôr preslávili ako spisovatelia. Práve tu sa vraj odohrali niektoré z najvtipnejších rozhovorov, aké sa kedy v írskych puboch viedli.

Medzi najzachovalejšie viktoriánske podniky v meste patrí Ryan’s na Parkgate Street. Vyniká nádherným mahagónovým barom, mosadznými pivnými výčapmi, útulnými zákutiami a veľkolepo vyrezávanými detailmi.

Svojou krásou sa mu vyrovná už len jeden pub z rovnakého obdobia – The Stag’s Head na Dame Court, otvorený v roku 1894. Budova je ukážkou tehlovej architektúry typickej pre viktoriánsku éru. V interiéri zaujme najmä barový pult z červeného connemarského mramoru, ktorý patrí k tým najpôsobivejším v Írsku a svedčí o kvalite vtedajšieho remesla.

Vnútri sa zachovali aj vyrezávané drevené priečky, ktoré kedysi oddeľovali jednotlivé časti baru. Takéto členenie bolo v tom čase bežné, hosťom poskytovalo viac súkromia.

Síce menej okázalý než iné podniky, Kavanagh’s na predmestí Dublina, sa môže pochváliť pravdepodobne najlepšie zachovaným interiérom spomedzi všetkých tradičných dublinských pubov. Nachádza sa hneď vedľa cintorína Prospect a podľa legendy si hrobári v minulosti robili počas práce prestávky tak, že cez dieru v múre podávali svoje lopaty dovnútra pubu a krčmár im na ne nalieval pivo, aby sa počas dňa osviežili.

A na záver časti venovanej dublinským pubom som si nechala turistickú čerešničku na torte a tou je The Temple Bar – pravdepodobne najznámejší podnik v Dubline.

Nachádza sa priamo v centre štvrti Temple Bar, na rohu ulíc Temple Bar a Temple Lane South. Licencia mu bola vydaná v roku 1835. Pôvodne tu mal obchod s vínom a liehovinami Cornelius O’Meara, takže už vtedy sa tu všetko točilo okolo alkoholu.

V 19. storočí bola táto časť mesta plná malých obchodov, vinárov a remeselníkov, ktorí sa tu po práci stretávali. Postupne sa z nej stalo miesto, kde to večer žije a to platí dodnes. The Temple Bar je dnes obľúbený aj pre živú tradičnú hudbu a jednu z najväčších zbierok írskych whisky v krajine. Aj keď je to dnes najmä turistické miesto, stále má niečo z pôvodnej dublinskej atmosféry – trochu ruchu a chaosu, ale hlavne veľa dobrej nálady.

Kelly’s Cellars na Bank Lane je pravdepodobne najstarší podnik v Belfaste, ktorého história siaha až do roku 1720. V 90. rokoch 18. storočia tam chodieval Henry Joy McCracken, vodca hnutia Zjednotení Íri, ktorý sa v pivnici údajne skrýval pred anglickými vojakmi. Interiér dodnes pripomína obdobie, keď bol Kelly’s len jednoduchým vidieckym pubom, ešte predtým, než sa mesto začalo rýchlo rozvíjať.

Hatfield House na Ormeau Road je jedným zo skrytých pokladov Belfastu. Bol založený v roku 1872 a jeho interiér ukrýva množstvo pôsobivých detailov – napríklad barový pult, ktorý sa vraj inšpiroval konštrukciou z Titanicu.

Kráľom všetkých belfastských pubov je bezpochyby The Crown Liquor Saloon na Great Victoria Street, ktorý s našou malou skupinou pravidelne navštevujeme a ochutnávame tu prvýkrát tradičné írske jedlá. Tento pub vznikol už v roku 1826, no svoju dnešnú podobu získal vďaka talianskym remeselníkom, ktorí ho prestavali v roku 1885.

Na írsku krčmu pôsobí The Crown dosť netradične. Z architektonického hľadiska ide o výnimočný príklad vrcholného viktoriánskeho dekoratívneho štýlu – s mozaikami, obkladmi, maľbami a drevorezbou na úrovni veľkých kostolov 19. storočia, ako je napríklad Westminsterská katedrála.

Vo vnútri sa nachádza desať oddelených boxov, snugov, a na poschodí pohodlný a tichý jedálenský priestor, ktorý bol čiastočne postavený z dreva zo sesterskej lode Titanicu - lode Britannic. Od 80. rokov The Crown Liquor Saloon vlastní a starostlivo udržiava organizácia National Trust.

Mnohé z dnešných belfastských pubov sídlia v novších budovách alebo boli zrekonštruované v štýle viktoriánskeho obrodenia. Pekným príkladom sú dva podniky v centre mesta – The Beaten Docket a Robinson’s.

The Beaten Docket, otvorený v roku 1986, zaujme krásnou sklenenou kupolou, ktorá sa v noci rozžiari. Prízemie je zariadené v typickom viktoriánskom štýle s dlhým mahagónovým barom a detailmi z tmavého dreva. Horné poschodie pôsobí modernejšie, s prvkami art deco nábytku.

Robinson’s bol kedysi uznávaný pub, ktorý však v 70. rokoch utrpel vážne škody. Majitelia sa rozhodli obnoviť aspoň časť pôvodného podniku a zachovať jeho tradičný charakter. Pri rekonštrukcii využili materiály zachránené z pôvodnej stavby, zatiaľ čo zvyšok budovy premenili na komplex tematických barov. Dnes tu nájdeme napríklad bistro či nočný klub.

Puby ako The Beaten Docket či Robinson’s sú dnes už na hony vzdialené od starých robotníckych krčiem, ktoré kedysi tvorili srdce Belfastu. Odrážajú novší prístup k pitiu – menej vážny, viac spoločenský. Dnešná mládež zapĺňa bary po celom Írsku s väčšou dávkou bezstarostnosti a zábavy. Moderné dizajnové puby sú tak svojím spôsobom poctou tejto mladej energii.

V Corku, rovnako ako v mnohých iných írskych mestách, majú puby svoj vlastný charakter. Domáce značky čierneho piva ako napríklad Murphy’s a Beamish, sa tu hrdo čapujú po boku klasického Guinnessu a sú súčasťou života miestnych. Mesto je plné výnimočných pubov, no azda najzaujímavejšou z architektonického hľadiska je The Oval na South Main Street. Svoj názov dostal podľa oválneho stropu nad barom a navrhli ho škótski architekti pre pivovar Beamish & Crawford. Interiér si dodnes zachoval pôvodné prvky a nesie jasný rukopis tzv. Glasgow Style, ktorý preslávil dizajnér Charles Rennie Mackintosh. 

V Galway je to napríklad Naughton’s na Cross Street, ktorého charakter vás doslova vtiahne. Interiér sa prakticky nezmenil od roku 1894. Pub sídli v krásnom starom meštianskom dome, v ktorom sa dodnes zachovali časti pôvodného stredovekého muriva.

Ďalším obľúbeným miestom v Galway je pub O’Connell’s na Eyre Square. Kedysi išlo o  obchod so zmiešaným tovarom. Dodnes si zachoval väčšinu pôvodného zariadenia. Na High Street stojí útulný Murphy’s Bar. Je to malý, no mimoriadne autentický podnik s pravou írskou atmosférou.

V meste Sligo patrí medzi najznámejšie podniky Hargadon’s na O’Connell Street. Dnes je spojením tradičného pubu s kvalitnou reštauráciou a vinotékou v zadnej časti.

V Kilkenny nájdete hneď dva z najkrajších pubov v Írsku - Tynan’s Bridge House a The Marble City Bar na High Street. Tynan’s, so svojou výraznou modrou fasádou a zlatými nápismi, je známy azda každému, kto prichádza do mesta smerom od Dublinu. Kedysi tu bývala drogéria a lekáreň, o čom dodnes svedčia krásne drevené zásuvky za pultom. Mnohí milovníci írskych pubov ho považujú za jeden z najautentickejších interiérov v krajine.

Druhý spomínaný The Marble City Bar je klenotom Kilkenny, pretože je elegantný, tradičný, s červenou fasádou a mramorovým barom, ktorý v sebe spája starosvetskú atmosféru a živú energiu mesta.

Keď už hovoríme o írskych puboch, írsku hudbu takisto nemôžeme vynechať – je prítomná na každom kroku. A nedá sa naučiť z kníh. Treba ju precítiť, pretože je to živé umenie, ktoré vzniká priamo medzi ľuďmi. A kde inde ako v pube si môžete pričuchnúť k jej pravému duchu? 

Tradičná írska hudba je veľmi stará a jej korene siahajú až do praveku. Najstarším známym hudobným nástrojom používaným v Írsku bola harfa. Nie je úplne jasné, ako presne sa harfa používala, no podľa ilustrácií zo 16. storočia sa zdá, že sa používala ako hudobný sprievod k básňam a spevu. 

V 17. a 18. storočí sa melódie írskych harfistov stali základom toho, čo dnes poznáme ako klasickú írsku hudbu. Táto tradícia však okolo roku 1800 takmer zanikla. Práve v tom období sa však objavil nový záujem o írsku kultúru a hudbu, a tak v Dubline začali remeselníci vyrábať krásne koncertné harfy, ktoré pomohli tento hudobný odkaz zachovať.

Hoci je írska harfa národným symbolom krajiny, v skutočnosti zohrala len malú úlohu vo vývoji toho, čo dnes nazývame ako tradičná írska hudba. Táto hudba sa začala formovať v rozpoznateľnej podobe až v 19. storočí a odvtedy sa neustále vyvíja.

Repertoár tradičnej hudby je nesmierne pestrý a pochádza z množstva rôznych zdrojov. Niektoré piesne sú skutočne staré a ich autora nepoznáme, iné zasa prevzaté z rytmu polky či populárnych melódií, ktoré kedysi zneli v hudobných sálach. Veľa z nich sa šírilo ústnym podaním alebo sa neskôr zachovali na gramofónových platniach.

Tradičná írska hudba sa teda nerovná presne zapísaným skladbám. Dôležitejšie než samotná melódia je spôsob, akým sa hrá. Každý hudobník si do nej vnáša niečo vlastné, takže ide skôr o osobitý prejav, v ktorej sa piesne a tóny neustále menia, prispôsobujú a ožívajú v rukách rôznych ľudí.

Hoci by sa írsku melódiu teoreticky dalo zahrať na hocičom, v skutočnosti ju sprevádza len pár typických nástrojov. Ak sa v tejto hudbe veľmi nevyznáte, oplatí sa poznať tie najpoužívanejšie. Okrem rôznych sláčikových nástrojov, ako sú obľúbené husle, sem patrí aj gitara, mandolína či banjo. Tieto strunové nástroje sa do írskej hudby dostali pomerne nedávno, predovšetkým vplyvom americkej country hudby.

Ich popularita aj dnešná podoba siahajú do čias, keď sa hudba hrávala v salónoch anglo-írskej šľachty. Hudobná zručnosť bola vtedy medzi aristokraciou aj vzdelanejšou vrstvou spoločnosti veľmi cenená a práve vďaka tomu mnohé nástroje dnes považujeme za typicky írske.

Union pipes (doslova „lakťové píšťaly“) sa objavili okolo roku 1700 a vyvinuli sa z tradičných írskych a škótskych dýzkových píšťal. Ich novšia verzia, ktorá umožňovala hru bez fúkania ústami, vznikla približne o sto rokov neskôr. Z týchto nástrojov sa postupne vyvinuli dnešné union pipes, založené na modeloch, ktoré v druhej polovici 19. storočia vyrábali bratia Taylorovci z Philadelphie pre americký trh. Do Írska sa v tom čase dostali aj flauty a neskôr lacnejšie plechové píšťalky.

Najdôležitejším nástrojom írskej hudby sú husle, známe aj pod názvom fiddle. Od bežných huslí sa nelíšia tvarom, ale používajú sa na nich oceľové alebo kovové struny, ktoré im dávajú výraznejší, prenikavejší tón. Fiddle počuť takmer v každom pube alebo na ulici od rána do večera.

Írske puby ma preto nikdy neprestanú baviť. Každý je iný, niekde vás privíta ticho, inde husle a smiech a niekedy len starý pán, ktorý sa chce porozprávať. S BUBO sa do nich vraciame stále. Nie preto, že by sme hľadali ďalšiu pintu, ale preto, že práve tam sa dá najlepšie pochopiť, akí sú Íri v hĺbke duše – priateľskí, veselí a úprimní. Verím, že ste na základe tohto blogu pochopili írske puby do hĺbky, a preto by ste mali pochopiť aj írsku dušu, ktorá chytí za srdce. Do skorého videnia na cestách po Írsku!