Ako bolo v Turecku

Pri Istropolise sme boli s Naďou ako prví. Našu batožinu sme rapídne zredukovali na také malé množstvo, že sme sa skoro v pohode zmestili traja aj s bagážou do Felície Combi. Oproti minulým rokom to bol pokles o cca 40%. Nemali sme dokonca ani strúhadlo na syr! 

Začali sa trúsiť prví šialenci, prišiel autobus. Chvála Pánu Bohu, s bedňou. A s Ďusim a Robom. Ďusiho som poznal, bol som s ním už v Škandinávii, takže som vedel, akú taktiku boja mám na neho nasadiť. Po nevyhnutných zmätkoch pri nakladaní sme vyrazili cez Maďarsko, Krajinu neobmedzených možností I. (Rumunsko) a Krajinu neobmedzených možností II. (Bulharsko) do našej cieľovej vytúženej zeme - do Turecka. Prvá komplikácia nastala už na maďarsko-rumunských hraniciach. Colník vybral z kopy asi 4 pasy, ktoré vraj majú rozstrapkané okraje stránok. Problééém. Musíme ísť naspäť na Slovensko a vybaviť si nové pasy. Veľkýý problém. Po nevyhnutnom divadielku a desaťmarkovke zastrčenej v mojom pase colník s naoko prísnym výrazom v tvári blahosklonne hodí pasy na stôl a priam štátnickým gestom nám pokynie, že môžeme pokračovať ďalej. 

Na cesty v Bulharsku sa hodí iba označenie príšerné plus 30-40 %. Keď náš autobus už asi 150. krát na neosvetlenej ?asfaltke? plnej obrovských výmoľov a sem tam pohodenej kopy štrku vletel do nejakej jamy, povedal si, že už toho má dosť a zostal stáť. ?Spojka v .......?, šťavnato skonštatoval stav Ďuso. Chalani šoféri sa však pochlapili, po 3 hodinách vyliezli spod autobusu špinaví, ale usmiati. A už je tu dedina so zvláštnym názvom Kapitán Andrejevo a hranice. 

Po absolvovaní asi 5 km povinných presunov hore a dole na tureckej colnici (areál má asi 2 km x 2 km a treba vybaviť asi 5 dokladov striedavo na opačnom konci v presne určenom poradí) sme v Turecku. Po prvej zastávke v mojom obľúbenom mestečku s tak krkolomným názvom (Üzünküprü), že som si ho zapamätal až po tretej návšteve, sú dojmy až na zopár jednotlivcov výborné. Ľudia sú nadšení prostredím, ľuďmi, atmosférou. Spomínaní jednotlivci je sklamaní prostredím, ľuďmi, atmosférou. Po ďalších dňoch a vysvetľovaní, aká je turecká realita iná a zložitá, sa ale názor všetkých zjednotil na tom, že Turecko je SUPER. 

Na prvom úseku našej trasy sme mohli každý deň obdivovať iný antický skvost. Ako prvú sme navštívili tajomnú a starobylú Troiu. Po týchto miestach sa prechádzal Achilles... Tu bojovali Patrokles s Priamom...zvláštny pocit.... 

Na druhý deň ráno sa pred nami spoza obzoru vynoril pahorok s bieloskvúcimi zrúcaninami. Pergamon, kedysi hrdé a mocné mesto. Po prechádzke po jeho uliciach a zvyškoch mramorových chrámov sa znavení ponárame do teplých vĺn Stredozemného mora. To už ale kempujeme pár kilometrov od Selčuku. A ten je hneď vedľa Efezu. Bohužiaľ, po jednom zo siedmych divov sveta, po Artemidinom chráme, ku ktorému prichádzali pútnici z celého vtedy známeho sveta, nezostalo v podstate nič. Veď jeho mramorové stĺpy stoja v Haiyi Sofii v Istanbule a kusy stavebného materiálu z neho sú pochované v základoch hádam každého domu v Selčuku. Smútok zo zničeného divu si ale vynahrádzame pri prehliadke samotného Efezu. Tak tu by sa inak učil dejepis! Žiadne suché čísla a fakty. História v praxi. Mesto je tak zachovalé, že človek si predstavuje, že už-už sa na kolonáde z prístavu objavia starí Efezania, ktorí sa ponáhľajú na zhromaždenie v divadle. Predstavujem si, že počuť hrmot kolies povozov po mramorovej dlažbe (v Turecku je mramoru ako blata, keď si predstavím, koľko u nás stojí obyčajná doska k umývadlu do kúpeľne...skoro som hodil do kufra autobusu jeden voľne pohodený kus pri vchode do Pergamonu), na rohoch vykrikujú predavači strieborných sošiek Artemidy, mocnej ochrankyne mesta, všade navôkol sa rozlieha zmäť jazykov obchodníkov... 

Skrátka, mohli sme i obdivovať tie najkrajšie a najúžasnejšie antické pamiatky, na ktoré praží horúce slnko Stredomoria. Aj keď veľakrát už sme toho v 40 stupňovej horúčave mali všetci plné zuby. Ale more bolo vždy nablízku a tak sme sa vymáčali dosýta. Niektoré pláže boli priam skvostné. Najviac bodov bezkonkurenčne dostala naša stará dobrá známa Bubo zátoka pri dedine Ugrak na najjužnejšom okraji našej cesty. Majiteľ neďalekej reštaurácie bol našej návšteve po dvoch rokoch taký potešený, že jeho (a samozrejme aj našej ) radosti padli za obeť úplne všetky zásoby piva a morských rýb v celej reštaurácii a asi 3 fľaše raki. Bolože to veselo. Spievali sa turecké aj slovenské ľudové, tancovali sa turecké aj latinskoamerické tanečky, skrátka zábava, ako má byť. Akurát tá hlava bola na druhý deň ráno akási ťažšia... Istí jednotlivci a jednotlivkyne (že, Mela) nakoniec prespali aj taký umelecký zážitok, akým bolo predstavenie sa morských živlov Levantského mora v plnej sile. Najprv sa asi 3 hodiny nad morom blýskalo a duto hrmelo. Ani domáci nevedeli, ako to dopadne. A veru, dopadlo to. A poriadne. V priebehu asi 5 minút sa zdvihol veľký víchor, začal sa hrozný koncert hromov a bleskov a v priebehu asi 10 minút spadlo na zem toľko vody, ako je miestny priemerný úhrn za celé leto. Keby sme nespali pod strechou, ale na pláži, ako sme pôvodne chceli, už by sme boli asi spláchnutí do besniaceho mora. No, ale voľajako sme to prežili a mali sme taký adrenalínový zážitok, aký sa dá zažiť iba na poriadnej dovolenke.

Opustili sme našu zátoku, a po neuveriteľne úzkych, strmých a hlavne vysoko položených zákrutách sme sa vybrali na najjužnejší bod našej expedície. Tie serpentíny boli super a krásne a romantické a s úžasným výhľadom cez more až na Cyprus, ale po 8 hodinách a 250 km to človeka už prestáva baviť a začína si všímať, že kolesá autobusu sú v podstate vždy najviac 20 cm od kraja priepasti. Po krátkej prestávke pri hrade Anamur, ktorý postavili križiaci a až do začiatku storočia udržiavali v bojaschopnom stave Osmani, sme dorazili do kempu pri inom, nemenej krásnom a romantickom hrade Kizkalesi.

Po presune pohorím Taurus sme dorazili do úplného highlightu našej púte Tureckom - do Kappadokie. Skalné chrámy, príbytky, chodby, okná, výklenky, zákutia, komíny, skrátka paráda. To všetko tu vyrobila mocná príroda v spolupráci s človekom. Ťažko to opísať, to sa musí skrátka vidieť. Všetko je tu s tufu. Domy, vínne pivnice, hotely, ba aj policajná stanica. Nemohli sme sa na tú krásnu scenériu vynadívať. Večer sme zažili teplotný šok. Po dvoch týždňoch 40 stupňových teplôt cez deň a 30 stupňov v noci zrazu ortuť v teplomery spadla na 10 stupňov! Klepalo nás teda poriadne. Zrazu boli dobré aj stany, ktoré sme dovtedy rozbaľovali iba ako ochranu pred komármi a veru sme museli načať aj posledné zásoby protihnačkovej prevencie Made in Slovakia (slivovicu). Niektorí sa boli zahriať aj v hammame, čo sú tradičné turecké kúpele s masážou, a nemohli si vynachváliť. Neviem, čo je úžasné na tom, dať si zlomiť chrbticu za 12 dolárov...

Posledný bod nášho itinerára bol Istanbul. Svojej povesti križovatky Východu a Západu nezostal nič dlžný. Po vstupe medzi prvé obytné domy sme ešte asi dve hodiny svišťali diaľnicou, kým sa pred nami rozprestrel pohľad na Bosporskú úžinu a Zlatý roh so siluetou Sulejmanovej mešity. Po zaparkovaní sa každý rozbehol za tým svojím obľúbeným, aby všetko všetci stihli, veď času je málo a pamiatok, prípadne obchodov v bazáre tak málo... Hostel bol super, pár desiatok metrov od Modrej mešity a Hayie Sofie, len ten muezín nemusel hneď o pol piatej zažať chváliť Alaha....no ale boli sme v moslimskej krajine, takže sme to museli (ako každé ráno) vydržať. Po celodennom behaní sme sa zišli pri autobuse a so smútkom v očiach sa lúčime s Istanbulom, aj celým Tureckom. Zbohom, Turecko! Ale nie, tak si nás očarilo, že iba do videnia! Určite sa sem ešte vrátime! Veď ešte toľko krásnych vecí zostalo neobjavených... 
No to som ale trápne patetický, čo...