Istanbul pre pokročilých - prehliadka

Prvú osadu na území dnešného Istanbulu, Byzantion, mali podľa veštby postaviť v Delfách "oproti mestu slepých." Keď sa grécky kráľ Byzas plavil Bosporom, zrazu uvidel Zlatý roh, ideálny prístav. Uvidel polostrov chránený z troch strán morom, ktorý sa dal veľmi dobre brániť. „Oni musia byť slepí,“ pomyslel si. A tí slepci - to bola osada Chalkedon založená 17 rokov predtým. Dnes sa nazýva Kadıköy.

Chodí sem promile turistov, no Vy tú chybu neurobte! Prepravíte sa tam veľmi-veľmi ľahko trajektom. Je jedno, či vyrazíte z Kabataş či Eminönü. Trajekt ide často, minimálne každú polhodinu, a už samotná plavba krížom cez Bospor je zážitkom. Ak však viete, že Kadıköy je vlastne starý Chalkedon a na jeseň roku 451 sa tu konal 4. ekumenický takzvaný Chalcedónsky koncil v dejinách cirkvi, tak stáť TU je úžasné. Práve tu 520 biskupov po vzájomných vyše mesiac trvajúcich hádkach rozdelili kresťanskú cirkev na katolícku a pravoslávnu. Niektoré pramene hovoria, že pozvaniu cisárovnej Pulchérie a jej manžela Marciána vyhovelo až 630 biskupov.

Každopádne, kresťanstvo sa práve tu rozštiepilo a od hlavnej vetvy – byzantskej ríšskej cirkvi – sa oddelilo osem orientálnych a pravoslávnych cirkví. Preplavíte sa Bosporom a ste tu, v Ázii, v inom svete.

Keď Vás história a kresťanstvo „netankujú“, vedzte, že v Kadıköy je zároveň najväčšia nákupná ulica Istanbulu - Bagdad Avenue. Prešiel som veľkú časť tejto 14-kilometrovej ulice, ktorá sa značne líši od Istiklal v časti Beyoglu. Kadıköy - to sú v celom Istanbule vyhlásené bary a keď idú mladí kozmopolitní Istanbulčania žúrovať, tak chodia sem, na „Bar street“ (Kadife) - je to tu lacnejšie než na európskej strane.

To isté platí aj v prípade obchodov a ulica Istiklal je krajšia, so starými domami a pripadáte si tu skôr ako vo Viedni. Po Istiklale (viď nižšie) jazdí do kopca (či dolu, ak idete od Taksimu) stará turistická električka. Bagdad Avenue je nová ulica na rovine s novými obchodmi ako napríklad Louis Vuitton či Apple store a podobne. Iztiklal je pešou zónou (okrem starej električky, ktorá je skôr atrakciou) a Bagdad Avenue je široká ulica s jednosmernou prevádzkou, kde sa bežne preženie Porsche či Ferrari.

Ak sa chcete v Kadıköy cítiť ako na Istiklale, choďte na ulicu Bahariye. V Kadıköy by ste mali vidieť ešte sochu býka (podobnú tej spred Wall Street v NYC), budovu opery Sureyya a super trh. Ak chcete vidieť, ako sa v Kadıköy býva, zamierte do zelenej štvrte Moda. Ďalšou, už viac robotníckejšou štvrťou v Kadıköy, je Fenerbahçe, ale opäť s krásnym parkom a pre milovníkov futbalu s futbalovým štadiónom Şükrü Saracoğlu.

V Kadıköy určite stretnete milých a usmievavých, veľmi sympatických ľudí.

Históriu nájdete aj v Archeologickom múzeu, ktoré je vlastne súčasťou paláca Topkapi. Toto bolo prvé múzeum v celom dnešnom Turecku a dnes má milión artefaktov.

Tá časť, kde sa dnes nachádzajú krásne mozaiky a kachličky, bola prvým haremom. Takže ten, ktorý dnes navštevujú turisti v paláci sultánov v Topkapi, bol až tým druhým. Osmanská ríša bola obrovská a siahala od Maroka cez Egypt, Mekku, Izrael, Palestínu, Irak, prakticky cez celú bývalú Mezopotámiu až po Viedeň a Fiľakovo.

Osmani mnohé vzácnosti priniesli domov do Istanbulu a v troch budovách múzea je to vidieť. Nájdete tu kamenné sarkofágy z Egypta. Pritom v egyptskom múzeu v Káhire je väčšina sarkofágov drevená.

Dnes sa archeológovia všeobecne zhodujú, že najstaršia stavba sveta, najstarší chrám sveta, sa nachádza taktiež v dnešnom Turecku – viď. môj blog Najstaršie pamiatky sveta. Turecko je križovatkou dejín, spojnicou Európy, Ázie a Afriky a po tisícročia ľudia mieriaci z týchto kontinentov inam prechádzali oblasťou, ktorú dnes nazývame Turecká republika.

Kto bol v Tróji, či sa o tom doslova mýtickom meste chce dozvedieť viac, v tomto múzeu nájde krásne artefakty a nejde iba o hlavu boha Zeusa (či Dia). Sú tu taktiež prekrásne sochy z Afrodisias. Najdôležitejším objektom je údajná hrobka Alexandra Macedónskeho, ktorá sa našla v Sidone. Je na nej vyobrazená bitka pri Ise, o ktorej píšem vo svojom blogu Alexander Macedónsky.

Alexander Macedónsky bol vzorom aj pre Mehmeda II., ktorý v roku 1453 dobyl ako 21-ročný Konštantínopol a ukončil tým trvanie Byzantskej ríše. Dobytie Konštantínopolu zároveň považujú mnohí za začiatok Novoveku. Mehmed II. sa o tri roky presťahoval sem do Topkapi. Práve tu v budovách múzea sa dozviete príbehy o jeho matke Huma Hatum, krásnej otrokyni neznámeho pôvodu. Hovorí sa, že práve Mehmed II. začal budovať túto muzeálnu zbierku.

To múzeum je, každopádne, fascinujúce a ak ste ho nevideli, tak si ho do svojho listu „čo ešte vidieť v Istanbule“ určite zaraďte.

Je to všeobecne známa pamiatka, nič prevratné Vám tu neprezrádzam. No táto cisterna bola dlhšie zatvorená, reštaurovali ju a tu Vám ukazujem najnovšie zábery, aby som Vás navnadil. A tieto sú aktuálne– ide o neretušované originály, takže si viete ľahšie urobiť predstavu. Cisterna Yerebatan sa nachádza v totálnom strede Istanbulu - hneď vedľa Hagia Sofia (v staroveku najväčší kresťanský chrám sveta) a asi 10 minút peši od múzea, ktoré spomínam vyššie.

Sound and light show je trošku pokazená, ale podľa mňa túto technickú drobnosť napravia. Inak ide o úžasné dielo a ak už máte čo-to vo svete nachodené a rozumiete rokom, kedy cisternu postavili, je to unikát. Určite ide o jedno z najkrajších diel Byzantskej ríše a o najväčšiu cisternu, akú nájdete v Istanbule.

Cisterna Yerebatan slúžila v minulosti ako zdroj pitnej vody a obrovský podzemný priestor s 336 stĺpmi tu stojí vyše 1400 rokov. Nezabudnite si odfotiť tie s obrátenou hlavou Medúzy – ľahko ich nájdete, sú na konci cesty.

Obrovitánska cisterna na vodu bola pre mesto životne dôležitá a aj vďaka nej tu ľudia dokázali prečkať niekoľko obliehaní. Kráčame pomedzi stĺpy zapichnuté do vody a nechápeme, ako toto mohli vytvoriť ľudské ruky.

Viac sa dočítate inde, informácie sú všeobecne dostupné a nechcem sa tu opakovať. My aj v cisterne mávame  lokálneho sprievodcu, čo je lepšie, lebo takto sme „preskočili“ asi dvojhodinovú radu, ktorá tu dnes bežne býva. My sme nečakali ani minútu. Takto s lokálnym sprievodcom, bez čakania, viete s BUBO navštíviť cisternu na každom našom zájazde Istanbulom. Ušetríte čas plus uvidíte všetko potrebné a profesionálny sprievodca nám vždy všetko vysvetlí. Je to obrovský rozdiel iba tak ísť a mať niekoho kto Vám vysvetľuje na čo sa to pozeráte! 

Istanbul má tri letiská

Keď ste dlhšie v Istanbule, tak na ne narazíte. Povedal by som to takto: každý o nich vie, ale nikto si nikdy nenájde čas ich navštíviť. Ja som celú jednu cestu do Istanbulu zameral na ich návštevu. Priletel som na letisko Sabiha Gökçen a ubytoval som sa v štvrti Bostanci. Odtiaľto je cesta loďou Marmarským morom omnoho kratšia než z klasických destinácií, akými sú Eminönü či Karaköy.

Už cesta loďou je zážitkom a na Marmarskom mori to húpa viac než v Bospore. Z deviatich Princových ostrovov sa dá pohodlne doplávať na štyri, no ja sa rozhodnem navštíviť dva a hlavný čas stráviť na tom najväčšom - na Büyükada. Mnoho spoločností „obehne“ všetky ostrovy. Prvým od centra Istanbulu je „arménsky“ ostrov Kınalıada (Henový ostrov) vzdialený vyše hodiny rýchlejšou loďou. Burgazada (Pevnostný ostrov) je druhou zastávkou smerom od Istanbulu s bohatou históriou gréckych Cyperčanov, ďalej Heybeliada (Sedlová strecha), ktorý je tým najzelenším, a potom najväčší ostrov, ktorý Vám aj najviac odporúčam - Büyükada (Veľký ostrov). Ďalšie ostrovy, na ktoré však už nejazdia lode, sú Yassıada (Rovný ostrov), Sivriada (Špicatý ostrov), Kaşıkadası (Lyžičkový ostrov), Sedefadası (Perleťový ostrov) a Tavşanadası (Zajačí ostrov).

Už ako sa na Büyükada blížime k brehu, dostanú moju pozornosť nádherné paláce a vily s výhľadom na more. Princove ostrovy sa nenadarmo volajú princove a práve tu na Büyükada skutočne žilo mnoho členov kráľovskej rodiny, princezné a mnoho potentátov, ktorých si sem do luxusného vyhnanstva z Istanbulu jednoducho „odložili“. Stretávam staršiu noblesnú pani s perfektnou angličtinou vychádzajúcou z privátneho klubu. „Je tu pokoj a na dôchodok som sa sem späť presťahovala,“ vysvetľuje mi.

Hneď, ako vystúpite z trajektu, vpravo Vás čakajú lodičky, ktoré Vás odvezú na najkrajšiu pláž ostrova. Veď okúpať sa v Marmarskom (značne neznámom) mori je zážitkom. Na našom zájazde Turecko – all inclusive plávame cez obidva „konce“ tohoto mora cez Bospor, ale aj cez exotické Dardanely. Keď sa vydáte od trajektu vľavo, prídete do centra mesta, kde zabočíte vpravo a dostávate sa k hodinám, čo je hlavné námestie mesta. Pekné.

Na konci 19. storočia sa na ostrovy sťahovali bankári, britskí a francúzski obchodníci a veľvyslanci. Okolo je v starých domoch množstvo reštaurácií, kaviarní a barov. Cítite sa ako na riviére. Je tu taktiež tucet požičovní na bicykle, hoci ak ste tu v lete v tom teple, turisti využívajú skôr elektrické autobusíky.

Tradičné konské povozy už na Büyükada nestretnete. Elektrický autobusík zaplatíte cez tzv. Istanbul card a v najvyššej sezóne sa aj dosť načakáte. Za každú jazdu sa platí opäť a opäť vždy rovnaká suma a je jedno, či urobíte celé kolečko alebo vystúpite na prvej zastávke.

Ostrovy sa propagujú ako ekologický raj. Už za čias osmanských sultánov tomu tak bolo. No aj keď máte v meste európsky pocit, akonáhle ho opustíte, tak ekológia a starostlivosť o prírodu ostávajú iba v plánoch mesta. Pri ceste na najvyšší vrch ostrova nachádzam na zemi stovky papierov a je tu špina.

Na Princových ostrovoch našli mince ešte z čias Alexandra Macedónskeho a za čias byzantského cisára Justiniana II. na ostrove Büyükada v roku 567 vystavali palác a kláštor. V stredoveku postavili ďalšie kláštory, ktoré v roku 1204 vyrabovali nie moslimovia, ale IV. križiacka výprava. Do vyrabovaných kláštorov sa následne prisťahovalo grécke obyvateľstvo, ktoré tvorilo na ostrovoch vždy väčšinu, a preto tu budete mať pocit ako z európskeho luxusného letoviska.

Mojím cieľom bol najvzácnejší kláštor Ayia Yorgi, ktorý postavili vysoko v horách už v 10. storočí. Kostol je prezývaný aj Koudonas, z Gréckeho slova pre zvon. Legenda hovorí, že pastier, ktorý so svojim stádom oviec putoval po tomto kopci, začul zvony spod zeme. Keď začal kopať, našiel obraz svätého Juraja.

Musíme prejsť cez polku ostrova a potom pešo vyšliapať na vrch. Je strašne horúco a je to výkon. Prišli sme sem z Bostanci asi hodinu pred ostatnými trajektmi, no keď odchádzame, tak stovky pútnikov smerujú oproti nám hore a v tom teple sa pýtajú, ako ďaleko to ešte majú. Keby sme tu boli 23. apríla, na sviatok svätého Juraja, boli by tu desaťtisíce pútnikov. Pre mňa je zaujímavé, že väčšina pútnikov sú moslimky. Keď viete históriu a to, že Mustafa Kemal Atatürk, aj keď sa narodil v Solúne, po tom, ako porazil Grékov, ich vlastne vyhnal zo západného Turecka - z oblasti, kde predtým 3000 rokov žili, tak je to aj pochopiteľné. Grékov je tu dnes málo.

Okrem kostola a kláštora svätého Juraja sa na najvyššom vrchu ostrova (662 m) Yücetepe nachádza aj vysielač a veža, ktorá slúžila na monitoring požiarov. Je tu aj obrovská kaviareň asi pre tisíc pútnikov, a tak si dávame studenú vodu a turecký čaj. Je odtiaľto nádherný výhľad. Môžete si zobrať papierik a napísať si želanie, ktoré zavesíte na kríky v okolí „krížovej cesty“ a pridáte sa tak k tisíckam iných. No práve tieto zle uviazané papieriky robia v okolí spomenutý hrozný neporiadok.

Potom môžete zbehnúť dole, nasadnúť opäť na elektrický autobus, zastaviť sa na pláži okúpať sa a hajde do mesta na drink či zmrzlinu.

Princove ostrovy patria zároveň medzi najbohatšie štvrte Istanbulu s množstvom privátnych klubov.

Väčšina turistov sa prechádza vo štvrti Sultanahmed a Pera, no tu dnes najbohatší Istanbulčania nebývajú. Môj partner má kanceláriu v štvrti Avcılar, kde nájdete aj kempus Istanbulskej univerzity. Keď sa do Istanbulu budete vracať, prejdete aj zašité časti – ja to robím naschvál. No nakoniec zistíte, že tých TOP častí je iba zopár.

Istanbulská elita - lekári, vysokoškolskí učitelia, top právnici, úspešní podnikatelia – tí všetci sa zdržujú v štvrti Nişantaşı, ktorá sa nachádza medzi námestím Taksim a Beşiktaşom. Musím povedať, že som preto išiel raz z Taksimu peši k palácu Dolmabahçe, ale nič také prevratné som neuvidel. Je pravda, že chodníky na ulici Abdi İpekçi sú lemované kaviarňami, no viac sa mi páčila štvrť Bebek, ktorá sa vinie povedľa Bosporu a Vy máte pred sebou na jednej strane obraz jednej jachtičky vedľa druhej. Na druhej strane zasa predajňu Ferrari a hneď vedľa Rolls-Royce.

Etiler nie je známy iba najlepšími reštauráciami (napríklad Nusret) a barmi, ale aj luxusnými vilkami. Je to dosť ďaleko, lebo v Istanbule sú dopravné zápchy pravidlom, a tak z oblasti Galata idete nie polhodinu, ale skoro hodinu. Ulica Nispetiye Caddesi je však neuveriteľná, a takto ďaleko by ste taký veľký luxus rozhodne nečakali. Keby ste išli ešte ďalej smerom k Čiernemu moru, tak ďalšou luxusnou štvrťou dneška je Sarıyer.

Ideálnym miestom na život je aj oblasť Beyoğlu, domov slávneho námestia Taksim a bulváru Istiklal, kde sa BUBO klienti pohybujú ako doma. Ide o nóbl miesto na život. Beyoğlu je pomerne veľká časť mesta so 46 štvrťami a nachádza sa medzi cestami vedúcimi k Bosporu a Zlatému rohu. S nespočetným množstvom pasáží a trhov je Beyoğlu najlepším miestom na nákupy aj gurmánske zážitky, o ktorých píšem v blogu čo ochutnať v Istanbule.

Tento výlet odporúčam. Podobne, ako sa v New Yorku previesť kompou na Staten Island (odkiaľ sa začína New York Marathon). Väčšinu klasických prehliadok Istanbulu končím pri Egyptskom (koreninovom) trhu pri „Novej mešite.“

Tu je to na skok (100 metrov) na nábrežie Eminönü, kde si môžete vziať do ruky Balik Ekmek s citrónom, teda makrelu v chlebe (pozor, má kosti), prejsť popod Galatský most smerom k Bosporu a po niekoľkých sto metroch prídete k stanici, odkiaľ odchádzajú trajekty. Tá prvá smeruje do Kadıköy, a tak choďte ďalej. Druhá budova je už Vaša s jasným digitálnym nápisom Üsküdar. Musíte mať takzvanú „Istanbul card“, ktorú si kúpite buď v automate, alebo drahšie oproti v stánku, a tú si v automate nabijete (musíte mať bankovky – turecké líry). Ide to ľahko. Svieti tu jasne ďalší čas trajektu do Üsküdar a trajekty chodia pravidelne v polhodinových intervaloch.

Odporúčam odísť pred západom slnka a vychutnať si ho pri Dievčenskej veži. Tento nápad nie je až taký originálny a nebudete tu sami, ale asi ďalších desaťtisíc domorodcov. Trajekt vyjde zo Zlatého rohu, prepláva krížom Bosporom a už toto je samo o sebe paráda. Keď vyjdete z trajektu, dajte sa vpravo a po nábreží idete kilometer a pol. Je to taká pekná prechádzka po promenáde, kde môžete pozorovať ľudí. Oproti Dievčenskej veži cez cestu je luxusná veľká reštaurácia, alebo sa iba tak posadíte na množstvo „schodov“ – stupňov a vychutnávate si atmosféru. Dievčenská veža je na tomto ostrovčeku už veľmi dlho, vraj tu niečo stálo už v roku 408 p.n.l. V roku 1453 tu mala Benátska republika svoje kasárne a následne vežu prerobil Mehmed Dobyvateľ. Dnes sa veža reštauruje.

Meno dostala podľa legendy, kedy kráľovi vyveštili, že jeho krásnu dcéru presne na 18. narodeniny poštípe had a ona zomrie. Preto dal kráľ dcéru zavrieť do tejto veže na Bospore. Na 18. narodeniny dostala dar - košík s ovocím. A, áno, bol v ňom had...

Nemusíte tu čakať do západu slnka, ale choďte naspäť skôr a západ môžete zažiť na trajekte cestou späť. Po samotnom západe slnka sa nebo sfarbí načerveno a v štvrti Sultanahmed, ktorá je teraz smerom na západ, do toho trčia štíhle minarety, alebo viac vpravo Galatská veža... Ide o jeden z najkrajších pohľadov na Istanbul a vrelo Vám ho odporúčam.

Keď pôjdete trajektom späť, tak do hotelov v štvrti Sultanahmed choďte do Eminönü. Ak bývate v Pera, tak do Karaköy (a využite zubačku Tunel). Ak na Taxime, tak do Kabataş (potom je to však strmo hore) a ak ste v Ritzi, Swissoteli, Shangri-la, Four Seasons či Kempinskom, tak do Beşiktaşu a potom taxíkom.

Pre fanúšikov Instagramu nič nové. Dve farebná susedské štvrť Balat a Fener sa v ostatných rokoch dostali na obrazovky mobilov mnohých turistov. Dôvodom sú jednoduché, ale fotogenické atrakcie (viď moje fotografie nižšie).  My sme sem chodili už predtým, hlavne kvôli obchodíkom so starožitnosťami a na čajíček v prirodzenej neturistickej atmosfére. Pamätám si, že okrem obchodíkov tu boli iba zničené polorozpadnuté domy a predávali sa tu drogy. Bežný slušný turista sem nikdy nevstúpil.

Pre mnohých však bude dnes bývalá židovská štvrť pozitívnym prekvapením. Musím povedať bývalá, lebo väčšina židovského obyvateľstva sa, hlavne po hrozných rokoch (1955), presťahovala do Izraela. Nechcem sa tu rozpisovať, ale pozrite si sériu na Netflixe s názvom The Club. Je to o židovke, ktorá bola dlho vo väzení a jej brata a otca - boháča Turci uväznili a zabili.

Je zaujímavé, že po víťazstve Mehmeda II. nad kresťanmi boli práve Osmani tými, kto Židov v Istanbule vítali s otvorenou náručou. Po reconquiste v roku 1492 v Al-Andalus a po podpísaní takzvaného dekrétu z Alhambry sultánom Bayazidom II. prišli do Istanbulu tisíce prevažne sefardských Židov. Dokonca im osmanský sultán zaplatil presťahovanie sa zo Španielska.  Do dnešných dní vo štvrti Balat nájdete španielske mená. „Medzi židmi mám mnoho kamarátov, robia biznis medzi sebou. No sú fajn,“ hovorí mi Ozant, ktorý má zase značné grécke korene.

Židovská štvrť Balat aj grécka štvrť Fener ležia na západnej strane Zlatého rohu jedna vedľa druhej. Zlatý roh je uzatvorený záliv, ktorý vychádza z Bosporu, ktorý je zasa prielivom medzi dvomi morami - Marmarským a Čiernym.

V Balate sa nachádzalo až 18 synagóg a v 17. storočí si cestovatelia spomínajú na štvrť ako na najšpinavšiu a najmenej hygienickú časť mesta. Dnes šliapete do kopca, na šnúrach sa suší bielizeň, domý sú užšie a farebnejšie a rastie na nich brečtan a iné rastlinstvo. Je to príjemné a opäť "iný Istanbul."

Vo Feneri musíte navštíviť miesta ortodoxnej cirkvi. Po páde Konštantínopolu sa patriarchát ortodoxnej cirkvi mnohokrát sťahoval, až sa napokon v roku 1602 presťahoval do Kláštora sv. Juraja, sem do Feneru, kde sídli dodnes. Okrem tohoto miesta je tu ešte hore na kopci stredná škola. V roku 1881 sa zišlo niekoľko mocných galatských bankárov, aby túto školu postavili hneď za patriarchátom. Obrovská budova je viditeľná aj z druhej strany Zlatého rohu. Vo Feneri aj Balate sú fajn farebné uličky ako napríklad Merdivenli Yokuş a v oboch štvrtiach kaviarničky a nemusí to byť zrovna rožný Naftalín.

Nie za sultána Ahmeda, ktorý postavil Modrú mešitu, ale za sultána Sulejmana vládli Turci nad najrozsiahlejšou krajinou. Konkurovali takto Rímskej ríši a Osmanská ríša bola na svojom vrchole. Sulejman Nádherný musel byť veľkým mužom a na jeho mešite „Sulejmanova mešita“ to jednoznačne vidieť. Je staršia než Modrá mešita a staval ju celebritný osmanský architekt Mimar Sinan.

Sulejman si evidentne vedel vybrať ľudí. O architektovi budete v Istanbule počuť množstvo historiek. Ako sa na neho robotníci sťažovali, že nič nerobí, iba sedí v prostriedku nedostavanej mešity, a oni nevedia ako ďalej. Keď k nemu rozzúrený sultán prišiel, videl, že nesedí v pokoji, ale že sa hýbe a kníše z boku na bok. V hlave staval najkrajšie dielo sveta, najkrajšiu mešitu na našej planéte s jedným obrovským priestorom vo vnútri.

Raz prišiel na stavbu chlapec a kričal, že minaret je nakrivo a robotníci ho vyhnali, nech neotravuje. No Mimar Sinan na neho zakričal, chytil ho za ruku a poprosil ho, aby spoločne skontrolovali minaret. On vyjde hore na minaret, spustí šnúru so závažím a chlapec povie, ktorým smerom majú minaret posunúť. Chlapec to urobil a Mimar Sinan mu prisľúbil, že narovnajú minaret podľa neho. „Majstre, prečo ste toto urobil? Veď to je hlúposť, stavali sme rovno, ten chlapec nemá pravdu.“

„Viem, že nemá, ale keby sme ho vyhnali celá štvrť by vedela, že staviame šikmý minaret. Teraz budú všetci vedieť, že je rovný.“

Sulejmana poznáme z bitky pri Moháči (1526), kde porazil lepšie vyzbrojené vojsko európskych ťažkoodencov. Bitka sa uskutočnila na hranici Maďarska a Chorvátska v bažinách pri Dunaji a zúčastnili sa na nej aj francúzski obávaní rytieri. Na uhorskom tróne bolo dieťa bez rešpektu - Ľudovít II. Jagelovský a keď tvrdíme, že pri našej demokracii je treba lídra, tu je vidieť, ako veci dopadnú. O Moháči sa hovorí aj ako o fiasku. Sulejman vyhral, Uhorsko sa rozpadlo a Turci ovládli na stáročia značnú časť Európy.

Do mešity sa dostanete peši z Veľkého bazáru asi za 10 až 15 minút príjemnou prechádzkou po rovine. Z terasy pred mešitou je prekrásny výhľad na mesto. Vedľa mešity je cintorín s hrobom sultánov, ale aj milenky Sulejmana, ktorá sa volala Roxelana (Hürrem) a bola to vášnivá červenovlasá ukrajinsko-poľská kresťanka s veľkým srdcom.

Po tom, ako si prezriete mešitu, zbehnite von druhou stranou a zastavte sa na šišu, ktorú tu v Turecku volajú huka. Hneď dole vedľa prvej strešnej reštaurácie s hukou je hrobka spomínaného architekta Mimara Sinana. Pokračujte strmo dole cestičkami a po schodoch a do ďalších 15 minút ste pri najkrajšom bazári Istanbulu - pri Egyptskom (koreninovom) trhu. Ide o krásny okruh, ktorý vždy v Istanbule zrealizujem.

I. Galatská veža

Klasikou je Galatská veža a ak ste ešte nikdy v Istanbule neboli, odporúčam vyjsť hore hneď. Galatská veža postavená Janovčanmi v roku 1348 je ideálnou prvou zastávkou. Vyjdete hore výťahom (dole sa ide pešo) a z kedysi najvyššej budovy mesta (66,9 m), ktorá je lokalizovaná na kopčeku, a tak ju odvšadiaľ vidieť. Vy teda taktiež vidíte všade a o Istanbule si urobíte svoj obraz. Kde je Zlatý roh? A kde Bospor? Ktorým smerom je Čierne more a ktorým Marmarské? Kde sa nachádza Topkapi, Hagia Sofia, Modrá mešita a Sulejmanova mešita? Kadiaľ viedla 30 tonová reťaz, ktorá strážila vyše 7 storočí vstup do Zlatého rohu? Všetko odtiaľto vidíte ako na dlani.

II. Sulejmanova mešita

Milujem výhľady od Sulejmanovej mešity. Najúspešnejší Osmanský sultán, za ktorého vlády bola Osmanská ríša rozlohou najväčšia, si dal postaviť mešitu na nádhernom mieste. Je to iba trošku od ruky a ja Vám odporúčam podniknúť tu cestu a dať si trošku námahy.

Z terasy pred mešitou je skutočne prekrásny výhľad smerom na štvrť Pera krížom cez Zlatý roh a aj na ázijskú stranu krížom cez Bospor. Je tu množstvo kaviarní so šišou, ktoré tu volajú huka, a tak si objednajte čajík, huka, k tomu sladučké künefe (slaný syr s medom) a trošku sa pokochajte okolím.

III. Luxusný bar Mikla

Totálnou bombou, aj keď to trošku ide do peňaženky, sú výhľady z reštaurácie Mikla. Je to luxusná reštaurácia. No majú tu aj bar a cena za koktejl je znesiteľná a fľaštička vína je tu už od 40 eur.

IV. Büyük Çamlıca

Keď máte radi výhľad z mrakodrapu, tak 236-metrový Sapphire môže byť vašou voľbou. No lepšie je nové dominanty mesta navštíviť na vrchu (Büyük) Çamlıca (262 m.n.m.), ktorý je ideálnym miestom pre panoramatický výhľad na Bospor a Marmarské more. Ide o najväčšiu mešitu krajiny Grand Çamlıca Mosque a o najvyššiu vyhliadku mesta, ktorou je Çamlıca Tower. Dá sa povedať, že ide o veľdielo nového „sultána“, prezidenta Recepa Tayyipa Erdoğana. Na Büyük Çamlıca je veľa reštaurácií, kaviarní a zariadení. Je to nielen krásna istanbulská vyhliadka, ale aj správne miesto, kde si môžete dať drink so svojimi blízkymi. Odporúčam navštíviť očarujúci výhľad z kopca Çamlıca pri západe slnka. Ako tma zostupuje, objavujú sa svetlá mesta.

V. Prístav Ortaköy

Ak bývate napríklad v hoteli Kempinski, nemáte to ďaleko na Ortaköy pier (Ortaköy İskele Meydanı), ktorý mnohí Istanbulčania radi vyhľadávajú a považujú za krásne miesto. Je to pri mori, a tak nespĺňa podmienku veľkého výhľadu, ale musel som ho tu z dôvodu popularity spomenúť. Mešita Ortaköy z roku 1854 je očarujúca svojou neobarokovou architektúrou a ponúka jedinečný nočný pohľad na anatolskú stranu a Bospor.

Istanbul je nekorunovaným hlavným mestom Turecka, naplnený pamiatkami je miestom, ktoré akoby ani nebolo z tohto sveta. Ak ho navštívite po prvý raz - odporúčam s profesionálmi, ktorých v BUBO rozhodne nájdete – tak sa stanete razom od Istanbulu závislými a budete sa sem vracať opäť a opäť. Ochutnať život naplno, žiť ako princezná a sultán. Ak Vám tento blog priniesol zopár tipov, lajknite moje snaženie a dajte vedieť desiatim (OK, robím si srandu) kamarátom.

Vidíme sa na cestách, priatelia!

PS: o tom, kde sa v Istanbule ubytovať, napíšem nabudúce.

Čo v Istanbule ochutnať -gurmánstvo

A ja opäť snívam o tom, ako sa v Istanbule znovu ocitnem. Toto mesto si človek nedokáže nezamilovať.