Ako vyzerá štúdium a život na Bali

Selamat datang di Bali

Ako mladý chalan som si splnil svoj cestovateľský sen a išiel som na dovolenku na Bali. Bol som pubertiak, keď som pozeral katalóg po tom, ako som videl film Jedz, modli sa a miluj s Juliou Roberts. Pamätám si, že som ho sklamane zavrel, pretože Bali bola vtedy pridrahá destinácia pre 15-ročného chalana. No keď som mal 24, tak sme s priateľmi neváhali a odišli na tento magický ostrov na celé 3 týždne. No a Bali mi učarovalo natoľko, že keď som sa vrátil do Európy, hľadal som cestu, ako sa tu trvalejšie usídliť.

Otvoriť si reštauráciu? Príliš drahé! Na to, aby ste mali biznis na Bali a otvorili si niečo ako naše s.r.o., potrebujete asi 120 000 eur, v prípade a.s. musíte na území Indonézie prefinancovať 1 000 000 eur! Toto neprichádzalo do úvahy, tak som išiel na ambasádu Indonézie a spýtal som sa, čo môžem urobiť pre to, aby som tam mohol aspoň na chvíľu žiť.  Pani ambasádorka mi dala leták o projekte DARMASISWA. Je to projekt ambasády po celom svete a môžete sa prihlásiť na ročný štipendijný program a študovať jazyk, tanec alebo tradičnú medicínu.

Ja som si vybral jazyk a keď som odovzdával papiere, samozrejme, s veľkými očakávaniami, tak pozrela na mňa a povedala: „Neverte si príliš, preferujeme študentov a prijímame len ôsmich. Momentálny počet záujemcov je 380“. Sklamane som sa na ňu pozrel a s jej slovami pri odchode z ambasády som sa s tým nevedel zmieriť. Už som začal zabúdať na Indonéziu, keď mi zrazu zazvonil telefón a zavolali ma na pohovor, nakoľko ich zaujal môj dôvod, prečo študovať. Dlhé roky pracujem s deťmi z detských domovov a viem, že v Indonézii sú naozaj katastrofálne podmienky pre tieto deti. Až také, že tie deti nemajú ani len rodný list.

Pohovor dopadol vcelku fajn, ale opäť prišiel čas, keď všetko stíchlo a nik sa neozýval. Opäť som si povedal, že netreba nič očakávať. No a o 3 mesiace prišiel email: STE PRIJATÝ NA UNIVERZITU STIBA V DENPASARE, GRATULUJEME. Môj život sa otočil o 180 stupňov. O 3 mesiace som mal letieť. Pracoval som pre prestížnu firmu na riečnych lodiach, mal skvelý plat a kontrakt so Švajčiarskom. Mal som čo stratiť, ale nezaváhal som. A spravil som dobre.

Dnes pracujem pre BUBO a všetky krásy a zážitky rozprávam svojim klientom. Spoločne prechádzam s nimi od Sumatry cez Jávu až po moje milované Bali. Prípadne im dávam tipy na dokonalý relax a najlepšie pláže na zájazde Jedinečné Bali. A aj práve vďaka môjmu rozhodnutiu som sa do BUBO dostal. Ešte dnes si pamätám, ako som v Amede (východná časť ostrova Bali) vypísal dotazník online a skočil šípku z lode do oceánu a povedal si: „Možno ma zoberú“. A zobrali!

Ostrov Bali

Magický ostrov Bali. Ostrov bohov a démonov. Jediný ostrov Indonézie, na ktorom dominuje hinduistické náboženstvo. Ostrov preslávený nádhernou Juliou Roberts a charizmatickým Javierom Bardemom. Ostrov vysokých vĺn, čierneho piesku a štipľavého jedla. Niektorí hovoria o raji na zemi.

A Bali naozaj rajom je. Samozrejme, je tu veľa pravidiel, ktoré treba dodržiavať, ale áno. Môžeme povedať, že je to raj so všetkým, čo by mal raj mať. Bali je súčasťou Indonézie ako jeden zo 17 000 ostrovov tejto rozľahlej krajiny. A môj príbeh začal v jeho hlavnom meste Denpasar.

Po niekoľkých dňoch na tomto ostrove som si zvykol, že život ľudí je spojený s bohmi a démonmi z hinduistického náboženstva. Bali je jedinou oblasťou Indonézie, kde prevláda hinduizmus. Až 90 % obyvateľov sa hlási k hinduizmu. Ľudia veria v karmu, a tak sa aj k životu stavajú. Málokedy stretnete Balijčana, ktorý by sa mračil. Tu vám ľudia aj “nie” vravia s úsmevom. Balijčania vstávajú naozaj veľmi skoro, nakoľko takmer každý deň je dňom, kedy treba velebiť nejakého boha či démona. Darovať mu obety či modliť sa, aby sa boh nenahneval, alebo aby démon nespôsobil nejakú neplechu, ba nebodaj nešťastie.

Poväčšinou uvidíte na zemi pred domami Balijčanov malé štvorcové tabuľky vyrobené z bambusu s veľmi dôsledne poukladanými kvetmi, ryžou a inými darmi. Tieto tabuľky sa nazývajú Canang Sari. Umiestňujú ich naozaj všade, na kapoty áut, nad koleso motorky, pred dom, prácu, všade tam, kde by sa mohol objaviť rozzúrený démon nešťastia (Barong), a namiesto toho, aby niekomu ublížil, si zoberie niečo z obety a odíde preč.

Hrozná doprava na Bali

O mne je známe, že jedná z vecí, ktoré nemám, je práve vodičský preukaz. Na Bali toto nie je problém. Na polícii som jeden za menší poplatok obdržal, požičal si motorku a bolo. Musím priznať, že som bol najlepším šoférom z triedy. Pravdepodobne preto, že na balijských uliciach neexistujú pravidlá. A ten, kto by ich chcel zaviesť, neuspeje. Napríklad, ak niekto na vás zabliká, určite by ste to pochopili, že môžete ísť. Nie!

Na Bali to znamená, že on ide. Takisto je to s trúbením. Spätné zrkadlá tu nikto nepoužíva. Stačí, že zatrúbite, ak idete niekoho obiehať. Niekedy môžete ostať vo veľkej kolóne. Vtedy sa treba dostať na chodník a vozovku si rozšíriť. Presne tak. Ulice sú na Bali elastické. Takisto aj čas. Ak sa máte s niekým stretnúť napríklad o piatej, znamená to, že o piatej len idete z domu. Takto to na Bali chodí. Čas a ulice sú elastické.

Do školy sme chodili vždy na deviatu, ale keď sme prišli na desiatu, nikto nám nevynadal alebo nedal poznámku. Len sa vždy usmiali, pozdravili a ukázali na stoličku so slovami: „Silakan duduk“. Podľa mňa učitelia vedeli, že Bali je príliš krásne na to, aby sme chodili do školy, a preto nám vždy odpustili tie predĺžené víkendy, ktoré sme si spravili poza školu.

Ceremónie ako súčasť života

Ceremónie. Ak pôjdete niekedy na Bali a budete brázdiť uličky dedín, niekedy sa vám stane, že ulica je zatvorená. Vždy tam stojí tabuľa s oznamom „Ada upacara“ (prebieha ceremónia). A toto je tiež vec, ktorú treba prijať. Náboženstvo je tu naozaj nadradené akémukoľvek inému úkonu dňa. Takmer každý deň je zasvätený inému bohovi. Priemerný plat balijčana je okolo 200 eur a z toho takmer 30 percent minie peniaze na rôzne ceremónie, vonné tyčinky, kvety či dopravu do posvätných chrámov.

Upacara vám môže naozaj skomplikovať život. Napríklad keď celý deň surfujete, ste unavení a premrznutí z hodín v oceáne a po ceste zastihnete dážď. To by bolo celkom ok, pokiaľ nezistíte, že na diaľnici prebieha upacara za bezpečnú jazdu na motorke. Pol dediny venuje svoje tance, modlitby práve démonovi, ktorý je zodpovedný za nehody. A vy stojíte v kolóne áut a motoriek a viete, že najbližšiu polhodinku sa nepohnete. Nebudem vám radšej hovoriť príbeh o tom, ako som veľmi túžil ísť v tom daždi premoknutý a uzimený na malú potrebu.

Dnes už neštudujem na Bali, ale vraciam sa sem ako domov aj s našimi BUBO klientmi. Lovíme tu zážitky a tým, že rozprávam po indonézsky, dá sa povedať, že mám výhodu. Minimálne pri zjednávaní cien. Ozaj, to som vám ešte nepovedal. Indonézia, špeciálne Bali, je známa tým, že musíte zjednávať. Stačí povedať vetu: "Bisa tawar?" a začne sa úžasná hra "kto z koho".

Vašou úlohou je zjednať daný produkt na 35 percent z ponúknutej ceny. Samozrejme, s citom. Stále treba brať do úvahy, že Bali je od turizmu závislé a netreba príliš tlačiť na pílu. Veď zopár centov snáď nikoho z nás nevytrhne z biedy, no pre lokálcov to môže znamenať jedlo na celý deň. Zjednávanie treba brať ako hru. A keď raz niečo zjednáme, nepatrí sa si to rozmyslieť. 

Je skvelé mať prácu snov a sprevádzať ludí po miestach, kde som chodil ako študent. Jedno z miest je aj Tirrta Empul, takzvané posvätné kúpele. Nachádza sa tu aj starý banyán, vždy sa k nemu rád vraciam. Hinduisti veria, že banyány sú posvätné. Nielen hinduisti ale aj budhisti, veď práve pod jedným z banyánov osvietilo aj veľkého Siddhárthu - známeho ako Budha. Ale to je iný príbeh. V tomto blogu vám chcem priblížiť jeden zaujímavý deň na Bali, aký nikde inde na svete nenájdete.

Nyepi - Deň ticha na Bali

Na tento deň sa snáď teší každý Balijec. Deň Nyepi, balijský Nový rok a zároveň deň, kedy sa odpojí elektrina, uzavrie sa letisko, obchody, reštaurácie. Každý rok je to iný dátum, no spravidla padá na mesiac marec. Každý je v tento deň doma, nesmie svietiť ani sviečkami. Je to moment, ktorý je novým začiatkom. Tým, že večer je na celom ostrove absolútna tma, domáci, ale aj turisti, sú vo svojich domovoch či hoteloch absolútne ticho a môžu si napíklad vychutnať nočnú oblohu, ponoriť sa do seba, prejaviť vďaku Zemi a pripraviť sa na nový začiatok - znovuzrodení, očistení.

My s mojimi priateľmi sme sa chystali tráviť deň Nyepi v Amede. Amed je malá rybárska dedinka na východe ostrova. Na tomto mieste sme trávili snáď každý víkend, aj keď cesta na skútri z Denpasaru trvá cez vyše dvoch hodín, no pokiaľ sa chcete vyhnúť turistom, radi lovíte ryby, obľubujete potápanie či ste fanúšikom reggae, tak táto dedina je pre vás perfektným miestom. Na Nyepi sme si rezervovali pomerne pekný hotel aj s bazénom, pripravení stráviť prvý deň na Bali zavretí doma, v tichu a tme.

Naši balijskí priatelia nás ako jediných “Bule” (nebalijčan) pozvali do ich súťažného tímu bojovať a súťažiť večer pred Nyepi počas ceremónie Ogoh-ogoh, ktorej súčasťou je prezentácia obrov, démonov o prestíž a uznanie od obyvateľov Amedu. Na túto ceremóniu sa celý ostrov pripravuje niečo vyše mesiaca. Ich úlohou je v každej dedine či meste sa rozdeliť do tímov a postaviť obrovského Ogoh-ogoh, démona z papiera, sádry, lepu a dreva.

Večer pred Nyepi sa jednotlivé tímy prezentujú a na veľkých podstavách nesú démona, dynamicky ním kníšu do strán a do Ogoh-ogoh, ktorý je dutý, chytajú démonov. Keď sa obor naplní démonmi, vlečú na svojích pleciach Ogoh-ogoh na dohodnuté miesto, kde sa spáli a s ním aj démoni vnútri neho.

Keď slnko zašlo, obyvatelia obce Amed sa stretli na slávnosti, pomaľované tváre tímov odzrkadlovali víťazstvo. Každý tím, odetý v inom drese, si niesol obra. Postupne sa striedali a v strede provizórneho pódia svojich obrov prezentovali a lákali do jeho útrob démonov. Keď sme prišli na rad my, náš tím na čele s Ketutom pozdvihol nášho obra. Niesli sme ho dobrý kilometer, mávali ním do strán a dav burácal. Všetci pili Arack, domáci vyrobený alkohol z kokosového stromu, ktorý môže mať až 50 % alkoholu, zabávali sa a užívali si posledný deň v roku.

Po mnohých prestávkach sme dorazili na kraj lesa, kde bola obrovská priepasť. Obri tímov pred nami už horeli a videl som, ako ich horiacich hádžu do jamy. Myslím si, že každý z nás v tej jame s horiacim Ogoh-ogoh pochovával svojich démonov a veril v lepší a krajší zajtrajšok.

Zábava pokračovala až do rána. Ľudia spomínali, pili a jedli. Každý ponúkal každého, tancovali sa rôzne tradičné tance. Väčšina žien sa starala o ryžu a naberali ju kopcom na taniere. Muži napichovali mäso na Sate (niečo ako špíz) a grilovali. Keď som sa rozhliadol, na celej ulici bol ruch a zábava. No ako sa blížila piata hodina, ľudia sa začali lúčiť a odchádzať do svojich príbytkov, pretože po šiestej ráno nastáva Nyepi - Deň ticha. Na ulici nesmie byť nik. Pretože démoni, ktorí unikli Ogoh-ogoh, sa stále môžu potulovať po ostrove, no ak zistia, že na ostrove už nik nie je, odídu preč.

Nejde len o zábavu

Dňu ticha predchádza mnoho rituálov a povinností, ako je napríklad návšteva posvätných kúpeľov Tirta Gangga. Ide o kúpele, kde sa domáci umývajú pod tečúcou vodou z malých fontánok. Pri každej sa počas umývania modlia, ďakujú, alebo ich žehnajú. Fontány sú rozdelené pre živých, no aj pre mŕtvych, preto musíte mať pri prvej návšteve so sebou guida, ktorý vás prevedie. Od každej fontány sa presúvajú k ďalšej a za ucho si po modlitbe dávajú vždy určitý kvet, ktorý má význam.

Ja som Tirtu Ganggu navštevoval každý mesiac. Je to nádherné miesto nabité energiou a vždy, keď keď som mal túžbu utíšiť sa, či upriamiť moje ciele alebo len sa duchovné očistiť, zašiel som sem a vždy som našiel rovnováhu a jasnejšiu myseľ. Pri slávností Nyepi je Tirta Gangga sprístupnená len domácim, pretože sa tam musí prestriedať celý ostrov po jednotlivých územných celkoch v rozmedzí jedného týždňa. Keď sa ukončí rituál posvätného kúpanie, čaká ich návšteva najväčšieho chrámu - Besakih Mother temple.

Chrám Besakih

Tento chrám je najduchovnejším miestom na celom ostrove. Je to komplex 23 chrámov rozkladajúcich sa na 3 km štvorcových. Tým, že je Besakih pre Balijcov posvätný, sú miesta, kde sa dostanú len domáci. Tým, že som tam študoval, mala naša trieda to šťastie sa zapojiť do tohto rituálu a skutočne na vlastné oči vidieť, s akou pokorou a vďačnosťou domáci niesli svoje obety a prijímali požehnanie.

Atmosféra celého obradu bola seriózna a počas obradu medzi veriacim davom chodila staršia žena a starou balijštinou žehnala zúčastnených a svätila nás vodou. Na konci rituálu sme dostali červený náramok ako symbol, že sme absolvovali púť do Chrámu Besakih a na záver nám prilepila ryžu na čelo a krk.

Všetky tieto miesta, rituály a tradície sa viažu na deň Nyepi. Každý Balijčan musí absolvovať túto púť a ja som nesmierne vďačný, že som si ulovil takýto zážitok. Mal som možnosť byť prijatý medzi domácich, pobývať v ich príbytkoch, učiť sa od nich, ako prijímať život s pokorou a uvedomiť si, že možno každý sme iný, hovoríme inými jazykmi či sa modlíme k iným bohom.

Niečo nás spája, a to je ľudskosť a láskavosť. My v BUBO s pokorou brázdime svet a zdieľame informácie, že svet je krásne miesto. Poďte do toho s nami, poďte s BUBO spoznať svet.