Veľká päťka alebo 25 zvierat pre rok 2025

Gorilla beringei beringei

Najväčší žijúci primát, ktorý sa dlhé roky ukrýval pred zrakmi Európanov. Pri objavovaní Afriky medzi domácimi kolovali historky o obrovskom lesnom človeku, ktorý napadá dediny a zabíja ľudí. Až v roku 1903 sa Paulovi Matschiemu po prvýkrát podarilo tohto tvora pozorovať a popísať. V roku 1967 sa do Rwandy vybrala biologička Dian Fossey, ktorá mala za úlohu gorily študovať. Tak sa zblížila s rodinou Susa, až jej dovolili zúčastňovať sa na ich každodennom živote a dotýkať sa ich. Projekt, ktorý začala pokračuje dodnes a ochrana goríl v Rwande je aj vďaka tomu na vysokej úrovni.

Podľa posledných prieskumov populácia týchto ľudoopov stúpa a momentálne sa hovorí o viac ako tisíc jedincoch. Dospelý samec váži v priemere 195 kg a vzpriamený meria 168 cm. Samice vážia približne o polovicu menej a merajú 140 cm. Žijú v rodinných skupinách, kde je väčšinou dominantný samec s háremom asi desiatich samíc. Veľké skupiny majú až štyridsať členov, v takejto rodine je viac striebrochrbtých samcov - dospelých jedincov. Aj v tomto prípade je tu však iba jeden dominantný, ostatní sú submisívni.

Mladé samce okolo jedenásteho roku života sa oddeľujú od skupiny a zakladajú si vlastnú. Samice opúšťajú svoju rodinu okolo ôsmeho roku života. Vtedy sa pridávajú k inej rodine alebo potulujúcemu sa mladíkovi a zakladajú novú rodinu. Samice sú gravidné osem a pol mesiaca a spravidla rodia jedno mláďa. Vo svojom teritóriu sa pohybujú po zemi a na noc si stavajú hniezda na zemi alebo na stromoch. Sú takmer výhradne vegetariáni.

Lycaon pictus

Je to jedna z najohrozenejších šeliem sveta. V minulosti sa pes hyenovitý vyskytoval v celej savanovej až púštnej subsaharskej Afrike, no okrem malých ostrovčekov bol v západnej a severovýchodnej Afrike vyhubený. Najväčšie jeho populácie dnes žijú v krajinách Botswana, Zimbabwe a Namíbia. Celkový počet psa hyenovitého v celej Afrike je na úrovni približne 6 600 jedincov a neustále klesá. Jeho najväčšou hrozbou je strata jeho prirodzeného prostredia.

Psy hyenovité žijú v rodinných skupinách až do štyridsať členov. Chodia spoločne na lov a patria medzi najúspešnejšie šelmy. Svorku vedie dominantná samica, ktorá svoje schopnosti odovzdáva jednej zo svojich dcér. Majú silný sociálny a spoločenský pud a celá svorka sa dôsledne stará o všetky mláďatá, staré a zranené jedince. Žijú v norách a na lov vyrážajú väčšinou za svetla. Sú to skvelí vytrvalostní bežci a so svojou dokonalou organizáciou korisť jednoducho uštvú. Nakoľko sú ohrozované zo strany leopardov, levov a hyen, naučili sa korisť rýchlo skonzumovať.

V tejto, až despotickej spoločnosti, však existuje aj náznak demokracie. Jednotlivci kýchaním "hlasujú" o určitých rozhodnutiach, ako je spoločný odchod z miesta odpočinku a podobne.

Dospelý pes hyenovitý meria v kohútiku do 75 cm a váži do 35 kg. Pári sa iba dominantná samica, ktorá je schopná každý rok doslova vyprodukovať novú svorku. Porodí až šestnásť mláďat v jednom vrhu, čo je najviac zo všetkých psovitých šeliem. Vzhľadom k náročnosti uživiť takú veľkú svorku má však samica maximálne dva vrhy za rok. Vo všeobecnosti sú psy hyenovité veľmi plaché a ťažko ich nájsť, nakoľko sú agilné a rýchlo sa pohybujú krajinou.

Rhincodon typus

Je najväčšou žijúcou rybou. Spolu so žralokom obrovským a veľkoústym sú to jediné žraloky živiace sa planktónom a krylom. Ulovený jedinec žraloka veľrybieho bol prvýkrát popísaný v roku 1828 v juhoafrickej zátoke Table Bay pri Kapskom meste. Vyskytuje sa v teplých moriach a oceánoch na celom svete. Nemá rád vodu s teplotou nižšou ako je 21°C. Živí sa filtrovaním vody bohatej na kryl, odkiaľ aj pochádza jeho druhové meno – veľrybí. Tlamu má až 1,5 m širokú, s 300-350 radami malých zúbkov a dvadsiatimi filtrovacími „poduškami“. Jeho koža je až pätnásť centimetrov hrubá. Kvôli svojej potrave sa zdržiava väčšinou pri hladine alebo pár desiatok metrov pod ňou. V ojedinelých prípadoch boli veľrybie žraloky zaznamenané v hĺbke až 1800 metrov pod hladinou.

Veľmi málo sa vie o ich živote, párení a rodení mláďat. Párenie bolo dvakrát pozorované pri ostrove St.Helena a jeden neúspešný pokus bol nafilmovaný z lietadla v roku 2019 v Austrálii. Samice si vedia „odložiť“ spermie samcov na dlhšiu dobu a mláďatá tak rodiť postupne. V jednej takejto „várke“ môže byť približne tristo mláďat, každé meria 40-60 cm. Tieto žraloky sú vajcoživorodé, to znamená že samica má v sebe vajíčka, z ktorých sa tesne pred pôrodom alebo počas neho vyliahnu mláďatá. Väčšinu času trávia osamote, na obľúbených miestach počas kŕmenia sa stretáva niekoľko jedincov. Najväčšie zhromaždenie týchto žralokov bolo zaznamenané pri pobreží Yucatanu v roku 2011, kde sa ich stretlo viac ako štyristo. Dospelý žralok veľrybí dosahuje v priemere dĺžku desať metrov a váhu deväť ton. Najväčší zaznamenaný jedinec meral 12,65 metrov a vážil 21,5 tony, sú ale informácie aj o exemplároch až osemnásť metrov dlhých. Nie je presne známa dĺžka života týchto žralokov, väčšinou sa uvádza 70-100 rokov, s možnosťou že sa dožívajú aj viac ako stotridsať.

Mandrillus sphinx

Je najväčšou pravou opicou. V minulosti bol radený do rodu paviánov, novšie výskumy však zaradili tieto mohutné zvieratá do samostatného rodu a čeľade mangabejovitých. Jeho jediným príbuzným je dril, ktorý má miesto výskytu severne od mandrila. Ten žije v tropickom pralese konžskej panvy. Najväčšia časť populácie žije v Gabune, ďalej zasahuje do Konga, Kamerunu a malá populácia žije aj v Rovníkovej Guinei a juhovýchodnej Nigérii. Žijú vo veľkých skupinách, často niekoľko 100 jedincov. Najväčšia pozorovaná tlupa v národnom parku Lopé v Gabune mala viac ako 1300 členov. V rámci skupiny je niekoľko dominantných samcov, ktorí sú nápadne odlišní od samíc a ku skupine sa pripájajú v dobe párenia. Sú najvýraznejšie vyfarbení spomedzi všetkých cicavcov, s výrazne červeno-modrým sfarbením na tvári a dúhovými farbami na zadnej časti. Jediným skutočným predátorom je leopard, ktorý zaženie skupinu do stromov. Silné samce ostávajú na zemi a postavia sa na odpor aj tejto šelme. Väčšinu času trávia na zemi, pričom sa chodia nakŕmiť do korún stromov oveľa častejšie ako zvyknú paviány. Sú všežravci, veľkú časť potravy tvorí ovocie a hmyz. Doba párenia je od júla do septembra a doba rodenia mláďat v odpovedajúci mesiac od decembra do apríla. Samce sú mohutné zvieratá dosahujúce výšku v kohútiku 65cm pri dĺžke tela 95cm. Váha samca je v priemere 34kg, môže byť až 54kg, samice vážia v priemere 13kg.

Lemuroidea

Ich meno v latinčine znamená „duch“. Rozdeľuje sa do 8 rodov a 15 čeľadí. Spolu tvoria viac ako 110 druhov. Medzi niektorými lemurmi je tak malý rozdiel, že nie je zrejmé, či už ide o nový druh, alebo nie. Žijú výhradne na Madagaskare a sú pozostatkom primitívnych primátov, ktoré tu ostali uväznené po odtrhnutí Madagaskaru od zvyšku Afriky. Pre nedostatok predátorov tu dokázali prežiť a vyvinuli sa tu do množstva druhov a obývajú najrôznejšie biotopy. Rovnako aj ich vzrast sa líši. Najmenším primátom vôbec je 30-gramový Microcebus berthae s dĺžkou tela 9,5 cm.

Najväčším lemurom je druh Indri, jediný zástupca svojej čeľade. Môže vážiť až 10 kg a má dĺžku tela do 75 cm, s plne natiahnutými nohami až 120 cm. Od najmenšieho po najväčšieho, lemury sú nesmierne zaujímavé zvieratá a o každom by sa dalo dlho rozorávať. Asi najbizarnejším druhom je aye aye (Daubentonia madagascariensis), taktiež nazývaný ksukol chvostnatý. Je najväčším nočným primátom. Živí sa hmyzom, ktorý často získava spod kôry stromov. Na toto využíva svoj dokonalý sluch, ktorým hmyz vystopuje. Potom nastúpi jeho špeciálne uspôsobený prostredník, ktorým ťukaním ako ďateľ nájde dutinu. Zubami, ktoré mu neustále dorastajú ako hlodavcom, rozhryzie kôru a tenkým a dlhým prostredníkom hmyz vydoluje z dreva.

Jediným iným cicavcom používajúcim tento spôsob získania potravy je vakoveverica trojpása (Dactylopsila trivirgata) z Novej Guiney. Živia sa najrôznejšou potravou, vo všeobecnosti sú všežravci s prevládajúcou rastlinnou zložkou. Menšie druhy majú väčší podiel hmyzu, väčšie sú viac menej bylinožravce. Poväčšine žijú v skupinách v priemere s 15 jedincami. Niektoré druhy tvoria väčšie skupiny (lemur kata), niektoré sú samotári (aye aye). Hlavnými predátormi sú pôvodné šelmy fosa (Cryptoprocta ferox) a dravé vtáky. Hlavnou príčinou úbytku lemurov je strata pôvodného prostredia a lov na mäso.

Loxodonta africana

Najväčší suchozemský tvor dnešných čias. V minulosti mal viacero príbuzných v Afrike, v dnešnej dobe ostal jediný jeho príbuzný, slon pralesný (Loxodonta cyclotis). Žije v celej subsaharskej Afrike s výnimkou strednej Afriky, kde žije slon pralesný. Najtypickejším znakom slona je jeho chobot skladajúci sa až zo 60 000 svalov. Je to orgán tvorený nosom a horným pyskom, do ktorého dokážu nasať až 15 litrov vody. Cez nos sa nedokážu napiť, vodu si vstreknú do úst. Veľké uši slúžia ako klimatizácia vďaka silnému prekrveniu hustou sieťou cievok.

Žijú v rodinných skupinách tvorených samicami s mláďatami. Samce sa ku skupine pridávajú na krátku dobu počas ruje samíc. Samica je gravidná až 22 mesiacov, čo je najviac z dnešných zvierat. Pri narodení váži mláďa približne 100 kg. Mladé samce opúšťajú svoju rodinu okolo 12. roku života a pridávajú sa k iným samcom, od ktorých sa učia. Samice majú v rámci stáda prísnu hierarchiu. Dokážu komunikovať na veľkú vzdialenosť vďaka ultrazvuku. Dominantná samica vedie stádo a musí dokonale poznať prostredie, aby svoju rodinu priviedla do oblasti s dobrou pastvou a vodou aj v období sucha.

Dospelý samec má priemernú výšku 3,5 m a samice 2,5 m. Váha kolíše u samíc od 2,5 – 3,3 tony a u samcov 4,7 – 6,2 tony. Najväčší samec bol zastrelený v Angole v roku 1954. mal výšku 3,96 m a vážil približne 11 ton. Je vypreparovaný a vystavený v Prírodovednom múzeu vo Washington D.C. Slonovi s klami vážiacimi viac ako 40 kg každý sa hovorí „Tusker“. V dnešnej dobe ich v Afrike žije približne 20. V roku 2025 bude žiť 9 z nich v národnom parku Tsavo v Keni.

Panthera leo

Po tigrovi je druhá najväčšia mačkovitá šelma. Pôvodne sa vyskytoval v Afrike, Ázii a Európe. Z južnej Európy vymizli približne 1 000 p.n.l. Na prelome 19. a 20. storočia žili posledné levy na území dnešného Turecka a posledný lev v roku 100 n.l. V Iráne bol posledný lev pozorovaný v roku 1942. V polovici 20. storočia bolo viac ako 250 000 levov v Afrike, dnes je ich menej ako 20 000. Levy sú jediné spoločenské mačkovité šelmy. Žijú v skupinách s 15 členmi vrátane mláďat. Veľké skupiny môžu mať až 30 jedincov.

Svorku vedie dominantný samec, ktorý vyháňa akýchkoľvek konkurentov, ktorí by mohli byť hrozbou jeho postavenia. Mladé vyhnané samce žije osamelo, alebo v malých skupinkách tvorených samcami. Musia vedieť loviť, aby sa uživili, preto je mýtus, že samce nevedia loviť. Ak majú svoj hárem, nie sú už nútení a ich úlohou je ochrana teritória a svorky. Samice spolupracujú a spoločne lovia. Po úspešnom love sa najskôr nakŕmi samec, potom samice a nakoniec mláďatá.

Nový samec, ktorý ovládne svorku sa snaží pozabíjať mláďatá, ktoré sú ešte malé, aby sa samica dostala opäť do ruje a splodil vlastné potomstvo čo najskôr. Aby samica takéhoto samca „oklamala“, vie predstierať ruju a odstavenie mláďat. Počas lovu levy komunikujú špičkami chvosta a uší. Dávajú si navzájom signály na koordinovaný lov. Ich najobľúbenejšou korisťou sú byvoly, zebry a veľké antilopy. Výnimočne si trúfnu na žirafu alebo menšieho slona. Nemajú žiadneho prirodzeného nepriateľa, jedinou konkurenciou sú veľké a silné rodiny hyen škvrnitých.

Panthera pardus

Je najrozšírenejšia mačkovitá šelma (nie však najpočetnejšia). Žije od južnej Afriky po Maroko a na východ až po Indonéziu a severovýchodnú Čínu mimo púštnych oblastí. Populácia je vďaka strate prirodzeného prostredia rozdrobená. Dokáže sa dokonale prispôsobiť rôznym prostrediam, od polopúšte, savany cez horské lesy až po dažďové pralesy. Žije samotársky, viac kusov je vidieť iba počas doby párenia a samice s mláďatami. Samica po 90-105 dňoch gravidity privádza na svet 2-4 mláďatá.

Dospelosti sa dožíva menej ako polovica leopardov. V Afrike si ho často mýlime s gepardom. Na rozdiel od geparda má kratšie nohy, zavalitejšie telo a mohutnejšiu lebku. Škvrny sú prázdne kolieska. Gepard má škvrny plné a od kútika oka po kútik tlamy sa tiahne čierna „slza“. Ďalším podobným je jaguár z južnej Ameriky, ktorý je mohutnejší a v škvrnách má naviac čiernu bodku. Pri leopardoch a jaguárov sú známe čierne, melanínové formy, známe ako čierny panter. Leopard je úspešný nočný lovec.

Jeho potrava je nesmierne variabilná a aj v jednej oblasti má širokú škálu. Rád loví opice, antilopy, vtáky, hlodavce a mláďa nepohrdne ani hmyzom. Trúfnu si aj na väčšiu korisť, ako sú mladé žirafy alebo veľké antilopy. Najväčšia zaznamenaná korisť bola antilopa losia vážiaca 900 kg.

Diceros bicornis

Jeden z piatich druhov nosorožcov na svete a jeden z dvoch žijúcich v Afrike. Predkovia týchto nosorožcov pochádzajú z doby pred 50 miliónmi rokov. Prvé nosorožce dvojrohé sa objavili pred 5 miliónmi rokmi. V tejto dobe sa oddelili od nosorožca tuponosého. Z viac ako 50 rodov ostali 4 s piatimi druhmi. Na rozdiel od nosorožca tuponosého (biely), je dvojrohý (čierny) striktný samotár. Samice sa so samcom stretávajú iba na dobu párenia a samica sama vychováva mláďa. Gravidita trvá 15 mesiacov a mláďa pri narodení váži do 50 kg a po troch dňoch je schopné nasledovať svoju matku.

V tejto dobe je mláďa zraniteľné a môže sa stať korisťou levov, leoparda alebo hyen. Nosorožce sa stávajú hlavne obeťou pytliactva. Dôvodom je roh, ktorý je tvorený keratínom, materiálom z ktorého sa skladajú aj ľudské nechty, vlasy a chlpy. V dnešnej dobe sa už neuvádza cena na čiernom trhu, aby nebol tento obchod žiadnym spôsobom podporovaný. Z rovnakého dôvodu sa nehovorí o počtoch v jednotlivých parkoch a krajinách a vôbec nie o distribúcií priamo na mieste. Tieto prehistorické zvieratá sú kriticky ohrozené.

Z pôvodného počtu približne 300 000 na začiatku 20.storočia ostalo pár tisíc v roku 2008. Dvojrohý nosorožec bol kvôli svojej agresivite zaradený do Big 5. Zo zmyslov má najslabší zrak (aj keď stále dobrý), sluch je vyvinutý veľmi dobre ale spolieha hlavne na čuch. Živí sa listami stromov a kríkov, občas sa pasie na tráve (nosorožec tuponosý naopak), preto sa aj vyskytuje v oblastiach zarastených hustejšou vegetáciou. Dospelý jedinec má v kohútiku výšku v priemere 160 cm a váhu 1 300 kg, na rozdiel od tuponosého (výška 180 cm a váha 2 400 kg).

Syncerus caffer

Sú považované za jedno z najnebezpečnejších zvierat v Afrike, spôsobujúcich najviac zranení (najviac smrteľných zranení spôsobujú krokodíly a hrochy). Žijú v rodinných skupinách tvorených samicami s mláďatami približne s 7-10 zvieratami. Tieto rodinné skupiny sa spolčujú veľkých stád. Na okraji takéhoto stáda sa pohybujú samce, ktoré sa vtierajú do samičích rodín, keď zacítia rujnú samicu. Mladé samce sa pri pohybe celého stáda držia na čele, kde odrážajú prípadné nebezpečenstvo. Keď získajú viac skúseností a dospejú, presúvajú sa na koniec, kde chránia stádo pred napádaním odzadu.

Tu je viacero starých, zranených a mladých zvierat a tak skúsené samce sú tu užitočnejšie. Takéto veľké stádo môže mať niekoľko sto a ž tisíc kusov. Byvoly sú hlavnou korisťou levov. Dospelé byvoly sa neboja postaviť sa skupine loviacich levov a obrániť člena stáda. Mnohokrát boli takéto zábery natočené a nafotené. Samca od samice rozoznáme podľa rohov. Samce majú rohy v strede spojené do akejsi prilby, ktorá rokmi mohutnie a je symbolom sily. Keď prestanú byť pohlavne aktívne, samce opúšťajú stádo a vytvárajú skupinky starých samcov.

Tieto sú najnebezpečnejšie a najpopudlivejšie. Tvorí 5 poddruhov: S.c.caffer v južnej a východnej Afrike; S.c.mathewsi v pohorí Virunga ako aj gorila horská; S. c. aequinoctialis v centrálnej Afrike; S. c. brachyceros v západnej Afrike a S.c.nanus z pralesov centrálnej Afriky, známy aj ako byvol pralesný. Je najmenší zo všetkých, váži do 400 kg a v kohútiku meria do 120 cm. Bežný, savanový byvol váži až do 900 kg a merajú do 170 cm.

Pongo pygmaeus / abelii / tapanuliensis

Orangutany sú najväčšie ázijské primáty a najväčšie primáty ktoré väčšinu času trávia na stromoch. Majú typickú dlhú srsť, sfarbenú do hrdzava. Samce majú veľmi výrazné „límce“ na lícach, čo ich výrazne odlišuje od samíc a mladých jedincov. Žijú samotárskym spôsobom života, pričom jediné sociálne vzťahy udržiavajú matky s mláďatami. Dospelí sa stretávajú iba na pár dní počas párenia. Živia sa ovocím, listami, kôrou stromov, medom, hmyzom a dokonca vtačími vajíčkami. Patria medzi najinteligentnejšie primáty.

Používajú množstvo nástrojov na rôzne účely. Na deň aj noc si stavajú hniezda z poohýbaných konárov a výstelky z listov. Ich predátormi sú tigre, leopardy obláčkové, psy a krokodíly. Bornejský druh žije v oblasti bez tigrov a preto sú menej ohrozovaní na zemi a častejšie na zem schádzajú. Hlavným dôvodom prudkého poklesu populácie je likvidácia ich prirodzeného prostredia. Hlavným dôvodom je deforestácia kvôli príprave pôdy na pestovanie olejovej palmy. Bol aj zvolený za symbol boja proti rozširovaniu palmových plantáží.

Orangutanov sú tri druhy: Bornejský – P.pygmaeus žije na Borneu a je najpočetnejší s populáciou do 70.000 jedincov. Sumatránsky – P.abelii bol od roku 1996 do 2017 druhým druhom obývajúcim severozápadnú časť Sumatry severne od jazera Toba. Tapanulijský – P.tapanuliensis bol uznaným druhom v roku 2017 a obýva Sumatru južne od jazera Toba.  

Samce sú výraznejšie väčšie a mohutnejšie ako samice, dosahujú váhu 75 kg a výšku 140 cm. Samice sú útlejšie s váhou do 37 kg a výškou 115 cm.

Prečítajte si náš blog o orangutanoch na Sumatre

Nasalis larvatus

Vzácna a veľmi výrazná opica, ktorá je endemitom ostrova Borneo. Patrí do podčeľade Colobinae, kam patria aj hulmany, guerézy a langury. Tvorí dva poddruhy, pričom N. l. larvatus  obýva celé územie a N. l. orientalis má výskyt na severovýchode Kalimantanu (indonézskej časti Bornea). Rozdiel medzi poddruhmi je veľmi malý a niektorí zoológovia ich nerozoznávajú. Dospelé samce sa výrazne líšia od samíc a mladých samcov. Majú výrazne zavalité telo s veľkým bruchom.

Najvýraznejším rozdielom je však nos. Samcom sa v dospelosti výrazne zväčšuje. Ak sa stane samec dominantným, nos dorastá maximálnej veľkosti až nakoniec prevísa cez ústa a celé ich prekrýva. Nie je známy presný význam tejto zvláštnosti. Pravdepodobne to bude sekundárny pohlavný znak. Väčší nos pomáha pri rezonancii a vydávaní hlasného zvuku, ktorý zasa priláka viac samíc. Zväčša žijú v skupinách do 20 jedincov s jedným samcom, alebo v tlupách s viacerými samcami až do 60 členov.

Teritóriá jednotlivých skupín sa často prekrývajú a vďaka nízkej teritorialite neprichádza takmer vôbec k potýčkam. Po párení je samica gravidná v priemere 185 dní. Po narodení mláďa začína prechádzať na pevnú stravu v 6 týždňoch a od matky odstavené sú v siedmych mesiacoch. Mladým samcom postupne rastie nos, až po dospelosť. Ak sa zmení vodca tlupy, mláďatá sú ohrozené, podobne ako u levov. Živia sa listami, kvetmi, ovocím a hmyzom a podľa sezóny sa presúvajú v rámci teritória. 

Samce patria medzi najväčšie ázijské opice s váhou približne 23 kg a výškou 75 cm bez chvosta. Samice merajú 62 cm a vážia do 12 kg.

Ursus arctos spp.

Je súhrnný názov viacerých poddruhov medveďa hnedého zo severnej Ameriky. V minulosti sa vyskytoval na väčšine územia severnej Ameriky s výnimkou východného pobrežia. V dnešnej dobe v podstate obýva oblasť západne od Skalistých hôr, prevažne severozápadnú časť kontinentu. Aljašku obýva poddruh U.a.gyas, U.a.horribillis obýva zvyšok pevninskej časti kontinentu. U.a.middendorffi je známy ako kodiak. Je to najväčší poddruh medveďa hnedého. Vo všeobecnosti u medveďov hnedých platí, že vo vnútrozemí žijú menšie jedince, čím bližšie k moru alebo oceánu, tým sú mohutnejšie.

Grizly je rovnaký druh ako náš medveď (U.a.arctos). Patrí medzi najobávanejšie šelmy severnej Ameriky. Jeho potrava závisí od miesta výskytu. Je všežravec, ale približne iba 40% potravy tvorí mäso. Loví všetko od zajacov a hlodavcov po jelene, soby a bizóny. Pri riekach a moriach loví lososy a pstruhy tiahnuce potokmi a riekami. Žijú samotárskym spôsobom života, aj keď počas migrácie rýb, alebo aj sobov sa v určitých oblastiach vyskytuje viacero jedincov, ktoré sa tolerujú.

Sú teritoriálne a mladé zvieratá sú vytláčané do iných oblastí. Podľa miesta kde žijú hibernujú 5 až 7 mesiacov, s výnimkou kalifornských, ktoré sa na zimný spánok neukladajú vôbec. Samice rodia každý druhý rok  2-4 mláďatá, ktoré vážia približne 500g. Počas vyvádzania mláďat sú matky najnebezpečnejšie, keďže chránia svoje mladé. 

Dospelý samec váži do 360 kg, na pobreží 420 kg a kodiak môže dosiahnuť váhu až 680 kg. Pri vzpriamení dosahujú výšku 3 metre. Samice sú výrazne menšie, s priemernou váhou 150 kg. 

Bison bison

Kedysi sa túlali nedozerne stáda bizónov pláňami severnej Ameriky od Aljašky po Floridu. V tejto dobe ich pôvodní obyvatelia lovili tradičnými metódami: skrytí pod vlčou kožou, naháňaním na okraj útesu a podobne. S príchodom bielych usadlíkov začala ich likvidácia. Boli lovené len tak pre potešenie, alebo pre trofej, jazyk a podobne. Veľkým problémom bol aj príchod dobytka z Európy, ktorý priniesol množstvo nových chorôb, ktorým bizóny nevedeli odolať. Pred rokom 1800 tu žilo približne 60 miliónov zvierat.

V roku 1880, iba 80 rokov neskôr bolo v USA len 300 jedincov. V dnešnej dobe sa populácia blíži 500 000 vďaka dôslednej ochrane a vypúšťaniu odchovaných bizónov do národných parkov. Žijú v malých rodinných skupinách skladajúcich sa zo samíc a mláďat. Samce tvoria vlastné skupiny. Počas doby párenia sa k samiciam pridajú dominantné samce, ktoré odháňajú od tohto háremu potencionálnych nápadníkov. Dospievajúce samce musia rodinu opustiť. U samcov je často pozorované homosexuálne správanie.

Pravdepodobne ide o upevňovanie sociálnych vzťahov a získavanie skúseností potrebných k páreniu. Najčastejšie sa stávajú korisťou vlkov a medveďov. Väčšinou si predátori vyberajú mláďatá alebo samice. Samotné bizóny sú hrozbou pre návštevníkov národných parkov. V priebehu 20 rokov bolo zaznamenaných 3x viac útokov na ľudí zo strany bizónov ako medveďov. V severnej časti v oblasti Aljašky, Yukonu, Britskej Kolumbie, Alberty a Saskatchewanu sa vyskytuje bizón lesný (Bison bison athabascae), ktorý je menší a chudší, najviac pripomína zubra európskeho (Bison bonasus). 

Dospelé samce dosahujú výšku v kohútiku až 2 metre a váhu 1 tonu. Samice sú menšie a útlejšie s výškou 150 cm a váhou 490 kg. 

Vicugna vicugna

Je jedna z dvoch divých lám v južnej Amerike. Druhou je guanako. Vikuňa je pravdepodobne predkom dnešnej domácej alpaky. Jej srsť je považovaná za extrémne kvalitnú a vzácnu. Tá najkvalitnejšia sa nachádza iba v malom množstve na hrudi vikune a môže byť vyčesaná iba raz za 3 roky. Vikune sa nechovajú v zajatí na vlnu a vlnu je možné získať len z divých zvierat. Už Inkovia poznali jej kvalitu a iba členovia kráľovskej rodiny mohli nosiť doplnky z vikunej vlny. Vďaka tomuto sa z nej stalo národné zviera Peru. Žije v nadmorskej výške od 3 200 do 4 800 m.n.m.

V tejto výške rastie iba veľmi odolná kostrava, ktorá je hlavnou zložkou potravy vikune. Cez deň sa pasú na otvorený priestranstvách a na noc sa sťahujú do úbočí. Žijú v samičích skupinách do 15 kusov s mláďatami. Mladé samce opúšťajú v puberte skupinu a pridávajú sa k samčím skupinám. Pária sa v marci a apríli a po 11 mesiacoch gravidity privádzajú samice na svet jedno mláďa. Mláďa pije mlieko 10 mesiacov, pokiaľ prejde na pevnú stravu.

V 12-18 mesiacoch opúšťa matku a samec sa pripojí k iným samcom a samica k samičej skupine. Od španielskej conquisty až do 1964 nebol obmedzený lov vikune a tak ostalo iba 6 000 kusov. Boli vyhlásené za ohrozené a bol zakázaný obchod s jej vlnou. Od začiatku ochrany narástol počet na 125 tisíc. Zvieratá sú strážené, odchytávané a vyčesávané, s tým, že ich opäť bez ujmy vypustia. Táto vlna je potom obchodovaná a spracovávaná. Šál z pravej certifikovanej vlny stojí približne 1 500 USD a bunda 21 000 USD. 

Samice aj samce sú podobne veľké, v kohútiku merajú približne 90 cm a vážia 65 kg. 

Nestor notabilis

Je veľký papagáj, ktorý sa vyskytuje výhradne na Južnom ostrove Nového Zélandu. Je jeden z mála papagájov na svete, ktorý obýva alpínsku oblasť nad hranicou lesa a nezriedka ho vídať na zasnežených úbočiach Južných Álp a na ľadovcoch. Bežne obýva bukové lesy v nižších oblastiach. Farba peria je olivovo-zelená, s oranžovými vnútornými stranami krídiel. Žije v skupinách od päť do dvanásť jedincov a vajcia kladie do nôr, skalných medzier, alebo do dutín stromov pri zemi.

V niektorých prípadoch má prístup do hniezda až päť metrov. Hniezdo je vystlané machmi a lišajníkmi, do ktorých samica znesie do päť vajec, na ktorých sedí 21 dní. Mláďatá vyletia z hniezda po 94 dňoch. Kea sa živí ovocím, semenami, korienkami, hmyzom, larvami a malými stavovcami. Unikátom spomedzi papagájov ich spravili záznamy o napádaní oviec.

Od polovice 19. storočia boli hlásené útoky týchto vtákov na ovce. Až v 1993 sa videozáznamom dokázalo, že síce vyžierajú tuk z chrbta živých oviec, ale nezabíjajú. Kvôli týmto chýrom boli kea zabíjané a odmeny za odovzdané zobáky boli vyplácané až do roku 1970. do tejto doby bolo zabitých viac ako 150 000 vtákov. Tento druh sa na zoznam chránených druhov dostal v roku 1986. 

Samce sú o málo väčšie ako samice. Dorastajú do dĺžky 48cm a váhy až 1kg. U samcov je výraznejšie dlhší zobák ako u samíc.  

Phascolarctos cinereus

Austrália je mini svetadiel s množstvom prapodivných tvorov. Kengury, vtákopysky, ježury, diable a podobne. Koala je ďalším typickým predstaviteľom vačkovcov. Je to skupina prehistorických cicavcov, ktoré prežili iba v tejto časti sveta (s výnimkou vačíc v Amerikách). Vyskytuje sa v troch poddruhoch: queenslandská P. c. adustus; z Nového Južného Walesu P. c. cinereus a zo štátu Victoria P.c.victor. Odlišujú sa farbou a hustotou srsti, veľkosťou tela a tvarom lebky. Ako ostatné vačkovce rodia aj koaly nedokonale vyvinuté mláďatá, ktoré sa dovyvíjajú vo vaku. Tento je u koál otočený smerom dozadu.

Pri narodení váži plod 0,5 gramu. Má však vyvinuté ústa, dýchaciu sústavu, tráviaci a vylučovací trakt. Na to, aby sa dostalo do vaku má vyvinuté predné nohy a ramená. Nájde cestu do vaku a prisaje sa na bradavku, z ktorej bude piť počas celej doby strávenej vo vaku. Po 26 týždňoch je plne vyvinuté a začne vystrkávať hlavu. Po pol roku začne matka pripravovať potravu pre mláďa. Predtrávi eukalyptové listy a vylúči ich cez kloaku, kde ich mláďa skonzumuje. Toto konzumuje približne mesiac, pokiaľ nie je úplne odstavené od mlieka. V 9 mesiacoch opúšťa vak a usadí sa matke na chrbte a učí sa loziť po stromoch.

V 12 mesiacoch by malo opustiť matku, ktorá ho v opačnom prípade agresívne odoženie. Koaly žijú samotársky, neudržiavajú sociálne kontakty mimo doby párenia. Živia sa takmer výhradne eukalyptovými listami. Zo 600 druhov rastúcich v Austrálií sú schopné konzumovať približne 30. V jednej oblasti dokonca jedna koala má na výber len z 6 požívateľných druhov. Väčšina obsahuje jedovaté látky, ktoré sú odbúravané v pečeni vďaka enzýmu Cytochrom P450. Na zem schádzajú výnimočne, keď potrebujú zmeniť strom, alebo sa napiť. Väčšinu roka dokážu prežiť na vlhkosti získanej z listov. 

Samce sú raz tak veľké ako samice a dosahujú váhu do 15 kg a dĺžku tela do 85 cm. Majú najmenší mozog v pomere k telu spomedzi cicavcov.

Ursus maritimus

Je najväčšia suchozemská šelma, ktorá sa živí výhradne mäsom. Ostatné medvede sú všežravce s prevládajúcou rastlinnou zložkou. Sú priamymi potomkami medveďa hnedého, od ktorého sa odčlenili približne pred 400 000 rokmi. Prispôsobili sa studenému arktickému prostrediu a lebka sa im uspôsobila lovu tuleňov v ich dýchacích otvoroch, ktoré majú kruhový tvar a sú úzke. Vyskytujú sa výhradne v oblasti permanentného ľadu a snehu na všetkých kontinentoch zasahujúcich za severný polárny kruh.

Je ohrozený vďaka roztápaniu ľadovcov. Stráca svoje prirodzené lovné revíry, pretože je takmer závislý na love tuleňov. Rozpadávaním sa veľkých krýh tulene menia svoje návyky a veľa času trávia na skalách, kde je biely medveď príliš nápadný. Žijú samotárskym životom ako ostatné medvede. Pária sa v máji a oplodnené vajíčko má pozastavený vývoj do augusta. Počas tejto pauzy sa samica snaží vykŕmiť, pričom naberie až 200kg, čo môže byť dvojnásobok jej aktuálnej váhy. Vyhrabe si noru v permafroste alebo ľade, kde strávi zimu v hibernácií podobnému stavu. Spomalí sa jej srdečná aktivita, ale nie telesná teplota.

Mláďatá sa rodia v medzi novembrom a  februárom holé a slepé, vážiace menej ako 1 kg. Matka až do marca hladuje a kojí mláďatá výživným mliekom. Do tejto doby, pokiaľ matka otvorí noru majú mláďatá do 15 kg. S matkou najčastejšie ostávajú ďalšie dva roky. Sú výborní plavci. Sledovaným samiciam namerali v priemere 155 uplávaných kilometrov s rekordom 354 km. Dokážu sa potápať a zadržať dych na 3 minúty, aby sa dostali do blízkosti tuleňov a z pod vody ich prekvapili. 

Samce sú spravidla raz tak veľké ako samice. V kohútiku merajú do 160 cm a vážia približne 550 kg, tí väčší až 700 kg. Vzpriamený samec dosahuje výšku 3 metre. Najväčší zmeraný jedinec mal 3,4 m a vážil 1 002 kg. Samice vážia v priemere 250 kg. Majú najkratší chvost spomedzi medveďov, iba 10 cm. 

Opisthocomus hoazin

Vták, s ktorým majú vedci problém ho zaradiť. Vytvorili mu dočasne vlastnú čeľaď, pokiaľ nebude zrejmé, do ktorej skupiny ho zaradiť. V roku 2012 po genetickom výskume boli zaradené do spoločného kladu s kulíkotvarými a žeriavotvarými. V roku 2015 ďalší výskum ukázal, že sú pravdepodobne priamymi potomkami vtákov, ktoré sa oddelili od predkov pred 64 miliónmi rokov a sú jediným druhom tejto línie. Je čistý vegetarián, živí sa listami, ktoré tvoria viac ako 80 % jeho potravy. Zvyšok tvorí ovocie a kvety. Hmyz konzumuje náhodne

Má unikátny zažívací trakt medzi vtákmi, používa systém bakteriálnej fermentácie na strávenie potravy. Pripomína skôr systém prežúvavcov, okrem časti, kedy sa dobytku vracia potrava do tlamy na ďalšie spracovanie. Má omnoho väčší hrvoľ než ostatné vtáky, zložený z dvoch častí a veľký, viackomorový dolný pažerák. Žalúdok je omnoho menší ako u ostatných vtákov. Kompletné strávenie a vylúčenie trvá až 45 hodín. Pária sa a kladú vajcia v období dažďov, ktoré v rôznych častiach výskytu prichádzajú v rôznych obdobiach. Hniezda stavajú v kolóniách na konároch prevísajúcich ponad záplavové oblasti. Vyliahnuté mláďatá majú jednu zvláštnosť a tou sú dva drápy na každom krídle.

Toto im ihneď po vyliahnutí umožňuje šplhanie po konároch v okolí hniezda. V prípade útoku dravcami sa dokážu z hniezda dostať do bezpečia a bezpečne sa zasa vrátiť. Vďaka tejto jedinečnosti boli v minulosti považovaní za potomkov Archaeopteryxa, ktorý mal po tri drápy na krídlach. Toto sa však ukázalo ako mylné. Rodičia mláďatá kŕmia natrávenou rastlinnou potravou. Aj napriek tomu, že lietajú ťažko a pri pristávaní vyzerajú až nebezpečne, sú pomerne rozšírení a bežní. Ľudia ich nelovia, údajne nemajú chutné mäso.  

Vtáky merajú približne 65 cm a vážia menej ako 1 kg.

Panthera tigris

Tento druh má množstvo odlišností v rámci svojho rozšírenia. Za posledných 30 rokov sa viedlo množstvo diskusií a testov, aby sa definitívne tigre zaradili na správne miesto. Posledná správa delí tento druh na dva poddruhy. Panthera tigris tigris a P.t.sondaica. P.t.tigris zahŕňa všetky tigre z pevninskej časti Ázie od Indie po Amurskú oblasť a od Himalájí po Malajziu. P.t.sondaica zahŕňa všetky tigre žijúce na Sundských ostrovoch (Jáva, Bali a Sumatra). Delia sa takto na 8 a 3 formy. Pôvodné miesto rozšírenia zasahovalo až do Anatólie (dnešná časť Turecka).

V dnešnej dobe sú populácie vďaka ničeniu ich prirodzeného prostredia rozdrobené a niekoľko foriem je považovaných v prírode za vyhynuté, alebo tesne pred vyhynutím a posledné jedince žijú v Zoo. Napriek podobnosti s levom, pravdepodobne sú bližšími príbuznými snežného leoparda – irbisa. Ich výrazné pruhované sfarbenie pravdepodobne slúži ako kamufláž. Takéto sfarbenie je skôr ojedinelé medzi mačkovitými šelmami. Aj po oholení srsti ostáva vďaka sfarbeniu chlpov až po korienok na koži zjavný pruh. Je to podobné ako „tieň“ na tvári oholeného muža. Sú samotári a počas obdobia párenia strávi samec so samicou iba nevyhnutný čas.

Samica je gravidná 93-114 dní, po ktorých porodí 2-5 mláďat, ktoré vážia od 700 - 1 600 g. Šesť týždňov po narodení už prvýkrát ochutnávajú mäso. Od pol roka veku sa učia od matky loveckej technike a od jedného roku sa snažia loviť sami. Matku opúšťajú vo veku 18-20 mesiacov. Dvoch rokov života sa dožíva približne polovica mláďat. Celkovo sa tigre dožívajú do 22 rokov. Najčastejšie lovia kopytníky v rozsahu 60 - 250 kg. Tigrovi stačí za rok uloviť 50 kusov koristi vo veľkosti stredného jeleňa. 

Tigre merajú podľa jednotlivých foriem na dĺžku od 250 - 390 cm a vážia 90 - 310 kg. Najväčší je tiger ussurijský s váhou vyše 300 kg a najmenší sumatriansky s váhou 90 kg.

Fratercula arctica

Asi najznámejší vták, ktorý je symbolom severných morí. Je národným vtákom kanadských provincií Newfoundlandské ostrovy a Labrador. Patrí medzi alkovité vtáky, ktoré sú typické svojim prispôsobením sa životu na mori a skalnatých ostrovoch. U nás sú viac známe pod anglickým menom puffin, alebo českým názvom papuchalk.

Je prekvapivo malý, dospelé jedince dosahujú výšku v stoji len 20 cm pri dĺžke tela 30 cm a rozpätí krídel 60 cm. Žije v oblasti severného Atlantiku a jeho pobrežiach od Francúzska po Faerské ostrovy a Island, cez Grónsko smerom na juh po Maine a na zimu zalieta až po Maroko a New York. Jeho najtypickejším znakom je nádherne vyfarbený zobák, ktorý sa zmení na tmavý a nenápadný po skončení obdobia párenia a hniezdenia. Počas tejto doby vyvádzania mladých sa zdržiavajú na skalnatých, ťažko prístupných útesoch. Hniezdia na skalných rímsach, kde si hĺbia hniezda do mäkšej zeme, rovnako ako mníšik vlasatý.

Ich tretí príbuzný, mníšik čiernobradý, si robí hniezda v skalných dutinách a  previsoch, kde si zhotovujú veľmi jednoduché hniezda. Živia sa rybami, ktoré lovia pod vodou. Ich krídla sú prispôsobené „lietaniu“ pod hladinou, čo im potom trošku komplikuje život vo vzduchu. Aby svoje telo vo vzduchu udržali, musia krídlami zamávať 400x za minútu. Po opustení hniezda a vyletení mláďat žijú na otvorenom mori a na pevninu takmer neprichádzajú, znova až v dobe párenia. Na otvorenom mori alebo oceáne tak strávia až 8 mesiacov z roka. Mláďatá, ktoré po tom ako 6 týždňov po vyliahnutí preperia do dospeláckeho „šatu“, odletia z hniezda v noci na oceán a na pevninu sa vrátia až po niekoľkých rokoch, kedy sú pohlavne dospelé a pripravené na párenie.

Na skalách sú hlavnými nepriateľmi čajky, víchrovníky a pomorníky. Väčšinu roka trávia mimo rozsiahlejších ostrovov, a tak sa takmer nestretávajú s líškami, potkanmi ani ďalšími pozemnými predátormi. V oceáne sú hlavnými predátormi tulene a veľké ryby. Aj napriek relatívne vysokému číslu populácie je trend populácie mníšikov klesajúci. V Európe je populácia ako tak sledovaná a odhadovaný počet dospelých jedincov je na úrovni 10-11,5 milióna.

Introdukcia predátorov na malé ostrovy a znečisťovanie prostredia spôsobuje úbytok týchto atraktívnych vtákov. Pokiaľ sa za nimi chcete vybrať, nájdete ich od Biskajského zálivu cez Britské ostrovy, Škandináviu až po Grónsko. Veľmi obľúbené na ich pozorovanie sú Faerské ostrovy a Island, kde sa k nim dostanete takmer na dotyk.

Prečítajte si náš článok z Faerských ostrovov, kde na ostrove Mykines objavíte obrovské množstvo týchto krásnych vtákov

Amblyrhynchus cristatus

Je jediným plazom, ktorý sa na 100 % adaptoval na morské prostredie a výhradne sa živí potravou z mora. Je endemitom Galapážskeho súostrovia, na ktorom vytvára minimálne 7 poddruhov. V roku 2017 bol spracovaný nový systém, kde pribudlo 5 nových poddruhov. Viac ako 50 rokov sa na zoologickú systematiku nikto bližšie nepozrel. Vychádza to, že každý aj menší ostrov má vlastný poddruh. Leguány sa sem dostali približne 4,5 milióna rokov dozadu a postupne osídľovali jednotlivé ostrovy.

Prispôsobili sa životu v mori telesnou stavbou a schopnosťami. Aby sa im lepšie plávalo, chvost majú zo strán sploštený. Živia sa morskými riasami a chaluhami. Nakoľko je more v okolí ostrovov studené, pri zháňaní potravy sa im zníži pulz na 30 úderov za minútu aby šetrili energiou a teplom. Nahromadenú soľ vylučujú z tela cez prínosové žľazy. Aby sa z chladnej vody ohriali, pomáha k tomu ich tmavé sfarbenie. Mladé leguány nemajú tak dobrú termoregulačnú schopnosť a tak počas chladnejšieho obdobia nevstupujú do vody a obžierajú riasy a chaluhy na skalách na brehu.

Odchádzajú sa vyhriať na tmavé lávové polia, kde sa rýchlejšie ohrejú. Pod vodou dokážu vydržať na jeden nádych približne 30 minút, najčastejšie však kvôli strate tepla ostávajú 10 minút. Počas dňa sa vyhrievajú na slnečných skalách na noc sa zhlukujú a pritisnutí k sebe vyčkajú do rána. Takto spoločne stratia menej tepla a ráno sú skôr pripravení na ďalší deň. Samce počas obdobia párenia bojujú o samice, narážajú sa hlavami a snažia sa navzájom vytlačiť. Samice kladú do piesočných 50 cm hlbokých dier 1-6 vajec, ktoré majú inkubačnú dobu približne 3 mesiace.

Po vyliahnutí mladé legunány utekajú na vhodné miesto, kde majú dostatok úkrytov pred predátormi a slnkom a dostatok potravy. Liahnu sa približne 12 cm dlhé a v dospelosti dorastú až do 1 metra. Veľkosť sa líši podľa poddruhu a z ostrova na ostrov. Samce sú vo všeobecnosti výrazne väčšie. Najväčšie pochádzajú z veľkých ostrovov ako sú Santa Cruz, Isabela a Fernandina s dĺžkou tela bez chvosta 35 cm a váhou až 12 kg. Na rozdiel od nich poddruhy z ostrovčekov Wolf a Darwin majú dĺžku tela 19 cm a váhu okolo 1 kg. Leguány morské sa dožívajú v priemere 12 rokov, najdlhšie žijúci známy jedinec mal 65 rokov.

Ohrozované sú ako na zemi, tak aj v mori. Hlavnými sú dravé vtáky a čajky, v mori žraloky a ďalší predátori. Okrem nich sú to aj všeobecné hrozby v podobe straty prirodzeného prostredia, znečistenia morí aj súše a introdukcia nepôvodných druhov ako sú psy, mačky, potkany a podobne. Zatiaľ je ich klesajúca populácia charakterizovaná ako „ohrozená“, ale stále je ich počet dostatočný a na väčšine ostrovov sa úspešne rozmnožujú. Na turisticky známych miestach sú zvyknuté na prítomnosť ľudí a vy tak máte šancu sa pozrieť na tieto zaujímavé tvory zblízka.

V našom blogu o Galapágoch a Seychelách si môžete porovnať dve zaujímavé súostrovia. Každé iné, každé unikátne. Prečo ísť práve na Galapágy?

Balaeniceps rex

Mohutný vták, ktorý vyzerá akoby nepatril do moderného sveta. Žije v močaristých oblastiach strednej Afriky. Donedávna bol považovaný za príbuzného bocianov, avšak novšie štúdie ho zaradili medzi pelikány a takatry. Prvé domnienky o ich príbuznosti k týmto vtákom pochádzajú z roku 1957 ale až v roku 2008 bol po analýze DNA člnozobec definitívne zaradený k pelikánom a takatrám. Je to mohutný vták s výškou 145 cm, rozpätím krídel približne 260 cm a váhou 5-6 kg. Špecifický a typický je jeho mohutný zobák. Je prispôsobený na lov rýb a plazov. Jeho ostrá špička slúži aj na „krájanie“ koristi, aj keď vo väčšine ju prehltne vcelku. V rôznych oblastiach má obľúbenú inú korisť, najčastejšie sú to však bahníky a tilapie. Jeho latinský názov odzrkadľuje vzhľad jeho hlavy: veľrybia hlava.

Oblasť výskytu je relatívne veľká, avšak žije na malých ostrovčekoch pôvodnej bažinatej krajiny. Ako krajiny, kde člnozobec žije, sa uvádzajú: Južný Sudán, Uganda, Demokratická republika Kongo, Rwanda, Burundi, Tanzánia a Zambia. V týchto krajinách je zaznamenaný výskyt, avšak nájsť ich je pomerne náročné. V Zambii je to v podstate len malá močiarová oblasť Bangweulu, v Tanzánii zasa oblasť na západnom brehu jazera Viktória. Rwanda ma malú populáciu v národnom parku Akagera. Najväčšia populácia žije v Južnom Sudáne a Ugande. Práve Uganda je na jeho pozorovanie najlepšia. Vtáky sú natoľko veľké a niektoré tak sebavedomé, že ich často návštevníci nerušia a správajú sa prirodzene. Počas hniezdenia, ak sú vyrušené, však môžu aj opustiť hniezdo so znáškou. Dokážu stáť nepohnute aj viac hodín. Najaktívnejší sú po mokrej upršanej noci, kedy sa na slnku sušia a vychádzajú z hustého porastu na otvorenejšie priestranstvá.

Sú samotári, počas hniezdenia a vyvádzania mladých sa držia páry spolu. Párenie prebieha postojačky a samec sa musí chvíľu udržať na stojacej samici, mávajúc krídlami. Hniezda sú relatívne ďaleko od seba, v oblastiach s „hustou“ populáciou člnozobcov je ich maximálne 3 na 1 km². Toto je veľký rozdiel od pelikánov, ktorí hniezdia vo veľkých kolóniách. Člnozobce si stavajú hniezda z vodných rastlín v húštine, priamo na plytčine. Kladú 1-3 vajcia, často v niekoľkodňových intervaloch. Toto je akási ochrana a neskoršie nakladené vajcia sú akousi zábezpekou, ak by sa predošlé nevyliahlo. Pokiaľ je to nevyhnutné, dospelí ochladzujú vodou vajíčka aj hniezdo. Do hrvoľa naberú vodu a vrátia sa do hniezda a oblievajú ho. Inkubácia trvá 30 dní a mláďatá vo veku približne 105 dní preperia a po 112 dňoch sa začínajú učiť lietať. Kým sa plne neosamostatnia, rodičia ich kŕmia. Pohlavne sú dospelí vo veku približne 3 rokov a dožívajú sa 35 a viac.

Predpokladá sa, že vo voľnej prírode žije do 8 000 jedincov. V zajatí sa občas vyskytne, najbližšie k nám je ho možné vidieť v ZOO Praha. Ich odchov je však náročný a je len pár úspešných odchovov v Belgicku a na Floride. Určite sa však oplatí za nimi vycestovať do krajiny ich pôvodného výskytu. Sledovať tieto prehistoricky vyzerajúce vtáky v papyrusových porastoch je dokonalý zážitok.

Trojprsté: Bradypus pygmaeus, Bradypus torquatus, Bradypus tridactylus, Bradypus variegatus

Dvojprsté: Choloepus didactylus, Choloepus offmanni

Sú fascinujúce tvory obývajúce koruny stromov tropickej časti Strednej a južnej Ameriky. Sú známe svojou pomalosťou, za deň prelezú sotva 50 metrov (polovica futbalového ihriska). Ich pomalý pohyb a celkovo spôsob života je spôsobený extrémne pomalým metabolizmom. Svoju potravu dokážu v extrémnych prípadoch tráviť až 30 dní a prespia 15-20 hodín z dňa. Delia sa na dve základné skupiny: dvojprstých a trojprstých. Druhov je však 6.

Historicky bolo pravdepodobne viac ako 80 druhov leňochov. Najväčší z nich, Megatherium, dosahoval výšku až 6 metrov a bol zemným druhom. Predpokladá sa, že týmto veľkým druhom vďačíme za rozšírenie avokáda po Amerike. Len oni mali dostatočne veľký tráviaci trakt na prehltnutie  a vylúčenie kôstky vcelku.

Samice sú gravidné 6 mesiacov. Mláďa sa po narodení drží na bruchu matkinej srsti, ktorá ako jediným cicavcom rastie opačne, to znamená od bruchu ku chrbtu. Trvá ďalších 6 mesiacov, kým sa osamostatní. Ostáva však na rovnakom území ako matka a dlhú dobu spolu na (relatívnu) diaľku komunikujú. Od narodenia majú neuveriteľnú silu a na jednej ruke dokážu vytiahnuť ku konáru svoju celú váhu a to aj pri svalovej hmote, ktorá je v pomere k telu o 30% menšia ako u iných cicavcov. Sú tak v priemere 3x silnejšie ako bežný človek. Dokážu silou odolať aj jaguárovi, ktorý ich nedokáže strhnúť z konára. Na toaletu chodia vďaka metabolizmu iba raz za týždeň, ku koreňu stromu. To je jediný čas, kedy zliezajú na zem. Sú však vynikajúci plavci a nebezpečiu vedia utiecť práve plávaním. Plávajú 3x rýchlejšie ako sa pochybujú po súši. Majú extrémne zlý zrak, vidia monochromaticky (čiernobielo) a zle vidia ako za šera tak aj za dňa. Nemôžte behať po stromoch, pokiaľ dobre nevidíte... Majú však fenomenálny čuch a priestorovú orientáciu. Trojprsté leňochy majú o 2 krčné stavce viac ako bežné cicavce a vedia tak otočiť hlavu o 270° (podobne ako sovy). O samice samce bojujú a snažia sa zhodiť súpera zo stromu. Vo všeobecnosti padajú v priemere raz za týždeň a to aj z výšky ako petržalský panelák (cca 40 metrov). Sú na tento fakt anatomicky prispôsobený a nestáva sa aby boli vážne zranení. Niektoré jedince sú sfarbené nazeleno vďaka prítomnosti rôznych druhov rias a húb v ich srsti. Okrem nich im v chlpoch žije celý ekosystém, vrátane jedného endemického druhu motýľa, ktorý žije výhradne na leňochoch. Na jednom leňochovi môže žiť až neuveriteľných 950 motýľov a iných druhov hmyzu.

Je ťažké ich študovať vo voľnej prírode a nikdy nebol sledovaný konkrétny jedinec počas celého života. Predpokladá sa, že sa dožívajú približne 30-50 rokov, pričom je predpoklad, že v prírode sa dožívajú viac ako v zajatí. Tieto fascinujúce živočíchy sú ohrozované stratou biotopu, aj keď nie sú výrazne ohrozené okrem trpasličieho (kriticky ohrozený) a hrivnatého (ohrozený). Odlesňovanie je primárny dôvod straty prostredia a tak aj ich sa týka neustály boj o zvyšky lesov s vysokými stromami, ktoré leňoch nevyhnutne potrebujú k životu. Taktiež sú častým terčom pytliakov, ktorí ich predávajú ako domácich maznáčikov. Viacero organizácii sa venuje hľadaniu tohto čierneho trhu a zvieratá dávajú na záchranné stanice, kde sa o ne postarajú.

6 rodov: Aptenodytes, Pygoscelis, Eudyptula, Spheniscus, Megadyptes, Eudyptes - Rozdelené sú do 17 - 20 druhov

Patria medzi tie živočíchy, o ktorých si ľudia hovoria – veď ich poznáme. Keď sa však na nich pozrieme bližšie, zistíme, že o nich vieme pramálo. Viacerých prekvapí, že je to vták. Spĺňajú základnú charakteristiku – sú to teplokrvné stavovce so štvorkomorovým srdcom, rýchlym metabolizmom, s perím a bezzubým zobákom, kladúce vajcia s tvrdou škrupinou. V charakteristike vtáka sa nikde nenachádza nevyhnutne schopnosť lietať (nelietajú ani pštrosy a dokonca ani galapágske kormorány nelietavé). Rovnako ako ani u cicavcov nie je charakteristika že nelietajú (netopiere a kalone sú schopné aktívneho letu). Tučniak je vták a spĺňa do písmena všetky charakteristiky vtáka. Niektoré vlastnosti a schopnosti dotiahol do unikátnych rozmerov. Panuje okolo nich mnoho mýtov.

Je o nich známe, že žijú v krajine večného ľadu a snehu. Je to však omyl. Len 2 druhy v skutočnosti obývajú (rozumej hniezdia) na samotnej Antarktíde. Ostatné druhy žijú na ostrovoch južného Pacifiku, Atlantiku a Indického oceánu a v oblasti Južného oceánu. Patagónia je ich bežným miestom výskytu a tu nájdete viacero druhov. Viac prekvapujúce je, že tučniaky žijú na pobreží južnej Austrálie a takmer celého Nového Zélandu, na juhu Afriky v JAR a Namíbii a dokonca aj na súostroví Galapágy, kde určitá, malá časť populácie obýva ostrovy na sever od rovníka. Takže ani tvrdenie, že tučniak žije výhradne na južnej pologuli nie je správne. S medveďom bielym sa však skutočne stretnúť v prírode nemôže. Pokiaľ chcete vidieť tučniaky v skutočne komfortných podmienkach, choďte do afrického Kapského mesta, kde je celoročne príjemné počasie. Patagónia je už na počasie náročnejšia, o to viac vás očarí absolútna divokosť krajiny. Najväčšie kolónie sa nachádzajú na zle prístupných ostrovoch, ako sú Falklandy, alebo Južná Georgia.

Najslávnejšie sú tučniaky obrovské, známe aj ako cisárske. Sú najväčšie a práve tieto obývajú tie najkrutejšie podmienky na Zemi. Hniezdia desiatky kilometrov od oceánu v Antarktickom vnútrozemí, kde sa na striedačku o vajce a vyliahnuté mláďa starajú najprv samec a potom samica. Pokiaľ jeden z nich nezvládne cestu späť, život mláďaťa je spečatený. Najprv vajce po nakladení samica odovzdá zaujímavým spôsobom samcovi a samica na niekoľko týždňov odchádza, aby sa nakŕmila v oceáne. Po návrate nájde samca s mláďaťom, ktoré samec kŕmi akýmsi tučniačím mliekom, čo mu uberie obrovské množstvo energie. Teraz odchádza on a matka sa stará o mláďa, ktoré až po preperení ide prvýkrát k oceánu a vydá sa na svoj prvý lov.

Sú dokonale prispôsobené týmto podmienkam. Či už na súši, alebo vo vode. Vodnému prostrediu je prispôsobené všetko. Aby zvládali veľký tlak v hĺbkach, majú špecifickú tukovú vrstvu a vaskulárny systém. Srdce dokáže utlmiť činnosť na minimum a niektoré orgány pri hĺbkových ponorov dokážu úplne odstaviť. Pod vodou vidia rovnako dobre ako na suchu, čo je vo svete živočíšnej ríše unikát. Veď skúste otvoriť oči pod vodou, ako dobre uvidíte. Perie majú prispôsobené podľa druhu a miesta výskytu. Aj páperie je u antarktických druhov iné ako u ostatných vtákov a je v podstate zdvojené. Tieto a iné spôsoby prispôsobenia sa tomuto obojživelnému životu sme popísali v našom blogu o Tučniakoch. Ak vás toto zviera zaujalo, začítajte sa alebo si blog vypočujte.

Perlička na záver: 

Heterocephalus glaber

Je fascinujúci hlodavec žijúci takmer celý život výhradne pod zemou. Je spolu s jeho vzdialenejším príbuzným rýpošom damarským jediným eusociálnym cicavcom. To znamená, že žijú v skupinách rozdelených do kást, kde jedna kasta je reprodukujúca sa a druhá nie. Spoločne sa starajú o potomstvo a neplodné jedince sa starajú o rôzne aspekty života. Usporiadanie je podobné ako u mravcov, termitov alebo včiel. Sú ako jediní cicavci studenokrvní a telesnú teplotu si udržiavajú presúvaním sa v rámci podzemných chodieb. Tie môžu dosiahnuť až 5 kilometrov.

Kráľovná je agresívna voči ostatným, dočasne neplodným samiciam. Chýbajú im nervové receptory v koži, čo spôsobuje, že takmer necítia žiadnu bolesť. Vzhľadom k veľkosti (do 10cm) sa dožívajú relatívne vysokého veku, až do 32 rokov, čo je rekord spomedzi hlodavcov, aj keď bežne sa rýpoše dožívajú 18 rokov. Horné a dolné rezáky vyčnievajú von nad horným a dolným pyskom, čo umožňuje tieto zuby používať na kopanie tunelov aj so zavretými ústami.

Pľúca a krv majú prispôsobenú zníženému prísunu kyslíka. Nedávne výskumy ukázali, že rýpoš lysý je extrémne odolný voči rakovine. Žije v suchých oblastiach rohu Afriky a jeho prítomnosť dokazujú iba vetracie otvory v zemi.