Rinjani – hora, čo vám vezme dych a vráti dušu

Pre Sasakov, pôvodných obyvateľov Lomboku, nie je Rinjani len kus kameňa. Je to boh, oltár, miesto, kde sa stretáva človek s duchmi. Raz za rok tu robia púť, lokálni nesú obety k jazeru v kráteri, Segara Anak. Keď tam stojíte a dívate sa na tú nádheru – modré jazero vo vnútri hory, z ktorého sa dvíha ďalší malý vulkán, máte pocit, že tu príroda ukázala všetko, čo dokáže.

Ale skôr, než sa dostanete k týmto obrazom, čaká vás niečo oveľa prozaickejšie: bolesť svalov, pot na čele a otázka v hlave, prečo to vlastne robíte. Keď som išiel na Rinjani prvý raz, mal som za sebou týždne plávania a moje telo štrajkovalo. Svalovica, únava, pocit, že by som si mal dať pauzu, ale namiesto toho som sa rozhodol ísť na horu, ktorá láme aj športovcov. Masochizmus? Možno. Ale taký ten sladký, cestovateľský.

Výstup na Rinjani nie je romantická prechádzka po ryžových poliach. Je to náročné. Každý krok hore je malý súboj sám so sebou. V noci spíte v stane, na zemi tvrdšej než vaše predsavzatia. Ráno vás budí vietor, čo kvíli ponad hrebeň, a sprievodca, čo vám s úsmevom podáva ryžu s vajcom. A vy si hovoríte: „Toto je dovolenka?!“ No presne v tom je to čaro. Tu si uvedomíte, že cestovanie nie je o pohodlí, ale o zážitku, ktorý sa vám vryje pod kožu.

Rinjani má tú schopnosť ponížiť vás a zároveň povzniesť. Keď sedíte na úpätí hory a pozeráte hore, vidíte len nekonečný kopec, čo sa stráca v oblakoch. A niekde tam hore vás čaká východ slnka, ktorý vás rozplače. Nie od bolesti, ale od krásy. To je tá chvíľa, pre ktorú sa oplatí ísť ďalej, aj keď už dávno nevládzete.

Rinjani nie je len trek. Je to rituál. Pre Sasakov je to obeta bohom, pre nás Európanov obeta egu. Lebo tam hore pochopíte, že nie ste takí silní, ako ste si mysleli – ale ani takí slabí, ako ste sa báli.

Indonézia je moja malá láska. Nie je to len krajina, ktorú som precestoval, ale aj krajina, kde som mal možnosť študovať a žiť. O tom som už písal aj v mojich blogoch – o tom, ako Indonézia človeka pohltí svojou rozmanitosťou, úsmevmi ľudí a tým zvláštnym rytmom, ktorý vás naučí spomaliť. Indonézia nie je len exotická dovolenková destinácia, je to životná skúsenosť.

Môj špeciálny vzťah patrí ostrovu Bali – miestu, ktoré je známe po celom svete. Pre mnohých je Bali synonymom Indonézie: chrámy, ryžové polia, surfovanie a vôňa vonných tyčiniek. Ale Bali má aj svoj tieň, a práve v ňom sa nachádza ostrov Lombok. Dlho bol akoby v úzadí, akoby menší brat, na ktorého sa toľko nehľadelo. No to sa mení.

Lombok je dnes čoraz viac vyhľadávaný tými, ktorí hľadajú niečo iné než turistické šialenstvo na Bali. Hľadajú pokoj, spiritualitu, autentickosť. Kým Bali je plné vibrácií a kontrastov, Lombok pôsobí tichšie, pokornejšie. A predsa – v sebe skrýva niečo, čo dokáže zatieniť aj samotné Bali. Jeho najväčší poklad: sopku Rinjani.

Rinjani, majestátna a impozantná, sa týči do výšky 3 726 metrov a je tak druhou najvyššou sopkou Indonézie. No nie je to len geologický vrchol – je to duchovná hora, pútnické miesto a zároveň jeden z najťažších, no najkrajších trekov v celej juhovýchodnej Ázii.

Bali a Lombok – dva ostrovy, ktoré sú si tak blízke, a predsa také vzdialené. Keď stojíte na pobreží Bali a pozeráte sa cez Lombockú úžinu, máte pocit, že by ste na Lombok skoro dohodil kameňom. No pritom máte pocit, akoby ich oddeľovalo niečo oveľa viac než len voda.

Miestne legendy hovoria o dvoch milencoch. O chlapcovi z Bali a dievčati z Lomboku, ktorí sa do seba zamilovali, no ich rodiny a samotní bohovia im nikdy nedopriali byť spolu. Bali a Lombok tak ostali navždy odtrhnuté, rozdelené. Ich láska sa stala symbolom toho, že napriek tomu, že sú si tieto ostrovy navždy blízke, sa nikdy celkom neprepoja. Možno aj práve preto sa tu cítite inak. Na Bali pulzuje energia, rituály, obety bohom, zatiaľ čo Lombok pôsobí jednoduchšie – je moslimský a oveľa pokojnejší. 

Túto hranicu necítite len v legendách. Geológovia ju nazývajú Wallaceova línia – neviditeľná čiara, ktorá oddeľuje dve úplne odlišné časti sveta. Západne od nej nájdete ázijskú faunu: tigre, orangutany, nosorožce. Na východ od nej už vládnu kengury, kazuáre či kakadu. Táto prírodná línia, prechádzajúca cez úžinu medzi Bali a Lombokom, akoby aj sama potvrdzovala to, čo hovoria mýty: tieto dva ostrovy patria k sebe, no sú odsúdené na samotu. 

Je to jednoduchšie, než sa zdá. Každý deň premávajú trajekty z Padangbai na Bali do prístavu Lembar na Lomboku. Cesta trvá približne 4 – 5 hodín a ak máte radi pomalé cestovanie, môže to byť zážitok. Ak však nechcete strácať čas, existujú aj rýchloloďky – speedboaty, ktoré to zvládnu za 1,5 – 2 hodiny. Tie vás vezmú z prístavu Serangan alebo Amedu na Bali priamo do Senggigi či na ostrovy Gili.

A čo ak sa bojíte davov turistov? Stačí trocha taktiky. Vyhnite sa trajektom v piatok popoludní a tiež v nedeľu, lebo vtedy cestujú najmä domáci. Ak idete cez sezónu, najlepšie je chytiť rannú rýchloloď.

V momente, keď vystúpite na Lomboku, pocítite ten rozdiel. Z ruchu Bali sa dostanete do krajiny, kde čas plynie pomalšie. A nad tým všetkým sa už z diaľky týči majestátna silueta Rinjani, hory, ktorá je pre miestnych posvätná a pre cestovateľov zážitkom.

Na našom zájazde sa na Lombok dopravujeme letecky. Prečo? Pretože čas je dnes luxus, a práve BUBO je známe tým, že myslí na komfort svojich cestovateľov. Lietať medzi indonézskymi ostrovmi je ako preskakovať z jedného sveta na druhý. Keď pristávame na Lomboku, vieme, že sa začína nová kapitola, úplne odlišná od Bali.

Z letiska sa presúvame priamo pod sopku Rinjani, kde to začína byť vážne. Už zajtra nás čaká veľký výstup. Ale ešte predtým je tu otázka, ktorú si musí položiť každý, kto sa na túto horu chystá: ako sa pripraviť na Rinjani?

Treba povedať otvorene, Rinjani nie je žiadna prechádzka. Žiadne vychádzkové dva kilometre s fotoaparátom na krku. To, čo nás čaká, je seriózny výšľap, ktorý vám otestuje fyzickú kondíciu aj psychiku. Je to výstup, ktorý sa zapíše do vášho života.

Nemusíte byť ultramaratóncom, ale určite je dobré mať za sebou aspoň trochu tréningu. Ja osobne som sa pripravoval tak, že mesiac pred výstupom som si dal vlastnú malú výzvu: každý deň 100 drepov, čo fungovalo. K tomu som pridal dlhšie prechádzky, turistiku a plávanie.

A čo sa týka výbavy – poviem vám rovno: mal som obyčajné tenisky z Decathlonu, stáli 40 eur. Žiadne high-tech vibramy za 300 eur. Boli moje, moje nohy ich poznali, teda boli rozchodené, a to je kľúčové. Samozrejme, ak máte radi kvalitnú trekovú obuv, pokojne si ju vezmite. Najdôležitejšie je, aby ste si na tú obuv zvykli ešte pred cestou. Na Rinjani neodporúčam skúšať nič nové.

Pripraviť sa treba nielen fyzicky, ale aj mentálne. Ten výstup bude bolieť. Budú chvíle, keď si poviete: „Načo nám toto bolo?“. Ale práve tie momenty robia z Rinjani zážitok na celý život.

Dĺžka treku: 3 dni / 2 noci

Deň 1 – Zo Sembalunu hore na kráter

Začíname v dedine Sembalun. Tu sa musíme oficiálne zaregistrovať. Rangeri nás zapíšu, odvážia batožinu a skontrolujú výbavu. Každá skupina má svojho rangera, ktorého treba rešpektovať, keďže zodpovedá za našu bezpečnosť. A poviem vám rovno: bez rangera sem nechoďte, toto nie je trek „na vlastnú päsť“. Aj v roku 2025 tu zomrela žena, ktorá nerešpektovala pokyny.

Po registrácii vyrážame na dlhý výstup. Čaká nás približne 7 – 8 hodín stúpania cez otvorenú krajinu Sembalunu – lúky, prašné chodníky a veľa slnka. Naším cieľom je dostať sa až k okraju krátera, kde postavíme tábor a prenocujeme.

Deň 2 – Vrchol a jazero Segara Anak

Budíček o 01:00 ráno. V tme a zime sa šplháme hore na vrchol Rinjani – 3 726 m n. m. Po troch až štyroch hodinách stúpania vítame východ slnka z najvyššieho bodu ostrova.

Po návrate do kempu si dáme raňajky a pokračujeme dole k jazeru Segara Anak, kde si doprajeme krátke kúpanie. Ale oddych netrvá dlho – čaká nás ešte ďalší výstup späť hore na okraj krátera, tentoraz už smerom k Senaru. Tam aj druhú noc spíme na hrane krátera.

Deň 3 – Zostup cez džungľu do Senaru

Ráno zbalíme tábor a vyrážame na zostup. Táto strana je úplne iná – hustá džungľa, vlhko, klzké chodníky. Čaká nás 6 – 7 hodín zostupu, ktoré dajú zabrať hlavne kolenám. Ale vďaka tomu vidíme aj inú tvár hory. Končíme v dedine Senaru, kde sa s Rinjani lúčime.

No čo, lovci, dáme to? 

Všetko zabezpečujú porteri – varia, varia a ešte raz varia. Raňajky, obed, večera, čaj, káva. Vodu nosia a filtrujú, vy si dopĺňate vlastnú fľašu. Ako bonus odporúčam vlastnú železnú zásobu: energetické tyčinky, orechy, proteín.

Naši porteri sú hrdinovia. Chlapi z dedín pod Rinjani, ktorí v sandáloch nosia 30 – 40 kg nákladu na bambusovej tyči, zatiaľ čo my bojujeme len s vlastným batohom. Oni sú ako indonézski Avengeri – Iron Mani, ktorí robia nemožné. Bez nich by sme hore nedostali stany, spacáky, ani jedlo.

Samozrejme, nezabúdame ani na vďaku – ak všetko vyjde, na konci ich odmeníme štedrým tringeltom, pretože bez nich by to celé nebolo také jednoduché.

Sme ôsmi. Dva páry – každý v inom veku, každý s iným príbehom. Jedna single cestovateľka, doktorka z Čiech, ktorá medzi nás zapadla akoby sme sa poznali roky a chlapisko s dcérou takmer v mojom veku. A ja – sprievodca, ktorý síce už stál na stovkách miest po celom svete, ale pred touto horou stojím prvýkrát s rovnakým rešpektom ako ostatní.

Nie sme tu náhodou. Prišli sme sem na zájazd Lombok – Komodo – Rinjani. Už sme spolu preplávali Floreské more, videli sme drakov na Komode, zdieľali neskutočne veľa zážitkov a teraz nás čaká finále – hora, ktorá preverí, čo v nás naozaj je.

Naša skupina je zdravá, nielen fyzicky, ale hlavne vzťahovo. Máme sa radi, sme k sebe úprimní, podporujeme sa. Lebo práve na takejto hore je to dôležité, tu padajú všetky role a masky. Tu už nie je riaditeľ, učiteľka, podnikateľ ani lekár. Tu je len človek, ktorý má pred sebou strmý kopec a musí veriť nielen svojim nohám, ale aj tým, čo idú vedľa neho.

Trávime posledný večer v Sembalune. Sme vo vile, kde sa pripravujeme a kontrolujeme výstroj, balíme to, čo naozaj potrebujeme a odkladáme zbytočnosti. Je to posledný večer v pohodlí. Dávame si high five, smejeme sa, ale v hĺbke duše každý cíti, že zajtra začína niečo, čo nebude len tak. Lebo Rinjani nie je obyčajný trek. Je to peklo aj raj v jednom. A my doň vstupujeme spolu – ôsmi lovci zážitkov.

Je ráno a po striedmych raňajkách sa vydávame na cestu. My ôsmi, naši porteri a traja rangeri. Traja preto, lebo jeden z nich je ešte len učeň. Hneď sme mu dali prezývku Singapur – neviem prečo práve tak, ale hodila sa mu. Bol to typ, ktorý možno nevyzeral, že by bol stvorený pre hory. Skôr taký jednoduchý chlapec z dediny, ktorý hľadal prácu. Na Lomboku to nie je ľahké, roboty je málo, a tak mu kamoši povedali, nech to skúsi, nech sa zaučí na Rinjani. Síce jeho školenie má ďaleko od našej Cestovateľskej Akadémie pre vyškolených sprievodcov, no jeho snaha a zanietenosť pre prácu je podobná.

Tu treba povedať jednu vec. Títo chlapi pracujú ako stroje. Za trojdňový výstup zarobia okolo 40 dolárov. Za túto sumu nesú desiatky kíl na ramenách, varia, stavajú stany a pri tom denne spália toľko kalórií, že by to na Slovensku vydalo na tri maratóny. U nás by človek za takúto drinu pýtal tisíc eur a ešte by sa sťažoval, že má krátku obedovú pauzu. Oni? Oni sa len usmejú, prehodia si bambusovú tyč cez plecia a idú ďalej.

Robíme si prvú spoločnú fotku, takú „pred“. Vieme, že o tri dni spravíme aj tú „po“ – s unavenými očami, spotení, no šťastní. Táto je však ešte čistá, s úsmevmi, energiou a očakávaniami. Stojíme pri štartovacom bode v Sembalune a pred nami je 8-hodinový trek. Ak všetko pôjde ako má, o šiestej večer by sme mali byť hore pri kráteri. 

Prvé kroky sú ľahké. Cítim, ako skupina ešte srší energiou, bavíme sa, vymieňame si príbehy zo života a spomienky zo spoločného zájazdu do Indonézie. Stále sme plní očakávaní, stále sa usmievame.

Ale už po prvých troch hodinách nám Indonézia ukazuje svoju tvár. Slnko páli ako besné. Tu hore na savanách Sembalunu nieto stromov, nieto tieňa. Každý krok je pod holým nebom a keď sa pozriem dozadu, vidím, ako sa lúky naťahujú až k horizontu.

Výhľady sú však neskutočné. Za chrbtom sa nám pomaly otvára more, niekde v diaľke vykúka aj silueta Balijského ostrova a jeho sopky Agung. Pred nami sa dvíhajú trávnaté kopce, ktoré vyzerajú ako z vlnitej zelenej prikrývky. Sem-tam prebehne kŕdeľ vtákov, ktoré tu patria viac než my.

Keď sa kocháme krajinou, na chvíľu zabúdame na páliace slnko. Je to tá pravá Indonézia – surová, krásna, jednoduchá. A my sme jej súčasťou.

Po niekoľkých hodinách sme konečne dorazili do prvého tábora. Tu už krajina vyzerá inak. Sem-tam sa objavia stromy, kúsok tieňa, človek si konečne vydýchne. Je to prvá väčšia zastávka, kde sa varí obed.

Pamätám si, že som mal vtedy vlastnú výzvu – žiadne sacharidy. Chcel som dať výstup len na bielkovinách, tak som odmietol ryžu aj rezance. Povedal som si: „Ja to zvládnem!“ A aj som zvládol – celý prvý deň, osem hodín stúpania, bez jediného gramu cukru. Ale poviem vám, keď som sa poobede pozrel na tie kopce pred nami, rýchlo som si to rozmyslel. Rinjani je učiteľ, ktorý vám veľmi rýchlo vysvetlí, že telo potrebuje palivo.

Atmosféra v tábore bola skvelá. Nielen my ôsmi, ale aj iné podobne malé skupiny. Všetci rovnako spotení, špinaví, zaliati prachom, ale spokojní, že sme tu. Jedli sme spolu, niektorí normálne, niektorí rukami, ako to robia Indonézania. Musím povedať, malo to svoje čaro.

V tom sa tam objavil miestny chlapík, čistý rastafarián, dredy, reggae v ušiach, a predáva slnečné okuliare. V strede hôr, na kopci, kde nič nie je, stretneš niekoho, kto ti s úsmevom povie: „Sunglasses, mister?“ To je tá Indonézia, ktorú milujem, vždy vás niečím prekvapí.

Sedeli sme, smiali sa, rozprávali si, čo všetko nás ešte čaká. Každý z nás si v duchu kládol otázku: „Čo sme si to vlastne na seba ušili?“ Ale stále sme boli odhodlaní. Stále sme vládali. Stále sme chceli ísť ďalej.

Po obede pokračujeme ďalej. Terén sa mení, už to nie sú otvorené lúky Sembalunu, ale hustejšia džungľa. Vlhký vzduch, vôňa zeme a listov a do toho vlastný pot, ktorý nám steká po chrbte. Každý krok je ťažší a ako keby toho nebolo dosť, zrazu prichádza aj dážď. Nie prudký lejak, ale také to tropické mrholenie, čo vás do pár minút úplne premáča. Niektorí vytiahli pršiplášte, ja som si povedal: „Som už aj tak mokrý, je mi to jedno.“ Jediné, čo som chránil, bol batoh. Prehodil som si cez neho plášť, aby mi nezvlhli veci. 

Ideme ďalej a čas sa vlečie. Pozriem na hodinky, päť hodín. Viem, že nás čaká ešte minimálne hodina, možno hodina a pol. Každý z nás už cíti únavu, niektorí majú prvé krízy. V skupine je ticho, len ťažký dych a kroky.

Zastavujeme na krátkych checkpointoch, sadáme do blata, snažíme sa nabrať energiu. Vo chvíli, keď už bol každý z nás úplne hotový, prišla tá najhlúpejšia, ale aj najľudskejšia myšlienka – zapálili sme si cigaretu. Vraveli sme si, že aj Indonézania to tak robia. No poviem vám, bola to katastrofa. Po pár ťahoch sme sa začali triasť, klepalo sa mi celé telo a namiesto úľavy prišla slabosť. Bolo to poučenie, že nie všetko, čo robia domáci, má zmysel napodobňovať.

A predsa sme išli ďalej. Každý krok bližšie k cieľu bol ťažší a ťažší. Síce skupina držala spolu, smiech sa vytratil, no odhodlanie zostalo. Vedeli sme, že na konci dňa nás čaká kemp na kráteri a tam konečne odmena v podobe odpočinku a jedla.

Keď mám rozobrať našu skupinu, poviem to rovno: zájazd sa vždy odvíja od pripravenosti sprievodcu, ale rovnako aj od klientov. A ja som bol na takej vlne, že som už cítil únavu. Bol som trochu prepracovaný, v hlave sa mi čoraz častejšie objavovala myšlienka, že by som potreboval dlhší oddych. Tento zájazd som už bral viac-menej ako povinnosť.

Ale práve títo siedmi ľudia mi zmenili pohľad. Boli to oni, kto ma znova naštartoval. Boli to oni, kto mi ukázal, že moja práca je stále dream job.

S Jančim a jeho partnerkou Dáškou som sa už poznal z predchádzajúcich ciest. Dokonca si spomínam na silvesterovskú dovolenku vo Vietname, kde mi Janči povedal: „Vieš čo, idem aj na zájazd na Lombok, Komodo a Rinjani.“ a dodal, že výstup na Rinjani už s BUBO absolvoval pred 20 rokmi. Teraz si to prišiel zopakovať. A to je podľa mňa krásne, vrátiť sa na rovnakú horu po dvadsiatich rokoch ako jeden z najscestovanejších Slovákov, aby si otestoval, čo sa v ňom zmenilo.

Potom tu bol Miro, človek, ktorému dodnes ďakujem. Pretože keď som už na konci prvého dňa nevládal, on bol ten, kto ma psychicky držal. Viem, že ani on na tom nebol najlepšie, no spoločne sme si pomáhali. S ním bola aj jeho dcéra Dáška, mladá, plná energie, taká malá Xena s obrovskou silou.

Ďalej s nami boli Robo a Miška, podľa mňa fyzicky najzdatnejší z celej skupiny. Robo navyše ukázal veľký cit pre fotenie a vďaka nemu mám dnes unikátne zábery, ktoré zachytávajú túto výpravu.

A nakoniec naša česká posila, Šárka. Prvýkrát na zájazde s BUBO, a verím, že odchádzala nielen spokojná, ale aj nadšená! 

Dorazili sme na kráter okolo šiestej večer. Únava bola obrovská. Hodili sme batohy o zem, vyvalili sa a konečne si vydýchli. Ale akoby nám to hora nechcela zjednodušiť, z ničoho nič prišla obrovská búrka. Blesky osvetľovali kráter, vietor lomcoval stanmi. Našťastie naši porteri boli pripravení. Už nás čakali s rozloženými stanmi, urobili pre nás doslova luxusné bývanie uprostred divočiny. K tomu teplá večera, ktorá nám po takomto dni chutila ako päťchodové menu z michelinskej reštaurácie. 

Výhľady z krátera boli neskutočné, dramatické mraky, jazero Segara Anak v diaľke a ešte ďalej silueta samotného vrcholu Rinjani. Keď sme sa naň pozreli, vedeli sme, že to nie je len obraz. To bol náš zajtrajší cieľ a s ním aj budíček o jednej ráno.

O ôsmej večer sme zaliezli do stanov a o desať minút sme boli všetci tvrdí. Telo po celom dni nemalo šancu bojovať s únavou. No o 1:00 v noci už mladý Indonézan otváral stan: „Mr, Mr, your early breakfast!“ V ruke mal sladké palacinky a dodal: „Twenty minutes.“ Čas bežal rýchlejšie než by sme chceli.

Tu sa naša skupina rozdelila. Dvaja sa rozhodli zostať v základnom tábore. Rozhodnutie, ktoré bolo úplne správne, nie každý musí ísť až hore. Vrchol je veľká výzva a je lepšie ostať spať, než sa trápiť. Takže z ôsmich nás na cestu vyrazilo šesť.

Prvé dve hodiny sme stúpali tmavou džungľou. Vlaha, pach zeme, ticho, len dych a kroky. Spolu s desiatkami ďalších skupín sme vytvorili obrovského hada. Čelovky svietili jedna za druhou a vyzeralo to, akoby sme šli hore po nekonečnom svetelnom rebríku.

Potom prišiel úzky hrebeň. Vietor, tma a ticho, ktoré prerušovalo len škrípanie štrku pod nohami. Už tu cítite, že ste na sopke, pod vami prázdno, okolo tmavé svahy, v diaľke občas zableskne svetlo z iných čeloviek.

Najväčšie peklo bolo až na konci. Samotný vrchol Rinjani je pokrytý sypkým sopečným prachom. Je to nekonečný boj, tri kroky dopredu, dva späť. Každý krok vás stojí silu, každý pohyb je psychický boj. Tam sa už skupina roztrúsila, každý šiel svojím tempom, každý bojoval len so sebou.

Práve tu si uvedomíte, aká obrovská táto sopka je. 3 726 metrov – druhá najvyššia v Indonézii. Sopka, ktorá má v sebe kráter obrovský ako celé naše Tatry. Vnútri sa rozprestiera jazero Segara Anak, dieťa mora. A na jeho brehu ešte ďalšia sopka v sopke, Gunung Baru. Rinjani nie je len hora. Je to obrovský sopečný svet, mikrokozmos, ktorý v sebe spája raj aj peklo.

Ja som mal chvíle, keď som chcel skončiť. Povedal som si v hlave: „Kašlem na to!“ Ale nakoniec som si našiel vlastnú taktiku, bez paličiek. Mal som voľné ruky, lepšie som sa hýbal. Krok za krokom, pomaličky.

A presne pri východe slnka som stál na vrchole. Bolo to neuveriteľné! obloha horela oranžovo-červenou farbou, pod nami sa váľali oblaky a kráter vyzeral ako zo sna.

Po ceste hore som videl veľa Indonézanov, ktorí to nedali. Niektorí sedeli, iní spali priamo na svahu, vyčerpaní, trasúci sa od zimy. Mal som o nich strach, lebo hore naozaj mrzlo. Ale keď slnko prvýkrát vykuklo, všetko sa zmenilo. Teplo, smiech, objatia. A ten moment, keď sa pozriete z vrcholu Rinjani a vidíte, že ste to dokázali, to je pocit, ktorý si človek nesie celý život.

Neskutočné.

Stáli sme všetci šiesti hore a tešili sa z nášho výkonu. Objímali sme sa, smiali a fotili. Vytiahli sme slovenskú vlajku spolu s vlajkou BUBO a právom sme boli na seba hrdí. Lebo dostať sa na vrchol Rinjani nie je samozrejmosť. Je to bolesť, pot, slzy, ale aj obrovská radosť.

Potom nasledovala cesta dole. Zostup bol rýchlejší, ale nohy trpeli pri každom kroku. O ôsmej ráno sme dorazili späť do základného tábora, kde nás čakali raňajky a aj tí, čo sa rozhodli nejsť hore. Privítali nás s úsmevom a hneď sme rozoberali naše pocity, myšlienky a dojmy zo samotného vrcholu.

Vtedy som ešte netušil, že to najťažšie ma ešte len čaká. Nie výstup na samotný vrchol, ale zostup k jazeru Segara Anak a opätovné stúpanie hore na druhý kráter, kde prišla moja najväčšia kríza celého treku.

A nielen to. Počas toho zostupu sa mi stala ešte jedna vec, ktorú vám rozpoviem v ďalšej časti. Dnes sa už na to bavím, ale vtedy mi tiekli slzy. 

Cesta dole k jazeru nebola idylická, šli sme cez veľké skaly, každý krok si vyžadoval plnú sústredenosť. V skupine bolo ticho, každý sa spoliehal na svoju obuv a pevné nohy. Keď sme konečne dorazili k Segara Anak, odmena bola neskutočná.

Voda v jazere bola krištáľovo čistá a všetci sme skočili do krátera sopky, aby sme sa okúpali. Ten pocit, plávať uprostred obrovskej sopky, medzi oblakmi a skalami je niečo, čo sa nedá opísať. A úprimne, konečne sme sa aj osprchovali.

Naši porteri nás už dávno predbehli. Samozrejme, v žabkách, ako inak a čakali nás s obedom. A to nie s hocijakým. Na improvizovanom grile pripravili kurča, ktoré chutilo tak, že sme rozmýšľali, či ho náhodou práve nechytili niekde pri jazere. V tom prostredí to bolo jednoducho neuveriteľné.

Ale eufória netrvala dlho. Cesta, ktorá mala viesť na druhú stranu jazera, bola zapadnutá. Museli sme ísť po okraji, kde sa mi šmyklo a tenisky, ktoré som mal v rukách (lebo som šiel chvíľu v žabkách), skončili na dne jazera. To znamenalo jediné: čakalo ma ešte trojhodinové stúpanie hore na kráter v mokrých topánkach. V tej chvíli ma zalial zlý pocit, vedel som, že toto bude moja kríza.

Našťastie, Robo mal so sebou jedny náhradné sandále a požičal mi ich. Boli o číslo väčšie, nesedeli mi, ale zachránili ma. Bez nich by som to nedal. Napriek tomu bol výstup späť na kráter pre mňa najťažšia časť celého treku.

Nakoniec sme s Mirom dorazili poslední, asi pol hodinu po všetkých ostatných. A úprimne, ja som bol rozhodnutý, že končím. Hlavou mi išli myšlienky, že nech kľudne zavolajú helikoptéru, že ja už nejdem ďalej. Keď som sa z toho dostal ja, padol naopak Miro, prišla jeho kríza. A takto sme sa ťahali navzájom, krok za krokom, až sme to dali. Bez neho by som to určite nezvládol.

Večer bol v znamení absolútneho vyčerpania. Porterom sa podarilo opäť vykúzliť večeru, ale pamätám si, že sme ju zjedli len spolovice. Nemali sme silu. Nikto sa nerozprával, každý mal „0 % batérie“. O šiestej večer sme už ležali v stanoch a spali až do rána.

Po ťažkej noci prišlo dokonalé ráno. Slnečné lúče nás zobudili, na tvárach sme mali úsmevy a pred očami nádherné výhľady na okolitú krajinu. Z hrebeňa sme videli nielen obrovský kráter, ale aj siluety ďalších ostrovov, ktoré sa ako tiene dvíhali z mora.

Pred nami bol už len 6-hodinový zostup. Absolútna džungľa. Každý krok znamenal kvapku potu. Už nikto nerozprával, všetci sme išli na tzv. „automód“. Hlava vypnutá, oči len sledovali cestu, aby sme nespravili zlý krok. Koncentrovaný pohyb nadol, jedna noha pred druhou, ruky pripravené zachytiť sa, keby sa šmýkalo.

Keď sme sa konečne prebojovali na koniec chodníka do Senaru, čakalo nás oficiálne odhlásenie. Ranger nás skontroloval, vyhodil zo systému a zapísal, že sme opustili národný park. Tam sme si spravili poslednú, záverečnú fotku. Všetci s bosými nohami v blate, s vlasmi zlepenými od potu, ale s obrovským úsmevom. To bola tá pravá fotka víťazov.

Rinjani nás zlomil, ale aj postavil. A odmena bola sladká. Čakal nás oddych na Gili ostrovoch, ten malý raj hneď vedľa Lomboku. Tri kúsky raja: Gili Meno, Gili Air a Gili Trawangan.

Na tomto zájazde sme zamierili na Gili Meno, najpokojnejší z ostrovov. Adult only luxusný hotel, kde vás nerušia deti, len šum mora a kokosové palmy. Biely piesok, čistá voda, pomalé rána. 

Tu sa dá ráno zaplávať s korytnačkami, cez deň sa len tak flákať na horúcom slnku, šnorchlovať medzi koralmi a večer si dať drink pri západe slnka. Je to sladký pocit víťazstva. Z hory, ktorá vám dala zabrať, sa ocitnete v raji, kde jediné, čo musíte, je užívať si prítomný okamih.

Rinjani nás preverila. A viem, že by to nedopadlo takto dobre, keby sme nemali jeden druhého a keby to medzi nami neklapalo tak, ako to klapalo. Boli sme tím, ktorý držal spolu, a to je na takýchto horách rozhodujúce.

Zájazd pokračoval ďalej na ostrov Bali, kde sme sa už balili a chystali na návrat do Európy. Ale každý z nás si domov niesol viac než len spomienky. Bolo to hlavne víťazstvo nad sebou samým, pocit, že človek dokázal prekonať bolesť, únavu a pochybnosti.

Dodnes nám občas blikne whatsappová skupina, ktorú sme si založili. Niekto pošle fotku, iný spomienku. Je to krásne, lebo takto sa rodia priateľstvá. Na začiatku sa vôbec nepoznáte, ale po dvoch týždňoch máte pocit, že ste spolu prežili celý život. Toľko situácií, toľko emócií, čo navždy ostanú medzi nami.

A preto hovorím, že tento zájazd patrí medzi moje absolútne srdcovky. Každému, kto má aspoň trošku dobrú fyzičku, nemusíte byť žiadny maratónec, odporúčam ho všetkými desiatimi. Je to expedícia, kde spoznáte nádhernú dedinku Waerebo v horách a prespíte u lokálcov v ich tradičných domoch. Potom sa tri dni plavíme cez Floreské more, šnorchlujeme s mantami a korytnačkami, večer nám chlapci na lodi varia neskutočné jedlá z čerstvých morských plodov.

Navštívime ostrov Komodo, kde sa stretneme so slávnymi varanmi, vyšliapeme na ikonický ostrov Padar pri východe slnka a všade cítime, že toto nie je len dovolenka! Toto je dobrodružstvo.

Tento zájazd je pre ľudí, ktorí milujú prírodu a skutočné zážitky. Možno nehľadajú históriu ani múzeá, ale chcú žiť naplno. A presne to tu dostanú.

Pre mňa osobne je to najobľúbenejší zájazd v Ázii, dokonca predčil aj zájazd India – Nepál, ktorý bol doteraz mojím obľúbeným. Tu je toho toľko, že sa človek domov vracia iný – silnejší a s úsmevom, ktorý nezmizne ešte dlho po návrate.