Americké embargo na Kubu – ako sa dotýka krajiny?

Americké embargo na Kubu je politickým rozhodnutím spred desaťročí, no dodnes ovplyvňuje ostrov slobody. Zároveň je to jeden z najdlhšie trvajúcich ekonomických experimentov moderných dejín. Výrazne ovplyvnil ekonomiku, spoločnosť aj mentalitu Kubáncov od zavedenia v polovici minulého storočia.

Na Kube som študoval, pravidelne sa sem vraciam nielen ako sprievodca BUBO a najväčší ostrov Karibiku úprimne milujem. Keďže sa oň zaujímam do hĺbky, rozprával som sa s viacerými Kubáncami o tom, ako embargo vnímajú. Preto v rámci blogu pridávam okrem príbehu zrodu embarga aj vlastné postrehy. Možno vám pomôžu zorientovať sa v tom, čo očakávať od dovolenky na Kube.

Americké embargo proti Kube – na ostrove známe ako el bloqueo, teda „blokáda“ – patrí medzi najdlhšie nepretržité sankcie v histórii. Jeho korene siahajú do roku 1959, keď Fidel Castro a jeho revolucionári zvrhli režim diktátora Fulgencia Batistu a začali radikálne meniť kubánsku spoločnosť.

Nová vláda znárodnila americké cukrovary, banky, elektrárne aj ďalšie podniky. A to bez finančnej kompenzácie. Spojené štáty reagovali v júli 1960 zrušením dovoznej kvóty na kubánsky cukor, ktorý bol pre ostrov kľúčovým v exporte.

Havana odpovedala ďalšími znárodneniami amerického majetku a konflikt sa rýchlo vyostril. Prezident Dwight Eisenhower zaviedol prvé obchodné obmedzenia a jeho nástupca John F. Kennedy ich 3. februára 1962 spečatil podpisom úplného embarga na obchod medzi USA a Kubou.

Nešlo však len o ekonomiku. V tom čase, ako isto viete, prebiehala studená vojna a pre Washington sa Kuba stala sovietskym spojencom len 150 kilometrov od pobrežia Floridy. Obavy, že by sa kubánsky revolučný model mohol šíriť po Latinskej Amerike, boli veľké. Z pohľadu Kubu toto embargo potvrdilo jej obraz malej vzdorujúcej krajiny, ktorá sa postavila „imperializmu“. Z obchodného sporu sa tak stal boj ideológií.

Embargo sa časom zakotvilo v americkej legislatíve. V roku 1992 tzv. Torricelliho zákon zakázal obchod s Kubou aj zahraničným pobočkám amerických firiem. O štyri roky neskôr Helmsov–Burtonov zákon premenil embargo na pevný právny rámec, ktorého zrušenie je možné len so súhlasom Kongresu. A je tiež podmienené politickými zmenami na Kube. Prezident môže pravidlá zmierniť, no úplne embargo zrušiť nemôže.

Kuba sa však o to všemožne snaží. Každý rok predkladá Valnému zhromaždeniu OSN rezolúciu odsudzujúcu embargo. Od roku 1992 ju podporilo viac než 180 krajín sveta – pravidelne proti hlasujú len Spojené štáty a Izrael.

Hoci sa oficiálne zdôvodnenia embarga časom menili (od boja proti komunizmu po podporu demokracie), hlavný dôvod pretrval. Je ním ekonomické dusenie ostrova, ktorý Američania priradili na zoznam krajín podporujúcich terorizmus. Na tomto zozname figurujú napríklad aj Severná Kórea či Irán.

Pre cestovateľov ide o miernu komplikáciu. Ak ste napríklad boli s BUBO na obľúbenom zájazde Kuba – absolut total a chystáte sa napríklad na dovolenku USA - západ, už vám nestačí autorizácia ESTA. Potrebujete víza, a teda aj absolvovať pohovor na ambasáde. Samozrejme, náš profesionálny tím najscestovanejších Slovákov vám všetko uľahčí do maximálnej možnej miery, aby ste sa nemuseli nijako cestovateľsky obmedzovať.

Možno sa to celé zdá ako „zarezanie“ Kuby a do veľkej miery to tak aj je. Paradoxne však kubánskej vláde tento krok zároveň poskytol „vonkajšieho nepriateľa“, na ktorého možno dodnes zvaľovať všetky problémy.

Z makroekonomického pohľadu embargo zásadne pokrivilo vývoj Kuby. Pred revolúciou smerovalo takmer 70 % kubánskeho zahraničného obchodu do Spojených štátov. Z USA prichádzali stroje, hnojivá, lieky aj spotrebný tovar, zatiaľ čo Kuba vyvážala cukor a tabak. Embargo túto vzájomnú závislosť prakticky zo dňa na deň pretrhlo.

Kuba sa tak ocitla v náručí Sovietskeho zväzu. Počas 70. a 80. rokov sovietske dotácie a výhodné obchodné dohody tlmili skutočný dosah embarga. Moskva odoberala kubánsky cukor za nadpriemerné ceny a dodávala ropu či technológie lacnejšie než svetový trh. Tento model však stál na vratkých základoch.

Keď sa Sovietsky zväz v roku 1991 rozpadol, kubánska ekonomika sa prakticky zrútila. Ostrov prišiel o 85 % zahraničného obchodu v priebehu jediného roka. Medzi rokmi 1989 a 1993 klesol HDP o 35 %. Nedostatok paliva paralyzoval dopravu, poľnohospodárstvo prišlo o hnojivá a krajina vstúpila do obdobia známeho ako Período Especial en Tiempos de Paz – „špeciálne obdobie v čase mieru“. V praxi to znamenalo prísnu racionalizáciu, hlad a každodenný boj o prežitie.

Dosahy embarga sa však nekončia na hraniciach Kuby. Jeho tzv. extrateritoriálny dosah odrádza aj zahraničných investorov. Helmsov–Burtonov zákon umožňuje žalovať firmy, ktoré podnikajú s majetkom znárodneným Američanom po roku 1959. Výsledok? Európske a kanadské spoločnosti sú opatrné a banky sa Kube často úplne vyhýbajú.

Finančné sankcie boli obzvlášť tvrdé. V roku 2014 dostala francúzska banka BNP Paribas rekordnú pokutu 8,9 miliardy dolárov za spracovanie kubánskych transakcií cez americký finančný systém. Podobné prípady sa týkali aj bánk ING, HSBC či Crédit Agricole. Mnohé finančné inštitúcie následne úplne zrušili kubánske účty, čím sa ostrov ešte viac izoloval od globálneho finančného sveta.

Embargo komplikuje aj námornú dopravu. Lode, ktoré zakotvia na Kube, nesmú vstúpiť do amerických prístavov po dobu 180 dní. To zvyšuje náklady na poistenie a odrádza dopravcov. Priemysel aj energetika trpia chronickou neefektivitou, pretože moderné technológie často obsahujú americké súčiastky, ktoré Kuba nesmie dovážať.

Výsledkom je zvláštny paradox. Kuba je odkázaná na vzdialených dodávateľov za vyššie ceny, zatiaľ čo Spojené štáty prichádzajú o prirodzeného obchodného partnera len zopár desiatok kilometrov od svojich brehov. A my ako cestovatelia prichádzame o inak peknú možnú kombináciu USA a relax na Kube. Je to škoda.

Skutočný dosah embarga však Kubánci cítia úplne inde, čo som sa dozvedel po komunikácii s viacerými domácimi priamo na Kube. Sami mi povedali, že výsledok vidno najmä v nemocničných chodbách, v bankách, na poliach, v dielňach či kuchyniach. Každý výpadok, každé čakanie a každé improvizované riešenie je malým príbehom o tom, ako politika preniká do všedného dňa.

V havanských nemocniciach často nájdete moderné prístroje, ktoré však nefungujú. Nie preto, že by boli staré, ale preto, že im chýba jediný komponent. Magnety, čipy či riadiace jednotky v MRI prístrojoch pochádzajú najmä z USA či od tamojších firiem. Keď sa pokazia, náhradné diely sa oficiálne nedajú kúpiť. Riešením je obchádzka cez tretie krajiny, čo je však pomalé, drahé a neisté.

Podobne je to s liekmi. Chemoterapia pre onkologických pacientov (napríklad liek Paclitaxel) sa síce vyrába v Európe, no licencie a patenty často vedú späť do USA. Lieky tak na Kubu putujú cez zložitú sieť sprostredkovateľov a ich cena býva až trojnásobná. Pre systém bez dostatku devíz je to obrovská záťaž. Pacientov, samozrejme, čaká nekonečné čakanie.

Diabetici zase poznajú realitu výpadkov inzulínu. Hoci sa vyrába po celom svete, výrobné technológie často obsahujú americké komponenty, čo znamená potrebu špeciálnych výnimiek. Tie nie vždy prídu včas.

V neonatologických oddeleniach sa inkubátory opravujú tak, že sa rozoberajú staré sovietske modely. Nie z nostalgie, ale z nutnosti, keďže americké termostaty či senzory už roky nie sú dostupné.

Problémy, s ktorými som sa tiež stretol, boli chýbajúce anestetiká u zubára, antibiotiká v lekárňach, dokonca často nemajú obyčajný aspirín. Nie preto, že by ho niekto nechcel vyrobiť, ale preto, že platba za zásielku uviazne v americkej banke. Pri takomto čítaní cestovatelia čoraz viac rozumejú tomu, v čom budú aj oni limitovaní.

„Cash is king“ tu platí niekoľkonásobne. Na Kube má hotovosť stále väčšiu hodnotu než kdekoľvek inde. Platobné karty Visa, MasterCard, PayPal či Stripe tu jednoducho nefungujú a pri poznávačke Kuby sú vám zbytočné. Ako turisti musíte nosiť všetky peniaze so sebou a často ich zamieňate na čiernom trhu za oveľa-oveľa lepší kurz. Sprievodca vyškolený v BUBO Cestovateľskej Akadémii vás na to vždy upozorní, aby ste aj takto vyťažili zo svojej dovolenky maximum.

Samozrejme, digitálne podnikanie je pre domácich prakticky nemožné. A, čo je tiež zlé, embargo sa dotýka aj humanitárnej pomoci. V roku 2018 bola európskej mimovládnej organizácii zmrazená finančná pomoc pre obete hurikánu – nie na Havane, ale v New Yorku. V sprostredkovateľskej banke, cez ktorú prechádzala transakcia. Slovo „Cuba“ stačilo na stopku.

Rodinné prevody peňazí zo zahraničia sú obmedzené politickými rozhodnutiami USA. Pre mnohých Kubáncov sú pritom remitencie jediným zdrojom tvrdšej meny, z ktorej financujú malé podniky. Ide o reštaurácie, ubytovacie zariadenia či opravy domov. Dokonca aj diplomati pracujúci na ambasádach v Havane dostávajú výplaty oneskorene. Banky totiž odmietajú spracovať akúkoľvek platbu spojenú s Kubou.

OSN nazýva tento jav „neviditeľné embargo“. Ide o situáciu, keď firmy a banky radšej uplatňujú prísnejšie pravidlá, než zákon vyžaduje, len aby sa vyhli riziku pokuty.

Keď prechádzam s malými skupinami BUBO klientov Kubu od západu na východ, často vidíme realitu embarga aj na poliach pri pohľade z okna autobusu. Na kubánskych poliach často stojí technika, ktorá by mohla fungovať ešte roky.

Traktory a kombajny hrdzavejú, pretože ich motory obsahujú americké patentované súčiastky. Miestni mechanici si pomáhajú vlastnoručne vyrobenými piestami a improvizovanými riešeniami, ktoré pripomínajú skôr umelecké dielo než strojárstvo 21. storočia.

Kriví to aj potravinový trh. Kuba by mohla nakupovať obilie z USA, geograficky najlogickejšieho dodávateľa, no môže tak robiť len s osobitným povolením a výhradne za hotovosť vopred. Európske hnojivá sú dostupné, ale za dvojnásobnú cenu, čo sa okamžite prejaví v cenách potravín.

Rybárske flotily občas stoja v prístavoch, pretože navigačné systémy využívajú americké GPS technológie. Potravinárske fabriky zas bojujú s nedostatkom obalových materiálov a konzervantov amerického pôvodu, čo skracuje trvanlivosť výrobkov a znižuje exportné možnosti.

Moderná Kuba by potrebovala technológie, no práve tie sú najviac obmedzené. Firmy z USA ako Cisco či Dell nemôžu predávať sieťové zariadenia kubánskym inštitúciám. Softvér od Microsoftu či Adobe je nedostupný, cloudové služby sú blokované a mnohé vedecké databázy automaticky odmietajú prístup z kubánskych IP adries.

Letecká doprava trpí nedostatkom náhradných dielov, čo znamená, že lietadlá kubánskych aerolínií stoja celé mesiace na zemi. Hotely, aj tie najluxusnejšie na Varadere, ktoré si vyberajú klienti BUBO, síce vítajú turistov z celého sveta, no často vedú účtovníctvo ručne. Nemôžu totiž používať americké rezervačné alebo účtovné systémy.

Aj pri check-ine na našich hoteloch tak hovorím klientom, nech sú trpezliví. Nejde len o „maňana mentalitu“, ale aj komplikovanosť vypisovania vecí. Trvá to skrátka dlhšie a už tu sa treba naladiť na kubánsku vlnu, ktorá vás bude sprevádzať počas celého pobytu.

Pripravte sa tiež na to, že internet nefunguje vždy najlepšie. A niekedy vôbec, prípadne len na zopár miestach s najsilnejším signálom. Digitálny detox však v tomto prípade tiež v konečnom dôsledku prospeje a domov sa vrátite oddýchnutejší. Všetko má svoje pre a proti.

Po pár dňoch na Kube si uvedomíte, že embargo nie je len ekonomický pojem. Objavuje sa všade – v školských triedach, politických prejavoch, pesničkách aj bežných rozhovoroch pri káve. Nie ako suché vysvetlenie, ale ako príbeh. Na Kube je prítomný už desaťročia, rovnako ako BUBO, ktoré tu začalo organizovať zájazdy už v roku 2002.

Kubánci pre tento príbeh majú vlastný názov „la resistencia“ – odpor, vytrvanie. Materiálny nedostatok sa v ňom mení na morálnu hodnotu. V učebniciach dejepisu, na nástenkách v školách aj v múzeách revolúcie sa embargo neobjavuje ako jedna z politík studenej vojny, ale ako osudová skúška charakteru krajiny. Skoro ako moderný mýtus – malý ostrov, ktorý vzdoruje veľmoci. Dávid proti Goliášovi.

Pre staršiu generáciu je tento príbeh stále živý. Ľudia, ktorí zažili revolúciu, vnímajú embargo ako potvrdenie, že ich obete mali zmysel. Nedostatok bol cenou za suverenitu. Prežiť znamenalo zvíťaziť. A preto tu pocítite, že hrdosť a chudoba idú ruka v ruke.

Ak by existovalo jedno slovo, ktoré najlepšie vystihuje kubánsku mentalitu, bolo by to „resolver“. Doslova to znamená „vyriešiť“, no v praxi ide o omnoho viac. O schopnosť nejako si poradiť, opraviť, obísť či niečo vymyslieť.

Na uliciach miest ako Havana, Santiago či Trinidad, kde je BUBO doma, to vidíte všade. Auto poskladané z troch rôznych modelov. Ventilátor opravený drôtom a kusom plastu. Reštaurácia, ktorá nemá polovicu surovín z menu, no aj tak pripraví skvelý pokrm. To, čo inde vzniká z nadbytku, tu vzniká z nedostatku. No nie je to krásne?

Umenie, film a hudba sa naučili pracovať s obmedzeniami. V 90. rokoch, počas najtvrdšieho obdobia po páde Sovietskeho zväzu, vznikli filmy ako Fresa y Chocolate či Suite Habana. Keďže kinematografia Kuby je mojou srdcovou záležitosťou, o nej vám pripravím ešte samostatný blog.

Psychologicky však embargo krajinu rozdelilo. Zatiaľ čo starší hovoria o hrdosti a vydržaní, mladší sú unavení. Generácia narodená po roku 1990 už nezažila revolučné nadšenie ani ideologické súboje studenej vojny. Pozná len stagnáciu, výpadky elektriny či wifi a nekonečné čakanie.

Prieskumy Havanskej univerzity z roku 2022 ukazujú, že viac než 70 % Kubáncov mladších ako 35 rokov podporuje normalizáciu vzťahov so Spojenými štátmi. Nie preto, že by náhle zmenili politické presvedčenie, ale preto, že sú vyčerpaní. Aj preto z ostrova odchádzajú.

Zmení sa kvôli tomu režim? Ak áno, kedy? Toto sú otázky, ktoré si svet kladie už dlho. Ako som však hovoril v rámci rozhovoru o Kube pre BUBO Blog, vždy prišlo niečo, čo ostrov (a režim) zachránilo, keď už to vyzeralo najhoršie. Nuž, odporúčam navštíviť Kubu čím skôr, následne sa vrátiť s časovým odstupom a porovnávať.

Nádej na zmenu (aj trvalejšiu) tu je a dôkazom je nedávny príklad. Keď sa v rokoch 2014 až 2016 stretli Barack Obama a Raúl Castro, zdalo sa, že Kuba sa na chvíľu nadýchla ku zmene. Obnovili sa diplomatické vzťahy, otvorili sa ambasády, začali na Kubu lietať priame lety a v roku 2016 tam prišlo viac než 600 000 Američanov.

V Havane to bolo cítiť okamžite. Súkromné reštaurácie praskali vo švíkoch. Casas particulares, teda domáce ubytovania, zažívali zlaté časy. Ľudia investovali, opravovali domy, plánovali. Po dlhom čase sa objavila opatrná nádej, že ostrov sa opäť prepojí so svetom.

No trvalo to krátko. Po roku 2017 prišiel obrat. Administratíva Donalda Trumpa obnovila cestovné obmedzenia, zastavila kanály na posielanie peňazí a zaradila Kubu späť na zoznam „štátov podporujúcich terorizmus“. Mnohé drobné podniky, ktoré len nedávno vznikli, zrazu nemali ani klientov ani príjmy. Optimizmus sa vytratil rovnako rýchlo, ako sa objavil.

Administratíva Joea Bidena sa k téme Kuby vracala len opatrne, teraz je pri moci opäť Trump. Väčšina sankcií zostáva v platnosti a pre bežných Kubáncov sa toho veľa nezmenilo.

Dnes sa embargo spája s vnútornými problémami krajiny a vytvára stav, ktorý mnohí ekonómovia nazývajú systémovou paralýzou. Inflácia v roku 2023 presiahla 200 %, výpadky elektriny sú každodenné a migrácia dosahuje rekordné čísla. Kto môže, odchádza.

Kuba sa síce orientuje na obchod s Čínou, Ruskom či Venezuelou, no logistické problémy a politická nestabilita robia tieto vzťahy nepredvídateľnými. Turizmus kolíše, cukor (kedysi symbol bohatstva ostrova) sa vyrába v objemoch, ktoré by zahanbili aj 19. storočie.

Embargo však ovplyvnilo aj oblasti, kde by to čakal málokto. Nedostatok moderných technológií znamená, že Kuba má jednu z najnižších uhlíkových stôp na obyvateľa na svete. A patrí tak aj k najekologickejším destináciám na cestovanie po svete. Samozrejme, z nutnosti.

Ako som už písal vyššie, dôsledky embarga cítiť každý deň v životoch obyčajných ľudí. Finančná izolácia, obmedzený rozvoj a neustály nedostatok všetkého sa stali kulisou každodennosti. Odpor a chudoba sú však identitou národa, ktorý tak veľmi chcel byť suverénny... Dnes prežíva vďaka svojej vynaliezavosti, lebo tak činiť musí. A vidíme to aj v praxi.

Prvá vec, ktorú si v Havane všimnete, nie je chaos dopravy, ale zvuk. Všade počuť hudbu. Vychádza z otvorených okien, dvorov či. Niekto tu vždy spieva – aj vtedy, keď by už vlastne nemal o čom. Na Kubu chodíme v BUBO vyše 20 rokov a sledujeme, ako sa ostrov ohýba.

Nemocničný svet

Raz som sa tu zoznámil so zdravotnou sestrou v nemocnici neďaleko Centro Habana. Výťah tam nefungoval už celé mesiace, a tak pacientov nosila po schodoch. Štyri poschodia, každý deň. „Súčiastky sú americké a firma nám ich nepredá. Tak improvizujeme,“ povedala mi.

Na oddelení novorodencov stál rad inkubátorov – polovica z nich bola vypnutá. Termostaty zhoreli pred rokmi. Technik s mastnými rukami a pokojom človeka, ktorého už len tak niečo nerozhodí, mi ukázal, ako ich poskladal z káblov starých sovietskych televízorov. „Sme generácia resolver. Buď si poradíš, alebo to vzdáš. A vzdávať sa nie je kubánske.“

O poschodie vyššie mi onkologička otvorila skrinku s prázdnymi krabicami. Na etiketách stáli mená známych firiem – Pfizer, Merck, Bristol-Myers Squibb. Prešla prstom po polici. „Tie isté lieky vieme kúpiť z Indie, ale cez tretie krajiny. Cena je dvojnásobná. A kým dorazia…“ vetu nedopovedala a len si povzdychla.

Taxi i vidiek

Blokáda nezastavuje len lieky. Raz som sa pokúsil poslať zopár stoviek dolárov priateľovi, ktorému hurikán poškodil dom. Peniaze nikdy neprišli. O týždeň mi z banky v New Yorku napísali: „Transakcia zrušená v dôsledku sankcií USA.“ V ten istý týždeň mala malá európska charita zmrazené prostriedky na humanitárnu pomoc. Keď som to rozprával taxikárovi v Havane, rozosmial sa: „Samozrejme. Sme najnebezpečnejšia krajina na svete. Máme cigary.“

Ten taxikár, Orlando, jazdil na Chevrolete z roku 1957. Drží pokope vďaka skrutkám, farbe a nádeji. Každý rok je ťažšie zohnať náhradné diely. Americké automobilky s Kubou prestali obchodovať dávno a európske alternatívy sú drahé. Orlando chodí po vrakoviskách a skladá vlastné hybridné auto – polovica Detroit, polovica Havana, polovica zázrak. „Toto auto šoféroval už môj otec. Je ako my. Staré, unavené, ale stále ide.“

Na vidieku pri Pinar del Río som stretol troch bratov, ktorí chovajú kozy. Traktor im nefunguje od roku 2018, odkedy sa pokazilo palivové čerpadlo. Súčiastka stojí na internete tridsať dolárov, no každý dodávateľ ich odmietne kvôli pôvodu z USA. Vrátili sa preto k volom. „Embargo je ako dážď. Nebojuješ proti nemu, naučíš sa chodiť mokrý.“

Nákupy na trhoch

Na trhu vo Viñales mi jedna žena predala domáci syr zabalený do banánových listov. Ticho mi pošepkala, že mlieko pochádza z farmy jej bratranca, nie zo štátneho družstva. „Pravidlá sú flexibilné. Aj vláda vie, že musíme nejako prežiť.“ Ako to hovorila, za jej chrbtom visel starý plagát Che Guevaru.

V Havane som sa zase zoznámil s mladým programátorom, ktorý chcel turistom predávať mobilnú aplikáciu. Vytvoril ju dokonale, prehľadnú, funkčnú, dvojjazyčnú. No nedokázal ju zaregistrovať. „Apple neumožňuje účty z Kuby. Google tiež nie. Vraj ‚obmedzené územie‘. Aplikáciu viem vytvoriť, ale neviem ju nechať existovať,“ pousmial sa.

Spomenul som si naňho o pár mesiacov neskôr, keď som stál v rade v havanskej lekárni. Uprostred platenia vypadla elektrina. Zase. „Keď nie je ropa, nie je svetlo,“ jasne vyhlásila lekárnička. Kuba dováža väčšinu paliva, no tankery, ktoré tu zakotvia, nesmú pol roka vstúpiť do amerických prístavov. Máloktorá firma si to môže dovoliť. Aj preto sa počas zájazdov na Kube určite stretnete s výpadkami elektriny, je to normálne.

Pohodlné embargo

Jedného večera som na Malecóne vo Vedade sedel s partiou študentov medicíny, pili rum a pozerali na more. Boli inteligentní, idealistickí, trochu cynickí. „Vieme, že embargo je kruté, ale je aj pohodlné. Naši lídri ním ospravedlňujú všetko. Američania predstierajú, že funguje. Všetci klamú a my čakáme v radoch,“ povedali mi študujúci lekári. Keďže kubánska medicína je na vysokej úrovni, oni sami boli jedným z mála cenných exportov z Kuby.

Jedno popoludnie som sedel so starým hudobníkom, kedysi trubkárom v Tropicane. Ruky sa mu triasli, keď ladil nástroj. „Videl som všetko. Batistu, Fidela, Rusov, aj turistov. Ale blokáda, tá je jediná, čo sa nikdy nemení. Je ako more. Nadávaš naň, ale žiješ z neho,“  hovoril priam poeticky.

V noci sa havanský Malecón zaplní ľuďmi, ktorí hľadajú vietor a signál - dve veci, ktoré nič nestoja. Páry sa opierajú o múrik, obrazovky im svietia v rukách. Každá správa, ktorú odošlú, putuje cez Kanadu alebo Španielsko, než sa vráti späť na ostrov. „Aj naše ľúbostné správy chodia obchádzkou,“ zasmiala sa pekná mladá Kubánka.

Čím dlhšie na Kube zostanete, tým intenzívnejšie pochopíte, že blokáda nie je múr, ale tisíc drobných neprítomností. Chýbajúca súčiastka do nemocničného generátora. Chemikália pre laboratórium. Kreditná karta, ktorá by inde fungovala. Pomalý check-in na hoteli. Všetko v dôsledku amerického embarga.

Ráno však ulice zakaždým opäť voňajú kávou. Deti kráčajú do školy. Autobusy vzdychajú, z rádií hrá hudba a život pokračuje vo svojom tvrdohlavom rytme. Kuba neprežíva preto, že by jej to niekto dovolil. Prežíva preto, lebo to vie. A každý nedostatok tvorivo premení vo svoj prospech prakticky z ničoho.

Mentalitu Kubáncov, ktorých nezlomí naozaj azda nič, budete po návšteve Kuby obdivovať oveľa viac. Embargo totiž malo Kubu naozaj zlomiť, namiesto toho ju naučilo tancovať na kolenách. A ide tak o jednu z najobdivuhodnejších krajín sveta.

Preto verím, že návšteva Kuby vás napriek týmto nedostatkom, ktoré tu zažijete, neodradí. Sprievodca BUBO vám pomôže zorientovať sa tak, aby ste si túto luxusnú dovolenku vychutnali na maximum. A vysvetlí vám všetky skutočnosti, vďaka ktorým pochopíte ostrov do hĺbky.