Cesta Sýria, Jordánsko, Izrael - 1998

No ale čo už. Za hodinu odchádzam sprievodcovať zájazd do Sýrie. Za hodinu zmiznem z mojej vyhriatej postele a mojím najbližším domovom bude na ďalších 23 dní autobus CK BUBO a rodičmi šoféri. Všetky veci, ktoré som mal už pripravené, som o piatej vyniesol pred dom. Asi za desať minút sa na obzore zjavila snehobiela Karosa s nápisom Eurocar. Sú tu!

Nastúpil som, posledná rozlúčka s mamou a vyrážame do Bratislavy. Moji šoféri Vlado a Pišta sú iba o rok resp. dva starší ako ja, a preto verím, že ako tím nebudeme mať problémy. Naša cesta sa začala už teraz na trase Nitra-Bratislava. Prebrali sme všetky potrebné veci ako to, že pivo bude stáť 20 Sk a postup pri nejakých problémoch a upaľovali do Bratislavy, kde už čakali prví účastníci zájazdu. Najväčšia pasia je vždy ranné balenie, hlavne u takýchto dlhých zájazdov.

Človek by neveril koľko batožiny vojde do tej našej malej Karosky. O siedmej sme prišli a o ôsmej sme mali odchádzať. Podľa prihlášok som mal mať presne 40 ľudí. Prišli všetci. Nejakým zázrakom sme pobalili všetky veci tak, že ulička v buse bola dokonca priechodná. Ľudia vyzerajú veľmi fajn. Sú dobre pobalení a naladení. Zdá sa, že nakladanie prebehne bez zádrheľov. Tak sa aj stalo. Nastúpila aj kamarátova partia, spolu 10 ľudí, ktorí sedeli v zadnej časti autobusu. Otvorila sa prvá myjavská slivovica. S vedením Buba som vybavil posledné formality ako peniaze a poistky a autobus sa pohol.

Bolo príjemné počasie trochu pod mrakom, ale išli sme do teplých krajín, ktoré nás veríme zohrejú. Po príhovore v autobuse som sa prešiel pomedzi ľuďmi a len som si utvrdil dojem, že ide dobrá partia. Každý bol spokojne usadený, pasy a peniaze mali všetci a všetci sa tešili. Čo viac som mohol chcieť. Išli sme na hraničný prechod Komárno-Komárom.

Túto hranicu sme prešli rýchlo. Už na colnici v Komárome sme dostali tradičnú otázku Kam idete? Našu odpoveď: Sýria, Jordan chvíľu zvažoval a potom sa spýtal: aj späť? Veru aj späť. Už na Komárome vybehli prví ľudia na cik-pauzu. To je jediná vec, ktorá mi dokáže liezť na nervy. Je jasné, že ľudia potrebujú pauzu , ale zasa pri takomto zájazde, pri týchto dlhých presunoch je nutné ťahať vždy asi 4 hodiny v kuse a potom 15 minút pauzu. Šoféri sa musia dostať do švungu a neustále prestávky narušujú hladký priebeh a ich koncentráciu. Nie sme predsa linka Nitra-Hájske.

V autobuse si niektorí ľudia čítajú, rozprávajú a podriemkávajú. Prvú hodinu cesty máme za sebou a opúšťame Slovensko. Zoznamovanie sa zatiaľ ešte nezačalo. Ja sedím vpredu so šoférmi a rozprávame sa o minulých cestách, hádame aké úplatky budú chcieť teraz colníci, čo robí Muhammad v Aqabe a náš ?opitý uvádzač? v Turecku a iní známy, ktorých sme tu už mali. Prvú pauzu sme dali na diaľnici za Budapešťou. 15 minút ako obvykle a išli sme ďalej. Po pauze sa ľudia vždy preberú a nálada v autobuse stúpne.

Konečne sa začínajú zoznamovať. Najprv len s najbližšie sediacimi spolucestujúcimi a potom aj ďalej. Partia vzadu má dobrú náladu a zdá sa, že s nimi nuda nebude. Ako sa blížme k Szegedu okolie ciest začína byť farebné vďaka krásnym maďarským dievčatám. Tento úsek mám vždy rád. Keby ste zastali potrebovali by ste asi 20-30 DEM. Zo Szegedu sme to otočili na Makó a hraničný prechod Nagylak. Ešte pred ním som dal pauzu, pretože na hraniciach sú z toho colníci úžasne nervózni. Nečudo, veď keď sa im z busu začne trúsiť 40 ľudí a narobí tam totálny chaos!?

Ako tréning na zhoršené podmienky v Rumunsku a Bulharsku, nebola táto pauza na pumpe ale priamo pri kukurici. Trénovať treba. Keď sme nastúpili vyzbieral som od každého po 15 USD na úplatky. Je faktom, že bez týchto peňazí by bol prechod Balkánom a vôbec celou našou trasou riadne komplikovaný. Maďarskú colnicu sme zvládli veľmi rýchlo ale opustili sme Európu ako to povedal maďarský colník. Rumunský Nadlac je celkom príjemná colnica, dosť veľa colníkov vie po slovensky, keďže v tejto oblasti žije slovenská menšina v Rumunsku. Po zaplatení vstupných poplatkov a dodaním osvieženia unaveným colníkom vo forme pollitrových plechoviek Corgoňa sme aj túto colnicu zvládli rýchlo.

Sme v Rumunsku. Túto krajinu som mal vždy rád. Rumuni sú zvláštny národ, úplne iný ako slovanské národy na Balkáne. To že berú policajti úplatky, buzerujú Vás na cestách a niektoré cesty nie sú pre autá vieme ale vôbec nás to nerozčuľuje. Patrí to k miestnemu koloritu a my sme sa mu hneď prispôsobili. Už horším faktom je, že v Rumunsku môže ísť autobus cez dedinu len 40 km/h a mimo dediny 60 km/h. Zrátajte si to, že cez Rumunsko máme niečo okolo 700 km a koľko hodín by nám to trvalo keby sme išli podľa predpisov.

Upozorňujem, že diaľnica je na ceste klen v dĺžke 100 km. Logicky teda musíme prekračovať povolenú rýchlosť a niesť následky na policajných kontrolách. Toto je vždy Vladova parketa. Usmeje sa na policajta, pekne sa mu po slovensky prihovorí a potom nahodí už len kamennú tvár, že nič nerozumie, je drzý a nervózny. Po chvíľke nádejania sa, že by mu to mohlo hodiť zopár dolárikov to policajt vzdá a my ideme ďalej. Najhoršia je dedina Lipova. Už 4 roky nás tam vždy zastavia policajti. Prečo? je to jediná dedina v Rumunsku, cez ktorú sa musí ísť 30 km/h. Smiešne.

Na ceste sme mali len 3 policajné kontroly čo bolo celkom fajn. Večer okolo ôsmej som dal hodinovú pauzu na večernú hygienu. Stáli sme na rumunskej pumpe, bola tam dokonca aj točka s tečúcou vodou. Záchody samozrejme v prírode. V buse sme si pustili video neviem aký bol film lebo som po chvíľke konečne zaspal. Nočný presun je vždy nonstop len s kritickými pauzami. Asi o 2.00 ráno ma ale zobudili. Pred nami bola nekonečná kolóna áut. Niečo sa stalo. V Rumunsku sú ale nie je dobré vedľajšie cesty takže sme boli bez šancí túto zápchu obísť. Bolo mi nanič lebo sme mali pred sebou ešte veľa kilometrov a dlhé zdržanie môže už na úvod spôsobiť nepohodu.

Išiel som sa dopredu pozrieť. Boli tam dva kamióny vrazené do seba a vôkol plno mŕtvych svíň, ktoré prevážal jeden z nich. Na mieste bol jeden policajt s baterkou a 50 Rumunov, ktorí ho napodobňovali a radili mu. Bol bez šancí. Napokon prišiel jeden Roman a lopotne uvoľnil aspoň jeden jazdný pruh. Po dve a polhodine čakania sme sa sa znovu pohli. Všetci ľudia stále spali a skoro nikto si nevšimol, že sme stáli. Vlado teraz vyrazil ako blesk. Na ceste to bola hotová kovbojka, ale ráno o 7.00 sme už boli pred bulharskými hranicami. Dali sme si hodinovú hygienickú pauzu a odišli na hraničný prechod Giurgiu-Ruse.

Na Giurgiu začali problémy. Všetky poplatky sme vyplatili, podplatili až na jeden. Miesto 44 dolárov čo je oficiálna suma si pýtal tristo, pretože nemáme istý dokument. Tento dokument ale neexistoval ani len na rum. Ministerstve dopravy. Keď už dlhší čas sa nenechal prehovoriť, zobrali sme mobil a zavolali na našu ambasádu. Tamojší pracovník nám potvrdil, že máme úplnú pravdu a, že tam zavolá ale výsledok zaručiť nemôže, pretože toto je Rumunsko. Nakoniec to celé obišlo za úplatok navyše vo výške 10 dolárov. Pasová kontrola prebehla za pár dolárov a pív rýchlo a boli sme na bulharskej colnici v Ruse. Na túto colnicu máme všelijaké spomienky. Pár krát sme sa tam skoro pobili a tak ju voláme adrenalínová. Tento krát prebehla doslova v pohode.

Samozrejme, úplatky boli nutné asi tak dolár za pas a zopár kuracích konzerv. A boli sme v Bulharsku. Bolo príjemne teplo aj keď ľudia boli po prvej noci v buse trochu pokrčení, začínali si naň zvykať. Bulharskom vždy preletíme rýchlo, cesty sú v celkom dobrom stave a ani policajtov nie je toľko čo v Rumunsku. Zato na colniciach sa dávajú väčšie úplatky. Našich 400 km cez Bulharsko prerušíme dvojhodinovou pauzou na Šipke. Horskom prechode, kde je čerstvá pramenitá voda a dá sa tu spraviť kratučká túra k monumentu Šipka.

Je to príjemná pauza po dlhej trase. Každý si oddýchol, najedol sa a v netrpezlivom očakávaní nastúpil do busu. Padla ďalšia fľaša myjavskej slivovice. Väčšina ľudí sa už poznala a po jednom dni, ktorý sa zdal že trval večnosť boli jedna veľká rodina. Tesne pred tureckou hranicou sme zastali na cik-pauzu a dokúpenie nejakých potravín v bulharskej šmelinárskej zóne. Zazvonil mi mobil, mama.

Na bulharskej colnici každý vystúpil a prešiel pasovou kontrolou. Za nejakých 20 dolárov sme to zvládli úspešne a boli sme na tureckej hranici. Toto je najkrajšia hranica zo všetkých. Má len jednu nevýhodu, že sa na nej nachodím ako kôň, pretože k tomu aby ste cez ňu dostali autobus so 40 ľuďmi musíte vybaviť papiere v deviatich okienkách, z ktorých každé inde. Všetci si kúpili víza za 10 dolárov a dali si ich oraziť ako aj pečiatku od doktora, že sú zdravotne v poriadku. Potom ma už všetci čakali pri autobuse.

A veru si aj počkali kým sa mi tam podarilo vrátiť. Za každý úkon na tureckej colnici sa platí bakšišné alebo ?suvenir? 10 dolárov a šéfom jednotlivým sekcií 20. Po celej tento hraničnej tortúre prišla na rad colná prehliadka. Tá znamená vyložiť všetku batožinu z autobusu. Uf, nie je to zábava, ale našťastie nechcú aby sme vyložili aj batožinu z vnútra. Iba letmo ju prezrú, naložíme ju späť (začíname mať v tom prax) a ideme k poslednej búde, kde nám skontrolujú všetky doterajšie pečiatky a môžme ísť do Turecka.

V Turecku sme milionári

Fascinujúca atmosféra, ktorá mi navždy ostane hlboko v srdci. Svetlá prvej mešity, spev muezína a pumpa Shell takto vyzerá prvá zastávka asi sto metrov za hranicou. Dávame si pauzu a je asi polnoc. Na pumpe sa dá umyť, vymeniť si doláre na turecké líry poprípade zavolať domov. Kurz líry zasa padol a za dolár dostanete 260 000 lír. Sme milionári. Po hygiene ide video a nás čaká 250 km po diaľnici do Istanbulu. Cesta prebieha hladko a všetci spia. Video beží a ja si vychutnávam prvé sekundy Orientu.

Do Istanbulu sme dorazili asi o tretej ráno. Už z diaľky sme videli žiaru tohto fascinujúceho veľkomesta. Zaparkovali sme na našom tradičnom parkovisku a dospali noc v buse. Nebol to príjemný spánok, lebo oveľa lepšie sa spí keď bus ide. Na siedmu som chcel dať budíček, ale už o šiestej sa najmä na nevôľu vodičov začal jeden účastník predierať spiacimi telami von. Čo už. Vstali sme, otvorili dvere a spolu s jedným šoférom dospávali noc postojačky vonku pri neviemkoľkej káve a cigarete. O siedmej som všetkých zobudil. Asi sto metrov od busu je pumpa Total s toaletami.

Každý sa umyl, naraňajkoval a ôsmej bol každý pripravený na prehliadku mesta. Možno si poviete, že tí ľudia musia byť unavení, nevyspatí a špinaví. Nič z toho nie je pravda okrem únavy. Vyspať sa dá celkom dobre a každý išiel na zájazd s tým, že vie do čoho ide. Dá sa to všetko vydržať a ani to nie je tak náročné. Chce to len trochu vôle a sebazaprenia. Povedal som ľuďom niečo z histórie Istanbulu, zorientoval ich a vyrazili sme do mesta. Za desať minút sme boli v centre pred Modrou mešitou.

Tam sme si ešte raz všetko prešli, zopakovali čas odchodu a odporučenú trasu prehliadky mesta. Počas tohto dňa si každý pozrel Modrú mešitu, mešitu Hagia Sofia, palác Topkapi, hippodrom a niektorí stihli aj Konštantínove vodné nádrže. Tieto nádrže sú podľa mňa najkrajšie zo všetkého. Prví ľudia sa odpojili a vyrazili na prehliadku. Začali cvakať foťáky a až teraz začala pomyslená krivka nášho zájazdu stúpať hore. Časť ľudí, ktorí chceli ísť na prehliadku do paláca Topkapi som odviedol k palácu a tam bol definitívny rozchod. Posledné rady ľuďom a išiel som si po svojom.

Teda najprv som sa najedol, išiel späť pred Modrú mešitu či tam nie je niektorý z našich čo by niečo potreboval a vrátil sa do autobusu konečne sa vyspať. A skoro som zabudol, kúpil som pohľadnice a napísal pozdrav mojej láske Medi. Šoféri už spali ako zarezaní. Nečudujem sa im, mali toho za sebou dosť. Bolo jedenásť hodín. Chudáci Vlado s Pištom asi o dvanástej začalo byť v stojacom autobuse neuveriteľne teplo, že sa tam nedalo vôbec spať a tak sme na spánok museli zabudnúť. Pustili sme si Savage Garden a hymnu zájazdu pesničku Truly, Madly, Deeply a pozorovali sme ruch na uliciach. Prví ľudia sa začali vracať až okolo štvrtej takže sme mali dosť času. Istanbul je krásne mesto. Má toľko tvárí a vôní, že vždy keď sa sem vrátim tak vidím niečo nové. Ani o to by však nešlo. Pocit, že som na ceste a po Istanbule bude ešte mnoho ďalších rovnako vzrušujúcich zastávok je oveľa silnejší.

O 16.00 sa naozaj prví účastníci zájazdu vrátili do busu a o piatej keď sme odchádzali tam boli už všetci. Toto na týchto ľuďoch obdivujem. Sú presní a vďaka tomu nič nezmeškáme, všetko stíhame a všetci sú spokojní. Byť dochvíľny je veľmi dôležité, lebo inak strácajú sami ľudia čas na prehliadku a s čakaním stúpa nervozita. Nič také sa ale nestalo. Všetci boli Istanbulom nadšení a páčil sa im. Každý sa teší, že na ceste späť sa tu bude stáť znovu. O piatej poobede potom ako sa každý najedol a opláchol na pumpe odchádzame na posledný nočný presun, v poradí tretí do Yakaciku. Z Istanbulu vychádzame pomerne rýchlo vďaka výpadovke.

Prechádzame mostom ponad Bospor s názvom Bogažiči a sme v Ázii. Pomaly sa stmieva a nám rýchlo ubiehajú kilometre po Turecku. Celá trasa až po Ankaru je po diaľnici s výnimkou 30 km úseku kde sa stúpa na náhornú plošinu. Tento úsek je známy nádherným výhľadom, ale pre šoférov je to nočná mora. Pomalé kamióny, oči na stopkách a náš Fero (to je naša Karosa) dostáva zabrať. Je to ale chlapík a úsek Bolu máme za sebou.

Pred nami je nekonečná rovina až do Ankary. Dávame si pauzu 15 minút a potom ďalšiu asi o jednej ráno za Ankarou. Je pomerne chladno lebo Ankara je vo výške 1100 metrov nad morom. Ľudia spia ako zarezaní. Nikto sa ani nepohne. Z Ankary zatáčame smerom na juh. Otepľuje sa. Ráno stojíme na už v meste Adana na pumpe BP. Je strašne dusno a teplo.

Dávame si sprchu z hadice, na toaletách je ranná hygiena, pumpár nám priniesol kávičku a je nám fajn. Sme spotení a unavení, ale šťastní, že dlhé presuny máme za sebou. Adana je moderné veľkomesto, kde bolo pred pár týždňami zemetrasenie. Dnes tu ale už nie je vidieť nič čo by naznačovalo, že sa tu niečo stalo. Naše noviny zasa raz klamali a zveličovali.

Stojíme tu dve hodiny a čaká nás sto kilometrov do dedinky Yakacik. Je obed a sme na mieste. Náš nocľah bude na mieste záhradnej reštaurácie na brehu more. Ľudia hneď vybehli do vody kúpať sa. Sprcha tu síce nie je, ale je tu hadica so sladkou vodou, ktorá slúži rovnako. Sú tu aj toalety, dobré jedlo, ideálne miesto pre odpočinok.

Ľudia sa okúpali, postavili stany, navarili si a teraz už len sedia na brehu a pozerajú sa na Iskenderunský záliv. Začínajú sa objavovať aj ďalšie fľašky a myjavská slivovica suverénne vedie. Chlapci od volantu mi navarili, autobus sme zatvorili a konečne máme aj mi trochu súkromia. Kecáme, pospávame, oddychujeme. Volal som domov a u nás prší. Tu je asi 34 stupňov a krásne počasie.

Začína sa tu zbiehať domáca mládež, pre ktorú sme raritou ale majiteľ reštaurácie Hasan ich odohnal. Večer začal zoznamovací večierok. Sme tu my a obrovská skupina Turkov, ktorá sa pripravuje na slávnosť obriezky malého chlapca. Bol to obrovský zážitok. V živote som obriezku nevidel ani už nechcem vidieť ale stálo to zato. Chudák malý.

Máme to všetko na kamere a ľudia sú nadšení. Toto sme teda v pláne nemali. Okolo tretej ráno ideme v povznesenej nálade spať a keďže ráno vstávame skoro asi sa moc nevyspíme. Aj sa tak stalo a navyše prišli aj komáre. Ešteže sme mali repelent.

Takto to na našom zájazde vyzeralo ešte koncom 20. storočia. Blízky Východ je už roky našou špecialitou. Presvedčte sa sami na zájazde Izrael, Jordánsko, Libanon či zájazde do Turecka alebo zájazde Sýria, Libanon.