Najnebezpečnejšie zviera sveta

Je vnímaný ako najnebezpečnejšie zviera Slovenska, silný zabijak. Ani jeden z nás sa nechce dostať medzi samicu a mladé. Napriek tomu do lesa všetci chodíme. Sú však oblasti, kde sú medvede viac rozšírené než u nás doma. Keď som bežal maratón popri rieke Yukon, pred štartovým výstrelom mal šéf pretekov predslov. „Na týchto pretekoch nejde iba o beh, well, sú tu medvede. Čierne, hnedé, grizly. Neutečiete im…” Vtedy som zablúdil a namiesto 42 km som bežal 55km a moja žena Miška si myslela, že ma nejaký maco chytil. Toto je na Aljaške bežné a aj ja som zažil, že medveď napadol bežkyňu v Anchorage. Prežila, tak ako väčšina napadnutých. 

Nemusím vám radiť, veď medvede v lesoch máme. V Severnej Amerike je však medveďov omnoho viac a predávajú tu tzv. medvedie hrkálky, ktoré si zavesíte na nohy a robíte hluk, medveď vás začuje a má čas odpratať sa z cesty. Pri kempovaní v horách Kanady a Aljašky si jedlo, ale aj zubnú pastu, vždy vytiahnite hore do železnej klietky, tie sú tu pre turistov nainštalované, respektíve do prineseného igelitového vreca. Vytiahnite hore na strom na 15m dlhom lane tak, aby viseli v priestore, a to 100 m od vášho stanu. Ak máte v blízkosti auto, tak potraviny zamknite v aute, ale pozor, ak medveď chce, dokáže otvoriť auto ako konzervu. Ak si čokoľvek čo vonia, necháte v stane, medveď to vyňuchá a môžete skončiť zle. Deti majte vždy vo svojej blízkosti. Nikdy netrekkujte sami, skupina je aj v tomto prípade omnoho bezpečnejšia. Stany stavajte v polkruhu, aby mal medveď jasnú ústupovú cestu. Pred spánkom pochoďte okolo stanov, aby medveď cítil ľudskú stopu a mal šancu sa vám vyhnúť. Kemp starostlivo poupratujte, odpadky zabaľte do nepriedušných sáčkov. Kanadskí traperi sa mi sťažovali, že grizly je síce najväčší, ale čierny medveď je prešibanejší, a ak je napadnutý tvári sa, že uteká, ale obíde vás zozadu a opäť zaútočí. Predávajú aj tzv. medvedie čili spreje, ktoré máte, s kľudom Jamesa Bonda, nastriekať útočiacemu medveďovi do očí. Teóriu “robiť sa mŕtvym” zrejme poznáte. Vo väčšine prípadov vás naozaj medveď nechá tak. Ak teda nejde o polárneho medveďa, ktorý nemá zľutovanie. Biely medveď neútočí tzv. defenzívne (lebo sa zľakol), ale útočí ako predátor a chce vás jednoducho zožrať. Tu sa odporúča silno udrieť dvoma kovovými predmetmi (ešus a kovová termoska či sekera, no počul som aj o takých, čo si nosia triangel)– v tichu, kde sa táto beštia pohybuje, takýto zvuk nikdy nepočuli, a tak to na beštiu zapôsobí. Pri trekkingu v Grónsku mi Inuiti odporúčali utekať nie k moru, ale naopak, hore do hôr. Medveď biely, po latinsky Ursus marittimus – medveď morský – väčšinu svojho života totiž strávi v mori. Tam nemáte absolútne žiadnu šancu. Ďaleko do hôr za vami nepôjde. 

Indická vláda predpokladá, že v Indii žije okolo 2000 tigrov, čo sú iba 2% z počtu spred 100 rokov. V Bangladéši je hustota zaľudnenia ešte vyššia a ponúkajú sa tu výlety “za ľudožravými tigrami”. Chodíme do tejto krajiny viac ako 20 rokov, no nikdy sme naživo v prírode tigra nevideli. Toto nádherné zviera som hľadal potom ešte v Nepále, na Srí Lanke, v Barme, na Sumatre a veľkú šancu som dával národnému parku Kaziranga v štáte Assam, ktorý je známy tým, že tiger tu napadol mahúta. No ani tu som nemal šťastie. Tiger je ťažší než lev, s jazykom ako rašpľa a je to samotár. No, keď sa pri koristi stretnú viaceré jedince, tiger je džentlmen a dá prednosť samiciam a mladým, čo lev nikdy neurobí. Má ostré zuby, ale jedna rana labou roztriešti medveďovi lebku. 

Pozerajte sa tigrovi priamo do očí a nikdy sa mu neotočte chrbtom, vtedy vás nenapadne. Toto nám prízvukoval aj teraz 19. augusta náš BUBO ranger v Chitwanskom národnom parku, kam chodíme pozorovať nosorožce. Bikram, 29 ročný sympaťák, ktorý zasvätil život prírode a tigra stretol, vysvetľuje: „Tiger využíva moment prekvapenia, a keď sa mu pozriete do očí, absolútne ho vyvediete z konceptu.“ Vo vode mu neutečiete, je to úžasný plavec. Váš problém je v tom, že tigra v prírode nikdy nestretnete. V zajatí je omnoho viac tigrov než vo voľnej prírode. 

Keď veľa cestujete, prestanete sa žralokov báť a začnete ich vyhľadávať. Skúsení scestovaní potápači ma chápu. Prvýkrát som sa stretol s húfom žralokov na Tahiti a nájsť odvahu skočiť medzi nich, uff! Na Maldivách bol “náš” žralok, ktorý plával pod naším bungalovom omnoho väčší než moja najmladšia dcéra a to bolo druhý raz, kedy som bol v strehu. Inak som si na žraloky zvykol a mám ich rád. Top potápanie so žralokmi sa dá zažiť na juhu hlavného ostrova Fiji (až 8 druhov žralokov), svetovou jednotkou na kladivohlavé žraloky sú Galapágy a hlavne Kokosové ostrovy. My v BUBO viac razy ročne organizujeme potápanie sa s veľkým bielym žralokom. V klietke. Mojím TOP zážitkom bolo plávanie so skupinou žralokov obrovských v Džibuti. Žiadna klietka, žiadne hrdinstvo, táto najväčšia ryba sveta sa totižto živí planktónom. 

Nie je žralok ako žralok a sú miesta, ktoré sú jednoducho tabu. Tento rok som bol na dvoch takých, južne od Cape town a potom v Recife v Brazílii, kde by som do mora (bez klietky) nevliezol. Žralok útočí viac za súmraku, ďalej od brehu a ide za krvou, nechoďte do vody zranení či pri menštruácii. Surferi sú ohrozenejší, lebo žralokovi pripomínajú tuleňa. Keď čakáte na vlnu, majte nohy a ruky hore- žralok ochutná korisť a laminát mu chutiť nebude. Nechá vás tak. Zdá sa to nemožné, ale kopnúť žraloka do nosa, pichnúť ho do oka či do žiabier, ho odradí. Ak plávate v skupine, ste v bezpečí. 

Lev je kráľom zvierat. Silný, hrozivý. Sú známe prípady ľudožravých levov, ale tých prípadov je málo a skôr sa o nich potom dlho hovorí. V Botswane som vo februári v roku 2000 stretol rangera Toffa. Raz turistom ukazoval dikobrazie hniezdo, zrazu zo žltej vysokej trávy vystrelila žltohnedá laba a zrazila ho k zemi. Levica ho nechala tak, no na tú sekundu nikdy nezabudne. Keď sme s Toffom v centrálnej Kalahari stopovali leviu svorku, stratila sa nám, stopy zmizli. Zakempovali sme, rozbalili stany, uvarili večeru, popili dobré juhoafrické vínko a zaľahli. Riady sme neumývali, v noci pribehli šakaly a vylízali všetko do čista, lepšie než akákoľvek umývačka. Na “záchod” sa chodilo s lopatou. Človek sa odkradol od ohňa a hneď ho pohltila tma, prešiel iba zopár metrov, veď sme boli v srdci prírody a vykonal, čo potreboval. Tisíce hviezd nad hlavou, aké nájdete iba tam, kde nie sú fabriky, mestá a minimum zrážok. Ráno bola posádka prvého auta zbalená skôr než ja a vyštartovali. Prešli 25- 40 metrov a zastali, vysunuli sa cez otvorenú strechu našich landcruiserov a začali fotiť. „Čo tam je?” zakričal som na nich. Veď boli iba kúsok od nás. „Levy!” odpovedali. Hneď vedľa nášho kempu nocovala aj levia rodinka, viac než 10- členná. Na “záchod” sme chodili zhodou okolností na opačnú stranu, ale to bola iba náhoda, neviem si vskutku predstaviť, keby sa niekto tých 20 metrov vydal oným spomínaným smerom …. 

Do dnešného dňa som prešiel všetkých 54 afrických krajín a videl vo voľnej prírode stovky levov. Vždy som šťastný, obdivujem gráciu a sebavedomé správanie tejto mačičky. Brániť sa napadnutiu je o sedliackom rozume, dodržiavaní pravidiel, ktoré vám povie skúsený ranger, respektíve sprievodca. Tí najlepší pracujú pre BUBO. Zažili sme všeličo a fatálne chyby po 25 rokovh už nerobíme. S nami ste vy a, dokonca, aj vaše deti na safari v bezpečí. 

Sme prvou skupinou zo Slovenska, ktorá má v pláne prejsť od Tichého oceánu k Atlantiku a osláviť to na karnevale v Rio de Janeiro. Brazílska ambasáda nám víza udelila až na tretí raz. Áno toto sa udialo ešte v minulom tisícročí, dnes už víza nepotrebujeme. V Bolívii nasadáme na pofiderné vrtuľové lietadielko a odletíme do amazonskej džungle k jazeru Chalalan. Práve tu otvorili novú lodge, ktorú spravuje domorodá indiánska komunita. „Jéé, je tu jazierko!” strhne niekto ostatných, povyzliekame sa donaha a ako neskúsení cestovatelia - začiatočníci naskáčeme doň, je to príjemné, okolo pláva tapir, na brehu vidíme pobehovať kapibary, nad hlavami opice s dlhočiznými chvostmi. Sme v raji. Večer nás Indiáni zoberú pozorovať krokodíly. Nasadáme na drevené kanoe. Sme na tom istom jazierku. Svietime baterkami a odpoveďou sú nám stovky červených očí.  Krokodíly sú všade…. Každý Indián vie, že do jazera sa proste neskáče, tak ako my vieme, že sa prsty nepchajú do elektrickej zásuvky. Indiáni nemali kontakt s turistami a nechali nás tak. „Cez deň sú krokodíly schované, vychádzajú až v noci a v jazere žijú teraz iba menšie”, s pokojom mi hovorí, keď sa ho následne pýtam, prečo nás nechal naskákať do jazera. 

V civilizovanejších oblastiach sveta, ako Queensland či Florida, máte na miestach, kde sú krokodíly či aligátory, značky – dodržujte ich a nekúpte sa! V Afrike sú väčším nebezpečenstvom hrochy a v stojatých vodách bilharióza, ale proste dávajte si pozor. Väčšinou však veľkých krokodílov dedinčania chytia a zjedia predtým, ako to urobí krokodíl. Každopádne dedinčania a rybári vedia, či sú vody čisté. Ja som plával v mnohých afrických riekach a jazerách –dá sa to. Krokodíl sa tvári, ako keby spal, ale na dvoch, troch metroch má veľké zrýchlenie. Zažil som, ako jedného rybára -belocha v jednej z najdrahších lodží sveta - stiahol pod vodu a zabil – utopil. Majte odstup minimálne 5 metrov a potom krokodílovi utečiete, rýchlo sa unaví. Keď ste na loďke nedávajte ruky do vody. Keď chytíte krokodílovi tlamu, udržíte ju zavretú aj jednou rukou. No jeho stisk je naopak drvivý. Keď vás chytí a ťahá k vode, vaša jediná šanca je, pichať ho do očí a mlátiť po ňufáku. Máte veľkú šancu, že pustí, a potom mu utečiete. 

V roku 1995 chceme Veľkú noc stráviť na Golgote a zažiť paralelne sviatok Pesach. Zastavujeme sa na hore Nebo, na malom kopčeku, odkiaľ Mojžiš zahliadol zem zasľúbenú. Chodia sem doslova milióny turistov. Na vrch vedie turistická cestička. My máme zo sebou  mladého entomológa, ktorý hľadá exotický hmyz. Zlezie 5 metrov z cestičky a šmátra pod kamene, ktoré sú tu všade. A zrazu – rana a utekajúci škorpión so vztýčeným chvostom. Je to, ako keď vás pichne päť ôs naraz. 

Ak nie ste malé dieťa, alebo veľmi starý a chorý, prežijete, tak, ako prežil náš mladý entomológ. Menšie škorpióny sú so širším kratším chvostom a žltej či “priesvitnej” farby sú tie nebezpečnejšie. Na púšti som ráno pri obúvaní z topánky vytriasol škorpióna už viac razy. Na Sahare v Čade sa na moju raňajšiu radu uškrnuli, no keď po prvej noci ráno spod stanu manželského páru vybehol škorpión, všetci poslúchali na slovo. Práve tu vo Faya Largeau žijú škorpióny, ktoré majú silnejší jed a dokážu vás zabiť. Pod stanom či v topánke sa v noci rady schovávajú. 

Najväčší priateľ človeka ročne zabije 1000-krát viac ľudí ako žralok. Ťažko sa mi to píše, veď aj ja mám doma svojho miláčika, ale štatistiky Svetovej Zdravotníckej Organizácie to deklarujú. Väčšina obetí zomrie na besnotu. 

Sú oblasti, kde je problém s potulnými psími svorkami, ktoré sa správajú ako banda chuligánov. Takýto problém bol v Tibete, v čase, keď som ho začal navštevovať. Pri stále silnejšej čínskej prezencii na Streche sveta neprizorné svorky psov z ulíc vymizli. Číňania majú jednoducho psov radi – na tanieri. 

Prechádzam džungľou Stredoafrickej republiky. Je  noc a my kráčame smerom k táboru Pygmejov. Na pirogách sme prešli rieku a čakáme ďalšiu skupinu pri poslednom domčeku domorodcov. Mám čas, a tak sa pýtam: „Koľko hadov ste tu, okolo domčeka, dnes videli?” Priznám sa, nečakal som takúto odpoveď. Dnes zabili osem hadov, mamby a kobry - boli iba tu v okolí pár sto metrov. V Afrike pred domami nemáte anglický trávnik, ale máte čistučkú červenú hlinu či piesok. To preto, aby ste videli, či nemáte pred domom hada. 

Nepchajte ruky do dier. Táto rada sa zdá triviálna, ale 90% uštipnutí turistov sa udeje takto. V exotickej prírode vždy (!!!) kráčam za domorodým vodcom. Indiáni, či Pygmejovia mi potom ukazujú hada 30 metrov predo mnou a ja ho nevidím ani z troch. Ak idete sám, dupte! Keď idem v Afrike na záchod, pozriem do záchodovej misy, či sa tu nechladí had. Keď vám kobra lezie po nohách, nehýbte sa, prelezie a bude sa plaziť ďalej. Na ťažké expedície vždy nosím lekárničku, injekcie, aby som vedel podať prvú pomoc. Po štipnutí nevysávajte ranu ústami, to je obsolentné. Končatinu fixujte akokeby bola zlomená, jemne zabandážujte, vyložte hore a zabezpečte 5 T (ticho, teplo, tekutiny, tíšenie bolesti, transport). Pri uštipnutí hadom, nepodliehajte panike, väčšinou, podobne ako škorpión, sa iba bráni a nevypustí celý jed, ten si uchováva na skutočný lov. 

Po týždennom pobyte v zapadnutých oblastiach západného Kamerunu mierime do hlavného mesta Yaoundé. Willi je môj kamarát, za ženu má černošku z kmeňa Bamileke, poznáme sa 10 rokov. Všetko prebieha super, na jednej zastávke na kávičku Willi vbehne do lekárne a kúpi si antimalariká. „Čo je?” pýtam sa ho. 

Zrazu nám nad hlavami krúžia stovky obrovských netopierov kaloňov a keby teraz hrala Bethovenova Mondscheinsonate, tak by to celé do seba zapadlo. Obrátim sa na Williho a nevidím ho. Vstanem, idem dozadu nášho malého autobusu. Tam už sa Willi schúlený trasie od zimy. Od nášho rozhovoru neprebehlo viac než 15 minút. Rukou na jeho čele cítim 40-ku. Dám mu napiť, zakryjem ho a prinútim zobrať ďalšiu konskú dávku antimalarík. Takto vyzerá malária v praxi. Je to rýchle.  

Vedeli ste, že maláriu ste mohli dostať na Slovensku ešte po II. svetovej vojne? Tých rád, ako sa brániť, je veľa a ide o množstvo detailov. V každej oblasti je to iné. No, ak viete, čo máte robiť, maláriu nedostanete. Napríklad, ja som dôkazom toho, že môžete intenzívne cestovať a na maláriu neochoriete. Cestujem po celom svete aj so svojimi deťmi. V pokynoch pred zájazdom máme jasné rady, čo a ako robiť a všetci sprievodcovia v BUBO prechádzajú školeniami. Preto sa aj hrdíme tým, že za 25 rokov žiadny náš klient na maláriu neochorel. Malárii sa venujem v špeciálnom blogu – je to množstvo fínt. 

A ako sa malária diagnostikuje ? Willi mal maláriu 20-krát a mám v Afrike priateľov, ktorí ju mali „nespočetnekrát“. Jožo je jedným z nich, žil v Afrike vyše 15 rokov: „ Ľubo, predtým ako ti vystúpi teplota nad 40 stupňov, tak ti prestane chutiť pivo. Keď ti prestane chutiť v tom teple pivo – máš maláriu.“ 

Živočích Homo sapiens je pre ľudí najbezpečnejší. V niektorých tabuľkách ho síce nájdete na druhom mieste, ale ide o to, akú metodiku zvolíte a čo do čísiel zarátate. Tu predsa nejde iba o vojny, genocídy, vraždy, rôzne nešťastia spôsobené ľudskou chybou. Keď zarátame fajčenie či úmrtia spôsobené alkoholom, dostaneme sa na enormné čísla. Je omnoho viac nástrah, ktoré človek dokáže pre blížneho svojho pripraviť. 

Ľudia sú koniec koncov tým najzaujímavejším tvorom, s akým sa na našej planéte stretnete. Kam cestovať v dnešnej dobe bezpečne? Prečítajte si môj blog, kde som pre Vás pripravil aktuálnu mapku bezpečných oblastí pre cestovanie. Alebo, ešte lepšie, kontaktujte profesionálov v BUBO a môžete prejsť našu planétu krížom–krážom. Obohaťte si svoj život! 

Šťastné cesty prajem! 

Ľuboš Fellner