Biotopy a ekosystémy Zeme

Pojem „biotop“ je charakterizovaný ako základný územný celok, kde žije spoločenstvo živých organizmov v prostredí neživých zložiek, ktorým vyhovujú rovnaké podmienky. Je to, zjednodušene povedané, miesto na život. Môže to byť lúka, jazero, lesná pôda... Synonymom biotopu môže byť stanovište, habitat, lokalita. Tieto pojmy však v rôznych kontextoch môžu mať mierne odchýlky a biotop sa môže skladať z viacerých stanovíšť, ale aj viacero biotopov môže tvoriť jedno stanovište.

Biotop je často zamieňaný za ekosystém. Slovo „ekosystém“ charakterizuje komplexný systém, ktorý zahŕňa neživé aj živé zložky konkrétneho prostredia. Príkladom ekosystému je rybník, ktorého súčasťou je voda, bahnité dno, svetlo prenikajúce do rôznych hĺbok, riasy, rastliny, ryby, baktérie, hmyz a ich vzájomné vzťahy.

V nasledujúcom článku si vysvetlíme základné biotopy zo širšieho uhla pohľadu, sústredíme sa na suchozemské a vodné biotopy. Suchozemské biotopy zaberajú približne 29 % povrchu Zeme, vodné 71 % (oceány, moria, rieky, jazerá, ľadovce atď.).

Sú jedným z najdôležitejších a najkomplexnejších ekosystémov na Zemi. Zaberajú približne tretinu pevniny. Charakterizuje ich vysoká hustota stromov, ktoré vytvárajú komplexnú vertikálnu štruktúru. Tu je príležitosť pre vytvorenie viacero ekologických ník. Je známe, ako lesy ovplyvňujú mikroklímu, dokonca niektoré lesné oblasti ovplyvňujú celú planétu (tundra, Amazónia). 

Ihličnaté lesy majú starší pôvod ako listnaté. Ich predkovia, nahosemenné rastliny (gymnospermy), vznikli už v devóne (pred viac než 360 miliónmi rokov) a rozšírili sa v prvohorách a druhohorách. Typickí a známi zástupcovia boli aj cykasy a ginkgo. Skutočné ihličnaté stromy ako poznáme dnes (napr. borovice, smreky, jedle) sa začali rozvíjať v neskorých druhohorách a najmä v treťohorách, keď sa prispôsobili chladnejšiemu a suchšiemu podnebiu.

Tieto podmienky podporovali skôr ihličie a stály zelený porast, čím vznikli rozsiahle boreálne (tajgové) lesy na severe Eurázie a Ameriky. Ihličie samotné je výsledok dlhodobej evolúcie, kedy sa stromy prispôsobovali chladnému a suchému podnebiu s krátkym letom a dlhou zimou. Ihličie lepšie odoláva mrazu a váhe snehu, menej sa odparovaním stráca voda a keďže vydrží na strome aj 10 rokov kým opadne, fotosyntezuje aj počas zimy. Medzi gymnospermy patrí aj BUBO klientmi navštevovaná a obdivovaná Welwitschia mirabilis z púšte Namib, o ktorej by len málokto povedal, že má niečo spoločné s borovicou.

Listnaté lesy vznikli v druhohorách, najmä počas kriedového obdobia (pred 145 – 66 miliónmi rokov), keď sa začali rýchlo rozvíjať krytosemenné rastliny (angiospermy) – teda rastliny s kvetmi a plodmi. V teplom a vlhkom podnebí sa z týchto rastlín vyvinuli prvé pralesy s listnatými stromami, ktoré neskôr dali základ miernym listnatým lesom.

Počas treťohôr (paleogén a neogén, pred 66 – 2,6 milióna rokov) sa tieto lesy rozšírili v oblastiach so sezónnymi zrážkami a miernym podnebím, čím vznikli dnešné opadavé listnaté lesy. Predchodcami listnatých stromov boli aj stromové paprade a rastliny ako †Williamsonia, †Caytonia a Amborella trichopoda - „živá fosília“. Nevyzerá ako strom, ale je to najprimitívnejšia žijúca krytosemenná rastlina, ktorá pochádza z Novej Kaledónie a geneticky stojí na základe vývojového stromu všetkých listnatých rastlín.

Lesy sa podľa miesta výskytu delia na viacero samostatných celkov.

Tropické dažďové lesy sa vyskytujú v oblasti rovníka. Je pre nich typický pravidelný prísun zrážok a trvalá vysoká teplota. Aj napriek faktu, že pokrývajú len 6% povrchu Zeme, predpokladá sa, že sú domovom až polovice dnes známych druhov rastlín a živočíchov. Aj z tohto dôvodu sú klenotmi biodiverzity. Sú dôležitým faktorom globálneho uhlíkového cyklu a výrazne ovplyvňujú klimatické vzorce nielen vo svojej oblasti.

Okrem týchto globálnych vplyvov, ponúkajú tropické pralesy neuveriteľné priestory pre život. Les je rozdelený vertikálne a jednotlivé „poschodia“ vytvárajú fascinujúce mikrohabitaty. Spodné poschodie tvorí horná vrstva zeme s napadaným lístím, ktoré sú domovom množstva húb, plazivých rastlín a živočíchov od hmyzu, cez žaby, jaštery, menšie cicavce až po tapíry a jaguáre (v Južnej Amerike).

Nasleduje zóna kríkov a nižších rastlín, ktoré žijú v zatienenej časti s minimálnym prísunom denného svetla pod korunami vyšších stromov a siahajú do výšky cca 5 metrov. Nad ňou začína zóna pod korunami stromov (5 - 25 metrov). Tu rastú mladšie stromy, popínavé rastliny a liany. Preniká sem približne 15 % slnečných lúčov. Na tomto poschodí žijú jaštery, žaby, hmyz, niektoré vtáky a menšie cicavce. Hlavná zóna, ktorá do nižších vrstiev neprepúšťa denné svetlo sú husté koruny stromov, ktoré často merajú 25 až 40 metrov.

Je to najhustejšia vrstva a vytvára súvislú, zelenú masu. Tu sa sústreďuje väčšina života v pralese, a preto je v takýchto pralesoch prekvapivo málo života v časti, kde sa pohybujú aj BUBO klienti, to znamená v najnižšej časti. Oblasti dažďových pralesov, ktoré sa orientujú na turizmus, často vytvárajú plošiny a chodníky v korunách stromov, aby turisti mohli nahliadnuť do tohto mikrohabitatu.

Medzi typických obyvateľov patria vtáci, opice, stromové žaby, hady, hmyz a ďalšie druhy. Najvrchnejšia vrstva sú vrcholce tých najvyšších stromov, ktoré môžu dosahovať až 70 metrov a vyrastajú nad okolitú vegetáciu. Sú odolné voči vetru a slnečnému žiareniu. Tu žijú väčšie druhy vtákov, ako sú napríklad orly, ďalej opice, netopiere, motýle a iné druhy hmyzu. Alarmujúca miera deforestácie v tropických oblastiach predstavuje jednu z najväčších hrozieb pre biodiverzitu a klímu. Štúdie ukazujú, že strata tropických lesov prispieva významnou mierou k emisiám skleníkových plynov a k strate nenahraditeľných druhov.

Fascinujúcim dažďovým pralesom je Daintree v austrálskom štáte Queensland. Predpokladá sa, že tu rastie nepretržite už viac ako 130 miliónov rokov (niekde sa uvádza až 180 m). Amazonský prales sa odhaduje na 60-80 miliónov rokov.

Listnaté lesy mierneho pásma sa spravidla vyskytujú medzi 25 a 50 rovnobežkou na severnej aj južnej pologuli. Vyznačujú sa sezónnym opadávaním listov počas zimných období a sú domovom druhov, ktoré sú rovnako týmto klimatickým podmienkam prispôsobené. Podobne ako tropické lesy, aj listnaté lesy mierneho pásma majú vertikálne usporiadanie do štyroch úrovní. Biodiverzita (rozmanitosť druhov) nie je tak ohromujúca ako v tropických lesoch, ale aj napriek tomu podporujú veľké množstvo rastlinných a živočíšnych druhov.

Tento les poznáme aj zo Slovenska, kde ich vieme deliť ešte detailnejšie. Typickým bukovým porastom sú Malé Karpaty, Štiavnické vrchy, Slovenský raj alebo Vihorlatské vrchy či Poloniny. Dubové lesy sú zasa charakteristické pre Záhorskú Podunajskú a Východoslovenskú nížinu. Javorovo-lipové nájdeme na strmých svahoch napríklad v Slovenskom krase. Zaujímavou súčasťou sú lužné lesy pri rieke Morava a Dunaj kde rastú topole, vŕby a jelše. Toto sú najtypickejšie príklady našeho listnatého lesa, ktorý nám priblíži tento typ biotopu.

So zmenou geografického umiestnenia sa menia aj druhy stromov. Ázia je do veľkej miery podobná Európe a nájdete tu aj podobné druhy, ako napríklad duby, buky, javory, lipy, brezy, i keď často iné druhy ako u nás. Austrália má vlastnú flóru a najtypickejšími stromami tu sú eukalypty, ďalej myrtovníky, akácie a podobne. Severná Amerika má podobnú skladbu ako Eurázia a dominujú tu duby, javory, jasene, lipy a topole.

Významnejším stromom východnej časti USA a juhovýchodu Kanady je aj sasafras. Južná Amerika má aj výrazne odlišné druhy stromov, ktoré zahŕňajú maitén, rauli (buk), koihue. V týchto lesoch vo všeobecnosti nájdeme rozmanitú spoločnosť hmyzu a vtákov, menších aj väčších cicavcov a jašterov. Čo sa týka Eurázie a severnej Ameriky, skladba je podobná, kde sú z tých väčších cicavcov zastúpené jeleňovité (viac ako tucet rôznych druhov), medveďovité (prevažne medveď hnedý a jeho poddruhy), diviaky, psovité (vlky, kojoty) aj mačkovité (rysy, mačky) šelmy a podobne.

Austrália má špecifickú skladbu čo sa týcha živočíchov. Z tých najznámejších sú to koaly, vombaty, alebo posumy. V južnej Amerike nájdeme v týchto lesoch pudu južný (jeleňovité), líšky, divé mačky a viacero druhov vtákov. Afrika tento typ lesa v podstate nemá. Do určitej miery sa za les tohto typu môže považovať horská oblasť v Maroku či Alžírsku v pohorí Atlas, kde rastie korkový dub a céder, či opadavé lesy v Zambii, Zimbabwe a Angole, kde je to však tropický, suchý, opadavý les.

Ihličnaté lesy tvoria obrovské porasty subarktickej oblasti severnej pologule, hovorí sa im aj boreálne lesy. Najznámejším takýmto biómom je tajga (názov prevzatý z miestnych jazykov a znamená „krajina paličiek“), ktorá je zároveň aj najrozsiahlejším biómom na Zemi. Prevažujú tu smreky, borovice a jedle, ktoré sú adaptované na dlhotrvajúce obdobia chladu a kratšie letá. Menší podiel tu majú listnaté stromy ako sú brezy a topoľ. Tento typ lesa je najsevernejšie rastúcim na Zemi.

Pôda je tu poväčšine chudobná na živiny a je výrazne kyslejšia. Poloha tajgy je udávaná teplotnými podmienkami, hlavne počas letných vegetatívnych mesiacov. Užšie sa ešte delí na les s uzavretou klenbou, lišajníkový riedky les a lesotundra. Umiestnenie podľa rovnobežiek ovplyvňujú aj stabilné prúdy vzduchu, ktoré sú zasa ovplyvňované aj morskými prúdmi, ako napríklad Golfským.

Tajga tu putuje ďalej na sever oproti tej v Kanade (Thunder Bay/Ottawa, za ktorým sa už tajga rozprestiera, sú na podobnej zemepisnej šírke ako Bratislava, ázijská tajga má južnú hranicu na úrovni Štokholmu či Edinburghu). Biodiverzita je v tajge nižšia ako v teplejších oblastiach, rastliny aj živočíchy sa tu musia prispôsobiť extrémnejším podmienkam.

Medzi tieto zvieratá, ktoré sa prispôsobiť dokázali, patria napríklad losy, jelene, medvede, vlky a rôzne druhy vtákov. Studenokrvných zvierat je tu výrazne menej ako v teplejších pásmach. Boreálny les Eurázie a severnej Ameriky sú si do veľkej miery podobné v skladbe druhov, či už sa jedná o rastliny alebo živočíchy. Počas poslednej doby ľadovej (23 – 16 000 rokov dozadu) bola tajga vytlačená na juh až na 30. rovnobežku.

S postupným odľadňovaním v tomto období sa tento typ lesa posúval pozvoľna na sever. Výnimku tvoril les smrekov bielych na západe dnešnej Kanady, kde sa les na sever posúval väčšou rýchlosťou. Spôsobovalo to rýchlejšie odľadňovanie v dôsledku vetrov prichádzajúcich z juhu a smerujúcich na sever pozdĺž pobrežia. V tomto prípade sa les posunul za 1 000 rokov až o 2 000 kilometrov na sever.

Typ a skladba druhov má zaujímavý charakter. Nakoľko množstvo druhov prechádzalo z ázijskej tajgy cez Beringov pevninský most, počas tohto chladného obdobia s nízkou hladinou oceánov, je vidieť ako sa druhové zloženie stromov (a celkovo rastlín) mení od západu na východ. Živočíchy migrujú rýchlejšie, a tak majú rovnomernejšie rozšírenie. Zemepisné rozšírenie dnešnej tajgy je v severnej Amerike prevažne v oblasti Kanady a Aljašky a v podstate končí na južnej hranici s USA (na severe tzv. dolných 48 štátov).

Európa má typickú tajgu vo Fínsku, Nórsku a Švédsku, s malou, izolovanou oblasťou boreálneho lesa v Škótskej vysočine (napríklad okolie jazera Loch Ness, alebo Kaledónsky les juhovýchodne od Inverness). Tá však má inú skladbu druhov, najrozšírenejším stromom je tu borovica lesná. Chýbajú tu viaceré živočíšne druhy typické pre severnú Ameriku a Euráziu. Buď sem vôbec nenamigrovali, alebo boli vyhubené. Ázia je pokrytá tajgou v ruskej časti od Uralu po Tichý oceán, na severe Kazachstanu a na severovýchode Číny (Mandžusko).

Suché lesy a lesostepi sa vyskytujú v oblastiach s dlhými obdobiami sucha. Tieto biotopy často predstavujú prechod medzi lesmi a trávnatými porastmi. Biodiverzita môže byť vysoká, s mnohými endemickými druhmi prispôsobenými špecifickým podmienkam. Vyskytujú sa v oblastiach s dlhými obdobiami sucha. Suché lesy a lesostepi vykazujú adaptácie rastlín na obmedzenú dostupnosť vody, ako sú hlboké koreňové systémy, malé listy alebo premena listov na tŕne a schopnosť ukladať vodu (sukulencia).

Suché lesy sa delia na tropické a subtropické. Tropické sa vo všeobecnosti nachádzajú medzi obratníkmi (na severe obratník Raka a na juhu obratník Kozorožca). Pre tieto lesy sú typické striedania obdobia dažďov a dlhšie obdobia sucha. Európa tento región nemá. V severnej Amerike sa tieto lesy vyskytujú od Mexika po Kostariku a v Karibiku. Typické stromy pre túto oblasť sú bursera, ceiba, zo zvierat opice, oceloty, pásavce, leguány, hady, kolibríky.

Zasahuje aj do Južnej Ameriky, kde prechádzajú krajinami ako Ekvádor, Peru, Bolívia až do Brazílie, kde sa najviac vyskytujú v štáte Ceará, kde je extrémne dlhé obdobie sucha až 9 mesiacov. Tu sa nachádzajú aj mravčiare, líšky, opice, papagáje (ara) a slávne anakondy.

Ázia má v tomto zastúpenie v oblastiach ako centrálna a juhozápadná India, Srí Lanka, Mjanmarsko, Thajsko, Laos a Vietnam. Tu sa lesy delia na horské a tie, ktoré sa vyskytujú na náhorných planinách. Typické stromy sú napríklad šorea, tík, bambus, doplnené množstvom kríkov a iných rastlín. Žijú tu zvieratá ako indické slony, tigre, leopardy, medvede, pávy, papagáje, hady vrátane kobier a pytónov, krokodíly.

Tento typ lesa zasahuje aj juhovýchodné súostrovia, kde narážajú na dažďové pralesy a Wallaceovu líniu. Cez túto líniu ťažko prechádzajú suchozemské zvieratá a dokonca aj rastliny. Viac sa dočítate v našom blogu Wallaceova línia.

Lesostepi sú špecifické oblasti, kde sa mení les na step a primárne sa vyskytuje v páse, ktorý sa tiahne od východnej časti strednej Európy (aj východné Slovensko, Ukrajina) po Ural. Nakoľko je táto oblasť dlhá viac ako 2 000 km a široká na niektorých miestach až 500 km, je nutné ju brať do úvahy. Nie je to len prechod z jedného lesa do „lúky“, ale skutočný a obrovský, špecifický životný priestor.

Tvorí prechodné ekoregióny medzi biómami miernych trávnatých oblastí a miernych listnatých a zmiešaných lesov. Veľká časť Ruska patrí do lesostepnej zóny, ktorá sa rozprestiera od stredného Ruska cez Volgu, Ural, Sibír a Ďaleký východ Ruska. Podobné regióny sa vyskytujú aj v severnej Amerike a sú prechodom medzi boreálnym lesom a tajgou na hranici s Kanadou a otvorenými prériami Veľkých plání (Great Plains).

Živočíchy obývajúce tieto územia majú vo všeobecnosti rady zmes otvorených a zarastených plôch. Patria medzi ne srnce, líšky, kuny, jazvece, zajace a mnoho ďalších. Na mnohých miestach, kde lesostep naráža na stepi, dochádza aj k nadmernej ťažbe a stromy miznú a ustupujú. Zo stepi sa tak často stáva polopúštna oblasť a dezertifikácia spôsobuje nezvratné škody.

Sú fascinujúce a ľudí lákajú. Nekonečné a nedozierne pláne porastené trávou kam len oko dovidí. Pokrývajú približne štvrtinu pevniny a sú významnou súčasťou našej Zeme. Sú charakteristické prevahou tráv a iných bylín.

Stromy a kríky sú zvyčajne menej početné alebo úplne chýbajú. Kľúčovými faktormi formujúcimi tieto biotopy sú zrážky, teplota a frekvencia požiarov a pasenia. Na každom kontinente sa vyskytujú, i keď ich charakteristika nemusí byť jednoznačná a napríklad úhrn zrážok sa môže líšiť.

Savana je typ vegetácie, pre ktorú je charakteristický otvorený porast s roztrúsenými stromami nad súvislou vrstvou vysokých tráv. Vyvíja sa v horúcom, sezónne suchom podnebí, ktoré sa zvyčajne nachádza v tropických oblastiach 8° až 20° od rovníka. Savany sa začali rozširovať s ústupom zrážok, ktorý nastal v období približne 25 miliónov rokov dozadu. Dominantné druhy rastlín savanových porastov sa začali objavovať už pred 50 miliónmi rokov, i keď v Afrike sa začali napríklad trávy objavovať až neskôr.

V glaciálnom období medzi 2,6 miliónmi až 11 700 rokov do minulosti sa začalo savanám dariť na úkor lesov vďaka dlhému, chladnému obdobiu. Výskumy fosilizovaného peľu z južnej Ameriky, Austrálie a Afriky túto teóriu podporujú. Práve na savanách Afriky sa prvýkrát objavil aj Homo sapiens a savana bola jeho prvým domovom. Savany sa dnes vyznačujú teplými až horúcimi teplotami po celý rok, pričom významné zrážky sa vyskytujú len počas niekoľkých mesiacov v roku. Obdobie sucha je vo všeobecnosti dlhšie ako obdobie dažďov.

Savany slúžia ako prechodné zóny medzi dažďovými pralesmi a púšťami. Nájdeme ich na viacerých kontinentoch. Najznámejšie sú africké savany, avšak významné savany nájdeme aj na Madagaskare, v Austrálii a v Južnej Amerike. Drobnejšie savanové systémy sa vyskytujú aj v Indii a na pohraničí Mjanmarska a Thajska.

Keď sa povie savana, každému sa hneď vynorí obrázok nedoziernej trávnatej pláne (Masaji z Tanzánie toto miesto volajú Serengeti - Nedozierne pláne), kde sa potulujú milióny migrujúcich pakoní a zebier v tesnom závese s levmi a gepardmi. Áno, ak chcete vidieť tú najtypickejšiu savanu, vydajte sa do východnej Afriky na safari a okrem migrácie pozorujte aj ďalšie z vysnívaných savanových zvierat.

Préria je termín, ktorý pomenováva trávnaté oblasti severnej Ameriky. Nakoľko sú v niektorých charakteristikách odlišné, nie sú uvádzané ako savany. Severná Amerika tak má svoj trávnatý ekosystém, ktorý sa tu stretáva so stepou Veľkých plání.

Vedci rozdeľujú prérie na ďalšie podskupiny, z čoho hlavné sú prérie s vysokou, strednou a nízkou trávou a viaceré pobrežné typy na konkrétnych miestach (Coastal, Pacific, Palous prairie). Aj keď z prérií už vymizli bizóny a vlci, stále sa tu objavujú kojoty, jazvece, sysle a viaceré druhy vtákov.

Severoamerické prérie sú jedným z najbohatších biotopov na černozem, čo je dokonca aj výraz, ktorý sa objavuje v angličtine (chernozem).

Step je prérii podobná, i keď vo všeobecnosti je v stepiach menší úhrn zrážok. Zatiaľ čo na prériách naprší ročne 300-900 mm zrážok, na stepiach je to menej, na úrovni 250-400 mm. Typický je väčší rozdiel medzi letami a zimami. Taktiež na stepiach vo všeobecnosti rastú traviny s menšou priemernou výškou. Samotný názov je odvodený z ruských jazykov a znamená „rovná trávnatá pláň“.

Podobne ako aj na prériách, na mnoho miestach prevláda černozem, čo spôsobuje zmenu stepí na ornú, poľnohospodársku pôdu, a tým aj k zničeniu pôvodného prostredia. Najväčšou stepnou oblasťou je pás, nazývaný Step, ktorý sa tiahne v dĺžke 8 000 km od Maďarska na západe až po Mandžusko na východe. Eurázijské stepi sú domovom množstva zvierat, pričom sa tu vyvinuli aj väčšie druhy, ako napríklad dvojhrbé ťavy, alebo bizóny.

Z tejto oblasti eurázijských stepí pochádzali aj kone, dodnes v mongolskej a kazašskej stepi žije kôň przewalského. Žije tu niekoľko druhov antilop a gaziel, z čoho najznámejšia je sajga tatárska, ktorá sa ocitla na pokraji vyhubenia, ale tento neblahý osud sa nateraz podarilo zvrátiť a sajga opäť ovláda stepi Kazachstanu a susedných krajín s vhodným, stepným prostredím.

V Severnej Amerike bol v stepnej časti doma bizón, ktorý tu však bol vykynožený. Ostal tu však žiť zaujímavý tvor, vidloroh americký, ktorý patrí do skupiny vyhynutých zvierat z rodu Antilocapridae a je jej posledným živým zástupcom. I keď sa podobá na antilopy, jeho najbližší príbuzní sú žirafy a okapi.

Pampa je opäť trávnatá krajina, ktorá sa vyskytuje v južnej Amerike a zaberá oblasť od Atlantiku po úpätie Ánd a od južnej Bolívie po severnú Patagóniu. Okrem zopár nižších pohorí je táto krajina takmer plochá, čo aj naznačuje názov „pampa“, ktorý pochádza z kečuánštiny. Typický úhrn zrážok je na úrovni 600 -1 200 mm s tým, že na západe je suchšie a smerom k Atlantickému oceánu vlhkosť a zrážky stúpajú

Pampa v provincii Buenos Aires je na tom so zrážkami najlepšie a tak sa tu vytvorila oblasť venujúca sa poľnohospodárstvu. Búrky, ktoré sa na pampách objavujú sa nazývajú „pamperos“. Pampa sa vo všeobecnosti výrazne zmenila od 19. storočia s príchodom španielov, ktorí sem introdukovali chov dobytka a koní.

S príchodom železnice a techniky sa tento obchod rozšíril, gaučovia presedlali z koní do sedadiel traktorov a dobytok už neženú na predaj stovky kilometrov, ale vozia nákladnými autami. V pôvodných oblastiach pámp však dodnes žijú zvieratá ako mravčiare, nandu pampové, vlky hrivnaté, lamy huanako a ďalšie.

Bióm, ktorý je tvorený chladným a neprívetivým podnebím s nízkym, krovitým porastom a ťažkými podmienkami na život. Poznáme tri typy tundry: arktickú, antarktickú a alpínsku. Arktická sa nachádza na severnej pologuli, severne od tajgy. Výraz pochádza zo sámskeho jazyka a znamená „planina bez stromov“. Významným znakom je permafrost – permanentne zamrznutá pôda. Toto je aj dôvod, prečo tu nerastú stromy.

Pôda zamŕza v hĺbke od 25-90 cm. Porast je tu tvorený nenáročnými rastlinami ako sú vresy, isté druhy tráv a machy a lišajníky. Tejto potrave sú prispôsobené aj živočíchy. Nedávno bola vydaná štúdia, že soby majú špecifický zrak a sú schopné vidieť lišajníky aj pod vrstvou snehu. Lišajníky absorbujú UV žiarenie a soby majú schopnosť toto žiarenie vidieť.

So sobmi je úzko spojená aj kultúra nomádskych chovateľov sobov. Antarktická tundra sa nachádza na určitom území samotného kontinentu a na priľahlých ostrovoch ako napríklad Južná Georgia a Sandwichove ostrovy. Aj na týchto miestach sú podmienky pre rast jednoduchých rastlín. Je tu známych viac ako 400 druhov lišajníkov, 100 druhov machov a viac ako 700 druhov suchozemských a vodných rias.

Živočíchy sú tu zastúpené prevažne vtákmi, alebo introdukovanými cicavcami ako sú líšky a mačky. Nájdete tu však obrovské kolónie tučniakov. Alpínska tundra je podobná arktickým, avšak tu je to spôsobené nadmorskou výškou, kde sú teploty nižšie a pôda nevýživná, skôr skalistá. Tundra tu priamo nadväzuje na pás stromov a tomuto ostrému predelu sa hovorí pás kosodreviny, kde rastú špecifické druhy ihličnanov nižšieho vzrastu.

Nemusia to byť nevyhnutne smreky alebo borovice, ako to poznáme z našich Tatier čí susedných Álp. V Austrálii sa takto formujú eukalypty, v juhoamerických Andách notofágus (buk južný) a na úpätí Kilimandžára a Mt. Kenya sú to senécie a lobélie.

Púšte sú už stáročia považované za kruté ale romantické miesta. Asi najznámejší citát pochádza od Antoine de Saint-Exupéry, ktorý povedal: „Púšť je krásna tým, že niekde ukrýva studňu“. V dnešnej dobe sa púšť prenáša aj do osobného života, my sa tu však sústredíme na samotný biotop.

Púšte pokrývajú približne pätinu zemského povrchu a sú typické nízkym úhrnom zrážok a veľkými výkyvmi teplôt medzi dňom a nocou. Púšť necharakterizuje „hromada piesku“, ale spomínané zrážky, ktoré dosahujú maximálne 25 mm za rok. Vyskytujú sa na všetkých kontinentoch, i keď Európa má len náznaky v podobe španielskych oblastí Tabernas a Bardenas Reales.

Okrem zrážok sú púšte charakteristické aj chýbajúcou vegetáciou, ktorá sa tu vyskytuje iba ojedinele a samotná zem je tak odhalená. I keď je to v poslednej dobe známy fakt, mnohých prekvapí, že aj arktické oblasti sú považované za púšte, nakoľko chýba porast a zrážok je menej ako 25 mm ročne. Preto aj Antarktická a Arktická púšť tvorí spolu viac ako polovicu rozlohy všetkých púští sveta. Jednoducho môžeme púšte rozdeliť na polárne a ostatné.

Sahara je asi najznámejšou a pre mnohých tou najtypickejšou púšťou. Z nepolárnych je najväčšia, má neuveriteľnú rozlohu 9,2 milióna km², čo je cca 190-násobok rozlohy Slovenska. Rozkladá sa v celej severnej Afrike medzi pohorím Atlas a pobrežím Stredozemného mora, Atlantickým oceánom a Červeným morom a na juhu Sahelom – polopúštnou oblasťou. Z východu na západ má 4 800 km a zo severu na juh 1 800 km.

Výraz ṣaḥrā' v arabčine znamená púšť, miestni ju poznajú pod názvom Najväčšia púšť - aṣ-ṣaḥrā' al-kubrá. Vedci na základe výskumov odhadujú, že za posledných 8 miliónov rokov Sahara prešla viac ako 230 vlhkými periódami, ktoré sa striedajú so suchými v 21 000-ročných cykloch. Vieme, že Sahara nebola vždy púšťou, ale ona ňou bola opakovane.

Petroglyfy, ktoré sa nachádzajú na rôznych miestach Sahary sú tiež dôkazom, že tu muselo vládnuť iné podnebie. Tie, ktoré BUBO klienti navštevujú v alžírskom národnom parku Tassili n'Ajjer na zájazdoch do Alžírska, sú približne 10 000 rokov staré a zobrazujú savanové zvieratá vrátane krokodílov, ktorí ako vieme, žijú v riekach a jazerách. Posun zemskej osi za posledných 5 400 rokov však urýchlil dezertifikáciu a vysušenie Sahary. V dnešnej dobe je jediným výrazne zeleným miesto povodie Nílu a okrem toho sa po celej Sahare vyskytujú rôzne veľké oázy.

Predstava o piesočných dunách tiahnúcich sa naprieč celou Saharou je rovnako mylná. Len približne 10 % je pokrytých piesočnými dunami a takáto púšť sa nazýva „erg“. Takáto sa nachádza napríklad v Maroku (Erg Chebbi), Grand Erg v Alžírsku, či Veľká piesočná púšť v Líbyi. Serir (reg) je štrková, alebo štrkovo-piesočná púšť, tvorí približne 23 % a nájdeme ju napríklad v Líbyi a Alžírsku. Kamenná púšť sa nazýva „hamada“ a tvorí cca 70 % celej Sahary. Je to prevažne plochá, mierne zvlnená krajina takmer bez piesku.

Veľmi typický príklad je dostupná Hamada du Draa v Maroku, ale aj Hamada al-Hamra v Líbii a Tibesti v Čade. Aj napriek neúprosnosti tejto púšte tu existuje život. Okrem rastlín, ktoré sa prispôsobili týmto podmienkam, tu žijú aj zvieratá a ľudia. Z veľkých zvierat sa tu vyskytujú antilopy, gazely dama, dorkas a adaxy, niekoľko druhov líšok vrátane fenekov, jašterice, hady, hmyz a dokonca aj žaby.

Stretnete tu aj pštrosy, gepardy a psy hyenovité. V Mauretánii  a v Čade dokonca tzv. púštne krokodíly, ktoré patria k druhu Crocodylus suchus. Ľudia tiež obývajú Saharu a je tu množstvo skupín s rôznym pôvodom. Najznámejší sú Tuarégovia, Núbijci, Fulani a Sahrawiáni, je ich však omnoho viac. S príchodom islamu sa veľa zmenilo, prišlo nové náboženstvo, jazyk a kultúra.

K pohybu po púšti pomohli ťavy a kone, ktoré pôvodní obyvatelia nepoznali. O ťavách sa dočítate v našom blogu Ťavy - kráľovné púšte. Medzi ľuďmi v rôznych častiach Sahary prekvital aj obchod a bola pretkaná karavánnymi cestami. O karavánnych cestách sa dočítate v ďalšom z našich blogov.

Arabská púšť je po Sahare ďalšou v poradí, čo sa týka rozlohy, zaberá takmer celý Arabský polostrov a pokrýva 2,33 milióna km² a je najväčšou na kontinente. Práve tu pravdepodobne nastala domestikácia jednohrbých tiav približne 3 – 4 tisíc rokov dozadu. Odtiaľto sa okolo 1.st.n.l. dostali aj na Saharu. Vo všeobecnosti sú Sahara a Arabská púšť prepojené, dokonca zdieľajú podobné rastlinné a živočíšne druhy s malými obmenami.

Ak si chcete spraviť predstavu o piesočnej púšti, tá Arabská vás nesklame. Takmer 40 % jej celkovej rozlohy pokrývajú piesočné duny. Tento zážitok si môžete dopriať v Saudskej Arábii, Spojených arabských emirátoch, či v Ománe. Najstaršia časť sa nachádza v západnej časti, kde bola pripojená k Afrike a Sahare. Táto časť je stará až 900 miliónov rokov.

Východná časť je mladšia a siaha do doby „len“ 540 miliónov rokov. Medzi týmito dvoma vrstvami sa tvorili zásoby ropy, ktoré dnes krajiny Zálivu (u nás známy ako Perzský záliv) ťažia a žijú z nich. Až v období okolo 33 miliónov rokov späť sa Arábia odtrhla od Afriky a vzniklo Červené more. Aj napriek tomu, že leží nad obratníkom Raka, je považovaná za tropickú oblasť. Teploty tu dosahujú na určitých miestach až 55 °C, pričom najnižšia teplota bola nameraná v roku 1950 na úrovni -12 °C a občas sa tu vyskytne aj sneh.

Pobrežné oblasti sú zasiahnuté hmlami, z čoho dokážu čerpať rastliny a zvieratá vodu. Z veľkých zvierat sú tu doma napríklad ťavy jednohrbé, ktoré sa odtiaľto dostali aj na Saharu, ale divoké už nenájdete, všetky sú domáce a niekomu patria. Z divých veľkých zvierat tu žijú priamorožce arabské, gazely, núbijské kozorožce, hyeny, šakaly, dikobrazy, paviány a ďalšie. Vyskytuje sa tu aj značné množstvo prispôsobených rastlín, z tých väčších je asi najznámejší kadidlovník, ktorý je po tisícročia vyhľadávaným stromom pre svoju produkciu kadidla – v minulosti mimoriadne cennej suroviny.

Arabská púšť bola aj miestom karavánnych ciest, po ktorých sa práve kadidlo prevážalo. Množstvo oáz a karavanserajov (občerstvovacích staníc) je aktívnych dodnes, i keď kadidlo sa už na ťavách do „Levantu“ nevozí od objavenia námornej cesty okolo Afriky v roku 1497 Vasco da Gamom.

Gobi znie exoticky. Nachádza sa v Mongolsku a Číne a má rozlohu 1,3 milióna km². Z mongolčiny sa prekladá ako "miesto bez vody". Leží v juhovýchodnej štvrtine Mongolska a v oblasti severnej Číny. Gobi je poväčšine skalnatá platňa s menšími pohoriami a občasnými piesočnými poľami. Hlavným faktorom vzniku bolo vyvýšenie Tibetskej náhornej planiny a Himalájí. Obklopená je pohoriami ako Altai a Tian-Šan a tak má aj relatívne vysokú nadmorskú výšku, medzi 700 až 1 500 metrami.

Najvyššie body sa nachádzajú v horských pásoch po okrajoch, v Mongolsku je to Ikh Bogd (3 957 m n.m) a v Čínskej časti Bogda Feng (5 445 m n. m.). Pôda plání Gobi sa často vyznačuje obsahom kriedy z obdobia spred približne 66 miliónov rokov. V centrálnej časti je viacero nálezísk dinosaurích kostí z období 252 až 66 miliónov rokov dozadu.

V mladších cenozoických vrstvách sa objavujú nálezy cicavcov. Práve nálezy dinosaurov sa spomínajú aj ako jedna z možných predlôh drakov, ktorí v oboch kultúrach zastávajú dôležitú úlohu, i keď v oboch kultúrach majú odlišný vzhľad aj symboliku. Gobi je okrem drakov a dinosaurov domovom aj jedného zo známych kryptozoologických zvierat – Olgoj Chorchoj, čo je obrovský piesočný červ. Nachádzajú sa tu aj neolitické a paleolitické nálezy a dôkazy o živote ľudí približne pred 35 tisíc rokmi.

Obývaná, i keď riedko, je aj v dnešnej dobe. Ľudia sa tu musia vysporiadať s veľkými výkyvmi teplôt. V zime pravidelne klesajú k -40 a v lete naopak k +45 °C. Rovnako tu môžu byť obrovské rozdiely aj v rámci noci a dňa. Taktiež sú tu rôzne úhrny zrážok, na západe to býva okolo 50 mm a na severovýchode do 200 mm za rok.

Gobi je domovom tiav divých, posledných jedincov divej dvojhrbej formy Camelus ferus, ďalej divých oslov - kulanov a koní przewalského (pravdepodone už vyhynutého v oblasti Gobi), gaziel džeiran a menších druhov ako sú svište a iné hlodavce. Gobi bolo miesto, kadiaľ prechádzali obchodné cesty, i keď sa jej slávna Hodvábna cesta vyhýbala a delila sa na dve vetvy – severnú a južnú. Prvý Európan, ktorý Gobi popísal a priblížil ľuďom v našich zemepisných šírkach, bol slávny cestovateľ Marco Polo.

Ďalšie púšte, ktorých je po svete viacero, sú menšie, ale aj tie majú čo ponúknuť. Kalahari, v oblasti južnej Afriky a najmä v Botswane, je unikátne prostredie. Aj keď sú tu zrážky minimálne, rastlinám a tým pádom aj živočíchom sa tu darí, najmä vďaka podzemnej vode. Tu žijú slávne surikaty, kalaharské púštne levy a gepardy a mnoho druhov antilop, ktoré celý život nepotrebujú piť. Je domovom aj známej etnickej skupiny San - Krovákov (Bushmen).

Toto územie ako prvá stredourópska skupina prešla práve BUBO skupina na prelome rokov 1999/2000 pod vedením Ľuboša Fellnera. S technológiou ako bola vtedy k dispozícii by si dnes už nikto netrúfol. Sonorská púšť je tiež známa a často navštevovaná, nakoľko sa nachádza hneď za hranicou veľkomesta Phoenix v Arizone a zasahuje do Kalifornie a Mexika.

Asi najznámejší obrázok tejto púšte často pochádza z časti Saguaro National Park, kde rastú relatívne husto kaktusy saguáro. Nadväzuje na ňu aj púšť Chihuahua na hranici USA a Mexika. Cez púšť Mohave prechádza aj náš zájazd Západ USA cestou do Las Vegas. Atacama je jednou z najsuchších púští sveta. Hovorí sa, že tu nepršalo niekoľko storočí a priemerné zrážky sa tu počítajú skutočne len na milimetre – je to neuveriteľných 1 až 15 milimetrov za rok. Toto prvenstvo si delí s púšťou Namib v Namíbii, kde je úhrn zrážok podobný, tu je však aj nádherné piesočné more, ktoré sa priamo dotýka Atlantického pobrežia.

Ak pôjdete po pobrežnej ceste v silnom vetre, ktoré sa tu občas vyskytnú, je možné, že piesok vážne poškodí lak na vašom aute. Aj napriek nedostatku dažďa tu rastliny a živočíchy žijú zo vzdušnej vlhkosti prichádzajúcej od Atlantiku. A tak v tejto púšti nájdete najväčšie slony na svete (až do 10 ton), žirafy, nosorožce, levy, gepardy – všetky prispôsobené životu v púšti. Aj BUBO klienti sa občas s púštnymi slonmi či levmi stretnú. Za zmienku stoja aj ďalšie púšte ako Thár, Karakum, Kyzylkum, austrálska Veľká piesočná púšť.

Asi najfascinujúcejšie je, že aj Antarktída je púšť a to najväčšia. Nakoľko je púšť charakterizovaná úhrnom zrážok a nedostatkom porastu, Antarktída a aj časť Arktídy toto spĺňajú a sú tak charakterizované ako púštne prostredie. Antarktída má na väčšine územia ročný úhrn do 200 mm, v centrálnej časti 20-50 mm. Arktická o čosi viac, je to na úrovni od 100-250 mm za rok. Aj napriek tomu, že sú pokryté ľadom, nového snehu tu padá minimálne.

Mokrade predstavujú prechodné zóny medzi suchozemskými a vodnými biotopmi a vyznačujú sa trvalo alebo periodicky zamokrenou pôdou. Rôzne podmienky špecifikujú, o aký typ mokrade ide. Tieto ekosystémy zohrávajú kľúčovú úlohu v regulácii vodného režimu, filtrácii vody, zadržiavaní uhlíka a poskytovaní biotopu pre mnohé druhy rastlín a živočíchov. Pozrime sa na viacero typov mokradí a ich charakteristiku.

• Močiar – tvorí ho prevažne plytká, stojatá voda, ktorá je sezónna alebo oblasť trvalo zaplavuje. Je bahnitá a rastú v nej typické rastliny ako trstina, pálka, alebo ostrica.
• Rašelinisko – tu je voda chudobná na živiny a kyslík, hromadia sa tu odumreté rastliny a tvorí sa rašelina. Rastú tu rastliny prispôsobené tomuto typu pôdy – rašeliník, vres, machy.
• Slatina – je rašelinisko s podzemnou vodou bohatšou na živiny. Podporuje rast ostríc, sítin a vachty.
• Lužný les – poznáme ho z Podunajskej nížiny. Sú to lesné porasty na pravidelne zaplavovaných územiach popri riekach. U nás tu rastú najčastejšie vŕba, topoľ, jelša a brest.
• Delty a lagúny – sú pobrežné nížiny s miešaním sladkej a slanej vody, napr. pri ústiach riek, kde rastú trstiny a napríklad mangrovy, známe z celej tropickej oblasti okolo Zeme.
• Pobrežné močiare – pobrežie s prílivom a odlivom, so slanou alebo brakickou vodou. Taktéto prostredie obľubujú slanomilné rastliny ale aj mangrovy.
• Alpínske pramene – vznikajú v horských oblastiach pri prameňoch, ktorá tvoria podmáčané oblasti so špecifickou flórou ako sú machy, ostrice a vachta.
• Umelé mokrade – sú vytvárané človekom. Patria sem rybníky, zavlažované polia, nádrže a podobne. Nakoľko majú rôzne účely, aj flóra a fauna sa líši.

Až 71 % zemského povrchu pokrýva voda, z čoho 96,5 % je v moriach a oceánoch, 1,7 % je uložená v ľadovcoch a snehu, rovnaké percento v podzemnej vode. Neuveriteľne malé čísla vykazujú jazerá a rieky (0,036 %).

Vo všeobecnosti tvorí sladká voda len 2,5 % všetkej vody na Zemi. Tieto biotopy sú rovnako rozmanité ako tie suchozemské, niektoré (hlbinné) sú dokonca menej zmapované ako povrch Mesiaca či Marsu. Základné delenie je na sladké a slané prostredia, ktoré sa odlišujú najmä obsahom solí.

Rieky a potoky predstavujú dynamické systémy s tečúcou vodou. Lokácia a samotný tok určujú rôzne charaktery tečúcej vody. Potok je menší vodný tok s nízkym prietokom, ktorý často pramení v kopcovitých alebo horských oblastiach. Je plytký, úzky, s rýchlym prúdom a čistou vodou, v ktorej žijú chladnomilné druhy organizmov. Potoky bývajú súčasťou väčších povodí a napájajú rieky. Rieka je väčší, mohutnejší vodný tok s výrazne vyšším prietokom, šírkou aj hĺbkou.

Tečie zvyčajne cez doliny a nížiny, vytvára meandre, záplavové územia a ústi do jazier, morí alebo oceánov. Má bohatší ekosystém a výrazne ovplyvňuje krajinu, ktorou preteká. Pramene majú prevažne chladnejšiu vodu s vyšším obsahom kyslíka a nízkym obsahom sedimentov. So spomaľovaním, rozširovaním a otepľovaním riek smerom k ústiam sa voda ohrieva, je bohatšia na živiny, sedimenty a chudobnejšia na kyslík.

Organizmy žijúce v tečúcich vodách vykazujú špeciálne adaptácie, ako sú prísavné orgány, sploštené telá a schopnosť ukrývať sa pred prúdom. Keď sa potoky zmenia na rieky, živočíchy naberajú na veľkosti a hmotnosti. Najväčším žijúcim tvorom v riekach je vyza veľká, ktorá rieky využíva ako neresiská. Väčšinou dorastajú do 5 m dĺžky a 1 000 kg váhy. Najväčší jedinec meral 8 metrov a vážil 3,2 tony. Tieto ryby kedysi tiahli aj Dunajom okolo Bratislavy, ale s vybudovaním priehrad Železné vráta I. a II. sa táto migrácia zastavila.

Vo svete nájdete viacero veľkých živočíchov v riekach a jazerách. Amazonku obývajú arapaimy, Štvormetrové ryby, sladkovodné delfíny ínia amazonská. V severnej Amerike sa vo veľkých riekach a jazerách nachádza veslonos americký. Povodie Mekongu a Chao Praya zasa obýva obrovitánska sladkovodná raja s priemerom cca 3 metre a váhou 300 kg. Rieky sú vo všeobecnosti zdrojom vody na priame použitie, ale aj na zavlažovanie a výrobu energie.

Budovanie elektrických priehrad je na jednu stranu ekologickejšie riešenie, na druhú stranu sťažuje prirodzenú migráciu živých tvorov. Na mnohých miestach sa demontujú staré a nepotrebné priehrady, prípadne sa vytvárajú migračné koridory. Najdlhšou riekou je stále Níl (6 650 km), ktorému konkuruje Amazonka (6 400 km), ale niektoré informácie hovoria o 6 992 km a tým by sa dostala na prvé miesto.

V každom prípade má Amazonka najväčší prietok (220 000 m³/s), i keď závislý na zrážkach, pričom objem je taký, ako zrátaný prietok nasledovných 7 najväčších samostatných riek spolu. Na druhej strane je najkratšia rieka na svete Roe river v Montane (USA), ktorá má len 61 metrov a bola v roku 1900 zapísaná do Guinnessovej knihy rekordov (kategória bola v roku 2006 zrušená).

Jazerá a rybníky

Jazerá a rybníky sú stojaté vody, ktoré majú rôzne hĺbky s vlastným, vertikálnym zónovaním. Tieto zóny sú dané hĺbkou a prienikom svetla. Litorálna zóna je plytká voda s dostatkom svetla a bohatou vegetáciou, limnetická zóna pod ňou je otvorená voda s dostatkom svetla pre fotosyntézu fytoplanktónu a profundálna zóna bez svetla, s nižším obsahom kyslíka a organickým detritom. Jazerá sa rozlišujú aj podľa obsahu živín.

Oligotrofné jazerá sú chudobné na živiny, s čistou vodou, ale nízkou produktivitou. Mezotrofné jazerá majú stredný obsah živín a eutrofné jazerá sú bohaté na živiny, s vysokou produktivitou, i keď s potenciálnymi problémami s nedostatkom kyslíka. Nadmerný prísun živín ako dusík a fosfor, vedie k premnoženiu rias a siníc, ktoré zasa majú negatívny dopad na samotnú kvalitu vody pre vodné organizmy.

Významným problémom sú invazívne druhy, s ktorými sa potýka každé jedno prostredie, hlavne v rozvinutejších oblastiach. Kanada, druhá najväčšia krajina sveta, má najviac jazier na svete. Nikto presne nevie koľko ich je, hovorí sa o čísle viac ako 2 milióny, to je 20 obyvateľov na jedno jazero. Slovensko má pomer 3 000 obyvateľov na jedno jazero. Najväčšie jazero na svete je Kaspické more s rozlohou 371 000 km², druhé najväčšie je Michigan-Huron (technicky je to jedno jazero) s rozlohou 117 400 km².

Najhlbšie je Bajkalské s maximálnou hĺbkou 1 637 metrov a zároveň aj jazero s najväčším objemom 23 600 km³. Najdlhšie je jazero Tanganyika s dĺžkou 660 km. Najvyššie je položené kráterové jazero Ojos del Salado na argentínsko-čilskej hranici a nachádza sa v nadmorskej výške 6 390 metrov. Neďaleko nájdeme aj najvyššie splavné jazero Titicaca s nadmorskou výškou 3 812 metrov.

Na druhej strane je Mŕtve more na jordánsko-izraelskej hranici najnižšie položené, s „podmorskou“ výškou -418 m n. m. V Dominikánskej republike existuje jediné slané jazero na svete trvalo obývané krokodílmi. Najsevernejšie položené je Dumbell Lake v kanadskom Nunavute, leží na 82 rovnobežke, len 880 kilometrov od Severného pólu.

Zo všetkých jazier je približne 25-30 % slaných s rôznym stupňom slanosti. Priemerná slanosť morí je na úrovni 3,5 g/l = 3,5 % alebo 35 ‰. Najslanšie dostupné jazero je už spomínané Mŕtve more s priemernou salinitou 33%. Úplne najslanšie na svete mimo Antarktídy je menej dostupné jazero Gaet'ale Pond v Dallolskej prepadline v Etiópii so salinitou 43 %.

Ďalšie, ktoré sa uvádza ako najslanšie je Don Juan pond v Antarktíde so salinitou až 45,8 %. Známe Great Salt Lake v americkom Utahu má premenlivú salinitu od 5 do 27% podľa zrážok. Slané jazerá často vznikali v teplejších oblastiach, i keď Antarktída je miesto, ktoré mieša karty s viacerými slanými jazerami. BUBO klienti ich navštevujú na mnohých zájazdoch na Blízkom východe, vo východnom Turecku, v USA, Argentíne či Afrike.

Morské biotopy

Morské biotopy pokrývajú približne 71 % zemského povrchu a vyznačujú sa vysokou salinitou (priemerne okolo 3,5 %). Sú nesmierne rozmanité a zahŕňajú rozsiahle otvorené oceány, pobrežné oblasti a špecifické ekosystémy, ako sú koralové útesy, chaluhové lesy a morské trávy.

Oceány sú obrovské telesá slanej vody, ktoré sa nachádzajú v enormných zemských panvách na povrchu Zeme. Oceány a moria tvoria približne 71% povrchu našej planéty. Najhlbšie miesto je pacifická Mariánska priekopa s hĺbkou približne 10 984 metrov, pričom opakované merania ukázali rôzne údaje, líšiace sa až do desiatok metrov. Priemerná hĺbka svetového oceánu je 3 688 metrov. Aj vďaka tomuto je vedcom jasné, že 98% svetovej zásoby vody sa nachádza práve vo svetovom oceáne (vrátane ich zaľadnenej časti). Suchá zem má priemernú nadmorskú výšku 840 metrov a ak by sa všetka pevná zem vyrovnala, klesla by pod hladinu až do hĺbky 2 600 metrov. Táto hodnota je známa ako guľová hĺbka oceánov a slúži na zdôraznenie množstva vody na povrchu Zeme.

Oceány sa, podobne ako jazerá, delia na vertikálne zóny na základe hĺbky a množstva prenikajúceho slnečného svetla. Tieto zóny majú odlišné fyzikálne a chemické podmienky, čo ovplyvňuje typy organizmov, ktoré v nich žijú.

1. Epipelagická zóna (Slnečná zóna) - Hĺbka: 0 - 200 metrov

Toto je najvrchnejšia vrstva oceánu, kam preniká dostatok slnečného svetla pre fotosyntézu. Teplota vody je najvyššia a je tu najväčšia koncentrácia kyslíka. Je to najproduktívnejšia zóna oceánu. Žije tu väčšina morských rastlín (fytoplanktón) a živočíchov, vrátane rýb, korytnačiek, morských cicavcov a väčšiny bezstavovcov.

2. Mezopelagická zóna (Zóna šera) - Hĺbka: 200 - 1 000 metrov

Do tejto zóny preniká len veľmi málo slnečného svetla (šero), ktoré nestačí na fotosyntézu. Teplota vody klesá a tlak sa zvyšuje. Žijú tu organizmy prispôsobené slabému svetlu, často s veľkými očami alebo bioluminiscenciou. Patria sem napríklad hlavonožce, medúzy a niektoré druhy rýb (napr. svetielkujúce ryby). Mnohé živočíchy z tejto zóny migrujú v noci do epipelagickej zóny za potravou.

3. Batypelagická zóna (Polnočná zóna) - Hĺbka: 1 000 - 4 000 metrov

Táto zóna je úplne tmavá (bez akéhokoľvek slnečného svetla). Teplota vody je nízka a stabilná (blízko bodu mrazu) a tlak je extrémne vysoký. Organizmy sú tu prispôsobené životu v tme a pod obrovským tlakom. Mnohé sú bioluminiscenčné, majú malé alebo žiadne oči. Potravu získavajú z organických zvyškov klesajúcich z vyšších vrstiev alebo sú to dravce. Príklady zahŕňajú rôzne druhy hlbokomorských rýb (napr. veľhltaniar), krevety a chobotnice.

4. Abysopelagická zóna (Abysálna zóna) - Hĺbka: 4 000 - 6 000 metrov (zahŕňa väčšinu oceánskeho dna)

Táto zóna sa nachádza nad abysálnou rovinou. Je úplne tmavá, extrémne studená a s obrovským hydrostatickým tlakom. Život je tu riedky a vysoko špecializovaný. Organizmy sa živia organickým "morským snehom" padajúcim zhora. Patria sem napríklad hlbokomorské ryby (čerty, anténovce), morské uhorky a iné bezstavovce.

5. Hadalpelagická zóna (Hadálna zóna) - Hĺbka: 6 000 metrov a viac (nachádza sa v oceánskych priekopách)

Najhlbšia zóna oceánu, nachádzajúca sa v hlbokomorských priekopách. Tlak je tu najvyšší a teplota je blízko bodu mrazu. Extrémne podmienky obmedzujú život na vysoko odolné a prispôsobené organizmy. Patria sem napríklad niektoré druhy rýb (Pseudoliparis swirei), kôrovce a červy, ktoré sa živia organickými zvyškami alebo chemosyntézou v blízkosti hydrotermálnych prameňov.

Pobrežné oblasti (Litorálna a Neritická zóna) predstavujú prechod medzi pevninou a otvoreným oceánom a sú ovplyvňované prílivom a odlivom, ako aj blízkosťou pevniny. Litorálna (prílivová) zóna je extrémne prostredie s neustálymi zmenami v zaplavení, teplote a salinite.

Organizmy (napr. lastúrniky, ulitníky, kraby, morské riasy) vykazujú rôzne adaptácie na prežitie v týchto dynamických podmienkach. Šelfová - neritická zóna je plytká voda s dostatkom svetla a živín, čo podporuje vysokú produkciu a bohatú biodiverzitu rýb, bezstavovcov a morských cicavcov.

V dnešnej dobe rozoznávame 5 oceánov, ktorých hranice sú viac-menej stanovené kontinentmi, ktoré ich vymedzujú. Výnimkou je Južný oceán, ktorý bol ako posledný celosvetovo akceptovaný Medzinárodným hydrografickým úradom (IHB) v roku 2002. Všetka oceánska voda pokrýva plochu približne 361 934 000 km² s objemom 1 334 841 000 km³.

Distribúcia pevnej zeme a vody nie je rovnomerná. Severná pologuľa má pevnú zem na cca 40 % a vodu 60 % povrchu, južná pologuľa pevnú zem 20 % a vodu 80 %. Tento nepomer spôsobuje rozdiel v reakciách na ročné zmeny slnečného žiarenia, ktoré Zem prijíma.

Ak budeme sledovať oblasti mierneho pásma, na južnej pologuli sú menšie teplotné rozdiely medzi letami a zimami. V miernych zemepisných šírkach severnej pologule je pevnina v lete oveľa teplejšia ako oceánska oblasť a v zime oveľa chladnejšia.

Koralové útesy

Koralové útesy sú unikátnym a najbiodiverznejším morským ekosystémom. Tvoria ich kolónie koralových polypov, ktoré vylučujú vápenaté schránky, vytvárajúc tak komplexné trojrozmerné štruktúry. Poskytujú útočisko a potravu pre tisíce druhov rýb, bezstavovcov, rias a iných organizmov. Koraly, ktoré budujú útesy, najmä koraly z radu Scleractinia, rastú najlepšie v plytkej vode osvetlenej slnkom, v priemernej hĺbke 11 metrov, ale môžu budovať útesy aj vo vode hlbokej 40 metrov. Sú veľmi senzitívne na zmenu teploty vody a pri príliš chladnej alebo teplej vode hynú.

Najviac im vyhovuje teplota vody medzi 22 a 28°C. Typický koralový útes je zvyčajne orientovaný na otvorené more. Smerom k moru sa nachádza predný útes, ktorý klesá do hlbších vôd a hlbšie je podložený rozdrveným materiálom pochádzajúcim z útesu. Z koralového útesu sa stáva skala takmer nepostrehnuteľným rozpúšťaním, opätovným ukladaním, rekryštalizáciou a chemickou premenou útesového materiálu. Jedným z dôvodom odumretia a erodovania útesov boli aj glaciálne obdobia, ktoré sa na Zemi objavovali a odchádzali za posledných niekoľko miliónov rokov. Pokles morí a oceánov spôsobil, že sa útesy ocitli nad hladinou. Koralové útesy majú štyri základné formy.

Okrajové útesy pozostávajú z plochých útesových oblastí, ktoré priamo obklopujú ostrov, ktorý nie je útesom, často je sopečného pôvodu, alebo je to pevninský masív. Bariérové útesy sa tiež nachádzajú v blízkosti pevniny, ktorá nie je útesom, ale ležia niekoľko kilometrov od pobrežia, oddelené od pevniny lagúnou alebo kanálom, často hlbokým približne 50 metrov. Niektoré bariérové útesy sú viac-menej kruhové, obklopujú ostrov, ale väčšie bariérové útesy, ako napríklad útesy pozdĺž pobrežia Červeného mora a Veľký bariérový útes v Austrálii, sú zložité lineárne útvary pozostávajúce z reťazcov útesových plôch, z ktorých niektoré sú predĺžené do pretiahnutých útesov.

Atoly sú podobné kruhovým bariérovým útesom, ale bez ich centrálneho ostrova. A napokon existujú plošinové alebo náplavové útesy, ktoré majú nepravidelné stolové alebo vrcholové prvky. Menšie zhluky koralov sa vyskytujú vo vnútri lagún atolov. Väčšie útesy môžu byť súčasťou mohutnejšieho celku, alebo môžu rásť osve. Na svete existuje približne 6 000 druhov koralov, z ktorých asi 800 až 850 druhov tvoria tvrdé koraly zodpovedné za vznik tropických koralových útesov v teplých, plytkých a slnečných moriach. Tieto koraly žijú v symbióze s riasami (zooxanthellami), ktoré im poskytujú energiu fotosyntézou.

Zvyšných približne 5 000 druhov tvoria prevažne mäkké alebo hlbokomorské koraly, ktoré sa nevyskytujú v tropických oblastiach a netvoria útesy. Keď sú koraly vystavené stresu – najčastejšie zvýšenej teplote vody – nastáva tzv. bleaching (vybielenie) a v dôsledku toho vylúčia symbiotické riasy, ktoré im dodávajú farbu a energiu fotosyntézou. Koraly potom zblednú, zostane len ich biela, vápenatá kostra. Bez rias hladujú, čo môže viesť k ich úhynu. Bielenie spôsobujú najmä tepelné vlny, UV žiarenie, znečistenie, okysľovanie oceánov a zmeny salinity.

Ide o vážny dôsledok klimatickej krízy. S týmto javom sa stretávame po celom svete. Okrem zmien v klíme sa na ničení podieľajú aj iné organizmy. Jedným z najničivejších známych tvorov je hviezdica tŕňová koruna (Acanthaster planci), ktorá sa v 60. rokoch 20. storočia veľkolepým spôsobom rozmnožila a odstránila mäkké tkanivá z veľkých oblastí mnohých útesov v juhozápadnom Pacifiku. Živí sa tým, že von vyvráti svoj žalúdok, skvapalní a pohltí tkanivá koralov. Ďalším škodcom je človek – turista, ktorý si z dovolenky chce priviezť koral ako suvenír.

Tieto kusy musia byť vytrhnuté zo svojho prostredia. Keď si uvedomíte, že tvrdé koraly rastú v priemere 5 cm za rok, uvedomte si napáchanú škodu, ak by si každý odniesol domov 20-30 cm vysoký a bohato rozvetvený koral. Väčšina koralových útesov, ktoré poznáme dnes, začali v tropickom prostredí rásť s koncom poslednej doby ľadovej, to znamená pred cca 12 000 rokmi. Sú však aj staršie, napríklad Veľká útesová bariéra má viac ako 500 000 rokov, i keď jej súčasná podoba je stará „len“ 8 000 rokov.

Ekosystémy morských tráv a chalúh

Patria medzi najproduktívnejšie na Zemi, prekonávajúc dokonca aj dažďové pralesy. Sú to škôlky a útočiská pre nespočetné množstvo morských živočíchov. Mladé ryby, kôrovce, mäkkýše a ježovky tu nachádzajú ochranu pred predátormi a bohatý zdroj potravy. Pre mnohé druhy, vrátane ohrozených, ako sú dugongy a morské korytnačky, sú tieto lúky hlavným zdrojom obživy. Okrem podpory biodiverzity plnia morské trávy aj kritickú úlohu v stabilizácii morského dna.

Ich rozsiahle koreňové systémy spevňujú sedimenty, čím znižujú eróziu a zlepšujú kvalitu vody. Zachytávajú plávajúce častice a redukujú zákal, čo umožňuje lepší prienik svetla pre ďalšie fotosyntetické organizmy. Možno najdôležitejšou, aj keď často podceňovanou funkciou morských tráv, je ich úloha v regulácii globálneho podnebia. Tieto podmorské lúky sú neuveriteľne efektívnymi pohlcovačmi uhlíka.

Procesom fotosyntézy absorbujú obrovské množstvá oxidu uhličitého z vody a ukladajú ho do svojich biomás a sedimentov. Odhaduje sa, že hoci pokrývajú len malú časť dna oceánu (menej ako 0,2 %), sú zodpovedné za uloženie až 18 % uhlíka z oceánov. Tieto „modré uhlíkové“ ekosystémy sú tak nesmierne dôležité v našom boji proti klimatickým zmenám. Napriek ich obrovskému významu sú ekosystémy morských tráv po celom svete vážne ohrozené.

Strata habitatov spôsobená znečistením z pevniny (odpadové vody, poľnohospodársky odpad), rozvojom pobrežia, bagrovaním, zakotvením lodí a stúpajúcou teplotou oceánov si vyberá svoju daň. Za posledných niekoľko desaťročí sme prišli o rozsiahle plochy týchto cenných ekosystémov, čo má kaskádový dopad na morské spoločenstvá a stabilitu pobrežia. Každý krok k ochrane morských tráv je krokom k zdravšiemu oceánu a stabilnejšej planéte. Výraznou súčasťou týchto biotopov sú aj lesy chalúh (tzv. kelp).

Niektoré druhy majú výšku až ako petržalský panelák. Tieto porasty často naši klienti vidia na zájazdoch v chladnejších vodách Pacifiku aj Atlantiku. Ak potápate a ešte ste sa v chaluhovom (kelp) lese nepotápali, skúste aj takýto ponor. Verím, že budete príjemne prekvapení. Koralový útes je pre rekreačného potápača nádherný zážitok, chaluhy sú ako z iného sveta.

Naša Zem je domovom neuveriteľne pestrého množstva biotopov a ekosystémov – od tropických pralesov cez stepi, púšte až po hlbiny oceánov. Každé z týchto prostredí má svoje špecifiká, obyvateľov a dôležitú úlohu v celkovej rovnováhe prírody. Všetky tieto systémy sú výsledkom miliónov rokov vývoja a vzájomného spolunažívania rastlín, zvierat a prostredia.

Dnes však čelíme obdobiu, keď sa tieto krehké vzťahy dostávajú pod veľký tlak – najmä kvôli ľudskej činnosti a klimatickým zmenám. Práve preto je dôležité, aby sme im lepšie rozumeli a chránili ich. Nielen preto, že sú fascinujúce, ale aj preto, že od nich závisí zdravie našej planéty – a v konečnom dôsledku aj náš vlastný život.