Boa noite, Mozambique

Na prestup v Johannesburgu mám slabú hodinku, a to ešte lietadlo mešká pol hodinu. Nechal som sa posadiť do prvého radu do uličky, aby som mohol utekať. Letím so Zwelethu Mbizane, s chlapíkom z kmeňa Zulu, pôvodne z Durbanu. Zwelethu má 37 rokov a dnes predáva umelé kĺby pre nejakú švajčiarsku firmu. Dá si s ľahkosťou štyri džin-toniky, predtým mi ešte stihne porozprávať pikošky o bývalom juhoafrickom prezidentovi Jacobovi Zumovi, na ktorého sa valí jedna korupčná aféra za druhou a ktorý si dnes v pokoji na vidieku užíva svoj dôchodok. Veď peňazí má dosť... Kedysi vplyvný politik síce nemal žiadne školy, no je obdarený určitou ´pouličnou´ logikou a chytrosťou, a napriek úderke ohováračov, ktorá sa okolo neho zlieta, je veľmi inteligentný. Málokto o ňom vie, že hovorí perfektne po rusky. V časoch, keď bol Putin v KGB, on pracoval pre rozviedku Juhoafrickej republiky, takže sú dobrí kamaráti. Niet divu, že keď  Zumu otrávili, išiel sa liečiť do Ruska. Zuma jednoducho chce prežiť, ako každý iný. Počas svojej karieri rozprával to, čo každý politik, teda to, čo chcú počuť voliči. Múdrejšiemu vzdelanému človeku a belochovi to vždy znelo hrozne. 

Zuma nie je sprostý, smeje sa môj spolucestujúci Zwelethu, je to skrátka politik. Zwelethu, takisto ako ja, obdivuje skôr Paula Kagameho, pod ktorého rukami a vládou sa mení Rwanda na najrýchlejšie ekonomicky rastúcu krajinu Afriky. Západ ho nemá rád... V Mozambiku je situácia zasa celkom iná. Relatívne mladú krajinu celé roky pustošil hlad, korupcia politikov, občianska vojna. Dnes zbrane oficiálne mlčia, no prímerie je krehké a na ekonomické pozviechanie potrebuje Mozambik riadny nádych. Nehovoriac o ničivých úderov cyklónov, ktorým krajina práve čelí...

Mozambik má rozlohu viac ako 800 tisíc km2, v krajine žije takmer 20 miliónov ľudí. Patrí stále k najchudobnejším krajinám sveta, a zároveň najmladším – nezávislosť od Portugalska získal Mozambik v roku 1975. V krajine žije veľa afrických kmeňov, zvyšok (iba vyše dvoch percent) sú bieli Afričania portugalského pôvodu, miešanci, Indovia a Číňania.

V Johannesburgu bežím asi dva kilometre celým letiskom. Našťastie, mám len ´on board´batožinu, počkali ma. Do Maputo prilietam v noci. Podo mnou v zátoke, ktorú kedysi nazývali Delagoa Bay je efektne rozsvietené mesto, ktorému dominuje nádherný osvetlený most. Ten postavila mozambická vláda v spolupráci s Číňanmi, novodobými pánmi Afriky. Most spája Maputo s mestečkom Katembe a otvorili ho iba pred pár mesiacmi. Predtým sa chodilo na pláže južne od mesta 7 až 8 hodín, teraz sú to maximálne 2 hodinky., hodinka a pól. Vysutý most je nádherný. Pamätám si, ako som v minulosti pristával v Mapute v absolútnej tme. Toto je luxus. Na tých svetlách podo mnou krásne vidím, ako sa doba mení.

Občianska vojna (zúriaca v rokoch 1977-92 medzi vládnucim Frontom oslobodenia a opozičným národným odporom) je už dávno preč, no Mozambik je pre svet stále viac-menej neznámou krajinou. Preto tak rád znovu a znovu objavujem jeho skryté čaro... Na letisku platím víza päťdesiat USD  (musíte mať presne cash), odovzdávam vytlačenú spiatočnú letenku a potvrdenie o rezervácii hotela a náhlim sa von z letiska. Teším sa na moje opätovné stretnutie s čarovnou Afrikou...  A toto je naozaj stará dobrá Afrika. Nie je tu obvyklý nával, vidieť, že veci v Mozambiku ešte nefrčia tak, ako sme zvyknutí na Západe. Vymeniť peniaze? Vo Vodafone. Chlapík, ktorý má predávať SIM karty, má za sebou kopec prázdnych krabíc, riadny bordel, no evidentne sa v ňom vyzná. Privyrába si výmenou valút.

Taxikárovi pre istotu zaplatím trošku viac, predsa len, je hlboká noc a to v Afrike nie je práve najbezpečnejšia časť dňa. Cesta trvá asi dvadsať minút, spím v centre a letisko nie je ďaleko. Ubytujem sa v na pohľad nevábnej diere, ale má to klímu a posteľ je čistá, čo viac chcieť? Vyrážam do mesta. Všade postávajú vojaci v uniformách. Mám chuť na pivo. V miestnej krčme zaň zaplatím 50 centov. To naposledy na Seychelách odo mňa za malé pivo pýtali osem eur, nuž, nie je Afrika ako Afrika...“Bem vindo ao nosso mundo”je mottom piva mozambickej značky 2M. Majú čapované. Krčmárkami sú v Mozambiku väčšinou ženy, elegantné, šikovné... Zaplatíte pekne dopredu a krčmárka vám odškrtáva. Nikto tu nebude riskovať a naťahovať sa s vami, či budete ochotný zaplatiť po tom, ako sa napijete...

Rok po osamostatnení sa hlavné mesto premenovalo z pôvodného Lourenço Marques. Občianska voja vypukla v krajine o rok na to, dva roky po získaní nezávislosti. Vládnuci Front vo veľkom zoštátňoval farmy, násilne sťahoval roľníkov z miesta na miesto, prideľovali im novú prácu i domov. Na vlne nespokojnosti vyrástlo opozičné hnutie, ako sa obe strany snažili o nadvládu nad krajinou a obyvateľstvom, prinášalo to stále viac násilia. Ľudia celé dlhé roky zomierali buď v bojoch, alebo od hladu. K utíšeniu dlhoročnej občianskej vojny prispel pád komunistických režimov v Európe, kedy bol aj mozambický Front nútený povoliť viac občianskych a demokratických prvkov v spoločnosti.

Maputo, hlavné mesto Mozambiku, na vás dýchne typickou socialistickou architektúrou. Ľudia sa tu pohybujú vláčne, pomaly, a ešte pomalší je tu internet. Vlastne, skoro vôbec nefunguje. Domáci sú oblečení väčšinou veľmi jednoducho, akoby som sa presunul v čase štyridsať rokov dozadu. No všimol som si, že tu čítajú viac, než inde v Afrike, pripadajú mi vzdelaní, aj keď čísla o negramotnosti hovoria iné. No je to podobné ako v Angole, taktiež bývalej Portugalskej kolónii, kde sa počas desaťročia trvajúcej občianskej vojny do školy nechodilo a tak je zopár generácii absolútne bez vzdelania.  Angličtina je tu veľmi slabučká, neviem ani len zohnať anglické noviny. Chcem vedieť, čo je nové s cyklónom, ktorý pochopiteľne plní titulné stránky tunajších denníkov, no všetko je v portugalčine (najznámejší je Jornal Notícias). Vydedukujem, že už je opäť všetko v poriadku, živly utíchli, ďalšie nebezpečenstvo nehrozí. Život v krajine sa vracia do svojich pomalých afrických koľají...

Po Avenida 24. júla prejdem nejakých desať metrov, posadím sa prakticky pod okná izby, kde spím a objednám si raňajky. Slimáčik, signalizujúci wi-fi mi ešte ako-tak funguje. Je mi chladno, vybehnem si hore po bundu. Dávam si kávu a rybu. Je príjemná lenivá sobota. Okolo mňa zvláštna zmeska ľudí, pôsobia na mňa ako miestna inteligencia. Manžel s manželkou, môžu mať asi 60 rokov, sa spokojne držia za ruky. Ide evidentne o dobrý podnik. Dojem mi trošku rušia na seba poukladané umelohmotné stoličky v rohu. No káva je výborná, ryba čerstvá, klienti sa tvária noblesne a spokojne ako v kaviarni u Maxima. Pozorujem okolie a fotím si ľudí. Pre istotu tak, aby si to nevšimli. Všade po meste sa trúsia vojaci, policajti, ochranka, jeden obzvlášť podsaditý ochrankár ma už pozná... Veď tu bývam, som teda taktiež domáci.

V chape je už dvadsaťdva ľudí, ja mám byť ďalším. “Nastúp si!” kričí na mňa chlapec v dúhovom tričku. Ostatní v aute už zaregistrovali, že sa chystá s nimi zviesť beloch. Skáčem, no akosi nakrivo. Vypadnem späť na chodník. Bolestivo zisťujem, že je to podobné, ako úder v tenise, či skok v krasokorčuľovaní - nastupovanie do chapa skrátka musíte natrénovať, nie je to iba tak. A mne tento krasokorčuliarsky skok jednoducho nevyšiel. Skúšam to teda druhý raz. Chytím sa verají a vtesnám sa tam s vypätím všetkých síl, ako keď som pred dvoma dňami vstával z vody na vodných lyžiach. Používam podobnú techniku a idem na to silou. No akosi nešťastne sa mi zasekne koleno a zostávam na palube celý pokrivený. Jednou stranou sa nechtiac tlačím na mladú dámu, kvôli druhému môjmu kolenu sa nedajú zavrieť dvere. Ako sa chlapec musí otočiť, moje pravé koleno sa ocitne v jeho rozkroku. No pekne, jedným kolenom v rozkroku tej dámy, druhým v jeho, je mi dosť trápne. Všetkým sa so zahanbením ospravedlňujem, no oni sa tvária, že čo za idiota to nevie nastúpiť do chapa... Postupne pochopím, že na africké pomery sa vlastne vôbec netlačím. Oni si tie dotyky ani nevšímajú, tu je to normálny stav. A dvere sa nedajú zatvoriť aj bez môjho kolena, tak čo... Aj okolosediaci sa po chvíli začnú tváriť milšie.

Ideme strašne dlho, od zúfalstva sa už ovoniavam, či nesmrdím. Osprchoval som sa vôbec, dočerta?... Ideme kdesi na severovýchod. Veľa ľudí vystupuje pri nemocnici. Ďalej prechádzame okolo škaredej budovy kasína a hotela, ktoré sú evidentne jedným z „čínskych úspechov” mesta. Prejdeme na pláž Praia do Mira Mar a okolo “parku” (na mape je vyznačený ako park, no v skutočnosti je tu všade len hnusná pichľavá tráva, a celý tento papierový „park“ slúži viac-menej na vykonávanie potreby). Park vedie od Avenida da Marginal až k Mercado de Peixe. Nikto tu nevie po anglicky, podobne ako na Slovensku pred dvadsiatimi rokmi. Všetci mi odpovedajú po portugalsky. No z gestikulácie starej korpulentnejšej pani pochopím, že aj ona ide na trh. Pochopím, že predáva kalamáre a že mi vyberie tých najlepších. Som jej evidentne v tej skrčenej polohe sympatický, vidí, že trpím a to každému robí dobre. Škodoradosť prelamuje ľady aj naprieč rasami, a ja tak spoznávam mamu Lauru. Na rybom trhu jej nikto nepovie inak...

Maputo – hlavné a najväčšie mesto Mozambiku, nachádza sa na pobreží Indického oceánu v zálive Delago, v najjužnejšej mozambickej provincii. Miesto, kde leží využívali ako prístav portugalskí moreplavci už v 15. storočí. Hlavným mestom kolónie sa stalo v 19. storočí, ešte pod názvom Lourenco Marques. V roku 1974, keď krajina získala samostatnosť, prezident Samora Machel metropolu nového štátu nazval Maputo. V občianskej vojne bolo vojensky chránené, takže neutrpelo veľké škody. Najvýznamnejšou budovou mesta je železničná stanica, ktorú magazín Newsweek vyhlásil v roku 2009 za najkrajšiu stanicu sveta. Oni dnes skromne o tejto stanici hovoria ako tretej najkrajšej na svete.. V noci žije mesto rušným životom, centrum zábavy s barmi je Feira Popular. Najslávnejším rodákom mesta bol futbalista Eusébio.

Trh je tu veľkou a dôležitou inštanciou, v decembri 2015 ho otváral sám prezident. ´Mama´ Laura tu má stánok na najlepšom flekua naozaj tie najlepšie sépie. Kilo stojí päť euro, ja beriem trištvrte kila, veď jedny “raňajky”, keď som zvládol celú veľkú rybu, som už mal. Teraz je 9.30 a ja už kupujem obrovské množstvo kalamárov. Mama Laura ma zoznámi s Amandinhom. Amandinho Tiivane je už na pohľad spokojný, pozitívne naladený chlapík, miestny kuchár. U mamy Laury si kalamáre kúpim a Amendinho mi ich za tri eurá aj so šalátom pripraví a naservíruje vo svojej reštaurácii číslo 30, ktorá je hneď vedľa mercada. Amendinho na svoje kuchárske dielo potreboval dvadsaťpäť minút, ja sa zatiaľ vyžívam vo fotení. Som tu jediný turista, aj to je dnešný Mozambik. Nie že by tu nikdy nikto nebol, ale dnes nie je. S BUBO tu bol tucet ľudí a ja mám horúce informácie od našich sprievodcov Tomáša Hušeka a Martina Karniša, pikošky z prvej ruky, ktoré inde nezískate. Obaja prešli Mozambik od severu na juh. Super, hovorím si ako fotím, lebo cítim, že aj zábery budem mať výnimočné.

Keď sa priblíži čiernovláska s európskymi (portugalskými) koreňmi, všetci predavači sa preberú. Vedľa nej kráča mladučký černoško - poskok, ktorý jej nosí nákupy. Stále tu väčšinou vládnu bieli, lebo oni majú peniaze. Naozaj veľké peniaze tu majú Číňania, ale tí robia biznis na vládnej úrovni. Šéfom v bistre, kde som raňajkoval bol zas Maročan - tých tu, a hlavne z Casablancy, stretávam veľa. Táto ´biela čiernovláska´ je na pohľad dáma. Je oblečená v športovom, očividne si bola ešte pred nákupmi na trhu zabehať. Vznáša sa okolo nej určitá noblesná kultivovanosť... Na trhu nájdete všeličo. Okrem výborných kalamárov tu idú homáre (kg za trinásť eur), všade naokolo vidíte množstvo krabov a kreviet (Mozambik je jeden z najväčších vývozcov kreviet na svete), vrátane tých tigrích (kg za sedemnásť eur). Zo zeleniny sa tu najviac predávajú rajčiny, cibuľa, šaláty. Kokosový orech na zapitie stojí 35 centov. Ale kto by to pil, keď majú víno... Prekvapuje ma, že nemajú Portugalské skvosty Duero ani Alentejo (v bývalej portugalskej kolónii Guinei Bissau ich dostanete všade), ale Juhoafrický Stellenbosch.

U mami Lauri si kalamáre kúpim a v jednej z tucta reštaurácii (hneď vedľa trhoviska) sú mi ochotní ich pripraviť. Kuchár Amendinho ma prekvapil tiež. Milo. Myslel som si, že pri takej nízkej cene pôjde o podvod, ale on sa naozaj snažil. Taniere starostlivo prikryl celofánom, lebo múch je tu veľa. Moja dobrota rozvoniava cesnakom, Amendinho ním naozaj nešetril. Na požiadanie mi doniesol pikantnú omáčku piri-piri, no dal z nej len takú mikrodávku, vraj je príliš silná. Ja piri-piri milujem, tá stará portugalská pikantno-kyslá chuť je skrátka geniálna. Spokojne do seba tlačím sépie a zapíjam to - aj keď je ráno – antimalarickým pivkom 2M (samička Anofelesa neznáša B vitamín, podobne ako slovenské samičky).

Mozambik má svoje zvláštne čaro napriek hrozivým ukazovateľom. Je tu veľmi krátka priemerná dĺžka života (tesne nad 40 rokov), úbohá zdravotnícka starostlivosť, nízka gramotnosť, v jednej z najchudobnejších krajín sveta šarapatí AIDS a hlad. Napriek tomu, vlastne možno práve preto, že tu ešte nie je rozvinutý a naplno zúriaci globálny cestovný ruch, tu nájdete čarovné zákutia v samotnom Mapute aj dedinkách na pobreží, či okolitých ostrovoch. Vychutnávajte tú atmosféru pravej, hrdej, pohodovej a jednoduchej Afriky... Prešiel som všetky bývalé Portugalské kolónie a viem porovnať. Budete určite nadšení a prekvapení pozitívne.

Mozambik je skôr taký pomalý socík, nepulzuje to tu ako v Nigérii či Kongu. Cítiť tu chudobu, ale ľudia tu chodia vznešene vystretí, čisto a vkusne oblečení, videl som tu čítať ľudí viac, ako kdekoľvek inde. Dennú tlač, ale aj poéziu od Josého Craveirinhu. Vlastne vo všetkých bývalých portugalských kolóniách v Afrike som sa cítil veľmi podobne. Portugalci tu boli najdlhšie (niekoľko stoviek rokov dlhšie než Briti, či Francúzi) a odišli neskôr, a tak sú domorodci omnoho viac poznačení ich vplyvom. V Gabone boli Francúzi slabých šesťdesiat rokov a na väčšinu územia ani nemali vplyv. Tu je portugalské stopy cítiť všade. Chudoba, ale kultivovanosť. Je úžasné, ako sa neriadená chaotická Afrika a živelnosť bijú s touto kultivovanosťou.

Na trhu Mercado do Povo, ktorý nájdete v centre, hneď vedľa katedrály a hotela Pestana, oproti zadnému vchodu do radnice, je doslova bordel. Musíte byť skúseným cestovateľom, aby ste sa odvážili vojsť. Pivo sa tu pije prúdom, všade okolo špina, zaostalosť, smrad. Ale pre človeka, hladného po zážitkoch, má aj ten bordel svoje obrovské čaro... Len kúsok odtiaľ je botanická záhrada Jardin Municipal Tinduru, kde práve prichádzajú nevesty so svojimi budúcimi manželmi a obrovskou rodinou urobiť si tie najkrajšie svadobné fotografie. Je to len desať minút pešo, no desať svetelných rokoch od seba, taký odlišný svet to je. No africkú nespútanú dušu vidieť aj tu. Sprievod je nádherne zladený vždy v jednej farbe či farebnej tónine. Kde v tej chudobe berú toľko peňazí na takéto detaily?... Defilujú pred nami krásne modré, či bordové zástupy. Muži všetci v modrých sakách s ružovou kravatou. Deti v bielych košeliach, s trakmi a čiernymi motýlikmi. No a nevesty v princeznovských bielych svadobných šatách. Vyznie hrozne nekorektne, čo teraz napíšem, ale k tej tmavej pleti tá biela nádherne ide!... Všetky družičky - dievčatá v karmínovej, či lila. Najkrajšie sú malé družičky, taká malá černoška v bielom, to je úchvatný pohľad. Mal som šťastie. Narobil som si milión fotografií, už keď som cvakal spúšťou, cítil som z nich temperament, ale aj vznešenosť. Pýtam sa na mená ženícha - Celestino a jeho ženy – Líza a prajem im šťastný život.

Rozvodovosť je tu vysoká. Byť verný v Afrike je podobná výzva, ako vyštudovať Harvard. Málokto to zvládne. Mladoženáčov následne stretávam na starej železničnej stanici. Je to vraj tretia najkrajšia železničná stanica na svete, po tej v Paríži a Londýne, v roku 2009 ju dokonca časopis Newsweek vyhlásil za naj stanicu sveta.  No áno, je to fakt krásna budova. Dnes je múzeom. V jednej  jej časti natáčali môj obľúbený film Krvavý Diamant (s Leonardom di Capriom). V pozadí je “čínsky” most cez Umbuluzi, pred stanicou ľudia nastupujú do autobusov. Vlaky tu jazdia naozaj sporadicky.

Prvý prezident Mozambiku bol Samora Machel (Samora Mačel). Od municipality teraz vedie popri botanickej záhrade Tinduru „jeho“ ulica Avenida Samora Machel, priamo od jeho jednej sochy na námestí k druhej, pred nádhernou bránou, ktorá je vstupom do tunajších záhrad. Práve tu sa nachádza ďalšia neuveriteľná stavba Maputa - železný dom od slávneho Gustáva Eiffela, pod ním chalani predávajú suveníry. Machel je večný hrdina Mozambiku, ešte dnes, keď si domáci na neho spomenú, od dojatia sa rozplačú. Bol aj tu, na stanici, všade visia fotografie z jeho pamätnej návštevy. Sovieti vždy tvrdili, že za prezidentovu tragickú smrť (jeho lietadlo nabúralo do hôr) môže Juhoafrická tajná služba, to oni vraj odchýlili jeho lietadlo tak, že osudne havarovalo v horách.

“Bol to skutočne dobrý chlapík”,presviedča ma Charles Jacinîo Tinane, ktorý desať rokov študoval na Isla de la Juventatna Kube. Neviem, čo presne študoval, ale asi si to viem predstaviť. Kuba podporovala socialistický Mozambik napriek tomu, že Che Guevarovi to v Kongu nevyšlo. Len nedávno vypukol medzinárodný škandál, keď boli lode Severnej Kórey v prístave Maputo a USA pohrozili, že zrušia Mozambiku rozvojovú pomoc. Krajina, v ktorej od jej zrodu bolo cítiť vplyv východného bloku. Za veľa hovorí už len súčasná mozambická vlajka, na ktorej nájdete motyku na obrábanie poľa pekne spolu so samopalom. Ulice, pomenované podľa Karla Marxa, Vladimíra Lenina, Lumumbu a hocikoho, kto hlásal myšlienky komunizmu, marxizmu-leninizmu.

Na dolnom konci sa ulica Karla Marxa akosi automaticky mení na trh. Najtvrdší kapitalizmus, najnižšie ceny, najväčšiu angažovanosť predavačov nájdete práve tu. Kapitalistický boj v priamom prenose. Krásny paradox. Predávajú tu všetko, od oblečenia po elektroniku. Chýbala mi jedna koncovka, zabudol som si ju na Mauríciu, no tu mám stovky možností, ako si ju za pár centov dokúpiť. Bluetooth slúchadlá od Apple, ktoré normálne stoja 180 eur aj viac, dostanete tu za osemnásť eur.... A sú naozaj podobné! OK, tak sú trošku iné, a spýtajte sa ma neskôr, či fungovali aspoň mesiac, no toto je číry africký kapitalizmus bez škrupulí. Opakovane ma tu napomínajú, nech si dávam pozor na cennosti, ale mňa ešte nikdy nikto v živote neokradol, a aj keď navonok vyzerám, že som v pohode, som v strehu. Mobil a cash - guču metikalov, čo mám u seba, mám stále v merku. “Vieš, my nie sme takí agresívni ako Juhoafrická republika. My sme mierumilovná nácia,”vysvetľujú mi. Často je to tak, že v krajinách s najhorším imidžom napokon stretnem tých najmilších ľudí...

Jedno je katalógová Afrika, druhé je stretnúť sa s Afričanmi, s domácimi, naozaj, naživo. Tvárou v tvár ich mentalite, problémom, uvažovaniu. Na jednom námestíčku uprostred toho humusu na miestom trhu do Povo vidím, ako asi 15 mladíkov (ani jedna žena!) popíja pivko. Možno už aj desiate, zdá sa mi. Krčmárka si prisadne ku mne, už to ich muselo naštvať. Vraví mi, že je z Juhoafrickej republiky, z kmeňa Zulu. “Jacob Zuma je môj prezident, ale nie je to dobrý človek.” Typické ženské uvažovanie, bez ktorého by sme ani my na Slovensku nemali prezidentku. Ženy uvažujú srdcom, a v tom ich pocite je zhmotnené omnoho viac, než v zložitom uvažovaní mužov. Tu 15 mužov diskutuje o svetovej politike, kričia jeden cez druhého, neuveriteľná vrava. A táto žena povie jednou krátkou vetou aj tak viac... 

Po chvíľke sa odvážim vytiahnuť foťák a urobiť si pár záberov z tohto autentického debatného krúžku nad pivom. No o desať minút, keď si už myslím, že mi to prešlo, ku mne príde chlapík. “Máš sa spýtať, ak chceš fotiť!” hovorí prísne a ostatní sledujú, čo bude. “Mne nevadí a priori tvoje fotenie, ale to že si sa nespýtal, že si k nám neprišiel,” a tak ďalej, a tak ďalej. Trošku hustá situácia, ale zostávam v kľude, viem, že 70 na jedného - to nie je africký štýl. “Máme tu cyklóny a za to je zodpovedné globálne otepľovanie. Európa sa nemá pýtať koľko, ale má to všetko zaplatiť. My nič neprodukujeme, a teraz už druhý cyklón!. Za globálne oteplovanie nie sme zodpovední. Vy áno! ”, pokračuje chlapík, keď už má pred sebou bieleho, nenechá si ujsť príležitosť vytknúť západu – teda mne, všetko.

Aj vďaka takýmto situáciám si vždy a znovu opakujem, že svet je úžasné miesto, kde žiť, a tie diametrálne rozdielne pohľady na udalosti ma znovu a znovu prekvapujú. Západný svet za drahé prachy rozbehne kampaň proti globálnemu otepľovaniu, a nerozvinuté krajiny sa toho chytia z úplne iného uhla. Homo sapiensje úžasný tvor. Keď chlapík vidí, že som v pohode, celé to ku spokojnosti oboch strán uzavrieme... Fotiť teraz môžem oficiálne.

Kde je najlepšie miesto na život v Maputo? Somerschield - miesto, kde bývajú expati, je tu viacero medzinárodných škôl (americká, francúzska, portugalská) je rozhodne jedno z najbezpečnejších. V Maputo je veľa zločinnosti, veľa drobnej krádeže na uliciach a ako expat by ste aj v Somerschielde mali v dome strážnu službu, gardu. No stále je to lepšie než v Johannesburgu. A kam sa ísť v Maputo zabaviť? Práve nočnou scénou je Maputo známe a cez víkendy tu nájdete plno Swahilcov z malého horského kráľovstva (známeho aj najvyšším výskytom AIDS na svete), ktorí si sem prichádzajú povyraziť. Všade počujete hudbu, pije sa čo kto vládze a tancuje sa a tancuje. Vyhlásenými klubmi sú Xima a Matdjedje, ktoré pozná každý taxikár a bezpečne vás tam odvezie.

Ak sa chcete v Mozambiku okúpať, nájdete tu prekvapivo pekné miesta. Prímorské centrum Vilancalo s nádhernou prírodou je zároveň vstupnou bránou na ostrovný národný park Bazaruto – kúsok raja v Mozambiku s nádhernými plážami a tyrkysovou vodou. Autentickú romantickú atmosféru rybárskeho života na pobreží si tu môžete užiť v bungalovoch uprostred paliem. Ďalším prímorským rajom je aj Tofo, skôr niečo pre mladých backpackerov a milovníkov potápania, pre ktorých tu organizujú aj kurzy. No za peknými plážami nemusíte hneď letieť na Bazaruto, máte aj bližšiu možnosť. Letovisko Ponta do Ouro je cez nový most iba hodinu a pol južne od Maputa. Ešte donedávna cesta sem trvala sedem hodín, otvorenie mostu urobilo letovisko príjemne dostupným. Za most sa platí 700 metikašov, čo sú tri eurá. V dedinke na hraniciach s JAR možno nenájdete top luxus (ktorý v rámci Mozambiku ponúka BUBO na severe krajiny), ale je tu pekne a príjemne. Útulné lodges, pláže sú vybavené slnečníkmi a ležadlami. Nehrozia tu žiadne útoky žralokov, naopak, keď budete mať šťastie, uvidíte tu veľryby a delfíny.

Turistickým pokladom krajiny je určite Ilha de Mocambique – ostrov na severnom pobreží, chránený UNESCO. Nájdete tu nádherné pobrežie, lemované palmami, skvelé jedlo z darov mora, ale aj mnoho impozantných pamiatok, katedrály (Nossa Senhora de Baluarte), pevnosti (Sao Sebastiao) zo 16. storočia, pôsobivú zmes kultúr a architektúry. Malebný ostrov ponúka možnosti šnorchlovania, pozorovania veľrýb, piknikov na pláži, ale aj potulky krásnym mestečkom Makuti. Ostrov koralového pôvodu je spojený s pevninou 3 kilometre dlhým mostom.

Mozambik je dnes krajina sužovaná ekonomickým kolapsom a obrovskou korupciou. (Možno ste počuli o afére, ako okradli MMF, jedného z nich chytili v JAR a pracuje sa na jeho vydaní do USA).  Krajina, ktorú trápia choroby, malária, AIDS, zločinnosť. Mozambik je krajina pravidelne atakovaná. Napriek tomu všetkému opakovane tvrdím, že je to zaujímavá a pozoruhodná krajina, ktorá má turistické objavenie ešte len pred sebou. Ak ste aj vy typy, ktoré nechcú čakať, kým sem budú prúdiť davy poslušne nabrífovaných turistov, ale naopak, chcete objavovať prví a vidieť to, čo ostatní ešte nevidia, Mozambik je tou krajinou pre vás. 

Je veľmi ľahké o všetkom vybudovať presvedčivú anti-propagandu. Aj o nás sa možno často hovorí ako o krajine, kde rozkazuje mafia, kde sú vraždení novinári a medvede behajú po sídliskách najväčších miest... A predsa tu žijeme. Zlé priťahuje a rýchlo sa šíri. Dobré treba objavovať, chcieť ho vidieť, ísť za ním. Vtedy sa pred vami otvárajú krajiny ako nepoznané perly. Aj tie s najhoršou povesťou... My v BUBO chodíme radi tam, kde nechodia iní. Vďaka tomu sme našim klientom ukázali už také unikátne miesta na zemi, ktoré by podľa bežných turistických brožúr a sprievodcov nikdy nenašli. Niekedy sa treba viac snažiť, ale odmena je obrovská: Vidieť krajinu pravdivú, naživo, autentickú, taká aká je. So svojimi tieňmi aj pôvabmi. Presne tak vám predstavujeme aj Mozambik. Krajinu s obrovským srdcom, vášňou, kontrastami, kde sa ľudia, napriek všetkým katastrofám, ktorým vo svojej krátkej histórii čelia, snažia žiť. Najkrajšie a najlepšie ako vedia... Boa noite, Mozambik, pekný večer, dobrú noc, a zobudenie sa do ešte krajšieho rána...  

1. Navštívite krajinu, so strašlivo zlým menom: ničenú dlhodobo občianskou vojnou, korupciou, cyklónmi, chorobami, hladom. Napriek tomu je všetko úplne inak a so skúseným partnerom ste rozhodne v bezpečí!  Stretnete tu kultivovaných ľudí vysmiatych, pohodových, noblesných, ktorí budú tancovať ešte aj keď vám v bare budú niesť váš nápoj. Skrátka, africký tanec životom.
2. Mozambik nemá práve povesť najluxusnejšej a najkrajšej destinácie. No o to viac Vás prekvapí. BUBO sem roky chodieva do hyperluxusných rezortov. Choďte do Mozambiku, kým ešte nie je prevalcovaný hordami turistov a svetovou globalizáciou!
3. Hlavné mesto krajiny má svoj originálny pôvab. Príjemný ospalý denný rytmus tu v noci striedajú divoké africké rytmy na Feira Popular. Choďte si zatancovať do niektorého z autentických tunajších barov!
4. Trh v Mapute vás očarí. Vmiesite sa medzi domácich, môžete pozorovať tú spleť etník, jazykov, vôní a farieb, a samozrejme, najesť sa výborných čerstvých rýb a darov mora!
5. Železničná stanica v Maputo. Dominanta mesta, jedna z naj železníc sveta, za rok 2009 ju magazín Newsweek vyhlásil dokonca za najkrajšiu stanicu na svete.
6. Vilanculo a Národný ostrovný park Bazaruto, jedno z najkrajších miest Mozambiku. Dýchne tu na vás atmosféra ospalej rybárskej dediny, urobíte si desiatky záberov z nádhernej africkej prírody.
7. Ponta do Ouro. Príjemné letovisko s veľkým bonusom – vzdialené iba hodinu a pol južne od Maputa. Dobré ubytovanie, pekné, vybavené pláže, príjemne strávený čas pri mori a ideálny oddych od rušnej metropoly.
8. Dajte si v Mozambiku niečo lokálne, najlepšie morské plody so skvelou pikantnou omáčkou piri-piri, ktorá je domácou špecialitou. Dobré jedlo zapite mozambickým pivkom 2M.
9. Fotografujte! Miestni ľudia sú užasne fotogenickí, v spojení s tunajšou farebnou svojskou exotikou získate naozaj unikátne zábery, ktorými s budete pýšiť už navždy.
10. Ilha de Mocambique. Perla mozambického turizmu. Ostrov na severe pobrežia, kam sa dostanete po moste. Sú tu nielen nádherné pláže s možnosťou plávania, šnorchlovania, kajakovania, ale aj mnoho vzácnych pamiatok z koloniálnych čias, na miestnych trhoch tu kúpite pekné suveníry – umelecké africké šperky.