LF: Orest, dnes sme dostali od Vitalija správu, že sa s nami nemôže spojiť, lebo je v bunkri. Ty však hovoríš, že je všetko v poriadku. Prečo si myslíš, že je v bunkri?
OZ: Áno, dnes bol znova poplach, ako si aj ty sám zažil, je to tu už pomaly denná rutina, ale našťastie to bolo iba varovanie a nebolo z toho nakoniec nič vážne.
LF: Orest, ja som sa ocitol v Ľvive počas najväčšieho útoku od začiatku vojny, aké boli tvoje pocity, keď si si uvedomil, čo sa deje?
OZ: Nuž, najprv som zavolal tebe, aby som zistil, či si v poriadku a či nepanikáriš, no a aj napriek tomu, že Ukrajina je pod paľbou každý deň a ja som bol práve na miestach, ktoré boli už na začiatku dosť poničené, tu sa počas posledného pol roka nič vážneho nestalo. Tak som bol vcelku pokojný. Vravel som si ok, je tu ďalší útok, uvidíme, čo sa stane.
Vypočujte si tento rozhovor aj ako 20-minútový podcast
LF: Prvý raz som ťa osobne stretol vo Viedni, na stretnutí najscestovanejších ľudí na svete, kde bolo osem ľudí, ktorí navštívili všetky krajiny sveta. Koľko krajín si navštívil ty?
OZ: Osobne som navštívil 129 krajín, no, samozrejme, mojím cieľom je navštíviť všetky krajiny sveta, ako si urobil aj ty. Musím povedať, že som sa k tomu cieľu rýchlo približoval, no najprv ma spomalila pandémia koronavírusu a hneď po nej prišla vojna. Pre mňa ako Ukrajinca momentálne nie je čas cestovať, chcem byť tu vo svojej krajine a so svojimi ľuďmi.
LF: Áno, viem, že sa staráš o svoju krajinu, robíš pre ňu veľa a je to správne rozhodnutie. Bavili sme sa spolu o tom, že by sme rozbehli turizmus na Ukrajinu vo veľkom, pretože by to krajine veľmi pomohlo. Skloňovali sme ale pojem etický turizmus, vieš nám niečo povedať k tomuto etickému turizmu?
OZ: Áno. V prvom rade je nutné povedať, že keďže je tu vojna, ktorú si sám osobne zažil, ľudia na svete to vidia tak, že celá naša krajina je jedno bojisko, všade horí oheň ako vo filmoch.
Ty sám si ale zažil Ľviv počas najväčšieho útoku za posledného polo roka. Videl si, že aj napriek poplachu stále autá jazdili, dopravné prostriedky premávali, kaviarne sa otvorili bezprostredne po poplachu, celé mesto funguje viac-menej normálne. Tým, že sem prinesieme ľudí, pomôžeme šíriť tento odkaz do celého sveta, pretože najlepšou podporou pre nás od vás je byť tu. To, že prídete, ubytujete sa u nás, skočíte na večeru v lokálnej reštaurácii, to je podpora, ktorú potrebujeme. Na druhej strane, rozumiem, že sa sem ľudia boja cestovať, práve pre imidž, aký naša krajina aktuálne má, teda že sme jedno veľké bojisko. Musíme nájsť nejaký rozumný kompromis, ktorý by bol realizovateľný.
A tu prichádzame k pojmu etický turizmus. Určite sa nechceme sústrediť na temnú stránku, navštevovať zničené mestá a fotiť si ľudské utrpenie, takisto si však uvedomujeme, že sa nemôžme ani tváriť, že sa nič nedeje a užívať si relax a zábavu. Potrebujeme nájsť vhodný balans, chceme, aby ľudia trávili čas na bezpečných miestach, kde môžu zažiť miestnu kultúru, ale aby navštívili aj miesta, ktoré útoky zasiahli, ale dnes sú už bezpečné, aby videli následky vojny. Toto nazývam etickým turizmom.
Prečítajte si blogy z Ukrajiny na pokračovanie:
LF: Súhlasím a BUBO chce určite Ukrajine pomôcť. Vitalij spomínal, že by sa vám zišlo napríklad 20 masiek, pretože všetky sú v Chakrive a na východe krajiny, vieš mi povedať nejakú adresu či webstránku, kam by ľudia, ktorí chcú, či už finančne alebo akokoľvek inak, Ukrajine pomôcť, mali kliknúť?
OZ: O maskách sa musíš porozprávať s Vitalijom. Predpokladám, že sa to týkalo potenciálneho jadrového útoku.
Pokiaľ ide o ďalšiu pomoc Ukrajine, myslím si, že je viacero ciest, ako to urobiť. Prvá a najdôležitejšia je pre Ukrajinu pomoc vojenská. Každý rozumie tomu, že ak by sme vojnu nedajbože prehrali, ostatné už nebude podstatné. Aj preto nám Slovensko pomohlo niekoľkými kusmi techniky na obranu nášho vzdušného priestoru. Čiže prvoradá je pomoc našej armáde, tu by som odporučil jednu dobrú a spoľahlivú charitatívnu organizáciu savelife.in.ua, kde môžte prispieť veľmi jednoducho.
Chápem ale, že nie každý sa chce podieľať priamo na podpore armády a chce radšej podporiť zdravotnícke zariadenia či organizácie zabezpečujúce zdravotnícky materiál či jedlo, prípadne pomôcť deťom, ktoré boli vojnou nejakým spôsobom zasiahnuté. Tu by som dal do pozornosti veľký projekt - organizáciu Unbroken. Je to zdravotnícke zariadenie priamo tu v Ľvive, ktoré pomáha zraneným vojakom zotaviť sa. Čiže možnosť číslo dva je organizácia Unbroken.
Ak by som mohol využiť svojich 5 minút slávy, ja s mojím tímom sa snažíme prinášať spravodajstvo priamo z postihnutých miest a ukázať, čo sa na ukrajine naozaj deje z pohľadu našej krajiny. Ak by ste chceli podporiť priamo náš tím, máme stránku openmind.com.ua/support, na ktorej môžete našu činnosť podporiť. Ako som už ale spomínal na začiatku, najlepšou podporou od vás je to, ak na Ukrajinu prídete, uvidíte realitu, podporíte miestnu ekonomiku a pomôžete šíriť pravdu.
LF: Absolútne súhlasím, to bol aj jeden z dôvodov, prečo som sa s tebou na Ukrajinu vybral. My sme sa ale stretli v Bratislave a mňa by zaujímalo, ako sa ti Bratislava páči a, keďže si precestoval 129 krajín, čo hovoríš na Slovensko?
OZ: Slovensko nosím hlboko v srdci, bola to po Poľsku druhá krajina, ktorú som navštívil. Bol som vtedy tínedžer a Slovensko si budem navždy pamätať vďaka kúpeľnému mestečku Vyšné Ružbachy, kam ma moji rodičia 5 rokov po sebe posielali do detského tábora. Tu som stretával deti z celej Európy, učil sa po anglicky a prakticky strávil najkrajšie chvíle svojho detstva.
Aj teraz, na ceste do Bratislavy za tebou, som sa vo Vyšných Ružbachoch zastavil, bol som sa pozrieť v hoteli, kde som býval. Bol som si pozrieť jazero s minerálnou vodou, kde sme ako deti plávali a, musím povedať, že som ostal dojatý vďaka svojim spomienkam z detstva. Takže Slovensko je naozaj hlboko v mojom srdci a mám na krajinu len tie najkrajšie spomienky.
LF: Ty si už v Bratislave bol dávnejšie, keď si teraz prišiel, videl si nejaký rozdiel?
OZ: Samozrejme, v Bratislave som bol niekoľkokrát. Prvýkrát to bolo myslím v roku 2007 ,keď som po Európe cestoval ako študent a Bratislavu si pamätám ako veľmi podobné mesto, z pohľadu architektúry a mestského života, ako je môj rodný Ľviv. Je to, samozrejme, tým, že obe mestá boli súčasťou Rakúsko-Uhorska vyše 100 rokov. Aj rozlohou sú si tieto mestá veľmi podobné, aj keď je Ľviv o niečo väčším mestom, Bratislava je takisto signifikantným hlavným mestom Slovenska. Musím povedať, že z môjho pohľadu Bratislava zaznamenala fundamentálnu zmenu, pokiaľ ide o panorámu mesta, je to totálne iné mesto, ako bolo v roku 2007. So všetkými diaľnicami, križovatkami a, samozrejme, vysokými budovami v centre.
Na Ukrajine hovoríme, že ekonomickú úroveň mesta môžte rozoznať podľa počtu žeriavov, ktoré v ňom vidíte a Bratislava je ukážkovým príkladom mesta, ktoré kráča správnym smerom a veľmi ma prekvapilo, ako rýchlo sa vyvíja a dnes by dokonca mohla byť inšpiráciou pre moje rodné mesto Ľviv.
LF: Orest, moja posledná otázka je, čo hovoríš na naše azylové domy pre ukrajinských utečencov? Bol si v jednom z nich...
OZ: V prvom rade cítim absolútnu vďačnoť voči tebe a tvojmu tímu za to, že si investoval také množstvo prostriedkov na pomoc našim ľuďom. To, že si venoval celú jednu budovu v centre mesta utečencom na viac ako pol roka, a vlastne ešte jednu budovu, ktoré predstavujú strechu nad hlavou pre stovky ľudí, to je niečo neskutočné. Takisto si uvedomujem, keďže som sám podnikateľ, že to zďaleka nie je nič jednoduché, za normálnych okolností si mohol tieto priestory využívať ako úspešný hotel, hostel, skrátka ti mohli prinášať peniaze, no teraz ich nielen strácaš, ale naďalej investuješ.
Toto je niečo, čo určite ostane zapamätané, je to jeden zo svetlých príkladov, ako ľudia pomáhajú Ukrajine. Za to ti patrí veľká vďaka. Chcem povedať, že jedného dňa, keď vojna skončí a naši utečenci sa vrátia domov, dajú si opäť dokopy svoje životy, bude toto miesto mať krásny príbeh o tom, akej ušľachtilej misie sa zhostilo.
LF: Orest, Slovensko je s vami, keď som bol na Ukrajine, pochopil som, akí sme si podobní, pochopil si to aj ty. Sláva Ukrajine!