Azylový dom v Bratislave pre ukrajinských utečencov

„Teraz u nás berú všetkých chlapov, tých čo už majú s vojnou skúsenosť,“ pokračuje. „No keď im už nebude stačiť, zoberú aj môjho muža Ivana aj syna, ten bude mať o chvíľu 18 rokov.“ Hovorí to priamo silným hlasom ale v očiach má smútok.  „Chlapcov čo berú, tak pre nich nemajú ani topánky, musia ísť vo svojich. Jeden Čech dal Ukrajine 5 miliónov, Leonardo di Caprio, ktorého babka je z Odesy, dal 10 miliónov. No na topánky pre našich chlapcov nie je. Všetko sa rozkradne...“ Pokračuje. „Keď narukujú musia ísť vo svojich. Ukrajinská armáda nemá ani na tie topánky.“

Aj vojenskí experti USA sa boja, že sa na čierny trh dostanú zbrane, ktoré dnes do Ukrajiny posiela západ. Časť sa použije na fronte, ale je tu obava, že časť skončí v rukách teroristických skupín. Tí by potom vedeli odpáliť napríklad akékoľvek civilné lietadlo… Teraz sa o tom nepatrí hovoriť, Ukrajina čelí obrovskej agresii, ale platí, že ak sa na Slovensku kradne, na Ukrajine sa kradne násobne.

Medzi nami Leonardo nemá žiadnych ukrajinských predkov a 10 miliónov nedal. V tomto blogu píšem opäť iba to, čo som videl a čo som zažil.

Duch podceňovanej Ukrajiny

Ukrajinu sme my Slováci doteraz podceňovali. Nikto nechcel v tejto krajine tráviť dovolenku. Čo by sme tam robili? Slováci začali navštevovať až Kyjev a Ľvov po tom, ako sem začali lietať nízkonákladové aerolinky, pár z nich zavítalo aj do Černobyľu, ale na ukrajinský vidiek chodil málokto.

My v BUBO sme sem prvý zájazd vypravili už pred 25 rokmi a sprevádzal ho tréner Petra Sagana, Peter Zanický. Ja osobne som Ukrajinu prešiel s mojimi deťmi. Chcel som im jednak ukázať nášho suseda, lebo si myslím, že sa to patrí, ale chcel som im ukázať aj závan komunizmu, to, v čom som tu žil v  Československu. U nás na Slovensku postupne z povrchu socializmus odišiel, veci sa u nás začali lesknúť, ale na Ukrajine je hrubá vrstva prachu a socializmus je všade prítomný. Jednak na chudobných sídliskách či dedinách, ale jednak v mysli ľudí. Tak, ako som moje deti kedysi vzal do SNG na výstavu Lenin, Stalin, o ktorých dovtedy nič netušili, aj sem na Ukrajinu som ich vzal, aby videli, o čom hovorím, keď spomínam, za čo som bojoval v novembri 1989. Počas našej cesty krížom cez Ukrajinu sa pýtam desiatok Ukrajincov, ako sa majú, ako sa pozerajú na politiku vo svojej krajine, a už dlho som nedostával nikde na svete také znechutené odpovede. „Nič s politikou nechcem mať.“ „Je mi to jedno.“ „O politiku sa nezaujímam.“ 

Ukážka socializmu a kam smeruje bezbrehá korupcia, bol aj dôvod, prečo som s deťmi navštívil vilu bývalého ukrajinského prezidenta Janukoviča v blízkosti Kyjeva. Je to v Mežyhirja, 24 km na sever od hlavného mesta, a dá sa povedať, že ide o Múzeum korupcie. Niečo neuveriteľné. Drevenička gigantických rozmerov s kvetináčmi potiahnutými krokodílou kožou a so zlatým záchodom. Naozaj, celý záchod je z rýdzeho zlata. Strašný gýč, ani keby ste to chceli naschvál takto zhovadiť, ťažko by to človek dokázal. Vedľa paláca je obrovský pozemok zvažujúci sa k brehom rieky Dneper. Areál zamestnával 2000 ľudí, ktorí sa o domček prezidenta so záhradkou starali. 

Najskorumpovanejší politik

Viktor Janukovič bol dedinský chlapec a mal ťažký život. Matka mu umrela, keď mal 2 roky, otec bol rušňovodič, a keď aj on umrel, vychovávala ho poľská babička. Pracoval ako robotník v Donecku a postupne sa vypracoval. Ako je to možné? Jeho biologickým otcom vraj bol ruský kozmonaut, a tak dostal IQ od neho, a širokým lakťom ho naučil extrémne tvrdý život. No nevkus mu ostal. Vkus sa získava kultúrnym vzdelaním a výchovou a to mu bolo odopreté. Hlavne, aby to vyzeralo draho, bolo jednoznačne zadanie architektovi. Podnikateľské baroko dotiahnuté ad absurdum. Zvonka rezidencia vyzerá ako drevená fínska chatka až na to, že je 50x väčšia, než si dokážete predstaviť. Poloha 30 km od Kyjeva zabezpečuje pokoj v lone prírody a ideálnu polohu na brehoch obrovitánskeho Dnepra. 

Monaco sa rozkladá na 195 hektároch a pozemok pri vilke má 140 hektárov. Kedysi tu bol kláštor, no Janukovič mníchov vyhnal a pozemok sprivatizoval. Inak, podobne sídlo si staval aj na Kryme, no to počas svojho panovania nedokončil. 

My sa na segwayoch vydávame na veľkú obhliadku. Vpravo sa nachádzajú umelé tenisové kurty. Hneď za domom potom nádherné upravené golfové ihrisko. Potom sa cesta zvažuje dole a idete lesom, prejdete cez most a vľavo je Janukovičova garáž. Má v nej asi 35 nádherných áut a 7 motocyklov. Potrpel si na old timery, veď tie, ak sú v top stave, majú väčšiu a stále rastúcu cenu. A tieto jeho sú naozaj špecialitami. Bentley Continental 1950, úžasné sovietske Zily, Horch 855 Roadster 1935. Vraciame sa okolo súkromného jachtového prístavu. Rieka sa rozširuje a pripomína jazero a to bolo za čias Janukoviča súkromné. Všetci vedeli, že sem sa približovať nemôžu. Čím viac vidím, tým musím povedať, že pozemok je úžasný. Janukovič tu má aj vlastný lovecký revír a podzemnú strelnicu. Od jachtového prístavu prechádzame okolo ohrád a stajní s koňmi. Je tu chovná stanica na psy, Janukovič obľuboval rasu Kaukazský ovčiak. Ten pes je obrovský a je to zabijak, ktorý roztrhá pitbula ako plátok šunky. Janukovič tu choval aj jednu špecialitu a to Tibetského Mastiffa, kde sa cena šteniatka môže vyšplhať na milión dolárov. Obrovitánsky, huňatý, nádherný pes. Každopádne, Janukovičove psy si žili lepšie než 90% Ukrajincov. Potom tu nachádzame obrovský helipad a omladzovacie centrum. Keď sa dostaneme opäť ku vchodu, pred ním vľavo je odbočka do súkromnej zoologickej záhrady, kde politik choval hlavne pštrosy. Celá táto sranda vyšla Viktora Janukoviča na miliardu dolárov. Denne náklady na údržbu boli 75 000 dolárov. Dva dní po tom, ako Janukovič opustil Ukrajinu a utiekol do Moskvy, sa ukrajinský parlament rozhodol pretransformovať usadlosť na múzeum. No problém Ukrajiny je, že Janukovič nebol posledným prezidentom, ktorý utiekol z krajiny, kde vládol. Aj pravičiarovi Petrovi Porošenkovi zhabali začiatkom roka 2022 majetok a obvinili ho z vlastizrady.

Poklona Slovákom, čo pomáhajú

No, čo je to oproti tomu, čo sa na Ukrajine deje teraz. Ani ja, ako asi nikto na svete okrem americkej rozviedky, som nepredpovedal, že Putin vstúpi na Ukrajinu takto brutálne. Ešte deň pred Putinovým útokom by som nepovedal, že zaútočí na svojich bratov a sestry. Akákoľvek povojnová logika prestala zo dňa na deň fungovať.

Poznám ľudí, ktorí dnes pomáhajú s dopravou konvojov a hromžia na zápchy na slovensko- ukrajinských hraniciach, kde je maximálny chaos. Cez hranice nemôže ísť ukrajinský šofér, lebo by doma musel hneď narukovať. Martin Bandžák a jeho manželka Denisa, šéfovia organizácie Magna pomáhajú priamo v Kyjeve, včera som s Martinom, ktorý je profesionál, sedel a rozprávali sme sa.

Keď sa vojna začala, bol som v Taliansku s rodinou. Na dovolenku mi volal Milan Dubec. On pomáha v Žilne, zriadil Camp Žilina, a chcel mi utečencov posielať do Bratislavy, aby som ich po prenocovaní posielal ďalej tam, kam chcú. Na začiatku to boli študenti, ktorí na Ukrajine študovali, vzdelaní mladí ľudia rozprávajúci po anglicky. Maročania, Pakistanci, Kirgizi, Egypťania, Uzbeci. „Ľuboš, všetko to sú moslimovia,“ upozorňuje ma Milan, lebo v Žiline je homosexualita a islam stále akési tabu a Milan sa bojí, ako bude Slovensko reagovať. „U nás v Bratislave ani jedno, ani druhé problém nie sú,“ odpovedám z Ríma, „Pošli ich.“ 

Volám Jožovi Zelizňákovi z BUBO a on s Kristínou Badinskou a Nikolou Deckous BUBO azylový dom rozbehol. Konali z hodiny na hodinu a trávili v dome celé dni. Na začiatku bol ohromný chaos, navyšovali sme kapacity. Ľudia z BUBO sú zvyknutí desaťročia riešiť krízové situácie, ktoré sa na našich expedíciách sem-tam vyskytnú, a tak veci vzali do vlastných rúk a pohli ich vpred. Klobúk dole. To, čo za pár dní urobili, vzbudzuje môj obdiv. Vláda nestihla reagovať (aj keď média píšu opak) a my (a tisícky ďalších dobrovoľníkov na celom Slovensku) sme už fungovali. Keď som po týždni 3. marca na obed priletel z Talianska, našiel som už fungujúcu organizáciu.

(Poznámka: neskôr som zistil, že sme ostatných predbehli v pomoci o dva až tri týždne). V Žiline to mali podobné a Milanova žena Renáta spávala prvý týždeň maximálne dve hodiny.

A cítime ohromnú podporu dobrovoľníkov a darcov, ktorí okamžite reagujú na naše prosby na facebooku a nosia nám zabezpečenie pre utečencov. Náš Base Camp na Dunajskej ulici v Bratislave vyzerá, ako keby vojna bola u nás. Naši klienti, naši podporovatelia, cestovatelia, kamaráti denne donášajú kilogramy materiálnej pomoci. Sto zubných kefiek, fén, mydielka v tvare srdca... Utečenci často nemali čas na nič, evidentne iba hrabli po tom najnutnejšom a vyrazili na mnohodňovú cestu. Pre toľko ľudí nebol náš hotelík nadimenzovaný. Preto veľká vďaka. Bez tejto materiálnej pomoci by sme to nedali. Nijako.

Moja prvá návšteva azylového domu

Išiel som sem hneď po návrate z Talianska s mojou najmladšou dcérou a zároveň som privítal rodinku jedenástich Ukrajincov. Malú Nasťu som vzal na ruky, niesol som ju dovnútra. Ospravedlňoval som sa im, že to nie je pekné, že ide o jednodchý dom, ale je super umiestnený, najbližšia budova k hlavnej železničnej stanici. Je to starý dom z Rakúsko-Uhorska a postele, matrace aj plachty, povliečky... sú úplne nové. Budú prví ľudia, čo na nich budú spať. Sprcha má teplú vodu, v kúpeľni je sprchový gel, mydlo, na izbe nová rýchlovarná kanvice, nové osušky… A keď sme vošli do izby,  boli nadšení, hovorili, že je to nádherné, že od odchodu z domu takto pekne ešte nespali, že strašne ďakujú „spasibo, spasibo, spasibo“ počúvam a poviem vám, je to dojemné.

Odišli sme, ale o pár hodín som sa vrátil už so všetkými svojimi troma deťmi, nabalili sme veci pre Nasťu a jej rodinu, všetko, čo my už doma nepotrebujeme. Doniesli sme to. 

Na cestách v stati BUBO Family je jedným z bodov v našom programe vždy pomoc lokálnym komunitám. Keď mala moja Karolínka šesť rokov, darovala deťom v Barme či Kolumbii svoje hračky a aj ich doniesla cez pol zemegule. Zároveň, keď už nastal akt odovzdávania a ona videla, že sa naozaj so svojimi hračkami musí rozlúčiť, rozplakala sa. No už vyrástla, má 11 rokov a rozdeliť sa s tými, čo to potrebujú, považuje za normálne. Malá Nasťa bola veľmi pozitívna a celej rodine zdvíhala náladu. A to je veľmi dôležité. Ostali u nás štyri noci a následne odišli do Barcelony. Ešte prichádzali tí šťastnejší, s kontaktmi v Európskej únii.

Prvá prišla z Ukrajiny inteligencia

Na začiatku k nám chodili študenti rozprávajúci po anglicky. Boli to „inostranci“ a mali namierené na západ. Slovensko považovali iba za prestupnú stanicu. Takýmto prípadom bol rádiológ David a dentistka Telli. David sa v skutočnosti (podľa pasu) volal Mohamed, ale nechcel, aby sme ho takto oslovovali. Telli je sympoška, tiež moslimka z Baku, hlavného mesta Azerbajdžanu. Telli nám pomáha asi najviac, má len 28 rokov, jej mama, otec a brat sa rozhodli, že musí opustiť krajinu. Otec sa bál o mladé, krásne dievča. Povedala nám:,,Veď viete prečo. Viete, čo robia s mladými babami ruskí vojaci.” Telli pomáha prepraviť svoju rodinu na Slovensko, keďže vojaci sa blížia aj k ich mestu, každý deň behá na hlavnú stanicu, kde tlmočí. Našli sme jej prácu a čoskoro bude mať vlastné bývanie. Je to hrdinka z mesta Dnipro. 

David odišiel do Nemecka, ale Telli sme prehovorili, aby zatiaľ ostala. Ani David, ani Telli nemajú oficiálne papiere o ukončení medicíny a počte odpracovaných rokov v nemocnici. Vybaviť dané papiere by trvalo dni a oni museli z Ukrajiny odísť. Volám svojim bývalým spolužiakom, ktorí sú dnes primári, prednostovia, prezidenti lekárskych komôr a núkam im týchto ľudí. Vyjdime im v ústrety a možno zdravotnícku krízu, o ktorej v posledných mesiacoch toľko počúvame, vyriešime. Ukrajinci sú pracovití, náš jazyk je blízky a ide o veľký národ. Ak naša vláda bude schopná, určite nájdeme tisíce zdravotných sestier ktoré nám dnes chýbajú. Ukrajinci budú za tieto platy vďačne pracovať. 

Drsné príhody z BUBO domu

Volám Dominike, ktorá bola prvou dobrovoľníčkou v našom azylovom dome. Chcela cestovať, ale keď vypukla vojna, rozhodla sa, že radšej svoj čas venuje pomoci. „Pán Fellner, som dnes doma. Mám teplotu, vraciam... myslím si, že je to celkovou vyčerpanosťou. Doľahlo to aj na moju psychiku.“ Nechce pomoc, pije čaj, dá si acylpyrín ale hlavne sa musí vyspať a oddýchnuť si. Posledný týždeň toho bolo na ňu priveľa. Utečenci prichádzali s tými strašidelnými problémami, zažila ohromné utrpenie, beznádej v očiach ľudí, panické ataky. V stredu zaklopali na dvere dve dievčatá so skateboardom, Vika a Vika. Maličký, nesmelý úsmev, s ktorým prišli, zmizol z ich tvári v tej sekunde, keď si sadli na svoje nové postele. V celom hoteli sa ozýval plač. Mladšia Vika pochádzala z Odesy a vyčítala si, že odišla od rodiny, že nestojí pri nich. Nechala na fronte frajera a otca, tí museli narukovať a boh vie, čo je s nimi. Ona je teraz v neznámom meste obklopená neznámymi ľuďmi. Aj keď sa usmievame, robíme, čo sa dá, predsa len je tu sama. Druhá Vika cestovala nočným autobusom do Prahy, odkiaľ nám napísala, že je v poriadku. 

Čo s covidovými pacientami?

Ďalší hosť ma covid. No čo s tým? Mesto Bratislava vraj utečencov na covid netestuje, lebo nevie, čo s nimi. My to robíme, zaučili sme ľudí a aj Telli je zubárka a vie testovať. Ale hneď sa nám naskytne otázka čo s pozitívnymi? Ja už štvrtý mesiac pracujem na covidovom oddelení, pomáham a som teda v prvej línii a mám najviac informácii. Ukrajinci však nie sú poistení a logicky nemajú žiadne peniaze. Majú hrivny, ktoré im tu vymenia len v jednej zmenárni v Trnave za hrozný kurz, lebo tie peniaze sa považujú za bezcenné. Covidového pacienta nakoniec u nás izolujeme, no zaberá nám miesta, celú izbu pre ďalších, ktorým pomoc nemôžeme poskytnúť. Toto všetko musí zrazu Dominika riešiť. 

Náš najmenší obyvateľ má jeden mesiac, je synčekom dvoch študentov z mesta Sumri. A už bol donútený opustiť domov a precestovať kus sveta. Za štyri dni v hroznej zime a v hroznom strachu, ktorý musel cítiť z rodičov. Dnes má za sebou lekársku prehliadku na Kramárach a odporúčania na ďalších lekárov. Pán Szalay, robíte skvelú prácu.

Tanya má 35 rokov a dva dni čakala v azyle na rodičov. Nevedela, či sa im podarí prísť, napokon však dorazili z mesta Severodonetsk. Bolo to radostné zvítanie. Tanya je geniálne dievča, ktoré študovalo matematiku a informatiku, baví ju angličtina. Jej ocino má cukrovku, zháňame lekára, glukomer a všetko potrebné pre to, aby mohol na úteku aspoň zdravo žiť ďalej. Tanya nám pomáha upratovať s úsmevom na tvári.

Ľudia prichádzajú, odchádzajú, ide o nárazové príchody, nejde o vopred dohodnutý a plánovaný booking. Keď to chcete pochopiť, príďte si to na týždeň vyskúšať. Cítime, že v tom nie sme sami, vďaka desiatkam ľuďom, ktorí sa nám ozývajú a pomáhajú. Komunikujeme s bratislavským magistrátom, ktorý robí, čo môže. A štát? Na okresnom úrade, kam sa máme údajne hlásiť, nám najprv zložia telefón, potom 5 dní neodpovedajú na mail, a keď sa konečne dovoláme, milá pani sa nám so zúfalstvom v hlase zverí, že nevie, čo si počať, lebo vláda na tlačovke ohlásila nejakú pomoc, no už dva týždne nedala ani náznak toho, ako tú pomoc poskytovať. Nedajú nám ani príspevok na stravu pre utečencov, ani antigénové testy. Zháňame ich vďaka skvelým ľuďom, ktorí na Slovensku zijú. 

Je zbytočné špekulovať, či štát mohol byť na vojnu pripravený. Keď sme sa na to už dali, musíme veci riešiť my.  Očkovanosť klesá čím idete na východ a na Ukrajine je aj premorenosť covidom aj očkovanosť biedna. U nás sa už od roku 2009 proti TBC deti neočkujú, ale na Ukrajine je tuberkulózy ešte veľmi veľa. Prílev utečencov vystaví Slovensko novým výzvam a bolo by fajn, keby ich zodpovední začali riešiť. Ako dobrovoľníci môžeme pomôcť, ale bez fungujúceho štátu to dlho nezvládneme. 

Vyznanie Dominiky

„Vyčerpanosť. Smútok. Hnev,“ hovorí mi Dominika a počujem, že má vskutku dosť. Má gastrointestinálne problémy a vysokú teplotu. „Keby som mala zhrnúť svoje aktuálne pocity, začala by som takto. Stále si hovorím, že som v pondelok ráno otvorila dvere do kina, kde sa premieta zlý film.“

Jedna vec je sledovať prípady ľudí, ktorí odchádzajú zo zbombardovaných domovov v správach, druhá je zažívať ich smútok spolu s nimi. V malej izbe, ktorú sú donútení nazývať “domov”. 

V BUBO azylovom dome na Šancovej ulici pôsobí Dominika ako dobrovoľníčka. Stará sa o päť poschodí plných zlomených duší. Snaží sa udržiavať poriadok, triedi prádlo, hygienické potreby, šatičky pre deti, hračky, a vlastne všetko, čo ľudia donesú. Najmä sa však snaží ubytovať ľudí tak, aby mali vytvorené aké také súkromie. „S niektorými som sa už stihla aj skamarátiť a počúvam ich príbehy. Keď mi Telli hovorila o znásilňovaní ruskými vojakmi, prišlo mi až zle.“

„Tanya ma každý deň príde objať a dodáva mi energiu, aj keď by to malo byť naopak. Včera som našla medzi kozmetikou balíček mydielok v tvare srdiečok. Rozhodla som sa jej ich podarovať. Mali ste vidieť ten úsmev. Ako dieťa pod vianočným stromčekom.“

Do dnešného dňa nedokážem spracovať, čo sa to okolo mňa deje. Nikto by nemal byť nútený opustiť svoj domov a dať sa na útek, už vôbec nie v civilizovanom 21. storočí, zo dňa na deň. Ani len tá malá korytnačka, ktorá prišla s chalanmi na jednu noc do tridsaťjednotky. Teraz som doma, v teplej posteli, mám horúčku, cítim sa hrozne, no stále sa považujem za šťastnú, že tieto príbehy nehovorím o vlastnej rodine. 

„Potrebujeme rozšíriť posily, potrebujeme ľudí, ktorí prídu pomôcť vyčariť úsmev na tvári. Rozdať bagety, upratať záchody, keď treba, spraviť covid testy. Nedokážem si ani predstaviť, ako sa oproti mne cítia tie ženy, ktoré pozerajú z okna do prázdna.“

Neschopnosť našej vlády

Nechcem nadávať na našich politikov, myslím si, že väčšina sa snaží. No snažiť sa dnes hrozným spôsobom nestačí.

Na našu vládu sa teraz nespolieham, ich pomoc príde, keď už Ukrajinci odídu. Áno, v médiách ste zachytili, že pomoc vláda dáva. Zachytili ste, ako dobre Slovensko ukrajinskú krízu zvláda. Mám iné skúsenosti. Volal som Richardovi Sulíkovi, že by sa zišiel príspevok päť, možno desať eur na posteľ, aby sme mohli Ukrajincom dávať jedlo. Kto nám zaplatí drahý ruský plyn, kúrenie, teplú vodu, práčovňu, lebo denne perieme kvantá bielizne, sa ani nepýtam. Myslíte si, že čokoľvek z toho štát dodáva? Myslíte si, že naši hostia dostávajú od štátu poukážky na jedlo? Nie. Vďaka skupine Benčík Culinary Group dáme hosťom po príchode poukážku na jedno teplé jedlo s polievkou, ktoré títo skvelí ľudia poskytujú tiež z vlastných zdrojov. O všetko ostatné jedlo pre hladných utečencov prosíme našich podporovateľov a donorov.

Od Richarda Sulíka som dostal odpoveď: „toto je agenda Matoviča.“ A tým sa to pre túto vládu končí. Vzájomnú zášť a prehadzovanie problémov na druhého neprekonala ani vojna pár kilometrov od našich východných hraníc. Ešte raz, toto nie je namierené proti jednému z našich najlepších ministrov. Je to však fakt.

Robím charitu 30 rokov, no nikdy som si nepýtal ani korunu. Vždy sme vyzbierali iba veci a doniesli ich tam, kde to ľudia potrebovali. Priamo na miesto vysoko v Himalájach či v Hindukuši, hlboko v džungli Mjanmarska či Sumatry. Teraz však nejaké peniaze potrebovať budeme, inak nemáme šancu pomoc udržať. Po dvoch rokoch covidu, kedy náš štát na istý čas dokonca zakázal cestovať „za účelom rekreácie“, si nemôžem dovoliť míňať. Dva roky som nedostal výplatu. Mnohí z BUBO mali znížený plat o 30%, o polovicu, TOP manažment išiel na úplnú nulu. To sa opäť ľahšie číta, než sa to žije. Inak mám skvelých ľudí – naozaj makali dva roky za almužnu. Ďakujem!

Do azylového domu nám prišli aj starší páni. Tí nemuseli narukovať. Prišli vyhladovaní, s prázdnymi peňaženkami a jednou taškou vecí. Jeden z nich sa volá Vlodymyr. Kolegovi ukazuje fotku bytovky, v ktorej býval. Nezostalo z nej nič, tak ako vo Vlodymyrovi nezostala žiadna chuť do života. Voláme ho Voloďa, posledné dni sa pozbieral a hľadá si prácu. Vždy na nás žmurkne, keď ide okolo. Verme, že toto bude tiež šťastný prípad.

Mojej upratovačke Oľge nabalíme ďalšiu tašku oblečenia. Dostávala ju pravidelne už pred vojnou akosi automaticky, no dnes je to potrebnejšie. Ona to rozdá vo svojej komunite. Oľga mi sľúbila pomoc v azylovom dome a o chvíľu otvoríme aj ďalší dom. Určite s nižšími nákladmi než štát. Dnes máme kapacitu 70 lôžok a po otvorení (vieme to urobiť ešte tento týždeň) by sme mali spolu nad 250 postelí. Všetci predsa vieme, že utečenci ešte len prídu. A ak má Oľga pravdu, tak tu budú ešte poriadne dlho.

Update 24.2.2023: Druhý azylový dom sme otvorili krátko po napísaní tohto blogu. Aj dnes, rok po vypuknutí vojny, v ňom býva takmer 200 ukrajinských žien a detí. Túžba vrátiť sa domov ich neopúšťa a všetci veríme, že na ďalšie výročie napadnutia svojej vlasti budú už so svojimi najbližšími na Ukrajine. 

Rozmýšľame však ďalej. Ľuboš Fellner navštívil v septembri 2022 Ľvov a na prvé výročie útoku na Ukrajinu sme podpísali s Ľvovským tourism boardom memorandum o vzájomnej spolupráci pre povojnové obdobie. Solidaritu s Ukrajinou budeme môcť prejaviť tým, že dáme prednosť návšteve Ľvovu, Kyjeva či Odesy pred Parížom, Barcelonou či Sardíniou. Chceme Ukrajine pomáhať dlhodobo.