Dá sa cestovať na Ukrajinu?

Dodané do blogu presne na prvé výročie začiatku vojny, 24.02.2023, San Juan, Portoriko

Aj expediční parťáci, riadni tvrďasi, dokonca takí, čo Ukrajine na Slovensku značne pomáhajú, sa rozhodli neísť. Bežných turistov som nezobral. A tých, ktorí sa prihlásili, sme zrušili. Idem sám, Orestovi zaplatím hotel v Bratislave a ráno vyrazíme. Ja mám večer predtým oslavu dvoch narodenín a na starosti moju ešte malú dcéru. Manželka je lekárka a má v nemocnici 24-hodinovú službu. V nedeľu ráno si pozrieme s Orestom azylové domy pre ukrajinských utečencov a potom skoro ráno vyrazíme. Miška to nevie, vráti sa zo služby. Chcel som, aby spala a nechcel som jej do telefónu rozprávať, že idem na Ukrajinu.

Zbalím sa rýchlo, beriem iba jeden vak na chrbát. Najťažší je počítač, je to starý laptop od Apple, už ho roky nepoužívam, lebo je ukrutne ťažký, no teraz si ho beriem. Hovorím si, že v krajine, kde je vojna, má mnoho ľudí zbrane, a tak je lúpenie ľahšie. Tento si pokojne môžu vziať, to najvzácnejšie na ňom je tento blog, ktorý pre vás píšem. Beriem si svoj fotoaparát, ale ten vyzerá staro, na filmy. Ten sa nikomu nepáči, nikto si ho nevšíma, a tak sa dajú urobiť krásne momentky. Tiež sa mi do malého batoha zmestil malinký spacák. Neviem, čo sa udeje a chcem byť flexibilný.

Orest je z Bratislavy a z novej výstavby nadšený, už zopár rokov tu nebol. Skočíme na kávičku, stretnem tu niekoľko známych, ktorých som dlho nevidel, a aj Slavu - inteligentného Ukrajinca, ktorý vlastní IT firmu a doletel práve z USA. „Načo je ti spacák?“ diví sa Orest, ktorý sa stále tvári, že tam, kam ideme, je všetko rovnaké ako tu u nás. Ja však situáciu nepodceňujem, aspoň si to myslím, mám predsa svoje roky, čo-to som už vo svete zažil.

Ideme do nášho azylového domu na Dunajskej ulici a obaja moji ukrajinskí známi vidia na vlastné oči, čo Slováci robia pre ich krajanov. Poviem vám, sú veľmi vďační, naozaj veľmi. Hovorím im, že včera som bol na dvoch žúroch a všade bola jediná téma, a to Ukrajina. Ukrajina totiž cez víkend odpálila najdlhší most sveta, ktorým Rusko zásobuje Krym – Krymský/Kerčský most – a vraj Zelenský takto poslal pozdrav Putinovi k 70. narodeninám. Most horiaci ako sviečky na torte.

Všetci o tom hovoria, vedia detaily, sledujú Twitter, sú v skupinách na Telegrame a pod. Ja trochu váham s nadšením. Rusi otvorene v Dume rozprávajú o použití taktických jadrových zbraní a toto je príliš veľká provokácia. Klobúk dolu pred ukrajinskou šikovnosťou. No s odpoveďou sa musí rátať, nech sa aj u nás tvrdí, že Rusi melú z posledného a sú v agónii. U nás všetci vieme, že mladí Rusi utekajú z rozvrátenej krajiny, ktorej o chvíľu dôjde cash a vojnu jednoznačne prehrá. Toto je pohľad dnešného Slovenska. Ja mám sklony o takýchto jednoznačných pravdách z internetu pochybovať.

Keď som si predvčerom chcel kúpiť letenku z Tbilisi, našiel som cenu v economy 16 000 eur. Je to choré, mladí Rusi dnes utekajú cez hranice do Gruzínska a odtiaľ pokračujú ďalej. Nech to stojí, čo to stojí, chcú sa vyhnúť mobilizácii, nechcú ísť bojovať na front do zbytočnej vojny.

Zhodou okolností som sa v polovici týždňa stretol s bývalým sovietskym vysokopostaveným vojakom, bol dokonca ministrom vnútra svojej krajiny, bojoval v Afganistane a pozná osobne zopár ruských generálov. Hovorí, že ich nikdy tak hlúpo nepočul rozprávať. Hrdia sa, ako zničia celú Ukrajinu do tla, no na druhej strane mi hovorí: „Rus je hrdý, vydrží o chlebe a vodke aj desať rokov.“

On nie je Rus, nie je to proruský troll, ako sa každému, kto má akokoľvek trošku iný názor, dnes na Slovensku nadáva. Tento človek nemá informácie iba z našich overených zdrojov a vie s tými informáciami pracovať. Po rozhovore s ním som naozaj zvažoval, či na Ukrajinu pôjdem. V Moskve evidentne získava prevahu krídlo, ktoré podporuje tvrdšie zásahy. A mám strach, že Rusko odpovie na útok na most jadrovou bombou.

Nakoniec však idem, budem flexibilný, budem surfovať Ukrajinou s ľahkosťou a rýchlo sa prispôsobovať situácii. Idem sám, a tak som zbavený zodpovednosti, akú 30 rokov s klientmi vláčim na pleciach. Západ Ukrajiny bol posledný polrok (už je to sedem mesiacov) bez náletov. Orest mi hovorí, že ľudia tam uňho na možnú hrozbu zabudli: „Ulice sú plné, reštaurácie otvorené, Ľuboš, je to raj na zemi, uvidíš.“

Ja som sa už dávnejšie rozhodol, že nebudem žiť život ako pasúca sa ovca, nebudem obeťou, ktorú si na konci rozporcujú, no ako Paulo Coelho hovorí, budem hľadačom pokladov. Každý si môže vybrať svoju cestu. Viem, že toto je na hrane, ale idem.

Prvý raz sme sa s Orestom stretli na online diskusii. Bola polovica marca, ja som už mal otvorené v Bratislave dva azylové domy. Orest už vtedy jasne pomáhal Ukrajine získať peniaze na zbrane. Už v marci ma prekvapil svojím jasným postojom, že Ukrajina vyhrá vojnu a Rusko porazí. „Rusko sa rozpadne na viac štátov, zmení sa tam nedemokratická vláda,” tvrdil s presvedčenou horlivosťou.

Tento mladý právnik ma zaujal neuveriteľnou energiou, slušnou angličtinou a darom reči. Následne sme sa stretli v polovici septembra západne od Viedne na stretnutí najscestovanejších ľudí sveta. Orest má precestovaných 129 krajín sveta. Vo Viedni nás bolo spolu osem takých, čo sme prešli všetky krajiny sveta. Z Rakúska, Holandska, Írska, Veľkej Británie, Maďarska, manželia z Nemecka a ja. Prejsť všetky krajiny sveta nie je dnes až také ťažké.

Možno toto a to, že som otvoril azylové domy a pomohol jeho krajanom, mi otvorilo k nemu cestu.

Konečne sme sa vo Viedni videli naživo. „Orest, asi štyri roky dozadu mi Ivan Mikloš, náš najlepší minister financií, doniesol ukrajinský magazín najscestovanejších ľudí sveta a pýtal sa, prečo medzi nimi nie som. Prešiel si predsa všetky krajiny sveta, hovoril mi. Mal by si tam byť.“ Takto som sa dostal do cestovateľského klubu, ten článok vzišiel z podpory Oresta.

Daný článok bol dôvodom, že som vo Viedni, kde reprezentujem cestovateľov ako najscestovanejší Čechoslovák. Okrem 193 krajín (viac ich nie je) sa tu hodnotí aj celková scestovanosť - či bol človek na póloch, či nechodí iba po hlavných mestách, ale či naozaj spoznáva všetky zákutia sveta…

Popri cestovateľských témach som sa s Orestom už definitívne dohodol, že pôjdem na Ukrajinu. Orest je oficiálnym ambasádorom mesta Ľviv, známy bloger, ktorý navštevuje celú Ukrajinu a má situáciu (dá sa povedať) pod kontrolou. Ako mladý právnik robil aj v turizme a obaja vieme, že toto, čo plánujeme, nebude o veľkom biznise, ale môže to byť obrovská (nielen mentálna) pomoc konkrétnym ľuďom na Ukrajine. Už sme to v BUBO zopárkrát zažili, keď sme napríklad priniesli do Thajska prvú skupinu po zničujúcom tsunami. Thajci nám ďakovali, od predavačov šalátu na ulici až po majiteľov reštaurácií, od prenajímateľov motoriek až po starostu Krabi.

S návratom turistov sa vracia normálny život – takto sa to všade vníma. Tu na Slovensku sa dnes politici predháňajú, kto dá ľudu viac. No často platí, že ak štát či jeho úradníci pomôžu dostať do krajiny turistov, lokálni ľudia sa budú mať dobre. Turizmus je všade na svete ohromným zamestnávateľom a ja tvrdím, že turizmus, a teda vzájomné spoznávanie sa, je najlepšou cestou k potlačeniu predsudkov a k svetovému mieru.

Dohodneme sa s Orestom, že cestovanie, ktoré spolu budeme realizovať, musí byť etické. V nijakom prípade nehodlám zbierať selfie v krajine trpiacich ľudí. „Samozrejme, Ľuboš. V Ľvive sa stretneš so zástupcom Ľvivského turizmu Vitalijom, v Kyjive ťa čaká zástupkyňa ukrajinskej vlády Mariana Oleskiv, oni sa o tejto téme na vládnej úrovni rozprávajú. Ani ja predsa nechcem robiť z Ukrajiny ZOO.“ Obaja chceme akceptovať nálady ľudí a chápať, že to, čo prežili, je omnoho ťažšie, než si vieme predstaviť.

„Niektorí ľudia sú agresívni, iní pozerajú iba tak do blba. No to je na východe, a tam si hovoril, Ľuboš, že nechceš chodiť...” Presne tak, ja nechcem robiť zájazdy do vojnových zón. Chcem ukázať krásy a vyspelosť Ukrajiny, dobré hotely, super jedlo, krásnu prírodu, prosto Ukrajinu z tej najkrajšej stránky. Tak, ako ukazujeme našim klientom celý svet. „Poľské cestovky už realizujú cesty do Ľviva, ale v tomto etickom turizme, čo chceš robiť, budete so svojimi klientmi s BUBO pioniermi.“

Dohodli sme sa, že vyrazíme v pondelok 10. 10. 2022. Ja som odišiel do Nemecka a u nás v BUBO s Orestom napísali program a uverejnili ho začiatkom októbra na našom webe, že o zopár dní vyrážame. Nepredpokladali sme, že sa veľa predá a ja osobne som ani raz na svojom Instagrame (@lubofrombubo) túto cestu nespropagoval.

Asi po prvý raz v živote som si od začiatku nebol istý, či chcem niekoho vziať so sebou. Orest je síce v turizme poloprofesionál, je to skúsený cestovateľ, je okej, ale aj tak…  Pritom idea je jednoduchá, mám danú cestu sprevádzať a značná časť z peňazí má ísť na charitu pre ukrajinských utečencov a do ľvivského sirotinca. Má to byť pilot pre ďalšie cesty.

Nemám však z toho dobrý pocit a chcem si to, ako je u mňa zvykom, odskúšať na svojej koži. Musím to najprv prejsť a sám zistiť, ako sa veci majú. Už opakovane sa mi stalo, že lokálec má na vec iný pohľad, mnoho vecí mu nedôjde, a potom je to pre nás problém. Naposledy pri mojom výstupe na najvyšší vrch Amazónie, kde išlo o moju fyzicky najťažšiu expedíciu. Keď sa začítate do mojich blogov na pokračovanie, pochopíte.

Po tom, čo Ukrajinci vyhodili do vzduchu Kerčský most, sa definitívne rozhodujeme, že všetkých ostatných záujemcov zrušíme a dohodnem sa s Orestom, že idem sám a o deň skôr. Viem, že vyše pol roka je Ľviv pokojným mestom a viem si predstaviť, že všetko je OK, ale pre istotu. Ja sa riadim pocitom a ten pocit nie je dobrý.

Každý pocit sa napĺňa z množstva drobných faktorov, ktoré dostávate z vonkajška. Provokácia je taká silná, že odveta musí prísť! Preto sa bojím aj jadrových zbraní. Tak, ako som ešte v polovici septembra pokladal návštevu západnej Ukrajiny za dobrý nápad, teraz je to ďaleko za hranou.

No idem, ja idem. Nepoviem to ani svojej mame, ktorá je v nemocnici a ktorú som bol dnes pozrieť, a svojej žene až ráno - iba niekoľko minút pred mojím odchodom.

Návšteva azylových domov je vždy srdcervúca, je nedeľa ráno, všetci sú doma, majú v izbe čisto a snažia sa ju zútulniť, ako to len ide. IT-čkar Slava ma presviedča, že mnohí z nich nemajú doma ani teplú vodu a mám byť spokojný. No ja nie som, chcem pre nich európsku kvalitu. Na niekoľko dní pobytu sme dobrí, ale na polročný pobyt musíme urobiť viac.

V stredu som sa stretol so zástupcom IOM (Medzinárodnej organizácie pre migráciu) Jacobom Muelasom. Sympatický Španiel, bývalý architekt, ktorý vyše dekádu robí v humanitárnej organizácii a zdá sa, že sa vyzná. Naposledy pracoval v Kolumbii blízko hraníc s Venezuelou, prešiel celú Južnú Ameriku, je slušný človek. Hovorí, že oni očakávajú ohromný prílev utečencov v decembri. Ukazujem mu tretí azylový dom a on neverí, že by sme ho boli schopní do mesiaca spojazdniť.

To by bolo ďalších 100 až 120 ľudí, a teda spolu by sme mali u seba 360 utečencov. Na Slovensko je to slušné číslo a on je nadšený z našej kvality. „Vieš, na východe Ukrajiny prídu zimy a tí ľudia nemajú doma elektrinu a nevedia si kúriť, to nevydržia a pohnú sa na západnú Ukrajinu a ona to nevydrží a nastane druhá vlna emigrácie. Túto musme zvládnuť.” Sľúbil mi, že sa nám pokúsia pomôcť s otvorením tretieho domu.

Na prevádzku azylových domov hľadám peniaze v zahraničí. Po prvej ohromne pozitívnej vlne solidarity (za ktorú ďakujeme aj my v mene ukrajinských žien a detí) aj na Slovensku teraz prevláda názor, že vláda má najprv pomôcť Slovákom, lebo oni majú pri ťažkej inflácii, vysokých cenách pohonných hmôt a elektriny veľké problémy. Ukrajinci sú tu dlho, už sme pomohli dosť, nech sa postarajú ďalej o seba.

Na poslednom plávaní cez Dunaj sme vyzbierali 1 550 eur, za čo veľmi pekne ďakujem. No na to, aby sme v azylovom dome zavesili závesy na okná, sme potrebovali doplatiť ďalších osemtisíc eur. Pri toľkých ľuďoch vždy ide o desaťtisíce, každá maličkosť toľko stojí.

Turizmus je základná vec, prečo na Ukrajinu idem. Mám tu dlho vopred dohodnuté stretnutia s najvyššími predstaviteľmi turizmu v Ľvive aj v Kyjive. Druhou tému je však charita a ja chcem nájsť systém udržateľnosti nášho projektu pomoci utečencom. Sami to totiž nemáme šancu zvládnuť a rozvíjať. Tiež sa chcem na vlastné oči presvedčiť, ako žijú a odhadnúť, čo sa asi stane. Posledným dôvodom, ktorý nebudem skrývať, je, že som cestovateľ a toto je prosto jeden neuveriteľne zaujímavý trip, ďalšia životná skúsenosť.

V tomto odseku nájdete aj tipy a triky ako na to, ak sa rozhodnete na Ukrajinu vyraziť sami. Neodporúčam to, ale informácie tu sú.

Nasadneme v centre Bratislavy na Dunajskej ulici oproti BUBO Base campu do Orestovho VW a vyrazíme. Ideme cez Budapešť, kde naberieme Orestovu ženu Martu, ktorá práve doletela z Kanady. Je kurátorkou výstav, ktoré otvárala na Taiwane, v Chorvátsku a všelikde po svete. Propaguje ukrajinské umenie a bojuje, aby svet počas vojny zanevrel na to ruské.

„Môžu za svoju vládu. My sme sa vzbúrili, mali sme revolúcie. Rusi nechávajú svoju vládu robiť si, čo chce. Sú zodpovední.” Hmm, vidíš, takto som sa na to nikdy nepozrel. Mne sa zdá nespravodlivé, ak nedovolia Rusom hrať Wimbledon, kde, mimochodom, aj tak vyhrala Ruska Elena Rybakina hrajúca za Kazachstan. Česi tomuto postoju hovoria licoměrný a my pokrytecký. Ten point Marty však chápem a áno, teraz je čas, kedy sa má ukrajinské umenie dostať na svetové pódiá.

Prefrčíme okolo Debrecénu, nafotíme si Orbánove ceny nafty, ktoré sú polovičné, než máme u nás, ale iba pre maďarských vodičov. Prídeme na hranicu ešte za svetla a je tu dvanásť áut. Po polhodine, keď sa nepohneme ani o meter, sa otáčame a ideme na druhú hranicu. Cestu cez túto druhú hranicu neponúkajú ani google mapy, a keď sem prídeme, sú tu iba dve autá.

Orest tu mal problém, lebo má 34 rokov, je silný chlap hrajúci tenis poloprofesionálne - taký by mal bojovať. No on má bielu knižku (ukrajinský variant našej modrej knižky) a je teda od vojenskej služby oslobodený. „V tom, čo robí, urobí pre Ukrajinu omnoho viac,” načne tému, ktorá je bežne tabu, zhovorčivá Marta. „Získal pre vojsko veľa peňazí a zúčastňuje sa na svetových konferenciách, takto je užitočnejší než ako vojak, ktorého nikdy nerobil a nikdy nemal ani žiaden výcvik,” ospravedlňuje svojho muža.

Prechádzame hranicou a dozvedáme sa, že aj na tejto malej colnici zaviedli automatické čítačky pasov a teda sa vstupom Orest dostane do systému. Predtým mal s týmto problém, lebo opustil Ukrajinu a potom nevošiel, lebo na malých colniciach ho do systému nevedeli zapísať. Teraz sa situácia zmenila a to je super. Je to tip aj pre cestovateľov, lebo teraz viete vojsť malými colnicami, napríklad Barabás – Koszoń (tá je vraj najmenšou ukrajinskou colnicou a práve touto sme vošli) a zapíšu vás. Pri výstupe nebudete mať teda problém. Stačí pas, víza na Ukrajinu teraz nepotrebujete a ani žiaden preukaz o očkovaní. Nič. Ste tu ako turista vítaný!

Prejdeme okolo kúpeľov Kosyno, 50 km od Užhorodu, kde sa schovávali mnohí Zelenského ľudia, aby boli blízko hraníc a v prípade potreby mohli ihneď prejsť na druhú stranu. Po pätnástich kilometroch vchádzame do Mukačeva. V rokoch 1919 až 1938 to bola súčasť Slovenska (Československa) ako Podkarpatská Rus.

Prechádzame peši mestom a všetko je v pohode, ľudia sú usmiati, vidíme zopár Rómov žobrať na rohu ulice. Všade sú mačacie hlavy, pred hypermoderným digitálnym centrom stojí staručký rusky UAZ. Pizzeria, kostol, radnica, socha kominára. Ja však chcem lokálnu stravu, a tak vchádzame dovnútra reštaurácie hneď oproti soche Cyrila a Metoda, za ktorou hrdo vlaje obrovská žlto-modrá ukrajinská zástava. Posadíme sa, objednám si miestny Transkarpatský guláš. A vtedy vyskočí Marte na appke, že sa chystá letecký útok. Celá Ukrajina okrem malej oblasti je červenou, a teda nebezpečnou zónou, rakety letia…

Turizmus zrejme nebude smer, ktorým môžeme Ukrajine teraz pomôcť. Som na Ukrajine prvú hodinu a už toto. Toto nevyzerá na normál. Mukačevo je predsa úplne na opačnej strane, v tomto meste sa bojovalo s pravicovými extrémistami v roku 2015, ale Rusi tu nikdy nezaútočili.

Po asi hodinke je alarm zrušený a Mukačevo nezažilo útok ani teraz. Ani nikto nespomína, čo bolo zasiahnuté. Zdá sa, že nič. Je tma, my sadáme do auta a pokračujeme do hôr. Cesta z Mukačeva je otrasná, pomaličky stúpa nahor. Teplota bola v Bratislave okolo osemnásť stupňov, teraz sú tri. Prejdeme cez najvyšší priesmyk a cesta sa ako šibnutím čarovného prútika zlepší. Sme v Ľvivskom regióne. „Mukačevo a Užhorod zažili maďarský vplyv, v Ľvive sme skôr ako Nemci,“ vysvetľuje Orest.

Pred obrovskou sochou Karpatských pastierov sa zastavujeme na pumpe. Je naozaj veľmi pekná, so slušnou vinotékou a výborným jedlom. Stretli sme tu štyroch ožratých vojakov. Akoby ich pustili na psychický reset po tom, čo každý zabil sto Rusov. Správajú sa ako úplné hovädá a Orest mi šepká, že to je naschvál, aby sa ich Rusi báli.

Objednám si boršč a aj hustú polievku z húb z okolitých lesov. Chutí výborne! Prisadne si k nám chlapík a pýta sa, odkiaľ sme. Orest mu hovorí po ukrajinsky, že ja som zo Slovenska a on je Ukrajinec. Chlapík neverí a hovorí, že sme určite Angličania, veď počul, ako sa rozprávame. Je tiež pripitý a je to zubár, ktorý nedávno robil skúšky v Bratislave. Nespravil.

Klesáme z Karpát a cez zátarasy cikcakovito vchádzame do Ľviva. Oresta kontrolujú, ale on má povolenie jazdiť aj po 23.00 h, na nás akosi pozabudli. Ja a Marta totiž povolenie nemáme a zákaz vychádzania je v Ľvive prísny. Neskôr zisťujem, že posledné jedlo sa dá v reštaurácii objednať o 20.30 h a ľudia odchádzajú domov najneskôr o desiatej. O jedenástej sú ulice naozaj úplne vyľudnené.

Druhý raz nás kontrolujú v úplnom centre mesta, no dôvod je ten, že tam majú cez víkend vstup iba obyvatelia, ktorí bývajú v centre. A my bývame. Už lepšiu polohu si neviem predstaviť, je to nádhera, myslím si. Až do šiestej ráno, keď ma zobudí hrkot električiek. Električky hrkajú ako u nás za socializmu, až tu si človek uvedomí, aký pokrok urobili tie naše.

Chvíľu nadávam, no spätne som rád, že som ich videl a počul aspoň na chvíľu. Lebo o chvíľu príde letecký útok, ktorý vypne elektrinu a električky tým pádom jazdiť prestanú.