Správa z ukrajinského bunkra

Bývam v prekrásnom byte v centre mesta Ľviv. Stropy sú štyri metre vysoké a zo schodiska som doslova nadšený a neustále ho fotím. Širokánske s prirodzeným svetlom. V Rakúsko-Uhorsku vedeli kedysi skutočne pekne stavať a Ľviv bol piatym najväčším mestom ríše.

Osprchujem sa, tečie aj teplá voda. Vtedy ešte neviem, že o chvíľu sa teplá voda zastaví a už ďalšie dni tiecť nebude. Zoberiem foťák, hodím na seba iba sveter a vyrazím sa prejsť. Je prekrásne, svieti slniečko, taký najkrajší jesenný, doslova, vysnívaný deň. S Orestom sme dohodnutí, že na raňajky pôjdeme spolu niekde do jeho obľúbenej kaviarne.

„Uvidíš, Ľubo, aké krásne mesto dnes Ľviv je, ako sa zmenilo od doby, keď si tu bol naposledy, aké super kaviarne máme... Toto je naozaj Európa, my sme dušou Európania,“ hovorí s nadšením. V aute cestou z Bratislavy na Ukrajinu sme sa mali čas s Orestom rozprávať a on mi vychválil nočné podniky ako Masoch, kde zákazníkov bijú bičom či pivné divadlo Pravda a podobne. Pokojná cesta Bratislava-Ľviv nám trvala 12 hodín a plynula v príjemných rozhovoroch, kde som sa o aktuálnej Ukrajine dozvedel viac.

Na prechádzku som vyrazil príliš skoro a obchody nie sú teda pootvárané. Zmenáreň tiež nie je otvorená, otvoria ju o hodinku o desiatej. To ešte netuším, že peniaze sa mi nepodarí vymeniť za celý ten čas, čo na Ukrajine budem…

Prechádzam mestom, na ulici Virmenska obdivujem starú arménsku katedrálu, na ulici Krakivska zasa pravoslávny kostol Premenenia Pána a na ulici Ivana Fedorova pomník synagógy. Nakoniec sa prechádzam po širokánskom Prospekte slobody a okolo pomníka ukrajinského spisovateľa Tarasa Ševčenka prídem až k divadlu, o ktorého výstavbu sa do tendra prihlásilo aj viedenské architektonické štúdium Fellner a Helmer. 

Nevyhrali však ako v Odese, Viedni či v Bratislave, kde ich operné domy stoja. No konštatujem, že táto opera je naozaj podarená a povestná ukrajinská korupcia sa teda tejto zákazke zrejme vyhla. Operu v eklektickom štýle postavil Zygmunt Gorgolewski za neuveriteľné tri roky. V Ľvive architektonické šúdio Fellner a Helmer naprojektovalo krásnu stavbu Dom vedcov a dnes tu má dokonca vedľa parku Ivana Franka reštauráciu (reštaurácia Fellner Helmer) s aristokratickými rakúsko-uhorskými pochúťkami. 

Musím povedať, že si vychutnávam mesto, dýcham zhlboka, zabudol som na čas... Až zrazu začne pískať alarm. Myslím si, že je to alarm na aute, ale ľudia sa začnú pozerať do mobilov, čosi kričať. Niečo sa deje. 

Nie som paranoidný. Hovorím si v duchu, že čo by sa malo diať. Veď to je viac než pol roka, čo Ľviv žije pokojným životom. Som v Ľvive desať hodín, to by bol čert dlžný, aby sa to zmenilo práve teraz.

Idem ďalej pokojnou ulicou, všade pokoj, nikto neuteká, no po 200 metroch vidím rohový dom, kde sú okná pivnice zakryté vrecami s pieskom, a to je zároveň prvý znak čohosi divného v inak totálne pokojnom meste. Oslovujem okoloidúcich chalanov, pýtam sa, o čo ide a oni mi medzi rečou hovoria, že nielen na Kyiv, ale aj na Ľviv mieria rakety a mám ísť do krytu. Ukazujú mi mobil s výstražným upozornením a vysvetľujú (po ukrajinsky), že teraz je to naozaj vážne.

Do krytu? A to je kde? Pýtam sa vojakov, ktorí stoja oproti cez ulicu a oni mi ukazujú akýmsi smerom, že dvesto metrov rovno. Nikto však nie je v panike, zdá sa, že mám čas. Ukrajinci už vedia, čo robiť, ale cudzinec nevie nič. Ďalšie dni stretávam dvoch západniarov, jeden je Novozélanďan, ktorý robí na Ukrajine niekoľko týždňov biznis a druhý je švédsky programátor, ktorý žil v Odese deväť mesiacov a do Ľviva sa pravidelne vracia.

Oni v bunkri neboli, nikto im nič nepovedal, mali správy iba zo západných zdrojov, respektíve ich ukrajinskí kamaráti na nich zabudli. Orest s Martou sa presunuli vo svojom byte do chodby, tam nie sú okná, aby boli z oboch strán krytí plnými múrmi. Potom mi Orest zavolá. No to som už v kryte.

Deň predtým, keď Marte v Mukačeve na appke vyskočilo upozornenie, že nad Ukrajinou letia rakety a ľudia majú ísť do krytu, som si appku stiahol. No čosi som zrejme zle  zaklikol a mne teraz upozornenie nevyskočilo. Našťastie viem čítať azbuku. Od policajtov prejdem ďalších dvesto metrov a vidím ľudí stáť na jednom mieste. Obchod, čo bol otvorený, sa práve zatvára a ja sa pýtam na bunker. Ukrajinská predavačka zamyká obchodík a hovorí opakuje trevoga (Тривога) a ja pochopím, že je to alarm a skutočne očakávame nálet.

Ľudia mi ukážu, kde je bunker a ja sa pri vchádzaní skoro zabijem, je tam tma ako v rohu a prudké schody dolu. Schody sú provizórne, drevené, evidentne novopostavené (stihli to od počiatku vojny), dole na zemi je hlina a prach. Je tu asi osem stoličiek, hore je otvor na vzduch, nič hnilého necítim.

Zoznámim sa so všetkými, je tu 21-ročný Roman s 18-ročnou Oxanou a ďalšie dve dievčatá, ktorých sa nepýtam na mená, aby to nevyzeralo, že ich balím. Je tu aj poschodie ešte nižšie, kde je babička a ďalší traja ľudia. Ostatní postávajú hore nad bunkrom v podchode. A aj ja som väčšinu času tam, chytím signál, a teda informácie.

Vraj na nás letí štyridsaťsedem obrovských rakiet. Hovorím si, že byť Brit, Novozélanďan či Švéd, mal by som to ťažšie, nikto tu nerozpráva po anglicky a ak značne, tak lámano. No Slovák s Ukrajincom sa akosi dohodne a mnohí vedia po rusky. Tento kryt je tehlová pivnica v starom rakúsko-uhorskom dome.

Mám iba sveter a aj keď je z Faerských ostrovov, a teda z perfektnej vlny, je mi zima. Na prechádzky jesennou Ukrajinou je sveter super, ale nie na postávanie v prievane skrytý pred slnkom celé hodiny. 

Som smädný, ale všetko je zatvorené. Jeden otvorený Duty Free obchod za rohom zatvoria, lebo elektrina už nejde a nedá sa teda platiť. Keď sa vraciam do bunkra, stretnem kníhkupca Jurija. Pozerám nahor, či nevidím raketu. Ako to vyzerá, keď ju vidím, stihol by som niekde uskočiť? Pritisnúť sa k domu, schovať sa do vchodu? Asi nie, asi je všetko príliš rýchle. 

Jurij mi lámanou angličtinou vysvetľuje, čo vie. Koľko rakiet letí, to nevie presne, ale vie, že letia. Všetci sú tak slovansky zmierení so svojím osudom.

Po asi troch hodinách vidím ľudí chodiť po ulici, ale ostatní mi hovoria, že veľa riskujú a ja mám ostať v kryte. Za ten čas sa medzi nami vytvorí vzťah. Som s tými mladými ľuďmi a Oxana a Roman sa k sebe túlia a je tu ešte jeden mladý pár a tí sa taktiež navzájom zahrievajú. Ten spoločný strach, ktorý prežívajú spolu, ich, zdá sa, ešte zbližuje. Nebyť okolností, bol by to veľmi romanticky pohľad – taký klasický paradox života. Aj mnohým vzťahom u nás by takýto nálet značne pomohol.

Tak si rozmýšľam a uvedomím si, ako život ide rýchlo, ako tvrdo pracujem celý ten čas, vlastne bez zastavenia sa. Orest sa ma včera pýtal, ako to vôbec môžem stíhať - precestovať celý svet, mať super firmu a super rodinu, tri deti...  „Ja neviem, normálne. Život má zmysel taký, aký mu dáš,” vysvetľujem mladšiemu parťákovi.

Podarilo sa mi niekedy zapáliť svetielko v temnote obyčajného bytia? Darí sa mi chytiť ten správny balans medzi zarábaním peňazí a pomocou iným? Je moja manželka so mnou spokojná? 

V tejto chvíli mi nadáva ona aj môj otec. Teraz sa všetci tvária, že všetko vedeli. No však toto nie je po prvý raz, čo robím veci na hrane. No aj tak sa mi zdá, že to mám pod kontrolou. Som dole a dumám, čo ak raketa vpáli presne sem a zasype tento “bunker”, ktorý žiadnym bunkrom nie je?

Pozerám sa, kde sú prívody vzduchu a predstavujem si, ako by som to odhrabával, kým by som sa k nim dostal. Jesť nepotrebujem, nejedol som síce na večeru nič a ani dnes ráno, o chvíľu je čas obeda, ale bez jedla nejaký čas vydržím v pohode. S vodou bude problém… V ruksaku mám spacák, teplé veci a aj vodu. No ja som dnes do krásneho slnečného rána vyšiel na polhodinovú prechádzku, pofotiť niečo a ruksak mám na izbe.

Oxana a Roman sa po vyše dvoch hodinách neustále smejú, listujú si na jednom mobile, aj keď nemajú signál. Roman nemôže opustiť Ukrajinu, je študent a tých zatiaľ nepovolali. Vidím, že títo mladí si nevšímajú nič, sú jednoducho spolu. Keď sa ho pýtam, čo teraz bude, tak nechápe. Je v bunkri, ako mu povedali, a vyjde, keď sa skončí alarm a hotovo. Ostatné nerieši. Je s Oxanou, s ktorou sa k sebe túlia a je mu fajn.

Nakoniec z nich dostanem informáciu, ktorú som čakal – najdlhší alarm bol 5 hodín, to bol ten prvý, keď ešte nevedeli, čo majú robiť, teraz sú už všetci omnoho efektívnejší a malo by to byť kratšie. To som si vydýchol, lebo som sa už pozeral, kde tu budem spať… Každopádne, žiaden plač, žiadna panika, takto to vidím. Na začiatku sa čakalo, že alarm bude trvať hodinku, no teraz, keď toto píšem, už trvá vyše dvoch. Nakoniec táto trevoga trvala skoro 4 hodiny.

Ja fotím a takto si pobyt a nič nerobenie robím zmysluplnejším. Môj obľúbený filozof a Viedenčan z bohatej rodiny Ludwig Wittgenstein raz povedal, že hranice jazyka sú hranicami jeho sveta. Neviem, či budem vedieť ten bunker, tie pocity správne opísať, a preto sa snažím zachytiť život tam dole do obrazov. Som jediný, kto tu fotí, a tak to bude vcelku vzácne svedectvo. Logicky si ostatní na ceste do práce nezobrali so sebou Leicu s perfektným objektívom. Som tu jediný turista. Jediný, čo sa rozhodol zaznamenať túto situáciu.

Môj život (uznávam, že aj mojím pričinením) ma dostal do bunkra, a tak som tú príležitosť využil. Svojich sprievodcov, ktorí majú loviť pre našich klientov zážitky, ktoré by oni sami nezískali, učím, že dobrodružstvo nie je to, že visíš na lane zo skaly, ale je to postoj k životu - ideš do nových vecí, nájdeš tú odvahu a zvládneš TO. Lovenie zážitkov sa dá naučiť a človek má možno nie dlhší život, ale širší. Plocha aktívneho života je rozhodne väčšia. 

Sedím tam v tej tme a rozmýšľam, že práca napĺňa naše vrecká, ale dobrodružstvo napĺňa dušu. Do mysle mi prichádzajú jednoduché, ale silné Sokratove poučky, ktoré vo svojej prvej knihe s prihliadnutím na existenciálne témy rozviedol Søren Kierkegaard. Po dvoch hodinách však už nedokážem byť sám so sebou, je mi veľká zima, adrenalín evidentne odišiel, nové myšlienky sa netvoria, prispôsobil som sa, nudím sa. Ale, hlavne, nie a nie sa zohriať. Ponúkajú mi deku, sú ku mne zlatí, no nechcem ich dobrotu zneužívať, bez deky by bola o chvíľu zima im. 

Vykuknem von, na druhej strane námestia je slnko, a tak idem oproti cez Rynok, do neoklasicistickej radnice. Električky tu stoja od rána, od chvíle, čo som sem prišiel, a budú až do večera, keď budem odchádzať a aj zajtra. Je to iba zopár metrov, ani nie sto, no ja sa pozerám hore, či nad šesťdesiat metrov vysokou vežou radnice (dlho najvyšší bod mesta) neletia rakety. Prebehnem cez Rynok čo najrýchlejšie a vôbec ma nezaujíma, že v roku 1998 bol Rynok – hlavné námestie Ľviva a aj celé Staré mesto - zapísané na zoznam svetového dedičstva UNESCO.

Ľudia tu stoja na slnku, aj keď pod radničnými piliermi. Po skončení poplachu mi Orest povie, že radnica pokojne mohla byť terčom a že to nebolo odo mňa najmúdrejšie. 

Najprv sa rozprávam s ľuďmi pred radnicou, lepšie povedané, pod radnicou, lebo stojíme pod jej oblúkmi. Jeden mi hovorí: „Pozor zákruta,” lebo počúva slovenské rádio. Ľudia z Ľviva sú nám naozaj značne blízki, a to v rôznych smeroch. 

Stojím vo vchode medzi sochami dvoch levov, aj keď názov mesta nie je odvodený od kráľa zvierat, ale od syna kráľa Daniela, ktorý sa volal Lev. Vtedy bol Ľviv ešte iba malým hradom, no potom sa dostal od dôb Kazimíra Veľkého pod krídla veľkého Poľského kráľovstva. Každopádne – nikdy nepatril pod Rusko. V meste žilo veľmi veľa Rusínov, Nemcov, Židov a Arménov. Ľviv mi pripomína Odesu či Bratislavu, ale je podľa mňa krásou historického centra krajší.

Po chvíli idem do budovy, zo zvedavosti, ako vyzerá radnica zvnútra. Aj keď na mňa vojaci kričia, idem ďalej a nechce sa im za mnou bežať. A tak vojdem dovnútra a na konci vpravo a dole je kryt. Moderný, betónový, krásny, a tak vojdem nižšie a nižšie, som značne hlboko pod zemou, a tam nájdem kopu ľudí sedieť oproti sebe na dlhých laviciach. Nad nimi obrazy a, musím povedať, že je to jeden a tisíc oproti bunkru, kde som bol doteraz.

Papaláši žiadajú evidentne inú kvalitu, pomyslím si. Asi na mne vidieť, že som cudzinec, lebo sa mi prihovorí jedna mladá dáma výbornou angličtinou. Využijem to a zistím, že majú wifi. Tak, ako je vonku signál mizerný, tu je to neuveriteľné high tech. Cítim sa tu lepšie, je tu svetlo a akoby si títo ľudia zašli iba na kávu, je tu taká – nazval by som to - všedná atmosféra. A zrazu nastane ruch, všetci vyskočia. Naraz všetci. Alarm sa skončil!

Tu v bunkri som sa zastavil, musel som, lebo filmy o živote trvajú krátko, no ak sa neviete zastaviť, tak si ich vlastne nepozriete. Tieto existenciálne situácie ma nútia vždy a opäť porozmýšľať nad zmyslom života. Práve takéto stavy boli za mojím rozhodnutím začať písať pre vás tieto blogy. Ide o dlhšie a náročnejšie blogy zamerané na vzdelaných Slovákov. Originálne fotografie a originálne názory.

Veci nie sú až tak zložité, veď od Sokrata vieme, že 1/ Všetky vojny sú vytvárané na hromadenie bohatstva  2/ Existuje len jedno dobro: poznanie. Existuje len jedno zlo: nevedomosť. Dnes však západná (pokrytecká) civilizácia prestala rozmýšľať a diskutovať. Média napojené na jasný systém to nedokážu a politici nemusia mať výkon a ani žiadne vedomosti.

Viem, že nie so všetkými budete súhlasiť, ale to je správne. Chcem písať pre ľudí, čo sú schopní kritického myslenia a vlastného názoru. Ja aj týmito blogmi, nielen svojím životom, vyjadrujem svoju slobodu a súčasťou nej je aj sloboda slova. Týchto blogov som uverejnil viac než 170 a pozývam vás prečítať si blogy Ľuboša Fellnera a ľahko si ich môžete aj jedným klikom objednať.

Nie som politik tlačený "vyššími záujmami" a ani zo zájazdov na Ukrajinu nezbohatnem, a tak tieto blogy môžu byť pre mnohých zdrojom alternatívneho názoru. Viem, že ich píšem pre promile Slovákov, no verím, že pre tých, pre ktorých to má význam. Nemôžeme sa predsa nechať prevalcovať populizmom a idiotizmom dnešných dní!