Divoká Škandinávia - Národný park Femundsmarka

Prvý krát som sa dostal do Femundu počas môjho Erazmus projektu na HIHM v Hedmarku. Tu som v roku 2010 študoval severské lesníctvo a manažment divokej prírody. Trošku šialený názov pre našinca, no jednoduchšie sa to preložiť do slovenčiny nedá. Boli sme tam v zime na jednej exkurzii. Už vtedy sa mi tam páčilo. V dedinke menom Elgå je informačné centrum, ale aj jediný obchod na okolí a kemp, ako vstupná brána do tejto divočiny.

Skoro ráno som sa tam šiel prejsť do okolia. Všetko bolo biele a stromy len váhavo držali kopy snehu na svojich ramenách. Tieto stromy udržia až tri tony snehu, rastú veľmi pomaly a ich letokruhy ledva voľným okom spočítate. Za infocentrom boli čerstvé stopy snežného skútra a čosi ležalo v celte vedľa. Šiel som to preskúmať. Zamrznutý sob. Vtedy vyšiel ranger z budovy a tak som neváhal a pýtal sa na zamrznutého soba. Povedal mi, že to je práca rosomákov. Tam začalo moje pátranie po týchto „horských tieňoch“.

Femundsmarka je národný park od roku 1971. Jeho rozľahlé územie blízko tretieho najväčšieho nórskeho jazera Femunden viac pripomína prírodu švédskej divočiny ako nórskej. Pretkávajú ho ostré, rozoklané horské hrebene. Územie o rozlohe 573 km² ponúka okrem turistiky aj zážitok z rybolovu a kanoingu. Je to rozľahlý kút divočiny pokrytý mokraďami, skalami, pokrútenými starými brezami a borovicami.

Územie okolo jazera Femunden je od nepamäti domovom kočovných Sámskych rodín, ktoré už niekoľko storočí chovajú polo divoké sobie stáda. V terajšej dobe je to aj na biznis, kde sobie mäso predávajú do reštaurácií alebo ho spracúvajú pre vlastné použitie. Pasenie tvorí veľkú časť ich kultúry spojenú s prírodou. Mal som tú možnosť žiť nejaký čas so Sámskou rodinou ďaleko na severe vo Finnmarku v okolí rieky Tana, ale to je teraz iný príbeh.

Jedným novým príchodzím druhom živočícha v týchto končinách je Pižmoň severský (lat. Ovibos moschatus). Objavil sa tu totiž len nedávno. Pýtate sa ako sa zviera, ktoré je pozostatkom z doby ľadovej a na kontinente obýva už len drobné územia dokáže objaviť len tak v strede Nórska? Odpoveďou je NP Dovrefjell-Sunndalsfjella. Tam totiž v polovici minulého storočia vysadili malú populáciu pižmoňov, ako pokus či sa udomácnia. Súčasný stav zvierat vo Femunde číta okolo 30 jedincov a pomaly sa rozrastá, nakoľko sa im tu darí.

Moje objavovanie tohto parku sa začalo už na hlavnej ceste pred križovatkou do našej školy, ktorá je vlastne starou farmou prerobenou na fakultu aplikovaných vied. Samozrejme ako študent som mal obmedzené financie a tak som sa rozhodol túto cestu prestopovať. Ten, kto tvrdí, že v Nórsku sa nedá stopovať, asi nemal dosť trpezlivosti. Nikdy za celý čas som dlho nečakal. Tento krát som mal viac prestupov. Nešlo to len po hlavnej ceste, musel som meniť aj križovatky, takže na 11 krát odstopované priamo do parku pokladám za úspech. Trvalo to len štyri hodinky.

Medzi parkom a jazerom leží malá dedinka Elgå. Tu sa nachádza Informačné centrum parku, dva malé obchody a pár kempov na prespatie. Je známa hlavne trajektom, ktorý už od roku 1905, ešte ako parník, prepravoval ľudí a tovar z Rørosu. Teraz plní hlavne turistickú funkciu a prepravuje ľudí túžiacich po prírode do národného parku. Prekvapením je, že dedina má aj školu a veľké futbalové ihrisko.

Okolie jazera Femunden sa ráta ako jedno z najmenej porušených prírodných scenérií človekom v širokom okolí. To dáva množstvo výhod práve pre turistiku a športový lov rýb. Na ploche 203,5 km² sa dá chytať hlavne pstruh, šťuka, lipeň, sih a veľmi populárny ostriež.

Večer fúkal silný vietor, čo je v týchto horách celkom bežné, skontroloval som kolíky na stane a šiel som spať. Ráno ma zobudili deti, ktoré sa na slnkom zaliatom futbalovom ihrisku hrali. Po raňajkách som prezrel mapu a zbalil stan. Vyrazil som hľadať rosomákov. Za dedinkou som našiel celkom úzky a chabo značený chodník. Či bol vytvorený človekom doteraz neviem. Riadil som sa nórskym tzv. „Allemannsrettens“, nepísaného a platného kódexu pohybu po škandinávskej prírode a šiel som po chodníku ďalej, plný smädu po objavovaní.

Nebol strmý, ale šiel skutočne krásnou prírodou. Možno sa mi to len zdalo a tým, že som celú zimu videl len bielu a šedú krajinu, teraz tá istá krajina hrala všetkými farbami a spievala rytmom malého potôčika, čo mi šepotal aké sú hory tam hore krásne. Zanedlho som rozoznal obrys nejakého obydlia, chaty. Bola to horská chata. Okolo nej sa objavili prvé soby.

Pre mňa, ako fotografa divokej prírody dovtedy nevídaný obraz. Fotil som so zatajeným dychom a užíval krásny zážitok. Riedky borovicový a brezový les vystriedali holé a nehostinné svahy pokryté brusnicami, čučoriedkami, vresom a rôznymi machmi a lišajníkmi. Typická horská flóra nórskeho vnútrozemia. V hlave sa mi premietali poznatky z fytocenológie škandinávskych ekosystémov, čo sme práve na ekológii preberali. To čo som si hltavo v knihách naštudoval dávalo teraz vizuálne zmysel a celkom nové chápanie.

Zamieril som hore k takému sedielku, čo ma práve zaujalo a popri potoku som kráčal stále tým istým chodníkom. Sedlo ma zaujalo hlavne tým, že bolo priechodné na druhú stranu, kde bol výhľad na doteraz neprebádané územie. Pri bližšom pohľade tam bola nepatrná línia stôp. Keď som k nej dokráčal, okamžite som stopy spoznal. Rosomák, možno deň stará stopa. Srdce mi poskočilo. Prešiel som sedlo a otvorila sa mi priam rozprávková krajina. Oči hltali tú farbu hôr, ktorá sa niekde v diaľke miešala s oblohou. Tam ležala švédska časť Femundu.

Dole v údolí obklopenom horami, kde sa belel ešte posledný sneh bolo jazero a pri ňom chatka. Očividne moja druhá destinácia. Za tých pár krásnych júnových dní som prešiel park na prvý krát dosť málo. No určite sa do Femundu ešte vrátim, povedal som si. Rosomáka som tam toho času nevidel...

Asi o dva roky neskôr sa písala prvá jeseň môjho pobytu naspäť v Hedmarku. August a september prešli dosť rýchlo a priniesli množstvo skúseností s fotením vodných vtákov v blízkosti školského areálu. Pri ňom totiž preteká rieka Glomma, najdlhšia a najkľukatejšia rieka v Nórsku. Na svojej úctyhodnej dĺžke 621 km, sa kľukatí v krásnych štrkových tôňach a plytčinách, kde vytvára nespočetné množstvo námetov nie len pre fotografa, ale aj pre maliarov. Okrem toho je hlavným migračným ťahom sťahovavých vtákov na jar a na jeseň. Ani neviem presne kedy som prestal rátať nebeské divadlo zložené z kŕdľov žeriavov, husí alebo kalužiakov. Podstatné je, že drvivá väčšina ich pristála na okolitých poliach, kde som s fotoaparátom čakal už aj ja.

Október toho roku bol v dolinách celkom teplý. Hore v podhorí, ale skoré rána odhaľovali srieň a námrazu. Pomaly sa ohlasovala zima. Vybrali sme sa teda posledný krát do Femundu na soby. Zasa sme vychytali slnečné no veľmi chladné ráno. Náš chodník lemovali mokrade, na ktorých sa podpísala mrazivá noc. Jemným stúpaním sme kráčali asi hodinku a pol hore svahom. Les sme nechali pod nami a na chvíľu sa ukázali suché staré pokrútené stromy. Asi by som ich nazval staršinami, ktorí tam boli hádam aj niekoľko stovák rokov. Sobov zatiaľ v hľadáčiku nebolo. Na druhej strane hory sme v diaľke videli horskú chatu a chodník. Nikde nebolo ani živej duše. Zrazu sa čosi na opačnom svahu začalo hýbať.

Z výskumu divokých sobov v Národnom parku Dovrefjell som hneď zbadal asi päť cválajúcich sobov. Nebolo isté čo ich vyrušilo. Boli sme od nich približne dva kilometre. Divoké soby sú známe svojou plachosťou, na pol kilometra sa k nim väčšinou nedostaneš. Toto boli ale polo divoké Sámske soby. Aj tak sme ich nechali tak a zamierili trochu nižšie doľava na výhľad na jazero. Dobre sme spravili. O pár minút neskôr sme spoza veľkých skál natrafili na celú čriedu sobov. Tam sme ostali asi dve hodiny. Pozorovali sme ich, fotili a obdivovali. Zbadali sme sa tesne pred zotmením. Takéto zážitky v BUBO milujeme. Je to absolútny luxus byť v lone prírody a sledovať divočinu vlastnými očami. 

Femundsmarka považujeme v BUBO ako jeden z najkrajších parkov, podobajúcich sa náhornej plošine. Neprebádané miesta oblých vrcholov so snehovými čiapočkami. Mokrade, ktorými ideš opatrne, až rozmýšľaš kadiaľ ďalej, jazerá plné rýb a horské lúky plné zvierat. Jar v Nórsku začína dosť neskoro. Približne v polovici júna sa stále na mnohých miestach belie posledný sneh. Až potom sa stáda oviec a jalovíc vyháňajú do hôr. Femund je stelesnením krajiny, kde človek býva po stáročia, jeho prítomnosť je to až nebadane – očividná, no tak jemná, že u nás doma si to už neviem predstaviť. Najlepšie mesiace na pátranie po divokej Škandinávii sú pre Stredoeurópana jún až september, pričom dosť záleží na tom, čo chce človek vidieť a zažiť, ale hlavne na počasí.