Genocída v Rwande - vysvetlenie a ako to vyzerá dnes?

Na to, aby sme vedeli pochopiť, prečo sa táto genocída stala, sa musíme pozrieť do relatívne neďalekej histórie Rwandy, ktorá sa ešte v tom čase ani nenazývala Rwanda. Jej územie bolo prvýkrát obývané približne pred 10 000 rokmi ľuďmi z kmeňa Twa, ktorí v Rwande žijú dodnes. Kmeň Twa patrí k Pygmejom, jednej z najstarších skupín obyvateľstva, ktorá čierny kontinent obývala. Pygmejovia sú známi tým, že sú maličkí, priemerná výška pygmejského muža je okolo 150 centimetrov.

O niekoľko tisíc rokov neskôr došlo k expanzii ľudí z kmeňa Bantu, ktorá historicky ovplyvnila niekoľko afrických krajín. Odborníci odhadujú, že Bantu začali expandovať z dnešného územia Kamerunu a Nigérie vo viacerých vlnách. V prvej vlne prešli po severnej hranici dnešného Konga (Konžská demokratická republika) až na územie dnešnej východnej Afriky, najmä Rwandy, Burundi, no sčasti aj Tanzánie a Kene.

V druhej vlne neskôr prešli do krajín južnej Afriky - Namíbia, Botswana alebo Zambia. Táto migrácia sa diala najmä kvôli zväčšujúcej sa populácii kmeňa Bantu, preto potrebovali nový priestor na život. Územie dnešnej Rwandy je však z veľkej časti lesnaté a Bantu boli najmä poľnohospodári a pastieri dobytka, preto veľkú časť stromov vysekali, a tým zmenšili územie kmeňa Twa, ktorý obýval najmä lesnaté časti.

Po tomto veľkom prílive ľudí sa obyvateľstvo rozdelilo do klanov a neskôr do ôsmich menších kráľovstiev. Napriek tomu však vtedajšia Rwanda figurovala ako jedno veľké kráľovstvo pod vedením kráľa. Osobou a prvým kráľom, ktorý podľa lokálnych legiend a prameňov tieto skupiny obyvateľstva spojil do jedného kráľovstva, bol kráľ Gihanga I.

Väčšinu obyvateľstva tohto kráľovstva tvorila skupina Hutu (približne 85 %), pričom skupina Tutsi tvorila asi 13 %. Hutu boli väčšinou obyčajní ľudia, ktorí sa starali najmä o poľnohospodárstvo, pričom Tutsi boli v spoločnosti vyššie postavení ľudia, ktorí boli väčšinou aj monarchovia.

Rozdelenie obyvateľstva začali dôkladnejšie vnímať a riešiť až európski kolonialisti, ktorí na toto územie prišli v druhej polovici 19. storočia. Existuje viacero teórií vysvetľujúcich, ako tieto skupiny obyvateľstva vznikali.

Jedna tvrdí, že skupiny vznikali samé zo seba, keďže majú veľké podobnosti v genotype, hovoria rovnakým jazykom a majú aj kultúrne podobnosti. Viacero odborníkov sa však prikláňa k teórii, že jednotlivé skupiny obyvateľstva prišli na dnešné územie Rwandy vo viacerých migračných vlnách a z rôznych území.

Prví boli Twa, neskôr z krajín Guinejského zálivu prišli Hutu a ako poslední prišli Tutsi z „rohu“ Afriky (najmä územie dnešného Somálska a Etiópie). Teória o Tutsi však bola viac-menej vyvrátená a dnes sa hovorí o tom, že prišli z rovnakého územia ako Hutu, pretože majú veľké zhody v chromozóme Y, ktorý bol porovnaný s pôvodnými ľuďmi Bantu. Príchodom kolonialistov z Európy však začali rozdeľovania na základe rôznych, niekedy až smiešnych odlišností.

Písal sa 15. november 1884, kedy sa konala v Berlíne konferencia, pri ktorej sa rozdeľovalo územie dnešnej Afriky medzi európske mocnosti. Táto konferencia bola zorganizovaná nemeckým kancelárom Ottom von Bismarckom na žiadosť belgického kráľa Leopolda II. Po tejto konferencii bolo územie dnešných štátov Rwanda, Burundi a Tanzánia pridelené Nemeckému kráľovstvu.

Nemecké vojská sem prišli až v roku 1897 a vtedajší rwandský kráľ Yuhi V. Musinga privítal Nemcov s otvorenou náručou, pretože sa domnieval, že mu pomôžu k upevneniu si vplyvu v kráľovstve. Yuhi bol synom predošlého kráľa menom Kigeli IV. Rwabugiri, ktorý bol jedným z najvýznamnejších panovníkov rwandskej histórie.

Vládol od roku 1867 až po rok 1895, pričom dokázal vytvoriť vojsko za spolupráce s Nemcami, ktorí ho zásobovali zbraňami. Kráľovstvo uzavrel a ubránil pred vplyvmi ostatných krajín a kmeňov a výrazne v ňom zlepšil ekonomickú a sociálnu situáciu.

Príchod Nemcov na územie kráľovstva mal aj výhody. Medzi ľudí sa rozšírilo kresťanstvo (kresťania dnes tvoria približne 95 % obyvateľstva), zlepšilo sa zdravotníctvo a pokrok zaznamenal aj školský systém. Gramotnosť obyvateľstva sa radikálne zvýšila. Taktiež sa krajina otvorila obchodu.

Tieto výhody boli však zakryté negatívnym vplyvom Nemcov, ktorým sa obyvatelia Rwandského kráľovstva bránili prvýkrát už v roku 1875, avšak neúspešne. Nemci začali obyvateľstvo rozdeľovať do hlavných skupín (Hutu, Tutsi, Twa) na základe fyzických predispozícií. Najčastejšie používaný faktor bol tvar a veľkosť nosa, podľa ktorého dokázali zaradiť ľudí do jednej z troch hlavných kategórií.

Podľa Nemcov boli Tutsi rasovo nadradení, pretože údajne pochádzali z územia Etiópie, preto im aj v spoločnosti boli prideľované významnejšie úlohy, napríklad rôzne administratívne a správne pozície a úlohy, pričom Hutu boli vnímaní ako podradná rasa, ktorí boli len poľnohospodári a Twa boli lovci zvierat, ktorí vyrábali oblečenie a predmety pre Hutu.

Nadvláda Nemecka nad územím dnešnej Rwandy však trvala iba do roku 1917, pretože Nemci začali v prvej svetovej vojne prehrávať a nedokázali udržiavať kontrolu nad svojimi kolóniami v Afrike. Územie preto pripadlo pod správu Belgicka, ktoré spravovalo vtedajšie Kongo.

Oficiálne Belgičania dostali územie pod svoju správu až v roku 1922, kedy im Liga národov pridelila vtedajšie územie Ruanda-Urundi ako mandátne územie. Tento titul udeľoval dnešným dvom štátom aspoň určitú nezávislosť, pretože neboli vnímané ako kolónia, ale Liga národov mala určených ľudí, ktorí na tieto územia dohliadali.

Belgičania nadviazali na prácu Nemcov a značne ju prekonali. Vybudovali obrovský systém ciest, zlepšili poľnohospodárstvo, podnietili pestovanie bavlny a kávy, ktoré vydržalo až dodnes. Tak ako pri nemeckom vplyve, aj toto bolo len zopár pozitív, ktoré Belgičania priniesli a, bohužiaľ, negatív bolo oveľa viac.

Okrem toho, že z exportu kávy a bavlny si brali značný podiel, pričom podľa Ligy národov mal všetok výnos ísť Rwande, tak začali ľudí znova deliť podľa rovnakého vzoru ako Nemci, pričom takisto vnímali skupinu Tutsi ako nadradených. O tejto nadradenosti dokonca kňazi rozprávali v kostoloch na bohoslužbách a vštepovali ju lokálnym obyvateľom.

V roku 1932 toto rozdeľovanie obyvateľstva nabralo nový rozmer a stalo sa oficiálnejším, keďže sa začali vydávať identifikačné karty pre obyvateľov, kde mali napísané, či sú Tutsi, Hutu alebo Twa. Ako ľudí rozdeľovali? Jednoducho. Každý, kto mal viac ako 10 kráv bol Tutsi a kto mal kráv menej bol Hutu.

Ľudí zo skupiny Twa dokázali väčšinou určiť najmä podľa výšky, preto ich bolo iba 1 % populácie, pričom Hutu bolo asi 85 % a Tutsi asi 14 %. Napriek belgickému mandátu sa však obyvatelia Rwandy museli počas 1918, 1926, 1930 a 1944 vysporiadať s veľkými hladomormi, ktoré boli spôsobené zlým hospodárením Belgičanov.

V roku 1931 bol kráľ Yuhi V. Musinga zbavený svojich právomocí a na trón nasadol jeho syn Mutara III. Rudahigwa. Dôvodom bola údajne kráľova nelojálnosť voči belgickej vláde. Belgičania aktívne rozvíjali úroveň všetkého v Rwande, zanedbali však školstvo. Edukáciu ponechali na cirkev a keďže cirkev hlásala nadradenosť Tutsi nad Hutu, v spoločnosti pomaly, ale isto rástlo napätie.

Hutu cítili krivdu voči Tutsi, pretože menšina, ktorá tvorila iba 14 % obyvateľstva, rozhodovala o osude všetkých. Po 2. svetovej vojne sa Liga národov rozpadla a bola založená OSN, ktorá prijala väčšie kroky k osamostatneniu niektorých území, vrátane Rwandy a Burundi.

Utlmila belgický vplyv a poverila Belgičanov hlavnou úlohou, pripraviť tieto dve krajiny na samostatnosť. Belgičania však cítili, že krajiny na samostatnosť nebudú tak skoro pripravené, a preto sa snažili udržať si svoj vplyv čo najdlhšie. Po 2. svetovej vojne však rástli aj rôzne odboje a hnutia, ktoré bojovali za emancipáciu Hutu.

V roku 1957 bol vydaný Manifest Bahutu, ktorý hovoril o Hutu a Tutsi ako o dvoch rozdielnych rasách a naliehal, aby bola moc prevelená z Tutsi na Hutu. O 2 roky neskôr napätie vzrástlo ešte viac po smrti kráľa Mutaru III. Rudahigwu. Tutsi obviňovali Belgičanov z jeho vraždy, pretože ešte na sklonku života sa snažil o upokojenie situácie a o samostatnosť krajiny, aby si Rwanda mohla tento problém vyriešiť sama - bez zásahu Belgičanov.

Jeho doktor nakoniec prezradil ako príčinu úmrtia mŕtvicu, no nepokoje sa už nedali zastaviť. Kráľom sa stal Kigeli V. Ndahindurwa, nevlastný brat bývalého kráľa. Z krajiny však o rok na to ušiel, pretože Belgičania začali viac favorizovať skupinu Hutu a pomáhali jej dostať sa k moci. Tento vývoj začal v novembri 1959, kedy bol napadnutý jeden z vrcholných predstaviteľov Hutu, ktorý bol takmer pri útoku zavraždený.

K útoku sa prihlásila skupina extrémistov Tutsi, čo vyvolalo v krajine nepokoje a boje medzi Tutsi a Hutu, ktorí boli navyše podporovaní niekoľkými belgickými jednotkami. Pri tomto masakri zahynulo dych vyrážajúcich 300 000 ľudí a môžeme tak hovoriť o prvej genocíde, hoci oficiálne sa to takto ešte neoznačovalo.

Napriek nepokojom sa v Rwande zorganizovali v roku 1960 voľby, ktoré vďaka prevahe obyvateľstva vyhrali Hutu. Ich lídrom bol Grégoire Kayibanda, ktorý v roku 1961 vyhlásil samostatnosť Rwandy, ktorá vošla do platnosti v roku 1962 a on sa automaticky stal prvým prezidentom samostatnej Rwandy.

Táto revolúcia a nový režim pod nadvládou Kayibandu a ostatných lídrov Hutu prinútila približne 330 000 príslušníkov Tutsi utiecť z krajiny. Pobrali sa do okolitých krajín - Konga, Tanzánie alebo Ugandy. Časť z nich chcela s novou vládou vyjednávať o bezpečnom návrate do krajiny a časť sa násilne pokúšala novú vládu prekvapivými útokmi zvrhnúť.

Ten najúspešnejší sa odohral v roku 1963, kedy sa rebelom Tutsi podarilo dostať až na predmestie hlavného mesta Kigali, kde však boli armádou potlačení a tisícky z nich zavraždení. Týmto bola populácia Tutsi v krajine znížená na minimum a bolo tomu tak až do 90. rokov.

Nasledujúcich 10 rokov vládol krajine Kayibanda, ktorého štýl líderstva však bol autokratický a veľmi podobný monarchii spred roku 1962. Následkom bol puč v roku 1973, kedy bol zvrhnutý a k moci sa dostal Juvénal Habyarimana, ktorý sa stal prezidentom. Jeho orientácia bola podobná – proHutu a antiTutsi, avšak menej autokratická, a preto to obyvateľstvu viac vyhovovalo.

V roku 1975 založil politickú stranu MRND (National Republican Movement for Democracy and Development), v roku 1978 prijal novú ústavu, kedy spravil z tejto politickej strany jedinú v krajine a každý občan musel byť jej členom.

Počas 80. rokov prebiehala v susednej Ugande občianska vojna. Keďže veľa Tutsi utieklo do Ugandy, tí, ktorí chceli bojovať, sa zapojili do boja v tejto občianskej vojne pod velením vojenského lídra Freda Rwigyemu, ktorého cieľom bolo zhodiť vtedajšieho ugandského prezidenta Miltona Oboteho a pomôcť Yowerovi Musevenimu stať sa prezidentom.

Tento cieľ sa im podaril (Museveni je prezidentom Ugandy od roku 1986 dodnes), a preto začali plánovať ďalší cieľ. Rozhodli sa pokračovať do Rwandy, kde sa mali pokúsiť o zvrhnutie režimu prezidenta Habyarimana a ďalších vysokých predstaviteľov, ktorí presadzovali ideológiu o Hutu nadradenosti.

V októbri 1990 sa skupinka približne 4 000 vojakov dostala niekoľko desiatok kilometrov do vnútrozemia Rwandy, kde bojovala pod vlajkou RPF (Rwandan Patriotic Front – politická strana založená Tutsi, ktorí žili v exile). Rwigyema bol v tretí deň bojov zabitý, preto po ňom prebral velenie jeden z jeho podriadených, Paul Kagame. Vojská boli nútené sa stiahnuť a spravili tak cez Ugandu až do pohoria Virunga, ktoré sa nachádza na severe krajiny a v BUBO ho dnes navštevujeme za účelom pozorovania goríl.

Odtiaľto počas nasledujúcich rokov vykonávali náhle útoky a bojovali spôsobom guerilla, no nepodarilo sa im získať významnejšie časti územia, pretože rwandská armáda úspešne odolávala. Jediné mesto, ktoré sa im na určitý čas podarilo obsadiť, bolo Ruhengeri na severe krajiny, z ktorého okolia pochádzal aj vtedajší prezident. Pre RPF a Kagameho vojská to znamenalo veľký nárast morálky a motivácie bojovať ďalej.

Kvôli veľkým tlakom zo zahraničia, najmä zo strany najväčších partnerov - Francúzska, musel vtedajší prezident Habyarimana pripustiť možnosť prijatia zákonu, ktorý by dovoľoval mať viac politických strán v krajine.

Aj sa tak udialo a v krajine vznikla opozícia, ktorá ale bola stále v menšine oproti prezidentovej politickej strane. Vďaka tomuto rozhodnutiu a medzinárodnému tlaku došlo v júli 1992 k mieru, kedy sa obe strany dohodli, že začnú rokovať v tanzánskom meste Arusha.

Mierové rokovania však neprebiehali podľa predstáv a niektorým politickým stranám sa nepáčilo, ako mala byť rozdelená moc, dokým sa neuskutočnia právoplatné demokratické voľby. Nepokoje na severe krajiny začali znova a niekoľko tisíc Tutsi bolo zavraždených a ich domy spálené.

Reakcia Kagameho a RPF bola taká, že sa šesťmesačné obdobie prímeria skončilo a boje pokračovali ďalej. Tentokrát však RPF nenarážala na taký odpor zo strany armády, ako tomu bolo predtým. Počas občianskej vojny stratil rwandský frank na svojej hodnote a vláda nebola schopná tak dobre platiť svojim vojakom, čo sa pretavilo do ich motivácie bojovať.

Vláda preto začala s náborom nových vojakov, ktorí však boli nedostatočne zaučení. Väčšinou to boli mladí chlapci, ktorí neboli disciplinovaní. Často sa stávalo, že sa opíjali a boli násilní k civilistom, ženy dokonca znásilňovali. Vojskám RPF sa podarilo dostať iba 30 kilometrov od hlavného mesta Kigali, no Kagame sa rozhodol nepokračovať a vyhlásiť mier.

On sám tvrdil, že pokiaľ by sa mu podarilo dobyť Kigali, čo by sa mu pravdepodobne podarilo, v očiach medzinárodnej politickej scény by RPF získalo zlé meno a znova by sa preniesla moc, tentokrát z Hutu opäť na Tutsi, čomu sa chcel vyhnúť.

V hlavnom meste Ugandy – Kampala - sa konali mierové rokovania, na ktorých sa zúčastnil Kagame a predstavitelia niektorých európskych mocností. Po dvoch dňoch rokovaní dospeli k vytvoreniu demilitarizovanej zóny, ktorá oddeľovala územie ovládané RPF a rwandskou armádou. Napriek tomuto kroku, ktorý môže na prvý dojem pôsobiť ako pokrok k úplnému mieru, sa situácia naopak ďalej vyhrocovala.

Rwandská vláda na čele s prezidentom mobilizovala viac a viac vojakov a prehovárala ostatné politické strany, aby sa pripojili na ich stranu a bojovali proti RPF. Prezident a armáda boli okrem toho finančne aj materiálne podporovaní Francúzmi, čo im vyčítal Kagame a RPF.

Pri narastajúcom napätí vznikali aj nové radikálnejšie hnutia jednotlivých strán, ako napríklad Interahamwe, ktoré vzniklo pod patronátom prezidentovej strany MRND. Tieto radikálne hnutia začali s masovým vyvražďovaním Tutsi obyvateľov. Boli to schopní vojaci, pretože boli trénovaní a zásobovaní francúzskymi vojakmi, ktorí v tom čase nevedeli, čo sa v budúcnosti stane.

Prezident Habyarimana si uvedomoval, že tieto nové radikálne hnutia preňho môžu byť ešte väčšou hrozbou, preto sa naplno zapojil do mierových rokovaní, ktoré sa konali v Arushi.

Hlavné body rokovania boli: prevelenie niekoľkých percent vojakov z armády na stranu RPF a veľká demobilizácia vojakov z rwandskej armády. Po niekoľkých týždňoch prišli rokovacie strany ku konsenzu a 4. augusta 1993 bol oficiálne podpísaný mier nazývaný aj Arušská mierová dohoda. Bol však veľmi krehký a napätie v spoločnosti bolo stále obrovské.

Mladé radikálne hnutia stále existovali a ich nevraživosť a nenávisť voči Tutsi bola stále väčšia a väčšia. Okrem toho sa rozbehla aj propaganda voči Tutsi a ďalší konflikt bol na spadnutie. Túto skutočnosť si uvedomovali aj v zahraničí, preto sa OSN rozhodla na územie poslať vojakov, ktorí tu figurovali pod špeciálnou misiou UNAMIR (United Nations Assistance Mission for Rwanda).

Jednotky UNAMIR viedol kanadský generál Roméo Dallaire. Medzi radikálnymi vojakmi z radov Hutu sa začalo viac a viac používať slovo „genocída“ voči Tutsi, ktorá sa začínala plánovať.

K napätiu nepomohla situácia v susednom Burundi, kde sa novozvolený prezident Melchior Ndadaye stal obeťou atentátu extrémistami Tutsi. Toto len prilialo olej do ohňa a rwandskí extrémisti Hutu sa „len utvrdili“, že Tutsi sú tí skutoční nepriatelia. Genocída bola neodvratná, bola potrebná len zámienka.

Prezident Rwandy Juvénal Habyarimana začiatkom apríla navštívil susedný Zair (dnešné Kongo), aby sa stretol s prezidentom Mobutu Sese Sekom. 6. apríla prelietal do mesta Dar Es Salaam v dnešnej Tanzánii, kde nabral novozvoleného prezidenta Burundi Cypriena Ntaryamira, ktorému ponúkol odvoz do Kigali.

Prezidenti oboch krajín a niekoľko ministrov z Burundi nasadli do lietadla Dassault Falcon 50 a boli pripravení odletieť do hlavného mesta Rwandy. Tesne pred odletom však Habyarimana dostal správu od prezidenta Zairu, aby neletel do Kigali. Táto správa bola posunutá od francúzskych tajných služieb a poslaná na rozkaz priamo z Elyzejského paláca.

Prezident neuposlúchol túto radu, a to sa mu stalo osudným. Lietadlo bolo krátko pred pristátím v Kigali okolo 20.20 h lokálneho času zostrelené raketou a všetkých 12 ľudí na palube zahynulo. Lietadlo a jeho trosky spadli do záhrady prezidentského paláca a prví sa k nemu dostali belgickí vojaci, ktorí sa nachádzali v blízkosti paláca. Keďže prezidenti obidvoch krajín boli Hutu, toto bola zámienka, ktorú všetci radikáli a extrémisti z radov Hutu potrebovali na to, aby začali genocídu, na ktorú sa tak dlho pripravovali.

Radikáli a extrémisti Hutu boli na genocídu materiálne veľmi dobre pripravení, pretože určitá časť z nich vlastnila zbrane, ktoré mali z radov armády. Okrem toho bol v roku 1993 niekoľkonásobne navýšený import mačiet, kôs, nožov, nožníc a podobných sečných zbraní. Tento počet niekoľkonásobne prevyšoval počet potrebný na poľnohospodárske účely krajiny.

Po nehode nastalo viacero vyšetrovaní, z ktorých mali takmer všetky rôzne závery. Dve najväčšie a najoficiálnejšie sa viedli až o 16, resp. 18 rokov neskôr. Briti spolu s rwandskými odborníkmi prišli na miesto, odkiaľ boli rakety vystrelené. Kanombe Camp obývali najmä vojaci RPF, teda závery smerujú k tomu, že rozkaz zostreliť lietadlo dal Kagame.

V roku 2012 túto nehodu skúmali Francúzi, ktorí prišli s rovnakými závermi. Viacero neoficiálnych vyšetrovaní sa zhoduje s touto verziou, pričom o takmer 20 rokov neskôr sa ozval vojak z radov RPF, ktorý slúžil priamo pod Kagamem a potvrdil, že Kagame vydal rozkaz na zostrelenie tohto lietadla.

Po celú noc zo 6. na 7. apríla prebiehali rôzne vyšetrovania, identifikovali sa telá obetí, keďže po nehode boli v zúboženom stave, bol zriadený krízový štáb a premiérka Rwandy Agathe Uwilingiyimana mala preniesť príhovor ku krajine cez Radio Rwanda.

Premiérka sa zároveň počas mocenského vákua mala stať dočasným lídrom krajiny, čo však nevyhovovalo extrémistom Hutu. Napriek tomu, že premiérka bola tiež Hutu, nezdieľala rovnaké názory a pohľad na „problém Tutsi“, preto sa rozhodlo, že musí byť eliminovaná.

UNAMIR poslal 10 belgických vojakov, aby eskortovali premiérku do Radio Rwanda, kde mohla predniesť príhovor pred celou krajinu, ktorá sa zmietala v neistote a nepokojoch. Táto cesta jej však bola znemožnená, pretože budovu rádia obsadila prezidentská stráž, ktorá jej nedovolila predniesť príhovor. Misia teda bola zrušená a hlavným cieľom belgického komanda bolo prepraviť premiérku na bezpečné miesto.

Ich konvoj však bol obkolesený členmi armády a civilistami, ktorí napadli vojakov a celý konvoj. Premiérku sa okolo 7.45 h ráno podarilo dostať do bezpečia jedného z domov blízko kempu Kigali, jedného z vojenských kempov v hlavnom meste. Tu sa ukryla aj so svojím manželom a deťmi.

Neskôr, okolo 11.45 h, však jej skrýšu objavila prezidentská stráž, vyviedla ju aj s manželom pred dom a obidvoch ich popravila. V dome sa nachádzali aj jej deti, ktoré sa však skryli za nábytok a iba vďaka tomu sa im podarilo prežiť.

Desať belgických vojakov sa skrylo v jednej z budov vo vojenskom kempe. Boli obkľúčení členmi armády, prezidentskej stráže a aj civilistami so zbraňami. Belgickým vojakom velil poručík Thierry Lotin, ktorý počas celého tohto konfliktu komunikoval so svojimi nadriadenými.

Vojaci, ktorí ich obkľúčili, na budovu pravidelne strieľali a snažili sa vojakov vyhnať von. Kázali im, aby sa vzdali a aby zahodili zbrane. Štyria tak vykonali a boli v momente zadržaní armádou.

Ostatní stále vzdorovali. Armáda sa dostala k muničnému skladu, ktorý sa nachádzal v kempe a začala na budovu, kde sa zvyšní vojaci skrývali, ešte viac strieľať. Medzičasom boli štyria zajatí vojaci ubití na smrť vojakmi armády. Zvyšní vojaci dokázali vzdorovať do približne 13.00 h lokálneho času, kedy bol do budovy vhodený slzný plyn spolu s granátmi. Zvyšní vojaci boli vyvedení von a umučení na smrť.

Dnes je v Kigali na mieste bývalého kempu spravené malé pietne miesto, ktoré skrýva pamiatku na týchto 10 hrdinov z radov belgickej armády. Turisti môžu navštíviť aj budovu, ktorá je značne rozstrieľaná. Budovu nechali v tomto stave schválne, aby ľudia mohli vidieť, čomu vojaci dokázali odolávať takmer päť hodín.

Premiérka bola jednou z prvých obetí genocídy z vyšších radov. V noci zo 6. na 7. apríla chodila rwandská armáda po domoch vysokých štátnych predstaviteľov, ktorí mali byť zodpovední za zostavenie dočasnej vlády, ktorá mohla odvrátiť genocídu.

Drvivá väčšina z nich bola počas noci vo vlastných domoch zavraždená, niekoľkým sa podarilo zachrániť a ujsť z hlavného mesta. Šanca na odvrátenie genocídy sa približovala k nule.

Krízovému štábu začal veliť Théoneste Bagosora, ktorý sa stal de facto aj lídrom krajiny po prezidentovej smrti a hlavným direktorom genocídy. Vydal rozkaz na vraždenie Tutsi, ktorých nazývali aj „šváby“.

Tieto rozkazy boli vysielané aj do iných prefektúr, ako napríklad Ruhengeri, Kibuye, Kibungo, Gikongoro, Cyangugu a Gisenyi. Hlavným organizátorom vyvražďovania malo byť radikálne hnutie Interhamwe, ktoré sa tejto úlohy rado zhostilo.

V hlavnom meste najviac ordinovala prezidentská stráž, ktorá vykonávala všetky tieto činy. Boli zriadené checkpointy, ktorými musel každý obyvateľ prejsť. Pokiaľ mal v svojej identifikačnej karte napísané, že je Tutsi, bol okamžite zavraždený. Interhamwe spolu s prezidentskou strážou chodili po domoch Tutsi, vyvražďovali ich obyvateľov a tieto domy neskôr vykrádali.

Jediné prefektúry, ktoré sa zo začiatku vyhli vyvražďovaniu, boli Gitarama a Butare. Lokálni lídri týchto prefektúr boli proti vyvražďovaniu ako takému, no nedokázali dlho odolávať. V Gitarame k nemu došlo 12. apríla a Butare bola jediná prefektúra, ktorej lídrom bol Tutsi, Jean-Baptiste Habyalimana.

Na nejaký čas sa táto prefektúra stala útočiskom pre všetkých Tutsi, ktorí utekali zo zvyšných krajov krajiny pred usmrtením mačetou. 18. apríla však bol Habyalimana nahradený novým prefektom, ktorý bol lojálny vláde a aj posledná prefektúra sa premenila na peklo. Samotný Habyalimana bol aj so svojou rodinou zavraždený približne v polovici júna.

Počas apríla a mája zabíjanie pokračovalo vo vysokom tempe, pretože neexistovala takmer žiadna opozícia okrem RPF. Tá postupovala príliš pomaly na to, aby dokázali pomôcť ľuďom, ktorí to potrebovali. V mestách pri identifikácii pomáhali checkpointy, v odľahlejších častiach sa ľudia väčšinou poznali osobne a vedeli, či sú ich susedia Hutu alebo Tutsi.

Susedia, ktorí vedľa seba žili desiatky rokov a mali spolu dobré vzťahy, dokázali zo dňa na deň všetko zahodiť a pozabíjať sa navzájom. A to len preto, lebo bol taký príkaz zhora. Niektorí tento príkaz s radosťou vykonali. Iní ho vykonali, lebo vedeli, že ak tak neurobia, budú zabití aj oni. Presne tak, veľa Hutu sa nevyhlo smrti len preto, lebo odmietli zabiť svojich kolegov, kamarátov alebo rodinu z radov Tutsi.

Telá obetí genocídy boli hádzané do rieky Kagera, ktorá sa vlieva do Viktóriinho jazera. Konzumenti rýb z tohto jazera, najmä obyvatelia Ugandy, odmietli kupovať ryby z tohto jazera, čo dosť ublížilo rybolovu Ugandy a celkovo jej ekonomike. Niektoré neoficiálne zdroje uvádzajú, že počas prvých týždňov bolo z Viktóriinho jazera vylovených 40 000 tiel.

Na prelome mája a júna bola takmer celá populácia Tutsi vyhladená či vyhnaná z krajiny, preto sa zabíjanie spomalilo. Dňa 23. júna bola vytvorená operácia Turquoise, ktorá mala mať skôr humanitárny charakter. Tridsaťdva vojakov zo Senegalu a 2 968 vojakov z Francúzska malo pomôcť zvyšku obyvateľov Tutsi, ktorí sa skrývali v krajine.

Pri vstupe ich však vítali jednotky Interhamwe, ktorí si na autá namaľovali francúzske vlajky. Využili situáciu, kedy skrývajúci sa Tutsi začali vychádzať zo svojich skrýš, pretože vedeli o príchode humanitárnej pomoci a v tej chvíli ich začali zabíjať.

RPF postupne úspešne oslobodzovala jednotlivé časti Rwandy a jej jednotkám sa nakoniec 4. júla podarilo oslobodiť aj hlavné mesto Kigali. Dňa 18. júla oslobodili poslednú prefektúru Gisenyi a severozápad krajiny. Rebeli z armády Rwandy, Interhamwe a prezidentskej stráže utiekli do Zairu.

Nová vláda pod záštitou RPF tvrdí, že pri genocíde dokopy zomrelo 1 074 017 ľudí. Toto číslo je však pravdepodobne prehnané, viaceré výskumy neskôr ukázali, že obetí bolo približne 600 000. To však nič nemení na veci, že takmer dve tretiny Tutsi v krajine vyvraždili.

Genocída sa nedotkla len Tutsi, ale aj ľudí Twa. Pred genocídou tvorili približne jedno percento populácie s počtom 30 000. Genocídu však prežilo len 20 000. Väčšina žien, ktoré genocídu prežili, sa stali obeťou znásilnenia. Vojaci armády boli väčšinou nakazení HIV/AIDS a takmer každá žena, ktorá mala „to šťastie“ a genocídu aspoň prežila, bola nakazená.

Tieto choroby viedli k ďalšej úmrtnosti, ktorá sa diala roky po genocíde. 90 % žien Tutsi zažilo počas genocídy aspoň jedno znásilnenie.

Tak ako pri každom konflikte, ani pri rwandskej genocíde nebola propaganda výnimkou a zohrala veľkú úlohu. Tesne pred začiatkom genocídy dostávali ľudia noviny a výtlačky, kde sa písalo, čo sa má s Tutsi stať a že sa majú pridať na ich stranu, kým nie je „neskoro“.

Neskôr začalo vysielať Radio Télévision Libre des Mille Collines, ktoré každý deň pripomínalo, čo sa má s Tutsi stať a všetky ohavné činy ospravedlňovalo. Niektoré výtlačky dokonca vytvorili 10 Hutu prikázaní, ktoré zneli:

Bohužiaľ, aj takéto texty boli každodennou súčasťou obdobia spred genocídy. Propaganda zohrala v genocíde silnú úlohu a podnietila hnev a nenávisť vo veľkej časti Hutu populácie, ktorú si potom vyvŕšila na Tutsi populácii.

Táto časť sa bude venovať najmä spôsobom, ktoré používali extrémisti na vyhladenie Tutsi, preto odporúčam slabším povahám túto časť preskočiť.

Keďže veľká časť extrémistov nevlastnila zbrane, najčastejší spôsob, akým vraždili ľudí, boli mačety. Zohavené a posekané telá sa váľali všade na uliciach. Niektorým ľuďom ešte predtým, ako ich usmrtili, odsekli niektoré časti tela, aby viac trpeli. Ženám, naopak, rozsekávali mačetami pohlavné orgány, aby sa už ďalej nemohli reprodukovať. Proti takémuto typu zbrane sa takmer vôbec nedá brániť. Preto boli najšťastnejší tí, ktorí boli zabití strelnou zbraňou.

Horory, ktoré vyvádzali extrémisti s mačetami, neboli nič oproti tomu, čo robili s ohňom. Ľudí upaľovali zaživa. Niektoré mladé páry k sebe priviazali reťazami a obidvoch ich zapálili. Snažili sa spôsobiť im čo najväčšiu bolesť, kým človek napokon neskonal.

Niektorí ľudia hľadali útočisko napríklad v kostoloch. Veľakrát boli tieto kostoly napadnuté, pretože samotní kňazi vyzradili extrémistom, že sa v kostoloch skrývajú Tutsi. Tí potom cez okná kostolov nahádzali do vnútra granáty a tí šťastnejší zomreli ihneď na následky výbuchov. Tí menej šťastní čakali s odtrhnutými časťami tela na spečatenie svojho osudu.

Všetky tieto zverstvá boli prvé týždne genocídy na dennom poriadku. Susedia zabíjali svojich celoživotných susedov. Bratranci svoje sesternice. Spolužiaci sa zabíjali navzájom. Aj toto bola genocída v Rwande.

Jedno z najznámejších knižných diel týkajúcich sa rwandskej genocídy je dielo od kanadského poručíka Roméa Dallaira, ktorý bol vedúci jednotiek UNAMIR v Rwande. Jeho kniha sa volá Shake Hands with the Devil (Podať ruku diablovi). Kniha vyšla v roku 2003 a opisuje jeho skúsenosť s genocídou a jej dosah na jeho psychickú stránku. Kniha bola v roku 2007 sfilmovaná do rovnomenného filmu.

Ďalší film je pravdepodobne najznámejším filmom opisujúcim dianie počas genocídy. Hotel Rwanda mal premiéru v roku 2004 a zobrazuje konanie hotelového manažéra Paula Rusesabaginu, ktorý bol manažérom v Hotel des Mille Collines.

Počas genocídy v tomto hoteli ukryl viac ako 1 000 Tutsi, ktorí by inak boli odsúdení na smrť. Film je natočený podľa skutočnej udalosti a spomínaný hotel môžu BUBO klienti navštíviť počas prehliadky Kigali a dať si na tomto mieste rwandskú kávu.

Ďalším filmom je Earth made of Glass z roku 2010, ktorý opisuje viac život lídra RPF Paula Kagameho a jedného z preživších genocídy, Jeana-Pierra Sagahutu. Obidvaja sa zúčastnili premiéry tohto filmu v New Yorku.

Príbehy genocídy zobrazuje viacero ďalších filmov a dokumentov. Genocída sa dotkla aj hudobného priemyslu – belgický spevák Stromae prišiel o svojho otca práve pri tejto udalosti, keďže Pierre Rutare bol Tutsi a genocídu neprežil. O absencii otca spevák spieva v jednej z jeho najznámejších pesničiek – Papaoutai.

Po genocíde sa vytvorili špeciálne medzinárodné súdy, ktoré mali za úlohu dohľadať a odsúdiť hlavné mozgy za genocídou. Väčšinu z nich sa podarilo dopátrať a právoplatne odsúdiť, aj keď to niekedy trvalo viac ako 10 rokov.

Takmer všetci dostali tresty rovnajúce sa doživotiu, poprípade vysoké tresty rovné desiatkam rokov. Väčšina z týchto odsúdencov buď zomrela vo väzbe, alebo sa stále vo väzbe nachádza, keďže viacerí z nich majú už vyše 80 rokov.

Rozsudky vynášali aj menšie lokálne súdy. Prvý súdny proces v Rwande sa konal v roku 1998, kedy bolo odsúdených 22 ľudí. Väčšinou to boli vyšší dôstojníci z radov Interhamwe, prezidentskej stráže alebo armády. Všetkých 22 bolo popravených.

Veľakrát sa tieto súdy neriadili základnými súdnymi procesmi a niektoré rozsudky boli vynášané, možno povedať, neprávoplatne. Úsudok sudcov bol však zatienený hnevom a nenávisťou, pretože každý z nich si genocídu prežil a takmer každý z nich prišiel o niekoho blízkeho počas tohto vyvražďovania. Takéto súdne procesy pokračovali až do roku 2007, kedy bol v Rwande zakázaný trest smrti.

Keďže počet ľudí, ktorí sa podieľali na genocíde aj tými najmenšími trestnými činmi, bol obrovský, boli zriadené takzvané súdy gacaca. V preklade tráva, tieto súdy sa väčšinou odohrávali vonku pod holým nebom a odsudzovali ľudí za menšie trestné činy, ktoré vykonali počas genocídy, ako napríklad podpaľačstvo, krádeže, vandalizmus a podobne.

Pokiaľ sa niekto dopustil závažnejších trestných činov, bol presmerovaný na vyššie súdy. Odhaduje sa, že bolo takto vyriešených až 115 000 prípadov týkajúcich sa genocídy.

Dosah na krajinu bol obrovský a nespamätala sa z tohto ohavného činu dodnes. Populácia Rwandy predstavovala pred genocídou približne 7 miliónov. Počas genocídy prišlo o život približne 800 000 ľudí, čo predstavuje 11 % populácie. To je ekvivalent toho, ako keby počas 100 dní na Slovensku prišlo o život 550 000 ľudí, teda každý desiaty človek, čo je zároveň zhruba populácia Bratislavy.

Až zo 60 % detí sa stali siroty alebo polosiroty, 70 % ľudí prišlo aspoň o jedného rodinného člena a 80 % ľudí videlo na vlastné oči vraždu. Približne milión ľudí v rámci krajiny prišlo o svoje domovy a museli sa presťahovať. Ďalšie dva milióny ľudí z krajiny ušli do okolitých krajín a väčšina z nich sa dodnes do krajiny nevrátila.

Na internete koluje mnoho príbehov ľudí, ktorí genocídu zažili na vlastnej koži. Mnohí z nich boli počas genocídy iba deti alebo tínedžeri a napriek tomu prišli o rodičov, starých rodičov, súrodencov alebo kamarátov. Veľa z nich prišlo o všetko a dnes nie sú schopní sa do krajiny vrátiť a ani to nikdy nedokážu.

Napriek tomu však dokážu rozpovedať svoje príbehy a do detailov priblížiť, ako genocída vyzerala z pohľadu prvej osoby. Z niektorých príbehov mrazí, keď preživší opisujú, ako videli celú svoju rodinu, ktorá bola na vlastné oči pred nimi popravená.

Niektorí z nich sa schovávali pod hromadou tiel, len aby ich extrémisti nenašli. Ďalší sa skrývali v kanáloch, žumpách, riekach alebo porastoch a iba o vlások ušli pred smrťou. Každému odporúčam nejaký z týchto príbehov si pozrieť, dopredu však upozorňujem, že z nich doslova behá mráz po chrbte.

Krátka odpoveď – nie. Nová vláda na čele s Kagamem a RPF mala stále za cieľ vyhladiť všetkých vrcholných predstaviteľov Hutu, ktorí stáli za genocídou. Väčšina z nich ušla do susedného Zairu vrátane dvoch miliónov Hutu, lebo tí sa báli postupovania RPF a toho, že príde zo strany Tutsi odplata.

Do Tanzánie ušlo približne 500 000 ľudí, z toho polovica uprchla v jeden jediný deň, dňa 28. apríla 1994. Tento masový únik obyvateľstva sa dodnes označuje za najväčší a neprekonaný. Ďalších 200 000 ľudí ušlo do susedného Burundi a zvyšok do spomínaného Zairu. Mesto Goma v Zaire zaznamenalo príliv 800 000 utečencov v priebehu štyroch dní.

Po skončení genocídy poslala OSN na pomoc niekoľko tisíc humanitárnych pracovníkov, ktorí zriaďovali utečenecké kempy. Okolo mesta Goma vybudovali päť obrovských kempov, ktoré dokopy zastrešovali 850 000 utečencov. Medzi týmito utečencami sa nachádzali aj vojaci z rwandskej armády, ktorých bolo približne 30 až 40 000.

Ich cieľom bolo eventuálne znovu dobytie Rwandy a prinavrátenie moci Hutu. Najviac utečencov utieklo do Zairu práve preto, pretože mali podporu od prezidenta Mobusu Sese Seka. Päť veľkých kempov okolo Gomy sa postupne premenilo na dočasné mestá – nachádzalo sa tu viac ako 2 000 barov, približne 450 reštaurácií, 60 kaderníkov, 50 lekární, viac ako 20 krajčírov a mäsiarov, dokonca aj 3 kiná a 2 hotely.

Napriek týmto vysokým počtom jednotlivých prevádzok bola však situácia v kempoch katastrofálna. Hygiena bola nulová a medzi ľuďmi sa rozšírila cholera a dyzentéria. Na začiatku júla na tieto choroby zomieralo v kempoch asi 600 ľudí týždenne, o 2 týždne neskôr to bolo 2 000 ľudí týždenne.

Na konci júla zaznamenala úmrtnosť svoj vrchol, kedy v piatich kempoch pri meste Goma zomrelo za jeden deň 7 000 ľudí (!!). Keďže kempy boli postavené na vulkanickej pôde, ktorá bola veľmi tvrdá, nebolo možné pre obete kopať hroby, preto sa telá nechávali zabalené len v prikrývkach a dekách na krajoch cesty.

Toto početné umieranie si vyžiadalo pozornosť zahraničia. Bill Clinton označil túto krízu ako najhoršiu humanitárnu krízu našej generácie. OSN a mnoho ďalších humanitárnych organizácií začali finančne pomáhať a kempy začali dostávať niekoľko miliónov dolárov mesačne ako pomoc vo forme vody, potravín a oblečenia. Medzi krajiny, ktoré najviac pomohli, patria USA, Japonsko, Nemecko, Francúzsko, Izrael a Írsko.

Problémom v týchto kempoch bolo, že im velili vysokí funkcionári z armády. Riadili prídel potravín, pomoci a materiálov. Tento prídel bol v drvivej väčšine prípadov nespravodlivý. Jedna štúdia ukázala, že v jednom z kempov až 40 % ľudí malo denný príjem kcal menší ako 2 000, pričom viac ako vrchných 10 % obyvateľov kempu malo denný prídel 10 000 kcal! (pre porovnanie - ja, takmer dvojmetrový a 100-kilový 25-ročný muž mám odporúčaný denný príjem 2 500-3 000 kcal).

Kto s rozdelením materiálov nesúhlasil alebo protestoval, bol potrestaný, bitý a niekedy aj zavraždený. Po postupnom zažehnaní problémov s potravinami a hygienou sa začali ozývať medzinárodné organizácie a začali sa sťažovať na počet ozbrojencov a armádnych činiteľov v kempoch. Niektoré dokonca odmietali ďalej dodávať potraviny do kempov, pretože nemali v záujme „kŕmiť vojnových zločincov“.

Začala sa iniciatíva, aby sa utečenci začali postupne vracať do Rwandy. V tomto čase sa začali aj nepokoje v Juhoslávii, preto sa svetová pozornosť obrátila na Balkánsky polostrov. Toto dalo priestor ďalšiemu konfliktu v regióne, ku ktorému vo veľkej miere „dopomohla“ aj genocída v Rwande.

Lídrom Zairu bol od roku 1965 prezident Mobutu Sese Seko. Tešil sa veľkej priazni Američanov kvôli jeho zahraničnej antikomunistickej politike. Po skončení Studenej vojny však Američania prestali Mobutuho podporovať a začali sa skôr orientovať k novým africkým lídrom, ako bol rwandský prezident Paul Kagame alebo ugandský prezident Yoweri Museveni. Napriek podpore od USA zaznamenal Zaire medzi rokmi 1960 až 1997 až 65 % prepad v HDP krajiny.

Ekonomický regres bol len jedným z problémov. Väčší problém boli etnické nepokoje, ktoré pretrvávali počas celého 20. storočia. Keďže sa však chceme zaoberať dosahom rwandskej genocídy na konflikt v Kongu, pozrieme sa na situáciu od 60. rokov 20. storočia.

Zaire zaznamenal veľký prílev utečencov z Rwandy ešte pred 60. rokmi. Boli to najmä Tutsi, ktorí utekali pred Hutu. Títo obyvatelia získali zairské občianstvo a boli prezývaní Banyamulenge. Utečenci, ktorí prišli do Zairu po tom, ako získal nezávislosť, sa prezývali Banyarwanda.

Na týchto utečencov sa vždy domáci pozerali s trochou nenávisti, pretože im prezident udelil relatívne veľké právomoci, čo viedlo k malým etnickým nepokojom. V 80. rokoch však títo utečenci prišli o občianstvo a o väčšinu svojich práv. Banyamulenge začali viac a viac spolupracovať s RPF, čo sa nepáčilo lokálnej vláde a obyvateľom a počet nepokojov rástol.

Prelom v konflikte nastal po genocíde, keď do krajiny prišiel veľký počet utečencov Hutu, kde sa nachádzali aj politickí a vojenskí lídri z rwandskej vlády a Interahamwe. Tí začali útočiť na Banyamulenge, ktorí boli pôvodne Tutsi. Banyamulenge však úzko spolupracovali s RPF a lídrom Kagamem, ktorý chcel predísť ďalšej genocíde na území Zairu.

Banyamulenge začal preto viac a viac zásobovať a podporovať nielen materiálne, ale aj ľudsky, čo prerástlo do rebélie Banyamulenge, ktorá začala v lete roku 1996. Spočiatku mali Banyamulenge v povstaní navrch, no neskôr proti nim začal bojovať aj zairský prezident Mobutu a povstanie trochu potlačil.

Na stranu Banyamulenge sa však pridala aj Uganda, Burundi, Angola a Eritrea. Vojaci boli podporovaní aj JAR, Zambiou, Zimbabwe, Etiópiou, Tanzániou a svoju podporu prejavili aj USA. Pridali sa aj domáci bojovníci, ktorí vytvorili AFDL (Alliance of Democratic Forces for the Liberation of Congo). Lídrom tohto hnutia sa stal Laurent-Désiré Kabila.

Počas nasledujúcich dvoch rokov bojov prišlo k veľa stretom a, ako to už býva zvykom, najviac na to doplatili civilisti. Dokopy v tomto konflikte zomrelo približne 250 000 ľudí, Z tohto čísla vojaci predstavovali iba 20 000, pričom zvyšok boli civilisti. Konflikt skončil porážkou Mobutuho, ktorý utiekol z krajiny, kde o zopár mesiacov zomrel. Novým prezidentom Konga sa prehlásil Kabila a krajinu premenoval do dnešnej podoby – Demokratická republika Kongo.

Vládnutie Kabilu sa však ukázalo ako veľmi podobné jeho predchodcovi, Mobutuovi. Krajina bola v ekonomickom rozklade, pretože Kabila sa ukázal ako veľmi skorumpovaný politik. Tieto praktiky preniesol na celú vládu, čo výrazne oslabilo už tak nestabilnú krajinu.

Po jeho nástupe navyše nedokázal vyriešiť otázku etnických problémov vo východnom Kongu, kde sa stále nachádzal veľký počet utečencov a rebelov z Rwandy, ktorých hlavným konfliktom bol etnický konflikt medzi Tutsi a Hutu.

Všetky tieto skutočnosti viedli k občianskej vojne v Konžskej republike a k druhej vojne v Kongu (Demokratická republika Kongo).

Zhoršujúce sa vzťahy medzi Kongom a Rwandou podnietilo viacero skutočností. Či už to bola skorumpovaná vláda Kabilu alebo jeho nevymenovanie viacerých rwandských funkcionárov do vlády, ktorí mali byť zodpovední za vyriešenie nepokojov vo východnom regióne.

Okrem toho prezident požiadal všetky rwandské a ugandské vojenské jednotky, aby opustili krajinu, pretože údajne už nepotrebuje ich pomoc. V lete roku 1998 toto rozhodnutie najviac rozvášnilo Banyamulenge prebývajúcich vo východnom Kongu, ktorí začali ďalšie povstanie proti Hutu.

Tentokrát na strane Tutsi stála už len Rwanda, Uganda a Burundi. Na stranu Konga sa postavili viaceré africké krajiny, ktoré predtým stáli proti nemu. Do konfliktu sa zapojil obrovský počet krajín a hnutí, preto si konžské vojny vyžiadali prezývku Veľká africká vojna 1 a 2.

Najväčší prelom prišiel v roku 2001, kedy bol 16. januára postrelený prezident Kabila 18-ročným členom jeho osobnej ochranky. Kabila bol prevezený do Zimbabwe a umiestnený na jednotku intenzívnej starosti, kde o niekoľko dní zraneniam podľahol. Konžský parlament si zvolil ako nového prezidenta jeho syna, Josepha Kabilu.

Joseph Kabila sa ukázal ako oveľa schopnejší prezident než jeho otec a vďaka rokovaniam s lídrami okolitých krajín eventuálne doviedol konflikt ku koncu. V roku 2002 boli podpísané mierové dohody s Ugandou aj s Rwandou a všetky ozbrojené jednotky týchto krajín sa z Konga stiahli. Napriek ukončeniu hlavných bojov pokračovali menšie boje na území Konga stále. Alarmujúcou udalosťou bola genocída Pygmejov. Na prelome rokov 2002 a 2003 bolo konžskými rebelmi vyhladených asi 70 000 Pygmejov.

Počas druhej vojny v Kongu prišlo o život 350 000 ľudí. Kvôli zlej ekonomickej a sociálnej situácii v Kongu a okolitých krajinách ako dopad vojny zomrelo následne ďalších päť miliónov ľudí - 10 rokov od začiatku vojny.

Demokratická republika Kongo sa po niekoľkých konfliktoch stala jednou z najchudobnejších krajín Afriky a do neslávneho rebríčka patrí dodnes, dokonca je medzi piatimi najchudobnejšími krajinami na svete. Krajina má dnes približne 95 miliónov obyvateľov, z toho okolo 60 % žije z dvoch dolárov na deň.

Až 70 % obyvateľstva žije na hranici extrémnej chudoby. Krajina v roku 2019 zažila prvé demokratické pokojné voľby, no v jej východnej časti stále existujú menšie občasné regionálne etnické konflikty, ktoré krajine nepomáhajú posúvať sa ďalej.

Rwanda sa, naopak, dokázala po genocíde postaviť na svoje nohy a dnes patrí v rámci Afriky ku krajinám, kde je ekonomická a sociálna situácia lepšia ako vo väčšine krajín a stáva sa z nej aj obľúbená turistická destinácia. Vyslúžila si aj prezývku „Švajčiarsko Afriky“.

Prezidentom je stále Paul Kagame, ktorý bol v roku 2018 znovuzvolený na 7-ročné funkčné obdobie. Vedúcou stranou v parlamente je stále RPF s drvivou väčšinou. Ekonomicky by sa krajina chcela stať krajinou stredného príjmu do roku 2030 a krajinou vysokého príjmu do roku 2050.

Turizmus v krajine rastie vysokým tempom. Obľúbeným je hlavné mesto Kigali, ale pre turistov je najobľúbenejšia činnosť gorilie safari. Toto safari sa organizuje v národnom parku Volcanoes a môžete ho zažiť aj na našich zájazdoch v Rwande.

Rwandská genocída slúži aj dnes pre obyvateľov ako memento. Pripomínajú si už 30 rokov od tejto hroznej udalosti, kedy počas 100 dní prišlo o život takmer milión obyvateľov. Na obyvateľoch sa to však prejavilo v „najlepšom možnom svetle“.

Najpríjemnejšie privítanie spomedzi všetkých dosiaľ navštívených krajín, a celkovo správanie, som zažil práve v Rwande. Na ľuďoch vidno, že sa z tejto udalosti chcú poučiť a v žiadnom prípade nechcú dopustiť, aby sa niekedy v budúcnosti zopakovala - či už v Rwande alebo v hociktorej inej krajine na svete.

Na spomínanie slúžia aj viaceré memoriály, ktoré boli postavené v hlavnom meste alebo jeho okolí. Najznámejším je pamätník genocídy priamo v Kigali, kde je pochovaných 250 000 obetí genocídy. Okrem toho sa tu nachádza múzeum, ktoré dokumentuje, ako ku genocíde došlo, ako prebiehala a jej následky.

Môžete tu vidieť príbehy ľudí, ktorí genocídu prežili, ale aj tých, ktorí sa stali jej obeťou. Je to veľmi silné miesto, ktoré odporúčam navštíviť každému, kto zavíta do Kigali. Okrem toho sa v okolí Kigali nachádza viacero menších pamätníkov, kde prišlo o život veľké množstvo ľudí počas genocídy.

V rámci centra mesta je možnosť navštíviť aj kemp Kigali, kde udatne vzdorovalo 10 belgických vojakov presile rwandskej armády, no nakoniec nátlaku podľahli.

Napriek tomu, že Rwanda je dnes už celkom vychytená destinácia najmä vďaka svojej živočíšnej a prírodnej kráse, by sa mal každý človek zastaviť v hlavnom meste a venovať aspoň jeden deň tomu, aby sa naučil viac o tejto ohavnej udalosti.

Treba si pripomenúť, že tieto zverstvá sa nediali niekedy v 15. storočí. Diali sa pred 30 rokmi - v čase, kedy mnohí z nás už boli na svete. Treba si túto udalosť pripomínať, aby sa vo svete už nikdy nič podobné nezopakovalo.