Hidžry – tretie pohlavie Indie

Eunuchovia sa spomínajú v rôznych historických knihách a spisoch po celom svete. Či už sa o nich dozvedáme z Osmanskej ríše, ako o strážcoch háremu, kde boli rozdelení na čiernych a bielych eunuchov, alebo v Perzii na dvore Safíjov a Kadžárov, kde pôsobili ako dôverníci panovníkov, správcovia palácov či sprievodcovia žien.

Išlo o kastrovaných chlapcov z Kaukazu. V Byzantskej ríši zas boli považovaní za čistých, lebo nemohli mať rodiny, a tiež taká ruská pravoslávna sekta z 18. storočia menom Skopci, kde jej zakladateľ sa sám vykastroval, lebo veril v extrémny asketizmus. Následne takto kastroval aj ostatných.

No najviac ich bolo v Číne. Odhaduje sa, že počas dynastie Ming v neskorom 15. storočí bolo až 70 000, niektoré odhady hovoria až o 100 000 eunuchoch v Zakázanom meste v Pekingu.

Až do 10. storočia mohol pán svojich otrokov kastrovať. Tento trest sa v Číne spomína už pred 3 600 rokmi. Hoci mužom v kráľovských dvoroch pripadali odporní, cisári ich využívali ako osobných strážcov. Eunuchovia sa tešili, keď po Hodvábnej ceste do Číny prišiel budhizmus. Utešoval ich tento prísľub reinkarnácie – nosili si svoje odrezané časti, svoje „drahocennosti“, ako sa im hovorilo, v špeciálnej nádobe, aby sa s nimi v ďalšom živote mohli opäť spojiť.

Teraz asi poviem veľmi nepopulárny názor, tak majte pochopenie… Ale mne toto všetko príde trošku priveľa. Hold, takto to naozaj bolo. Posledný eunuch v Číne zomrel v roku 1996 a s ním zomrela aj táto tradícia.  Mimochodom, bola o ňom napísaná kniha Posledný eunuch Číny. Pre Indiu to neplatí, tu to ešte akosi stále žije.

My sa v Pekingu sa zastavujeme s našimi klientmi na zájazdoch do Číny.

Momentálne je ich v Indii okolo 1,5 milióna, no ktovie, môže ich byť oveľa viac, len sa nepriznávajú. Žijú životom vyvrheľov. Keďže nie sú ani muži, ani ženy, sú často diskriminovaní a ľudia nimi opovrhujú, takže žijú vo vlastnej komunite, kde nájdu prijatie. Táto komunita má svoje vlastné náboženstvo, spoločenské normy a zvyky, ktoré siahajú tisíce rokov dozadu.

O tomto treťom pohlaví sa hovorí v starovekých indických textoch – vtedy sa im ešte nehovorilo hidžry, ale tritiya-prakriti (tretí rod). Niektoré hymny a mantry údajne naznačovali existenciu ľudí mimo tradičných rodových rolí, ako neplodných mužov alebo mužov so ženskými vlastnosťami. V neskorších textoch, ktoré sa volajú Dharmasastry (čo je akoby nábožensko-právna príručka) a Purany (zmes náboženských príbehov), sa spomína sanskritský názov „kliba“, ktorý má viac významov a podkategórií.

V jednoduchosti – prekladá sa to ako impotentnosť, ale takisto ako homosexualita, nejasnosť pohlavia, muž s deformovanými pohlavnými orgánmi, hermafrodit či eunuch. O tomto sa hovorilo pár storočí pred naším letopočtom a potom príchodom Kámasútry v 3. až 4. storočí sa zas spomína „tretie pohlavie“ a muži, ktorí sa správajú ako ženy a praktizujú sex s mužmi.

V niektorých starých príbehoch sa hovorilo aj o bezdetných pároch, ktoré zasvätili svoje prvé dieťa bohyni matke, a ak sa narodil syn, darovali ho chrámu a bol vykastrovaný, aby jej následne slúžil. Hidžri sa navzájom oslovujú ako „ona“, pretože sa považujú za ženy. Obliekajú sa do ženských šiat, nosia šperky a líčia sa. Prijímajú ženské mená a nechávajú si častokrát dlhé vlasy.

Kedysi, keď vypĺňali oficiálne dokumenty, boli len dve kolónky – „muž“ a „žena“. Nedopisovali tam „hidžra“, ale zaškrtli kolónku „žena“. Teraz je tomu inak – od roku 2014 India prijala oficiálne toto tretie pohlavie ako „transvestiti“, takže už pribudla tretia kolónka s písmenom „T“ ako transgender, alebo „O“ ako other.

Hidžry sa živia jednoducho. Napríklad tancom na oslavách a festivaloch. Zúčastňujú sa na svadbách, otvoreniach nových obchodov či pri narodeniach detí, keďže sa verí, že hidžry prinášajú šťastie. Rodičia a starí rodičia ich volajú, aby požehnali ich novonarodené deti.

Dokonca som od miestneho počul aj také zvesti, že hidžry majú nejakú svoju sieť informácií, ba dokonca sa objavia niekedy aj samé. Uctievajú bohyňu Bahuchara Mata, ktorej sila prechádza cez hidžry a dáva ostatným regeneračné schopnosti. Jedno z ich požehnaní znie: „Majte veľa, veľa synov.“

Keby vám hidžra gratulovala na svadbe – volajú to „Badhai“ – tak by vám spievala asi nejako takto: „Jablko mojich očí, ktoré som s láskou a opaterou vychovávala, dnes dospieva. Dnes je mojou povinnosťou ju odprevadiť na jej cestu manželstvom.“ Hmm, ako to píšem, rozmýšľam nad takou slovenskou svadobnou zábavou a tam zrazu hidžra.

Takú svadbu by si pamätal každý naveky – myslím si, že by ste boli aj jediní v histórii Slovenska. Len ak sa rozhodnete ísť touto cestou, pripravte jej separátne menu. Kurací vývar nebude stačiť. Navarte jej paradajkovú polievku. Podobnú, len lepšiu, jedávajú aj tu. Aj tak si myslia, že v Európe jeme len špagety a pizzu. Mojej kolegyni Veronike (sprievodkyni vyškolenej v BUBO Cestovateľskej Akadémii) v Bhutáne to pripravili ako európsky raňajkový variant.

Ak si budete volať hidžru, správajte sa k nej slušne. Vedia totižto nielen požehnať, ale aj prekliať. Podľa jedného príbehu cestujúci vo vlaku kričal nadávky na skupinku hidžier, ktoré žili neďaleko koľajníc. Jeden deň guru z tejto skupinky vyslal kliatbu na dotyčného a pár dní nato vypadol z vlaku a zomrel. Každopádne – dobré správy sú, že aj keď kliatba bola vyslaná, môže byť zneutralizovaná malým rituálom.

Veľký rozmach hidžier nastal počas moslimskej éry v Indii. Veľa ľudí, keď príde do Indie, netuší, aký obrovský vplyv mali moslimovia v histórii Indie. Najprv tu bol dillíjsky sultanát z oblasti Afganistanu, ktorí doniesli vôbec prvýkrát vo veľkom islam do Indie v roku 1192, a následne dobyvateľ Bábur z Uzbekistanu, ktorý založil chýrnu Mughalskú ríšu dobytím Dillíjskeho sultanátu v roku 1526.

My po stopách týchto velikánov chodíme na zájazdoch Indiou už tri desaťročia a je neuveriteľné sledovať ten mix architektonických kultúr. Možno ste ani nevedeli, že slávny Tádž Mahal, ktorý ste videli na fotkách, kalendároch či v rubrikách o najkrajšie stavby sveta, bol postavený práve mughalským cisárom Šáhdžahánom.

Počas tejto moslimskej nadvlády mali hidžry významnú úlohu. Volali ich vtedy Kvája Sará – bol to prosto názov pre týchto eunuchov. Slovo hidžra sa ujalo neskôr, znamená v arabčine „odchod“ či „migrácia“. Počas tohto obdobia boli rozdelení na dve hlavné kategórie – jedni slúžili šľachte, zatiaľ čo druhí mali možnosť slúžiť v kráľovskej domácnosti.

Vzhľadom na ich neutrálne pohlavie boli strážcami háremu s neobmedzeným prístupom do súkromných apartmánov a palácov. Boli dokonalými strážcami, lebo v sexuálnom zmysle nepredstavovali hrozbu, nemohlo sa diskutovať o tom, kto je potenciálny otec, a mali silu chlapa. Každá žena, ktorá by si prepašovala milenca, ktorý by mal tú smolu, že by bol nachytaný, bola svedkom toho, ako ho hidžry chytia a zlynčujú na smrť.

Nosievali taktiež dokumenty a strážili kráľovské pečate. Toto postavenie im dávalo obrovskú moc a bohatstvo a dostávali sa na vysoké pozície v kráľovskej domácnosti

Hidžry boli vždy veľmi lojálne. Ak bol ich panovník či kráľ zvrhnutý, nasledovali ho do exilu či smrti. Takisto údajne dobre vyzerali a zapríčiňovali žiarlivosť princezien, ktoré boli bisexuálne. Mnohí chudobní rodičia, v nádeji, že osud ich detí bude lepší, dali svoje dieťa vykastrovať, dúfajúc, že ich dieťa si nájde zamestnanie v kráľovskej domácnosti.

Cisár Džahangír, otec toho cisára, ktorému pripadla stavba Tádž Mahalu, sa celú túto barbarskú prax pokúsil zrušiť, no neúspešne. V minulom storočí malo stále niekoľko indických domov vyššej triedy za sluhov eunuchov. Ale koncom kniežacích štátov sa eunuchovia ocitli bez zamestnania či postavenia. Keď sa kráľovský patronát blížil ku koncu, eunuchovia sa stiahli do ghett v starých častiach miest.

Podľa niektorých z nich, príchod programu plánovaného rodičovstva v krajine im ich situáciu o to viac skomplikoval. A keďže vzhľadom na ich status vyvrheľov je ťažké nájsť si prácu, boli nútení žobrať, aby prežili. Ťažké časy zapríčinili, že boli niektorí odkázaní na prostitúciu.

Hidžry patria ku všetkým vierovyznaniam a neodsudzujú nikoho na základe náboženstva, kasty, rasy či orientácie. No väčšinou sú spojené v uctievaní božstva menom „Bahuchara Mata“. Hlavný chrám tejto bohyne sa nachádza v Gudžaráte, v malom mestečku menom Bechradži. Bohyňa Bahuchara Mata zvyčajne jazdí na kohútovi, takže aj v areáli chrámu voľne pobehujú.

No keďže nič v hinduizme nie je dané, svoje vozidlá v podobe zvierat mení podľa svojej manifestácie. Môže to byť pokojne lev, páv, labuť, tiger, byvol či slon. Ja zvyknem hovorievať, že sa nemôžete v hinduizme pomýliť. Medzi tými miliónmi bohov, verzií a príbehov určite nájdete aj takú, ktorá sa zhoduje s vašou chybnou.

Len spomínaný epos Rámájana ako najpopulárnejší epos v Indii má vyše 300 verzií a údajne po celej Ázii ich je vyše 1 000. Predstavte si Ilias a Odyseu povedanú 300 rôznymi spôsobmi. Homér by sa v hrobe obracal.

V svätom chráme hidžier sa nachádza strieborná socha spomínanej bohyne. Tento chrám má niečo cez 700 rokov a tento blog ukončím príbehom, ako vznikol. Samozrejme, poriadne, po hinduisticky.

Podľa legendy išiel raz jeden kráľ na poľovačku. Údajne sa zaplietol do rieky dlhých vlasov. Nie, nie je to preklep. Bola to rieka dlhých vlasov. Nasledoval prameň vlasov, až dorazil k ich jadru, čo bola krásna bohyňa Bahuchara Mata, ktorá sa hojdala. Kráľ sa na prvý pohľad do nej zamiloval. Vravel jej, aká je nádherná a či si ho vezme.

„Áno,“ odpovedala mu bohyňa. „Príď v utorok s jedlom a šperkami a vezmem si ťa.“ Kráľ sa v stanovený deň vrátil nielen s jedlom a šperkami, ale aj so svojimi sluhami a psom. Bohyňa mu nakázala, nech sa najprv očistí a umyje v miestnom jazierku. Kráľ poslúchol, namočil sa a ako sa celý ponoril do vody, jeho penis zrazu zmizol.

„Ako sa to stalo?“ nechápavo sa pýtal bohyne. „Nikto si ma nemôže vziať, ja som tvoja matka a ty môj syn. Po tebe budú ďalší ako ty a ty sa budeš musieť o nich starať. Darujem ti moc obdarovávať ostatných plodnosťou.“ odpovedala mu bohyňa.

„Ale nezomrú muži, keď im odsekneš pohlavné orgány?“ spýtal sa vystrašene kráľ. Bohyňa zobrala jeho psa a koňa, hodila ich do vody a oni taktiež prišli o svoje pohlavné orgány. Pes skuvičal od bolesti.

„Zober horúci olej a horúcu vodu a prilož ju ku rane,“ nariadila bohyňa. Pes stíchol a prežil.

„Táto metóda je pre každého a nikto pri tom nezomrie,“ dodala.

Táto rituálna metóda sa u hidžier volá Nirvána. Áno, presne, Nirvána je budhistický ultimátny cieľ – vymaniť sa z kolesa znovuzrodenia a dosiahnuť osvietenie. Rovnaký názov, iný význam.

Odkedy muži v chráme spievajú bohyne: „Prečo nás nespravíš hidžrami ako kráľa?“

Pre väčšinu hidžier dnes boli ich rodiny nahradené rodinami hidžier. Navzájom si pomáhajú a chránia sa. Väčšinou v počte 7 až 15 tvoria takéto malé celky. Každá táto skupina má svojho „guru“, ktorý je hlavou tejto rodiny. Navzájom si hovoria sestra, teta, dcéra či nevlastná mama. Každý guru zas patrí k staršiemu členovi nad ním.

Volajú sa „nájak“ a skupina nájakov zas dohliada a rozhoduje o územiach, v ktorých hidžry operujú. Guru sa stará o svoju skupinu a dostáva časť zárobku. Mnohé hidžry nie sú nútené žiť s gurumi, mnohé žijú samé či s manželmi a plnia rolu žienky domácej.

Kto vie, ako sa bude táto stará tradícia vyvíjať. Veľa zvykov modernizácia spoločnosti pohlcuje. Avšak pravdepodobnosť, že ich uvidíte spoza okna pri premávke počas BUBO zájazdu India - veľký okruh v malej skupine, je veľmi vysoká. My z BUBO navštevujeme Indiu už od roku 1998 a cítime sa tu ako doma. Preto naši sprievodcovia, najscestovanejší Slováci, vám ju ukážu v jej unikátnom svetle.