Bhután - nedostupné kráľovstvo hromiaceho draka

Možno už neveríte na rozprávky ako v detstve, poďme si však jednu povedať a možno svoj názor zmeníte. Alebo sa aspoň vrátite znovu do detstva. Kde bolo, tam bolo, bol raz jedno kráľovstvo, v ktorom vládol múdry kráľ. Kráľovstvo sa nachádzalo pod najvyššími horami sveta - Himalájami. Nikdy ho nik nedobyl, pretože nad ním lietali draci, ktorí ho počas búrky ochraňovali. Veď aj samotnému Bhutánu sa hovori Druk Yuk - Krajina hromiaceho draka.

Kráľ spoznal štyri sestry a tie si aj vzal za právoplatné manželky. Týmto šalamúnskym rozhodnutím si upevnil svetskú aj cirkevnú moc. Posilnili sa tradície i absolutizmus. Kráľ miloval svoj ľud a ľud miloval svojho kráľa. Tretia zo sestier mu čoskoro porodila syna. Keď nastal čas, panovník sa dobrovoľne vzdal svojho kráľovstva v prospech syna. Vedel, že pokrok sveta už nezadrží.

Syn vládol ešte múdrejšie. Za manželku si vzal dievča z obyčajného ľudu. Veď ak bola dobrá preňho, bude dobrá pre všetkých. Kráľ upravil zákony tak, aby bol v jeho krajine šťastný každý jeden obyvateľ. Veď, čo vám poviem, bol taký veľkorysý, že na svoje narodeniny žiadal od svojho ľudu, aby si každý adoptoval psa z ulice a postaral sa oňho. Kráľ sa bál iba jednej veci - čo ak raz príde na jeho miesto niekto, kto nebude mať dobré úmysly, a tak sa vzdal moci v prospech demokracie.

Myslíte si, že to je rozprávka? Nie. Tento kráľ panuje v krajine Druk Yul - v Bhutáne.

My v BUBO sa do Bhutánu presúvame zo Západného Bengálska. Máme za sebou sedemhodinovú cestu a je to patrične na nás vidieť. Preto nocujeme v pohraničnom meste Phuntsholing. Je tu ešte veľmi cítiť indický vplyv. Do Bhutánu sa nedostanete ako backpacker - čo je dobré, pretože si platíte za luxus - nepreplnené pamiatky, priestranné hotely, plnú penziu a guida.

My sa ideme len prejsť okolo mesta, ponaťahovať si nohy. Nemusíme si zamieňať peniaze, môžete tu platiť indickou rupiou - kurz je 1:1 a je fixný. Náš guide nás víta v tradičnom oblečení gho. Ženy nosia kira. Na druhý deň nás čaká cesta do hlavného mesta Thimphu. Sme v Bhutáne, neuveriteľné!

Bhután totiž uplatňuje prísnu politiku cestovného ruchu, aby si zachoval svoju národnú identitu. Politika cestovného ruchu „vysoká hodnota, nízky objem“ a slúži na zabránenie masovému turizmu, ktorý môže ovplyvniť krajinu v rôznych aspektoch.

V dôsledku tejto politiky sú turisti povinní rezervovať si svoje výlety do Bhutánu prostredníctvom licencovanej cestovnej kancelárie a platiť dennú taxu – 330 USD. Tieto súkromné ​​zájazdy do Bhutánu tiež umožňujú turistom lepšie oceniť, pochopiť a obdivovať nedotknuté prírodné prostredie Bhutánu.

Ale toto chceme, nie? Nie sme už unavení z preplnených turistických pamiatok, plných reštaurácií a praskajúcich hotelov? Tu to nenájdete! Izby v hoteloch mávajú 100 metrov štvorcových, sú postavené tak, aby mal cestovateľ luxus, za ktorý si platí. Tu nenájdete backpackera, ktorý stopuje a prespáva v hosteloch. Bhután takých turistov nechce a ani ich nepotrebuje.

Kde sa nachádza Bhután? Je to malé a vzdialené kráľovstvo uhniezdené v Himalájach medzi mocnými susedmi Indiou a Čínou. Vyznačuje sa strmými horami a hlbokými údoliami, čo viedlo k rozptýlenému osídleniu. S Indiou má Bhután nadštandardné vzťahy, veď táto krajina investuje do ciest a takisto aj spravuje armádu. Indovia sem chodia za prácou, veľa z nich pracuje na výstavbe diaľnic a budov. Takto si dokážu mesačne zarobiť okolo 400 eur.

Bhután bol takmer po stáročia odrezaný od zvyšku sveta. Kráľ sa snažil eliminovať vplyv Západu a ochrániť svoj ľud. Snažil sa uchovať svoje tradície, veď dodnes obyvatelia nosia tradičné oblečenie. Predstavte si, že prvý televízny prenos sa uskutočnil v roku 1999.

Cudzincom sa začal Bhután nesmelo otvárať až v roku 1974, keď sa pochválil korunováciou kráľa menom Jigme Singye Wangchuk. Dovtedy sme nemali z Bhutánu k dispozícii jednu jedinú fotografiu. Mimochodom, toto je ten múdry kráľ z našej rozprávky. Wangchuckova dedičná monarchia má moc od roku 1907. Bhután sa však po voľbách v marci 2008 stal parlamentnou demokraciou dvoch strán - takto sa rozhodol syn pôvodného kráľa - Jigme Khesar Namgyel Wangchuk.

Áno, lovci zážitkov, čítate správne. Predstavte si, že v dnešnej dobe existuje kráľ, ktorý sa rozhodol vzdať sa svojej moci v prospech republiky. Spravil to po 100 rokoch vládnutia jeho dynastie. Od prechodu Bhutánu na demokratickú konštitučnú monarchiu v roku 2008 sa krajina pustila do rozvojovej stratégie založenej na princípe hrubého národného šťastia.

Poďme si viac priblížiť hrubé domáce šťastie, alebo teda Gross National Happiness (GNH) – filozofiu, ktorou sa riadi jej rozvojová stratégia. GNH je založené na štyroch pilieroch, ktoré slúžia ako základ pre individuálne a spoločenské šťastie - trvalo udržateľný ekonomický rozvoj, zachovanie a podpora kultúrnych hodnôt, ochrana životného prostredia a dobrá správa vecí verejných. Je zakotvené aj v ústave krajiny – úsilie vlády má smerovať ku šťastiu a blahu občanov.

Bohaté vodné zdroje v údoliach vytvárajú ideálne podmienky na využívanie obnoviteľných zdrojov energie s rozvojom vodnej energie, čo podnietilo ekonomický rast s takmer univerzálnym prístupom k lacnej elektrine – boj proti chudobe a za ochranu životného prostredia v jednom.

Fiškálne príjmy z predaja prebytočnej vodnej energie do Indie a cestovného ruchu pomohli krajine výrazne investovať do rozvoja ľudského kapitálu. To viedlo k výraznému zlepšeniu poskytovania služieb, vzdelávania a zdravotných výsledkov.

Bhutánska prevažne budhistická kultúra kladie tiež veľký dôraz na duchovnú a duševnú pohodu. Cvičenie všímavosti, meditácie a snahy o vnútorný pokoj sú neoddeliteľnou súčasťou snahy o šťastie v bhutánskej spoločnosti. Bhutánsky ľud kladie veľký dôraz na hodnoty ako súcit, vďačnosť, pokora a prepojenosť. Tieto hodnoty spolu so špecifickými ukazovateľmi šťastia, ako je zdravie, vzdelanie, psychická pohoda a využitie času, sa berú do úvahy pri meraní GNH.

Bhután dosiahol obrovský pokrok v znižovaní extrémnej chudoby. Myšlienka zisťovania toho, ako sa ľudia cítia v krajine, je podľa mňa neuveriteľne pokroková. Hlavne v dnešnej dobe, keď každý premiér, prezident či kráľ ma kopu rečí, ale vieme, ako to chodí... Ale tento kráľ sa mi naozaj pozdáva ako vzor toho, ako vládnuť.

Ale, samozrejme, ak chceme niečo mať, musíme sa aj niečoho vzdať. Kráľ vo veľkom udržiava tradície. Nechce, aby sa do Bhutánu preniesla kultúra západného sveta. Ani nechce, aby Bhután navštívilo extrémne veľa turistov. Chce dať svojmu ľudu aj moderné riešenia, ale nechce aby krehká tradícia Bhutánu zanikla v opare modernizácie.

Je to veľmi zaujímavé vidieť ľudí chodiť v tradičnom oblečení gho, ako telefonujú zo svojho smartfónu a pritom pijú kolový nápoj. Je to spojenie niečoho moderného a tradičného - a funguje to!

Bhután si udržiava aj svoju architektúru a štýl - veď aj jedna univerzita v Texase sa inšpirovala bhutánskou architektúrou. Nenájdete tu známu hamburgerovú reštauráciu ani supermoderné obchodné centrá. Deti netrávia čas doma ale vidíte ich sa hrať vonku v uliciach.

Život je tu pomalý a nikto sa nikam neponáhľa. Popri ceste nájdete tabule, ktoré hovoria, aby si spomalil, lebo sa nemáš kam ponáhľať. Najviac ma zaujali miesta, kde by mohol nastať zosuv. Tam umiestnia malé oltáre, kde dajú tisícky miniatúrnych stúp, aby veľký Budha ochránil každého, kto prechádza.

No a keď už sme aj trochu zabŕdli do architektúry a našťastie sme už dospelí, mám pre vás jeden šteklivý príbeh.

Predstavte si, že existoval mních Drukpa Kunley, ktorý na rozdiel od Gandalfa premáhal démonov iným spôsobom – svojím veľkým a mocným penisom. Mních, ktorý sa narodil v Tibete, doslova pohŕdal mníchmi, ktorí vstupovali do kláštora len pre dobrý život, stravu zdarma a víno. Chcel ukázať, že aj ako bežní ľudia môžeme žiť zbožne.

Aby sme si priblížili dobrodružstvá tohto (vraj blázna) mnícha, Kunley mal mimoriadne rád chung, likér podobný pivu, ktorý sa varí v Tibete a Bhutáne. Jeho obľúbenou metódou šírenia budhizmu bol sexuálny akt s mladými slobodnými ženami. Ale to nebolo jediné využitie jeho penisu. Legenda hovorí, že často používal svoj „horiaci blesk múdrosti“ na potláčanie démonov. Rôzne - ako palicu, baranidlo, ba dokonca aj plameňomet, keď si to príležitosť vyžadovala.

Mnohé z príbehov o tom, ako si Kunley podmanil démonov, sú dnes ako alegórie jeho misionárskej činnosti v Tibete a Bhutáne, ktoré priniesli budhistické učenie do vtedy nedostupných horských dedín a skrytých údolných osád. Démoni v tejto interpretácii predstavovali poverčivé obavy, ktoré vládli životom obyvateľov pred príchodom Dharmy.

Hoci sú príbehy akokoľvek alegorické, sú zároveň fascinujúce. Aby si podmanil démona z Wongu, Kunley vrazil svoj vždy pripravený blesk cez kľúčovú dierku priamo do démonových úst, pričom mu vylomil všetky zuby. Démon padol na zem, keď ho Kunley vysvätil. Na hlavu mu umiestnil svoj blesk, čím ho premenil z hrozby na ochrancu Dharmy.

Kunleyho škola tibetského budhizmu (Drukpa Kahgyu) sleduje svoju líniu späť k osamelým pustovníkom a potulným askétom z Indie a Tibetu, ktorí silne zdôrazňovali individualitu duchovného rastu a mali tendenciu odolávať prílišnej inštitucionalizácii reprezentovanej rastom mocných kláštorov. Kunley nikdy nepremeškal príležitosť brániť sa proti ich pokrytectvu a korupcii.

Mních Drukpa Kunley sa stal legendou. Mnohí ho považovali za blázna, no stal sa symbolom plodnosti. Penisy nájdeme na domoch, v drevenej forme, rôznych veľkostiach a farbách. Kreativite sa medze nekladú. Sú doslova všade - na dverách či visiace zo strechy. Všetky páry z Bhutánu, ktoré majú problém s počatím, prichádzajú do Phunaky - do kláštora plodnosti, kde otočia metrovým dreveným penisom. A keď sa podarí a žena otehotnie, donesú fotku do veľkej knihy a mnísi určia bábätku meno.

Je naozaj magické to, že si knihu môže každý návštevník pozrieť a prelistovať si ju. Ale, pozor, dámy, nesmiete sa chytať veľkého penisu pri oltári – za predpokladu, že nechcete ďalšieho potomka.

Jednoznačne sa tento mních podpísal pod rozvoj a šírenie budhizmu – a, uznajte, existuje lepší spôsob ako práve potešenie? Som si istý, že si z tohto blogu zapamätáte práve toto.

Thimphu – hlavné mesto bez semaforov

Hlavné mesto posledného himalájskeho kráľovstva je baštou tradičného bhutánskeho umenia, architektúry a kultúry. Thimphu je najväčšie mesto Bhutánu a je len hodinu jazdy od Paro. Aj keď je Thimphu považované za najmodernejšie mesto krajiny, zachovalo si jedinečný charakter tradičného bhutánskeho mesta.

Vedľa starých pevností, kláštorov a lesov sa tu nachádza množstvo reštaurácií a internetových kaviarní. Thimphu je tiež jediným hlavným mestom na svete, ktoré nemá žiadne semafory. V celom Bhutáne nenájdete jediný semafor – namiesto toho je v strede križovatky chlap v uniforme, ktorý usmerňuje premávku.

Vysvetlenie je jasné. Nie je to o tom, že by Bhután semafory nechcel. Istého času ich aj mal, ale ľuďom sa nepáčili. Bolo to príliš moderné a neosobné, znelo od nich. A tak sa dohodli, že ho nahradia pôvodným, a podľa mňa spravili super - mnoho turistov, ale aj lokálnych obyvateľov, si fotí práve tohto muža, ktorý dve hodiny pracuje a dve hodiny má pauzu.

Nad Thimphu sa týči obrovská socha meditujúceho Budhu. Je to najväčšia socha meditujúceho Budhu na svete. Meria 51,5 metra na výšku a je vyrobená z pevného bronzu. Vo vnútri Budhu je jeho 125 000 menších sôch, z toho 25 000 iba 20-centimetrových Budhov a 100 000 dokonca len 10-centimetrových sôch.

Celý komplex dýcha pokojom. Nájdete tu veľkú mandalu na zemi, kde sa môžete postaviť do stredu a stojíte Budhovi zoči-voči. Pozriete sa mu do očí a necháte sa naplniť vnútorným pokojom. Socha bola vyrobená na oslavu 60. výročia štvrtého kráľa Jigme Singye Wangchucka, pričom sa naplnili dve starodávne proroctvá z 8. a 12. storočia, ktoré hovorili, že v regióne bude postavená obrovská socha Budhu, aby požehnala svetu mierom a šťastím. Naozaj spirituálne miesto.

Po ceste sa zastavíme na pošte. Predstavte si, že si tu môžete dať vyrobiť poštovú známku s vašou podobizňou. Všetci sme si napísali list o tom, kde sa vidíme o tri mesiace. Už len čakať a dúfať, že tú schránku raz niekto vyprace a naozaj všetky listy pošle.

Punakha - pevnosť veľkého šťastia a blaženosti

Našou ďalšou zástavkou je malé mestečko Punakha. Je tu oveľa teplejšie. Ideme si pozrieť veľkú Dzonku (pevnosť) zo 17. storočia. My sme tu boli akurát prvého mája, síce tu nerástli čerešne, ale každé dievča dostalo pusu pod rozkvitnutým stromom.

Punakha Dzong je administratívnym centrom mesta Punakha. Dzong dal postaviť Ngawang Namgyal v rokoch 1637a 1638. Je to druhý najstarší a druhý najväčší dzong v Bhutáne a jedna z jeho najmajestátnejších stavieb. V dzongu sa nachádzajú posvätné relikvie južnej línie Drukpa zo školy tibetského budhizmu Kagjü.

Dzong sa nachádza na sútoku riek Pho Chu (otec) a Mo Chu (matka) v údolí Punakha-Wangdue. Rieka Mo Chu pramení v severných kopcoch Ligshi a Laya v Bhutáne a v Tibete. Rieka Pho Chu je napájaná ľadovcami v oblasti Lunana v údolí Punakha. Po sútoku týchto dvoch riek je tá hlavná známa ako Puna Tsang Chu.

Krásne miesto. Máte pocit, ako by ste boli na nejakom rozprávkovom hrade. Neuveriteľne fotogenické. Zastavili sme sa aj na pokec u mníchov. Jeden 14-ročný nám prezradil, že sa stal mníchom až v desiatich rokoch. Momentálne študuje v Thimphu na strednej škole. Po dvoch hodinkách opúšťame pevnosť. Na druhý deň nás čaká presun do mesta Paro.

Paro - lietajúci tiger a letisko s príliš krátkou dráhou

Keď sa povie Bhután, prvé miesto, ktoré vám napadne, je určite Tigrie hniezdo. Veru, je to tak. Tigrie hniezdo je najkrajšie miesto Bhutánu. My v BUBO vieme, že aj keď Bhután nie je priveľmi turistický, predsa len toto miesto priťahuje príliš veľa pozornosti. Preto náš výšľap začíname o 6.00 h ráno.

Ostatné skupiny sa ešte len zobúdzajú, kým my sa rozdeľujeme na parkovisku a povieme si, kto pôjde na koníkoch a kto si to vyšliape po vlastných. Nemusíte koníky ľutovať. Idú len do polovice cesty a keďže sme v Bhutáne a zvieratá tu majú nesmiernu hodnotu, tak koníky môžu ísť hore len raz.

Našu cestu môžeme rozdeliť na dve časti. Prvá je náročnejšia a naozaj sa zapotíte. Celý výstup trvá normálnym tempom asi 3 hodiny. Ja a dvaja klienti sme to dali za hodinu a 15 minút, pretože sme značili trasu BUBO nálepkami. Rozdelili sme sa. Každý šiel svojím tempom. Ja a sprievodca ako prví a šoféri poslední. Nikto nemusel byť v strese a v prípade núdze mal vždy skúsenú osobu po ruke.

Prvý checkpoint je reštaurácia. Kto potrebuje, môže sa občerstviť, prípadne ostať tu a počkať na skupinu. Ale netreba sa vzdať, už je to len kúsok! Od reštaurácie asi po polhodine prichádzame na miesto, ktoré každý pozná zo sociálnych sietí. A viete čo? Sme tu sami! Užívame si výhľad na kláštor. Postupne prichádzajú všetci a ako jeden veľký tím prechádzame okolo vodopádu a stúpame ku kláštoru. Zimomriavky máme všetci.

Kláštor Paro Taktsang sa nachádza vyše 3 000 metrov nad údolím Paro. Postavili ho koncom 17. storočia v jaskyni zasadenej do útesu. Aj keď to v angličtine nazývame Tigrie hniezdo, Taktsang sa presnejšie prekladá ako „tigrica brloh“ a svoj názov dostal výstižne podľa legendy o svojom založení.

Podľa nej bol budhistický majster Guru Rinpočhe z 8. storočia vynesený na horu na chrbte svojej ženy, ktorú premenil na tigricu. Keď dorazili, Guru Rinpočhe potom strávil 3 roky, 3 mesiace, 3 dni a 3 hodiny meditáciou v tejto jaskyni. Akonáhle s ňou skončil, miesto sa stalo posvätným.

Po ceste naspäť nikto nerozprával. Každý bol zamyslený a rozmýšľal o príbehoch, ktoré sme sa dozvedeli. Obed sme si dali v reštaurácii a poslednýkrát sme si užili pohľad na Tigrie hniezdo. Bhutánska rozprávka sa pomaly končí. Niektorí odlietajú domov, iní zase pokračujú do Nepálu.

Veru Bhután je naozaj krajina kde je čo objavovať. Poďme si pozrieť najväčšie zaujímavosti krajiny.

1. Žiadne reality show a ani seriály zo zahraničia!

Rok 1999 nebol len rokom prvého televízneho vysielania v Bhutáne, ale aj rokom sprístupnenia internetu. Stalo sa tak v tom istom roku, keď viac ako 150 miliónov ľudí na celom svete už používalo internet a zaviedli technológiu bluetooth. V súčasnosti má viac ako 87 % Bhutánčanov mobilný telefón.

Lídri uznávajú dôležitosť technológie a snažia sa podporovať používanie a prijímanie technológií, aby držali krok s globálnym trendom. Ale, povedzme si, prišli oveľa? Nemyslím si. Zatiaľ čo my sme sadli pred telku, zvýšili obezitu a naše deti stratili schopnosť si nájsť priateľov, deti Bhutánu pobehovali po vonku a vôbec im nevadilo, že neuvidia ďalšiu časť Pokémonov.

2. Bhutánci milujú všetko, čo je pikantné!

Čili papričky sú bežnou súčasťou väčšiny jedál. Slávne a obľúbené národné jedlo je ema datshi, tiež známy ako čili syrový guláš. Tu sa dozviete, ako uvariť toto jednoduché a chutné jedlo. Jedným z miestnych obľúbených nápojov je maslový čaj. Na rozdiel od čaju, ktorý nájdete v iných krajinách, Bhutánčan vyrába lahodný maslový čaj známy ako suja.

Zvyčajne sa pije pri všetkých spoločenských príležitostiach spolu s občerstvením, ako je pečená ryža (zaw). Dajte pozor na to, keď si pýtate zeleninu - pretože na 99 % vám donesú čili papričky - tie tu nie sú vnímané ako korenie, ale ako prílohová zelenina.

3. Národná identita a kultúra – márne budete hľadať najnovšie kúsky z Auparku

Ako som spomenul v úvode, Bhutánčanov môžete denne vidieť v národných šatách – mužov v gho, ženy v kira. Či už idú na trh, navštevujú formálne príležitosti, alebo vykonávajú náboženské aktivity.

Zatiaľ čo nosenie národného kostýmu je povinné len vtedy, keď sa človek zúčastňuje formálnej udalosti, navštevuje vládne úrady alebo vstupuje do dzongu (pevnosti), stále môžete nájsť veľa Bhutánčanov, ktorí nosia kira alebo gho s veľkou hrdosťou aj mimo formálnych príležitostí. Pohľad na týchto miestnych bhutánskych mužov a ženy v ich žiarivých kostýmoch je rozhodne unikátnou črtou krajiny v časoch globalizácie.

4. Naozaj tučné psy!

Toto som naozaj videl len tu. Každý jeden pes (bez výnimky) je tučný. Nieže by som bol výživový poradca, ale je to obrovská rarita v Ázii. Psy v Bhutáne nemajú psí život – veď, povedzme si, kráľ určil Zem ako živú bytosť (a spomeňte si na jeho narodeninové želanie z úvodu blogu). V štáte by ste ťažko hľadali bitúnky – nie sú tu. Je veľkým trestným činom, ak zabijete čokoľvek živé. Ak aj niekto je mäso, musí si ho zabezpečiť z dovozu!

5. Lukostreľba – to je ale muška!

Luky a šípy zohrali významnú úlohu v mnohých bhutánskych mýtoch a legendách. Bhután má aj olympijský lukostrelecký tím. Veru, veru. Sledovať pánov – pretože je to čisto mužská záležitosť, ako strieľajú na terč vzdialený 150 metrov (len tak pre zaujímavosť ,na olympiáde sa strieľa z 50 m), je naozaj zážitkom. Jedna rada - neprebehujte po streleckej dráhe, pokiaľ nechcete byť živým terčom.

6. Jedna či dve manželky?

Polygamia je v Bhutáne povolená. Slávnym príkladom je štvrtý kráľ Bhutánu Jigme Singye Wangchuck, ktorý je ženatý so štyrmi sestrami. Polygamia však postupom času v Bhutáne zaniká - prirodzene, nie právne. Opätovné sobáše a rozvody sú však bežné. Dnešný kráľ dokonca zrušil zákon, ktorý hovoril o homosexualite ako o trestnom čine. Dnes je celkom prirodzené vidieť spolu dvoch mužov či ženy. Tiež veľmi pokrokové na Áziu.

7. Popoluškin príbeh

Veru, kráľovnou Bhutánu sa stalo dievča z obyčajného ľudu. Keď mal kráľ 17 rokov, malému dievčatku povedal, že si na ňu počká - a tak sa stalo aj. Keď z mladej dievčiny vyrástla žena, stala sa z nej jeho manželka. Keď bola dobrá samotnému kráľovi, bude dobrá aj pre ľud. A, naozaj, ľud miluje kráľovskú rodinu.

8. Prosím? Ako to, že nemáte cigaretu?

Teraz zdravý fakt o Bhutáne. Fajčenie a používanie tabakových výrobkov je zakázané na verejných miestach v Bhutáne, ako sú kiná, reštaurácie, ulice atď. Pre fajčiarov vytvorili vyhradené priestory a ak bude niekto prichytený pri porušení zákona, môže byť uložený trest odňatia slobody na 3 až 5 rokov.

Samozrejme, ľudia sú vynaliezaví a vždy sa dá zohnať aj tá cigareta za nejaké drobné navyše. Veď si zoberiete, že keď v lokálnej krčme stojí dvojitá bhutánska whisky 1 euro, ani tá cigareta nebude najdrahšia.

9. Fakt, ktorý poteší aj Grétu

Bhután je jedinou „negatívnou uhlíkovou krajinou“ na svete - to znamená, že absorbuje viac uhlíkov, ako vyprodukuje.

10. Hybridné zviera

Krava? Nie! Ok, tak je to koza? Nie! Tak nejaký hybrid, čo vyzerá ako sob, ktorého poštípali včely? Nie! Národným zvieraťom Bhutánu je „takin“, teda koza-antilopa. Je endemický druh a živí sa listami, trávou a bambusovými výhonkami. Soľ je tiež nevyhnutnou súčasťou stravy takinov, takže ich nájdete aj na rôznych ložiskách nerastov.

Predpokladalo sa, že ide o mytologické stvorenie, neskôr sa ale zistilo, že existuje. Mimochodom, Bhutánčania veria aj v existencii Yetiho - takže človek nikdy nevie.

Veru, Bhután je ako rozprávka. Mýty a legendy sa rozprávajú už po celé stáročia. O lietajúcich tigroch, magických silách, o drakoch a niekedy aj o mníchoch, ktorí svojím (ehm, ehm, veď viete...) zanechali obrovský odkaz pre budúce deti.

Odlietame domov plní zážitkov zo spomenutého medzinárodného letiska v meste Paro. Verím, že Budha nám bude naklonený a všetko prebehne hladko – tak, ako to v BUBO tradične chodí.

Bhután je krajinou, ktorú by ste mali navštíviť, ak prestávate veriť, že dobro môže vyhrať nad zlom. Verte, že v krajine drakov to možné je.