História Islandu - od osídlenia po zánik republiky a podmanenie Nórskom (1. časť)

Z geologického hľadiska je tento ostrov úplný mladík, veď vznikol iba pred 17 miliónmi rokov. Počas mnohých rokov sa námorníci držali ďalej od veľkého a neprebádaného oceánu na severe. Bolo to hlavne kvôli poverám, ktoré sa o tomto nehostinnom mieste šírili. Mýty a fantastické príbehy o neľútostných búrkach, kvíliacom vetre, nevyspytateľných krajinách a barbarských obyvateľoch. A uprostred tohto všetkého sa nachádzal práve Island.

Ako prví na Island podľa všetkého priplávali práve írski mnísi, ktorí v tom čase chodili na Faerské ostrovy, kde hľadali samotu a odlúčenie. Keďže počasie na oceáne bolo nevyspytateľné, tak ich z času na čas zavialo trochu ďalej, a tak prišli až na Island. Prvá písomná zmienka o pravdepodobnej ceste na Island je z roku 825, v ktorej írsky mních popisuje polárny deň na Islande nasledovne:

„Ak si človek želá uskutočniť akúkoľvek úlohu v noci, dokonca aj chytať blchy v košeli, dokáže to rovnako dobre, ako za denného svetla“. Ostrov však fungoval len ako pustovnícke miesto a nie ako misia, keďže nebol vôbec osídlený a prví mnísi sem prišli pravdepodobne už okolo roku 700. Keď však na začiatku 9. storočia na tento ostrov začali prichádzať Vikingovia, írski mnísi ušli, pretože sa chceli vyhnúť konfrontácii.

O tom, že na Islande boli pred Vikingmi írski mnísi, sa píše aj v knihe Landmánabók (Kniha o osídlení) v ktorej sa spomína, že Vikingovia na ostrove našli írske knihy, zvony a kríže. V tejto knihe napísanej Nórmi z 9. a 10. storočia sa podrobne opisuje osídlenie Islandu. Kniha je rozdelená do piatich častí a má vyše 100 kapitol. Nie je však isté, či ju napísal jeden človek, alebo bola tvorená Severanmi počas ich stretnutí na snemoch.

V prvej časti je popísané objavenie ostrova a v posledných častiach sa počítajú osadníci od západu na východ, popisujú sa tu dôležité udalosti a rodinné histórie až do 12. storočia. Opísaných je viac ako 3 000 obyvateľov a 1 400 dedín, a tak poskytuje detailnú genealógiu islandského ľudu. Prvé tri časti boli napísané v stredoveku a ďalšie dve v 17. storočí.

Obdobie prvého osídľovania na Islande sa definuje ako rozmedzie rokov 870 až 930. Prví stáli osadníci pochádzali práve z Nórska. Politické nezhody a despotizmus miestnych vládcov na škandinávskej pevnine prinútil mnohých statkárov, pastierov a kupcov uniknúť. Ich prvé cesty viedli do Británie, Írska a Škótska, neskôr aj na Faerské ostrovy.

Pre svoju blízkosť sa Island a Faerské ostrovy javia ako logická kombinácia nielen objaviteľov minulosti, ale aj cestovateľov dnešných dní. Túto severskú kombináciu s historickým nádychom realizujeme aj v BUBO, kedy za 10 dní uvidíte z Islandu a Faerských ostrovov to najlepšie. 

Avšak späť k histórii. Je pravdepodobné, že Island objavili úplne náhodne, keď sa cestou na Faerské ostrovy odchýlili od kurzu. Presne to sa stalo aj Švédovi Naddoddurovi, ktorý ako prvý „omylom“ priplával na Island okolo roku 850.

Vylodil sa vo východnom fjorde, ktorý dnes poznáme ako Reyðarfjörður, a keď vyliezol na najbližší vrch, dúfajúc, že uvidí stúpajúci dym na znak osídlenia, ostal sklamaný. A tak sa vrátil na loď a rozhodol sa vrátiť na Faerské ostrovy.

V čase, keď odchádzal, začalo husto snežiť, a tak sa rozhodol, že tento ostrov nazve Snaelland (snežná zem). Druhým, kto na ostrov priplával, bol Garðar Svavarsson, ktorý prišiel na základe Naddoddurovho objavu. Keď zistil, že túto zem dokázal dookola oboplávať, nazval ju Garðarshólmi (Garðarov ostrovček) a na zimu sa utáboril na severnom pobreží v okolí dnešného Husavíku.

Keď na jar odchádzal, niektorí členovia jeho posádky sa rozhodli zostať, a tak sa stali prvými obyvateľmi ostrova. Okolo roku 860 opustil Nór Flóki Vilgerðarson svoju farmu v Nórsku a vydal sa aj s rodinou do Snaellandu. Loď navigoval prostredníctvom troch havranov, vďaka čomu si neskôr vyslúžil prezývku Hrafna-Flóki (Hrafna – havran po islandsky).

Keď odplávali z Faerských ostrov, Flóki vypustil všetky havrany. Jeden sa vrátil na Faerské ostrovy, druhý na loď a tretí odletel na severozápad a už sa nevrátil. Flóki tak vedel, že sa tam nachádza zem, a tak ho nasledoval.

Počas zimy sa usídlil v okolí dnešného Vatnsfjörður, na západných fjordoch, a keď videl obrovské ľadové kryhy plávajúce vo fjorde, premenoval ostrov na Ísland (ľadová zem). Keď sa Flóki so svojimi mužmi vrátil do Nórska, nehovoril o ostrove lichotivo, no napriek tomu sa sem po niekoľkých rokoch opäť vrátil a žil tu až do svojej smrti.

Prvé zabratie krajiny sa podľa Íslendigabók (Kniha o Islanďanoch) pripisuje Nórovi Ingólfurovi Arnarsonovi a jeho žene Hallveig Fróðadóttir. Ingólfur priprával v roku 874 do Ingólfshöfði (juhovýchodný Island), potom pokračoval pozdĺž pobrežia a usadil sa na mieste, ktoré nazval Reykjavík. Dnes je hlavným a najväčším mestom Islandu.

Bol to pravý Viking, ktorý si už niečo prežil na Britských ostrovoch, a potom bol spolu so svojim bratom Hjörleifrom nútený utiecť z Nórska, keď tam narazili na určité spoločenské problémy. Jeho brat sa usadil neďaleko dnešného Víku, no nie dlho po tom bol zavraždený vlastnými otrokmi.

Miesto, kde sa však rozhodol usadiť Ingólfur, určil dobový sakrálny akt – každý nový osadník urodzeného pôvodu musel hodiť do mora svoje posvätné stĺpy (Öndvegissúlur), symboly autority a súčasť pohanskej výbavy severských náčelníkov. Tradícia vyžadovala, aby si vybudoval domov na mieste, kde tieto stĺpy budú z vôle bohov vyplavené na breh. Niekedy pri prehľadávaní pobreží a hľadaním zatúlaných stĺpov strávili Severania aj celé roky.

Akonáhle však Ingólfur našiel stĺpy v holom skalnatom zálive z ktorého stúpala para z tamojších termálnych prameňov, rozhodol sa toto miesto nazvať Reykjavík. Reykja v preklade znamená dym a vík znamená zátoka, a teda doslovne to môžeme preložiť ako Dymová zátoka.

Postupne ovládol Ingólfur a jeho rod celú juhozápadnú časť Islandu, a z nórskej pevniny medzitým prichádzali ďalší osadníci. Dôvodom sťahovania sa Nórov bol hlavne tyranský kráľ Harald Haarfager (Harald Krásnovlasý) a fakt, že západné fjordy Nórska boli jednoducho preplnené.

Keď dosiahol Ingólfov syn Þorsteinn dospelosť, bol ostrov posiaty farmami a ľudia si začali uvedomovať potrebu určitej správy, pretože klany medzi sebou bojovali o prežitie a pozemky. Z nórskych novousadlíkov sa časom stali náčelníci, ktorí mali titul goði a miestne spory bežne riešili v lokálnych snemoch. S rozvojom obchodu však vznikala aj potreba vytvoriť formálnejší spôsob vlády, a tak sa rozhodlo, že bude založený ústredný snem, kde sa budú stretávať najmocnejší muži, aby prejednávali zákony a vykonávali spravodlivosť.

Takáto forma vlády sa do tejto doby nikde nepresadila, avšak vtedy už Islanďania usúdili, že môže byť len lepší, než neznesiteľný despotický systém, ktorý poznali zo svojej niekdajšej vlasti. Na začiatku 10. storočia usporiadal Þorsteinn prvé rozsiahle zhromaždenie neďaleko Reykjavíku. Miesto, ktoré dnes poznáme ako Thingvellir (snemová planina), bolo strategicky zvolené Grímurom Geitskörom, ktorý bol poverený, aby vyhľadal vhodné miesto pre Alþingi (ústredný snem) po tom, čo vtedajší majiteľ pozemku bol usvedčený z vraždy, a tak sa toto miesto stalo verejným.

Pozemok s krásnym jazerom, zalesnenou planinou, pozdĺž ktorej sa tiahla vysoká skalná stena s vyvýšeným úpätím (Stredoatlantický rift), z ktorého mohli rečníci a zástupcovia predsedať ľudu zhromaždenému pod nimi, sa tak stal miestom, kde v roku 930 vznikol najstarší parlament na svete. V tomto roku sa tu stretlo viac ako 30 vládnych veliteľov, aby diskutovali o práve na ostrove a vytvorili spoločenstvo. Niektorým náčelníkom z východného Islandu trvalo 17 dní, kým pricestovali na tento snem.

Þorsteinn Ingólfsson získal čestný titul allsherjargoði (generálny“ goði) a Úlfjótur bol zvolený za prvého lögsögumaðura (znalec zákonov), ktorého povinnosťou bolo poznať naspamäť všetky zákony a každý rok prednášať celý zákonník. Alþingi riešil spory, súdil zločincov a prejednával výročné správy. Počas týchto rokov sa dvojtýždenný národný snem na Thingvellire stal spoločenskou udalosťou roka. Samotného snemu sa mohli zúčastniť všetci slobodní muži, ale na planinu mal prístup každý.

Ľudia si tu mohli nájsť partnerov, dohovárali a uzatvárali tu svadby, dokončovali obchodné rokovania. Konali sa tu súboje a popravy a odvolací súd vynášal rozsudky v záležitostiach, ktoré sa nedali vyriešiť rozhodnutím nižších súdov.  Parlamentu nikto nevládol, mali len akéhosi hovorcu a všetky rozhodnutia boli prijímané kolektívne. Tento (na prvý pohľad mierumilovný) systém vlády sa rozvíjal, aj keď vznikali trenice kvôli výberu vodcov. Práve tu sa prijali všetky dôležité rozhodnutia.

Keď v roku 961 vybuchla sopka Eldgjá na južnom Islande, ktorá vychrlila viac ako 12 km³ lávy a spôsobila potravinovú krízu nielen na Islande, ale jej mračná a sírové výpary zasiahli aj celú severnú Európu a Čínu, osadníci to brali ako akt od Boha a začali konvertovať na kresťanstvo. Tak sa v roku 1000, kedy bol zhromaždený dav rozdelený na pohanov a kresťanov, prijal dekrét, na základe ktorého Island prijal nové náboženstvo a konvertoval na kresťanstvo.

Toto rozhodnutie dodalo ľuďom pocit národnej jednoty a čoskoro boli založené prvé biskupstvá na juhozápade v Skálhote a na severe v Hólare. Prvým islandským biskupom sa stal Ísleifur Gissurarson. Pri biskupstvách, ale aj inde, sa zakladali školy a výsledkom bola zvýšená vzdelanosť, ktorá pripravila pôdu pre nadchádzajúcu veľkolepú éru literatúry.

Obyvatelia severských krajín boli vždy známi svojimi moreplaveckými schopnosťami. A preto nie je vôbec žiadne prekvapenie, že práve Islanďan Leif Eriksson, syn kolonizátora Grónska a Islandu Erika Červeného, sa rozhodol si okolo roku 1000 kúpiť loď a vydať sa hľadať novú krajinu, o ktorej mu rozprával jeho kamarát Bjarni Herjólfsson. Ten je považovaný za prvého Európana, ktorý videl Ameriku, no nikdy tam nezakotvil.

Leif prebádal časť pobrežia Severnej Ameriky a prezimoval v zemi, ktorú nazval Vinland, teda Zem vína. V tejto dobe však žila aj veľmi výnimočná žena na Islande - Gudrid Thorbjarnardóttir. Bola to prvá žena, ktorá sa preplavila do Ameriky, už okolo roku 1000 a je dokonca prvá Európanka, ktorej sa Amerike narodilo dieťa Snorri. Je považovaná za najscestovanejšiu ženu tých časov.

Narodila sa okolo roku 980 v Hellnare. Vydala sa na 8 plavieb a dokonca podnikla pešiu púť do Ríma - ako správna kresťanka. Najprv sa vydala so svojím otcom do Grónska a nebyť Leifa Erikssona, ktorý ich zachránil pred stroskotaním, tak by tam nikdy ani nedorazila.

Vikingovia verili, že zachrániť stroskotancov prinesie šťastie obom stranám, a tak sa od vtedy hovorilo Leifovi – Šťastný.  Na cestách zomrel jej prvý manžel, a tak si vzala v Grónsku brata svojho záchrancu Thorsteina Erikssona, ktorý sa nedávno vrátil zo svojej cesty – zo severného pobrežia Ameriky.

Toho neskôr skolila záhadná choroba v Grónsku a vzápätí si našla tretieho manžela, islandského obchodníka Thorfinna Karlsefniho. S ním sa vydala do Vinlandu okolo roku 1005. Tu sa im narodil aj syn Snorri a žili tu zhruba tri roky, až sa nakoniec rozhodli odísť do Nórska kvôli nehostinným domorodcom v Amerike.

V Nórsku ju vyvážili zlatom za cennosti, ktoré doniesla z Ameriky, a tak sa vrátila na Island, kde si postavila farmu v Glaumbaere. Keď sa jej syn oženil, vydala sa na púť do Ríma a po návrate odtiaľ dala postaviť jeden z prvých kostolov v Glaumbaere, kde aj dožila ako prvá mníška na Islande.

Na konci 12. storočia začalo obdobie ság, ktoré popisovali epické príbehy osídľovania, rodových bojov, milostných vzťahov a tragických hrdinov. Veľká časť toho, čo o tejto dobe vieme pochádza z dvoch zväzkov – Íslendingabók (Kniha o Islanďanoch), ktorý bola napísaná učencom Arim Þorgilssonom  a Landnámabók (Kniha o osídlení). Napriek pokroku v kultúrnych činnostiach začínal v tejto dobe Island chradnúť. Začiatok 13. storočia bol začiatkom konca mierového obdobia, ktoré trvalo 200 rokov.

Neschopná vláda, mocenské boje medzi znepriatelenými náčelníkmi, viedli k brutálnym krvavým pomstám. Toto temné obdobie islandskej histórie poznáme ako vek Sturlungov, podľa jedného z mocných rodov. Tragické udalosti z týchto čias a krvou zafarbené dejiny boli zachytené aj v trojzväzkovej Ságe o Sturlungoch. Týkali sa hlavne Sturla Þórðarsona a jeho synov, Sighvatra Sturlusona a Snorriho Sturlusona.

V roku 1220 sa Snorri stal vazalom nórskeho kráľa Haakona IV., ktorý tlačil na náčelníkov, kňazov a novú vrstvu veľmožov, aby prijali jeho autoritu, a tým odňali vládu chradnúcemu Alþingi. Po desaťročiach vnútorných bojov islandskí náčelníci súhlasili, a tak parlament, ktorý bol vládou čisto formálnou rozpustili a prisahali večnosť kráľovi.

V roku 1262 bola podpísaná takzvaná Stará zmluva, prostredníctvom ktorej sa Island stal nórskou provinciou. Neskôr v roku 1281 kráľ zaviedol nový zákonník – Jónsbók (Jónova kniha) a Island celkom pohltila nórska nadvláda. Nórsko začalo okamžite menovať nórskych  biskupov pre Hólar aj Skálholt a zaviedlo neprimerané dane. Osud Islandu bol teda v rukách nórskeho miestodržiteľa, ktorý si mohol za najvyššiu finančnú ponuku prenajať guvernérstvo krajiny na tri roky.

Medzitým trikrát vybuchla sopka Hekla a pokryla tretinu zeme popolom. Toto obdobie sa dnes nazýva aj „Malá doba ľadová“. Ukrutné zimy zlikvidovali dobytok i úrodu a veľmi skoro potom prišiel aj mor, ktorý si vzal životy polovice obyvateľstva. Kedysi neskrotný duch národa bol zlomený. Island ostal pod nórskym kráľom až do roku 1380, kedy smrťou Olafa II. vyhasla mužská kráľovská línia. Nórsko, a tak aj Island sa potom stali súčasťou Kalmárskej únie (únia Nórska, Švédska a Dánska) a nasledovali storočia útlaku tejto malej nezlomnej krajiny.

Nasledujúce roky a boj Islanďanov o ich samostatnosť a slobodu v svete plnom vojen sa považujú za moderné dejiny tejto krajiny. Island sa však vždy pokúšal stáť v neutrálnej zóne, nech sa vo svete dialo čokoľvek.

To, ako sa tomuto maličkému ostrovu podarilo zmeniť svet si môžete prečítať v chystanom druhom pokračovaní tohto blogu. Dozviete sa, po koľkých rokoch nadvlády cudzích krajín sa Island osamostatnil, o prvej ženskej prezidentke na svete, ale aj to, ako veľmi ovplyvnila ekonomická kríza v roku 2010 islandskú ekonomiku a mnoho ďalšieho.

Island však nie je iba o fascinujúcej histórii, ale hlavne o prírodných krásach, ktoré takmer nikde inde v rámci Európy neuvidíte, preto je považovaný za exotickú destináciu. Tak čo máte chuť sa zbaliť a ísť loviť zážitky na tento ostrov ohňa a ľadu? Lebo my v BUBO rozhodne áno.