Palenque a Agua Azul - indiánske kúzlo Chiapasu

Nachádzame sa vo vnútrozemí, v oblasti tropického podnebia. Tento malebný štát charakterizuje rozsiahla džungľa a hornaté pohoria. Na rozlohe porovnateľnej s Českou republikou sa nachádza zachovalý Lakadónsky prales obývaný indiánskymi mayskými potomkami. Rozhodne najlákavejšia turistická atrakcia sú úchvatné ruiny mayského mesta Palenque, čiastočne pohltené tropickým dažďovým pralesom.

Štát Chiapas disponuje nelichotivým prvenstvom v rebríčku najchudobnejších štátov Mexika, no nenavštíviť tento región v rámci vašej cesty Mexikom by bola veľká chyba. V podaní BUBO je tento deň nezabudnuteľný, plný zarážajúcej histórie, exotickej fauny a flóry a dych berúcej prírody. Čas v autobuse si vyplníme rozprávaním o vyspelej mayskej civilizácii, o zaujímavom politickom pozadí a dozvieme sa, kto sú to Zapatisti či Lakandónci. 

Vyrážame skoro ráno k bájnym pyramídam Palenque, aby sme sa vyhli turistom a na pamiatke boli prví, a taktiež kvôli neznesiteľnému teplu, ktoré nás okolo obeda sprevádza. Pre BUBO skupinky máme vždy k dispozícii súkromný klimatizovaný transfer s lokálnym šoférom, ktorý cestu dôkladne pozná.

Cesta z dedinky Palenque do rovnomenného národného parku trvá približne 20 minút. Tu sa platí vstup do národného parku (105 pesos na osobu). Pokračujeme ďalej asfaltovou cestou ďalších 10 minút až sa dostaneme k vstupu do archeologickej zóny. Vstup do archeologickej zóny je 90 pesos na osobu.

Ponúkajú sa nám tu dva varianty - buď zahájime prehliadku pyramíd z oficiálneho vstupu, situovanom na veľkom parkovisku, kde sa nachádzajú stánky s jedlom, pitím, občerstvením, čerstvým ovocím, banánovými chipsami, sladučkým mangom, ananásom, pomarančom, môžete si dať kokosovú vodu, nachádza sa tam aj toaleta a zakúpiť si môžete rozličné farebné suveníry. Alebo sa do objektu dostaneme vedľajším vstupom, ktorému predchádza 20- až 30-minútová nenáročná túra chodníčkom cez miestnu džungľu až do samotného areálu.

Cestou pralesom si opisujeme miestnu faunu a flóru, ukazujeme si tradičné tropické druhy stromov, liečivé rastlinky a častokrát sa nám ukážu opice, hlodavce aguti či tropické vtáky. Stúpame hore po chodníčku popri rieke Otolum, popri kráľovniným kúpeľom a vodopáde, až dôjdeme do komplexu archeologického náleziska k jej severnej časti. Trochu sa ovlažíme (nezabudnite si so sebou vziať veľkú balenú vodu - bude horúco), napijeme a využijeme toalety po ľavej strane. Slniečko sa na nás začína usmievať, určite si nezabudnite pribaliť opaľovací krém a dámy ocenia vejár.

Sprievodca nám vysvetľuje, že sa nachádzame v najindiánskejšom mexickom štáte. Nájdete tu niekoľko kultúr s vlastným jazykom a zvykmi, napríklad Tzeltalovia, Tzotzilovia, Cholesovia, Lakandónci, Taquesovia, Tojolabalesovia, Mamesovia, Chujesovia, Cackchiquélesovia či Mochosovia - všetci mayskí potomkovia.

Obyvatelia tu rozprávajú vlastným jazykom, aj oficiálnou španielčinou. Existuje až tridsať mayských dialektov, ktorými rozpráva až šesť miliónov domorodých obyvateľov. Keď sa pozriete naokolo, všade je bohatá nedozerná džungľa. Z diaľky počujeme neuveriteľný škrekot - je to rodinka opice vrešťana hrdzavovlasého. Okolitý prales je domovom viacerých jedinečných zvierat - jaguára, tapíra, vzácneho vtáčika quetzala či papagájov.

Napadá vám myšlienka, ako mohli Mayovia pred viac ako 1000 rokmi postaviť v džungli tak sofistikované stavby, navyše bez použitia kolesa? Práve vďaka ich polohe sa však zachovali až dodnes, a tým sa uchránili pred zničením španielskych conquistadorov. Mayská civilizácia bola totižto rozdelená do jednotlivých mestských štátov, ktoré buď proti sebe bojovali alebo spolu obchodovali. Pre španielskych dobyvateľov bolo o to ťažšie Mayskú ríšu dobyť, keďže nefungovala centralizovane (na rozdiel od Aztéckej ríše) a vďaka tomu bola dobytá ako posledná. 

V severnej skupine chrámov navštevujeme miesto s reliéfom najviac uznávaného mayského boha dažďa, nazývaný Chac (Aztéci tohto boha prezývali Tlaloc). Mayovia boli poľnohospodári a dobrá úroda bola priamo podriadená výživnými zrážkami - ak by nebola voda a zavládlo by ničivé sucho - bolo by to priame znamenie hnevu bohov nad ľuďmi.

Mexičania sú dodnes poverčiví - nie je nič ojedinelé stretnúť Mexičana katolíka, ktorý zároveň verí v silu mayských bohov. To je dôvod, prečo sa Španielom nikdy nepodarilo dobyť Mexičanov. Napriek silnej katolizácii, potomkovia predkolumbovských civilizácii si dodnes ponechali prírodnú vieru svojich predkov. 

Pokračujeme popri ihrisku s obľúbenou hrou Juego de Pelota (loptová hra). Holdovali ňou všetky predkolumbovské civilizácie od Aztékov, Zápotékov, Mixtékov a Mayov. Každý mestský štát mal trochu iné pravidlá, ktoré záviseli od veľkosti ihriska či počtu hráčov, no táto hra bola neslávne prezývaná ako Hra na život a na smrť. Po každej hre bol niekto obetovaný a dodnes sa vedú spory o tom, či obetovaný bol víťazný tím alebo porazený tím, respektíve kapitán víťazného tímu alebo kapitán porazeného tímu. 

Palenque zažila najväčší rozmach práve za vlády slávneho panovníka Pakala, ktorý sa dodnes považuje za najvýznamnejšieho panovníka predkolumbovskej Ameriky. Dožil sa neuveriteľných osemdesiat rokov v dobe, keď sa ľudia bežne dožívali polovicu. Narodil sa v roku 603 a vo svojich dvanástich rokoch sa stal vládcom Palenque.

Pakal, celým menom K'inich Janaab' Pakal, prezývaný mexický Tutanchamón, pre ľudí stelesňoval nadprirodzenosť jednak pre svoju dlhovekosť, ale aj pre svoju výšku - hovorí sa, že meral viac ako dva metre (v porovnaní s obyčajnými Maymi, ktorí merajú okolo 150 cm bol naozaj extrémne vysoký). Za vládcu ho uznávali aj tri generácie, ktoré ho poznali. Pakala môžeme dodnes nájsť v Mexiku, je to totižto latinské pomenovanie malej skupiny pavúkovcov. Práve v týchto oblastiach nájdete osemnohého krátkochvosta chiapaského (Pacal lacandonus) alebo krátkochvosta oaxackého (Pacal stewarti). 

Najvýznamnejšou pamiatkou celej archeologickej zóny je Chrám nápisov, ktorý bol vybudovaný ako Pakalova hrobka. Je to veľmi zaujímavý úkaz, keďže väčšinou mezoamerické pyramídy neboli primárne stavané ako hrobky, tak ako to poznáme, napríklad, z Egypta, ale ako čo najvyššie stavby k ich božstvám, na konci ktorej je vybudovaná plošina s chrámom, z vrchu ktorého sa kňazi a vládcovia prihovárali svojím poddaným.

Pakalovu hrobku našiel 17. novembra 1952 archeológ Alberto Ruz Lhuiller. Vykopávkami strávil niekoľko rokov, sám má v Palenque postavenú hrobku hneď vedľa svojho najväčšieho kariérneho objavu. Alberto Ruz prišiel do Palenque v roku 1949 a síce to nebola jeho prvá návšteva, rozhodne bola najúspešnejšia.

Alberto si všimol, že na rozdiel od podláh v ostatných kláštoroch, v tomto komplexe, že bola podlaha v Chráme nápisov vyplnená dokonale opracovanými kameňmi. V strede podlahy si všimol dosku, ktorej okraje boli perforované. Navyše dvanásť otvorov v tejto podlažnej doske perfektne uzatvárali kamenné zátky. Keďže kameň trochu vystupoval nad zvyškom podlahy, pokúsil sa ho pomocou páky nadvihnúť. Potom ako ho odstránil, naskytol sa mu pohľad na schodisko vedúce do útrob pyramídy a ku prelomového nálezu.

Štyri roky odkrývali schod po schode až našli sarkofág s pozostatkami tohto neobvykle vysokého mayského vládcu, obloženého najbohatším hrobkovým nálezom nefritových ozdôb. Bol pochovaný so vzácnou maskou s nefritovou mozaikou (repliku jeho hrobky nájdete v archeologickom múzeu v Mexiko City). Samotný sarkofág vážil vyše 15 ton, čo znamená, že pyramídu museli postaviť okolo už umiestnenej hrobky. Vstup do hrobky nie je sprístupnený verejnosti, rovnako ako ani výstup na pyramídu.

Chrám nápisov (Templo de las Insripciones) je pomenovaný podľa kamenných panelov so 620 nápismi vnútri stien najvyššieho poschodia, ktoré zobrazujú 180 rokov histórie Palenque.

Pri tejto pyramíde si vysvetľujeme teóriu smrti Pakala. Náš kamarát, miestny predajca José, drží v ruke vyobrazenie Pakalovej smrti prekreslené na zvieracej koži - presne to vyobrazenie je vyryté na poklope Pakalovej hrobky (možné vidieť v antropologickom múzeu v hlavnom meste). Ponúka sa nám oficiálna teória smrti, a taktiež neoficiálna - kontroverzná teória. Bol kráľ Pakal starovekým kozmonautom? Podľa niektorých konšpirátorov je to jasný dôkaz archeoastronautickej teórie. Čo myslíte? 

Vedľa Chrámu nápisov sa nachádza tzv. Hrobka červenej pani. Má sa za to, že išlo o matku samotného Pakala - Sak Kʼuk, ktorá ho slávnostne korunovala za vládcu Palenque v roku 615 nášho letopočtu. Je možné dostať sa do vnútra tejto pyramídy a pozrieť si túto červenú hrobku. Táto hrobka bola objavená pred šesťdesiatimi rokmi. V tom čase to bolo celé obrastené hustou vegetáciou – nikto nevedel, že sa tam niečo nachádza.

Raz týmto územím prechádzal pán, ktorý pásol ovečky a prepadol sa dole. Tie výpary, ktoré sa z hrobky uvoľnili spôsobili, že prestal rozprávať. Či už išlo o kúzlo, šok alebo chemickú reakciu z výparov - najreálnejšia je tretia verzia. V tom momente sa našli pozostatky kostry veľmi významnej ženskej postavy, ktorá tu bola pochovaná spoločne s jej dvoma služobnicami, ktoré ju sprevádzali na jej ceste do posmrtného života (jedna bola uložená tvárou hore a jedna tvárou dole).

Treťou pyramídou v rade je Chrám lebky alebo Templo de Calavera. Názov sa vzťahuje k reliéfu smrtky, ktorá je vyobrazená na vrchu tejto pyramídy. Nájdete ju? 

Najväčšou dominantou mesta je najväčší chrám Palácio, tzv. Palác. Je to 100 x 80 m veľký labyrint galérií, pátií a miestností. Kedysi bol sídlom kráľov, veľkňazov a najvyššej šľachty Palenque. Na najväčšom vnútornom nádvorí je postavená aj astronomická veža. Mayovia boli majstri v astronómii, astrológii, matematike, výpočtoch a architektúre. Najdôležitejšou časťou paláca je unikátna štvorposchodová veža, ktorá slúžila ako astronomické observatórium.

Ukazujeme si miestnosti na spanie, náboženské symboly, reliéf korunovácie Pakala a dokonca vám ukážeme, ako vyzerali mayské toalety. Z Palenque sála omamný pokoj a harmónia a v tejto vznešenej kráse sa vám budú ťažko počúvať slová ako obetný oltár, námestie, kde sa konali popravy či verejné väzenie. Prechádzame popri akvadukte a ukazujeme si, ako využívali Mayovia vodu.

Zoberieme vás aj na najkrajší fotospot v paláci, kde si Pakalovu hrobku odfotíte z toho najlepšieho uhla. Miestny aj BUBO sprievodca to tu dokonale poznajú a týmito ruinami vás dôkladne prevedú. 

Posledná časť tohto starobylého mesta je situovaná vyššie na kopci a netreba ju vynechať. Vedie k nej niekoľko schodov, stačí prejsť mostom cez rieku Otolum, popri miestnych predajcoch, ktorý vám predajú tie najfarebnejšie mayské magnetky, kalendáre, obsidiánové nože, drevené výrobky či ručne vyrábané masky.

Na hornom námestí nájdete komplex chrámov, ktoré datujeme do čias po smrti Pakala a historici sa domnievajú, že sú dielom jeho syna Kana Balama. Najvýznamnejšie z nich sú Chrám kríža, Chrám listového kríža, Chrám Slnka a Chrám bojovníkov. Všetky pochádzajú z 2. polovice 7. storočia a disponujú podobnými črtami. Všetky sú v tvare pyramídy s vybudovaným schodiskom, na vrchu pyramídy je postavený chrám s manzardovou strechou a vnútri je ukrytá svätyňa, kde nájdete vyrezávanú kamennú dosku obsahujúcu vzácne hieroglyfy. Nenechajte si ujsť výhľad na celé mestečko z vrchu Chrámu listového kríža. Na ten pohľad nikdy nezabudnete! 

Okolo obeda, pred najväčšou horúčavou je čas schladiť sa. Autobus nás vyzdvihuje na hlavnom parkovisku a občerstvení miestnymi dobrotami vyrážame na cestu k nádherným vodopádom Aqua Azul. Na cestu treba počítať dve hodiny a tým, ktorým býva zle, odporúčame si dať kinedryl - cesta je veľmi kľukatá. Cestu naším autobusom si spríjemníme mayskými dokumentmi. 

Po ceste stretávame mnoho pouličných predajcov tradičných odevov, sušených banánov, či iných suvenírov. Niektorí sa nás snažia zastaviť natiahnutým lanom cez cestu, aby sme si niečo kúpili. Chudobu cítiť na každom rohu. Väčšinu v celkovej populácie v Chiapas dnes predstavujú mestici (miešanci Indiánov a belochov), ktorí tvoria zhruba 60 %. Čisto indiánske kmene už žijú len na juhu v Lacantúnskych pralesoch. 

Cascadas de Agua Azul (v preklade „Vodopád s modrou vodou“) je séria rôzne veľkých kaskád na rieke Xanil, ktoré sa nachádzajú v obci Tumbalá, asi 69 km od mesta Palenque. Väčšie kaskády môžu byť až 6 metrov vysoké a rozprestierajú sa na viac ako kilometrovom úseku krásne modrej rieky Xanil (pokiaľ nie je obdobie dažďov, kedy sa voda sfarbí do hneda).

Voda obsahuje vysoký obsah uhličitanu vápenatého a iných minerálov, čo spôsobuje tú krásnu modrú farbu. Okolité vápencové podložie dodáva vodopádom zaujímavý zvlnený tvar a vytvára plytšie aj hlbšie prírodné bazény, v ktorých sa dá okúpať (nezabudnite si so sebou vziať plavky). Miestni obyvatelia vodopády obnovili po zemetrasení v roku 2017, ktoré spôsobilo trhliny a viedlo k dočasnému zníženiu prietoku vody.

Platia sa dva druhy lístkov - prvý lístok je vstup do národného parku (40 pesos na osobu) a samotný vstup k vodopádom (40 pesos na osobu). Po príchode k vodopádom sa rozdelíme na dve skupiny - tí, ktorí sa chcú ísť hneď okúpať a druhá skupina hladných krkov, ktorí sa chcú najprv najesť.

Orientácia je veľmi jednoduchá, prichádzame asfaltovou cestou lemovanou suvenírovými obchodíkmi, stánkami a reštauráciami (nižšie ceny v rámci našej cesty budete hľadať len ťažko). Prídeme k rieke a tu odporúčame stúpať hore, kde sa vám naskytne pohľad na stále nové a nové kaskády).

Na vrchu sa nachádza prírodný bazén, kde sa môžete okúpať - voda je fantasticky príjemná a čistá. Na bezpečnosť dohliada plavčík. Lepšie strávené poobedie si nedokážeme predstaviť. Najedení a vykúpaní sa vraciame pred západom slnka do nášho hotela Maya Tulipanes. Spríjemnite si večer posedením na vonkajšej záhradke a ochutnajte aztécku polievku, miestnu rybu či mexické guacamole. Alebo dáte prednosť tradičnému tacos? Buen provecho!