Islandská kuchyňa – gastronomické dobrodružstvo severu Európy

Islandská kuchyňa vznikala v extrémnych podmienkach, kde prežitie záviselo od schopnosti konzervácie jedla na dlhé zimné mesiace. Vikingskí osadníci, ktorí priplávali na ostrov v 9. storočí, si priniesli tradície konzumácie mäsa a mliečnych výrobkov, ktoré sa museli prispôsobiť miestnemu prostrediu.

Kľúčovými metódami konzervácie sa stali údenie, sušenie, fermentácia a solenie. Tieto techniky, ktoré boli pôvodne nevyhnutnosťou, sa postupne stali základom autentickej islandskej chuti. Geotermálna energia, ktorá je na Islande všadeprítomná, sa tiež využívala na varenie a pečenie napríklad aj tradičného islandského chlebu „rúgbrauð", ktorý sa dodnes pečie zakopaný v horúcej zemi pri geotermálnych prameňoch.

Hákarl – fermentovaný žralok

Hákarl je pravdepodobne najslávnejšou a najkontroverznejšou islandskou špecialitou. Tento fermentovaný grónsky žralok sa pripravuje podľa stáročnej tradície – mäso sa zakope na 4-5 mesiacov pod zem, kde fermentuje a stráca toxíny. Následne sa suší ďalšie 4 mesiace.

Výsledkom je pokrm s veľmi intenzívnym amoniakálnym zápachom a chuťou, ktorý pre nezvyknuté podnebie môže byť výzvou. Pre Islanďanov je hákarl symbolom národnej identity a tradične sa konzumuje s Brennivínom, tradičným islandským alkoholom.

Môže to znieť prekvapivo, ale islandský hot dog je považovaný za jedno z najlepších pouličných jedál na svete. Pylsur sa pripravuje z jahňacieho, bravčového a hovädzieho mäsa, čo mu dodáva jedinečnú chuť. Tradične sa podáva s horčicou, kečupom, smaženou cibuľkou, čerstvou cibuľkou a islandskou remuládou. 

Remuláda je omáčka na báze majonézy, do ktorej sa pridávajú rôzne ďalšie ingrediencie. Základné zložky sú zvyčajne: majonéza, horčica, kapary alebo uhorky nakladané v octe, petržlenová vňať alebo iné bylinky, citrónová šťava a niekedy trocha kečupu alebo papriky pre farbu.

Najslávnejší stánok s hot dogmi Bæjarins Beztu Pylsur v Reykjavíku navštívil aj Bill Clinton, Charlie Sheen, Kim Kardashian či dokonca aj spevák Metallicy James Hetfield. Islandské legendy hovoria, že v tomto stánku sa do vody na varenie párkov pridáva pivo aby mali dokonalú chuť.

Plokkfiskur je obľúbeným jedlom islandských rybárov – krémová zmes rozdrvenej tresky alebo platesy so zemiakmi, cibuľou a bešamelovou omáčkou. V doslovnom preklade znamená „trhaná“ alebo „rozmačkaná ryba“. Toto jedlo vzniklo ako spôsob využitia zvyškov ryby a dnes je obľúbeným domácim jedlom, ktoré sa podáva s tmavým islandským chlebom a maslom.

Kjötsúpa je tá najlepšia polievka z jahňacieho mäsa so zeleninou, ktorá je dokonalou útechou počas dlhých zimných mesiacov. Základ polievky tvorí jahňacina – najčastejšie menej šľachetné časti ako rebierka alebo pliecko, ktoré dlhým varením zmäknú a odovzdajú vývaru plnú chuť. K mäsu sa pridávajú zemiaky, mrkva, rutabaga čiže repka, cibuľa a niekedy aj kel alebo iná zelenina.

Dôležitou zložkou je tiež ryža alebo ovsené vločky, ktoré polievku zahusťujú a robia ju ešte sýtejšou. Celé sa to varí pomaly na miernom ohni niekoľko hodín, kým mäso nezačne odpadávať od kostí a zelenina nezmäkne do dokonalej hebkosti. Podáva sa horúca, najčastejšie s tmavým islandským chlebom a maslom. V doslovnom preklade znamená „mäsová polievka“. Každá islandská rodina má svoj vlastný recept na túto polievku.

Svið pochádza z čias, keď Islanďania nemohli dovoliť vyhodiť žiadnu časť zabitého zvieraťa. Island bol historicky chudobnou krajinou s drsnou klímou a obmedzenými zdrojmi potravy, takže sa využívalo absolútne všetko – vrátane hlavy. Tento prístup k jedlu sa nazýva „nose-to-tail“, v preklade od nosa po chvost" a na Islande má hlboké historické korene.

Barania hlava sa najprv opáli, aby sa odstránila srsť, potom sa rozpolí na dve časti a vyberú sa mozgy. Následne sa varí vo vode niekoľko hodín, kým mäso nezačne odpadávať od kostí. Tradične sa podáva s kašou z repky a zemiakovým pyré. Niekedy sa hlava pred varením aj údi, čo jej dodáva hlbšiu a intenzívnejšiu chuť. Chuť samotného mäsa je pomerne jemná a pripomína bežnú baraninu.

Najväčšou výzvou pre cudzincov býva skôr pohľad na jedlo než samotná chuť – oči, uši a zuby zostávajú na hlave neporušené. Za pochúťku sa považuje najmä mäso okolo líca a oka. Svið má svoju hlavnú sezónu na jeseň, konkrétne okolo októbra a novembra.

Je to priamo spojené s tradičným islandským zvykom zvaným réttir – hromadným zháňaním oviec z horských pastvín pred zimou. Každý rok na jeseň sa ovce, ktoré sa celé leto voľne pasú v horách, zháňajú späť do dedín, kde sa časť z nich poráža.

Práve v tomto období je čerstvá jahňacina a baranina na Islande v najväčšom množstve, a tak sa tradične spracovávajú aj hlavy. V minulosti išlo o čisto praktickú záležitosť – rodiny si robili zásoby na zimu a snažili sa využiť každú časť zvieraťa. Dnes sa síce svið dá zohnať v supermarketoch prakticky celoročne v predvarenej podobe, no jeho prirodzená sezóna zostáva jesenná a práve vtedy ho Islanďania jedia najčastejšie a považujú ho za najautentickejší.

Island je domovom približne 60 až 70 percent celej svetovej populácie alky bielobradej. Najväčšia kolónia sa nachádza na útesoch Látrabjarg na západe ostrova, kde žije odhadom 230 000 párov – čo predstavuje asi 40 percent globálnej populácie. Sezóna lovu alky bielobradej trvá od 10. septembra do 10. mája.

Najčastejšie sa loví na pobrežných útesoch a ostrovoch, najmä na Grímsey a pri útesoch Látrabjarg. Lov morských vtákov je pomerne špecializovaná aktivita, pri ktorej sa používajú člny alebo siete pripevnené na dlhých tyčiach. Okrem samotného lovu vtákov má Island dlhú tradíciu zbierania vajec.

Na ostrove Grímsey sa vajcia alky bielobradej a iných vtákov predávajú priamo v miestnej kaviarni vedľa bežného pečiva – čo ukazuje, ako hlboko je táto tradícia zakorenená v každodennom živote. Údené mäso morských vtákov chutí slanosťou, mierne rybacou príchuťou a jemnou dymovou sladkosťou – rozhodne nepripomína kuracie mäso, ako by si mnohí mohli myslieť.

Rúgbrauð je jedným z najoriginálnejších pekárskych výtvorov na svete – tmavý, hustý ražný chlieb, ktorý sa tradične nepečie v rúre, ale využíva prirodzené teplo islandskej zeme.

Island je jednou z najgeotermálne aktívnych krajín na svete a Islanďania sa naučili túto silu prírody využívať aj v kuchyni. Príprava je prekvapivo jednoduchá. Cesto sa vymieša z ražnej múky, kysnutého prášku, melasy, mlieka a štipky soli, naleje do uzatvárateľnej nádoby alebo hrnca a zakope do zeme v blízkosti geotermálneho prameňa. Tam sa pomaly „pečie" pri teplote okolo 100 stupňov Celzia celých 24 hodín.

Výsledkom je vlhký, hutný a mierne sladký chlieb s tmavohnedou farbou a charakteristickou chuťou, ktorú mu dáva melasa a dlhý pomalý proces pečenia. Najznámejším miestom, kde sa táto tradícia dodnes zachovala, je oblasť Laugarvatn na juhozápade Islandu, kde miestni pekári zakopávajú hrnce s cestom priamo do zeme pri horúcich prameňoch.

Stalo sa to dokonca turistickou atrakciou – návštevníci môžu sledovať vyberanie chleba zo zeme a ochutnať ho priamo na mieste s maslom a údeným lososom. Rúgbrauð sa podáva prakticky ku všetkým tradičným islandským jedlám. Je neodmysliteľným spoločníkom skyru, údenej jahňaciny, plokkfiskuru aj jednoduchej polievky. Islanďania ho jedia denne a pre mnohých predstavuje základnú chuť domova – hustý, sýty a zemitý, rovnako ako samotný ostrov.

Harðfiskur je jedným z najstarších islandských potravín a zároveň jedným z mála tradičných jedál, ktoré bez väčších zmien prežili od čias Vikingov až do dnešných dní. Názov jednoducho znamená „tvrdá ryba" a presne vystihuje, o čo ide – ryba sušená na vzduchu do tvrdej, chrumkavej konzistencie.

Výroba je rovnako jednoduchá ako stará. Čerstvá ryba – najčastejšie treska alebo platesa sa vyčistí, rozreže na tenké pláty a zavesí na drevené stojany na čerstvom vzduchu. Sušenie prebieha prirodzene bez soli a bez akýchkoľvek konzervantov, len pomocou chladného islandského vetra a nízke vlhkosti vzduchu.

Celý proces trvá niekoľko týždňov až mesiacov podľa počasia a hrúbky rýb. Výsledok je mimoriadne výživný produkt s vysokým obsahom bielkovín a takmer žiadnym tukom. Historicky bol harðfiskur pre islandských rybárov a farmárov nenahraditeľným zdrojom energie počas dlhých zím, keď boli zásoby čerstvých potravín obmedzené. Ľahko sa skladoval, nepotreboval chladenie a vydrží mesiace bez pokazenia.

Tradičný spôsob jedenia je rovnako jednoduchý – harðfiskur sa láme na menšie kusy a je s vrstvou masla, ktoré zjemňuje jeho intenzívnu rybiu chuť a dodáva mu tuk potrebný pre lepšie vstrebávanie bielkovín. Tento zdanlivo jednoduchý snack má v islandskej kultúre hlboké korene – podáva sa ku káve, berie sa na túry do hôr a patrí k bežnému každodennému jedeniu rovnako ako chlieb s maslom inde v Európe.

Dnes sa harðfiskur predáva zabalený v obchodoch po celom Islande a čoraz častejšie aj v zahraničí, kde si získal obľubu ako zdravý a proteínmi bohatý snack. Napriek modernému baleniu a distribúcii zostáva spôsob výroby prakticky nezmenený – stále ide o tú istú jednoduchú alchýmiu vetra, chladu a času, ktorú objavili islandskí rybári pred tisíc rokmi.

Kleinur je tradičné islandské vyprážané cesto, ktoré by sa dalo opísať ako vzdialeného škandinávskeho bratranca šišiek – no s vlastnou výraznou osobnosťou. Tieto malé skrútené kúsky cesta v tvare štvoruholníka sú neodmysliteľnou súčasťou islandského každodenného života už po stáročia a ich vôňa kardamónu a vyprážaného cesta patrí k najtypickejším vôňam islandských domácností.

Recept je jednoduchý a nezmenil sa po generácie. Cesto sa pripravuje z múky, cukru, masla, kyslej smotany, vajec a – čo je kľúčové – kardamónu, ktorý mu dáva jeho charakteristickú teplú a mierne korenistú arómu.

Z cesta sa vykrajujú štvoruholníky s rezom uprostred, cez ktorý sa jeden roh pretočí, čím vznikne typický skrútený tvar. Následne sa vyprážajú v horúcom oleji do zlatohneda, kým nie sú zvonka chrumkavé a zvnútra jemne mäkké.

Kleinur a káva tvoria na Islande nerozlučnú dvojicu. Podávajú sa na každej rodinnej návšteve, cirkevnom stretnutí, trhu aj školskej akácii. Islanďania ich jedia ráno ku káve, poobede ako snack aj večer pri rozhovore s priateľmi. V tejto kultúrnej funkcii sa kleinur podobajú francúzskemu croissantu alebo dánskemu wienerbrødu – nie sú to len sladkosti, ale spoločenské jedlo, ktoré sprevádza rozhovor a pohodu.

Zaujímavé je, že kleinur sa v rôznych obmenách vyskytuje po celej Škandinávii a na Faerských ostrovoch, no islandská verzia si zachovala svoju vlastnú identitu. Dnes sa predávajú v pekárňach, kaviarňach aj supermarketoch po celom ostrove, no tí pravoverní Islanďania tvrdia, že najlepšie sú vždy tie domáce – čerstvo vyprážané a ešte teplé.

Islandská kuchyňa je neoddeliteľne spojená s morom. Treskovité ryby, losos, humre, mušle a ďalšie morské plody tvoria základ mnohých pokrmov.

Islandský losos patrí medzi najkvalitnejšie na svete vďaka čistým vodám okolo ostrova. Pripravuje sa rôznymi spôsobmi - údený, grilovaný, marinovaný alebo ako sushi v moderných reštauráciách. Tradičný gravlax (marinovaný losos) je delikatesa, ktorá sa podáva s horčicovou omáčkou a kôprom.

Najznámejšie lososie rieky sú Laxá í Kjós, Hvítá, Rangá a Elliðaár – pričom Elliðaár je výnimočná tým, že preteká priamo cez hlavné mesto Reykjavík. Je to jedna z mála hlavných miest na svete, kde možno loviť lososy prakticky v centre mesta. Sezóna lososového rybolovu trvá zvyčajne od júna do septembra, keď sa lososi vracajú z mora do riek, kde sa vyliahli. Lov lososov na Islande je dnes predovšetkým prestížnou a drahou aktivitou.

Práva na rybolov v jednotlivých riekach vlastnia súkromní majitelia alebo združenia, a povolenie na jeden deň lovu môže stáť niekoľko stoviek až tisíce eur. Island preto priťahuje bohatých rybárov z celého sveta, najmä z Británie, Škandinávie a Severnej Ameriky. Rybolov tu teda nie je bežnou ľudovou aktivitou, ale skôr exkluzívnym športom.

Islandské homáre (langustíny) sú menšie ako ich americké či európske príbuzné, ale majú intenzívnejšiu chuť. Často sa podávajú jednoducho varené s maslom a cesnakom. Islandský krab je tiež delikatesa, ktorá sa objavuje v mnohých štýlových reštauráciách.

Najznámejší islandský „kaviár" pochádza z ryby zvanej hranáč sivý alebo po islandsky hrognkelsi. Ide o malú, guľatú morskú rybu, ktorá žije v severnom Atlantiku. Jej ikry sa zbierajú, solia a farbia – najčastejšie do čiernej alebo červenej farby – a predávajú sa ako lacnejšia alternatíva k pravému jeseteriemu kaviáru.

Tento typ kaviáru je veľmi rozšírený po celej Európe a Island patrí medzi jeho významných producentov. V posledných rokoch sa niektorí islandskí producenti pokúšajú vybudovať prémiový segment a predávať ikry z divých rýb ako kvalitnejší produkt. Objavujú sa aj experimenty s ikrami z lososa či pstruha chovaného v islandských čistých vodách, ktoré sa predávajú pod označením „islandský lososový kaviár".

Island má dlhú históriu lovu veľrýb, ktorá siaha stáročia dozadu. Pre izolovanú ostrovnú komunitu s obmedzenými zdrojmi potravy predstavovala veľryba obrovské množstvo mäsa, tuku a ďalších surovín. Lov bol teda historicky praktickou nutnosťou a hlboko zakorenenou súčasťou kultúry. V skutočnosti je počet aktívnych veľrybárskych spoločností na Islande veľmi malý.

Dlhé roky dominovala scéne prakticky jediná veľká spoločnosť – Hvalur hf, ktorú vlastní Kristján Loftsson, ktorý sa stal symbolom islandského veľrybárstva. Prieskumy opakovane ukazujú, že veľrybie mäso pravidelne konzumuje len malé percento islandskej populácie a záujem o neho dlhodobo klesá, najmä medzi mladšou generáciou. Komerčný lov veľrýb na Islande bol fakticky zastavený na rok 2025. Jediná zostávajúca veľrybárska spoločnosť Hvalur hf. oznámila, že v lete 2025 nebude loviť – ide o druhý rok po sebe, čo bol lov zrušený. Dôvod však nie je ekologický ani právny, ale čisto ekonomický.

CEO spoločnosti Kristján Loftsson uviedol, že vývoj cien produktov na japonskom trhu je dlhodobo nepriaznivý a lov sa jednoducho nevypláca. Paradoxne sa veľrybie mäso objavuje najmä v turistických reštauráciách v Reykjavíku, kde ho ochotne objednávajú zahraniční návštevníci z krajín, ktoré sú zároveň najhlasnejšími odporcami lovu veľrýb.

Táto situácia vyvolala kampaň „Meet Us, Don't Eat Us", ktorá turistov nabádala, aby veľrybie mäso neobjednávali. Veľrybie mäso možno opísať ako výraznejšiu, divokejšiu verziu hovädziny s textúrou tuniaka, ktorá sa topí v ústach. Veľrybie mäso má charakteristickú žuvaciu konzistenciu, no zároveň je vo viacerých ohľadoch jemnejšie než hovädzie a ľahšie stráviteľné. Niektorí ľudia, ktorí veľrybie mäso ochutnali, si ani neuvedomili, že nejedia hovädzie – až kým im to niekto nepovedal.

Skyr sa na Islande vyrába už viac ako tisíc rokov – prvé písomné zmienky o ňom pochádzajú zo stredovekých ság. Pôvodne ho na ostrov priniesli Nóri, no paradoxne v samotnom Nórsku výroba skyru zanikla, zatiaľ čo na Islande prežila nepretržite až do dnešných dní. Je to teda produkt, ktorý Island v podstate zachránil pred zabudnutím. Technicky vzaté, skyr nie je jogurt, hoci sa mu podobá a dnes sa tak často predáva.

Ide v skutočnosti o čerstvý mäkký syr, ktorý sa vyrába podobným procesom ako niektoré druhy syra. Má veľmi nízky obsah tuku, vysoký obsah bielkovín a charakteristickú jemne kyslú chuť. Výroba začína odstredeným kravským mliekom, z ktorého sa odstráni väčšina tuku. Mlieko sa zahreje a pridajú sa do neho živé bakteriálne kultúry – tradične sa používal kúsok predchádzajúcej dávky skyru ako štartér, podobne ako pri výrobe chleba na kvásku.

Tento postup sa na Islande zachoval po stáročia a niektoré rodiny mali svoje vlastné kultúry, ktoré odovzdávali z generácie na generáciu. Po pridaní kultúr sa mlieko nechá kysnúť niekoľko hodín pri kontrolovanej teplote. Následne sa pridáva syridlo, ktoré spôsobuje zrážanie bielkovín. Vzniknutá hmota sa potom precedí cez plátno alebo špeciálne filtre, aby sa oddelila srvátka – a práve toto precedenie je kľúčové, pretože dáva skyru jeho hustú a krémovú konzistenciu. Čím dlhšie sa precedí, tým hustejší produkt vznikne.

Tradične sa skyr jedol s trochou mlieka a cukru, prípadne s čerstvými bobuľami. Bol to jednoduchý a výživný pokrm, ktorý Islanďania konzumovali denne. Dnes sa predáva v nespočetných príchutiach a variantoch, no klasická verzia bez prísad zostáva na Islande najpopulárnejšia.

Island produkuje výnimočné syry z mlieka miestnych kráv, ktoré sa pasú na bohatých lúkach. Tradičné islandské syry majú výrazné chute ovplyvnené morským vzduchom a jedinečnou flórou. Medzi najpopulárnejšie patria tvrdé syry podobné gouda alebo chedaru.

V posledných desaťročiach zažíva islandská gastronómia revolúciu. Reykjavík sa stal centrom nordickej kuchyne, kde sa tradičné suroviny spájajú s modernými technikami a internacionálnymi vplyvmi.

Reykjavík má dnes viacero reštaurácií s Michelinovými hviezdami, čo je pozoruhodné pre mesto s menej ako 130 000 obyvateľmi. Šéfkuchári ako Gunnar Karl Gíslason z reštaurácie Dill či Ragnar Eiríksson z Grillmarkaðurinn prinášajú islandské suroviny na medzinárodnú scénu.

Mnohé reštaurácie sa zameriavajú na hypermiestne suroviny – zelenina pestovaná v geotermálnych skleníkoch, jahňacie mäso z voľne sa pasúcich stád, čerstvé morské plody priamo z lodí. Táto filozofia „z farmy na stôl“ je v islandských podmienkach ešte intenzívnejšia kvôli geografickej izolácii.

Káva sa na Island dostala v 18. storočí prostredníctvom obchodných kontaktov so Škandinávskym polostrovom a rýchlo si získala miesto v každodennom živote. V krajine, kde teploty dlhé mesiace padajú pod nulu a dni sú krátke až temné, bol horúci nápoj poskytujúci energiu a teplo prirodzeným hitom.

Postupom času sa pitie kávy stalo hlboko zakorenenou kultúrnou zvyklosťou, ktorá prežila všetky spoločenské zmeny až do dnešných dní. Kľúčovým pojmom islandskej kávovej kultúry je tradícia zvaná kaffiboð, čo znamená doslova „pozvanie na kávu“.

Keď prídeš k niekomu na návštevu na Island, ponuka kávy je automatická a odmietnutie by bolo považované za nezdvorilosť. Ku káve sa vždy podáva niečo sladké – najčastejšie práve kleinur, skúffukaka alebo iné domáce pečivo. Táto tradícia odráža hlbokú pohostinnosť islandskej kultúry, kde otvorený dom a plný stôl sú základnými hodnotami.

Reykjavík má dnes prekvapivo vyspelú a sofistikovanú kávovú scénu, ktorá by obstála v konkurencii s najväčšími európskymi metropolami. Malé nezávislé kaviarne s vlastným pražením zŕn, precíznou prípravou a dôrazom na pôvod kávy vyrastali v meste najmä od začiatku 21. storočia. Islandskí baristi pravidelne súťažia na medzinárodných šampionátoch a s úspechom. Najznámejšie reykjavícke kaviarne ako Reykjavík Roasters alebo Kaffi Vinyl si vybudovali reputáciu ďaleko za hranicami ostrova.

Brennivín je prezývaný aj „čierna smrť", no jeho doslovný preklad je „horiace víno“ je tradičný islandský alkohol destilovaný z zemiakov a rasce. Tento 40-percentný likér má charakteristickú chuť a často sa podáva ako digestív k tradičným islandským jedlám.

Najzaujímavejšia kapitola jeho histórie sa viaže k prohibícii. Island zaviedol úplný zákaz alkoholu v roku 1915, no už v roku 1921 vláda povolila španielske vína ako výsledok obchodnej dohody. Liehoviny vrátane brennivínu sa mohli opäť predávať od roku 1935, pričom pivo zostalo zakázané prekvapivo dlho – až do roku 1989.

Počas prohibičného obdobia štát predával brennivín výhradne vo vlastných predajniach a fľaše zdobil výrazný čierny štítok. Tento ponurý dizajn bol zámerný – mal ľudí odrádzať od pitia. Práve odtiaľ pochádza jeho slávna prezývka „čierna smrť" či po islandsky svarti dauði. Dnes je brennivín symbolom islandskej kultúrnej identity a jedným z najobľúbenejších suvenírov, ktoré si turisti z ostrova odvážajú. Okrem klasickej receptúry s rascou existujú aj modernejšie varianty, no pôvodná verzia zostáva nemennou ikonou.

Ako už bolo zmienené skôr v tomto blogu, Island mal jednu z najdlhších pivných prohibícií na svete. Kým liehoviny sa mohli predávať od roku 1935, pivo zostalo zakázané neuveriteľne dlho – až do 1. marca 1989.

Tento deň sa na Islande dodnes neoficiálne oslavuje ako „Pivný deň" a Islanďania ho pripomínajú s humorom aj hrdosťou. Dôvod takého dlhého zákazu bol čiastočne politický a čiastočne kultúrny – silné temperančné hnutie považovalo pivo za nebezpečnejšie než liehoviny, pretože bolo lacnejšie a dostupnejšie. Po roku 1989 sa islandská pivná kultúra rozvíjala pomerne rýchlo.

Dnes má Island živú scénu remeselných pivovarov, ktoré vyrábajú široké spektrum štýlov. Medzi najznámejšie patrí Borg Brugghús, Viking, ktorý je historicky najstarším islandským pivovarom a Kaldi, ktorý sa preslávil čistými českými štýlmi ležiakov.

Mnohé pivovary využívajú na varenie piva čistú islandskú vodu z glaciálnych prameňov, čo je ich hlavný marketingový argument a skutočná pridaná hodnota. A teraz k tej najpikantnejšej časti. Islandský pivovar Stedji v spolupráci so spoločnosťou Hvalur hf. – tou istou veľrybárskou spoločnosťou, o ktorej sme hovorili – skutočne vyrobil limitovanú edíciu piva, ktoré obsahuje múčku zo semenníkov veľryby.

Pivo sa volá Hvalur a prvýkrát sa objavilo okolo roku 2014 ako špeciálna edícia na islandský zimný sviatok Þorrablót. Semenníky veľryby sa pred použitím údia, sušia a spracujú na múčku, ktorá sa pridáva do varného procesu. Pivovar tvrdil, že výsledné pivo má výraznú, dymovú a oceánsku chuť s hlbokou arómou. Pivo vyvolalo obrovský medzinárodný rozruch a ostré odsúdenie zo strany ochranárskych organizácií, no na Islande sa stalo virálnym hitom a rýchlo sa vypredalo.

Reykjavík ponúka najširšiu škálu gastronomických zážitkov - od tradičných jedál v rodinných reštauráciách až po haute cuisine s medzinárodným uznaním.

Odporúčané reštaurácie:

• Dill – Michelinská hviezda, nordic cuisine
• Hereford Steakhouse – islandské steaky na najvyššej úrovni
• Matur og Drykkur – moderná interpretácia tradičných pokrmov
• Fjallkonan – tradičná islandská kuchyňa
• Bæjarins Beztu Pylsur – najslávnejší hot-dog stánok
• Café Loki – domáce tradičné jedlá

Kolaportið je jediný blší trh v Reykjavíku, kde nájdete nielen starožitnosti, ale aj tradičné islandské jedlá ako hákarl, sušené ryby a domáce koláče.

Hlemmur Mathöll je moderná food-hall s rôznymi stánkami ponúkajúcimi islandské aj medzinárodné jedlá.

Food & Fun Festival sa koná každoročne vo februári a priťahuje medzinárodných šéfkuchárov, ktorí spolupracujú s miestnymi reštauráciami.

Þorrablót je tradičný zimný festival, kde sa konzumujú tradičné fermentované a konzervované jedlá vrátane hákarla, sušených rýb a ďalších historických pokrmov.

Praktické tipy pre gastronomických cestovateľov

Rozpočet: Jedlo na Islande je drahé kvôli importu a vysokým životným nákladom. Očakávajte 2x vyššie ceny ako v kontinentálnej Európe.

Rezervácie: Populárne reštaurácie sa rýchlo vypĺňajú, najmä počas letnej sezóny. Rezervujte si stôl vopred.

Vegetariánske a vegánske možnosti: Reykjavík má rastúci počet reštaurácií zameraných na rastlinnú stravu, hoci tradičná islandská kuchyňa je prevažne založená na mäse a rybách.

Pre cestovateľov, ktorí chcú skutočne spoznať Island, je ochutnanie miestnej kuchyne nevyhnutnou súčasťou zážitku. Je to cesta nielen cez chute a vône, ale aj cez históriu a kultúru ľudu, ktorý si vybudoval jedinečnú civilizáciu na jednom z najsevernejších obývateľných miest planéty.