Na streche Škandinávie

Jotunheimen alebo po slovensky domov obrov. Tak pomenoval nórsky básnik A. D. Vinje najväčšie horstvo Nórska a zároveň celej Škandinávie, ktoré je od roku 1980 národným parkom. Nachádza sa tu 200 vrcholov nad 2000 metrov, 60 ľadovcov, pričom tri z nich majú cez dvetisícštyristo metrov: Storeskegartølstind (2405 m), Glittertind (2465, s ľadovcom 2470 m) a strecha celej Škandinávie Galdhøpiggen (2469 m). A práve na ten najvyšší, som sa v 13. deň putovania Škandináviou s BUBO vyštveral.

Východiskovým bodom treku bola chata Juvashytta (1840 m.n.m). Autobus odparkoval pri chate Raubergstulen a my sme sa vydala k Juvashytte pešo. Po vlastných sa to v pohode dá zvládnuť za dve ? dve a pol hodinky. Ide sa po kľukatej ceste z nanesenej a autami utlačenej hliny. V prípade nepriaznivého a daždivého počasia je pre veľké autobusy nezjazdná. Bolo pekne slnečno, ale riskovať zvrat v počasí by sa nemuselo vyplatiť. Už počas cesty na Juvashyttu sa otvára pohľad na celé horstvo Jotunheimen. Na ceste možno okrem motoristov stretnúť aj šprintujúce ovce. Šlapačka nie je  jediná možnosť ako sa dá dostať z chaty Rauberstulen na chatu Juvashytta. Je tu ešte pravidelný autobusový spoj Lom-Juvashytta, premávajúci za priaznivého počasia, za ten sa však musí zaplatiť. Kto je lenivý, má málo peňazí, nechce sa mu za autobus platiť a má šťastie, ten sa hore môže vyviesť stopom tak, ako to napríklad spravili sprievodcovia Jožo s Kamilou a ďalší. To šťastie mávajú zväčša práve takíto jedinci. A tak, keď peší dorazili na Juvashyttu, oni už veselo mastili v chate karty. 

Hneď pri chate je kopec pokrytý snehom, vlek a tak kto chce kľudne si môže, trebárs aj v polovici leta zalyžovať. Pred chatou zaujme tabuľa informujúca v nórčine, angličtine, nemčine, francúzštine, ruštine a v češtine o nebezpečenstve na ľadovci, ktoré môžu predstavovať trhliny v ľadovci, zvlášť nebezpečné, ak napadne čerstvý sneh, čím sa stávajú neviditeľné a o nutnosti zaplatiť si horského vodcu. Títo si z toho urobili dobrý biznis. Na druhej strane o sile a nebezpečenstve hory svedčí strana vytrhnutá z nórskych novín, zobrazujúca a popisujúca záchrannú akciu nezodpovedných turistov, ktorí uviazli v ľadových trhlinách. Horskí vodcovia vyrážajú z chaty dvakrát za deň ? o desiatej a o pol dvanástej, a tak sa pred chatou spolu so mnou zhromaždila skupina okolo 200 ľudí, ktorí to mali namierené na Galdhøpiggen. Spolu sme sa presunuli po kamenistej a skalnatej ceste pod ľadovec. Už počas pochodu je  krásne vidno cieľ treku spolu s ďalšími snehom pokrytými ľadovcami. Na začiatku ľadovca, kým horskí vodcovia viažu uzly a slučky, všetci sa natierame opaľovacím krémom a vyťahujeme slnečné okuliare pred ostrým oslepujúcim horským slnkom. Nasleduje krátka inštruktáž čo robiť, ak by sa niekto ocitol v ľadovej trhline a už si pomaly uťahujeme pripravené slučky (nie, nechceli sme sa obesiť) a môžeme vyraziť. Priviazaní za sebou ako husi alebo väzni, pomalým tempom všetci spoločne ideme miernym stúpaním, až na koniec ľadovca - nie však na vrchol. Po oslobodení z lana treba zdolať ešte niečo cez sto výškových metrov po skalách, s občasným prechodom snehovým poľom. A o pol hodinu neskôr som už v pase mal pečiatku o zdolaní najvyššieho bodu Nórska. Z chaty Juvashytta to trvalo približne tri hodiny.

Galdhøpiggen s nadmorskou výškou 2469 metrov nad morom je najvyšším bodom v celej Škandinávii. Vyššie sa už v Škandinávii nedostanete. Bolo krásne, slnečné, polooblačné počasie s nádhernými výhľadmi na všetky svetové strany. Z Galdhøpiggenu je úžasný výhľad na celé pohorie Jotunheimen. Aj napriek pomerne malej nadmorskej výške, na rozdiel od našich Tatier sú takmer všetky vrcholy pokryté večným snehom. Vyzerá to ako keby nejaký obor rozlial na celé pohorie mlieko. Jedným slovom: nádhera, ktorú treba vidieť. Preto je Galdhøpiggen strecha Škandinávie.

Najvyšší kopec Škandinávie s nami zdoláte na ceste Škandinávia, Laponsko.