Nizwa – souk, pevnosť, halwa a ragag

Cieľ je jednoduchý: odísť z Nizwy s ulovenými zážitkami (a aj niečím dobrým v taške), nie len s odfotenou pamiatkou.

Cesta z hlavného mesta do Nizwy trvá približne hodinu a pol. Ideálna vzdialenosť na jednodňový, nabitý výlet z Maskatu, no ak máte v Ománe času viac, odporúčame v tejto oblasti prenocovať. Hneď za hranicami hlavného mesta sa mení okolitá krajina aj celková atmosféra. Z pobrežia vstupujeme hlbšie medzi impozantné hory pohoria Al Hajar. Prechádzame malými dedinkami so širokými, suchými korytami, pozostatkami občasných, no silných prívalových dažďov. Občas sa objaví mešita alebo skupina palmových hájov, nenápadné znaky blízkosti vody. Suché, kamenisté okolie pôsobí na prvý pohľad nehostinne, no práve to formovalo miestne obyvateľstvo a ich charakter. Silné prepojenie s náboženstvom a tradičným spôsobom života je stále citeľné.

Vstup do mesta Nizwa naznačuje brána. Za ňou sa rozprestiera rozľahlé, stredne veľké mesto s desiatkami tisíc obyvateľov. Tak ako aj v Maskate, ani tu nenájdete výškové, moderné budovy. Ománske mestá rešpektujú tradície a miestne materiály. Vnútrozemská poloha mesta na okraji pohoria Al Hajar z neho robila výborný strategický bod na obchodných trasách a zároveň vytvárala prirodzenú obrannú líniu. Aj vďaka tomu bola Nizwa po stáročia politickým a duchovným centrom krajiny.

V minulosti sa používal názov Sultanát Maskatu a Ománu, čo odrážalo historické rozdelenie moci medzi pobrežie so sídlom v Maskate a vnútrozemie s centrom v Nizwe. V prvom sídlil sultán a svetská moc, v druhom imámovia a ibádijská viera. Premenovanie na Sultanát Ománu prišlo v roku 1970.

Hoci sa prevaha moci počas storočí striedala medzi Maskatom a Nizwou podľa toho, či v danom období dominoval sultán alebo imám, Nizwa vystupovala ako hlavné mesto alebo centrum vnútrozemského imámátu v rôznych obdobiach dejín. Posledné takéto obdobie trvalo od roku 1913 do 1955, keď sa všetka moc definitívne usídlila na pobreží. Práve kvôli svojej dôležitosti naprieč históriou tu v 17. storočí vznikla pevnosť, ktorá mala zabezpečiť stabilitu regiónu a ochrániť mesto pred vonkajšími hrozbami. Dnes je jedným z hlavných lákadiel návštevníkov.

Než navštívime samotnú pevnosť, ideme sa pozrieť na miestne trhovisko, ktoré už stáročia leží pri jej základoch. Tradičný Nizwa Souk sa nachádza za vstupnými bránami, ktoré kedysi ohraničovali staré mesto. Prichádzame skoro ráno, aby sme na všetko mali dostatok času.

Zároveň platí sprievodcovská etika: nefotiť ľudí zblízka bez súhlasu, nezasahovať do predaja a držať odstup od zvierat. A ak sa dá, cestujte s menšou skupinou. Atmosféra je potom autentickejšia a pre miestnych aj pre vás pohodlnejšia

Nizwa Souk dodnes patrí k jedným z najautentickejších trhov v Ománe. Predávajú sa tu koreniny, kadidlo, strieborné šperky, tradičná keramika aj ománske dýky khanjar. So skupinou BUBO nemôžeme obísť obchodík s datľami a koreninami. Práve tu máme možnosť ochutnať viac ako 20 druhov datlí a vybrať si tie, ktoré nám chutia najviac. Budú to Sukary, Majool alebo Khalas? Prípadne datle so sezamom, zázvorom alebo v mede? Či ďalšie produkty ako ománska káva, ružová voda alebo tahini, priamo na mieste namletá sezamová pasta. Ktorékoľvek pochutiny si vyberiete, zabalia nám ich tak, aby sme ich bezpečne doviezli domov.

Ak máte radi luxus v zmysle kvality (nie okázalosti), investujte skôr do niečoho, čo má pôvod a remeslo: dobré datle, koreniny, ružovú vodu, prípadne drobný šperk. Najlepší suvenír je ten, ktorý má príbeh a vydrží.

Ďalšia zastávka, ktorú nemôžeme obísť, je miesto výroby a predaja ománskej halwy. Práve tu má človek možnosť vidieť, že nejde len o sladkosť pre turistov, ale o hlboko zakorenenú súčasť miestnej kultúry. Je to tradičný symbol pohostinnosti. Podáva sa pri dôležitých príležitostiach, rodinných oslavách aj pri prijímaní hostí, často spolu s tradičnou ománskou kávou. Prináša sa ako dar pre hostiteľa či oslávenca v ozdobných nádobách.

Halwa sa v Ománe pripravuje podľa rodinných receptov, často už po celé generácie, a jej výroba je pomalý, precízny proces. V medených nádobách sa na otvorenom ohni mieša zmes cukru, vody, ružovej vody, šafranu, kardamómu a orechov, pričom miešanie trvá aj niekoľko hodín, zvyčajne 4-6. Výsledkom je hustá, tmavá a aromatická hmota, ktorá má ďaleko od halvy, na akú sme zvyknutí z krajín Stredozemného mora. V predajni je cítiť sladkú, korenistú vôňu ešte skôr, než ju uvidíte, a ochutnávka je neodmysliteľnou súčasťou návštevy.

Pokračujeme na trh s keramikou, korením, striebrom aj oblečením. Už sa tu ukazujú aj prvé suveníry, no väčšina produktov je stále zameraná hlavne na domáce obyvateľstvo a ich potreby. Predávajúci muži v lokálnych dišdašách si bez stresu užívajú interakciu s niekoľkými turistami, ale aj pokoj pomalého, teplého doobedia.

Keď sme sa už nasýtili atmosféry miestneho trhu, kráčame k pevnosti, ktorej dominuje obranná veža.

Pevnosť Nizwa bola postavená v 17. storočí, počas vlády imáma Sultana bin Saifa Al Ya’arubiho, jedného z najvýznamnejších panovníkov dynastie Al Ya’aruba vládnucej v Nizwe. Výstavba trvala viac než dvanásť rokov, čo napovedá, že nešlo o jednoduchú stavbu. Pevnosť vznikala v období, keď Omán úspešne vyhnal Portugalcov z kolonizovaného pobrežia. Slúžila ako dôležité obranné opevnenie proti invázii aj ako ochrana obchodných ciest a stability v regióne.

Práve tu sa krásne ukáže, prečo má zmysel mať pri sebe výklad: pevnosť nie je len ‘pekná stavba’, ale čitateľná stopa ománskej histórie, moci a obrany. Keď si tie súvislosti poskladáte, celý výhľad z veže dostane iný rozmer.

Každý architektonický prvok pevnosti má svoj presný význam. Masívna okrúhla veža je dominantou celej stavby. Jej priemer dosahuje približne 45 metrov a veža sa dvíha do výšky okolo 34 metrov, čo z nej robilo prakticky nedobytnú stavbu. Múry sú miestami hrubé niekoľko metrov. Veža bola navrhnutá tak, aby odolala delostreleckým útokom, ktoré sa v tom období začali čoraz viac používať. Minimálny počet okien a strieľní chránil vnútro pevnosti a zároveň umožňoval obrancom účinne brániť strategické body. Ešte z ulice si všimnite na veži pozdĺžne ryhy a nad nimi umiestnené okrúhle priezory - tieto prvky umožňovali strieľať na nepriateľa aj pod uhlom v prípade, že sa nachádzal blízko stien pevnosti.

Detailne premyslené obranné prvky, ktoré by ste si na prvý pohľad ani nevšimli, sa nachádzajú počas celej cesty na vrchol veže. Vstup do pevnosti vedie úzkou cestou cez sedem dverí a úzkym schodiskom v tvare arabského písmena ح, pričom pri každej bráne je zákruta. Nad dverami sa nachádzajú obranné otvory, ktoré zvyšovali bezpečnosť pri obrane vstupu.

Pri návšteve Nizwy si doprajte dostatok času aj na výstup na vrchol pevnosti. Výstup na veže je pomalý a zámerne náročný. O to silnejší je však moment, keď sa ocitnete hore. Výhľad sa otvára na staré mesto Nizwa, palmové háje zavlažované premysleným systémom faladž a na pohorie Al Hajar v pozadí. Tu vidíte dôvod, prečo bola Nizwa po stáročia považovaná za strategické centrum vnútrozemského Ománu. Z tohto bodu bolo možné kontrolovať obchodné trasy, pohyb karaván aj dianie v meste. Pohľad z pevnosti neponúka len pekný výhľad, ale aj pochopenie krajiny a tohto regiónu.

Nevynechajte ani hrad či záhradu

Okrúhla pevnosť priamo nadväzuje na hradný komplex postavený už v 9. storočí. Ten mal samozrejme úplne inú funkciu. Kým veža slúžila na obranu, hrad bol administratívnym, obytným a náboženským centrom. Práve tu sídlil imám, prijímal dôležité rozhodnutia a riešil správu mesta a regiónu. Hrad sa v priebehu storočí menil, bol rozširovaný podľa potrieb jednotlivých období, čo možno vidieť aj na niektorých architektonických drobnostiach.

Vnútorné priestory hradu zahŕňajú obytné miestnosti, prijímacie sály - majilis, modlitebné priestory, sklady potravín, datlí aj miestnosti pre stráže. Na rozdiel od masívnej veže pôsobí hrad otvorenejšie a hostinnejšie, no stále si zachováva silnú funkčnosť priestorov. Použité materiály (hlina, kameň a palma) zabezpečovali prirodzené chladenie, vďaka čomu sú miestnosti príjemné aj počas extrémnych horúčav. Dôležitou súčasťou komplexu boli aj studne a skladovacie priestory. To všetko zabezpečovalo sebestačnosť počas obliehania. Schopnosť prežiť bez vonkajšej pomoci bola samozrejme kľúčová.

Toto mužské skupinové vystúpenie sa zvyčajne odohráva v dvoch radoch mužov, ktoré stoja oproti sebe. Sú oblečení v bielych dišdašach a držia tradičné meče alebo palice a za opaskom im visí dýka khanjar. Spev má formu volania a odpovede – jeden rad prednáša verše, druhý reaguje, pričom texty sú často veľmi poetické. Melódia je jednoduchá, rytmická a opakujúca sa, čo jej dodáva silu a zároveň umožňuje, aby sa k spevu mohli spontánne pridať ďalší účastníci.

Hoci spomíname tanec, pohyb v Al Razha je v podstate striedmy, ale silne synchronizovaný. Nejde o výrazné tance, ale o jemné kroky, pohyby ramien a rúk, ktoré kopírujú rytmus spevu. Občas je súčasťou tiež bubnový hudobný sprievod, no nie je to nevyhnutné. Hlavným „nástrojom“ je hlas. Ide skôr o súhru a spoločnú energiu. Takýto spev a pohyb pôvodne symbolizovali ochranu komunity, jednotu kmeňa a mužskú zodpovednosť za bezpečie územia. Aj preto je tento tanec špecifikom mužov.

Predovšetkým v prostredí historických múrov pevnosti je toto vystúpenie silným a autentickým zážitkom. Nejde o predstavenie len pre turistov, ale o stále živú tradíciu. Spev sa rozlieha nádvorím a medzi hlinenými stenami znie ešte silnejšie, akoby sa čas na chvíľu spomalil a my so skupinou BUBO na vlastné oči vidíme minulosť a silu ománskej kultúry.

Treťou časťou, ktorá je súčasťou tohto celého komplexu, je záhrada. Oddelená múrom a vstupnou bránou pôsobí jej ticho v kontraste k obranným prvkom pevnosti. Samozrejme, nejde iba o okrasnú záhradu, ale znovu o funkčný priestor, ktorý mal praktický význam pre každodenný život obyvateľov hradu. Pestovali sa tu najmä datľové palmy, ovocné stromy a základné plodiny, ktoré dopĺňali zásoby uložené v skladoch a zvyšovali sebestačnosť celého komplexu. Záhrada bola napojená na zavlažovací systém faladž, vďaka ktorému bolo možné udržiavať zeleň aj v suchom podnebí vnútrozemského Ománu.

Tu v tomto zelenom priestore si človek ľahko predstaví vnútorný život pevnosti, brániaci sa pred vonkajším nebezpečenstvom. Vidíte, že pevnosť Nizwa nebola len vojenskou stavbou, ale fungujúcim sídlom, kde sa myslelo nielen na ochranu, ale aj na život.

Keď sme obišli všetky dôležité miesta pevnosti a hradu Nizwa, je čas aj na ochutnanie Ománu. Na nádvorí pevnosti sa vždy potešíme, keď vidíme sedieť domácu, ománsku pani pripravujúcu lahodný Ragag. Táto typická ománska „palacinka“ urobená na počkanie a dochutená podľa vás je ďalším zážitkom. Nejde len o jedlo, ale takmer o každodenný rituál, ktorý sa dedí z generácie na generáciu.

Ragag sa podáva ako rýchle raňajky, ľahké jedlo počas dňa alebo jednoduché pohostenie pre hostí. Ide o veľmi tenký, chrumkavý „chlieb“ pripravovaný na rozpálenej kovovej platni a hotový za minútu. Cesto sa rýchlym pohybom rozotrie do tenkej vrstvy, nechá sa krátko zapiecť a ešte horúce sa plní podľa chuti. V tradičnej verzii sa ragag plní datľovým sirupom (dibs), niekedy doplneným o miestny syr, maslo alebo vajce. Práve kombinácia sladkého a slaného je pre ománsku kuchyňu typická. A skutočne odporúčame ochutnať práve ragag so syrom a datľovým sirupom. Neoľutujete.

Návštevu Nizwy ukončujeme tak na sladko-slanú nôtu a môžeme sa vydať na ďalšie lovenie zážitkov do palácu Jebreen, oázy Birkat Al Muz alebo sa vrátiť naspäť do večerného Maskatu. S trhom, spevom, jedlom aj pevnosťou sme zažili ešte stále živý obraz tradičného Ománu, ktorý nie je vytvorený len pre turistov. Bežný život je stále úzko prepletený minulosťou a tradíciami, ktoré už stáročia tvoria ománsku kultúru. A práve hrdosť na svoju kultúru je to, čo človek cíti a obdivuje na každom kroku. Odchádzame nadšení, že sme boli jej súčasťou aspoň na chvíľu.