Svätá Helena - ostrov Napoleona

Keď niekomu poviete slovo Svätá Helena tak väčšina ľudí nevie o koho sa jedná. Zopár vie, že ide o manželku cisára Konštantína Veľkého, ktorá objavila zvyšky kríža na ktorom ukrižovali Ježiša Krista. Ešte menšia partia si spomenie na sopku St. Helen na západnom pobreží  USA a tá najmenšia časť vie, že ide o ostrov v južnom Atlantiku. Už len pohľad na mapu Vám napovie, že ostrov leží uprostred ničoho. Z jednej strany, na západ je to 4000 km do Brazílie, z druhej strany na východ je to takmer 2000 km k Angole.  Najbližší ostrov je Ascension, ktorý je odtiaľto vzdialený 1384 km a ďalší Tristan da Cunha 2431 km. Obrovské vzdialenosti naprieč nepredvídateľným južným Atlantikom.

Ešte donedávna spájala St.Helenu so svetom iba lodná doprava a aj tá nechodila ako hodinky. Loď RMS Helena bola jediným spojením „Svätcov“ ( prezývka obyvateľov St.Heleny) ako sa dostať do sveta. Najbližším prístavom je  6 dní plavby vzdialené Kapské mesto. Nie nadarmo takmer každý občan bol od prírody moreplavcom a tých zopár čo dorazili do Európy či Afriky sa len veľmi nepravidelne vracali späť. Oceán, počasie, poruchy RMS Helena robila čo sa dalo, ale napokon nastal čas rozlúčiť sa aj s ňou. Rozlúčke napomohol fakt, že Svätci postavili na skale uprostred oceánu letisko! Stavba trvala neuveriteľne dlho v extrémne ťažkých podmienkach, ale napokon sa sen stal skutočnosťou a St. Helena má letisko (skratka HLE). Už nie je nutné tráviť dni a týždne na mori, ale ostrov sa dá navštíviť kedykoľvek. Turistický boom sa však nekoná ( dôvody sa dočítate v tomto zaujímavom texte) a ostrov je rovnako izolovaný a čarovný ako kedykoľvek predtým.

Na ostrov sa lieta 1 x do týždňa z Johannesburgu (v sobotu) a počas sezóny 2 x ( utorok, sobota). Odlet je vždy ráno o 09:00 z Joburgu ( JNB). Všetky cesty si treba naplánovať tak, aby ste v piatok večer prespali v Johannesburgu a na druhý deň išli na letisko. Ideálne lety má spoločnosť Emirates s odletom z Viedne okolo 22:00, ranný prestup v Dubaji a poobede o štvrtej pristávate v Joburgu. Šetríte si čas a zároveň ho máte dostatočne veľa, aby ste bez stresu stihli sobotňajší odlet.  Letenku do Johannesburgu si vždy kupujte meniteľnú za poplatok t.j. čím vyššia cena tým flexibilnejšia letenka. Nekupujte lacné letenky pretože počasie na Svätej Helene je nepredvídateľné, lety často meškajú a vy nemusíte chytiť Váš let domov. Zmena Vás môže stáť veľké peniaze. V BUBO preferujeme tento let v business či first class. Večerný let do Dubaja operuje úplne nový Boeing 777-300 The Gamechanger s inovovanou businesskou a firstkou a Airbus A380 je klasika na trase Dubaj Johannesburg. Tieto letenky sú zároveň flexibilnejšie. Nezabudnite na víza do Južnej Afriky, ktoré si musíte vybaviť ešte pred odletom. Minimálne 1 mesiac pred cestou podajte víza na veľvyslanectve JAR. BUBO Vám s týmto vie pomôcť. Potrebujeme víza ako jediná krajina EU...čo Vám poviem.

Je piatok poobede, pristanete v Joburgu,  absolvujete pasovú, lekársku ( odmerajú Vám teplotu) kontrolu a po vyzdvihnutí batožiny vstúpite do modernej príletovej haly. Túto noc musíte prespať v Joburgu. Odporúčame hotel Intercontinental, ktorý je rovných 68,7 metrov vzdialený od príletovej haly. Prejdete cez cestu a ste tam. Rýchly a jednoduchý check in bezchybnou angličtinou či afrikaans. Slnko zapadá a je čas na večeru. Výborná reštaurácia Quills priamo v hoteli alebo na prvom poschodí letiska steakhouse Spur ( fillet a Savana dry) jednoduchšie to už nemôže byť.

V sobotu ráno si dajte budík na 06:00 tak, aby ste boli o 06:30 už na check ine na let na St. Helena. Obligátnych 68,7 m na letisko, schody na poschodie, tam doprava na terminál B. A už tam svieti na tabuli nápis St. Helena SA8131. Neuveriteľný pocit, že  áno je to pravda lieta sa sem! Samotný check in býva dosť zdĺhavý keďže veľa cestujúcich nemá v poriadku papiere. Preto sem choďte vždy včas. Dámy na check ine zaujíma okrem pasu a vašej letenky aj fakt či máte poistenie.  Poistenie liečebných nákladov na sumu vyššiu ako 500.000 libier je nutné k ceste na St. Helenu. Klasické cestovné poistenie tento limit nespĺňa. Informujte sa v BUBO ako získať vyššie poistné krytie. Poistku si vytlačte aj v angličtine vrátene jasného uvedenia poistných limitov! Ak máte len akúsi plastovú kartu tak Vás nemusia pustiť do lietadla keďže cestujúci je povinný dôveryhodne dokázať, že je poistený. Ak nemáte tak začne zdĺhavý rozhovor, ktorý značne check in predĺži. Wow. Check in complete!  Cesta začína. Ak je možné vyberte si sedadlo na PRAVEJ časti lietadla tj. rad F. pri okne.

• Platný cestovný pas minimálne 6 mesiacov po dátume návratu
• Spiatočnú vytlačenú letenku * (majte ju vždy meniteľnú)
• Viacvstupové víza do juhoafrickej republiky
• Poistenie liečebných nákladov na sumu minimálne 500.000 GBP ( britských libier) a doklad v angličtine o tom čo daná poistka kryje *
• Sv. Helenu si naplánujte vždy ako posledné miesto vašej cesty a v čase  1 týždeň po plánovanom návrate odporúčame, aby ste si nedohadovali žiadne dôležité stretnutia, keďže meškanie letov je normálne. Počasiu nerozkážeš.
• Po prílete na St.Helenu budú od Vás žiadať potvrdenie/dôkaz o spiatočnom lete. Wifi v príletovej hale nie je. Preto radšej zvoľte papierovú formu.

Ak ste prišli včas tak máte ešte čas na nákupy na letisku či na dobrú kávu alebo roiboos. Čaká Vás  6 hodinový let s neistým koncom. Dajte si niečo! Boarding začína cca 40 minút pred odletom. A tu sa začína dlhý príbeh letov na St. Helenu. Ak je počasie na Helene v tomto momente dobré a umožňuje lietadlu pristáť tak v Johannesburgu sa začne boarding. Lietadlo lieta presne na čas, pretože je extrémne dôležité aby aj na Sv. Helene pristálo v rámci tzv. weather window. Neskôr sa totiž nedá a cesta späť je takmer nemožná.  Nastúpime do Embraeru E190 s posádkou, ktorú tvoria dvaja plnohodnotní piloti a medzi cestujúcimi sedí aj technik. Stroj musí byť tip top keďže letíme na jedno z najnáročnejších letísk na svete. Niekto to volá nebezpečné.  Podľa dostupných informácií ktoré mám sú zatiaľ len 4 ia piloti s licenciou na pristávanie na St. Helene a to je svetová rarita. Rovnako ako ostrov či jeho letisko.  V iných zdrojoch nájdete počet 7, to však nemám potvrdené priamo na mieste. Každopádne posádka je schopná a vie do čoho ide. Vždy som miloval odlet a prílet do Joburgu. Nekonečné mesto, ktoré charakterizuje množstvo zlatistých kopcov. Vyťažená zlatonosná ruda, ktorú sa teraz opäť snažia spracovať najmodernejšou technikou. O chvíľu ostane mesto za nami a začína buš, červená krajina. Krajšia než Alpy, Himaláje...toto je Afrika..miesto odkiaľ pochádza človek. Ponad Botswanu preletíme do namíbijského Windhoeku. Cestou dostanete v business class malý sandwich a výborné víno. Káva nič moc. Niečo podobné je aj v economy. Vo Windhoeku náš špeciálny Embraer pristane. Ostanete sedieť v lietadle ( víza do Namíbie nie sú v tomto prípade nutné) a lietadlo je zakázané opustiť. Táto technická prestávka slúži na dotankovanie a poslednú technickú kontrolu. Technik ešte raz skontroluje všetko čo sa dá a nastane moment pravdy. Kapitán sa spojí s vežou na St.Helene a spýta sa aké je počasie a aké bude počasie. Ak je odpoveď pozitívna tj. je 98 percentná pravdepodobnosť pristátia tak lietadlo z Windhoeku odletí smer St. Helena. Ak nie je tak lietadlo sa otočí, bude krúžiť 3 hodiny ponad púšťou Namib, aby sa palivo minulo a vráti sa späť do Johannesburgu . Začne čakanie na počasie . V chladných mesiacoch jún-október sa toto stáva dosť často. Preto majte vždy meniteľnú letenku.

V našom stroji pilot zahlásil letíme!!! Na všetkých bolo vidieť úľavu. Mojou spolusediacou bola 59 ročná Angličanka Jill, ktorá tento let už absolvovala tretí krát, ale toto bolo prvýkrát čo sa jej podarilo odletieť. Dvakrát predtým sa let toľkokrát rušil až sa musela vrátiť domov. Faktom je, že to bolo v júli keď je počasie na Helene zlé. Plánujte preto starostlivo a poriadne čítajte tento blog. Asi po 45 minútach sme zbadali koniec pobrežia kostier a pred nami už iba južný Atlantik.  Na flightradar24.com ste v tomto momente ako jediný let uprostred nekonečného oceánu.

Na úseku Windhoek - Helena sa podáva v business class teplé jedlo a výborný dezert. Na výber sú väčšinou dve možnosti.  Let si krátim fotením oceánu pomedzi oblaky. Sfarbenie a tiene na oceáne mi pripomínajú let vrtuľníkom ponad Beringove more na ostrov Little Diomede. Ide z toho chlad.

St.Helena je len obyčajný kus skaly, bývalá sopka, ktorá trčí z oceánskeho dna. Ostrov nemá azda ani pol metra vodorovnej plochy a nikto o ňom nikdy nevedel. Až v roku 1502 keď na neho natrafil náhodou portugalský moreplavec da Nova. Šanca, že ho nájdete bola mizivá. Rovnako to platí počas letu. Oblaky, ktoré sa držia veľmi nízko spôsobujú fakt, že ostrov zbadáte aj z lietadla na poslednú chvíľu. A je to pastva pre oči. Cítil som sa asi rovnako ako onen Portugalec, keď zbadal zem. Ak sedíte na pravej strane pri okne  F row, tak vidíte ako sa lietadlo rúti k masívnemu bralu s názvom The Barn.  Táto nepekná skala vo Vás vyvolá pocit...“och bože a tu majú pristáť ?“ Čo keď netrafia?  Lietadlo sa začne triasť, oceánsky vietor si s ním robí čo len chce. My ale nekompromisne klesáme a naraz zbadáte runway medzi dvoma bralami končiacu v zráze 300 metrov nad hladinou mora. Oblaky sa rozostúpia a vidíte celý ostrov...už sme skoro tam. Pilot na prvý šup pristane a odmenou je búrlivý potlesk. Vedia prečo. Jediný let týždenne je tu a pristál na jednom z najodľahlejších letísk sveta. Welcome to St. Helena.

Z lietadla vystúpite a môžete hneď fotiť. Je to totálna rarita. Veď celá oblasť Ascension-Helena-Tristan da Cunha je väčšia než Európa a dokopy tu žije približne 6000 ľudí. Keď vstúpite do príletovej haly tak Vás čaká pasová kontrola a obligátne otázky. „Máte poistenie? Na akú sumu? Odkiaľ ste? Zo Slovenska? Tak ste 27 siedmy v poradí. Ďakujem, že ste tu!“ Na pás vykladajú Vašu batožinu a okolo sa obšmieta pes. Hľadá drogy? Kdeže. Hľadá med a banány! Dovoz akéhokoľvek medu je prísne zakázaný, rovnako čerstvá zelenina, mäso, ovocie.  Keď máte batožinu v rukách na colnom odovzdáte malý papierik ( dajú Vám ho v lietadle) ktorý vyplnený odovzdáte. Taška ešte raz prejde rontgenom ( keby pes zlyhal) a ste tam. Do prístavu v Jamestowne sa chodí nepretržite od roku 1502, ale na toto letisko iba od roku 2017.

V malej príletovej hale nájdete hneď po pravej strane malú zmenáreň. Ak nemáte britské libry tak si vymeňte hotovosť. Aspoň 1000 euro. Dostanete za ne lokálnu menu Svätohelenskú libru. Áno je na nej Alžbeta II a kurz je 1:1 k britskej libre.

Tipy:

• V lietadle seďte vpravo pri okne...rad F
• Už doma si vymeňte peniaze na britské libry, ktoré platia na ostrove, nemusíte si ich potom meniť na letisku. Majte aspoň 800 libier a viac...podľa dĺžky pobytu. Používanie kariet je extrémne obmedzené a je to ostrov cashu. Peniaze potom miňte na ostrove!!! Jediné miesto, kde Vám ich vymenia späť je letisko v Joburgu, ale v nevýhodnom kurze. Ste však na tak zaujímavom mieste, že sa jednoducho oplatí minúť všetko.
• Nedovážajte žiaden med, ovocie, zeleninu, mäsové produkty. Kontroly sú veľmi prísne!
• Všetky doklady čo ste ukázali na check ine, tie isté budete ukazovať imigračným úradníkom.

Ak idete na izolovaný ostrov kdesi v PNG tak nájdete pôvodné kmene. St.Helena však bola taká izolovaná, že ani tí tu nežili. Až keď da Nova narazil v roku 1502 na tento ostrov tak sa začalo jeho osídlenie. Možno s určitosťou povedať, že ľudia tu žijú presne 517 rokov.  Imigračné pracovníčky boli veľké černošky so skriňovým zadkom, vravím si hmm hotentoti, ale ako? Pani na colnom mohla mať tak 140 cm a mal som pocit, že som na Sulawesi. Robert bol čierny, Kevin absolútne biely ako keby bol z Kilmarnocku, kde slnko svieti 3 x za rok. Aaron mal nezameniteľné indické črty. Nuž a Basil ten bol čierny, hnedý, biely. Svätci sú vlastne mikrokozmom našej planéty. Spája ich oddanosť britskej korune avšak genofond je parádne zmiešaný. Portugalský námorník neznámeho pôvodu, bledí Angličania, vysokí Holanďania, čierni Angolčania, fešní Francúzi, robotníci z Kantonu dovezení okolo 1800 atď atď.  A každý deň tu pristáli tri obrovské lode, ktoré viezli tovar z Indie/Indonézie do Európy. Genofond sa miešal a miešal. Neviem Vám povedať ako vyzerá obyvateľ Heleny, môžem iba citovať 83 ročného Basila či 82 ročného Roberta a jeho 100 ročnú matku. „Sme jediní kozmopolitní občania sveta. U nás neexistuje rasová nenávisť, v našej krvi koluje krv všetkých národov.“ Majú svätú pravdu, veď sú Svätci. Faktom, je že na tomto malom ostrove uprostred južného Atlantiku musela zastaviť každá loď. A každá tu niečo nechala. Úžasná diverzita, kiežby bolo niečo také aj na našom bledom upadajúcom Slovensku.

Úradným jazykom je angličtina. Miestny dialekt má perfektný prízvuk. Dlhý, veď času bolo dosť. Namiesto fog, počujete fóóóóg, namiesto Thomas počujete Thomááááás.  Iné jazyky sú tu zastúpené minimálne.

Svätci od nepamäti logicky žili s oceánom a všetky ich cesty viedli cez oceán. Prvý let prišiel až v roku 2017. V ťažkých časoch opúšťali ostrov a hľadali prácu buď v Juhoafrickej republike alebo vo Veľkej Británii. Tento maličký národ ak to tak môžem povedať má vo svete zopár jedinečných komunít. Ak teda necestujete na ostrov tak najviac Svätcov nájdete v Swindone, Portsmouth, Southamptone a potom v Kapskom meste.

Miestne zvyky sú vyslovene britské veď Británia drží nad týmto kúskom ochrannú ruku. Zaujímavosťou je, že vzhľadom na geografiu ostrova tu bolo postavených relatívne málo domov a tie sú teda dlhodobo obývané. Pri každom druhom rozhovore so Svätcami sa dozviete, že tam a tam straší. Vraj. Mnohé deti na ostrove majú imaginárnych priateľov. Nuž prvý večer mi samému v celom  hoteli nebolo do reči, ale zvykol som si. Pri pohľade na mapu a izoláciu si viete predstaviť, že život od začiatku do konca mnohých generácií prebiehal na veľmi malom kúsku zeme a niečo z toho samozrejme ostalo aj vo vzduchu.

Tvrdý život, veľa práce, jednoduchá strava je receptom na dlhovekosť a osobne som dodnes veľmi prekvapený ako dobre ostrovania vyzerajú. Hádate im tak 60 a majú 80. Je normálne, že máte 83 rokov a robíte sprievodcu v cestovnom ruchu či jazdíte na jachte.

Svätá Helena je celoročná destinácia. Teploty sú vždy nad 20 stupňov. Najlepšie obdobie je koniec novembra až apríl t.j. miestna zima. Je pravda, že na niektorých miestach keď prší a duje vietor tak vám mrzne aj krv...ale o pár metrov ďalej je pokoj a svieti slnko. Od mája do októbra je miestne leto. Dusné horúce počasie sprevádzané vetrom a veľmi často hmlou. Hmla sa drží hlavne okolo letiska a v tomto období bývajú najčastejšie rušené lety. Ak sem cestujete v tomto období tak s tým vždy počítajte. Let môže meškať aj dva týždne, keďže v hmle sa pristávať na mini skale uprostred Atlantiku nedá.

Po prílete na Helenu Vás čaká krátka 20 minútová jazda do hotela. Väčšina hotelov  t.j. dva hlavné sú v hlavnom meste Jamestown.  Nemusíte však túto cestu merať naraz, ale začnite pozerať už teraz okolie okolo seba. Je sobota 14:30. Okolie letiska má púštny charakter. Máte pocit, že ste kdesi v Negevskej púšti. Skala, skala, zráz a k tomu hmla a nepretržitý vietor. Vravíte si, načo som vôbec išiel.

Neprejdete ani 2 km a pred Vami sa zjaví Millenium forest. Umelá výsadba pôvodných stromov. Každý si tu môže zasadiť ten svoj a mať meno na pamätnej tabuli. Po ľavej strane vidíte hrozivo sa tváriacu skalu The Barn, ktorú si pamätáte z lietadla. A hneď pred sebou runway.  Tu ste pristáli. Ech. Len sa otočíte a vidíte kopec Flagstaff, plný rozprávkových stromov.  V nízko rastúcej tráve pred Vami pobehuje jediný endemický vták „wire bird“ alias kulík ostrovný. Všetky ostatné sem prišli na lodiach a keďže dolet nemajú ako Embraer tak tu aj ostali. Pomalou jazdou, aby sme kulíka nevyplašili, sa vrátime na hlavnú asfaltovú cestu a jednu z mála obojsmerných ciest. Ďalšie 2 km a príroda začína byť brutálne zelená. Ideme okolo Deadwoodu. Zaujímavý názov, ktorý vychádza z faktu, že pôvodne tu bol jeden veľký les avšak človek ho postupne zničil. V tejto časti bolo množstvo mŕtvych stromov, preto ten názov. Za Deadwoodom máme Longwood. Tu sa nachádza dom v ktorom Napoleon zomrel a strávil tu posledné roky svojho života. Všade vidíte kvety. Začneme jemne stúpať, cesta sa zužuje a po pár stovkách metrov je všetko totálne zelené, vysoké stromy a krajina pripomína Švajčiarsko. Máte jednoznačný pocit trópov.

Na mnohých miestach vidíte ľanovník novozélandský, ktorý sem bol dovezený a nesmierne sa mu tu darí. Sú tu doslova celé lesy ľanovníka. Táto rastlinka zabezpečila zdroj príjmov ostrovanom potom ako bol otvorený Suezský prieplav a lode prestali chodiť cez Helenu. Keď ho nechtom, kameňom, nožom začnete šúchať, tak sa ukážu jemné, pevné vlákna. A práve tie používala do roku 1966 britská pošta. 6 mlynov, ktoré ľanovník spracovávali tvorilo ekonomickú kostru ostrova. Skončilo to umelými vláknami. Záujem o ľanovník klesol na nulu, nikto sa o neho nestaral a rozšíril po obrovskej ploche. Výborne zachytáva vodu a pre ostrov, kde je minimum podzemnej vody robí ďalšiu užitočnú službu.

Úzka strmá cesta za Longwoodom ide okolo ľanovníka a vysokých eukalyptov. Malá tabuľka vraví, že práve tu je miesto tzv. Halleyho observatória. Mladý anglický astronóm Edmond Halley sem prišiel, aby spravil definitívny prehľad o hviezdach južnej pologule. Niečo podobné ako spravil Tycho de Brahe pre severnej. Pôvodne tu mal byť len pár týždňov. Hmla spôsobila, že tu ostal podstatne dlhšie. Dnes ja na mieste, kde robil svoje pozorovania piknikový stolík so strieškou pred prípadným dažďom. Kedy tu bol? Písal sa rok 1676. Objaviteľ Halleyovej kométy začal svoju kariéru práve tu na bohom zabudnutom ostrove. Wow.

Po kľukatej ceste a cca 5 km sa vynorí krásny kostolík St. Paul. Jeden z viacerých anglikánskych kostolov na ostrove. Kresťanstvo a jeho anglikánska vetva je najrozšírenejšie.  Na ľavej za cintorínom vidno malú bránu namaľovanú na bielo. White gate. Opatrne do nej vojdite, aby ste ju netrafili a čierny drsný asfalt lemovaný sýtozelenou trávou Vás privedie pred Plantation house.  Sídlo guvernéra. Teda aktuálnej guvernérky. Ostrov spravovalo 60 guvernérov a v roku 2016 prvá guvernérka. Lisa. Plantation house je v sobotu zatvorený, treba prísť v utorok presne o 10:45 a samozrejme vopred sa nahlásiť.

Môžete sa však prejsť po jednom z troch chodníkov z ktorých najdlhší má cca 3km. Ná trávniku vedľa tenisových kurtov uvidíte korytnačky. Jedna z nich sa volá Jonathan. Je to aktuálne najstarší žijúci tvor na zemi. Jeho vek sa odhaduje na 187-200 rokov. Podľa mojich výpočtov teda videl na vlastné oči Napoleona či Charlesa Darwina, ktorí tu pred necelými dvesto rokmi boli. Keby vedel Jonathan rozprávať.

Opustíme Plantation house, padá jemný dážď, pomaly krútime volantom po úzkych cestách. Pripomínajú mi severnú Indiu, Himaláje a cestu do Gangotri či na Sela pass.  Na jednom z kopcov sa zjaví obrovská pevnosť High Knoll fort.  Pod pevnosťou je parkovisko alebo jednoducho vojdite autom rovno dovnútra. Angličania pevnosť postavili potom ako ostrov 6 mesiacov okupovali Holanďania. Nikdy ju však poriadne nevyužili keďže odvtedy na Helene žiadna vojna nebola. Z High knoll fort je krásny výhľad na okolie a údolie v ktorom leží Jamestown, najväčšie mesto ostrova.

Prudká, teraz už širšia cesta prechádza cez oblasť Half tree hollow, ktorá vznikla nad Jamestownom a s mestom ju spájal legendárny Jakubov rebrík. Half tree hollow je aktuálne najľudnatejšou časťou ostrova. Zaujímavé je, že väčšina domov bola postavená po roku 1982 a bitke o Falklandské ostrovy v ktorej Briti porazili Argentínu. Svätci sa vtedy rozhodli pomôcť materskej krajine a hromadne narukovali, vyhrali a zarobili. Half tree hollow sa rozrástlo. Je cca 16:30  a po najstaršej ceste ostrova sa spustíme do Jamestownu. Na ten pohľad som tešil. Niečo ako prvý pohľad na pokladnicu v Petre, alebo na ženu keď jej dáte dole závoj a vidíte ju prvý krát.  Práve tu v Jamestowne je jediný prístav na ostrove a v jeho malom prístave sa vylodil každý jeden námorník čo medzi rokmi rokmi 1502-1869 niečo znamenal. A samozrejme cestovatelia, vedci a dobrodruhovia. Huh a o chvíľu budem ja na tom istom mieste.

Thomas Cavendish, Johan Nieuhof, Edmond Halley, Nevile Maskelyne , James Cook (1771) na lodi HMS Endeavour, Captain Bligh ( neskôr kapitánoval na smutne slávnej lodi Bounty), Duke of Wellington 1805 ( Víťaz bitky o Waterloo. K nemu sa viaže jednoduchý príbeh o tom, že keď vystupoval z loďky ktorá priviezla na mólo, prišla vlna ktorá spláchla troch námorníkov a Wellingtona. Miestny mládenec skočil do vody a zachránil topiaceho sa Wellingtona. Toho Wellingtona, ktorý porazil Napoleona. A legenda teda vraví, že vlastne nebyť miestneho odvážlivca tak Wellington by už nebol a ktovie ako by sa to všetko skončilo.),  1836 Charles Darwin na lodi HMS Beagle, Prince de Joinville, Prince Alfred, cisárovná Eugenie, 1898 Joshua Slocum ( tento pán ako prvý sám oboplával zem, žiadne gps, pomoc či telefón), 1925 Prince Edward, 1947 kráľ Juraj VI ( jediný britský monarcha, ktorý navštívil ostrov osobne a doprevádzala ho princezná Alžbeta ( neskoršia kráľovná Alžbeta II) a mnohí ďalší plus tisícky obyčajných námorníkov, tvrdých, nebojácnych mužov, 25000 oslobodených otrokov atď. To všetko na tých 400 metroch miestneho prístavu. To miesto dodnes stojí zamrznuté v čase a moja predstavivosť fungovala naplno.

Jamestown je maličké mesto, ktoré sa tiahne z prístavu celým údolím. V sobotu poobede je  absolútne vyľudnené. Nikde nikoho. Staré koloniálne budovy skonvertované na školy, nemocnice si pamätajú mnohé.

Na konci cesty už vidím oceán, ale ešte predtým sa ubytujem. Je 17:00 mám pocit, že na ostrove som 3 dni a nie tri hodiny. Počasie v Jamestowne je príjemné, nefučí tu ako na Halleyho kopci. Môj hotel sa nedá prehliadnuť. One and only, The Consulate. Napoleon sa pozerá z balkóna a ja pozerám na neho. Musím, veď tadiaľto iste išiel a možno stál rovno tu  a išiel na kávu či rum. Koňačik asi námorníci nepijú.

Ideálne a najlepšie miesto na ubytovanie je hotel Consulate. S ľahkým srdcom ho môžeme zaradiť medzi najhistorickejšie hotely sveta. Drevená budova už vyše 250 rokov prijíma hostí a je doslova očarujúca. Všetko vŕzga, na stenách sú artefakty z lodí, ktoré tu buď stroskotali alebo ich predali majiteľom hotela. Lusknutím prsta ste kdesi na začiatku 18.storočia. Sadnite si k veľkému drevenému baru a ochutnajte miestnu kávu.

St. Helena coffee patrí medzi najdrahšie na svete. Kúpiť ju je veľmi ťažké a v princípe v meste nájdete iba dve malé predajne, kde si ju môžete dopriať. A samozrejme hotel. The Consulate je archa duší, zážitkov a svätohelenskej histórie.  Veľmi príjemná majiteľka Hazel Vám dá kľúč od jednej z 18-tich izieb plus extra kľúč od vchodových dverí. Väčšinou ste totiž v hoteli sami. Izby sú ako  u babky, hrubé koberce, veľké drevené postele, obrovské zrkadlo vsadené v mohutnom starom popukanom bielom drevenom ráme a nedoliehajúce okná. Na stole máte karafu s vínom a oproti Vám veľký ventilátor ak ste tu počas horúcich letných dní. Zabudnite na klímu. Jednoduchý sprchový kút a umývadlo. Keď sa vykloníte z okna vidíte celý Jamestown. Ste v úplnom centre.

Zložte si veci a vyjdite von z izby. Na stenách visia ručne maľované portréty námorníkov, guvernérov, kapitánov, stropy tvoria sťažne z lodí a v duši stále rozmýšľate či náhodou nechodíte v čase ako v knihách od Deborah Harkness.

Bielovlasá majiteľka Hazel je pôvodom  z Botswany, biela ako slonovina, ale predsa čistokrvná Afričanka. Dajte sa s ňou do reči. Jej otec kedysi dávno robil v Botswane v 1962 lovca krokodílov. Ako jediný mal licenciu. Zabudnite na Dundeeho. Neskôr pomáhal Owensovcom v Kalahari. Spolu s dcérou Hazel, potom zachránili deltu Okavango pred megalomanským projektom a rozbehli luxusný turistický ruch. Hazel sa sem presťahovala lebo chcela kľud. Teda ehm...z delty Okavango sem...aspoň si viete predstaviť aký kľud tu je. Hazel je plná príbehov, nesmierne energická žena, ktorá Vám aj o Svätej Helene povie všetko. Kde, kto býva, čo kto robí a za jeden večer pochopíte veľa. Každopádne tento rozhovor si  s ňou si nechajte na večer.

Ak chcete poslať domov e-mail že ste tu, tak si zakúpte 1,2,4 predplatené hodiny priamo v hoteli  (2 hod 13,5 libier), nalogujte sa na Sure1 a píšte.

Z dverí vanie vlhký oceánsky vzduch, ulice sú takmer ľudoprázdne. Vyjdite von a odbočte doprava....150 metrov a po pravici máte „Castle“ resp. Hrad miesto odkiaľ vládne guvernér/rka.  Za kamennou bránou je oceán. Ak skutočne cestujete pre poznanie tak treba len zatvoriť oči a predstaviť si prístav pred 250-400 rokmi....takmer sa nezmenil.  Som si istý, že ak by som mal nadprirodzené schopnosti a videl duchov tak okolo mňa sú ich stovky. Ozaj....ak budete v hoteli Consulate spýtajte sa tzv. Blue room. Nikto tam nespí, v noci sa izba extrémne schladí a vraj...tam straší. A teda ste v hoteli sami..ok?  Rukou sa dotknem teplých vôd Atlantiku a zistím, že som hladný. V Jamestowne nič nie je ďaleko a najlepšia reštaurácia mesta je odo mňa ani nie 50 metrov. Legendárna reštika Anne´s place. Dlho predlho pred letiskom varila pre občasných jachtárov a vytrvalosť a trpezlivosť sa im oplatila. To málo turistov čo sem chodí znamená pre nich obrovské množstvo a ak ste hladný jednoznačne choďte sem. Jednoduché zariadenie, vidíte do kuchyne, majiteľkina dcéra sa hrá s mačkou...ako doma. Ak máte radi ryby tak si prídete na svoje, alternatívne ochutnajte sirloin steak z lokálneho dobytka a zapite chladeným juhoafrickým ciderom Savana Dry. Dokonalý záver dňa. Ak chcete internet tak aj tu si môžete zakúpiť heslo na miestnu sieť Sure2. Ak ste si kúpili prístup v hoteli tak ten Vám tu fungovať nebude. Ako kapurkovu sa dajte naliať Tungi. Tungi je miestny alkohol, ktorý sa vyrába v najexotickejšej pálenici sveta ( nazvime ju presnejšie najodľahlejšej) t.j. priamo tu na ostrove. Táto ohnivá voda z opuncií sa síce nevyrovná bošáckej, ale tu jej 42 percent bohato stačí. Odporúčam piť silne vychladené, priamo bez ľadu.....čo cítite na jazyku? Ak borovičku...tak pijete správne. Ak by som nevedel, že som na Helene tak poviem...olalal Borovička!

Do hotela máte len kúsok, po ľavej strane vidíte suvenírový obchod Serena giftshop kde kúpite slipy, baterku, šarkana, ale aj pohľadnice a miestnu kávu. 100 gramov za 10 libier ( na letisku stojí 15). Ak ju uvidíte tak ju kúpte. Kávu nemajú vždy a patrí k tým najautentickejším suvenírom. Ak už stojíte pred obitými drevenými dverami do hotela tak odožeňte mačku, ktorá sedí v kresle po vašej ľavici a sadnite si tam Vy. Len seďte a počúvajte Jamestown. Možno začujete niečo z minulosti.

Ako Vám Hazel povie, inak extrémne praktická žena a pragmatická, tak hlavne deti na Helene majú často fiktívnych priateľov a aj rodičia reportujú že počuli konský povoz, koňa, či meč. V niektorých domoch nikto už roky nebýva pretože sú úplne vyťažené duchmi. Jamestown. Či je to pravda alebo nie faktom ostáva, že na krátkej ulici pred Vami sa odohralo 500 rokov histórie od narodenia až po smrť a keby múry vedeli rozprávať tak som si istý, že vydajú nejedno tajomstvo. Po vrźgajúcich schodoch, popri sliepňajúcich svetlách vojdite do svojej izby a dobre sa vyspite. Zajtra nás čaká fantastický deň.

Kde bývať 

Jednoznačne Consulate hotel. Jediným ďalším hotelom je hotel Mantis oproti, ktorý postavili len nedávno. Ako sa však dozviete Mantis je klasický slovenský tunel. Hotel dotovaný vládou, ktorá posiela peniaze miestnemu podnikateľovi a ten ich ...ktovie čo. Takže Mantis nie. V okolí  Jamestownu nájdete aj ďalšie malé domy na prenájom alebo klasické Bed and Breakfast napr. Richard´s lodge.

Kde sa najesť

Jednoznačne Anne´s place v malom mestskom parku hneď vedľa hradu. Posledné objednávky na jedlo berú o 20:30!!! Objednáva sa pri bare. Ak hľadáte autentickejšiu reštauráciu tak vyjdite peši po Jakubovom rebríku...699 schodov hore, tep 200 a pred sebou uvidíte Rosie´s bar. Dajte si niečo chladené a myslite nato, že tých 699 schodov musíte zísť ešte aj späť alebo sa šmyknúť po zábradlí!

Počasie

Svätá Helena je celoročná destinácia a teplota počas celého roka kolíše medzi 22-30 stupňami. Vzhľadom na neustály vietor a nízku oblačnosť sa Vám však často stane, že chvíľu leje, fúka a máte pocit, že je 15 stupňov. Mikina sa Vám zíde a o pár minút je za zákrutou slnko a o 10 stupňov viac. Predovšetkým v období máj - október  je pravdepodobnosť takýchto dní vyššia. Toto je zároveň obdobie miestnej zimy, ktorá je typická hlavne tým, že je daždivejšie, je vysoká oblačnosť a lety sa rušia oveľa častejšie. Hlavnou sezónou je november až apríl keď je zrážok málo. Myslite nato, že aj keď slnko nevidno tak riadne opaľuje a vždy používajte krém proti slnku. Ak cestujete cez európske letné mesiace  júl a august tak majte na pamäti, že lety sa v tomto období kvôli počasiu veľmi často posúvajú alebo rušia. Nezabudnite nato pri plánovaní Vašej cesty.

Jamestown sa prebúdza až okolo 9-tej ráno aj to veľmi pomaly. Ideálne je vstať už skôr okolo 07:30 a ísť sa prejsť k oceánu a späť. Raňajky Vám budú chutiť oveľa viac. Raňajky bývajú zvyčajne na britský štýl tj. nevyhnete sa fazuľkám, slanine a vajíčku. Treba dodať, že poriadne poached egg Vám tu nespravia. Čerstvý džús a káva Vás úplne preberú.

Oblečte sa podľa počasia a do príručného ruksaku si dajte jednu neprefúkavú bundu keďže počasie sa môže každú chvíľu zmeniť. Ste predsa na  prvom ostrove medzi Antarktídou a rovníkom. Vietor bez akejkoľvek prekážky letí až priamo sem. Rozdiely medzi náveternou a záveternou stranou ostrova budete vidieť neskôr.  Po Napoleonovej ulici opustíme mesto. Prečo Napoleon? Na Sv. Helene nič nie je náhodou. Keď Napoleon vystúpil z lode na Sv. Helene tak ho všetci chceli vidieť. To však vláda nechcela a preto ho transportovali vedľajšou ulicou a tak vznikol názov ulice. O chvíľu neskôr narazíte na ďalšiu zaujímavú ulicu resp zákrutu. Button Up! ju volajú. Toto bolo miesto odkiaľ bolo vidieť vojakov vracajúcich sa na základňu. Samozrejme museli byť v uniforme podľa predpisov. Tu sa zastavili, pozapínali uniformu a v plnej kráse sa zjavili u veliteľa. Všetko na Helene má svoj význam a pôvod.

Cesta lemuje Jamestown a je z nej krásny výhľad na Briar´s house. Tu strávil Napoleon dva mesiace a  podľa jeho slov to boli dva najšťastnejšie mesiace na ostrove. Napoleon miloval túto časť ostrova a hostiteľskú rodinu. Jedno sopečné údolie minieme za druhým  a niektoré časti už dokonca poznáte. Veď je to malý ostrov! Kľukatými zelenými cestami sa dostaneme na poľnú cestu pod vrchom Flagstaff. Na tomto nehostinnom poli bol kedysi tábor pre búrskych väzňov. Neskôr telegrafná stanica a dnes mu dominujú veterné elektrárne, ktoré pokrývajú spotrebu elektriny ostrova na 30 percent ( vraj). Autom sa vyvezte čo najvyššie. A potom po úzkom chodníku vyšliapeme cca 20 minút až na vrchol kopca. Z každej strany na Vás bude fučať alebo Vás spaľovať slnko až vkročíte do rozprávkového lesa na vrchole kde panuje totálne bezvetrie. Tu si asi víly dávajú dobrú noc.

Len kúsok za týmto mini lesíkom je vrchol a fantastické výhľady na každú stranu. Uvidíte skrytú stranu The Barn a nádherné tyrkysové pláže. Ak svieti slnko tak The Barn vyzerá prívetivo. Žlté kvety a opuncie umocnia váš zážitok.

Na ceste späť si všimnite odbočku na cestičku ktorá vedie priamo na The Barn a patrí medzi náročnejšie túry.  Naskočíme do auta a odvezieme sa na opačnú stranu The Barn. Najväčší postrach lietadiel budeme mať úplne pokrytý. Sledujte či niekde neuvidíte endemického vtáčika Wirebird, ktorý tu má malú rezerváciu. Dlho si tu spokojne žil až pokiaľ neprišli mačky, potkany a ľudia. Dnes sa mu vďaka ochrane darí celkom dobre. Terénnou cestou sa po pár minútach prenesieme na miesto kde nádherne vidieť ako sa vulkán, ktorý stvoril Sv.Helenu vyvíjal. Jedna erupcia za druhou v rozličných obdobiach vidno na rozlične sfarbených horninách. Krajina vyzerá dezolátne, ale trochu geológie nezaškodí.

Bellstone je celkom originálny hudobný nástroj. Nemyslíte? video: Tomáš Hušek - BUBO

Vrátime sa späť na hlavnú cestu. Všimnite si Collin´s bar, ktorý je jediným v Sandy Bay. Otvorený iba na víkend je zároveň miestom kde si môžete dať čapované pivo, ktoré je inak na ostrove vzácnosťou. Deň už poriadne pokročil a je načase ísť na najkrajšiu vyhliadku ostrova ( podľa autora tohto článku). Cesta sa vinie cez oblasť Blue Hills, kde rastie aj miestna unikátna káva.

Neustále idete po vrchole kopca a strmý zráz po ľavej strane končí priamo v oceáne. Veľmi často tu extrémne silne fúka a na na pár stovkách metrov sa počasie zmení z totálnej škótskej horizontálnej pľuhy na maldivské slnko.  Prázdny Atlantik doslova láka na objavné cesty. Keď narazíte na prvú bránu tak viete, že idete dobre. Tu sa končí zelený tropický les a začína niečo čo by som prirovnal polostrovu Dingle a výhľadom na Skellig islands. Tisíce oviec, bránku za sebou zatvorte a dávajte pozor na ovčie bobky.

Takto prejdete ešte ďalšie dve brány a cestou cez zelené pastviny sa dostanete až na juhozápadný bod ostrova.  Koniec Heleny, začiatok oceánu. Rovno pod vami končí záveterná strana ostrova a začína náveterná. Cítite to na vlastnej koži. Ruiny malej útulne sú ideálnym miestom na podvečerný piknik, vyložiť si nohy a pozerať na to ako slnko maľuje na tiene na vodnej hladine. Chorizzo, olivy, Savana a krekry zahasia hlad a smäd. Southwest point je podľa mňa najkrajšia časť ostrova.

Po oddychu nás čaká 40 minútová jazda späť do Jamestownu, ďalšia super večera  a hojdacie kreslo na verande s Napoleonom. 

Mám pocit, že som tu už videl všetko. Veď čo by ma tu už len mohlo prekvapiť? Po vlnitej Napoleonovej ceste sa opäť vyvezieme nad Jamestown, ale odbočíme hneď do ďalšieho údolia. Môžeme ho nazývať aj "údolím otrokov".  Britská koruna tvrdo bojovala proti otrokárom. Lode, ktoré vyplávali z Angoly či džunglí Konga s otrokmi na palube sa v južnom Atlantiku necítili v bezpečí. A právom. Britská flotila chytala jednu za druhou a mnohých oslobodených otrokov doviezla na Helenu. Tu dostali prvú pomoc a možnosť rozhodnúť sa čo ďalej. Prichádzali sem v zúboženom stave a mnohí tu aj zomreli.  Neskôr keď sa tu stavali základy fabriky na spracovanie rýb a prisťahovalo sa sem zopár ľudí, tak pri kopaní základov objavili ľudské pozostatky. Ďalšie výskumy ukázali, že je tu pochovaných vyše 9000 oslobodených otrokov a ich duše navždy ostali na Helene. Dnes sa toto údolie nazýva Lemon valley ( Citrónové údolie) je zaliate slnkom, ktorého lúče jemne hladkajú strmé kopce v ktorých boli otroci pochovaní.

Na konci údolia je verejná pláž, jediná na ostrove kde sa dá kúpať bezpečne. Obrovská mašina na druhom konci slúži na prečerpávanie paliva z lodí na pevninu a za chrbtom máte obrovské cisterny na diesel a benzín. Zároveň sa tu produkuje väčšina ostrovnej elektrickej energie. V bielom odetí zamestnanci miestnej rybej fabriky postávajú vonku a znudene kývajú. Touto fabrikou sa ostrov nechváli. Napriek úžasným možnostiam na rybolov, produkcia na Helene veľmi zaostáva za očakávaniami. Trebárs fabrika na Tristan da Cunha, ktorý patrí pod Helenu je oveľa výkonnejšia a zarába podstatne viac. Miestna vláda vraj kuje plány ako vyťažiť z tohto prirodzeného prírodného bohatstva viac. Oceán je čistý, vzduch je čistý, ľudský odpad  ďaleko a ryby z Heleny by isto  potešili každého. Čisté bio všetkých bio! Vrátim sa na začiatok údolia a uvidíte jedinú poriadnu dvojprúdovú cestu na ostrove, Haul road. Žiaľ jazdiť po nej ešte nesmiete. Je súčasťou projektu letiska a spája a letisko s cisternami na palivo, meteo stanicou a prístavom.  Sprevádzkovať by ju mali v druhej polovičke roku 2019.

Mal som krásny slnečný deň tak sme sa rozhodli skočiť trochu do tieňa. Napoleonova hrobka bola rovno po ceste. K hrobu kde bol Napoleon pochovaný treba ísť peši asi 5 minút. Dostanete sa do čarokrásneho údolia zaplaveného kvetmi. Sám Napoleon si toto miesto vybral ako miesto svojho posledného odpočinku. Často sem chodieval na prechádzky a ti aj skončil. Vzhľadom na jeho turbulentný život asi nemohol nájsť pokojnejšie miesto na hrob. Tu v tichu ktoré strážili norfolské borovice odpočíval jeden z najväčších francúzov. V roku 1840 bola rakva s jeho ostatkami prevezená späť do Francúzska, do Paríža, Les Invalides kde je dodnes. Pozemok okolo hrobky vlastní francúzska vláda.

Moderná história ostrova je spojená s Napoleonom a preto nie je možné vynechať návštevu Longwood house, domu, kde Napoleon strávil najviac času a kde aj naposledy vydýchol. Jednoduchá budova mala ďaleko od honosných palácov Paríža. Exil by však mohol byť aj horší myslím si. Longwood house je dnes jednoznačne najlepšie múzeum o Napoleonovi vo svete. Predovšetkým preto, že ho tu stále cítite. Jednoduchá záhrada, ktorej dominujú vysoké kvety modrej a bielej farby a z nich občas vykukne ohnivá ľalia. Na niečo podobné sa pozeral aj Napoleon. Vo vnútri múzea sa nesmie fotiť. Vstupné je 10 libier a za 2 libry si môžete požičať audiosystém. Dámy, ktoré sa o dom starajú ho poctivo kontrolujú, su maličké majú snáď 140 cm a vždy som zľakol keď sa vynorila spoza skrine. Prišlo mi to ako nejaké woodoo :) Všetky artefakty v dome sú z éry Napoleona. Dotýkal sa ich, používal. Celkovo je interiér depresívny v ostrom kontraste s nádhernou záhradou vonku. Z množstva artefaktov ma zaujala na najviac posmrtná maska a jednoduchá posteľ na ktorej vydýchol naposledy 5.5.1821. Skolila ho rakovina žalúdka ( konšpirátori veria niečomu inému). Pri pozornom čítaní popiskov o jednotlivých artefaktoch som narazil aj na zväzok jeho vlasov. BUBO sprievodca Vám ich počas návštevy ukáže. Nedotýkajte sa vecí, väčšina je veľmi krehká. Na konci prehliadky je maličký obchod kde môžete kúpiť vytúžené magnetky, tričká, samozrejme všetko v téme Napoleon! Longwood house je skutočnou historickou lahôdkou.

BUBO reportáž z Longwood House. video: Tomáš Hušek - BUBO

Po návrate do Jamestownu sa osviežte v hoteli, hoďte ešte jednu kávu, prípadne jeden malý lokálny rumík s názvom biely lev a poďte objavovať mesto, ktoré už poznáte ale stále neviete presne čo je čo....ok..zas až tak ťažké to nie je, ale stojí to zato. Odbočte doprava od hotela Consulate a choďte až k parku pri Anne´s place. Priamo pred sebou uvidíte anglikánsky kostol, najstarší na ostrove. Priamo vo vstupe nájdete plaketu, ktorú sem umiestnili z vďaky Svätci zato, že pri príležitosti 500 výročia osídlenia ostrova im britská vláda prinavrátila občianstvo. Konečne mohli opäť slobodne cestovať. Príbeh skrývajúci sa za pasmi obyvateľov Heleny Vám povie BUBO sprievodca. Hneď vedľa kostola je väzenie. Aktuálne tu vraj sedí v miernej väzbe 12 ľudí :) Nuž a hneď nad väznicou ide do neba 699 schodov, ktoré sa nazývajú aj Jakubov rebrík. Spájal Jamestown s Half tree hollow. Výstup hore vám potrvá cca 15 minút...zmerajte si tep a myslite nato, že cesta dole je ťažšia! Alebo...sa sputíte po zábradlí. Zopár miestnych nadšencov Vám s radosťou ukáže ako nato. Výborne to vyzerá na fotkách. Posledný schod, číslo 700 je prikrytý cestou.

Za sebou máte malé, ale veľmi poučné St.Helena museum. Oproti cez cestu vidíte najvyšší "súd". Helena má vlastné zákony. Ak nedokážu vyriešiť spor tak sa obracajú na britské common law. Všetko sa rieši priamo tu. Ak tu narazíte na 83 ročného Basila, tak Vám veľmi rád o tom porozpráva. Hneď za súdom je malý kamenný "hrad" resp. pevnosť. Tu dlhé roky sídlil guvernér a odtiaľ aj vládol. Dnes sem už iba chodí do práce a oddychuje v Plantation house.  Všetky spomenuté miesta sú od seba povedzme že 80 metrov. Kedysi dávno tu boli len oni a okolo nich sa točili dejiny St.Heleny. Slnko je už vysoko, je čas na čaj a chladený nápoj. Osviežte sa buď v hoteli alebo v reštaurácii a na záver dňa Vás čaká plavba. Prístav je na konci móla. Lode v Jamestownu nemôžu prísť až k brehu, kotvia v mori a na požiadanie prídu po vás. Hlavný prístav ( ja to iba nazývam prístav) je úplne na konci vpravo pod skalou, kde sa ďakuje legendárnej lodi RMS Helena za jej služby pre tento malý, odolný národ. Je tu toaleta a tečúca voda. Môj kapitán ma čaká aj s chladničkou plnou ľadu a cideru ( na moje požiadanie :) Vlny loď nadhadzujú a Mark, kapitán, mi hneď vysvetľuje, že práve pre toto sem nechodia veľké lode. Tie potrebujú pre svojich klientov pohodlnejšie nastupovanie a vystupovanie. Ako som už spomínal nástrahy nalodenia/vylodenie na Helene takmer neustál aj Wellington. Naskočil som...bol som sám tak sme hneď vyrazili. Na výber máte viacero trás, jednou z nich je plavba okolo celého ostrova. Toto je celodenná záležitosť a nemal som žiaľ čas. Rozhodol som sa pre môj obľúbený southwest point. Cca 2,5 hodiny spiatočnej plavby. Prístav v Jamestowne sa nám rýchlo stratil za gigantickými červenými drsnými skalami padajúcimi do mora. Ak by som nevedel, že tam je tak neuverím.

Mark sa hneď pýta odkiaľ som, vravím, že zo Slovenska. Potešil sa. Som jeho prvý. Na moju otázku odkiaľ je on mi hrdo odvetil z Heleny, ale teda vrátil sa len nedávno pretože predtým robil na Ascension island  a potom 10 rokov barmana v Oxforde. Tak ako väčšina ľudí odišiel, zarobil a teraz už ostane tu. Vyľudnenie Helene nehrozí. Ostrov si svojich ľudí drží svojim magickým čarom aj na diaľku. 

Ak však chcete od života viac tak musíte ostrov na čas opustiť tak ako Mark. Potom som už zmĺkol a iba sa díval okolo seba, po ľavoboku ostrov po pravoboku Atlantik do nevidím. Tak kdesi 180 km ďaleko je najdlhšie pohorie na svete Mid Atlantic ridge. Podmorské pohorie z ktorého sa kedysi dávno Helena " zošuchla" a posunula po mnohých erupciách na aktuálne miesto. Chodí sa tam vraj na 8 dňový rybolov. Oceán je tu požehnane bohatý. Žije tu všetko čo si viete predstaviť. Pre turistov sú azda najatraktívnejšie veľryby a žraloky veľrybie. Tie sem vždy priplávajú začiatkom januára. Pozorovať žraloka veľrybieho môžete na mnohých miestach, ale iba na jednom jedinom na svete máte rovnaký počet samíc a samcov. Okolie Heleny je totiž pravdepodobne miestom, kam sa chodí tejto majestátny tvor páriť. Biely žralok má svoje "erotické" hlbiny v hlbokom oceáne v okolí Galapág. Žralok veľrybí zasa preferuje hlboký Atlantik v okolí Heleny. Ani jedno ani druhé miesto nie sú vedecky dokázané. Nedarí sa. Nikto nevie kde sa tieto nádherné tvory rozmnožujú a pária. Azda tu. Oceán je prekvapivo pokojný až do momentu keď Mark zvolá SW point! Pred sebou vidím na kopci na brehu zvyšky malej útulne, kde som si včera vychutnal podvečerný piknik. Vlny sa z ničoho nič menia a do lode sa oprel silný vietor. Vitajte na náveternej strane. Vidíš prečo všetky lode idú na Jamestown a nie na Sandy bay, vraví Mark. Vidím a cítim. Zároveň cítim zvláštny nepokoj pri pohľade na oceľovo sivú vodnú masu. Kamkoľvek idete vás čaká minimálne 6 dní plavby, drsným, chladným, hlbokým Atltantikom. Obdivujem ľudí čo to kedysi dokázali bez prístrojov, bez vedomia čo bude tam a tam. Napriek tomu objavovali. Dnes ich pripomínajú iba jachtári, ktorý na plavbách okolo sveta vždy zastavujú na Helene. Ich trasa je vždy rovnaká. Kapské mesto - Helena - Ascension a ďalej. Joshua Slocum bol prvým človekom, ktorý sám oboplával svet. Samozrejme aj on stál na Helene. Milou spomienkou na tento čin je plaketa umiestnená v kameni priamo pred budovou súdu. Našu loďku sme otočili. Na Joshuu nemám a radšej sa vrátim do Jamestownu. Dnes som sa opäť nezastavil.  Napoleon ma na mojom balóne netrpezlivo očakáva, ale opäť nič nevraví.

Hneď ráno ako som vykukol z okna tak pozerám na oblohu. Aké je počasie? Aké bude? Priletí lietadlo z Johannesburgu? Dnes mal túto otázku každý kto odlietal. Po raňajkách ma zastavuje Hazel so slovami, že lietadlo odletelo a bude krásny deň. Poobedňajší odlet do Johannesburgu sa nezadržateľne blíži, ale ešte stále je čas si niečo pozrieť. V Jamestowne je krásne slnečné počasie. Lúčim sa s Hazel s vedomím, že sa sem ešte raz vrátim. Určite, určite. Jedno miesto na ostrove som, ale ešte nenavštívil. Videl som ho, ale nebol vnútri.  Plantation house, sídlo guvernérky. Otvorený je iba v utorok o 11:00 a tak mi to parádne pasuje k môjmu letu. Majestátna budova bola postavená v roku 1792 Východoindickou spoločnosťou ( East India company). Guvernér ostrova dovtedy vládol z pevnosti priamo v Jamestowne. Dusnú, horúcu budovu v centre vymenil za nádherný dom uprostred voňavej tropickej zelene. Rovných 3,2 km z centra mesta. Za normálnych okolností si Plantation house môžete pozrieť zvonku. Každý utorok sa však brány otvoria. Príďte trochu skôr, aby ste si mohli v kľude vyhľadať Jonathana. Obrovskú korytnačku, ktorá sa narodila cca. v roku 1833 a je najstarším žijúcim tvorom na planéte. Jonathana Vám ukáže ochotný záhradník Luke. Fascinujúce stretnutie. Plantation  house nebol normálne prístupný pre verejnosť. Guvernérka Lisa Phillips ho ako prvá sprístupnila verejnosti a od apríla 2016 je otvorený každý utorok na jednu hodinu. Plantation je „živý“ dom, guvernérka a jej služobníctvo tu žijú, pracujú a je to jedinečná príležitosť na chvíľočku nakuknúť za „oponu“ moci. Vstupné je 10 GBP. Milá Joyce Vás prevedie celým domom a na záver prehliadky vás čaká čaj a pečivo. Typicky britská záležitosť. Plantation má všetko čo môžete od neho očakávať. Nádherné zbierky obrazov, maľbu každého jedného guvernéra či už ako zástupcu Východoindickej spoločnosti alebo britskej koruny. Jednoznačne najkrajšou časťou je modrá izba a knižnica. Britská koruna vždy mala vkus. Pri rozlúčke s Joyce sa lúčime s tým, že sa ešte uvidíme. Na čaj príde oveľa viac BUBO slovákov.

Cesta na letisko ubieha v tichu. Už len nostalgicky pozerám na Deadwood, Longwood, Sandy bay...názvy čo mi štyri dni dozadu nič nehovorili. Dnes ich poznám ako Gaštanovú alej v Rusovciach.

Pri odlete klasický check in, pasová a colná kontrola. V odletovej hale nájdete malý obchod do suvenírmi a rovnako aj v duty free zóne. Tu miňte posledné helenské libry. Zabudli ste nejaké tričko, magnetku, fľašu tungi či kávu z Blue hills? Posledná šanca! Po pasovej kontrole vidíte na tabuli hrdý oznam. Johannesburg  SA8132 14:35. Jeden z dvoch letov týždenne do konca marca. Potom znova nabehnú na týždňový režim. Keď všetci zdvihnú a vyberajú mobily tak viete, že pristáva lietadlo. Je to vždy triumf ľudskej šikovnosti. Ďalšie úspešné pristátie na skale v južnom Atlantiku. Je čas odletieť. Z runway si ešte raz spravím fotku, hlboko sa nadýchnem, v duchu kývam svätcom a nastupujem do Embraeru. Dovidenia Helena. Ešte sa uvidíme!

Ak Vám južného Atlantiku ešte nestačilo tak Svätá Helena má v rukáve ešte dve esá. Ostrov Ascension a Tristan de Cunha. Oba patria pod guvernéra na Helene a oba patria medzi najodľahlejšie ostrovy sveta.

Ascension island je momentálne asi najťažšie dostupný ostrov na svete, snáď iba Diego García a Kreugelenove ostrovy sú ťažšie. Tropický ostrov kúsok od rovníka bol objavený náhodou. Kým iným ak nie portugalcami. Suchý, vyprahnutý ostrov takmer bez akejkoľvek zelene v tej dobe nikoho nelákal.  Postupom času sa na ostrove uchytila malá anglická posádka, ktorá položila základy dnešného ostrova. Ostrov je vyhasnutou sopkou, s čiernymi údoliami plnými ostrých a neľútostných kameňov. Prechod ostrovom vždy bolel. Dlhodobo to však stálo zato. Na tzv zelenej hore " Green mountain" vysadili množstvo stromov, banánovníkov atď a časom tu vyrástol hmlový prales. Vrchol hory zachytáva vlahu a vďaka tomu to tu žije. Okolie si zachovalo stále sopečný ráz. Na rozdiel od Svätej Heleny na Ascension nájdete krásne biele pláže. Veľká škoda, že dnes sa ostrov takmer nikto nedostane. Prečo? Ostrov má za sebou vojenskú históriu tj. slúžil vždy takmer výlučne námorníctvu. Neexistuje tu pôvodné obyvateľstvo ani nikto s trvalým pobytom. Na ostrov majú prístup iba vojaci a zamestnanci firiem, ktoré tu majú kontrakty. Zamestnancov tvoria takmer výlučne obyvatelia Svätej Heleny. Dlhú dobu tu malo svoju významnú základňu britské letectvo a lietadlá ktoré leteli na trase Breeze Norton - Ascension - Falklandy prinášali aj turistov. Lety boli dvakrát do týždňa a ostrov bol relatívne ľahko dostupný. To všetko sa zmenilo len nedávno potom ako Briti podpísali dohodu s Američanmi a základňu prevzali Amíci. Lietadlá lietajúce na Falklandy tu už nestoja ( stoja na Kapverdoch). Obsidian hotel, ktorý sa staral o turistov zatvorili a na Helene sa vraví, že na ostrove sa dejú čudné veci. Ako laik si viem predstaviť, že ideálnejšie miesto na "jurský park" nenájdete. Malý izolovaný ostrov z ktorého sa nedá ujsť, výborná infraštruktúra a letecká dostupnosť, ideálne miesto na pokusy. Ktovie. Jednou z mnohých vecí, ktoré sa aktuálne na ostrove robia je pozorovanie vesmírneho "bordelu". Obrovské množstvo odpadu lietajúceho nad našou planétou je monitorované práve odtiaľto.

Ako sa sem dostať

Jediné verejne dostupné letecké spojenie potom ako RAF zrušilo lety je zo Svätej Heleny vždy druhý týždeň v mesiaci. Tj. raz za mesiac, 12 x za rok. Tento let platí vláda ostrova Ascension a začína v Johannesburgu, letí na Helenu a odtiaľ na Ascension. Na ostrove ostáva na noc a na druhý deň sa vráti späť. Let je primárne určený pre zamestnancov na ostrove a normálne nie je v predaji. Ak napíšete na flight.bookings@ascension.gov.ac a majú voľné miesto tak sa naň môžete dostať. Povolenie na vstup môžete získať na www.ascension-visas.com. Procedúra a byrokracia je zdĺhavá. Ak sem aj priletíte tak nemáte, kde bývať, jedine ak u Garyho. Populárny hotel Obsidian je už žiaľ zatvorený.Výlety je možné robiť len s miestnym sprievodcom.

Najjednoduchšou cestou je vlastná jachta či loď. Alternatívou sú niektoré výletné lode, ktoré majú Ascension v programe. Vtedy získate povolenie aj na pár hodinové vylodenie. Myslite však vždy nato, že tu nie je žiadny seriózny prístav a často sa stane, že mohutný, spenený príliv znemožní vylodenie na ostrove a vtedy sa realizuje iba oboplávanie ostrova. Je zaujímavé, že aj Svätá Helena, aj Ascension aj Tristan da Cunha nemajú poriadne prístavy a tak je každá cesta na tieto nádherné ostrovy skutočným dobrodružstvom.

Tristan da Cunha TdC Ascension – Svätá Helena – Tristan da Cunha – Gough island. V celom šírom južnom Atlantiku, neďaleko najdlhšieho pohoria na svete Mid Atlantic ridge nájdete len štyri ostrovy na ktorých žijú ľudia. Centrálou je Svätá Helena, logistickým centrom pre všetky je Kapské mesto. Po vyše 500 rokov sa na tieto ostrovy dalo dostať iba loďami. TdC a Gough v tejto tradícii pokračujú. Ostrovy fungujú vo fantastickej izolácii od okolitého sveta. Tristan da Cunha právom patrí medzi najizolovanejšie miesta sveta hoci vďaka posádke na Gough island mu tento titul berie Veľkonočný ostrov a Kreugelenove ostrovy. TdC býval kedysi ťažko dostupý. Zúrivý Atlantik spôsobil častokrát aj niekoľko ročné pauzy medzi návštevami lodí a ostrovania sa o všetko museli postarať sami. Pôvodný obyvateľ TdC neexistuje. Takmer 247 obyvateľov tvorí mix siedmych rodín, ktoré sú pôvodom zo Škótska, USA, Talianska a Svätej Heleny. Niektorí tu stroskotali, niektorí sa tu usadili a neskôr odišli a niektorí ostali dodnes. Medzi prvými osadníkmi bol aj William Glass zo škótskeho Kelsa, ktorého potomkovia tu dodnes žijú. Žijú vyše 400 km od ľudí na Goughovom ostrove  a vyše 2300 km z Kapského mesta či Svätej Heleny. Životný príbeh ostrova a jeho satelitných ostrovov ako Inaccesible a Nightingale nájdete skvele opísaný v úžasnej knihe Tristan da cunha and the Tristanians od Karen Lavarello z jednej zo siedmych rodín na ostrove.

Ako sa sem dostať

Cesta sem je stále ťažká avšak už oveľa pravidelnejšia. Na ostrove nie je letisko takže ste odkázaný na cestu loďou z Kapského mesta alebo na niektorých výletných lodiach. 6 dňová plavba z Kapského mesta môže trvať aj dva týždne v prípade zlého počasia. Možností ako sa sem dostať je neúrekom. Privátna jachta či loď so skúseným kapitánom či 9 plavieb z Kapského mesta ale výletné lode smerujúce z Argentíny. Jednoznačne najlepším výberom je S.A. Agulhas patriaca juhoafrickému námorníctvu. Táto loď ide až k Gough island a disponuje vrtuľníkom. Ten príde vždy veľmi vhod pri vylodení na TdC. Vylodenie prebieha na malých člnoch v rozbúrenom oceáne. TdC má veľmi malý prístav a vylodenie je závislé od počasia. To je samozrejme väčšinou zlé. Vtedy príde vrtuľník vhod. Vďaka plavbe na Agulhas môžete stráviť na ostrove viac nocí ako zvyčajne. Zároveň máte skúsenú posádku, ktorá tieto divoké vody zvláda s prehľadom. Azda najhorším výberom podľa Marka, kapitána zo Svätej Heleny je loď Bark Europe ( on ju volá Barf Europe), kde sa schádza partia často opitých mladých európanov a TdC po nich vyzerá ako krčma v Essexe. Pozrite si vždy ich itinerár a Barfom sa vyhnite.

Povolenie na vstup si ľahko vybavíte na priamo cez https://www.tristandc.com/visitsorganise.php. Už predtým si však musíte vybrať loď. Plánovanie cesty na TdC začína niekedy aj rok pred návštevou.

Návšteva však stojí za to. Myslite však v prvom rade nato, že tých málo obyvateľov 247 malo historicky obmedzený kontakt s civilizáciou a teda aj jej chorobami. Ak ste chorý tak na ostrov nechoďte. Mnoho starších ľudí návštevníkov len ticho trpí a čaká kedy turisti odídu práve kvôli civilizačným chorobám. Jednoduchá chrípka môže spraviť nenapraviteľné škody. Ak sa budete správať slušne tak si ostrov užijete. Ohromí Vás jeho nedostupnosť a navonok aj neprístupnosť. Strmé bralá padajúce do oceána podobne ako na Helene na prvý pohľad vravia „vráť sa odkiaľ si prišiel“. Hlavné mesto Edinburgh of Seven seas alebo The Settlement ako ho volajú miestni bude vašim domovom. Jediný kúsok rovnej plochy a nad vami sa týči aktívna sopka vysoká vyše 2000 metrov. V roku 1961 explodovala len kúsok od dediny a všetkých museli evakuovať do Británie. Tzv vulkán 1961 je ľahkou túrou. Nezabudnite sa zastaviť na najstaršom cintoríne ostrova pri hrobke Williama Glassa prvého „starostu, osadníka a zakladateľa dynastie Glassovcov z TdC. Cintoríny sú tu tri, pýtajte sa na ten najstarší. Smäd uhaste v Albatross bar a spravte si prechádzku na „zemiakové polia“ potato patches, vďaka ktorým osadníci prežili. Ak máte viac času tak sa vyberte na túru na samotnú sopku a predstavte si, že na tom istom pohorí na ktorom ste teraz, leží aj Island. Ring of fire naprieč Atlantikom. Výstup na sopku je náročný a trvá cca 4-6 hodín jedným smerom a absolútne ho neodporúčame sviatočným turistom. TdC si najviac užijete ak zapadnete do komunity Nato samozrejme potrebujete čas.  

Kde budete bývať?

Na rozdiel od Ascensionu, kde zatvorili už aj posledný hotel tak na TdC hotel nenájdete, ale bývať je kde. Thatched cottage je často dostupná na prenájom alebo priamo bývanie v rodine. Samozrejme počet je obmedzený, bez strechy nad hlavou však neostanete.

Nie. Podľa štatistiky bolo na ostrove zatiaľ vraj 26 Slovákov.

Južný Atlantik skrýva cestovateľské poklady. Každý jeden sa vo vašej travel vitríne bude vynímať. Vyrazte už teraz: na náš zájazd na Svätú Helenu