So svojou maličkou rozlohou takmer 75 420 kilometrov štvorcových, má hodne čo vo svojom repertoári ponúknuť aj tomu najnáročnejšiemu turistovi z Európy. Nablýskané hotely v hlavnom meste, Panama City s počtom obyvateľov trošku väčším ako má celý bratislavský kraj ponúkne historické jadro starého mesta, kde sa prelínajú veky dávnej slávy španielskych dobyvateľov s koloniálnymi stavbami domiešané afroamerickými prezdobenými drevenými domami z 20. a 30. rokov minulého storočia. Služby vyvinuté na vysokej úrovni, aj keď sem tam v štýle „maňana-maňana“, sa pokojne môžu rovnať európskemu štandardu.
Doobedná prechádzka po historických pamiatkach, jednoduchý obed, lebo v tom tropickom teple aj tak našincovi nechutí a poobedný výlet loďkou po okolitých zátokách s mangrovami je určite úžasný zážitok. Pridajme k tomu hispánsku pohostinnosť a prechádzku po večernej promenáde s množstvom pouličných umelcov a predajcov, ktorí vystavujú svoje drobnosti na dekách, čerstvé ovocné šťavy a deň zakončený luxusnou večerou. Máme fakt na čo spomínať. My sme si večernej vône mora a morských vánkov s prímesou hispánskej nálady a hudby užili dosýta.
Panama svojim prekladom z indiánskych jazykov znamená „Miesto s hojnosťou rýb, vtákov a motýľov. Takto ju už storočia označovali domorodé národy žijúce na tomto území ako lovci a zberači. Neskôr sa vyvinuli do veľkých amerických civilizácií, obchodujúcich na juhu s ríšou Inkov a na severe s Mayským impériom. Rozkvitajúcu zem takto objavili Spanieli počas svojich objaviteľských plavieb a Krištof Kolumbus bažiaci po zlate ju španielskej korune opísal ako zem, kde videl viac zlata za dva dni ako v Madride za štyri roky. Nemusíme sa teda diviť, že práve sem sa začali uprene pozerať a sústreďovať oči po zlate bažiacich nenásytných dobyvateľov.
Najviac sa o objavovanie Strednej Ameriky zaslúžil Vasco Núñez de Balboa. Jeho meno nesú ulice, promenády a námestia po celej Strednej aj Južnej Amerike. Prvý z európanov videl Tichý oceán. Spolu s Pedrom Ariasom de Avilla založili v roku 1517 mesto Panama City. Mesto sa v skorej dobe stalo tak strategickým, že všetko Pizzarovo zlato z Peru a jeho dobyvačných expedícií putovalo cez Panama City do Európy. Toto dobývanie neušlo pozornosti ďalšiemu impériu a tak Briti, hladní po moci a slepí po majetku poslali Sira Francisa Draka na dobyvačné výpravy s povolením plieniť všetky španielske lode, no nelúpiť na pevnine. Drake ako svoju základňu použil a založil mestečko a prístav, dnes známy ako Portobelo. S ním prišiel aj Sir Henry Morgan, neskôr zvaný aj Kapitán Morgan. Jeho rum je známy všetkým aj dnes. Vyplienil mesto Panama City a s vyše dvesto mulami naloženými zlatom sa úspešne dostal až do Portobelo. V Panama City je dodnes kostol Sv. Jozefa, kde údajne mních premaľoval zlatý oltár načierno. Morgan k nemu pristúpil a po jeho diele povedal: „ Možno sa rúhate viac než ja.“
Začiatkom 19. storočia sa ale dostal vo Francúzsku k moci Napoleon Bonaparte. Po európskych udalostiach boli španielske jednotky a všetko vojsko nútené opustiť svoje kolónie, čím prakticky behom roka stratilo Španielsko všetky svoje storočiami nadobudnuté územia. Toto dalo samozrejme priestor revolúcii a vlasteneckej myšlienke Simóna Bolívara. Jeho najväčším dielom bola Gran Kolumbia, spájajúca Kolumbiu, Venezuelu, Ekvádor, Bolíviu a Peru. Sem sa dostala aj Panama.
Lenže neskôr Kolumbia podpísala dohodu o postavení železnice z USA do Kolumbie cez Panamu, Gran Kolumbia sa pomaly rozpadla. Toto ohnivko rozpútalo zlatú horúčku z Kalifornie cez Panamu do Južnej Ameriky. S ešte odvážnejšou myšlienkou prišiel francúz Ferdinand Lesseps, staviteľ známého Suezského prieplavu. Vybudovať Panamský prieplav. Zbankrotoval na ľudskej sile, malárii a financiách. Panamská džungľa je nepoddajná. Túto myšlienku neskôr podporili Spojené štáty americké, keď dostali do spravovania rieku Chagre a jej okolie a časť územia, kde mal stáť nový prieplav. Po ťažkej a náročnej výstavbe bolo zaplavených 29 dedín a vytvorené najväčšie umelé jazero sveta Gatún, sa prieplav podarilo otvoriť 15. augusta 1914. Samozrejme, v dŕžave a kontrole USA. Panamské vlastenectvo však na seba nenechalo dlho čakať a počas študentského protestu v roku 1964 zomrelo 500 ľudí. Paname sa podarilo do určitej miery dostať prieplav pod svoju kontrolu, no úplne ju nadobudla až 31. decembra 1999. Odvtedy krajina pod financiami z prieplavu začína prekvitať.
Panamská džungľa a prírodné podmienky spadajú do tropickej a subtropickej klímy. Strieda sa tu odbobie dažďov a obobdobie sucha. Najlepšie podmienky pre potápanie, turizmus a návštevu krajiny su medzi mesiacmi december a apríl, kedy sú monzúnové prívaly prívetivé a všetci si užijú aj tropické podmienky. Okolitá džungľa je unikátna práve svojou polohou. Stretávajú sa tu severoamerické druhy s juhoamerickými na tzv. prechodovom moste. Kedysi od miocénu po pleistocén, po tomto jedinom kuse súše, ako po moste migrovali megacicavce z jedného kontinentu a šabľozubé levy zasa na druhý. V našej ére zasa zohralo územie veľmi dôležitú úlohu pri osídľovaní Zeme človekom. Pri troche šťastia tu ešte stále môžeme vidieť jaguáre, tapýre, jelene, pásavce, harpie aj morské korytnačky, ktoré na plážach raz ročne ponúkajú veľkolepé divadlo a v tisícoch sa tu snažia kladením vajec udržať svoj druh. Nájdeme tu približne 940 druhov vtákov, z nich 105 je ohrozených, teda raj ornitológov a priaznivcov birdwatchingu. Na pobreží dominuje mangrovový les, no hore vo vyšších polohách zasa vysokohorský hmlistý les. Panama má 12 národných parkov a viac ako 24 rezervácií pokrýva jednu štvrtinu celého územia.
Na našich zájazdoch sa snažíme zažiť to najlepšie z Panamy. Pláže a luxusné rezorty vystrieda určite bohatý program spletený históriou a zvykmi, nebude chýbať čosi zo súčasnej kultúry. Počas vášho pobytu ponúkame unikátne pohľady z mora aj zo súše a dokonca aj zo vzduchu. Prejdeme sa nedostupnou džungľou, ale aj okolím panamského prieplavu. Uvidíme nielen minulosť, ale aj sučasnosť, a možno aj trošku budúcnosti tejto úžasnej krajiny. A ochutnáme ju všetkými zmyslami.