Francis Drake: Pirát v službách kráľovnej

Už samotné narodenie budúceho dobyvateľa morí je zahalené tajomstvom. Hoci sa dá s určitosťou povedať, že sa narodil do protestantskej rodiny v meste Tavistock v anglickom Devone, rok jeho narodenia sa zdroj od zdroja líši. Najdôveryhodnejšie o jeho narodení vypovedá jeho nepriama príbuzná Lady Elliott Drake, ktorá v knihe Rodina a potomkovia Sira Francisa Drakea konkretizuje rok 1541.

Drake sa narodil do rodiny farmárov, v ktorej sa rodičia museli obracať, aby uživili dvanásť hladných krkov. Po tom, čo v Devone vypukla revolúcia a začalo sa náboženské prenasledovanie reformátormi, rodičia Edmund Drake a Mary Mylwaye ušli spolu s deťmi do provincie Kent.

Drakeovcom sa v novom kraji darilo. Edmunda menovali do služby v Kráľovskom námorníctve a Francisovi sa podarilo dostať do učenia na obchodnú loď, ktorá prepravovala tovar do Francúzska. Majiteľ plavidla, bezdetný, sa na smrteľnej posteli rozhodol loď darovať mladému Drakeovi. A tak sa pre neho začal otvárať svet.

Francis sa približne vo veku 20 rokov dostal do služieb obchodníka Williama Hawkinsa. Jeho bratranec John vošiel do dejín ako jeden z prvých anglických obchodníkov s otrokmi. Mladý Drake sa aj k nemu pridal na tri plavby a práve vtedy nastali jeho prvé kontakty s pirátstvom. Hawkins sa totiž rozhodol preniknúť na portugalské územia na pobreží západnej Afriky, pod nosom uniesť Portugalcom otrokov a predať ich v Anglicku za veľké peniaze. Bol úspešný.

Hawkins mal na svojej druhej plavbe dokonca požehnanie (a loď) od samotnej kráľovnej Alžbety I., ktorá sa snažila vydobyť pre svoju krajinu silnejšiu pozíciu na mori. Po úspešnom druhom ukoristení otrokov však za ňou prišli anglickí ambasádori, ktorí od nej žiadali, aby ukončila Hawkinsovo vyvádzanie na už znepriatelených územiach. Alžbeta nechcela riskovať vojnu s mocnejším a dominantnejším Španielskom, ktoré podporilo svojho suseda Portugalsko a preto Hawkinsovi zakázala tretiu plavbu do Afriky.

To by ale nebol Hawkins aby sa o niečo nepokúsil. Napriek zákazu sa rozhodol tretiu plavbu predsa len uskutočniť, podarilo sa mu ukoristiť otrokov v Afrike, ale vzhľadom k napätej situácii v Európe sa ich rozhodol predať v Amerike. Celú jeho tretiu cestu však sprevádzali problémy. Búrky, hurikán, vzbura otrokov na lodi, ale predovšetkým potýčka pod španielskou pevnosťou San Juan de Ulua v Mexiku.

Práve z dôvodu silnej búrky hľadali Hawkinsove lode útočisko v Novom Španielsku (územie dnešného Mexika). Počas vyjednávania o možnosti opráv ich však Španieli napadli. Bol to masaker. Počas útoku bol Drake kapitánom Hawkinsovej lodi Judith, ktorú podpálili. Hoci sa mu podarilo z lode ujsť a odplávať do bezpečia, plavidlá sa spolu s bohatstvom z obchodu s otrokmi potopili.

Hawkins neskôr obvinil Drakea z dezercie a s potupou sa nikdy nezmieril. Rovnaké pocity mal aj Francis. Historici považujú túto udalosť v jeho živote za kľúčovú, pretože navždy zmenila jeho vnímanie nielen Španielov, ale celkového poriadku koloniálneho sveta.

Od tohto momentu sa Drake zmenil na piráta akého ho poznáme. Takého, ktorý bojoval rozumom, ľsťou a vždy dokázal úspešne predvídať krok svojho nepriateľa. Nadovšetko si cenil zlato, svoju posádku a predovšetkým – z celého srdca znenávidel Španielov.

Drakeovi netrvalo dlho aby sa spamätal. Po nezhode s Hawkinsom dal dokopy svoju prvú vlastnú posádku a v roku 1572 vyplával so 73 mužmi na dvoch lodiach priamo do Panamy. Jeho cieľ dáva logiku, napriek tomu je vhodné označiť jeho plány za menšie šialenstvo, pretože máloktorý menej skúsený korzár by si dovolil zaútočiť na tak významné a zároveň chránené miesto.

Územie dnešnej Panamy totiž bolo v tej dobe strategickým miestom pre obchod medzi územiami Južnej a Severnej Ameriky a zároveň bolo exportným prístavom pre všetok lup, ktorý Španieli počas svojho kolonizovania nahonobili. Drake mal však oveľa konkrétnejší cieľ – zlatý poklad z Peru, ktorí mali Španieli odovzdať v malom mestečku Nombre de Dios.

Drake po príchode do Strednej Ameriky uzavrel dohodu s africkými otrokmi, ktorí mu výmenou za slobodu mali pomôcť v dobytí mesta. On sám osobne otroctvo nikdy neuznával a preto využil celú situáciu vo svoj prospech. Zabral mesto Nombre de Dios a peruánsky poklad mal na dosah, avšak sám počas útoku utrpel vážne zranenie.

Keď jeho muži videli ako veľmi krváca, stiahli sa z mesta a poklad nikdy nezískali. Je pravdepodobné, že sa ho podarilo Španielom previezť do ich domoviny. Drake sa zo zranenia zotavil a prišla odveta. Jeden celý rok strávil na území dnešnej Panamy, drancoval každé španielske mesto, útočil na každú jednu španielsku loď, ktorá bola v jeho dosahu a oslobodzoval otrokov, ktorí sa pridávali k jeho posádke.

Hovorí sa, že keby mu Španieli radšej odovzdali zlato z Peru, mali by menšie straty ako po jeho ročnom besnení v Paname. Drake je považovaný za prvého Angličana, ktorý uvidel Tichý oceán a predsavzal si, že ho raz prepláva. Do Anglicka sa však vrátil do nečakanej situácie. Alžbeta podpísala dočasný mier so španielskym kráľom Filipom II. Francisove víťazstvá tak nemohli byť oficiálne uznané. Pre Angličanov sa však stal hrdinom a pre Španielov postrachom.

Mier, či nie, ďalší rozkaz kráľovnej Alžbety bol jasný – Francis Drake mal preplávať až do Tichého oceána a tam pozdĺž pobrežia Južnej Ameriky naďalej prepadávať španielske lode. Navyše tentokrát mal pod svojim velením celú flotilu – 164 mužov a 6 lodí. V tomto prípade sa mu však Atlantik prekonával veľmi ťažko. Zlé podmienky plavby nevládli iba na mori, ale aj na palube Drakeovej vlajkovej lode Pelikán.

Do veľkej miery za to mohol jeho druhý kapitán Thomas Doughty. Počas celej plavby mali medzi sebou nezhody, Doughty navyše proti Drakeovi huckal aj ďalších členov posádky. V zlej morálke doplávali až na územie dnešnej Argentíny, kde zakotvili v zátoke San Julian. Bezútešné miesto, vtedy plné ľudských kostier.

Drakeova posádka totiž doplávala na miesto, kde 50 rokov pred nimi kotvil aj iný moreplavec - Fernão de Magalhães. Ten v zátoke čelil mohutnej vzbure svojej posádky, ktorú zakončila vzájomná krvavá potýčka. Francis so svojimi loďami prišli na vrakovisko plné ľudských ostatkov.

Možno práve toto miesto vyprovokovalo Thomasa Doughtyho k jeho vlastnej vzbure. S polovicou posádky sa postavil proti Drakeovi, jeho rebélia však bola potlačená. Podľa námorného denníka Francis 2. júla 1578 Doughtyho popravil, odťal mu hlavu. Keď sa ho zastal kňaz posádky, Drake ho nechal priviazať k padacím dverám do podpalubia a exkomunikoval ho z cirkvi (na čo samozrejme nemal právo, pôsobilo to skôr ako vtip). Zo šiestich lodí zostali po búrkach a krvavej vzbure už iba tri.

Francisova smolná plavba ale neskončila. Čím viac sa blížil k cípu Južnej Ameriky, tým sa horšilo počasie. Prišiel o ďalšiu loď Marigold a druhá s názvom Elizabeth sa im v búrke stratila, neskôr sa vrátila do Anglicka. Napriek mnohým problémom sa mu kontinent podarilo oboplávať, hoci historici sa domnievajú, že miesto, ktoré dnes nazývame Drakeov prieliv, Francis nikdy nedosiahol.

Jeho jediná loď Pelikán ale po extrémnych búrkach povstáva z pekelných vôd ako fénix a pýši sa novým názvom Zlatá laň. Je pravdepodobné, že Drake premenoval svoju vlajkovú loď práve preto, že Pelikán im priniesol smolu. Po ceste sa úspešne vysporiadal s indiánskym kmeňom Mapuche, ktorý napadol posádku počas kotvenia pri pobreží a prepadol španielsku loď až po zuby naplnenú čilským vínom. Zaviali tak vetry nádeje a Drake sa dostáva do Tichého oceánu.

Keď sa Španieli dozvedeli o Drakeovi na ich území, začali rovnako premenovávať svoje lode, aby nevytušil, na ktorých z nich sa nachádza najväčšie bohatstvo. To im však nijako nepomohlo a Francis zhabal desiatky kilogramov zlata, striebra, 13 truhlíc s kráľovským príborom, šperky,… Zdalo sa akoby Drake chytil druhý dych, bol nezastaviteľný.

Popri západnom pobreží Južnej Ameriky napredoval veľmi rýchlo, čím ďalej tým viac prenikal smerom na sever. Pripravoval sa na spiatočnú cestu domov, Zlatá laň však potrebovala opravy. Zakotvil preto na území dnešnej severnej Kalifornie a zem, ktorú v podstate objavil, vyhlásil územím kráľovnej Alžbety. Tento svoj osobný raj pomenoval Nový Albion.

S miestnym pobrežným indiánskym kmeňom Miwokov uzavrel priateľstvo a začal prenikať do vnútrozemia súčasných Spojených štátov amerických. Keď boli opravy dokončené, pokračoval v plavbe v smere na juhozápad. Preplával cez indonézske ostrovy, pokračoval cez Indický oceán až k pobrežiu Afriky a úspešne oboplával Mys dobrej nádeje.

V roku 1580 zažil Francis Drake najväčšiu slávu svojho života. Na svojej vlajkovej lodi Zlatá laň sa spolu s 59 mužmi vrátil do Plymouthu v Anglicku odkiaľ vyplával a to s obrovským lupom španielskeho zlata a vzácneho korenia, ktoré nazhromaždil na svojich cestách. Hoci si to ani on sám neuvedomoval, v Anglicku sa v mysliach ľudí stávala z plachého, ale odvážneho moreplavca, legenda.

Polovica Drakeovho lupu išla alžbetínskemu trónu a hravo nahradila celoročné výdavky anglickej koruny. Moreplavec mal kráľovnú plne na svojej strane a tá mu prejavila priazeň tým najokázalejším spôsobom. Verejne mu darovala tzv. Drakeov šperk. Vzácny klenot je dodnes uložený v londýnskom Victoria and Albert Museum. Bola to odmena nielen za ulúpené španielske poklady, ale aj poďakovanie hrdinovi, ktorý ako prvý oboplával zem.

Zaujímavé je, že v anglických námorných a historických múzeách nachádzame mnohé exponáty, ktoré dokumentujú či už Drakeov život, alebo dobrodružné plavby, ktorých sa zúčastnil. Španieli sa práve naopak voči nemu vyhradzujú. Dokonca aj mestá, v ktorých žil a pôsobil a už dávno nie sú pod španielskou vlajkou, odmietajú akékoľvek expozície zo života slávneho moreplavca. Dôkazom toho je napríklad aj kolumbijská Cartagena a jej slávne Námorné múzeum – ani zmienka o Drakeovi.

Rok po svojom návrate Alžbeta I. pasovala Francisa za rytiera na palube lode Zlatá laň v anglickom Deptforde. Pasovanie prebehlo rukou francúzskeho diplomata, čo bol kráľovnin ťah navonok spoločnosti – spojenectvo Anglicka s Francúzskom ako východisko v súperení znepriatelených veľmocí. Francis si vytvoril rodový znak a rovnako aj motto Sic Parvis Magna, čo v preklade znamená Veľké veci z malých začiatkov.

Drake si kúpil opátstvo Buckland v Devone a stal sa starostom Plymouthu. Napriek tomu, že mal dokonca istú pozíciu v britskom parlamente, dostal oficiálne povolenie nezúčastňovať sa jeho oficiálnych zasadnutí z dôvodu “neodkladných záležitostí v službách Koruny”.

Španielsky kráľ Filip II. sa už nemohol pozerať na to, ako mu tí špinaví nekresťanskí anglickí barbari ničia obchod a smejú sa mu s Francúzskom za chrbtom. Vyhlásil im vojnu, ale Alžbeta I. bola pripravená. Ešte predtým, než sa konflikt rozhorel naplno, vyslala Drakea sabotovať španielske lode a útočiť na ich kolónie. Francis mal v tomto čase pod sebou 21 lodí a 1800 vojakov.

Ako prvé mesto si vyhliadol španielske Vigo, ktoré obliehal dva týždne a jeho zásoby úplne rozkradol. Následne sa postaral o Kapverdské ostrovy, znovu preplával Atlantik, zničil prístav Santo Domingo a San Agustín. Za zmienku stojí jeho nájazd na Cartagenu, ktorá bola dovtedy považovaná za nedobytnú, nie však pre neho.

Keď skončil s nájazdmi, navštívil známu americkú kolóniu Roanoke na území dnešnej Severnej Karolíny na východnom pobreží Severnej Ameriky. Opravil poškodenia na svojej lodi, zobral na palubu niekoľko pôvodných kolonistov, ktorí sa vracali po svoje rodiny do Anglicka a opäť raz slávnostne doplával do Plymouthu, kde ho vítali ako hrdinu.

Filip II. na pokraji nervového zrútenia utrpel značné straty vo svojom loďstve a vzhľadom k vzdialenejšej polohe Španielska od Anglicka sa rozhodol nestrácať čas a invazívne začať Anglicko dobýjať. 19. apríla 1587 sa však stalo niečo s čím nerátal. Francis Drake akoby nič vplával do prístavu v španielskom Cádize.

S obrovskou flotilou prekvapil náš hrdina loďstvo Filipa II. a v zátoke sa strhla jedna z najväčších námorných bitiek Drakeovho života. Španielom potopil 39 lodí a ich inváziu zdržal na jeden celý rok. Francis sa tak stal viceadmirálom britského námorníctva.

Španieli sa ale nevzdávali a naozaj rok po incidente v Cádize sformovali novú flotilu, ktorá vplávala do tzv. Anglického kanála na západnom pobreží neďaleko ostrova Man. Drake, ktorý viedol obranu, však na nich pripravil pascu. Poľahky sa dostal k španielskej vlajkovej lodi Nuestra Seňora del Rosario, na ktorej zajal admirála Pedra de Valdésa.

Francis o tomto plavidle totiž dopredu vedel, že viezlo finančné a materiálne prostriedky, ktoré by zaplatili španielsku armádu pôsobicu v Nizozemsku. Britská flotilla sa so Španielmi porátala v bitke pri Gravelines. Hovorí sa, že hoci Španieli horkokrvne útočili, Drake zatiaľ hral na palube spoločenské hry. Jeho taktika však bola vyčkať na príliv, začať ich pomaly z územia vytláčať a medzitým útočiť zo zálohy. A tak porazil neporaziteľnú La Armadu.

Anglická koruna sa po invazívnom útoku chcela Španielsku pomstiť a preto rok po slávnej bitke vytvorila vlastnú flotilu s cieľom zničiť zostávajúce španielske lode, podporiť portugalských rebelov a zabrať Azorské ostrovy. Celej akcii samozrejme velil Drake. Ako na prvé mesto sa rozhodol zaútočiť na španielsku La Coruňu.

Počas jeho útoku prišiel o 20 lodí a zahynulo viac ako 12 000 anglických námorníkov. Bol to debakel, aký Drake ešte vo svojom živote nezažil. Za smrť všetkých nešťastníkov samozrejme vinil Španielov. V zúrivosti sa so zvyškom flotily vrhol na ďalšie obliehanie Viga, ktorého obranu však prišli podporiť Portugalci.

Francis v podstate zrovnal mesto so zemou, prišiel však o ďalších 500 ľudí. Po návrate do Anglicka bolo jeho konanie predmetom mnohých diskusii na najvyšších miestach. Vyhodnotili ho ako nezodpovedné, oba jeho útoky boli považované za zbytočné a nepremyslené a Drake dostal zákaz veliť akémukoľvek ďalšiemu námornému oddielu na 6 rokov.

Po šiestich rokoch sa opäť vrátil na more, bol to však už iný Drake. Opustila ho šťastena. Zlyhal v niekoľkých dôležitých operáciách – nepodarilo sa mu dobyť prístav Las Palmas, prehral bitku o mesto San Juan. Na sklonku svojho života sa znovu pokúsil o dobytie Panamy, rozhodol sa však, že mesto napadne po súši. Neuspel.

V januári 1596 kotvil pri pobreží pri meste Portobelo a čakal, kým sa objavia španielske lode. Nebol by si ani len pomyslel že už o pár dní zomrie na zápal hrubého čreva. Pred smrťou vyslovil svoju požiadavku aby bol pochovaný v plnej zbroji. Námorníci uložili jeho telo do olovenej truhly a pochovali ho do mora pri Portobelo, podľa záznamov blízko k potopenej britskej lodi Elizabeth.

V Drakeovom rodnom Tavistocku sa nachádza bronzová plaketa zobrazujúca jeho kapitánsky pohreb. Zaujímavosťou je, že doteraz truhla, ani jeho ostatky, neboli nájdené. Prebiehajú neustále pátrania po jednom z najslávnejších britských námorníkov a pirátov, zatiaľ však bezúspešne. More si vzalo toho, kto mu patril.

Jeho povesť veľmi dobre popisuje aj vyjadrenie španielskeho kapitána del Castilla v listine kráľovi Filipovi II. o ňom: “Ľudia z vyššej vrstvy ho nemajú radi preto, pretože sa z chudobnej rodiny sám dostal tak vysoko. Ostatní tvrdia, že je hlavnou príčinou našich vojen.”

Počas svojej plavby popri západnom pobreží Južnej Ameriky Francis Drake oboplával Chile a po ceste vyraboval mesto Valparaíso. Hovorí sa, že všetko bohatstvo, ktoré na španielskom území ulúpil, sa mu ani nepodarilo odniesť na jednej lodi (Zlatá laň), tak ho bolo veľa. Preto sa rozhodol, že zvyšok pokladu ukryje v skrytej jaskyni pod mestom a neskôr sa poň vráti. Jaskyňa dodnes existuje, nazýva sa príhodne La Cueva del Pirata (Jaskyňa piráta), čiastočne je prístupná pre návštevníkov a nachádza sa na severnom výbežku štvrti Quintero v meste Valparaíso. Spolu s pokladom nechal Drake v jaskyni aj zajatého španielskeho rukojemníka, ktorému sľúbil, že ho po svojom návrate oslobodí.

Z histórie vieme, že moreplavec do týchto končín už nikdy viac nedoplával. Legenda hovorí, že rukojemník v jaskyni umrel a odvtedy je toto miesto prekliate. Ktokoľvek sa odváži narušiť jeho pokoj, alebo ukoristiť čo i len malý kúsok z pokladu, ktorý aj po smrti stráži, neprežije a utopí sa v miestnych vodách. Povera vychádza aj z faktu, že naozaj v týchto miestach dochádza k množstvu utopení, ktoré nie vždy dávajú vo svojom vysvetlení zmysel. Jaskyňa je prístupná, ale nie úplne. Pod výbežkom sa nachádza celý komplex nepreskúmaných tunelov pod hladinou mora, kde sa môže ukrývať zvyšok chilského pokladu. Miestne vody sú však búrlivé a neprístupné, preto je otázne, kto a kedy sa odváži celé miesto preskúmať.

V roku 1586 doplávalo na pobrežie Cartageny pod velením Francisa Drakea 23 lodí a 3000 mužov. Obsadili celé mesto, ktoré bolo v tej dobe vo veľkej miere postihnuté epidémiou žltej horúčky. Drake požadoval výkupné a voči Španielom bol natoľko drzý, že sa nasťahoval do domu zraneného španielskeho kapitána Brava.

O čom nikto nevedel bol fakt, že medzi ním a Bravom vzniklo silné priateľstvo. Bolo to pravdepodobne najbližšie, čo sa Drake priblížil k nejakému Španielovi bez toho, aby sa mu vyhrážal smrťou, prípadne ho na mieste zabil. Vo svojich činoch sa v žiadnom prípade nepodporovali, napriek tomu sa rešpektovali a vzhľadom k svojim úspechom k sebe prechovávali určitý obdiv.

Drake držal Cartagenu v obkľúčení dva mesiace. Môže sa to zdať dlho, prítomnosť španielskej posádky v tých končinách však bola ešte obmedzená a mesto nechránili jeho legendárne hradby, ktorými sa neskôr pýšilo. Francis vedel, že nemôže pokúšať šťastie príliš dlho a ako finále svojho pôsobenia v meste vykradol interiér Katedrály sv. Kataríny Alexandríjskej. Cartagenu opustil iba dva dni predtým, než prišla španielska flotila, aby ho v meste obkľúčila a zajala.

Drakeovi treba uznať fakt, že dobyl mesto, na čo iní nemohli vtedy ani len pomyslieť. Dokonca sa to nepodarilo ani slávnemu moreplavcovi Edwardovi Vernonovi, čo pridalo Španielom na pýche. Cartagenu totiž zo severozápadu chránil koralový útes, ktorý lode s hlbokým ponorom nemohli prekonať. Pokiaľ by plavidlá pokračovali smerom na juh, dostali by sa pod útok vysunutej španielskej posádky na ostrove Tierra Bomba, kde sídlila v dvoch obranných pevnostiach. Vnútrozemie mesta bolo chránené ďalšou pevnosťou San Felipe de Barajas a tá dostávala varovania od mníchov z kláštora Santa Cruz de la Popa. Tí tak strážili zase južný vstup do mesta.

Legenda v tomto prípade hovorí o poklade, ktorý Drake za dva mesiace nahonobil pod Bravovým domom. Zlato chcel zanechať svojmu priateľovi za jeho oddanosť a podporu. Po Drakeovom odchode však Bravo podľahol zraneniam a v dome zomrel. Podľa niektorých sa postaral o to, aby jeho zlato nikdy nikto nenašiel a nechal ho zahrabať hlboko pod svoj dom. Tým, že sa Kolumbijčania a predovšetkým obyvatelia Cartageny nepriznávajú k histórii s Drakeom a snažia sa ju doslova ignorovať, španielsky koloniálny dom prerobili v súčasnosti na hotel s reštauráciou a predajňou suvenírov. Keďže je ale celé historické centrum zapísané na Zozname svetového dedičstva UNESCO, žiadne vykopávky sa pod Bravovým domom neuskutočnili. Je teda možné, že je tam hlboko v zemi ukrytý Drakeov poklad.

Sever Južnej Ameriky priniesol svetu príbeh ako žiadny iný. Po tom, čo sa španielski conquistadori prvýkrát vylodili na území dnešnej kolumbijskej Santa Marty, začali spoznávať najrozšírenejší miestny indiánsky kmeň Muiscov. Primitívny národ sa doslova kúpal v zlate. Sídlili totiž v okolí miest bohatých na zlato, striebro, aj meď a hoci pre nich po ekonomickej stránke neznamenali žiadnu hodnotu, mali všetkého neúrekom. Španielski dobyvatelia preto nadobudli predstavu nesmierneho bohatstva, ktoré vedeli poľahky získať.

Začali sa medzi nimi šíriť povery o celých mestách postavených zo zlata, o zlatých obradných sochách takej výšky, že na ich hlavy nebolo možné ani dovidieť. Do nepreniknuteľného pralesa stekali rieky plné zlata a neprístupné jazerá skrývali na svojom dne poklad väčší než mali európske kráľovstvá. Španieli si začali šepkať o El Dorade, o “Zlatom mužovi”. Z osady Bacatá začali viesť prvé dobyvačné výpravy za jediným cieľom – nájsť najväčší poklad na svete. No a samozrejme sa o ňom dozvedel aj Francis Drake.

Nasledujúci príbeh zatiaľ nebol historicky dokázaný, pracuje však s verziou, že Drake pri drancovaní Panamy nebol celý čas iba v Karibiku. Niekoľko mesiacov sa o ňom nevedelo, čo je však zaujímavé, tak pokiaľ navštívite Národné múzeum v kolumbijskej Bogote, môžete nájsť zmienku o tom, ako Španieli počas hľadania El Dorada narazili na anglickú militantnú jednotku utáborenú hlboko v džungli. Roky sa zhodujú – je teda možné, že Drake sa tiež vylodil v Kolumbii a začal po El Dorade pátrať na vlastnú päsť.

Čo sa stalo v kolumbijskej džungli pri stretnutí anglických a španielskych vojakov sa nevie, rovnako ani či jedna z posádok našla bájne “El Dorado”. Súčasní historici totiž pod týmto pojmom rozumejú rituál, ktorý podstupoval nasledovník trónu kmeňa Muiscov, čo znamená, že sa nejedná o žiadny poklad, ani nič materiálne. Je teda možné, že sa ľudia stovky rokov hnali za fikciou? A ako do toho celého zapadá Drake, ktorý tento fakt zatajil pred samotnou kráľovnou, ktorá ho plne podporovala? Bol skutočne v Kolumbii (Nová Granada) a našiel niečo, čo chcel udržať v tajnosti?

Albion – pôvodný názov Britských ostrovov, mytologická krajina, ktorú založili obry. A rodisko korzára, ktorý svoju zem nadovšetko miloval. Keď Francis Drake doplával na pobrežie Severnej Ameriky aby opravil svoju loď Zlatá laň, vylodil sa na mieste, kde založil osadu s názvom Nový Albion ako poklonu anglickému trónu. Provizórny prístav rozšíril na celú osadu, ktorej o niekoľko mesiacov neskôr dominovala riadna obranná pevnosť. Drake, ktorý sa pripravoval na odchod do Európy, sa rozhodol preskúmať okolie Nového Albionu a čím ďalej tým viac prenikal do severoamerického vnútrozemia.

Niektoré odvážne jazyky tvrdia, že skutočný Drakeov cieľ nebol zabrať zem pre kráľovnú Alžbetu I., ale vytvoriť autokratický pirátsky štát, ktorý by bol útočiskom pre všetkých morských vlkov. Pirátstvo bolo v 16. storočí na vzostupe a piráti si navzájom vytvárali mnohé zoskupenia a frakcie, pod ktorými mohli byť zjednotení. To však častokrát nefungovalo z niekoľkých dôvodov.

Ten prvý a najhlavnejší bol, že každý pirát sa cítil byť pánom morí a nezniesol aby na neho niekto dohliadal a riadil sa niekoho príkazmi. Druhý problém zase tkvel v tom, že mnohí piráti v skutočnosti ani neboli pirátmi v tom pravom slova zmysle. Zoberme si len samotného Francisa Drakea, ktorý bol pre Angličanov moreplavcom, hrdinom a objaviteľom a pirátom bol v očiach Španielov. Rovnako v tej dobe existovali mnohé infiltračné jednotky, ktoré slúžili ako špiónske očká pre cudzie mocnosti. Vymykali sa predstave chlapov na mizine, ktorí sa v nádeji na veľké bohatstvo vrhali do náručia dobrodružstva. Samozrejme v spoločnosti rumu.

Bolo to storočie, v ktorom nikto nesmel veriť nikomu a práve na základe tejto neistoty sa Drake rozhodol v istom zmysle pirátov zjednotiť. Legenda však pokračuje ešte ďalej a to v tom zmysle, že sa mu podarilo vytvoriť samostatné “obchodné” trasy, ktoré využíval na to, aby časť lupu vždy poslal do Nového Albionu, kde si zároveň budoval svoje súkromné kráľovstvo. Verí sa tomu iba ťažko, keďže Drake sa len málokedy vracal na miesta, ktoré už raz opustil a jeho cieľom bolo vždy plávať ďalej za horizont. Na druhej strane si možno pripravoval miesto, kam by sa v starobe mohol utiahnuť.

Pri predstave Drakeovho neuveriteľného bohatstva sa aj v dnešnej dobe mnohým dobrodruhom, ktorí hľadajú vodítka na území dnešnej Kalifornie, zbiehajú slinky.

A vlastne nielen v Kalifornii, ale po celom svete. Predovšetkým v posledných rokoch si získal Francis Drake pozornosť sveta, keď si ho ako postavu vypožičali mnohé filmy, videohry a dobrodružné romány. Pri jeho živote je dôležité vnímať pluralitu akou sa dá pod rôznymi pohľadmi nazerať na konanie človeka. Čo je to vlastne hrdinstvo a čo z človeka robí skutočného dobrodruha. Nech je váš názor na neho akýkoľvek, vo svojom živote dosiahol mnohé osobné, aj verejné víťazstva a zdá sa, že nás jeho činy neprestávajú fascinovať ani stovky rokov po jeho smrti. Či už dáte prednosť overeným dejinám, alebo popustíte uzdu fantázii a vidíte ho ako pláva po rieke plnej zlata, je už na vás.