Papua-Nová Guinea: Ako nefungujú lety a kde hľadať luxus?

Ide o rozlohou druhý najväčší ostrov sveta (785 753 km²), ktorý je rozdelený na dve časti. Východnú zaberá Papua-Nová Guinea (PNG), v jeho západnej časti leží „iba“ Papua, ešte časť Indonézie. Ide o zvláštny fenomén, keď je jeden ostrov súčasťou dvoch kontinentov. Papua je braná ako súčasť Ázie, kým východná časť ostrova je už (politicky) braná ako Austrália a Oceánia.

Hranicu týchto dvoch krajín tvorí 141. poludník a ďalšiu časť aj rieka Fly. Väčšinu ostrova zaberá džungľa a na jeho severovýchode sa ťahajú takzvané Highlands. Pohorie, ktoré sa týči do výšky viac ako 1 500 m n.m. Ťažko preniknuteľný prales a vysoké hory predurčili osud PNG.

Ľudia tu žijú už tisíce rokov, ale veľa o nich nevieme. Nemali po ruke Grékov, ktorí by o nich napísali, a sami si svoje zvyky nepoznačili. To, čo dnes v PNG môžeme vidieť, sú snahy o zachovanie tradičnej kultúry tradovaním. Viac ako 850 kmeňov, a rovnaký počet jazykov, predstavujú lákadlo pre tých, ktorí chcú zažiť niečo výnimočné. Keď píšem, že chcú, myslím tým naozaj CHCÚ a sú ochotní obetovať istoty a kúsok pohodlia.

Priznajme si otvorene, že PNG nie je jednoduchá krajina na cestovanie. Priletíte do hlavného mesta Port Moresby, ktoré je na zozname top 10 najnebezpečnejších miest na svete. Tu sa naozaj neoplatí prechádzka pri Mesiačiku. Na to, aby ste Papuu spoznali bezpečne, potrebujete skúsenosti. Naše malé BUBO skupiny sú však v bezpečí. Máme v Port Moresby zabezpečený luxusný hotel Airways kúsok od letiska. Luxusný je najmä svojou polohou a hneď vysvetlím prečo. 

Sprievodca aj cestovná kancelária sa môžu v PNG aj na mihalnice postaviť, no lety v tejto krajine sú ešte „stará dobrá” nefunkčná klasika. Keď som rozprával kamarátovi v Manile o tom, ako fungujú lety v PNG, povedal, že takto to fungovalo aj v Manile ešte 20 rokov dozadu. A vedzte, že pri počte spevnených ciest na ostrove, povedzme cca 4 (slovom štyri), je veľmi žiaduce používať lietadlo. Akurát na to treba trpezlivosť, trochu šťastia zopár skúseností. Dobrou správou je, že sa tu stále asfaltuje, takže počet kilometrov narastá.

Späť však k lietaniu a, aby som vás uviedol do obrazu, použijem konkrétny príklad. S BUBO klientmi sme mali mať odlet z Port Moresby do Goroky (mesto v horách) okolo 8.00 h. To znamená, že na letisko sme prišli o 6.00 h s tým, že ešte večer predtým som išiel vybaviť palubenky, aby sme sa vôbec dostali do lietadla.

Po príchode na letisko ráno nás vítal dlhočizný rad pred vchodom. Hala je plná, nepúšťajú dnu. Lety sú overbookované. Zamestnanec v krikľavej veste má v ruke zdrap papiera a tvrdí, že náš let je presunutý na 14.00 h. Keď kuknem na tento pohár ako poloplný, hovorím si: „Aspoň je to dnes a nie iný deň“.

Dúfam, ale pre istotu neverím. Idem si to ešte overiť do druhej haly na check-in. Pani na check-ine mi dá síce iný čas, ale sama si nie je istá a keď si to chce overiť, tak sa nedovolá a povie mi, že si mám zavolať sám neskôr a potvrdiť čas odletu. Takže letíme dnes a máme šajnu, že to nebude doobeda. Fajn.

Teraz už nemá zmysel stepovať na letisku, takže beriem klientov naspäť na hotel. Je len zopár minút transferom od letiska, ako som už spomínal, a práve toto je v PNG najväčší luxus. Ja som sa v krátkom čase otočil na letisko už asi trikrát, takže viem, o čom hovorím. Vrátime sa na hotel a stíhame ešte raňajky, kávičku a ja vybavujem telefonát z recepcie na letisko, či mi vedia potvrdiť čas odletu. Ani recepčná sa nedovolala, a tak idem na letisko skúsiť šťastie znova o 10.00 h.

V tomto momente už ma pani na check-ine aj pani na transferoch zdraví ako starého známeho. Podarilo sa mi potvrdiť čas odletu. Je o 14.00 h, a tak si pýtam nové boarding pasy s upravenými časmi. Sme na dobrej ceste.

Prídeme s klientmi na letisko o dvanástej, pokus číslo dva. Tentokrát sa vieme dostať do haly pre vnútroštátne lety. Je plná a vo vzduchu cítiť závany z podpazuší. Snažíme sa identifikovať, ku ktorému check-inu sa oplatí snažiť približovať. Asi po hodine v neurčitej rade sme sa prebojovali k check-inu.

Pani je milá a nápomocná, ale úplne hladko to nepôjde, lebo klienti majú príliš ťažké kufre, čo znamená, že ich treba zaplatiť na druhej strane haly. Tam, našťastie, nie je veľká rada. „Chcete platiť kartou alebo cash? Cash je s príplatkom,“ dozvedáme sa. Áno, je to naopak ako všade inde. V tomto prípade neberú percento za platbu kartou, ale za hotovosť.

Vraciame sa k check-inu so zaplatenou batožinou a konečne si vybavíme vstup ku gate-u. Hala pri gate-och je taktiež plná. Ťažko sa nám verí, že nápis na tabuli s našim letom do Goroky je pravdivý, a tak si nájdeme miesto na sedenie a dúfame. O tomto čase už sme mali mať obed v Goroke, takže píšem nášmu spoľahlivému lokálnemu partnerovi na mieste príletu, že obed po prílete vynecháme a pôjdeme rovno na program, nech sa nezdržujeme a stihneme uloviť čo najviac zážitkov ešte za svetla.

Počas čakania sa opäť stretávame s realitou vnútroštátnych letov. Rozprávame sa s nešťastným párom, ktorý čaká na svoj let už tretí deň. Pani nešťastne vzdychá, že toto nie je dovolenka a jej priateľ už len rezignovane pozerá do prázdna a mlčí. Hold, takto to je, treba s tým rátať a dúfať, že veci vyjdú. My to robíme, lebo ak odletíme, potrebujeme sa ešte vrátiť späť a stihnúť lety z ostrova. Snáď to vyjde.

Letíme do Goroky. Posunutý let už ide načas a my stíhame ešte časť programu. Za hodinku sme na mieste a odbavenie po prílete trvá len zopár minút. Príletovú halu tvorí dvojo dverí, jeden pás na batožinu a WC. Náš lokálny partner, ktorý nás tu čakal ráno, si odbehol robiť iné povinnosti, kým priletíme, a zatiaľ sa nevrátil.

Je na ceste za nami, a tak čakáme v prázdnej letiskovej hale. Našťastie nie dlho. Nasadneme do autobusu a vyrážame smerom do našej lodge. V autobuse však nie sme sami. Okrem partnera tam sedia aj iní lokálci. Ochranka alebo len kamaráti, ktorí nemajú čo robiť, a tak sa prišli pozrieť na bielych turistov? Pravdepodobne jedno s druhým. Sú milí a stále sa usmievajú.

Prechádzame Gorokou a partner sa nám snaží predstaviť mesto. Nemá to ľahké. Naokolo sú len tehlové a plechové búdy a odpadky. Niektoré sa dajú aj identifikovať, lebo je na nich napísané „bottles”, teda fľaše. Tam sa predáva alkohol. Nedá sa nevšimnúť si, že pri ceste je mnoho bilbordov a väčšina z nich je reklamou na alkohol. A ešte je na nich napísané, čo tá alko-firma pomohla vybudovať - napríklad školu alebo nejaké služby.

Presúvame sa za Goroku po jednej zo spevnených ciest, míňame husté porasty a výhľady na džungľu. Sú tu banány, káva, avokáda, ale kokosy tu nehľadajte. Tie sa nachádzajú na pobreží, kde rastie aj všadeprítomný betelový orech. Legálna droga, ktorá sa zmiešava s drvenými mušľami a tabakom, aby sa to všetko žulo a vytváralo pocit uvoľnenia, červené sliny, pocit sýtosti a občas nejakú rakovinu. Je to silne karcinogénna zábava, ale to sú koniec koncov aj cigarety, fast foody a solárium, takže nesúdim, každý nech „fetuje“ podľa svojich možností.

Odbáčame z cesty na otvorený priestor, kde je zopár skromných obydlí a naše ubytovanie. Ľudia tu sedia na zemi, hrajú karty, fajčia, alebo len tak sedia a usmievajú sa na nás. Tu je naša luxusná lodge. Prechádzame cez drevenú bránu do pekne upraveného priestoru s drevenými chatkami, kde budeme spať nasledovné dve noci. Dvere na izbe majú petlicu a visiaci zámok, ja však nezamykám, cítim sa tu bezpečne. Dnu sú postele, matrace, deky a krásna kúpeľňa s kamennou podlahou. Kamennou myslím voľne položené okruhliaky ako v Chorvátsku na pláži. Naozaj luxus.

A, aby toho nebolo málo, večer nám zapnú generátor, aby sme mali dostatok svetla a vedeli si dobiť zariadenia. Partner urobil pre nás maximum a je vidno, že kolegovia v BUBO office vedia, čo robia a snažia sa nám poskytnúť na zájazde najvyšší možný komfort. V destinácii ako PNG je to naozaj dôležité.

Partner si pre nás na tento deň pripravil prvé vystúpenia kmeňov. Najprv sa ideme pozrieť na rituálny tanec Moko-Moko. Lokálec sa nám snaží vysvetliť, o čo ide: „To je ako keď máš ženu, ale bez ženy”. Odpovede miestnych na vaše zvedavé otázky často stoja za to a ja ako sprievodca vyškolený v BUBO Cestovateľskej Akadémii sa stále mám čo učiť.

„Aký je to strom?” pýtame sa. Dočkáme sa odpovede: „To je lesný strom/lesný kvet”. A vôbec, prečo sa ich pýtame otázky, na ktoré sú jasné odpovede. No, späť k Moko-Moko. So ženou, ale bez ženy znamená, že po boji bolo treba rozšíriť rady o nových budúcich bojovníkov, a tak sa nám naskytne pohľad na zamaskovaných chlapov s umelými penismi vytvorenými z prírodných materiálov, ako hýbu panvou dopredu a dozadu a do toho spievajú „Moko-Moko”. Už chápete to prirovnanie?

Každopádne, je to presne to, prečo sme sem prišli. Pomaľovaní domorodci, staré rituály, ktoré, mimochodom, aj my svojou prítomnosťou pomáhame udržať pri živote, lebo existuje motivácia ich predvádzať, a autenticita. Áno, je to divadlo pre nás, ale také iné, úprimné.

Nachádzame sa v povodí rieky Asaro, kde sídli jeden z najznámejších kmeňov. Mudmen, alebo aj bahenní ľudia, sú známi svojimi veľkými ťažkými maskami vyrobenými z bielej nepálenej hliny. A my ich teraz ideme skontrolovať.

Hovorí sa, že v minulosti boli zahnaní k rieke nepriateľským kmeňom. Tam sa natreli bielym bahnom a nasadili si hlinené masky. Maska je veľmi ťažká, a preto sa v nej hýbe nie veľmi dobre. Pohyb s maskou musí byť pomalý a plynulý, čo vytvára dojem, akoby z lesa prichádzal démon. Takto ľudia z kmeňa Asaro podľa legendy zahnali nepriateľa. Dnes svojím signifikantným zjavom hviezdia na kmeňových festivaloch a sú veľmi fotogenickí.

Ideme do lesa, kde sa k nám zo závoja dymu a hustého porastu pomaly a veľmi plynulo blížia démoni. V rukách držia oštepy alebo vetvičky s lístkami. „Prečo mávajú tými vetvičkami?“ pýta sa ma klient. No, nech to vyzerá akokoľvek magicky, dôvod je, ako to už býva, veľmi prostý - muchy.

PNG je raj pre fotografov. A nie iba kvôli množstvu rôznych kmeňov a masiek. Čo nevidno na prvý pohľad, je, že fotogenickí sú tu absolútne všetci. Ľudia sú tu väčšinou jednoduchí poľnohospodári. Je potrebné si vytiahnuť hlavu z vlastného zadku a uvedomiť si, že oni tu nie sú tí exotickí Indiáni, ako ich máme tendenciu vnímať.

To my sme mimozemšťania, ktorí sú ochotní zaplatiť nezmyselné peniaze za to, aby sme sa pozreli na (z ich pohľadu) obyčajný nezaujímavý život. Oni veľakrát ani neopustili ostrov. Svet poznajú z internetu alebo z rozprávania, takže rozhľad nemajú, a zrazu príde beloch a fotí si ľudí na ulici, akoby boli prírodný úkaz.

Môžeme si len predstavovať, čo sa im melie hlavou, keď ich fotíme, a oni radi pózujú, usmejú sa, pozrú sa do objektívu a následne s rohlíkom na perách poďakujú. Majú radosť z pozornosti, ktorú im venujeme a keď im ukážem fotku, cítim, ako sa z toho úprimne tešia. Toto je luxus, aký som inde zatiaľ nezažil. Najlepšia reália PNG.

Začíname ďalší deň skoro ráno výstupom na horu Gurupoka. Nič náročné, ak vám praje počasie. Tentokrát nám svieti slnko a blatový kopec je relatívne suchý. V opačnom prípade, za dažďa, by sa šmýkalo a nestálo by to za to. Po ceste na horu nám kamoš Nathan hovorí, ako im zhoreli domy na kopci kvôli babke, ktorá si neustrážila vypaľovanie záhrady. To sa tu robí bežne. Po zbere sa pole vypáli, aby bolo úrodné a zničila sa burina.

V kopci míňame divoké banány a avokáda. Čudujeme sa nad obrovskými divo rastúcimi avokádami a Nathan len krúti hlavou a vysvetľuje nám, že majú avokád plné zuby. Sú tu veľmi lacné, v prepočte 0,025 eura za jedno. Sporné ovocie, super potravina, ktorú si dávame na hrianky ako symbol luxusu, tu hádžu sviniam. Úplne iný svet.

Pod vrcholom Gurupoky leží pekná jaskyňa. Nathan zoberie listy paprade a rozdá každému jeden. Toto je vchod do jaskyne, a toto je kľúč. Povie a zamáva papraďou. Pred vstupom sa papraď položí na kopu ako symbol odomknutia. Následne môžeme vstúpiť cez úzky otvor. Jaskyňa vraj vedie popod horu dlhou chodbou až dole k rieke.

Za druhej svetovej vojny ju používali Japonci a ich spojenci ako prirodzený úkryt. Áno, bojovalo sa aj tu. PNG bolo strategické územie, o ktoré sa bili Japonci a Austrálčania ako súčasť spojeneckých vojsk. Najznámejším miestom spájaným s II. svetovou vojnou je Kokoda trail.

Z jaskyne je to na vrchol už len kúsoček. Nachádza sa tam kresťanský kríž, aký nájdeme aj u nás a pekné výhľady na povodie rieky Asaro. Vidíme odtiaľto aj čínsku cementáreň. Mňa už ani neprekvapuje, že Číňania sú prítomní všade, kde nie sú peniaze (viď Afrika, ktorú de facto vlastnia). Na začiatku som písal, že sú tu štyri asfaltové cesty, ale pribúdajú. Čo myslíte, kto ich stavia?

A vzťah Číňanov k lokálcom? Nuž, ako to už býva, vraj ich považujú za menejcenných, a tak sa k nim aj správajú. Číňania vedia byť veľmi kritickí a tu majú jasnú vzdelanostnú aj technologickú prevahu. Kto z toho nebenefituje a nie je zapojený do ich biznisu, samozrejme, sa mu to nepáči. Preto tu Čína nie je úplne obľúbenou.

Nasledovný program je jasný. Ďalšie kmene a predstavenia. Presúvame sa medzi poľami, usmievame sa na ľudí a oni na nás. Stretáme chlapcov s prakom, ktorý majú na lovenie vtákov. Neodpustil som si možnosť túto zbraň vyskúšať a bola veľmi presná. Majiteľ dokázal trafiť tenký konár na 10 metrov. Taká schopnosť sa zíde, keď treba uloviť večeru.

Ďalšia zastávka - ľudožrúti. Pre veľa ľudí prvá vec, ktorá im napadne, keď sa povie Papua-Nová Guinea. Boli tu, a určite niekde v džungli ešte sú. Mäso je vzácny zdroj proteínu a v džungli sa zdrojmi neplytvá. Dnes už je to však inak. Viete prečo? Misionári.

Všade tu zanechali stopu a spôsobili, že 96 % populácie sa hlási k nejakej vetve kresťanstva. Vďaka technológii a modernej medicíne si misionári dokázali získať rešpekt domorodcov a presvedčiť ich, že modliť sa k belochovi, ktorý s nimi nemá nič spoločné, je tá správna cesta.

Súčasťou predstavení býva aj spev a hudobné nástroje. Používajú jeden nástroj, ktorý znie ako naša slovenská drumbľa, s tým rozdielom, že lokálna drumbľa nie je z kovu ale z bambusu. Asi 20-30 cm kus bambusu sa rozreže tak, aby v strede zostala dlhá časť spojená so zvyškom nástroja len na jednom mieste. Táto časť dokáže vibrovať.

Na konci nástroja je šnúra, ktorú hudobník drží v prstoch a snaží sa narážaním šnúry rozvibrovať strednú časť. Ústa slúžia ako ozvučnica pre vibrácie a vytvárajú finálny tón. Samozrejme, chceli sme sa dozvedieť, ako sa nástroj volá. V mene filozofie „lesný strom” sme sa dostali k názvu „bambusová flauta”. Zahrať na tento nástroj je pomerne náročné a chce to zopár hodín tréningu.

Ďalším nástrojom, ktorý sme mali možnosť vyskúšať, je niečo, čo reálne aj vyzerá ako bambusová flauta. Kus bambusu s dierou v tele, do ktorej sa fúka. Diera je len jedna, takže skúsený hudobník dokáže vyladiť aj dva tóny. My sme si vybavili hudobné predstavenie, kedy k nám prišli dvaja profi hudobníci a zahrali nám na takéto píšťaly.

Prvá pieseň bola pre nás novinka, ale vďaka obmedzenému počtu tónov sa im repertoár rýchlo minul. Žiadosť „ešte jednu na záver”, keď viete, že záverečná bude rovnaká ako prvá, má v sebe krásny situačný humor a úprimnú snahu zabaviť náročných Európanov. Toto predstavenie bol jednoznačne zážitok, na ktorý len tak nezabudnem.

Z našej luxusnej lodge pod kopcom Gurupoka sa presúvame do obce Mindima. Po ceste sa stavíme na pivo popri ceste a sme najväčšou atrakciou. Ľudia na ulici nám kývajú, usmievajú sa a chcú sa rozprávať. Využívam túto príležitosť a znovu položím chlapovi na ulici otázku s nádejou, že dostanem inú odpoveď, ako keď som sa ju pýtal na inom mieste iného človeka.

„Ako zarábate peniaze? Z čoho žijete?“ Odpoveď: „Predávame, čo vypestujeme. Tu konkrétne najviac kávu.” Nazbierané kávové plody domáci predávajú do továrne, kde sa káva spracováva. Kilogram bôbov sa tu hodnotí na 9-10 kina. To je po prepočte cca 2,5 eura.

Pozrite si video k tomu, ako môjho kolegu, sprievodcu Tomáša Matejoviča, premaľovali na kostlivca:

V Mindima už na nás čakajú a vrelo nás vítajú v ďalšej lodge. Tentokrát s témou miestneho najznámejšieho kmeňa - Skeleton. Ubytovanie je opäť v drevených chatkách a k dispozícií máme postele s dekami, čistý splachovací záchod a sprchu, ktorá ide podľa toho, akú má práve náladu. Nevadí.

My sme pripravení na žiadnu sprchu a čokoľvek navyše nám zdvihne morálku. Opäť nadštandard. Dlho sa v lodži aj tak nezdržíme a ideme sa pozrieť na lokálne kmene. Prvý kmeň si hovorí Dust Shakers.

Prejdeme na pekné miesto, trošku z kopca na kraji lesa pri rieke. Po ceste mi náš partner Kawage ukazuje voľne rastúcu rastlinu konope. Rastie tu naozaj všade. Pri potoku chvíľu čakáme, kým sa pre nás členovia kmeňa namaľujú, sledujeme prípravu a rozprávame sa s lokálcami.

Kawage mi oznámil, že pomenoval svoju dcéru po mojej kolegyni, BUBO sprievodkyni Dominike. To na margo toho, že si fakt nerobím srandu, keď hovorím, že ľudia sú tu super milí a naozaj si vážia, keď ich prídeme podporiť. BUBO sem nosí najviac turistov aj charity, čo mi potvrdili aj partneri. Celkovo ich nie je veľa, povedzme tak 50 do roka, no keď sú takmer polovica z toho Bubáci ako najscestovanejší Slováci, je to cítiť.

Dominiku, o ktorej píšem, premaľovali na nevestu. Takto vyzerala pred procesom:

A finálna podoba:

Dominika za klasického stavu:

Dust Shakers, v preklade Tí, čo striasajú prach, je kmeň vyznačujúci sa rituálom, kedy si doslova sypú popol na hlavu. Následne spievajú a tancujú, pričom tento prach striasajú z hlavy a z ramien. Symbolizuje to akési znovuzrodenie, opätovné zapojenie sa do života, prekonanie žiaľu po smrti partnera.

Pripomínajú si tým cyklus života, kedy je dôležité uctiť si minulosť, no zároveň vedieť sa postaviť a posunúť sa v živote vpred. Kto pozná slávny citát z filmu Rocky, možno mu táto múdrosť príde veľmi povedomá.

Provincia Simbu v Mindima je domovom aj môjho najobľúbenejšieho kmeňa, Skeleton. Tradícia maľovania si tela tak, aby vyzeralo ako kostlivec, je spojená s legendou o bájnom monštre. Niekedy dávno išli ľudia z kmeňa do pralesa na lov, ale už sa nevrátili. Keď ich išli hľadať, našli jaskyňu plnú aj ľudských kostí v ktorej žilo monštrum.

Bystrým súkmeňovcom sa však monštrum podarilo prekabátiť tak, že sa namaľovali ako kostlivci a ľahli si medzi kosti. Príšera si ich vďaka tomu nevšimla a bojovníci sa tam mohli vrátiť domov. Alphonse, momentálny šéf dediny, hovorí, že jeho predkovia založili tradíciu maľovania sa založenú na udalostiach z jaskyne.

My si pozrieme predstavenie, pokecáme s Alphonsom a, samozrejme, nesmieme odísť bez krásnych fotiek s kostrami. Domorodci sú extrémne fotogenickí a sú nám k dispozícií pre tie najluxusnejšie zábery.

Jedlo v lodžiach je úplne normálne, alá juhoázijský štandard. Ryža s mäsom, ktoré je krájané hlava nehlava aj s kosťami a všetkými kolagénovými doplnkami pre šťavnatosť a rozmanitosť. Komu sa nechce ohlodávať a preberať (ako mne celkovo v týchto zemepisných končinách), určite bude preferovať radšej vegetariánsku stravu.

Následne sa teším z výberu zeleniny, čerstvého manga, ananásu alebo avokáda. Najluxusnejší ananás v živote som jedol práve tu, keď som si ho sám odtrhol, nakrájal a podelil sa oň. Sladunký, vlastnoručne ulovený a naporcovaný. Môže to byť lepšie? A čo takto uloviť si vlastné avokádo alebo banány?

Komu nevadí „ocucávať“ kosti, pochutí si napríklad na mäse so zázvorom a šalátom udusenom v bambuse na ohni. Domáci vám s tým radi pomôžu a môžete si túto lokálnu špecialitu sami pripraviť.

My sme sa stretli aj s kmeňom Insect Hunters – Lovci hmyzu. Ako lovci zážitkov máme možnosť doplniť si proteíny napríklad svrčkami, pavúkmi alebo inými chrobákmi. Čerstvo ulovený hmyz sa napichne na paličku a pečie na ohni. Priznám sa, že som chvíľu váhal, ale dlho som sa prehovárať nenechal. Aj tak je to strava budúcnosti, takže skôr či neskôr to muselo prísť.

V PNG vám vysvetlia, že dnes je to skôr strava minulosti a aktuálne to robia hlavne pre turistov, lebo majú prístup k spracovanému jedlu a, predsa len, čas strávený lovením malých zvieratiek, ktoré vás príliš nezasýtia, sa dá využiť aj lepšie. Sú praktickí a tiež sa posúvajú vpred.

Pravda, my sa v hustom džungľovom poraste pohybujeme minimálne. Papua je hlavne poľnohospodárska krajina a každý, kto môže, si pestuje ovocie a zeleninu. Preto v okolí dediny prechádzame v podstate medzi obrobenými políčkami s kapustou, sladkými zemiakmi, tarom, baklažánmi alebo tekvicou. Jedovaté pavúky tu nie sú a hady sa ľuďom vyhýbajú, takže ak na nejakého vyslovene neskočíme, sme v bezpečí.

Na ostrove Nová Guinea nežijú ani žiadne veľké šelmy. Najväčšie zviera je kazuár, a to je vták. Ak sa však chceme dostať v vodopádu, kde na nás čakajú Waterfall People (Vodopádoví ľudia), musíme ísť po rieke, kde nás čaká to najväčšie riziko džungle - šmykľavé kamene. Je to tak. Plytké rieky v hustých porastoch tvoria najprístupnejšie cesty a my jednu využijeme, aby sme sa dostali k ďalšiemu kmeňu, Waterfall People.

Treba si dávať pozor, aby sme sa nešmykli, nespadli, prípadne si vytkli členok. Štatisticky je oveľa pravdepodobnejšie, že zle stúpime pri brodení ako to, že šliapneme na jedovatého hada. A preto je toto najrizikovejšia časť.

My v BUBO sme, samozrejme, v pohode, lokálni kamaráti nám pomáhajú prejsť šmykľavé úseky a príkladne sa o nás starajú, až kým sa nedostaneme do cieľa. Pred nami sa nachádza kaskádový vodopád a na holých skalách okolo neho sedia postavy s koženými maskami a oblečenými hnedými plachtami.

Mne trochu pripomínajú piesočných ľudí z Hviezdnych vojen, niekomu môžu pripadať strašidelne. Nerozprávajú, netancujú, lebo to by mohlo byť na šmykľavých kameňoch fatálne. Len sedia a vyzerajú nadprirodzene. Ak chceme fotku zblízka, musíme šplhať za nimi.

Okrem Vodopádových ľudí je okolo nás krásna príroda a v jazierku pod vodopádom sa hrajú deti. Majú tu všetko, čo treba na spokojný život. Jedlo, vodu, komunitu aj zábavu.

Keď už som pri zábave, hlavným športom v PNG je rugby. Hrá ho každý, kto môže. V dedine pred školou je veľký otvorený priestor, ktorý nie je úplne rovný, vlastne je mierne v kopci, to však nevadí miestnym chlapcom. Snáď každý tínedžer sa tu naháňa za loptou. Dievčatá si na kraji akože ihriska pletú copy, vedľa sa mladší chalani bijú a váľajú po zemi. Džavot živej komunity v podvečer.

Pripomína mi to sídlisko na Slovensku, keď sa ešte deti hrávali vonku. Každý však dáva jedným okom pozor, či sa na nich nevalí mladík, ktorý by si ich v zápale rugby nevšimol a narazil by do nich. Každý je pripravený uhnúť. Hra je prvoradá.

Opodiaľ trávia voľný podvečer dospelí. Rozprávajú sa, fajčia, popíjajú lokálne víno, hrajú karty a žujú betelový orech. Nezistil som, čo za kartovú hru hrajú, ale karty pritom ničia. A keď kartu zničia, nechajú ju na zemi. A keď cez to napľujú červený zvyšok betelu, vyzerá to na zemi ako po vražde v kasíne.

Celkovo sa mi tu nepáčila jedna vec - odpad. Hádžu ho všade na zem. Nádherná príroda, ale stúpate tu po malých AA baterkách, kartách, a, samozrejme, plastových obaloch a fľašiach. Hnevá ma to.

Išiel som cez deň okolo školy. Študenti, tínedžeri, sedeli vonku na zemi a učiteľ im niečo vysvetľoval. Zo slušnosti som sa opýtal prvú otázku, čo mi napadla, nech nestojí reč – aké predmety sa učia. Po krátkom small talku som sa lúčil, učiteľ sa ma však opýtal, či by som chcel študentom niečo odkázať. Prihovoril som sa im preto s tým, že by odpad nemali hádzať na zem, lebo z dlhodobého hľadiska si ničia vlastný domov.

Nečakal som, že sa to uchytí. Partner mi však na to povedal, že je to výborná myšlienka a budú sa ňou zaoberať. Sám som zvedavý, čo s tým urobia, lebo odvoz odpadu tu nefunguje. Maximálne si môžu urobiť vlastnú skládku a hádzať to na jednu kopu namiesto pod nohy.

Pre začiatok by mohli začať s osvetou v dedine. Snažil som sa ísť príkladom. Zobral som vedro a vyzbieral som len toľko odpadu na jednom kúsku, aby som ho naplnil. Batérie, sklo, plasty, spreje… Vedro som položil na miesto pred ubytovaním, kde sme sedeli a rozprávali sa. Jeden lokálec vedro zobral a išiel ho vyhodiť zopár metrov od miesta, kde som bordel vyzbieral.

Zastavil som ho a opýtal sa, prečo to tam chce vyhodiť, keď som to odtiaľ teraz pozbieral. Nechápavo na mňa pozrel a po niekoľkých sekundách prišiel s „geniálnym” riešením: „Máš pravdu, vyhodím to radšej do rieky a tá to odnesie preč”. To hovorí za všetko. Samozrejme, snažil som sa mu vysvetliť, že čo a ako, ale obávam sa, že keď mu jeden mudrlant z Európy dá rozumy, neosvieti ho.

Posledný deň nám prší, a nikomu sa nechce chodiť po obede v daždi a blate naháňať ďalšie kmene. Pripravujeme sa na odchod a kvôli dažďu máme vybavené najlepšie auto na svete, Toyotu Land Cruiser. Dedina sa nachádza pod kopcom a vedie do nej nespevnená cesta. Autobusom nemožné a my musíme vstávať skoro, aby sme stihli prísť na letisko a riešiť prípadné komplikácie.

Vyrážame o 6.00 h ráno. Vonku už je svetlo, a naša päťčlenná skupina plus šofér sa natlačíme do päťmiestneho Land Cruisera. Vzadu je otvorená korba, kam hádžeme kufre, o ktoré sa nám postará partner sediaci na korbe s kamarátmi. Takto naložení ideme podstúpiť mokrý off-road smerom z dediny. Šofér je skúsený a nerobí to ani zďaleka prvýkrát. Vie, kedy pridať plyn, a presne vie, kedy treba točiť volant tak, aby kolesá nestratili trakciu.

Podarilo sa nám vyjsť na prvýkrát. Sláva, už len dve hodiny na letisko do Mt. Hagen po spevnenej ceste. Čas máme dobrý, dokonca lepší, ako som predpokladal. Takže si môžeme dovoliť niečo, čo som ešte nikdy nevidel. Asi pol hodinu pred letiskom počujeme z motora divný zvuk. To snáď nie je ani možné. Žeby pokazený Land Cruiser? Už som videl všetko.

Šofér otvoril pokrivenú, predtým očividne nabúranú kapotu. Hľadá a rýchlo identifikuje problém. Otrasy z cesty uvoľnili šraub na alternátore, a ten sa teraz derie o remeň. Prekrížené prsty, aby to bolo len toto. Šofér berie vercajch a striedavo sa nakláňa ponad motor a líha pod auto. Bolo to ono, povolený šraub.

Asi po 20 minútach sme stratili nadrobený čas, ale auto je opravené a my môžeme pokračovať na letisko.

Prichádzame včas. Staviame sa do rady, ktorá vyzerá už od pohľadu lepšie ako tá v Port Moresby a čakáme. Náš, ani žiaden iný let, nie je napísaný na tabuli. Zamestnanci za check-inom sú očividne nervózni a cestujúci tiež. Nevieme, čo sa deje, lebo všetci hovoria miestnym jazykom Tok Pisin. Beriem pasy klientov a deriem sa dopredu, nech sa dostaneme do lietadla, ak by náhodou hrozil overbooking.

Pán za check-inom mi dovolí pristúpiť, zoberie pasy, niekoľkokrát skúsi načítať, ale mračí sa pritom na obrazovku. Potom mi povie, že sa mám postaviť bokom, najprv vyrieši skorší let. Staviam sa bokom, pasy mu nechávam a čakám. Zamestnanec vybaví jedného pasažiera, poháda sa s iným pri vedľajšom check-ine a vráti sa k našim pasom.

Zase to isté: „Ešte počkaj.“ Okej, čakám. Zase vybaví jedného pasažiera zo skoršieho letu a vráti sa k nám do tretice. „Váš let bol prebookovaný na iný a nejde mi urobiť check-in,” hovorí. Perfektné, veď keby to išlo príliš hladko, bolo by to podozrivé.

Zobral ma dozadu, kam chodia iba zamestnanci, a ukázal mi pani pri počítači, nech to vyriešim s ňou. Pani má na starosti letenky a tvrdí mi to isté. Nevie nám spraviť check-in, lebo teraz ideme na iné číslo letu a systém ju jednoducho nepusti. Vraj to má prebookovať ten, kto kupoval letenku, lebo ona to nevie.

Kolegovia na Slovensku majú hlbokú noc a my máme tri hodiny do odletu, na ktorý sa nevieme dostať. Riešenie? Pani išla poslať mail nadriadenému, lebo som jej vysvetlil, že za ich prebookovanie my, žiaľ, nemôžeme, a takto sa to predsa nerobí do psej matere!

Riešenie, ako to už to býva, bolo veľmi jednoduché. Nájsť niekoho, kto to vie. Napríklad jej kolega sediaci pri vedľajšom stole, ktorý náhodou počul, čo sa deje a prišiel s tým, že vie pomôcť. Sadol som si s ním za počítač a za 10 minút som mal päť check-inov a ešte som aj vybral miesta na sedenie.

Vrátil som sa k pánovi na check-ine a on sa mi ospravedlnil aj za hádku, ktorú tam predtým viedol. „Vieš, ľudia nerozumejú, že máme bezpečnostné protokoly, ktoré musíme dodržiavať, sú to primitívi”. Povedal som mu: „Ďakujem, ale možno by si to nemal hovoriť tak nahlas, lebo všade naokolo sú tí ľudia, o ktorých hovoríš“. Jeho reakcia bola absolútne nečakaná. Zdvihol bradu, usmial sa a nahlas zakričal: „Primitívi“!!!

Papua-Nová Guinea je ešte jedno z tých najodľahlejších miest na svete. Vie byť nebezpečná, nepredvídateľná, stresujúca, vyčerpávajúca a hádže vám polená pod nohy. To je ono, je taká, aké bolo cestovanie niekedy, keď ešte necestovali úplne všetci, ale len tí, čo sa odvážili a naozaj chceli cestovať a objavovať. V BUBO sme tu prvýkrát boli ešte v roku 1998, odvtedy sa Papua zmenila minimálne.

Nie je zadarmo. Avšak odmení vás nadšením, zážitkami, krásnou prírodou a úžasnými ľuďmi. To je najväčší luxus, ktorý nám ponúka miesto, ktoré ešte nie je zničené masovým turizmom. Kde vás ľudia úprimne radi vidia a keď ich odfotíte, nenastavia dlaň, ale poďakujú sa vám. Tu to ešte stále je. Zatiaľ.