Čakajte prosím...

Pravda o Libérii

Ľuboš Fellner

Ľuboš Fellner

Zabil moju matku, budem ho voliť

He killed my má, he killed my pa, I will vote for him. Toto heslo bolo na billboardoch Charlesa Taylora, keď kandidoval za prezidenta Libérie. „Zabil mi mamku, zabil mi tatka, ale aj tak ho budem voliť." Taylor získal vo voľbách jednoznačnú väčšinu. Tento absolvent university Bentley College  v USA si dnes odpykáva 50-ročný trest po tom, čo ho ICC (medzinárodný trestný súd) odsúdil za zločiny proti ľudskosti.

Prechádzame krížom Libériou a sme tu sami. Túto sužovanú krajinu postihlo ďalšie nešťastie v podobe extrémne zhubnej choroby ebola. Libéria bola postihnutá najviac na svete (počet mŕtvych vzhľadom k počtu obyvateľov). Cestou nás sprevádzajú nápisy Zastavme ebolu, Ebola musí ísť a prechádzame okolo akýchsi nemocníc s vysokými múrmi, kam odvážajú pacientov umrieť.

No ľudia sú neuveriteľne priateľskí. Na množstve aute vlaje libérijská vlajka, libérijské vlajky podobné tej USA sú navlečené na spätných zrkadlách áut, vlajú nad obchodmi, sú dnes všade. Zajtra sa totiž hrá futbal so susedným Pobrežím Slonoviny a futbal je v tejto krajine všetkým. Je to miestne náboženstvo a futbalisti sú živými bohmi.

Teraz sa boh sa stal prezidentom

Keď si tak čítate o Ellen Johnson Sirleaf, zdá sa vám to ako sen, mať za prezidentku absolvetku Harwardu, nositeľku Nobelovej ceny za mier (2011), ceny Indiry Gandhiovej (2013), ženu, ktorá podľa časopisu Forbes patrí medzi 100 najmocnejších žien sveta. Ako ju vnímajú tu v Libérii? Aká je Libéria krajina?

Na prvý pohľad značne drsná krajina. Nech tu postavia čokoľvek, nehodí sa to sem, akokeby to architekt postavil presne proti princípu splynutia s prírodou. Tu je to vyrážka na tvári tropickej prírody. Zaujali ma aj obchody s nábytkom. Koženkové sedačky rozostavené s pýchou pod holým nebom. Jasné, je to takto všelikde v Afrike, no v Saheli mi to až tak neprekáža, ale tu prší tak často, že je viac než isté, že sedačky zmoknú. Veď to nemôžu prežiť. No možno je to ukážka, že tá otrasná sedačka vydrží všetko. Náš hotel je ukrutne drahý. Prídeme k obrovskej modrej plechovej bráne, ktorá je celá obtočená ostnatým drôtom. “Náš hotel je strážený vo dne v noci.” je prvá vec, čo sa dozvedáme. V hoteli sme sami, teplá voda netečie a nakoniec zisťujeme, že netečie žiadna voda. “Aha, prekáža vám to?” s prekvapením zisťuje riaditeľ hotela a tak po hodinke donášajú vedrá s vodou. Hotel síce vyzerá lepšie než ten, kde býval Nicolas Cage vo filme Lord of war, no zasa nie oveľa lepšie. Keď chcete pochopiť drsnosť Libérie, tak si ten film pozrite.

Vyrážame do mesta. Vystupujeme a razom je pri nás tlupa žien. Sme štyria a žien je šesť a potom deväť a o chvíľu dvanásť. A to je podobná skúsenosť, akú mal vo filme Nicolas Cage…ten film je vskutku dobrý. Tých prvých šesť posiela druhú šesticu rázne preč a aj keď rozprávajú miestnym jazykom a neskôr prechádzajú do skomolenej angličtiny, je zrejmé, že ide o nevyberavý jazyk.Tie nové sa tak ľahko nedajú, pritúlia sa, “nechceš mňa?” Skúšajú, či nechce každý z nás naraz všetky tri, a potom nás doslova nesú ulicami. Toto stmievanie je v Afrike vždy nádhera. Ešte trošíčka vidieť, ale už nie je teplo. Je to príjemná chvíľka a tá sa využíva vždy naplno. Smerujeme z Broad street k Cape Mesurado. "Psst tu je ambasáda USA" a tak späť ideme okolo Mamba point (milé meno) po United Nations Drive. Prechádzame okolo chlapcov hrajúcich futbal. Nikto tu nie je Messi, každý jeden chce byť George Weah. Pouličné osvetlenie nie je, sme na hlavnej ulici hlavného mesta a zapaľujú sa ohne, začina sa bubnovať, je totálne nádherne, vzduch stojí, obrovské netopiere lietajú okolo, jeden mladík má v obchode ovenčenom liberíjskymi vlajkami zažaté, má generátor, kazeťák ide naplno a on tancuje vo dverách s rukami nad hlavou.

Azyl nachádzame v libanonskej reštaurácii. Je to tá najlepšia v meste. Libanonci sú úžasní kuchári a tu v Afrike už vyše sto rokov vládnu biznisu s diamantami. Ak teda nerátate spoločnosť De Beers, ktorá je taká silná, že vraj vojny v Libérii a susednej Sierra Leone financovala.

Libanonci sa dnes vedia dostať k tým najväčším diamantom. Prach nechávajú ostatným. A Liberíjčania tvrdia, že tie skutočne najkrajšie diamanty sveta, modrej farby, pochádzaj odtiaľto, od nich. “Nie zo Sierra Leone ani z Botswany, ani zo Stredoafrickej republiky. To u nás sú najväčšie skvosty!”

Libanonský šéf hovorí, že ako turisti sme tu jediní. Posledné dva roky tu nebola ani noha, ebola dostala turizmus na nulu. No chodia sem ľudia z jednotiek Spojených národov, UNMIL. Biele obrovské landcruisery vidieť všade. Práve títo ľudia zvyšujú v Libérii ceny do astronomických rozmerov. Hotelová izba by stála na Slovensku tridsať eur, tu pýtajú tristo dolárov. Všetky služby sú pritom extrémne nízkej kvality. Kto sa na organizácie OSN napojí, ten má omnoho viac peňazí než iní. Nevšimol som si, že by peniaze, ktoré tečú zo západného sveta do Afriky, v Libérii niečo vybudovali. Teda okrem korupcie a nerovnosti. Tie obrovské peniaze, ktoré svet doslova vyhadzuje do koša, vždy presiaknu k ľuďom, čo sa na modré prilby a neziskovky napoja.

 “Vraj podporujete tými diamantmi Hizballáh” provokujem a náš nový libanonský kamarát sa iba smeje. Je to šííta a vo Freetowne, kde bývajú jeho bratranci, a aj tu v Monróvii majú nádhernú mešitu, vlastnia väčšinu dobrých reštaurácii aj hotelov. Domáca čierna mafia ich neznáša, no oni majú vybudované svoje postavenie a vcelku stabilnú pozíciu. “Čo hovoria miestni na Ellen Johnson Sirleaf?” pýtam sa ďalej, no on v neslovnej odpovedi iba ohrnie veľký nos.

Zatknutí na hraniciach s Libériou

Stojíme na hranici s Libériou. Ešte zo strany Pobrežia Slnoviny. Do Libérie je to päť kilometrov územín nikoho a na libérijskej strane nás čakajú. Práve som volal s konzulom Libérie a on zariadil, že nás na hranici prišli čakať jeho ľudia. No colníci z Pobrežia Slonoviny nás nechcú pustiť. Dôvodom je ebola. Novozvolený prezident Alassane Ouattara zatvoril hranice medzi jeho krajinou a Libériou až do odvolania. “Fajn, ale povedz mi, koľko prípadov ste v histórii mali v Pobreží Slonoviny?” snažím sa diskutovať s colníkom. Viem, že odpoveď je nula, no vojak iba mlčí a tupo pozerá pred seba. “My opúšťame vašu krajinu a už sa nevrátime, ukazujem náš itinerár, booknuté hotely, letenky z iného konca Afriky.”  No tu logika nepomáha. Ukazujem mu, že WHO (Svetová zdravotnícka organizácia) potvrdila oficiálne, že v Libérii ebola pred týždňom skončila. Odpoveďou je mi stále mlčanie a tupý pohľad. K tomu som ešte stratil mobilný signál.

Predtým, ako sme sa dostali na túto colnicu, sme prešli z Manu do Danane asi štyrmi či piatmi vojenskými a colnými kontrolami a všade sme hovorili, že ideme na hranicu s Libériou. Pustili nás. Mám prenajatý autobus, ktorý som osobne došoféroval z Bamako až do Ghany, čo mi trvalo päť dní. Sme štyria belosi a štyria černosi, ktorí nám slúžia. Yusuf vie šoférovať, Moisse čítať, Gire pozná cestu, a štvrtý sa mení, lebo pozná lokálne prostredie a lokálny jazyk.

Na ambasade Pobrežia Slonoviny ešte v Európe, kam každý z nás musel prísť osobne a nechať odtlačky svojich prstov, sme nadiktovali, kadiaľ ideme, a nebol problém. Máme víza do Libérie a oni nám na ambasáde tiež potvrdili, že prechod je otvorený. Konzul mi to práve opäť potvrdil a tvrdí, že ich strana colnice je otvorená. Toto sa môže stat iba v Afrike. Ado Ouattara, obľúbenec západu, je zadubenec a pár dní po nástupe do prezidentského kresla vydal nové nariadenie, ktoré nemá logiku.

Na tej colnici sme v ten deň vyrobili značný chaos. Domorodcov po malom úplatku púšťajú, no nás bielych sa boja pustiť. Príliš svietime. Chcem hranicu prejsť lesom na motorkách a naša batožina je už naviazaná, no colníci nám odkážu, že budú brániť svoju krajinu všetkými prostriedkami a rozostavili v lese svojich vojakov s puškami. “Budeme brániť svoju vlasť,” počujem po prvý raz šéfa colnice s veľkými zlatými hodinkami na ruke. “Akože brániť? Však mi odchádzame…” no moje námietky už nikto nepočúva.

Dedina a náčelník je na našej strane, vojaci, ktorí si strážia teplé miestečka zabezpečujúce prílev úplatkov, sú proti.

Toto je rasizmus. Keby sme boli čierni, prejdeme.

Keď sme to vzdali, odišli sme okolo polnoci, tak nás vojaci po hodine dobehnú, dovedú späť a teraz v hustej tme sedíme kdesi na červenej hline pod stromom a oproti nám drsní naštvaní vojaci v plnej zbroji. Za nami náčelník a celá dedina. Dosť hustá atmosféra hlavne o takomto čase. Vypýtajú si všetky papiere od autobusu a to, že BUBO môže robiť zájazdy po Afrike. Všetko aj dostávajú. Naši štyria černosi sa klepú strachom. Boja sa evidentne o život a akokeby stratili reč, pozerajú do zeme tým neprítomným pohľadom. Keď si pozriete film Krvavý diamant s Leonardom DiCapriom, pochopíte, kde sa nachádzame a že ich strach je opodstatnený. Takže s vojakmi jednám ja. Prvé minúty sú riadne husté, no postupne sa situácia upokojí, vrátia nám pasy a šéf mi radí vrátiť sa do Abidjanu (trvá to dva a pol dňa) a preletieť. “Takže vy ma nechcete pustiť cez prechod kvôli ebole, no keď preletím, je všetko OK. Kde je tu logika?“ pýtam sa vojaka a náčelník s celou dedinou vybuchnú do smiechu. Smejem sa aj ja a nakoniec zuby vycerí aj udivený šéf vojakov. S prechodom do Libérie som zabil štyri dni.  “Moisse, stretneme sa v Conacry u Obamu,” dohadujem sa s našim černochom, ktorý vie čítať, lebo poznáme spoločnú reštauráciu v obrovskom Conacry, hlavnom meste Guinei. “O týždeň sa tam stretneme”. Telefóny nebudú fungovať, nič nebude fungovať, toto sú dohovory v Afrike. Je nádhera, že vo svete sú oblasti, kde je všetko ako kedysi za socializmu u nás. Nkto tu nepoužíva GPS, nikto nevlastní účet v banke, nikto nič nemá. Okrem spústy času. Mám Moisseho rád, za tento prúser na hranici nemôže.

Ebola vo väznici

Prechádzame grófstvom Montserrado od oceánu smerom na sever popri rieke Mesurado. George Weah tu koncom decembra 2014 vyhral voľby a konečne sa dostal do senátu. Tento kraj je síce najmenší v Libérii, no práve tu žije najviac obyvateľov a zástupcovia všetkých 16 hlavných kmeňov. George jednoznačne porazil Roberta Sirleafa, syna vtedajšej prezidentky, o ktorej v tomto blogu taktiež veľa píšem. Cestou nie sú žiadne mestečká ako v Ghane či Pobreží Slonoviny, iba džungľa, hustá zeleň, bažiny a rieky plné vody. Na ceste je množstvo jám, ale môžeme ju označiť ako vcelku dobrú. V Afrike som išiel omnoho horšími cestami. Na ďalšej policajnej stanici mi policajt Binde Cole Johnson, ktorý tu robí už 23 rokov, dovolí vstup do väzenia. „Kopol brata do brucha. A tak si to musí odsedieť,” hovorí a ukazuje na mladého chlapa v bielom tričku s límčekom.  Malá cela, v ktorej je nad 60 stupňov, žiaden záchod, žiadna voda, špina a smrad. „Takto sme mohli sedieť my, keby nás chytili na tých motorkách pri prechode hraníc," šepká mi Juro. Ak ma nezatkli v Afrike tridsaťkrát, tak ani raz, som vcelku zvyknutý rozprávať sa s policajtmi a vojakmi. Už zopárkrát som väzňom doniesol vodu či banány, je to tu fakt drsné.

Mladík je členom kmeňa Kpelle - ryžožrútov, prechádzame už juhom krajiny Bong, ktorá je v novodobej histórii pre Libériu veľmi dôležitá. Práve odtiaľto riadil svoje hnutie Charles Taylor. O Kpelle sa hovorí ako o tvrdo pracujúcich a veľmi hanblivých poľnohospodároch, niečo podobné ako v Ghane kmeň Ewe. Kpelle sú značne tradiční a prehrešky si vybavia medzi sebou v tradičných postupoch. Kmeňová rada starších rýchlo rozhodne. Finančný trest (splatený väčšinou dobytkom či plodinami – koše ryže, kasava, cukrová trstina, arašidy či orechy kola používané v domorodých rituáloch), odpracovanie si prečinu, najťažším trestom je vyobcovanie z kmeňa. Paralelne teraz platí západný system, ktorý však nefunguje, je zdrojom ohromnej korupcie a to plodí ohromnú nespokojnosť. Libéria akoby do 19. storočia nemala históriu a hneď nato mala iba politiku. Aj dnes extrémne mladý národ (medián je 18,3 roka), ktorý logicky nemá žiadne skúsenosti, je ovládaný politikou a veľmi jednoduchými floskulami a polopravdami. Na stenách tu vidieť heslá a plagáty National Patriotic Party (NPP) Ľudia nadovšetko. Naráža to práve na nepochopenie západných praktík pôvodnými domorodcami, z čoho chcú politici vyťažiť.

Kpelle riešia problémy tradične pod košatým stromom. Nerozumejú väzeniu.

Každý fotograf si vie predstaviť, čo to znamená nafotiť takúto zakázanú fotografiu. Nie vždy to vyjde.

Celá krajina je posiata nálepkami o boji proti ebole. Každú chvíľu nás zastavuje kontrola. Ebolové kontroly – kontroly, kde vystúpite z auta, musíte si umyť ruky a zmerajú vám teplotu. Neviem, ako sú nastavené tie teplotné pištole, ale aj v tom neuveriteľnom teple mám vždy 36 stupňov. Ráno 36,1, na obed 36,9, podľa mňa je to teplota ovzdušia.

Ebolove kontroly sú zároveň aj policajnými checkpointami. Keď odfotíme jednu takúto ceduľu, kapitán si nás predvolá. „Viete, že je zakázané fotiť policajné a vojenské objekty? Pôjdete na súd."  Nakoniec nás zachráni futbal s Pobrežím Slonoviny, lebo keď naň zvrtneme reč, kapitán zabudne na zákaz a temperamentne sa nechá vtiahnúť do debaty. Futbal je v Libérii všetkým. „Nový štadión opravujú, hrá sa na starom Antoinette Tubman v centre. To je skôr výhoda pre Slonov," diskutujeme. Nakoniec sa celá záležitosť skončí slušným podaním si rúk. No ľudia si väčšinou nepodávali ruky, ale dotýkali sa iba päsťami, poprípade päsťami a spoja si palce na vrchu, alebo si v rámci africkej hravosti zalúskaju navyše prstami. 

Ja ako lekár však viem, že cestovateľ, ktorý sa vyzná, sa ebolou nakaziť nemôže. “Stačí nejesť netopiere a nebozkávať mŕtvoly.” „To by sme si mohli na terajšej dovolenke odpustiť,” žartujú chalani.

Čo vám nikto nepovie

Na týchto príhodách vidíte, že futbal je v chudobnej Libérii všetkým. Už chápete, ako sa môže stať prezidentom futbalista. No na týchto voľbách je najzaujímavejšie to, že popri Georgeovi Weah vyhrala aj pani Jewel Howard-Taylor.

Nadrogované detské komandá vraždili svojich rodičov. Je to iba 15 rokov, na to sa zabudnúť nedá.

Nová pani viceprezidentka bola manželkou (na začiatku tohto blogu spomínaného) prezidenta Libérie Charlesa Taylora. Pani Taylorová je bývalou ženou človeka, ktorý spôsobil odtínanie rúk a nôh nevinným, vychoval detských vojenských vrahov a je zodpovedný za vyvraždenie desatiny národa. Nadrogované detské komandá vraždili svojich rodičov, západ tvrdí, že Taylor je zviera, diabol… a teraz ho jeho národ cez figúru jeho ženy omilostil. Ako je to možné? Čo sa stalo? Prečo o tom žiadne západné media nehovoria?

Jednak novinári nevedia, lebo keď len preberáte správy z agentúr Reuters či Bloomberg, ste skôr prekladateľ ako odborník. Okrem toho je problematické do americkej neokolónie vŕtať.

Musím povedať, že ani ja nie som expert na libérijskú vnútornú politiku a pochybujem že niekto je. Afrika je živelná a to, čo platí v tejto sekunde, neplatí v ďalšej (viď moje konkrétne príhody vyššie).

Ja som sa však s mnohými Liberijčanmi rozprával v tom zmysle, že ja by som bol šťastný, keby nám vládla dáma, čo má vyštudovaný Harvard. A na moje počudovanie som takmer vždy počul, že veci sa nemajú tak, ako hovorím. “Veci nefungujú, korupcia, jedna z najvyšších na svete, je otrasná, vládne tu nepotizmus a do vysokej politiky sa dostali traja synovia prezidentky.  Libérijská ekonomika je na dne. Vláda je opäť v rukách úzkej elity.” O túto poslednú vetu ide, a preto je výhra Georgea Weaha taká zaujímavá. Nepomohli peniaze, ktoré sem roky tlačili USA a OSN. Ide o paralelu Izrael/Palestína?

 

Prečo voľby rehabilitovali vraha?

Libéria bola založená oslobodenými otrokmi, ktorí sa vrátili z USA a Karibských ostrovov. Prišli na neznáme miesto v oblasti Libérie a vytlačili z neho domorodcov (pôvodných domorodých černochov – iné kmene s úplne iným jazykom a inou DNA).Tvrdí sa, že pôdu v roku 1816 kúpili, no Robert Stockton (American Colonisation Society) pre istotu pri tomto obchode držal pri hlave domorodého náčelníka pištoľ. Privandrovalci ustanovili ústavu podľa vzoru USA a s heslom Priviedla nás sem láska k slobode začali budovať africký zázrak. Libérii sa neuveriteľne ekonomicky darilo. No do roku 1980 bol každým prezidentom Afroameričan, teda potomok navrátilcov z USA a Karibiku. Títo ľudia pričuchli k západnému systému, uverili mu a nasledovali ho. No rasizmus v Libérii bol väčší než v USA. Pôvodní domorodci nechápali zmenenému systému a napísanej ústave a na príhode z väzenia vidieť, že nový system nefunguje do dnešných čias. Väznica je v ich ponímaní doteraz výmyslom afroamerických privandrovalcov. Oni by akýkoľvek problém riešili s radou starších pod košatým stromom na otvorených pláňach. Individualizmus je absolútne neznámym pojmom a základom vesmíru je súdržný kmeň. Si z iného kmeňa? Si nepriateľ!  Každopádne, výsledok tradičného riadenia s tisícročnými tradíciami by bol lepší. Pri príchode Afroameričanov sa 95% domorodého obyvateľstva stalo ľuďmi druhej kategórie. Až po 100 rokoch od príchodu bol prezident William Tubman prvým, ktorý navštívil vnútrozemie. Malý, žoviálny chlapík fajčiaci cigáru na nepríjemné otázky odpovedal hurónskym smiechom. Zdalo sa, že sa dusí, do očí mu vbehli slzy. Druhý raz ste sa ho už nič neopýtali. Tubman vládol svojej krajine 28 rokov ako statkár, všetkých poznal, o všetkom rozhodoval. Afroameričania sa od domorodcov nelíšili farbou pokožky a preto tu vznikla nová etiketa. Muži nosili každý deň žakety či fraky, na hlave cilyndre, v ruke vychádzkovú paličku a biele rukavičky. Domorodci, tam za riekou, chodili nahí, no dámy v Monróvii v krynolínach pozapínaných po krk, v hustých parochniach a s kvetmi vo svojich obrovských klobúkoch. Ak by vonkajší vzhľad na rozlíšenie nestačil vznikli zákony, ktoré rozdelili malú krajinku na 16 kmeňových území, zakazovali stýkanie sa jednotlivých kmeňov a zmiešané manželstvá. Kto sa vzbúril toho potrestali a čuduj sa svete, bývalí otroci brali domorodcov do otroctva. Otrokov využívali na práce vo svojich domoch a statkoch a predávali ich tam, kde ešte otroctvo fungovalo, napríklad na ostrov Fernao do Pó či do Guyany. Segregácia sa diala dávno predtým ako bieli Afričania v Juhoafrickej republike vymysleli apartheid. Rok pred narodením Lenina založili stranu True Whing Party, ktorá mala v krajine monopol celých 111 rokov až do roku 1980. Keď Tubman zomrel nahradil ho pri moci jeho priateľ viceprezident William Tolbert. No tak ako mal Tubman rád moc, mal Tolbert rád peniaze a korupcia vyeskalovala.Keď hladní ľudia vyšli do ulíc nechal do nich Tubman strielať. Tubman hrabal peniaze iba pre seba, neplatil nič a tak sa 13 či 14 vojakov vybralo do prezidentského paláca žiadať o svoj nevyplatený žold. Žiadna stráž ich nezastavila a tak vstúpili dovnútra, našli tam prezidenta Tolberta už v pyžame, využili situáciu a dobodali ho bodákmi v jeho vlastnej posteli. Vnútormosti vyhodili na dvor psom a supom. Najstarší z vojakov bol  čatár s hrubými rysmi a simplexným chovaním, Samuel Kanyon Doe. Po 111 rokoch prevzal moc z rúk afroamerickej elity.

Doe v noci vtrhol do spálne prezidenta Tolberta a nožom ho vlastnoručne zabil, aby sa stal prezidentom sám.

Prvý zákon, ktorý nový vládca Doe vydal, bola poprava 13 ministrov na pláži v Monrovii. Domorodci jasali, svet ostal v šoku. Ellen Johnson Sirleaf, bývalá prezidentka, ktorá bola vtedy členkou Tolbertovho kabinetu, si zachránila kožu iba zázrakom.

Libéria nebola nikdy kolonizovaná. Bola to krajina, ktorá mohla ukázať svetu, že „to ide" a aj černosi dokážu vybudovať prosperujúci štát. No akcia Doeho z kmeňa Krahn spôsobila davastáciu. A hlavne podpora Doeho zo strany USA počas studenej vojny spôsobila ďalšie obrovské škody. Následne dve libérijské vojny zabili možno tristotisíc, možno päťstotisíc obyvateľov. Úplne rozvrátili hospodárstvo, v tejto dobe žije až 80% Libérijčanov pod hranicou chudoby. Doe vládol deväť rokov, pologramotný chlapík vlastne ani nevedel čo má robiť, iba sa tak poflakoval, zabíjal čas, krajina ustrnula, v meste prestala fungovať elektrina, obchody boli pozatvárané, nastal absolútny chaos.Problémy, ktoré sa vyskytli začal riešiť Doe tak, že sa obklopil ľuďmi z vlastného kmeňa a všetci ostatní boli pre neho nepriateľmi. Ľudia z kmeňa Krahn boli z džungle, nikdy nevideli murovaný dom, nikdy nevideli nikoho nosiť topánky. Na dvore prezidentského paláca rozložili ohne a ženy pripravovali jedlo. Muži z Doeho kmeňa mali zrazu moc.Terorizovali iné etniká (Gio, Mano) mučili a zabíjali bez príčiny. Keď Charles Taylor zaútočil v roku 1989 v prvej Libérijskej vojne z Pobrežia Slonoviny, ľudia ho vítali ako zachráncu a čoskoro obsadil väčšinu Libérie. Taylor bol vycvičený Muamadom Kaddafim. No v Afrike je všetko zložitejšie. Taylor, ktorý vyštudoval v Bostone, najprv Doeho podporoval, následne štátu ukradol milión dolárov, uväznili ho v USA, kde z väzenia ušiel, dostal neskôr prezývku mäsiar z Monrovie. Jeho práva ruka, Prince Johnson je zachytený na videu, ako sedí, uchlipkáva pivko a vykrikuje rozkazy zabijakom, ktorí prezidenta Doeho zabili. Apropos, Johnson skončil v predposledných (2012) libérijských prezidentských voľbách tretí...Prince Johnson mal cit pre marketing a tak "vypočúvanie" Doeho nahral na video. Videokazeta s dvojhodinovou nahrávkou bola dlho najväčším hitom Monrovie. Inde v Libérii nebola aj tak elektrina a nedalo sa to pozrieť. No aj tu ste museli mať drahý videorekordér a tak ste si video chodili pozerať k bohatým susedom či ste museli zaplatiť drink v bare, kde video bežalo non stop. "Povedz mi číslo účtu" kričí Prince Johnson na prezidenta Doeho a ten nahý a spútaný klačí v kaluži svojej vlastnej krvi a blaboce, že povie, ale nech mu trošku uvolnia putá. "Odrežte mu uši" kričí Johnson, na videu počuť otrasný rev a krvi je ešte viac, "aj druhé" kričí opäť. "Povedz mi číslo konta" kričí Prince Johnson, ale Doe už nemá uši, vo zvukovodoch má krv a nič nepočuje.... Toto video je základná učebná látka dnešných Liberíjčanov. Videl ho každý. Doeho vyhodili na zapáchajúce smetisko, kde ho zožrali psy a potkany. Charles Taylor v roku 1997 jednoznačne zvíťazil vo voľbách (jeho volebné heslo Zabil mi mamku, zabil mi tatka, ale aj tak ho budem voliť je ukážkou, v akom stave bola krajina. 

Charles Taylor, ktorý je za oboma Libérijskými vojnami sa cíti nepochopený. Tvrdí, že Ježiša Krista taktiež obviňovali, že bol vrahom.

 

Od roku 1999 až do roku 2003 prebiehala druhá libérijská vojna. Taylor zároveň podporoval krvavými diamantami RUF v susednej Sierra Leone.

Čo sa tu stane o 3 roky?

Mier bol podpísaný v roku 2003, voľby boli v roku 2005 a zvíťazila v nich Ellen, ekonómka, absolventka Harvardu, ktorá sa tak stala prvou ženou Afriky na úplnom vrchole. Ellen Johnson Sirleaf požiadala Nigériu o vydanie Charlesa Taylora a ten v Haagu dostal päťdesiat rokov.

Ellen je teda predstaviteľkou americkej elity a George Weah (Congress for Democratic Change: CDC) pochádzajúci zo slumu a jeho viceprezidentka Jewel Howard-Taylor (National Patriotic Party: NPP) sú predstaviteľmi pôvodných domorodcov.

Prajem Libérii len to najlepšie a verím, že nová vláda urobí viac než len posilnenie futbalovej reprezentácie. Treba však povedať, že pôvodní obyvatelia sú omnoho menej vzdelaní než prisťahovalci a nestojí za nimi žiadna medzinárodná lobby, naopak každý bude striehnuť na chyby, ba provokovať. Weah aj Taylor sa o Ellen Johnson Sirleaf dnes vyjadrujú pozitívne. Aj keď je totiž a) pre svoje vzdelanie b) pre prácu pre Tolberta c) svoje zásady, ktoré sú často v prudkom rozpore s domorodcami (napr o homosexualite) považovaná za Afroameričanku, v skutočnosti boli jej predkovia chudobní lokálci. Chrbtom sa jej otočili jej vlastní ľudia, jej vlastná strana, ktorá ju práve zo svojej strany vylúčila. Myslím si, že práve preto, lebo nie je v skutočnosti Afroameričanka.

Ide o boj Afroamerickej elity s pôvodnými domorodcami. Nepatrí sa však takto to prezentovať.

Taylor sa oficiálne dištancuje od činov svojho bývalého manžela a tvrdí, že by z Monrovie chcela opäť pomôcť vytvoriť New York západnej Afriky. No ja si myslím, že za dvanásť rokov vlády Ellen Johnson Sirleaf sa nerovnosti medzi  dvoma čiernymi svetmi (americká elita vs pôvodní domorodci) prehĺbili. Libéria sa nepohla ekonomicky vpred vôbec (80% obyvateľov žije dnes v chudobe), no diamantov je tu stále dosť. Libéria je aj úžasne úrodnou krajinou, ambície extrémne mladej krajiny sú silné. Je čo kradnúť. A novej vláde sa veľká ekonomická zmena, ktorú voliči očakávajú, nepodarí bez podpory (ktorá nie je reálna) zrealizovať. Sklamanie väčšiny bude narastať a nepriateľa bude treba opäť nájsť. Prince Johnson v monrovijskom rádiu ešte v septembri predpovedal, že ak bude zvolený Weah, krajina sa vráti do vojny.

Cestovateľom odporúčam informovať sa o aktuálnych pomeroch v krajine. Ak ste na mieste pýtať sa či nenastala wahala, čo je Libéríjske slovo pre boj. V jedinej (neoficiálnej) africkej kolónii USA čakám o pár rokov riadny chaos. Ten vypukne akoby z nenazdania a plnou silou zachváti krajinu ako stepný požiar.

Najbližšie obdobie je však pre návštevu ideálne a vy objavíte krajinu, absolútne nepoznačenú turizmom. Tropický raj s najkrajšímí sýtymi farbami sveta, so silnými ľuďmi s bielymi zubmi, s ohromným temperamentom a energiou. Bohatí Afroameričania opúšťajú svoje vily a sťahujú sa do USA, ceny nehnuteľností klesli. Títo ľudia samozrejme podobne ako ja vedia, ako to všetko dopadne. No teraz je Libéria tou najpozitívnejšou krajinou sveta. Telefonoval som teraz do Libérie a tú náladu by som prirovnal k decembru 1989 u nás. Všetci sú nadšení a veľmi chcú zmenu. Chcú ju pre svoju krajinu, pre svojich ľudí. Mr. George je bohom, do ktorého sa vkladajú veľké nádeje. Život tohto človeka bude určite sfilmovaný a už zopárkrát dokázal nemožné. Verme, že sa mu to podarí aj teraz!

Libéria

Najstaršia republika Afriky
2x väčšia než Slovensko
Do 5 rokov bude počet obyvateľov zhodný so Slovenskom
Medián je 18,3 roka
177. krajina (zo 188) v rebríčku human development index
Mnoho lodí pláva pod jej vlajkou – tzv. flag of convenience
Známa tzv. krvavými diamantmi a ebolou

Weah
Narodil sa v slume Monrovie
Hrával za Paris Saint-Germain a AC Miláno, neskôr za Chelsea a Manchester City
Je z kmeňa Kru, ktorí sú vynikajúci námorníci
V roku 1995 získal Zlatú loptu pre najlepšieho hráča planéty
Strednú školu dokončil po 40tke a následne vyštudoval univerzitu v USA
61.5% voličov zvolilo Mr. Georgea za prezidenta Libérie

Ľuboš Fellner 1. decembra 2010 presne na 50. výročie vzniku Stredoafrickej republiky zhodnotil stav, ktorý pretrváva do dnešných dní. 
Predpokladal občiansku vojnu v Južnom Sudáne v deň (9. január 2011), keď celý svet oslavoval demokratické referendum o vytvorení najmladšej krajiny sveta. Znalý situácie napísal čosi iné, než čo tvrdilo BBC či CNN. A stalo sa to.V Južnom Sudáne je dnes strašná občianska vojna, strašnejšia než si myslíte. Pssst západný svet, ktorý toto spôsobil mlčí.
Afrike sa venuje dlho a systematicky posledných 18 rokov. Udalosti, ktoré sa dnes dejú v Libérii, považuje za veľmi dôležité. George Weah totiž nie je nominantom západu. Je to prejav najčistejšej demokracie v dnešnom ponímaní západnej civilizácie.
Informácie a závery obsiahnuté v tomto osobne prežitom blogu nenájdete v žiadných médiach.

Ďaľšie Blogy Ľuboša Fellnera

Posledná úprava článku

Odporúčame tieto zájazdy

Vianočná akcia 2018

Madagaskar veľký okruh
K

Afrika  

Madagaskar


náročnosť

13 dní

Trvanie

3780€ 3478

Vianočná akcia 2018

Burundi, Rwanda, Uganda
K

Afrika  

Burundi, Uganda, Rwanda


náročnosť

10 dní

Trvanie

4380€ 4030

Vianočná akcia 2018

JAR, Lesotho, eSwatini a Madagaskar
K

Afrika  

Lesotho, Svazijsko, Madagaskar, Juhoafrická republika


náročnosť

20 dní

Trvanie

4950€ 4554

Vianočná akcia 2018

Ebola tour
E

Afrika  

Guinea Bissau, Guinea, Libéria, Sierra Leone, Pobrežie Slonoviny, Ghana, Senegal, Mauretánia

15.05. → 09.06.

náročnosť

26 dní

Trvanie

8690€ 7995