Môj prvý blog o Malawi - Lilongwe, Blantyre, Mzuzu

Malawi je krajina obrovskej chudoby, negramotnosti, chorôb, povier, ekonomického marazmu... No napriek tomu ju viacerí prestížni svetoví sprievodcovia pasujú za jednu z najatraktívnejších, najčarovnejších, najautentickejších destinácií, ktoré môžete zažiť. A skutočnosť je ešte oveľa silnejšia. Prídete sem, očarí vás krajina, hrajúca sa s farbami, kde obloha spolu so zeleňou a pobrežím jazera maľujú tie najkrajšie obrazy, ale aj samotní ľudia, ktorí vám vo svojej jednoduchosti, dobrosrdečnosti a priamočiarosti často prezradia a darujú tie najväčšie pravdy života. Po ktoré ste si museli prísť práve do Malawi. Krajina, kde sa dá stratiť a znovu nájsť...

Chimwemwe Likalawe je z kmeňa Lhomwe. Usmievavá, inteligentná s veľkými očami. No zaujala ma aj preto, že vie výborne anglicky. A tak s ňou pri tom ako zapletá vlasy svojej klientke asi tri hodiny diskutujem. O tom, pre čo žije, o jej kmeni, ktorého je neoddeliteľnou súčasťou, o jej deťoch. „Chimwemwe znamená šťastie. Lhomwe je aj prezident Mutharika, je z nášho kmeňa. Či je skorumpovaný neviem, veď iba samotná korytnačka vie, čo má pod pancierom. A čím sme charakteristickí? Dobre tancujeme a raz do roka máme deň, kedy sa stretávame.“ Kedy je ten deň? pýtam sa zvedavo, veď čo keby to bolo náhodou dnes, či zajtra? „Tento rok to nebolo,“ zabije ma odpoveďou Chimwemwe, a tým vlastne zruší celú základnú charakteristiku, ktorú mi pred chvíľou predložila. Okrem toho, nepoznám africký kmeň ktorý nerád tancuje... V týchto troch vetách som vlastne zhrnul všetky informácie, ktoré som krvopotne získal po troch hodinách úpornej debaty a dolovaní čo najzmysluplnejších informácií.

Nádherná, pravá Afrika, kde na skutočné poznanie potrebujete roky a prax. Africká appka poznania neexistuje, všetko je tu veľmi ľudské a technika sa do vzťahov nemieša. „Chimwemwe, aká je tvoja budúcnosť? Myslíš si, že Malawi  so svojou chudobou má šancu?“A tu dostávam typicky africkú múdru odpoveď, totálne trefnú, ktorú by lepšie nevystihol ani filozof západného sveta. “Ak sa ti zdá, že si malý a nič nezmôžeš, zatvor sa do jednej miestnosti s komárom a snaž sa zaspať,” odpovie Chimwemwe. Opakovane vidím, že Malawijčania veria, že zmena je možná. „Stačí mať dobrého vodcu. Stádo ovcí vedené levom vie poraziť stádo levov vedených ovcou. My Lhomwe máme svoje tradície a veríme, že dôležitejšie je naučiť naše deti mať tieto tradície radi. Je to dôležitejšie než to, čo ich naučia v škole. Pomôž svojim deťom mať niečo rád! “

Prešiel som všetkých 54 krajín kontinentu a Afrika je mojou definitívnou láskou, úprimne milujem, že tu nič neplatí v zmysle európskych predstáv. Nič nie je nalinajkované, veci sa dejú spontánne a vy musíte mať čuch, aby ste boli v správny čas na správnom mieste. Musíte chápať, že tu sa rozmýšľa inak. Na jednej strane spomalene, na druhej totálne briskne.

Mentalita a logika, ktorej Európan skrátka neporozumie, ani keby veľmi chcel... Tento rok boli v štátnych novinách tri články venované žene, ktorá vraj porodila kameň. Kmeň ju za to vyhnal a redaktor horlivo súhlasil - ´Veď to je vrchol, porodiť balvan!´ To sa skutočne nepatrí... Alebo iná historka. Na juhu Malawi vraj žijú vampíri. Našlo sa záhadne veľa mŕtvych ľudí bez krvi. Vyvolalo to davovú psychózu, obeťou ktorej sa stalo až deväť ľudí. Profesionálni lovci upírov podozrivých ukameňovali a spálili. Istý čas sa o tom všade písalo, a všetci sa oblasti oblúkom vyhýbali. Toto je dôvod upadajúceho turizmu, myslí si Luca. „Tento absolútny nonsens. Politici neriešia problémy, ale vyrábajú spoločne s lokálnym médiami takéto príbehy.“  A ja som si myslel, že dôvodom sú nízke služby za prehnané ceny...

Lovci upírov

Predpokladá sa, že klebety o upíroch prišli do Malawi zo susedného Mozambiku, kde obeťami lovcov upírov boli často aj lekári, obvinení z toho, že pijú krv ľuďom cez stetoskopy. Preto v oboch krajinách nie sú ničím zvláštne útoky na sanitky, či medicínske zariadenia. Museli byť vytvorené dokonca ´no go´ zóny, kde sa útoky údajných upírov stávali najčastejšie. Medzitým sa politické strany navzájom obviňujú, kto upírske historky rozširuje, a odvracia pozornosť od skutočných problémov krajiny.

Ak v Malawi chcete trochu vyššiu kvalitu, zaplatíte 120 USD/noc za izbu. Pričom u nás by ste takému hotelu dali maximálne dve hviezdičky. Aj keď poloha je – to treba uznať - často 5-hviezdičková. U Lucu ráno vypadáva prúd. Večer bola v Mzuzu víchrica, popadali stĺpy, treba sa zaobísť aj bez prúdu. V týchto končinách nič výnimočné... Zastavujeme sa natankovať  v Nkhata Bay – meste priamo na pobreží jazera Malawi. Na prvej pumpe nemajú diesel. Nevadí, je tu ešte jedna, prekvapujúco slušná pumpa firmy Total. No nedá sa platiť kartou. Vedľa je zmenáreň, super! Obsluhujúca dievčina v blúzke s motívom leoparda síce má kurzy, no nemá cash, ani jednu kwachu! Načo tu teda sedí, je ťažko pochopiť. Nakoniec platím bankovkou 50 USD, i keď horším kurzom. Ďalšia pumpa je totižto deň jazdy autom. Môjmu rozhorčeniu sa domáci divia, veď môžem byť rád, že dnes dízel mali.

V Malawi je akákoľvek služba problémom. V USA si požičiame auto do piatich minút. Tu nám to trvá tri hodiny. U nás natankujete za tri minúty, tu je to hodinka. A nikdy v ničom nemáte istotu. Na druhej strane, ak nič nechcete, stačí vám aj ten dolár na deň, dokonca nepotrebujete ani ten. Rýb a manioku je stále dostatok, aj vody v jazere a riekach. Okej, s rybami je problém, keď sú vysoké vlny, čo sú aj dnes. No hladom tu trpieť určite nebudete. 

Prichádzame do Nkhata Bay - maličkého mestečka s prístavom. Miesto je pamätné kurióznou historkou: V roku 2002 tu istého podnikateľa stiahol krokodíl do jazera. No pán Chawinga duchaprítomne pohryzol krokodíla do nosa, a ten ho pustil. Skvelý recept, ako si poradiť s týmito nebezpečnými dravcami, nie? ... Malawi sa dostáva do svetových správ síce sporadicky, no keď už, tak vo veľmi zvláštnych súvislostiach. Minule tu policajt zatkol kozu, dal ju do basy a 24 hodín čakal, že sa zmení na hľadaného zločinca. Na druhý deň sklamaný kozu pustil na slobodu. Bol presvedčený, že ide o zlodeja, čarodejníka, ktorý sa premenil na kozu, aby unikol trestu. Mimochodom, policajt je považovaný v Malawi za vzdelanca, je to tá múdrejšia časť populácie...

Keď policajt zatkne kozu, čo potom také nelogické daňové kontroly? Príde úradník a chce od vás doplatiť milión dolárov. No proste, akosi mu to tak vyšlo, ani poriadne nevie prečo.... Alebo, keď na Deň martýrov (sviatok, kedy si tu uctievajú obete krvavých nepokojov a povstania voči britskej nadvláde v r. 1959) počas predĺženého víkendu s kamarátmi grilujete na záhrade, a na druhý deň príde polícia s tým, že vás vyhosťuje z krajiny (čo znamená okamžitý odchod), lebo ste si mali martýrov uctievať dôslednejšie? Nie grilovaním a popíjaním piva, ale mali ste byť zatvorení doma a prejaviť súcit. Toto sa stalo reálnym ľuďom, no pravdou je, že o dva roky im bol povolený návrat späť do krajiny, a dnes žijú v Monkey Bay. Relatívne pokojne, ak sa to tak v Malawi dá povedať.... Tieto historky poznám, otec Tomáša Hušeka od nás z BUBO žil tu na juhu Afriky od roku 1988 vyše 19 rokov. Cez Jozefa som spoznal mnoho ďalších belochov tu v Malawi a dostal som sa k nim bližšie, nebáli sa predo mnou povedať pravdu. Niektorých vyhostili, iní to psychicky nevydržali a odišli sami. Bielym je na jednej strane v Malawi úžasne, nech tu dodáte akýkoľvek servis, aj tak ste lepší než domáci. No na druhej strane tu na vás vyskakujú skutočne nepredvídateľné problémy s neexistujúcimi daňami, porodenými balvanmi, zatknutými kozami...

Sme plní očakávaní. Je pondelok - deň, kedy raz za týždeň odchádza kompa na ostrov Likoma – náš vytúžený cieľ. Mesto je dnes plné, čaká sa na kompu, donesú zbožie zďaleka a ďalšie tu zo severu sa nalodí. Táto kompa je pre biznis v meste najdôležitejšia. Spája Malawi s Mozambikom, ktorý je od Likomy len kúsok a vlastne vody okolo ostrova sú už Mozambikom. Keďže som priletel z Mozambiku a zostali mi nejaké peniaze, snažím sa na poslednú chvíľu vymeniť si mozambické meticaly za kwača. No nedarí sa mi. Opäť sa mi len potvrdilo, aká je Malawi extrémne nepodnikateľské krajina. Radšej tu nikto nič neurobí, aby náhodou neprerobil. Aj preto tu každý beloch uspeje, stane sa kráľom medzi jednookými.

Všetci svorne čakáme na kompu. Kedy pôjde, to je otázka. Asi po polnoci, ale presnejšie sa nevie. Ani to, koľko bude trvať cesta, lebo v noci bola víchrica a na jazere sú dnes riadne vlny. Rybári ani nevychádzajú von, vedia, že vlny budú vyvádzať na jazere aj celý týždeň. „Počuješ ten zvuk? Jazero je dnes hlasné,” hovoria mi rybári z kmeňa Tonga a ja múdro prikyvujem, tvárim sa, že je normálne počúvať jazero, že je to logické.. No Malawi je dnes naozaj hlasnejšie než morský príboj. Je to sila. Som netrpezlivý, chceme získať čas a vyraziť skôr, a tak sa pýtam na privátny čln. Zoženieme ho za 750 dolárov, no keď sa na neho idem pozrieť, nájdem smiešnu lodičku s jedným 85 ps motorom. Len nedávno som na Seychelách išiel loďou s dvoma 300 ps motormi. Na jazero Malawi je dokonca zakázané chodiť s jedným motorom, lebo mnohí sa už takto utopili.

Viem, že trajektu trvá cesta sedem hodín, no tu mi svätosväte tvrdia, že touto lodičkou to bude hodinka tam a ďalšia späť. Zároveň mi v hlave znejú slová od Lucu, že na jazere sú dnes výnimočne vysoké vlny, a aj to je dôvod, prečo štátny trajekt vyrazí najskôr večer, možno až na druhý deň. Nikto z čakajúcich nič poriadne nevie, vysielačka, cez ktorú trajekt komunikoval s brehom, sa už pre istotu neozýva. Pozorujeme ďalší čln, ktorý má namierené do Usisya – iného mesta v Malawi. Je to plavba popri brehu, ktorá touto lodičkou trvá asi sedem hodín. Na ostrov Likoma je to krížom cez jazero – 70 kilometrov. Chlapík mi tvrdí, že jedna cesta bude trvať hodinku a hore-dole to zvládne za dve. Je nad slnko jasnejšie, že to nebudú dve hodinky, ale takých 15 hodín, no on bohorovne tvrdí svoje, ani sa nezatrasie. Napokon sa zmierujeme s tým, že Likoma sa na dnes odkladá. Matka príroda si povedala svoje, musíme sa podriadiť. Aj taká je Afrika.

Podvoľujeme sa divočine a otvárame sa iným dobrodružstvám, ktoré Nkhata Bay ponúka. Konečne si dávame vytúženú rybu chambo, vždy je k tomu aj ryža, hranolčeky alebo zemiakové pyré. Stojí za to ochutnať aj inú tunajšiu špecialitu -  ´nsima´. Je to obdoba jedla, ktoré v Ugande volajú ´ugali´ - teda rozdrvené kukuričné zrno s vodou. Keď som to jedol po prvý raz, myslel som si, že sa im to nevydarilo a zgrclo, ako keď som ja robil deťom po prvý raz krupičnú kašu. No tak má nsima naozaj vyzerať. Nemá to prakticky žiadnu chuť, no zasýti to.

Posilnení sa vyberáme do okolitej krajiny. Južne od Nkhata Bay (vyslov Kata bej) sa pred nami vynorí les gumovníkov - kaučukovníkov. Odbáčame do továrne na spracovanie dreva a prírodnej gumy. Mwe ule, privíta nás Emmanuel Misuse – Vuma, ktorý nás fabrikou sprevádza. Je z kmeňa Tonga - rybárov, ktorí dali jazeru Nyasa meno. Mwatuliza, páni? Odkiaľ ste? Pýta sa zdvorilo hneď na začiatku, ako nás vedie cez dvor dozadu do výrobne. Robotníci vo fabrike tu zarábajú 1.5 dolárov na 8-hodinovú zmenu. Stoja nad hmotou, do ktorej sa leje akási kyselina, riadne to tu smrdí a je na prvý pohľad jasné, že žiadne pravidlá “čistej” výroby sa tu nedodržiavajú. Balíky prírodnej gumy sa odtiaľto exportujú do Botswany, Zambie a Tanzánie - teda k susedom.

Malawi je svojské vo všetkom. Dane tu platí tak dvadsať, maximálne dvadsaťpäť percent obyvateľov. DPH je tu 16,5%, ešte to tak z ľudí dostanú, no viac nie. Rozprávam sa s majiteľom Makuzi Beach Lodge - Bretom, pôvodom z Pietermaritzburgu. Mesta v Juhoafrickej republike, kde vyhodili Mahatmu Ghándího z vlaku. Bret mi hovorí, ako raz dostal pokutu 57 miliónov kwacha. Daňováci tu skúšajú získať peniaze všemožne. “Potom ti povedia - ´však nejako sa dohodneme!´ a je z toho stotina. No niečo zaplatiť musíš...“ On si už v Malawi zvykol a vybudoval si tu dobré živobytie. Jeho rezort si získal zaslúžene dobrú povesť. Je tu naozaj krásne. Podlahy jeho lodge sú zo stromu Malina, ktorý tu krásne kvitne do žlta. V Malawi rastie všade ako burina. Základy terasy sú z kalentiky – my ju poznáme ako iron wood, strom tak tvrdý, že ho sekerou nezotnete, ani mu nepreseknete konár. Keď ho chcete pokoriť, musíte si naň vziať pílku na železo. Je to neskutočná makačka - ľudia si tu za to pýtajú aj 5000 kwacha. Je to strom, ktorý nežerú ani termity, vydrží večne.

Bez jazera Malawi by nebolo Malawi... Hladina jazera sa mení 1,5 metra za rok. No v cykle dvadsať rokov tu pozorujú väčšie zmeny. Dvadsať rokov stúpalo, teraz zas klesá. Len kúsok odtiaľto má jazero hĺbku 747 metrov (väčšinou sa oficiálne udáva o štyridsať metrov menej, no pravdivé je vraj toto číslo), čo je sila, veď potom je dno nižšie než more. Existuje teória, že všetky jazerá africkej prepadliny sú kdesi dole pospájané... Ja osobne som sa už kúpal v Tanganike, Kiwu, a tak si nemôžem nechať ujsť ani Malawi. Nezastaví ma ani bilharióza, mám proti nej zopár trikov. Hneď ako vyjdem z vody, vydrhnem sa do sucha a vtedy sa bilharzia nevie cez kožu prevŕtať. Kúpanie v stojatých vodách sa v Afrike neodporúča, no ja sa takto kúpem veľa, celé desiatky rokov. No nikdy nie pri veľkom meste, či dedinke, kde sa ráta s výkalmi do vody a kde je bilharzie omnoho viac. A tiež nie v miestach, kde sa vlievajú rieky, tu zasa bývajú častejšie krokodíly. Dôverujem Bretovi, ktorý mi hrdo hovorí: ´Naozaj poznám všetky lodge na brehu jazera, mal som lodge aj na juhu, no táto je na najkrajšom mieste, ver mi, ide o najlepšiu lodge na jazere Malawi...´No choroby tu určite netreba podceňovať....

Máme slušný 4x4, a tak si môžeme dovoliť jazdiť africkými cestami - necestami. Vyberieme sa s kmeňom Tonga do celkom zastrčených dediniek.

Hlinené cesty popri veľkom jazere - matke, ktorá svoje deti vždy nakŕmi. Veď si len predstavte tú veľkosť, ide o štvrté najväčšie jazero sveta, čo sa týka množstva vody  a  druhé najhlbšie v Afrike. Na hladine kde-tu vidno kanoe, vydlabané z jedného kusa dreva, z jedného kmeňa. Sme v skutočnom zapadákove - dedinke Chimbano (čimbano), asi 12 kilometrov južne od Chintkheche. (čintéče) . Meno dostala dedina podľa svojho náčelníka.

Sprevádza nás Christopher, sympaťák, otec dvoch detí. Má 24 rokov a 155 centimetrov. Na moju otázku ´ako je to ďaleko´ hovorí: “It is no destination” ,a keď sa ho o hodinku spýtam znova: ´Ako je to ďaleko?´ , odpovie mi to isté... Zastavujeme sa pri hroboch misionárov. Obete tropických chorôb. Na krížoch podľa dátumov čítame, že väčšina sa dožila okolo dvadsať rokov, najstarší zomrel, keď mal úctyhodných 31...

Konečne prichádzame k jazeru. Ostro červená pôda vnútrozemia sa na pobreží mení na svetlejšiu zem. Hra farieb Afriky... Vlny sú dnes silné, vzbudzujú rešpekt. Mladí chlapci sa bláznia pri západe slnka, robia saltá dozadu, priamo do obrovských vĺn. ´Zina laku ndiwe yani?! Ako sa voláš?,´ kričia na mňa. ´Lubo – BUBO!´ odpovedám. A oni sa iba smejú. Každému sa páči, ak sa voláš BUBO... Je tu neuveriteľná atmosféra. Oblaky nasiaknuté vodou hrozia, červené nespútané slnko sa nimi nechce nechať poraziť. Som nadšený, cítim všetkými pórmi a zmyslami, že presne toto je Malawi. Chlapci, skáčuci saltá pri západe slnka, ju totálne vyjadrujú. Neobjavená, nespútaná krajina pri obrovskom jazere...

Zastavujeme sa pri základnej škole pána Morsona Banda v Chitike. Ako keby nás už čakal, vyšnorovaný, v hnedom obleku a kravate komparatívnej farby, ktorá ladí aj so záclonami. Ak si uvedomíte, že ku škole nevedie žiadna asfaltová cesta, je to obdivuhodné. Jeho pracovňa je polepená množstvom hesiel o tom, ako chcú z tunajších detí vychovať vzdelaných, užitočných občanov Malawi. Neviem, či som niekedy vo svojom živote videl angažovanejšieho učiteľa, ktorý by si tak úporne šiel za svojím cieľom. To odhodlanie je  uprostred všetkej tej biedy a mizérie krajiny obdivuhodné. Nechávame mu nejaké peniaze na uniformy pre deti.

Okolo impozantných baobabov si to šinieme dole na juh. Pri pohľade na ne mi napadá - múdrosť je presne ako ten baobab, žiadny človek ju neobsiahne sám. Potrebujete rozpažené ruky mnohých, aby ste obrovitánsky kmeň objali.

Jazero máme teraz po ľavej strane, opäť sme na asfaltke. Jazero - to je blahodarná voda, život. Baobaby rastú v suchu a naozaj, ak idete do vnútrozemia, vody je málo. O probléme nedostatku vody je aj zaujímavý film „The boys who harnessed the wind“ podľa knihy Williama Kamkwambau (ktorý si viete pozrieť aj na Neflixe) a veľa vám o tejto krajine povie. Je to príbeh o žiakovi, ktorého rodičia-farmári sú takí chudobní, že mu nevedia platiť ani minimálne školné. No William chodí do školy načierno, pomáha mu pri tom učiteľ, ktorý je zamilovaný do jeho sestry. Chlapec je z iného kmeňa a nevie tunajší jazyk, rodina rozmýšľa o presťahovaní, lebo je tu sucho a hrozí hladomor. Malý chlapec je však génius, sám si z kníh načíta, ako funguje veterná turbína. „Je tu sucho, ale stále fúka“ uvedomí si a skonštruuje pumpu, ktorá do políčok domorodcov donesie vodu. Dedina je zachránená! Nádherný film, zobrazujúci silné komunitné vzťahy, hrdosť a ochotu tvrdo pracovať. Doslova existenčné problémy, do ktorých sa Afričania dostávajú a ktoré my v Európe vôbec neriešime. Keď zažívate takéto veci, aj vaše mentálne nastavenie musí byť iné...

Malawijčanov rožkom neopijete. Slová môžu byť sladké a pekné, ale nikdy nenahradia jedlo. A oni chcú od prezideta jedlo, ktoré im nemá ako dať. Je to naháňanie upírov. No Multharika niečo urobiť musí. Musí sa pokúsiť o nemožné, pohrýzť krokodíla do nosa. Musí byť pevný ako kalentika, strom, na ktorom si otupíte aj sekeru. Musí premeniť kozu na ozajstného zlodeja. Vyhovieť Číňanom a Britom zároveň, a pritom konečne začať budovať prosperitu krajiny. Musí nájsť odvahu a múdrosť, ako malý William, budujúci veterné turbíny. Byť dotieravý ako komár v uzamknutej miestnosti, ktorý ti jednoducho nedá spať. Musí počúvať zvuky jazera, zvuky ľudu a prispôsobiť sa situácii. Ten, kto si myslí, že je vodca a nikto ho nenasleduje, je iba na prechádzke, hovorí malavské príslovie. 

Malawi - rady na cesty, kam ísť a čo vidieť.