Pevnosti zálivu Guanabara

Hlavné mesto Rio de Janeiro bolo založené Portugalcami 1. marca 1565. Portugalci však neboli jediným národom, ktorý sa usiloval o kolonizáciu tohto územia. Ešte pred ich príchodom záliv Guanabara obsadili Francúzi, ktorí si takisto chceli ukrojiť svoj podiel z miestneho bohatstva. Neskôr sa o dobytie mesta pokúšali aj Holanďania.

V 16. storočí prebiehal rozsiahly obchod s červeným farbivom pochádzajúcim z brazílskeho dreva pau-brasil. Neskôr sa k nemu pridalo zlato, pričom práve Rio de Janeiro zohrávalo kľúčovú úlohu ako prístav, cez ktorý prúdilo nerastné bohatstvo pred cestou do Európy.

V 19. storočí sa z tohto prístavného mesta dokonca stalo hlavné mesto Portugalska, keď bol kráľovský dvor nútený ujsť z Lisabonu pred napoleonskými vojskami. Tieto udalosti si vyžiadali ochranu zálivu Guanabara pred nepriateľmi, ako boli piráti či zahraniční kolonizátori, a preto bola vybudovaná rozsiahla sieť pevností.

V tomto blogu sa pozrieme na šesť významných pevností, ktoré chránili záliv Guanabara a na svojich miestach stoja dodnes. Tri z nich sa nachádzajú v Rio de Janeiro: Forte de Copacabana, Forte do Leme a Forte de São João. Ďalšie tri ležia na opačnej strane zálivu, v meste Niterói: Fortaleza de Santa Cruz da Barra, Forte Barão do Rio Branco a Forte do Imbuhy.

Zo všetkých pevností v okolí zálivu Guanabara si na našich zájazdoch všímame práve Forte de Copacabana. Pevnosť sa nachádza na južnom konci pláže Copacabana. Ak sa neorientujete podľa svetových strán, ale podľa orientačných bodov, leží na tej strane pláže, ktorá je bližšie k ďalšej svetoznámej pláži – Ipanema. Vstup do areálu je nenápadne ukrytý medzi hotelmi a stromami. Ak neviete, čo presne hľadáte, tento skvost priamo na jednej z najznámejších pláží sveta si môžete ľahko nevšimnúť. Na našich zájazdoch Argentína, Brazília, Uruguaj, Paraguaj okolo pevnosti prechádzame autobusom a upozorňujeme na tento významný kus histórie.

S výstavbou pevnosti Forte de Copacabana sa začalo v roku 1908 na mieste, kde predtým stál kostol Panny Márie z Copacabany. Na stavbe sa celkovo podieľalo 2 239 robotníkov. Počas výstavby boli dočasne postavené žeriavy, ktoré slúžili na vykladanie munície dovezenej loďami z Nemecka. Po dokončení v roku 1914 sa pevnosť stala najmodernejšou pevnosťou v Južnej Amerike.

Pevnosť je bunkrom zabudovaným do vlnolamu, vďaka čomu výborne splýva s okolím. Celý areál má viac ako 100-tisíc metrov štvorcových, pričom samotný bunker zaberá približne 40-tisíc metrov štvorcových. Steny bunkra dosahujú hrúbku až 12 metrov. Mimoriadne moderným prvkom bola jeho sebestačnosť – bunker bol prispôsobený na dlhodobý pobyt vojakov v úplnej izolácii. Disponoval vlastnou dieselovou elektrárňou, ubytovňou, ošetrovňou, kuchyňou a skladmi munície aj potravín.

Toto miesto sa stalo dôležitým dejiskom historických udalostí v Rio de Janeiro. Posledné výstrely z pevnosti Forte de Copacabana zazneli 11. novembra 1955 počas udalosti známej ako Novembrada. Išlo o obdobie politického napätia spojeného s bojom o moc po odvolaní prezidenta Carlosa Luza a nástupe novozvoleného prezidenta Juscelina Kubitscheka. Do konfliktu boli zapojené viaceré politické a vojenské zložky a časť armády sa pokúšala zabrániť inaugurácii nového prezidenta, čo vyústilo do vnútorného mocenského konfliktu.

Situácia sa následne stabilizovala a Juscelino Kubitschek bol v januári 1956 riadne inaugurovaný. Ak vám jeho meno znie povedome, nie je to náhoda – mal českých predkov. Jeho prapraded Jan Nepomuk Kubíček pochádzal z vtedajšieho Rakúsko-Uhorska, dnešného Česka, pričom meno sa časom prispôsobilo portugalskej podobe. Kubitschek sa zapísal do dejín aj realizáciou plánov na výstavbu nového hlavného mesta Brazílie – Brasílie.

Dnes bunker slúži ako múzeum a návštevníkom umožňuje preniesť sa späť do 20. storočia. Človek má pocit, akoby sa tu zastavil čas. V interiéri sa nachádza pôvodná munícia, výrazné žlto-modré strely a množstvo dobových prístrojov, pri ktorých si dnes len ťažko vieme predstaviť ich fungovanie. Bunker tvorí spleť miestností a chodieb, v ktorých sa pri prehliadke doslova stratíme a vychutnávame si objavovanie tohto kamenného labyrintu.

Absolútnym vrcholom návštevy je prechádzka po exteriéri bunkra. Odtiaľ možno obdivovať časť obrovského dela vystupujúceho z pevnosti, ako aj výnimočný výhľad na pláž Copacabana, otvorený oceán a vstup do zálivu Guanabara, čo bol hlavný dôvod výstavby pevnosti práve na tomto mieste.

S povýšením Brazílie na Spojené kráľovstvo Portugalska, Brazílie a Algarves v roku 1815 získala Brazília po prvýkrát štátny symbol, respektíve vlajku. Tá však bola súčasťou väčšieho kráľovstva a nereprezentovala samostatnú identitu krajiny.

Skutočnú vlastnú identitu získala Brazília v roku 1822, keď sa oddelila od námornej veľmoci Portugalska a vzniklo Brazílske cisárstvo. Práve v tomto období sa objavili farby, ktoré sú súčasťou vlajky dodnes. Zelená farba reprezentovala rod Braganzovcov zo strany Pedra I., prvého cisára Brazílie, a žltá farba rod Habsburgovcov zo strany jeho manželky, cisárovnej Márie Leopoldíny. Počet hviezdičiek v modrom kruhu predstavoval počet štátov Brazílie.

Dnešná podoba vlajky pochádza z roku 1889, keď sa Brazília stala prezidentskou republikou. Jej vzhľad vychádza z cisárskej vlajky, no zároveň symbolizuje charakteristiky krajiny. Zelená farba sa dnes spája s lesmi, ktoré pokrývajú približne 58 % územia Brazílie, žltá farba symbolizuje bohatstvo krajiny a modrý kruh s hviezdičkami znázorňuje nočnú oblohu nad Rio de Janeiro.

Hviezdičky na vlajke sú usporiadané do súhvezdí, ktoré je možné pozorovať z Ria. V strede sa nachádza jedno z najznámejších súhvezdí južnej pologule – Južný kríž. Spolu je na vlajke 27 hviezdičiek, ktoré reprezentujú 26 federálnych štátov a federálny dištrikt hlavného mesta Brasília. Počet hviezdičiek sa postupne zvyšoval od roku 1889, keď mala vlajka pôvodne 21 hviezdičiek. Súčasná verzia s 27 hviezdičkami pochádza z roku 1992.

V strede vlajky sa na bielom páse nachádza motto „Ordem e Progresso“, v preklade „Poriadok a pokrok“. Ide o národný slogan, ktorý však miestni obyvatelia často vnímajú s nadhľadom, keďže podľa nich úplne neodráža realitu krajiny.

Areál Forte de Copacabana je otvorený celoročne, každý deň okrem pondelka. Od utorka do nedele je prístupný v čase od 10:00 do 19:00. Vstup do areálu je za symbolické vstupné, pričom je potrebné počítať s tým, že platba je možná iba v hotovosti. Aj pri návšteve kaviarne je nutné prejsť cez hlavný vchod a zaplatiť vstupné.

Tento zážitok však rozhodne stojí za to a nemal by chýbať počas návštevy Rio de Janeiro, najmä ak sa ubytujete na pláži Copacabana. Areál je zároveň veľmi obľúbeným miestom na fotografovanie s ikonickou plážou v pozadí. Príležitostne sa tu konajú aj rôzne spoločenské podujatia, ako koncerty či vojenské oslavy.

Veľkou výhodou Forte de Copacabana je skutočnosť, že ide o uzavretý areál, ktorý stále patrí armáde. Zamestnanci sú aktívni príslušníci armády, vďaka čomu sa tu návštevníci cítia veľmi bezpečne. Ak budete mať šťastie, môžete stretnúť aj skupiny miestnych vojakov. Úsmev vám často opätujú – rovnako ako sú oni zaujímaví pre nás, aj my, Európania, sme pre nich určitým spestrením.

Ako už prezrádza názov, Forte do Leme sa nachádza na konci pláže Leme. Leme a Copacabana tvoria súvislý pás pláže – Copacabana zaberá väčšiu časť s dĺžkou približne 3 km a pláž Leme je jej pokračovaním dlhým asi 1 km. Pláže sa spájajú pri širokej Avenue princeznej Isabel, ktorá je hlavnou tepnou a spojnicou medzi štvrťou Copacabana a Botafogo. Na začiatku tejto avenue sa nachádza aj socha Princezná Isabel, ktorá v roku 1888 zrušila otroctvo v Brazílii. Po viac než 300 rokoch a miliónoch dovezených otrokov z Afriky tak všetci otroci konečne získali slobodu.

Samotná pevnosť sa pôvodne nazývala Forte do Vigia. Bola postavená v rokoch 1776 až 1779 na podnet markíza z Lavradia ako obranné opatrenie proti hroziacej španielskej invázii.

Pevnosť bola vybudovaná na kopci Morro do Leme (výraz morro znamená v portugalčine vrch). Rio de Janeiro je charakteristické jedinečným spojením kopcov, ktoré sa priamo dotýkajú oceánu. V roku 1895, po vyhlásení republiky, bolo miesto premenované na Forte do Leme. Od roku 1935 nesie názov Forte Duque de Caxias.

Vo Forte do Leme slúžil aj brazílsky národný hrdina Tiradentes. Pôsobil tu ako vojak len niekoľko dní predtým, než bol zatknutý za velezradu. Jeho vlastné meno bolo Joaquim José da Silva Xavier.

Tiradentes bol členom intelektuálneho a politického hnutia Inconfidência Mineira, ktoré sa usilovalo o založenie nezávislej republiky v regióne Minas Gerais, odkiaľ Tiradentes pochádzal. Išlo o prvý významnejší pokus o oslobodenie Brazílie spod nadvlády Portugalska. Hnutie však nikdy nedokázalo uskutočniť revolúciu, keďže bolo prezradené ešte pred jej začiatkom.

Tiradentes bol jediným z konšpirátorov, ktorý prijal plnú zodpovednosť za svoje činy, a zároveň jediným, ktorý bol popravený. Bol najnižšie postaveným zo všetkých obvinených a nemal politickú ochranu ani vplyvné kontakty. Ako jediný sa verejne priznal k účasti na sprisahaní a otvorene podporoval myšlienku nezávislosti, čím sa stal najviditeľnejšou tvárou povstania.

Portugalská koruna potrebovala exemplárny trest, aby zastrašila kolonistov a zabránila ďalším pokusom o odtrhnutie kolónie. Ostatní účastníci dostali milosť, zatiaľ čo Tiradentes poslúžil ako varovný symbol. Potrestanie vyššie postavených šľachticov a úradníkov bolo navyše komplikované, keďže zastávali dôležité funkcie a neboli pre impérium ľahko nahraditeľní.

Tiradentes bol odsúdený za velezradu a popravený obesením 21. apríla 1792 v Riu de Janeiro, na mieste, kde sa dnes nachádza Námestie Tiradentes. Deň jeho smrti, 21. apríl, je dnes v Brazílii štátnym sviatkom známym ako Dia de Tiradentes.

Jeho telo bolo po poprave rozštvrtené a jednotlivé časti vystavené na výstrahu, čo bol v tom čase typický trest za zradu impéria. Dnes sa na námestí Tiradentes nachádza jeho jazdecká socha a Palácio Tiradentes, ktorý slúži ako sídlo legislatívy štátu Rio de Janeiro. Okrem vojenskej a obchodnej činnosti bol Tiradentes aj zubárom – práve odtiaľ pochádza jeho prezývka, ktorú možno voľne preložiť ako „trhač zubov“.

Podobne ako Forte de Copacabana, aj Forte do Leme je prístupné verejnosti. Opäť je potrebné pripraviť si menšiu hotovosť na symbolické vstupné. Pevnosť je otvorená denne okrem pondelka, v čase od 9:30 do 16:00.

Na konci pláže Leme si všimnete vojenskú zónu a Námestie Almirante Júlio de Noronha. Na strážnici si zakúpite vstupný lístok. Následne je potrebné vyhľadať budovu s označením CEP, prejsť cez bránu a pokračovať popri niekoľkých budovách, až kým sa dostanete na začiatok cestičky vedúcej k samotnej pevnosti.

Na rozdiel od pevnosti v Copacabane sa Forte do Leme nachádza na miernom kopčeku, ktorý je potrebné vyšliapať. Trasa je však veľmi príjemná. Vedie pomedzi vegetáciu, ktorá poskytuje prirodzenú ochranu pred silným brazílskym slnkom. Celý chodník má dĺžku približne 800 metrov a zvládne sa asi za 25 minút. Najmä v letných mesiacoch je dôležité nezabudnúť si fľašu s vodou, keďže priamo na pevnosti nie je možné nič zakúpiť. 

Po výšľape sa objaví hlavný vstup do pevnosti a zároveň sa začínajú prvé výhľady. Ide o výnimočné miesto, ktoré ponúka panoramatické pohľady na ikonické dominanty mesta. Uvidíte pláž Copacabana, sochu Cristo Redentor, Pão de Açúcar aj Záliv Guanabara. Súčasťou návštevy je aj prechádzka pomedzi delá a pozorovanie detailov niekdajšieho vojenského zabezpečenia pevnosti.

Forte de São João, teda pevnosť svätého Jána, je najstaršou z troch pevností, ktoré chránili záliv Guanabara zo strany mesta Rio de Janeiro. V skutočnosti nejde o jednu pevnosť, ale o súbor menších opevnení, ktoré vznikali postupne. Výstavba prvej z nich, São Martinho, sa začala krátko po založení mesta v roku 1565. Podľa niektorých zdrojov bolo mesto Rio de Janeiro založené práve na tomto mieste 1. marca 1565.

Následne pribudli pevnosti São Teodósio v roku 1572, São José v roku 1578 a São Diogo v roku 1618. Spolu tvoria komplex známy ako Forte de São João. Ochrana zálivu Guanabara bola nevyhnutná, keďže sa tu nachádzal – a dodnes nachádza – významný prístav. Počas kolonizácie o územie súperilo viacero mocností a Portugalci ho museli chrániť pred francúzskymi votrelcami aj pirátmi.

Pevnosť São João zohrala významnú úlohu pri obrane územia pred Francúzmi aj Holanďanmi. Francúzi vstúpili do zálivu Guanabara už v roku 1555, teda ešte pred oficiálnym založením mesta v roku 1565. Portugalsko si však územie nárokovalo už od príchodu Pedra Álvara Cabrala a v roku 1500. Prvé portugalské kolónie vznikli od roku 1532 v oblasti dnešného São Paulo a v roku 1549 bolo založené Salvador ako hlavné mesto kolónie.

Spočiatku prebiehal mocenský boj najmä medzi Portugalskom a Španielskom, no postupne sa o nové územia začali zaujímať aj ďalšie európske mocnosti.

Francúzske pokusy o kolonizáciu

V roku 1555 sa Francúzi vylodili v zálive Guanabara pod vedením Nicolasa Durand de Villegaignon, ktorý priviedol približne 600 mužov. Dodnes sa v zálive nachádza ostrov Villegagnon, pomenovaný po tomto veliteľovi. Na ostrove Francúzi vybudovali pevnosť Coligny a osadu nazvali Henriville na počesť francúzskeho kráľa Henricha. Celé územie bolo známe ako Francúzska Antarktída a deklarovalo náboženskú toleranciu.

Hlavnou motiváciou kolonizácie však boli ekonomické záujmy, najmä obchod s brazílskym drevom pau-brasil, ktoré slúžilo ako zdroj červeného farbiva, a snaha nájsť nerastné bohatstvo. Francúzi sa spojili s domorodým kmeňom Tupinambá, ktorý im pomáhal pri prieskume vnútrozemia.

Portugalská reakcia a vznik mesta Rio de Janeiro

Portugalcom sa prítomnosť cudzích kolonizátorov na ich území nepáčila, no nemali v Brazílii dostatočné vojenské sily. Trvalo päť rokov, kým kráľ vyslal posily. V roku 1560 dorazilo približne 2 000 portugalských vojakov, ktorí do troch dní zničili pevnosť Coligny. Samotnú kolóniu sa však zničiť nepodarilo, keďže Francúzi sa stiahli na pevninu s pomocou domorodých spojencov.

V roku 1565 sa Portugalci vrátili do zálivu Guanabara, založili mesto Rio de Janeiro a počas nasledujúcich dvoch rokov viedli intenzívne boje. Veliteľom portugalských jednotiek bol Estácio de Sá, ktorý stál aj za výstavbou pevnosti Forte de São João. V roku 1567 došlo k rozhodujúcej bitke, v ktorej boli Francúzi porazení. Estácio de Sá však krátko po víťazstve zomrel na následky zranení.

Holandské útoky v 17. storočí

V 17. storočí sa o ovládnutie portugalských kolónií v Brazílii pokúsili aj Holanďania v rámci expanzie Západoindická spoločnosť, aby získali kontrolu nad lukratívnym obchodom s cukrom. V roku 1624 dobyli Salvador, vtedajšie hlavné mesto kolónie, no už o rok neskôr boli vytlačení spojenými portugalsko-španielskymi silami.

Ich pozornosť sa následne presunula aj na Rio de Janeiro. Prvý útok v roku 1632 obrancovia odrazili paľbou z prímorských pevností. Najväčší pokus o dobytie prišiel v roku 1640, keď sa Holanďania neúspešne snažili prelomiť vstup do zálivu Guanabara.

Forte de São João sa nachádza v štvrti Urca, kde leží aj známa Pão de Açúcar. V tejto štvrti sídli viacero vojenských inštitúcií, vďaka čomu patrí medzi najbezpečnejšie časti mesta. Ak sa vyberiete na výlet lanovkou na Cukrovú homoľu, po ľavej strane sa vám naskytne pohľad na uzavretý vojenský komplex, v ktorom sa nachádza aj samotná pevnosť São João.

Vstup do areálu je prísne kontrolovaný. Je potrebné preukázať sa vojenským preukazom a vojaci pri vstupnej bráne si zapisujú evidenčné čísla vozidiel. Okrem historickej pevnosti sa v areáli nachádza viacero ďalších budov. Ide o aktívny vojenský komplex, kde vojaci pracujú, a zároveň sa tu nachádza aj vojenská škola telesnej výchovy s internátom.

Súčasťou areálu sú aj dve súkromné pláže, ktoré patria medzi najbezpečnejšie pláže v Riu de Janeiro. Okúpať sa tu však môžu iba vojaci alebo ich hostia. Pri pláži Praia de Fora sa nachádza námestie s kamenným pamätníkom, ktorý pripomína založenie mesta. Samotné mesto však vzniklo o niekoľko metrov ďalej, na kopci Morro Cara de Cão, kde sa nachádza historická pevnosť.

Čo sa týka návštevy verejnosti, Forte de São João je prístupné iba v rámci organizovaných prehliadok, keďže bežní návštevníci sa nemôžu po areáli pohybovať samostatne. Tieto prehliadky sa nekonajú pravidelne a je potrebné dohodnúť si ich vopred telefonicky alebo e-mailom. Areálom sprevádza lokálny vojak. Vzhľadom na náročnosť plánovania takejto návštevy sa preto odporúča uprednostniť návštevu Forte de Copacabana alebo Forte do Leme.

Prvé zmienky o pevnosti pochádzajú už z roku 1555, keď mal na tomto mieste francúzsky generál Nicolas Durand de Villegaignon umiestniť dve delá. Pevnosť sa nachádza na strategickom bode – na dlhom a úzkom výbežku zasahujúcom do Záliv Guanabara. Dnes je toto územie súčasťou mesta Niterói, ktoré leží oproti mestu Rio de Janeiro a oddeľuje ich práve záliv Guanabara.

Po úspešnom porazení Francúzov Portugalci pevnosť pomenovali Bateria de Nossa Senhora da Guia. Súčasný názov Fortaleza de Santa Cruz da Barra získala v roku 1612. V tom istom roku bola dokončená aj kaplnka svätej Barbory, ktorá sa na tomto mieste nachádza dodnes.

Vďaka svojej strategickej polohe mala pevnosť mimoriadny význam od svojho vzniku až do polovice 20. storočia. Každá loď vstupujúca do zálivu Guanabara bola pod neustálym dohľadom. Pevnosť zažila francúzske aj holandské útoky, ako aj obdobie pirátstva. V 19. a 20. storočí dokonca slúžila ako väzenie, kde boli internovaní najmä politickí väzni, vojenskí rebeli a disidenti.

Vzhľad pevnosti sa počas stáročí postupne menil a prešla viacerými prestavbami. Dnes je možné obdivovať časti stavby pochádzajúce zo 17. až 19. storočia. Z architektonického hľadiska sa tu stretávajú renesančné a barokové prvky.

Podobne ako ostatné pevnosti v oblasti dnes slúži ako múzeum. Návštevníci tu môžu vidieť viac než 40 zachovaných delostreleckých diel. Atmosféru tejto vojenskej pevnosti je možné zažiť každý deň okrem utorka v čase od 10:00 do 16:00. Každých 30 minút sa koná komentovaná prehliadka.

História pevnosti siaha pravdepodobne do 16. storočia, keď sa na tomto mieste nachádzalo staršie opevnenie s názvom Bateria de Santo Antônio da Praia de Fora. V roku 1865 bola vybudovaná cesta, ktorá spojila túto pevnosť s ďalšími pevnosťami spomínanými v tomto blogu – Forte Barão do Rio Branco a Forte do Imbuhy.

Svoj súčasný názov získala pevnosť v roku 1938, keď boli pod jedným označením zlúčené viaceré menšie vojenské objekty nachádzajúce sa v tejto lokalite. Pomenovaná bola na počesť významného brazílskeho diplomata José Maria da Silva Paranhos Júnior.

S výstavbou pevnosti sa začalo v roku 1863 na príkaz Pedro II., druhého cisára Brazílie. Cisár tak rozhodol v dôsledku prebiehajúcej diplomatickej krízy medzi Britániou a cisárskou Brazíliou. Vplyvom zmeny strategických cieľov a obmedzeného rozpočtu bola výstavba v roku 1877 prerušená a pokračovala až o 17 rokov neskôr, v roku 1894.

V tomto období už prebiehala modernizácia brazílskej armády, vďaka čomu sa pevnosť zaradila medzi najmodernejšie vojenské objekty svojej doby. Slávnostné otvorenie sa uskutočnilo v roku 1901, keď Brazília už nebola cisárstvom, ale prezidentskou republikou.

V niektorých zdrojoch sa uvádza aj názov Forte Dom Pedro II de Imbuí. Výrazy Imbuí a Imbuhy označujú to isté slovo, ktoré pravdepodobne pochádza z domorodého jazyka Tupi. Podoba Imbuhy je staršia, zatiaľ čo Imbuí predstavuje jeho zmodernizovanú verziu.

K pevnosti Forte do Imbuhy sa vstupuje cez susednú pevnosť Fortaleza de Santa Cruz da Barra. Prístup je možný po už spomínanej ceste z roku 1865. Vstup do pevnosti je opäť možný iba v rámci organizovanej prehliadky.

Prekvapil vás tento blog o Rio de Janeiro a zálive Záliv Guanabara? Rio de Janeiro je doslova božské mesto plné dychberúcich výhľadov, živej samby, ale aj vzrušujúcej histórie.