Sunniti vs šiiti a čo sa stalo v Karbale

Rozdelenie moslimov je staré už bezmála tisícštyristo rokov, odkedy prorok Mohamed neurčil jednoznačne svojho nasledovníka. Dnes, zdá sa, je nepriateľstvo medzi Saudskou Arábiou (vedúcou krajinou sunnitov) a Iránom (vedúcou krajinou šiitov) väčšie než medzi moslimami a Izraelom. Dovolím si to tvrdiť na základe dohôd, ktoré sa podpísali na konci obdobia exprezidenta USA Donalda Trumpa. Áno, sunniti a šiiti sa neznášajú.

V Iráne je až 95 % obyvateľov šiitov a žiadny vnútorný náboženský konflikt som nepozoroval. No v krajinách ako Irak či Libanon, kde to je približne polovica, sú známe dlhoročné problémy a mnoho násilností medzi oboma vetvami. Mnohí sunniti považujú šiitov za heretikov a v Egypte, ktorý je sunnitský, vyše polovica Egypťanov tvrdí, že šiiti nie sú moslimovia. Šiiti nejdú až tak ďaleko a 99 % irackých šiitov nespochybňuje, že sunniti sú moslimovia, ale tvrdia, že oni - šiiti - sú morálnejší.

Na islam a moslimov som kedysi pozeral cez prsty, veď sú to predsa špinaví smradľaví teroristi, či nie? Nevzdelaní lenivci iba posedávajú, nič nerobia, oklamú ťa na trhu, nedá sa im vôbec veriť. Svet sa pohol vpred a oni naďalej utláčajú svoje ženy, ktoré nemajú žiadne práva, nedovolia im študovať, popierajú práva homosexuálom, zaspali proste dobu. Nebyť ropy, tak o nich nevieme.

No postupne som prešiel všetky arabské krajiny a následne všetky moslimské krajiny sveta, v niektorých som bol opakovane aj dvadsaťkrát. Zistil som, že vo väčšine krajín Perzského zálivu študuje na univerzitách viac žien než mužov, a hlavne cez konkrétne zážitky sa môj typicky slovenský pohľad zmenil.

Samozrejme, aj u moslimov som narazil na blbcov a priznám sa, že teroristické útoky v Európe by som trestal omnoho prísnejšie. No v drvivej väčšine som sa u moslimov stretol s väčším dobrom než v západnom svete. Na môj vkus sa modlia až príliš a vnímam to ako zabíjanie času, ale sú to čestní a vskutku dobrí ľudia. Ok, sú lepší obchodníci než my, ale po tom, čo človek s nimi uzatvorí dohodu, dostane kvalitnejšie služby než od Brita. Keďže sa pred modlitbou niekoľkokrát do dňa umývajú, nemožno ich považovať ani za špinavých. Prakticky nič z toho, čo som pochytil o moslimoch „z domu“, neplatilo.

V tomto blogu nájdete poznatky, ktoré som naakumuloval za tridsať rokov cestovania. Za ten čas som zistil, že moslimov podceňujeme a robíme chybu.

Keď sa ja pozerám na sunnitov a šiitov, priveľký rozdiel navonok nevidím. Obidve vetvy vyznávajú proroka Mohameda, a keď vyslovia jeho meno, väčšinou dodajú „nech odpočíva v pokoji.“ Ako pre sunnitov, tak aj pre šiitov je náboženstvo v ich živote veľmi dôležité (vyše 82 %), a to sa s chabou vierou Európanov nedá porovnávať. Sunniti aj šiiti pokladajú Korán za svätý a vyznávajú päť pilierov islamu: šahádu, salat, zakat, hadž a 93 % šiitov a až 96 % sunnitov sa pôsti počas mesiaca Ramadán, tak ako sa o to pokúšam v posledných rokoch aj ja.

Keď sa spýtam v Kazachstane, či v najväčšej sunnitskej krajine sveta Indonézii, aké náboženstvo vyznávajú, odpoveďou je, že sú moslimovia. Tu žiadnych šiitov neriešia a ani o tom priveľmi, zdá sa, nevedia. Naopak, 95 % Iračanov jasne vie, ku ktorej vetve patria. Ako situáciu sledujem z roka na rok, počet šiitov aj ich politická moc v Iraku rapídne narastá. V Iraku mi na otázku vierovyznania, som moslim odpovedali iba v kaviarni Shabandar na ulici Al-Mutanabi, ktorá je centrom intelektuálov celého Iraku. Iní mi jasne definovali, či sú šiiti či sunniti.

V severnej kurdskej časti Iraku za vlády Saddáma Husajna vraj ani nevedeli, že v Iraku nejakí šiiti sú. Saddámova vláda bola sunnitská a šiitov systematicky ničila. Pre mňa bolo prekvapujúce, že mnohí irackí šiiti v iránsko-irackej vojne bojovali na strane Iránu. Po skončení vojny v roku 1988 sa hovorilo v krajine o 30 % šiitoch, dnes už oficiálne čísla uvádzajú nad 65 %.

Prorok Mohamed má do dnešných dní v moslimskom svete nespochybniteľnú autoritu. My kresťania si robíme z neho srandu, smejeme sa, že si prvú ženu vzal pre peniaze a neskôr si vzal za ženu šesťročné dievčatko...  Moslimovia to však neberú ako vtip a v redakcii Charlie Hebdo by o tom vedeli rozprávať. S Mohamedom neboli a nie sú žarty do dnešných dní. Aký to bol človek?

Narodil sa v roku 570 n.l. v meste Mekka. Keď mal 6 rokov, zomrela mu mama. Otec z kmeňa Kurajšovcov a rodu Hašimovcov umrel ešte pred jeho narodením.

Narodil sa v dobe, kedy vznikla potreba arabský svet zjednotiť – zanikali rodové pravidlá a vznikala túžba po presadení sa jednotlivca. Mohamed sa musel v živote prebíjať sám a aj keď bol z dobrej rodiny, žil v chudobe. Ako vyjsť z chudoby? Zobral si o pätnásť rokov staršiu Chadídžu, teda štyridsaťročná Chadídža si zobrala dvadsaťpäťročného zajačika. Mali evidentne dobré manželstvo, narodili sa im dvaja synovia (tí umreli v detstve) a dcéra Fatima. Fatimu mali spoločnú a okrem toho ešte 3 ďalšie dcéry Mohamed vyženil. Chadídža bola zároveň Mohamedovou nasledovníčkou v jeho novom učení a veľmi ho v tom, aby sa nebál vyjadriť novú vieru, podporovala. Chadídža bola prvým moslimom sveta, ak nerátame samotného Mohameda. Ako vidíte, prvou moslimkou bola žena a toto nám Európanom nesedí do nášho hejtu, keď tvrdíme, že moslimovia si ženy nevážia.

Mohamed sa stal prorokom, keď mal štyridsať. Jeho kázania sa susedom v Mekke nepáčili, a tak ho vyhnali - musel utiecť do Mediny do oázy Džathrib. Písal sa rok 622 a touto púťou, ktorú nazývame Hidžra, sa začína moslimský kalendár – ide o moslimský rok 1. V Medine strávil Mohamed dlhých desať rokov.

Keď Chadídža zomrela, Mohamed si zobral iné ženy – spolu ďalších dvanásť žien. Väčšinou išlo o vdovy a ženy, ktoré si vzal z politických dôvodov – manželky boli z jednotlivých klanov, napríklad dcéry jeho nasledovníkov – kalifov. Známy je prípad Aiše, dcéry Abu Bakra, ktorú si Mohamed ako 59-ročný vzal ako šesťročnú. Aj keď sa nám to zdá zvláštne, moslimovia sa bránia, že manželstvo bolo “konzumované”/ naplnené, až keď mala deväť. Mohamed okrem toho, že bol prorokom, bol vynikajúcim vojvodcom a Mekku dobyl späť. Vstúpil ku Kábe a zničil všetkých kurajšovských bôžikov, ktorí sa značne podobali na tých z Mezopotámie.

To, čo prorok dokázal za pár rokov, sa nedá nazvať inak než zázrak. Treba si predstaviť pôvodnú spoločnosť, ktorá verila v stovky bohov a bôžikov (niečo podobné ako dnes  hinduizmus). Pod každým stromom sa mohol skrývať duch (džin) atď. Viera v množstvo bohov bola integrálnou súčasťou starej polyteistickej viery. Do tohto prostredia vstúpil človek, ktorý kmeňom v púšti povedal: Zabudnite na bohov, Boh je len jeden. A oni mu uverili. Musel mať nesmiernu charizmu, keď toto dokázal. Bez mobilov, v drsnom prostredí a prírode. Okamžite začal reformovať spoločnosť a jednou z prvých vecí bol zákaz zabíjania novonarodených dievčat. Staré kmene dokázali uživiť len istý počet ľudí, a viac než ženy potrebovali bojovníkov. Mohamed tento zvyk okamžite odstránil a drsnej, neotesanej spoločnosti vtlačil lásku a sociálne cítenie.

Kalif Ra-súl Alláh znamená v preklade námestník posla božieho, niečo ako Mohamedov zástupca tu na Zemi.

Po smrti proroka Mohameda moslimská elita čelila vážnej kríze spôsobenej mocenským vákuom. Mohamedovi druhovia (sahabí) a rodina (ahl al-bajt) krízu vyriešili voľbou prvého námestníka posla božieho – kalifa v osobe Mohamedovho súputníka a svokra Abú Bakra. Od tohto aktu voľby sa datuje aj začiatok prvého kalifátu.

Abú Bakr bol prvý z rašídovských kalifov a bol vybraný do čela ummy malou vplyvnou skupinou. Jeho voľbu nasledovala prísaha vernosti nasledovníkov v meste Mekka a následne v meste Medina. Táto prísaha sa pri inaugurácii nových kalifov do funkcie opakovala. Rovnako aj zásada, že kalif by mal pochádzať z kmeňa Kurajšovcov.

Môj partner v Jordánsku sa napríklad hrdí tým, že patrí ku kmeňu Kurajšovcov a dokonca podobne ako rodina Jordánskeho kráľa je z rodu Hašimovcov. Poznáme sa od roku 1995, v Petre vlastnia malý hotelík, história ich priveľmi nezaujíma a správanie majú skôr ako rodina slovenských bačov. Nikdy som u nich nezazrel čosi ako správanie šľachty, čo často napríklad u významných Saudov či celkovo elity Arabského polostrova vidím. Aj keď prídem v Jemene do stanového tábora hlboko v púšti, vítajú ma v čistom vyžehlenom oblečení, ponúknu vodu zo studne a aj keď voda trošku zapácha a všade naokolo je iba piesok, vytvárajú akosi prirodzene pocit, že sme v zámockej záhrade a pijem šampanské. Nájsť arabských beduínov je des už vzácne a ja vám prikladám video z hotela, ktoré atmosféru Arábie aspoň trochu navodí.

Abu Bakr sa narodil v Mekke v kmeni Kurajšovcov a ako každé vtedajšie dieťa vyrastal s beduínmi na púšti. Práve tu si zamiloval ťavy a meno Abu Bakr môžeme preložiť ako „Otec malej ťavičky“. V dospelosti bol bohatý a vážený obchodník, neskôr sa stal bojovníkom za nové náboženstvo, novú myšlienku islamu. Mohamed ho volal Al-Siddiq – Pravdivý. Abu Bakr – bohatý obchodník a svokor Mohameda – bol od Mohameda o tri roky mladší. Stal sa prvým rašidským kalifom. Sunniti považujú Abu Bakra za najlepšieho moslima hneď po Mohamedovi, šiiti za podvodníka, ktorý uchmatol následníctvo Alímu.

Po Abú Bakrovi bol zvolený druhý kalif Umar al-Chattáb. Abu Bakr vymenoval svojho nástupcu ešte za svojho života a to vo svojom závete, ktorý nadiktoval Utmanovi (ktorý sa stal tretím kalifom).

Umar odmietal, aby ho volali kalif, hovoril, že posol bol Mohamed, a on je možno Posol námestníka posla božieho. Umar hovorieval: Ja som vaším veliteľom (amír al-mu’minín). Niektorí to prekladajú ako veliteľ veriacich. Umar bol najprv proti Mohamedovi, chcel ho dokonca zabiť, a moslimom sa stal, až keď mal 39 rokov. No keď v roku 622 odišli s Mohamedom do Mediny, stal sa jedným z jeho hlavných poradcov. Umar – volá sa aj Omar I. bol zároveň svokrom Mohameda (veď Mohamed mal spolu trinásť žien). Za vlády Omara I. sa kalifát rozšíril nebývalým tempom a ovládol ohromnú Perzskú ríšu (porazil Sasánovskú dynastiu) a viac než dve tretiny Byzantskej ríše. Perziu dobyl za menej ako dva roky (642–644).

Omar I. bol vzdelaný, vedel čítať a písať, čo boli na tú dobu nebývalé zručnosti a miloval poéziu. Zároveň, podobne ako Alexander Macedónsky, sa venoval zápaseniu a jazde na koni. Vzdelanosťou a zároveň schopnosťou viesť vojsko a aj tým, že obaja dobyli s takou rýchlosťou mocnú Perziu, sa mi podobajú. Podľa židovskej tradície Omar I. zrušil kresťanský zákaz a umožnil Židom vstup do Jeruzalema a na bohoslužby. Omar ako druhý kalif miloval alkohol a na svojich cestách do Ríma sú známe jeho záťahy v hostincoch a nevestincoch. Udatný Omar I. bol nakoniec zabitý Peržanom Piruzom Nahavandim (v arabčine známy ako ‘Abū Lu’lu’ah) v roku 644. Omar I. je v sunnitskej tradícii uctievaný ako vzor islamských cností, naproti tomu v šiitskej tradícii je vnímaný negatívne.

Situácia pri výbere tretieho kalifa bola od predošlých značne odlišná. Umar totiž, aby zabránil uplatneniu dynastického princípu, vymenoval na smrteľnej posteli šesťčlennú konzultačnú radu (madžlis aš-šúrá) z najváženejších moslimov, ktorá si mala vybrať nového kalifa na základe konsenzu (idžmá). V tejto rade bol aj Alí (štvrtý kalif a prvý imám). Tretím kalifom sa stal Uthmán bin Affán, dvojnásobný zať Mohameda a švagor prvého imáma Aliho.

Uthmán po svojom zvolení opäť zložil prísahu (ahd), že spoločenstvo moslimov povedie v duchu Mohamedovho odkazu. Utman (v Perzii a Turecku vyslovujú ako Osman) bol z prominentnej rodiny Banu Umajja (Umayya), z ktorej vzišla Umajjovská dynastia. Umajjovci vládli v roku 661 až 750 z Damasku a po tom, čo ich zmasakrovali Abbásovci (v roku 750), utiekli na Iberský polostrov, kde vládli v Andalúzii v rokoch 756 až 1031. Uthman sa narodil v horskom Ta’ife, v meste, kde bežne vie napadnúť sneh (fotografiu nájdete v mojom blogu Púť do Mekky), a moslimom sa stal až na nátlak Abu Bakra po svojom návrate z obchodnej cesty v Sýrii. Písal sa rok 615 a Uthman spolu so svojou ženou a ďalšími desiatimi moslimami utiekol na odporúčanie Mohameda do Abesínie (Etiópie a Eritrey). Prechádzam mestom Ta’if, a keď sa na Uthmana pýtam, vidím, že si ho bežní ľudia do dnešných dní pripomínajú a uctievajú. Práve počas vlády Uthmana bol prvýkrát spísaný Korán, ktorý sa dovtedy tradoval ústne.

Nebol to však rodený vodca. Uthmanove vládnutie sa tradične delí na šesť rokov pokoja a prosperity a na ďalších šesť rokov občianskej vojny medzi zástancami Alího (šia) a klanom Banú Umájja. Viedlo to napokon k zavraždeniu Uthmana a k nástupu Alího do čela ummy, ktorý sa tým stal štvrtým, posledným z „pravoverných“ kalifov.

Uthman ibn Affan bol najskôr pochovaný v Médine na Al-Baqi‘, paradoxne na židovskom cintoríne, ale neskôr Muawiyah I rozšíril Al-Baqi', aby bol Uthman na moslimskej strane.

Uthmánov nasledovník Alí bol prvým mužom, čo konvertoval na islam. Alí však nepriniesol do moslimského tábora pokoj, naopak. Boje pokračovali ďalej medzi Umajjovcami (Mu'awiyom) a Alíovcami a skupinou radikálnych nespokojencov, Cháridžovcov, ktorí v kritickej chvíli odišli z Alího tábora.

V tabuľke nižšie sú detaily, ktoré vám dovolia lepšie pochopiť následníctvo kalifov.

Udalosť zabitia Husajna, ktorú podrobne popisujem v tomto blogu, bola poslednou bodkou, kedy sa moslimovia rozdelili. Problémy boli od počiatku a šia bola politická frakcia prezývaná aj strana Alího (Ši’at Ali) či Alího partizáni, ktorá chcela, aby sa nasledovníkom proroka Mohameda stal jeho zať Alí.

Alí ibn Abí Tálib bol bratrancom Mohameda a druhým moslimom hneď po Chadídži a šíti veria, že sám boh Mohamedovi poradil, aby dal Alímu svoju milovanú dcéru Fatimu za ženu. Fatima vraj bola jedinou pravou dcérou proroka a ostatné tri dcéry Mohamed vyženil.

Alí sa však vodcom moslimov nestal a naopak tieto dve skupiny zviedli zopár bitiek o moc. Prvá sa konala v Basre (juh Iraku) v roku 656, kde Alí vyhral, a druhá pri Siffine (v dnešnej Sýrii)  v roku 657, ktorá viedla k arbitráži medzi oboma stranami: a) Alího stranou b) Muawiyom.

Alí sa nakoniec stal štvrtým kalifom, ale po tom, čo bol jeho predchodca Uthman z toho istého rodu (Banu Umayya) ako Muawiya, zavraždený. Alí presunul hlavné mesto do Kufy v dnešnom Iraku, no nezhody pokračovali, a vo veľkej mešite v Kufe ho počas rannej modlitby v roku 661 zavraždili šabľou napustenou jedom.

Aliho starší syn Hassan nechcel podobne ako jeho otec vystaviť všetkých moslimov zbytočnému zabíjaniu, a preto odovzdal moc už po pol roku a ďalším kalifom sa stal najväčší Alího oponent Muawiya, zakladateľ Umajjovskej dynastie. Vládol veľmi úspešne devätnásť rokov (zatiaľ rekord) a zomrel prirodzenou smrťou. Za svojho nástupcu dosadil svojho syna Jazída.

Keď mladší syn Alího, Husajn odmietol uznať Jazída za právoplatného vládcu, tento dal príkaz na masaker pri Karbale, kde bol Husajn s celou svojou rodinou zabitý. Obidve vraždy, Alího a Husajna, dali za tie roky vyrásť šiitskemu kultu martýrov a ich presvedčeniu, že boli podvedení a zradení. Šiiti tak vo svojich očiach od siedmeho storočia bojujú za spravodlivosť proti utláčaniu a tyranii.

Kresťanstvo sa rozdelilo na katolíkov a protestantov v 16. storočí, no toto veľké rozdelenie v moslimskom svete sa udialo už päťdesiat rokov po prorokovej smrti. Poznáme aj iné sekty islamu a čím ste bližšie k Mekke, teda čím skôr sa ľudia stretli s myšlienkami Mohameda, tým je ich odnoží viac. V mojom blogu o Ománe sa dočítate o ibaditoch a jemenských zajdoch. Zajdi sa pre ľahšie porozumenie radia k šiitom, a k takzvaným „piatočníkom“, ktorí uznávajú päť imámov. Pochádzajú od Zajd ibn ʿAlīho, syna štvrtého imáma al Sadžáda, ktorý ako jediný muž prežil bitku pri Karbale. Zajda však väčšina šiitov za svojho imáma neuznáva. Ibaditi nie sú ani sunniti ani šiiti. Ďalej je tu škola Džafari, čo je sekta odvodená od šiesteho imáma Ďžafara as-Sadiqa, ktorý sa narodil v Medine piatemu imámovi Mohamedovi Al Baqirovi a jeho žene Um Farwahi. Bol to veľmi múdry a vzdelaný človek, ktorý mal medzi veriacimi veľkú obľubu. Bola to doba, kedy Umajjovci strácali moc a tú prevzali Abbásovci. Abbásovský kalif Mansur Al Dawaneeqi Džafara ibn Mohameda otrávil. Väčšina šiitov za siedmeho imáma uznáva jeho mladšieho syna al-Khadíma (o jeho hrobke píšem nižšie), ale sekta izmaelitov, ktorí uznávajú nie dvanásť ale sedem imámov, verí, že nasledovníkom je jeho starší brat.  Ako siedmeho imáma neuznávajú al-Khadíma (pochovaný na severnej periférii Bagdadu), ale jeho staršieho brata Isma'il ibn Ďža'fara. Niektorí ismaeliti veria, že toto je Mahdí, ktorý spasí svet.

Ismaeliti sú zrejme najotvorenejší moslimovia, akých som stretol. Ženy a muži sa modlia spolu a miesto ani nenazývajú mešita ale čosi ako učebňa. Viac sa dočítate v mojom blogu o Tadžikistane.

Vládnuca rodina Sýrie, Assadovci sú zasa Alaviti. Prezývajú ich aj "islamskí kresťania" a za sunnitskej nadvlády museli dokonca aj keď sú považovaní za šiitov platiť náboženskú daň (ako kresťania a židia). Veria v reinkarnáciu a nepohrdnú alkoholom.

Dá sa povedať že u šiitov o nástupníctve vo vedení ummy rozhoduje Boh a u sunnitov sú to ľudia – kalif bol (nie vždy) volený moslimskou elitou.

 Všetci imámi tak boli rodinou proroka Mohameda a pokrvní príbuzní Aliho. V roku 939 došlo však k prerušeniu pokrvnej dedičnej línie imámov. Dvanásty imám, ktorý bol synom al- Aškarího, zmizol, pravdepodobne bol zabitý (pssst...) ihneď po svojom zvolení. Šiiti samozrejme neveria, že zomrel, naopak veria, že sa pred súdnym dňom vráti ako Mahdí s úlohou v predvečer súdneho dňa nastoliť vládu Božej spravodlivosti. Nepripomína vám to niečo? A áno, v tento súdny deň bude po jeho pravici sedieť Ježiš Kristus. Bol som na mieste, kde zmizol, a podrobnosti sa dočítate nižšie. Menej sa hovorí o tom, že myšlienka skrytého imáma bola zapracovaná do celej ideológie až v modernej dobe. Stalo sa tak na základe popudu ajatolláha Chomejního.

Vo videu vyššie z mesta Samarra v Iraku si môžete vypočuť všetky mená imámov. V tabuľke nižšie uvádzam aj ďalšie meno imáma tam, kde sa často používa. Tak ako chudobného rybára Šimona z malej galilejskej dedinky dnes všetci skôr poznáme ako svätého Petra (Skala), aj moslimskí veriaci v moslimskom svete poznajú často skôr iné mená svojich imámov.

Po prvý raz som bol pri hrobe prvého imáma Alího v meste Mazar-e-Šaríf na severe Afganistanu. Tá modrá mešita je ohromným zážitkom. No väčšina moslimov verí, že imám Alí je pochovaný v meste Nadžaf v blízkosti mesta Kufa. V Kufe navštevujem mešitu a miesto, kde sa Alí modlil a kde ho zavraždil člen hnutia charídža (Abd ar-Rahmán Ibn Muldžim). V jeho dome chodíme od miesta, kde skonal, a miesta, kde ho pripravili na pohreb. A následne imáma Alího previezli do Nadžafu.

Cintorín v Nadžafe je najväčší na svete

Dnes sa vedľa mešity, kde je Alí pochovaný, nachádza cintorín a každý šiit chce byť pochovaný práve tu. Cintorín s piatimi miliónmi náhrobkov je najväčším na svete. Vo Wadi Al-Salaam, čo môžeme preložiť ako Údolie mieru, je neustále rušno a nosia sem truhlu za truhlou. Som prekvapený ich značnou jednoduchosťou, ako keby boli z preglejky. Pritom pohreb tu je drahou záležitosťou a väčšie poplatky platia tí, čo sú k Alího hrobke bližšie. Veriaci považujú cintorín za súčasť neba a veria, že v súdny deň budú spolu so svojím vodcom vzkriesení.

Mešita imáma Alího v Nadžafe je považovaná za najsvätejšie miesto pre veriacich šiitov na celom svete. Alího po jeho zabití pochovala rodina na neznáme miesto a až šiesty imám Džafar as Sadiq (ktorý bol logicky rodinou Alího ako ostatne všetci imámovia) dal vedieť, kde to miesto je. A dnes tu stojí táto nádherná mešita.

Nadžaf práve touto hrobkou prvého imáma Alího bojuje u šiitov o priazeň hlavného religiózneho centra. Atmosféra okolo hrobky je úžasná ako aj trblietavá architektúra v jej vnútri. Do šiitských mešít som sa vždy veľmi ľahko dostal, šiiti sú omnoho otvorenejší než sunniti, a tak si atmosféru viete náležite vychutnať. Vonku pred mešitou je chaos, no tu vnútri ľudia oddychujú, meditujú, pospávajú.

Druhý imám Hassan je pochovaný v Medine v Saudskej Arábii a tretí Husajn v irackom meste Karbala, meste, kam smeruje ročne najviac pútnikov na našej planéte.

Väčšina šiitov patrí k takzvaným dvanástnikom (Isná ašaríja), a uznávajú dvanásť imámov. Vyššie sa zmieňujem, že zajdí uznávajú päť imámov a Izmaeliti sedem. No pre veľkú väčšinu šiitov sú dvanásti imámovia vskutku svätí. Za tie roky, čo cestujem, som navštívil hrobky všetkých imámov aj tých pochovaných v meste Medina. Po mnohých mnohých rokoch sa mi podarilo dostať do Mekky (o tejto snahe, kedy sme už v januári 1995 založili organizáciu OPAK a potom som desaťročia čakal, aby som sa do Mekky dostal, som napísal blog), ale do Mediny som si už v roku 2018 netrúfol. Ak nie ste moslim, je to zakázané a ak vás chytia, nevyhnete sa tvrdým trestom. Na Veľkonočnú nedeľu v roku 2024 som sa však do Mediny predsa len dostal.

Každá návšteva hrobky imáma je časovo náročnou záležitosťou. Pred vstupom musíte odovzdať fotoaparát, zapaľovač a často aj mobil a tak sú dobré fotografie vzácnosťou. Asi najprísnejší boli vo svätyni Al-Kadhimija (Al-Kadhimayn), ktorá sa dnes nachádza na severnom predmestí Bagdadu.

Do Kadhimije sme šli niekoľko hodín v obrovskej zápche. Bol piatok večer a to je najlepší čas, ak chcete vidieť najviac pútnikov, no zároveň najhorší na dopravu. Jednoducho strašná pakáreň. Ženy – turistky musia mať oblečenú burku a majú do mešity iný vstup ako muži. Ak cestujete ako pár, musíte s tým rátať.

Tu v Al-Kadhimiya sú pochovaní hneď dvaja imámovia a to siedmy a deviaty. Musa al-Kadhim (al Kazím) a jeho vnuk Mohamed al-Džawwád. Ak si o mešite budete čítať, dozviete sa, koľko ľudí tu každý rok zomrelo, koľkých pútnikov ušliapali, hlavne počas najväčšieho šiitskeho festivalu Ašura. No z mojej skúsenosti je návšteva týchto mešít a svätýň 360 dní v roku bez akýchkoľvek problémov. Al Khadhim bol vzdelanec, ktorého Abbásovci (sunniti) opakovane väznili a vo väzení aj zomrel.

Za hrobkou jeho syna Aliho ibn Musa al-Ridha (Rezu) treba putovať až na severovýchod Iránu do mesta Mašad, ktorého názov môžeme preložiť ako "Mesto mučeníctva". Keď som sa sem konečne dostal ako šéf expedície v roku 2005, zapísali sme sa do knihy návštev ako prví Slováci a Česi v histórii (viď. Informácie/História). Toto bola vtedy už moja piata návšteva Iránu. Bol to pre mňa šok v pozitívnom slova zmysle. Irán je exotická krajina, ktorú odporúčam navštíviť aj menej zdatným cestovateľom. No Mašad je už ťažká exotika a Svätyňu imáma Rezu (takto ho volajú Peržania) navštevuje ročne až 25 miliónov pútnikov, väčšinou šiitov ale aj sunnitov. Od roku 2005 je Mašad v stálej ponuke našich zájazdov a pokojne ho môžete s nami navštíviť na zájazde Irán – Perzská ríša. Návšteva Iránu je absolútne bezpečná na rozdiel od Iraku, ktorý je stále značne nevyspytateľnou krajinou na ktorú potrebujete veľké cestovateľské skúsenosti a seriózneho partnera.

Toto má byť blog a nie kniha, ale ak si dáte tú námahu a prídete do svätýň, dozviete sa veľmi detailné príbehy zo života svätcov a ich rodiny. Napríklad ako matka imáma Rezu dojčila a aj to, že išlo o africkú otrokyňu a Reza mal tmavšiu pokožku, čo sa doteraz v arabskom svete priveľmi nenosí. No napriek tomu sa presadil a je veľmi uznávaný. Musel byť teda veľmi inteligentný a vieme, že bol vzdelaný a dobrých spôsobov.

Ďalším dôležitým (pútnickým) miestom pre návštevu hrobiek imámov je mesto Samarra, známe prekrásnym „vývrtkovým“ minaretom. V tomto meste sú pochovaní ďalší dvaja imámovia a to Alí al-Hadi a Hassan, ktorého volajú ako al-Aškari. Alí al-Hadi učil až do svojich tridsiatich rokov v Medine a následne ho abbásovský kalif povolal do Samarry, 125 km severne od Bagdadu. Šiiti tvrdia, že sa k nemu osem rokov správali hrubo a nakoniec ho otrávili. Jeho syn al-Aškari žil v Samarre ako vo väzení a keď mal dvadsaťsedem rokov, tiež ho otrávili.

Videl som obidve hrobky, vyšiel som už von z mešity a bol by som býval odišiel, ale chalani, ktorí poznajú moju vášeň pre detaily, ma zavolali späť: „Tam v podzemí je miesto, kde naposledy videli Mahdího, Ľuboš, to musíš vidieť.” A ja som im veľmi vďačný. Vošiel som do podzemia (pozor, je to na úplne inom mieste ako sú hrobky Aškariovcov). Je tu miesto, kde videli posledného dvanásteho imáma naposledy.

Syn al-Aškariho, Mohamed al-Mahdí sa v súdny deň vráti na zem, aby nastolil spravodlivosť. Dvanásty imám sa narodil v roku 870 a podľa šiitov sa v roku 873 udialo zatmenie, a aj keď naďalej žije, my ľudia ho nevidíme. Dvanástnici –najväčšia odnož šiitov – veria, že v súdny deň, na konci časov, budú práve oni vykúpení. V Kufe mi tvrdia, že najprv budú spasení oni.

Tak ako je viera sunnitov založená na absolútnej jednoduchosti až striedmosti a dokola sa hovorí, že existuje iba jeden Boh a neexistujú žiadne odklonenia, šiiti vyznávajú dvanásť imámov a k tomu sú stovky príbuzných, dcér, sestier, bratov, bratrancov. Boha je zakázané vyobrazovať, no šiiti vyobrazujú svojich svätých a každý jeden pozná obraz Alího, Husajna, Hassana, Abbása atď. Každý jeden Iránec, Iračan, Bahrajčan ich pozná na prvý pohľad. Sú tu všeobecne známejší než akýkoľvek americký herec či spevák. Každý imám je superstar, ale ak mám vybrať dvoch naj, tak je to Alí a Husajn, ktorí trčia nad ostatnými.

O moslimskej svadbe, nikkah a čo je to mahr a wali sa dočítate v tomto krátkom príspevku.

Kresťanstvo má tiež viac smerov a rozdelilo sa už po štvrtom Chalkedonskom koncile v roku 451, kedy sa oddelili kopti a Sýrčania. Následne sa v roku 1054 kresťanstvo rozdelilo na východné s západné. V roku 1517 doktor na wittemberskej univerzite – Martin Luther pribil na dvere zámockého chrámu 95 výpovedí, ktorými vyjadril svoj nesúhlas s učením a praktikami vtedajšej cirkvi a tento deň môžeme považovať za vznik protestantizmu. Podobne bitku v Karbale v roku 680 môžeme považovať za popud na definitívne rozštiepenie islamských veriacich (ummy). Luther mal v pláne reformovať katolicizmus, ale vyvolal vznik novej cirkvi. Reforma islamu vraj prebieha práve dnes.

Udalosti v Karbale si však aj dnes šiitski veriaci pripomínajú každoročne ako memento a dôvod, prečo nemôže byť islam jednotný. Čo sa vlastne stalo? A kto to bol Husajn?

Zúčastnili sme sa celého sviatku Ašura, kde si šiitski veriaci pripomínajú hrdinskú martýrsku smrť imáma Husajna, vnuka proroka Mohameda a mladšieho syna imáma Alího. Bláznivé fotografie nájdete na konci blogu na ktorý vám dávam link vyššie. Oslava, či lepšie povedané pripomenutie si udalosti, sa začína prvý deň prvého moslimského mesiaca Muharram a vrcholí v jeho desiaty deň. Následne veriaci ešte putujú do svätého mesta Karbala, kde by sa mali dostať presne na štyridsiaty deň, kedy Husajna pochovali. Tento pútnický sviatok sa volá Arba’ín, a tak si šiiti každoročne pripomínajú udalosti v Karbale po dobu 50 dní.

Na celom svete starí rodičia odovzdávajú vnukom rodinné tradície. Rodičia musia tvrdo pracovať a nemajú na takéto veci čas, ale starý otec Husajna, prorok Mohamed sa s ním hrával, brával si Husajna na kolená a vysvetľoval mu svoje myšlienky. Husajn starého otca doslova žral, jeho názory hltal a šiiti tvrdia, že vedel najlepšie, čo to je pravá viera, pravý islam. Husajnov otec Alí (Alī ibn Abī Ṭālib) ako rašídsky kalif presunul hlavné mesto kalifátu z Mediny (Saudská Arábia) práve sem do mesta Kufa (Irak), prastarého mesta na brehoch rieky Eufrat, ktoré je dnes 170 km južnejšie od Bagdadu (ten vtedy ešte neexistoval). Alí v skutočnosti ako kalif – vodca moslimov vládol iba čosi vyše štyroch rokov a celý ten čas mal nezhody s Mu'awiyom, guvernérom obrovskej oblasti, ktorú moslimovia len čerstvo dobyli. Mu'awiya, člen Umajjovskej dynastie, vládol z Damasku územiu, ktoré sa dnes nachádza v Sýrii, Jordánsku, Palestíne a Libanone a mal teda značné financie a značnú moc.

Imáma Alího pri modlitbe vo Veľkej mešite v Kufe zavraždili šabľou napustenou jedom. Po ňom sa stal piatym kalifom jeho starší syn Hassan, ale ešte v ten istý rok 661, iba po pol roku vlády odovzdal kalifát (pod vojenským nátlakom) Mu'awiyovi a na posledných deväť rokov svojho života sa odsťahoval späť do Mediny, kde sa narodil a aj zomrel. Šiiti tvrdia, že ho otrávila jeho žena, ktorú podplatil Mu'awiya. Hassan, aj keď sa fyzicky aj povahou podobal na Mohameda, sa skôr zaujímal o ženy ako o politiku a celkovo mal šesť žien a tri konkubíny. Sunniti vnímajú Hassana ako piateho právoplatného kalifu a šiiti ako druhého imáma (po jeho otcovi Alím). Mohamedovi zvestoval Boh (Alah), aby svoju dcéru Fatimu dal za ženu práve Alímu, a tak moslimovia ich synov Hassana a Husajna považujú za svätcov tiež.

Hassan je mŕtvy a teraz na scénu prichádza jeho brat hrdina Husajn, kvôli ktorému sa Ašura koná. Po smrti Husajnovho brata Hassana, Mu'awiya vládne dlhých 19 rokov, no keď začne byť chorý, za svojho nástupcu vyberie svojho (nepodareného) syna Jazída. A tu nastáva problém. Mu'awiya totiž podpísal s Hassanom dohodu a v nej bolo explicitne napísané, že ďalšími kalifmi nebudú jeho potomkovia, no teraz ustanovil za svojho nástupcu svojho syna Jazída. Tento nepotizmus sa (nielen) obyvateľom Kufy nepáčil. Jazíd žiadal Husajna, aby mu vzdal lojalitu, sľúbil verejne vernosť, podvolil sa mu. Husajn preto uteká zo svojho rodného mesta Mediny, kam siaha moc Jezída, do Mekky, kde dostáva list od obyvateľov Kufy, aby prišiel a pomohol im navrátiť pravú vieru.

Husajn vyslal do Kufy posla, svojho bratranca Muslima (Muslim ibn Aqil al-Hashimi) a ten sa pýtal obyvateľov Kufy, či si naozaj želajú, aby Husajn prišiel. Tisíce obyvateľov Kufy s nadšením volali po vnukovi Mohamedovi a boli proti Jazídovej krutovláde, veď podľa mnohých Jazíd odbočil od pravej viery.

Bratranec Muslim poslal teda posla Husajnovi s listom od obyvateľov Kufy, nech príde. Husajn s celou svojou rodinou teda vyráža z Arabského polostrova cez púšť do mesta Kufa. No to nevedel, že medzitým Muslima zavraždili. Zložité? Toto všetko sa udialo iba päťdesiat rokov po smrti proroka Mohameda.

Husajn so svojou malou družinou, ktorú tvorí iba 74 ľudí, utáborí pri rieke 70 kilometrov severne od Kufy. Podľa šiitov dokonalý, najnoblesnejší, pravoverný hrdina, ktorý ovláda myšlienky islamu najlepšie na našej planéte doprevádza malú skupinku žien a detí, potomkov proroka Mohamed, rozhodnutý zachrániť islam a spasiť svet. Proti tretiemu imámovi stojí druhý kalif Umajjovskej dynastie, mnohotisícova armáda zlosyna Jazída.

Ide tu o príbehy, aké poznáme z gréckych bájí a povestí. Moslimovia, zdá sa mi, ovládajú každý deň svojich hrdinov, vedia, čo kto kedy povedal, ako bol oblečený a čo jedol na večeru. Keď sa zúčastníte Ašury, tak sa do týchto príbehov dostávate, lebo každý deň ich ľudia predvádzajú. Vznikajú akési amatérske ochotnícke skupiny a tie konkrétny príbeh ukazujú tak, ako ho vidia oni. Takže za daný deň vidíte aj desať variantov daného príbehu a to po dobu desiatich dní. Je to však zaujímavé, lebo inak príbeh stvárni intelektuál z Bagdadu či Nadžafu a inak skupina z ďalekej dediny, pre ktorú je púť do Karbaly najväčším sviatkom roka, či dokonca ich života.

Každopádne Husajn, pravý nástupca Mohameda, prichádza ku Kufe a zisťuje, že jeho bratranca zavraždili. Aj by sa otočil, ale v skupine má celú svoju rodinu, ktorá je aj rodinou proroka Mohameda, a synovia bratranca Muslima nechcú ustúpiť. Preto Husajn postaví stanový kemp na pustom mieste, ktoré sa dnes volá Karbala. Husajn sa týmto pádom rozhodol bojovať za spravodlivosť a vznešenú pravdu. Samozrejme, sunniti to vidia inak, veď jeho brat Hassan súhlasil s požiadavkami Mu'awiyu a podľa sunnitov bola dohoda jasná. Šiiti sa však na dohodu pozerajú ako na vynútenú a tvrdia, že Mu'awiya ju porušil prakticky vo všetkých bodoch a vrcholom bolo, keď za svojho nástupcu, teda za ďalšieho kalifa a vládcu nad všetkými moslimami ustanovil v roku 676 svojho syna Jazída.

V roku 680 na tomto mieste nebolo nič, iba púšť, dnes tu okolo Husajnovej hrobky stojí mesto Karbala so 700 000 obyvateľmi. Karbalu ročne navštevuje neuveriteľných 40-50 miliónov pútnikov. Na Arba’ín je to 18 až 30 miliónov pútnikov, počas Ašury je to 4 až 10 miliónov. Pútnici Karbalu navštevujú celoročne, tak ako Mekku. Mne sa tento rok ako šéfovi výpravy „Irak- Ašura" podarilo byť v Karbale zopár dní na vyvrcholenie festivalu a aj v ten deň, keď je mešita imáma Husajna zaplnená na maximum. Fotografie a filmy, ktoré tu vidíte, sú preto unikátne.

Husajn sa  po príchode do Karbaly snaží najprv vyjednávať a vysvetľovať, no vidí, že to nemá význam. Proti nemu stojí krutý generál Ubajdulláh, ktorému je každá vznešená idea cudzia. Vyjednávanie trvalo zopár dní, Husajnovej výprave zakázal Ubajdulláh napiť sa z rieky a oni (aj ženy, aj deti) trpeli smädom. Stojím v mešite v deň pred vyvrcholením sviatku Ašura, kedy bol smäd v Husajnovej družine už najväčší. Otcovia nesú tu v mešite na rukách svoje deti, bábätká a tie dávajú k mikrofónu a oni začnú plakať. Vtedy sa rozplačú aj chlapi, ktorí stoja vedľa mňa. Po prvý raz som zažil niečo takéto v iránskom Mašade v roku 2005 a myslel som si, že včera nejaký školský autobus padol z útesu a všetky deti sa zabili. Muži oblečení celí v čiernom srdcervúco plakali a až neskôr som zistil, že plačú nad udalosťami, ktoré sa stali v 7. storočí.

Deň pred bitkou má Husajn reč k svojim ľuďom a dáva im dovolenie vrátiť sa do Mekky. No všetci ostávajú a tým pádom spoločne súhlasia s obetovaním sa, lebo proti takej obrovskej presile nemali šancu.

Šiiti tvrdia, že Husajn sa mohol vzdať, ale on hrdinsky ide na jasnú smrť, aby ukázal silu myšlienky. Presne tak, ako ho to učil jeho dedo, prorok Mohamed.

Nakoniec na tomto mieste na desiaty deň prvého moslimského mesiaca Muharam prebehla nerovná bitka medzi pravovernými a mamonu chtivými. Medzi tými, čo chcú cez nové náboženstvo – islam – priniesť mier a raj na zem, a tými, ktorí chcú toto náboženstvo využiť vo svoj vlastný prospech. Karbala je o tom, že Husajn sa odmietne vzdať a vojsko zložené z uplatených zradcov z mesta Kufa jeho aj celú jeho rodinu pozabíjajú. Telá zohavia – odseknú im ruky a hlavy a nedovolia ich tri dni pochovať. Pre šiitov je to jasný odkaz: sunniti nasledujú zradcov, ktorým ide o peniaze a moc. Šiiti sú tými pravovernými, ktorí nasledujú jasný odkaz proroka Mohameda v jeho vnukovi Husajnovi. Všetci tí, čo sa podieľali na tejto zrade a bitke v Karbale, boli zasiahnutí božím hnevom a veľmi skoro zomierajú včítane Jazída.

Sunniti hovoria o nešťastnom incidente, respektíve o tragédii či katastrofe pri Karbale. Aj keď je rodina Mohameda v ich očiach vážená a nikdy od sunnitu nebudete počuť zlé slovo na Alího či Husajna, o rodine Husajna, ktorá bojovala v bitke pri Karbale, budú hovoriť ako o rebeloch.

Mu'awiya je v ich očiach silným a spravodlivým vládcom, ktorý podobne ako Mohamed pochádzal z kmeňa Kurajšovcov a bol dovtedy jednoznačne najdlhšie vládnucim kalifom – až 19 rokov a ktorého Alího syn Hassan za vládcu odobril. Sunniti hovoria, že Mu'awiya mohol za nasledovníka zvoliť svojho syna Jazída, veď aj Alí zvolil Hassana. Niektorí pripúšťajú, že voľba Jazída bola chybou. No pre sunnitov je kľúčové tvrdenie, že tá zrada prišla od Iračanov a nie Arabov z Arabského polostrova. Ľudia z Kufy najprv Husajna pozvali, ale potom sa tí istí ľudia proti nemu postavili pri Karbale. Husajn pred bitkou na koni prišiel k nim, vytiahol listy, čo dostal, čítal jednotlivé mená pod pozvaním do Kufy a pýtal sa: „Ste tu dnes medzi týmito vojakmi?“ A oni sa priznávali: „Áno, sú tu.“ „Vy ste ma sem pozvali, je to pravda?“ a oni odpovedali, že áno. A teraz ste ma zradili a oni odpovedali: „Áno.“

Sunniti tvrdia, že mnohotisícovú armádu, ktorá pri Karbale stála proti malej skupinke Husajnovej rodiny, tvorili prevažne ľudia z mesta Kufa, teda zradcovia. Dnes v Kufe žije 99 % šiitov. Sunniti priznávajú, že išlo o nešťastnú udalosť v histórii moslimov, ktorá ummu (rodinu moslimov) definitívne rozdelila. Sunniti tvrdia, že konkrétne príbehy, ktoré si dnes šiiti na Ašure pripomínajú, sú väčšinou vymyslené a niet pre ne žiaden dôkaz.

Niektorí šiitski pútnici, aby si pripomenuli utrpenie Husajna a jeho rodiny, sa na vyvrcholení Ašury bičujú a sekajú šabľami a ostrými nožmi. Unikátne fotografie pre silné žalúdky aj krátky drsný film môžete vidieť v mojom blogu: Najkrvavejšie festivaly sveta.

Sunniti na tento zvyk hovoria, že bičovať sa a celkovo ničiť si svoje telo je v islame haram, teda zakázané. Haram je aj fajčenie či pitie alkoholu, lebo to ničí telo tiež.

Ak sa sunniti boja, že extrémne zvyky na Ašure vrhajú zlé svetlo na islam, boja sa toho aj šiiti. Nechcú byť vykresľovaní ako násilníci či náboženskí fanatici. Preto na Ašure nechcú turistov a väčšinu nasmerujú turistov na púť, ktorá prichádza do Karbaly presne o 40 dní, na Arba‘ín.

V Iráne som tento sviatok zažil a tu ho volajú Čehellom, v preklade štyridsiaty deň. Arba’in je po arabsky štyridsať a štyridsať dní je počet dní smútku, ktoré sa praktizujú vo väčšine moslimských krajín. Arba’ín, spomienku na pohreb Husajna, niektorí považujú za najväčší pútnicky sviatok na svete a do Karbaly v tento deň prúdi (väčšinou peši) 15 až 20 miliónov pútnikov. Nie, to nie je chybné číslo, je to čosi neuveriteľné a mnohí hovoria o dvojnásobných číslach, teda až 30 miliónoch pútnikov. Len indická Kumbh Mela niekedy hlási ešte vyššie čísla.

Prial by som vám to každopádne zažiť. Ja som išiel do Karbaly necelý týždeň po tom, čo som vykonal púť do Santiaga de Compostela, ale púte do Karbaly to sú úplne iné čísla, obrovská masa ľudí.

Po zavraždení Husajna svätcovi odrezali hlavu a poslali ju umajjovskému kalifovi Jazídovi. Spoločne s hlavou putoval do Damasku Husajnov syn Alí ibn Husajn (aj -Sadžád) a Husajnova sestra Zainab či Husajnová štvorročná dcérka Ruqqaja. Jazíd ich chcel ponížiť, no oni každý deň kázali a hovorili: „my nie sme trestanci a zločinci, naopak, my sme rodina proroka Mohameada a umajjovský kalif sa týmto činom pri Karbale vzoprel Alahovi. Peniaze ho zaslepili a vydal sa zlým smerom. Pridajte sa k nám!“ O tomto putovaní a tomto kázaní je Arba‘ín. Zainab spochybnila Jazídov nárok na kalifát a práve túto ženu si šiiti veľmi vážia, lebo ona vlastne vytvorila obraz martýra Husajna a jeho obetovania sa. Ruqqaja v Damasku vo väzení zomiera a dnes kúsok od Umajjovskej mešity nájdete jej krásnu (vyčačkanú) mešitu.

Za autokratického vládcu Iraku, Saddáma Husajna boli púte do Karbaly zakázané. Počas jeho 30-ročnej vlády bola Karbala škaredým, upadajúcim, málo funkčným mestom. No mesto malo v histórii problémy neraz. V roku 1533 ho dobyli Osmanské vojská (sunniti) a naschvál neopravovali kanály, ktoré do mesta privádzali vodu z rieky Eufrat. Mesto sa postupne vyľudňovalo. V roku 1843 sa situácia zopakovala, vtedy bolo centrum šiitskej viery presunuté do mesta Nadžaf. Rok 2003 a vpád spojeneckých vojsk do Iraku bol pre šiitov v určitom zmysle oslobodením, lebo zároveň bol zosadený Saddám Husajn. Dnes sú púte v Karbale v plnom prúde, aj keď nie sú ešte v západnom svete príliš známe a tento blog je jednou z prvých lastovičiek.

Nikdy som nestrávil toľko času v jednom náboženskom chráme ako v mešite imáma Husajna. Počas troch dní som sa sem opakovane vracal a každý deň som tu trávil mnoho hodín, skoro celý deň. Bol som tu až do polnoci, o tretej ráno, ale aj na obed, poobede, prosto stále. Traja z nás dostali špeciálne povolenie a tak som sa dostal do miest, kde sa bežne nikto nedostane.

Nad mešitou, priamo nad Husajnovou hrobkou sa týči dvadsaťsedem metrov vysoký dóm úplne pokrytý zlatom. Boli sme tu hore kúsok od žiariacej kupoly, ktorá je v nižšej časti obklopená dvanástimi oknami. Celá svätyňa má šesťdesiatpäť izieb a je vyzdobená zvnútra i zvonka, pričom niektoré miestnosti sa používajú ako priestory pre výučbu. Ten komplex je obrovský, v mešite pracuje pätnásťtisíc pracovníkov a mešita má množstvo rozpracovaných projektov. Pripadalo mi to ako štát v štáte, a mešita musí mať ohromný vplyv.

Hrob samotného imáma sa nazýva Rawda, čiže záhrada a vedie k nemu niekoľko dverí. Najznámejšie sa volajú al-Qibla alebo Bab al- Dhabab. Po vstupe týmito dverami návštevník na pravej strane uzrie hrobku Habib ibn Madhahiru al-Asadímu. Habib bol spoločníkom a priateľom al-Husajna už od čias ich detstva a tiež sa radí medzi mučeníkov, ktorí obetovali svoj život v bitke v Karbale. Pokračujete ďalej, vchádzate do centra mešity, točíte sa doprava a približujete sa k samotnej hrobke. Je zakázané fotiť, môžete mať však mobil. Ja som mal špeciálne povolenie a preto sú fotografie kvalitné a snažia sa zachytiť skutočne neuveriteľnú atmosféru. Verím, že sa mi to aspoň čiastočne podarilo.

Aj fotografie z vrcholu mešity sú vzácne, lebo sem sa bežný návštevník nedostane. Takto o grandióznosti mešity a atmosfére v nej získate lepší pocit.

V roku 684 bola nad al-Husajnovou puristickou hrobkou vybudovaná mešita. Súčasná mešita bola následne postavená v jedenástom storočí a v štrnástom storočí prebehla rozsiahla rekonštrukcia múrov a dómu mešity.

Vyznávači šiitského islamu okrem Husajnovej svätyne navštevujú svätyňu Abbása, nachádzajúcu sa tiež v Karbale. Postavili ju na počesť Abú al-Fadl al-Abbása, syna imáma Alího a nevlastného brata imáma Husajna, ktorý zahynul pri pokuse priniesť počas bitky pri Karbale Husajnovej skupine vodu z Eufratu. Prichytili ho však Jazídovi vojaci a odťali mu obe ruky. Aj túto mešitu samozrejme navštevujeme.

Presná vzdialenosť medzi stredmi kopulí Husajnovej a Abbásovej svätyne je 378 metrov, čo predstavuje vzdialenosť medzi pahorkami Safa a Marwi v Mekke. Na tomto priestore sa odohrávajú muharramské predstavenia taazija (ta’zieh) a počas rituálov Ašury práve tadiaľ prechádzajú flagelantské sebabičujúce sa procesie. Keď máte tvrdý žalúdok a nevadí vám krv, určite si pozrite môj blog Najkrvavejšie festivaly sveta. V tomto je Ašura výnimočná. Na konci daného blogu nájdete aj krátky film o Ašure. Inak odporúčam pre ostatných radšej navštíviť Arba’ín.

Šiitsky islam sa presadil až v období vlády Safíjovcov medzi rokmi 1501 až 1736. Táto perzská dynastia vládla na území dnešného Iránu, Iraku a Azerbajdžanu a aby sa odlíšila, presadila šiitsky islam. Sunniti aj šiiti spoločne vyznávajú Mohameda, Korán, jedia halal a moslimky v oboch vetvách nosia hidžáb.

Proroci a modlenie:  Všetci moslimovia veria, že Mohamed je posledným prorokom v línii významných prorokov, je teda Pečať prorokov. Medzi tých najhlavnejších patrili Adam, Noe, Abrahám, Mojžiš a Ježiš. Pripadá mi, že omnoho viac o tomto nasledovníctve rozprávajú dnes šiiti.

 Každý moslim sa má päťkrát do dňa modliť: Niet Boha okrem Boha a Mohamed je posol Boží. U šiitov toto vyznanie pokračuje dodatkom: …a knieža Alí je priateľom Božím. Šiiti zvyknú niektoré modlitby spájať a tak sa modlia trikrát denne.

V mešitách sa modlia pohlavia zvlášť tak ako židia pri Múre Nárekov. No v Mekke pri Kábe sa modlia ženy aj muži spoločne.

72 panien a stoporený penis

Základom viery moslimov je učenie o poslednom súde, s ktorým nastane zmŕtvychvstanie tela i duše. Ide zároveň o vyzdvihovanie božej spravodlivosti, čo je obdobné s kresťanstvom. Na rozdiel od kresťanstva je koncepcia Neba v islame veľmi silná a v Koráne je Nebo či Raj – Džaná (Jannah) presne opísané. V rajskej záhrade na muža napríklad čaká sedemdesiatdva panien (hurisiek). Korán ide ešte ďalej a opisuje, že tieto panny majú veľké oči, sú dobre stavané s hruškovitými prsiami. Keby sa tohto popisu starší pán zľakol, Koráne mu sľúbi, že jeho erekcia bude permanentná a postačí na sto žien. Odmena za správny život na zemi je teda konkrétna. Kresťanské nebo je neuchopiteľné.

Šiiti sa do neba tešia ešte viac než luteráni. Trpia za nespravodlivosti, ktoré proti ním sunniti zosnovali v siedmom storočí, ale ktoré proti ním naďalej stroja aj dnes (spojenie sunnitov, Izraela a USA proti šiitom). Netrpezlivo očakávajú príchod Mahdího, ktorý nastolí poriadok, spravodlivosť a očistí ľud od hriechov.

Obec u šiitov vedie imám

Šiitský a sunnitský koncept spoločnosti je absolútne rozdielny. V čele šiitskej spoločnosti stojí imám. Ten má iba náboženské postavenie a nemá politickú zodpovednosť. Počas dlhého obdobia musel byť imám skrytý a sunniti nemali ani vedieť kto to je.

Naopak sunniti volia vodcu kalifátu, ktorý následne politicky a vojensky vedie komunitu, ale má len obmedzené náboženské postavenie.

Velayet-e-faqih je vedenie šiitskej obce a akýsi ochranca islamského práva. Píšem o šiitoch ako veľmi prispôsobivom spoločenstve a toto pravidlo presadil opäť až ajatoláh Chomejní v 20. storočí. Nad voleným Iránskym prezidentom je tak stále akási ochrana v podobe islamského duchovného. Takže ešte raz, koncepcia Velájat-e ​​fakíh, hovorí o tom, že všetká moc v štáte má byť konečným spôsobom v rukách znalcov islamu. Na tom je postavený systém súčasnej Islamskej republiky Irán.

Náboženské procesie či modloslužobníctvo

Šiiti majú bližšie k hrobkám, svätyniam, organizujú sem viac procesií. Majú viac rituálov než sunniti, ktorí často vidia šiitov ako modloslužobníkov (šiiti bozkávajú dvere, trámy dverí, mreže hrobiek...). Šiiti majú práve kvôli púťam omnoho viac sviatkov. Sunniti zakazujú znázorňovať svätých, ale šiiti s tým problém nemajú a práve na procesiách ich vidíte na tisícoch vlajok a bannerov.

Svadba z rozkoše iba u šiitov

Šiiti praktikujú Nikah mut’ah, teda dočasnú svadbu, ktorá je sunnitmi nazývaná svadba z rozkoše, či dokonca prostitúcia. Šiitska žena si takto môže vziať muža iba na určitú dobu a pritom nezhreší = neukameňujú ju, je to v poriadku. Šiiti sú aj v tomto prípade značne praktickí. Šiiti boli po stáročia utláčaní, malé komunity neustále bojovali. Ak chcete bojovať, potrebujete neustály prísun bojovníkov a splodiť dieťa sa žene bez muža, ktorý zomrel v boji, nepodarí.

„Haidar a čo nikah mut’ah? To funguje aj na hodinu?“ Neochotne, ale stále slušne na mňa pozrie a vysvetľuje mi. „Musíš mať dôvod. Ja mám napríklad ženu a dve deti a naozaj nemám dôvod. Keď sa udeje tragédia, manžel je martýr, vtedy áno… Inak sa to nepraktizuje, toto nie je prostitúcia. U nás to nemáme...“ vráti mi loptičku smečom späť poukazujúc, že naša spoločnosť je morálne slabšia než ich. Nikah mut’ah sa značne praktizoval v Iráne po iracko- iránskej vojne, po ktorej ostali státisíce vdov.  Pri praktizovaní dočasného manželstva sa ani moslimka necíti odstrčená. Je to praktický vynález, ktorý u sunnitov nie je možný.

Mená po „ľuďoch z domu"

Meno Mohamed má zdanlivo každý tretí sunnita a v Dubaji či Egypte sa Mohamed volá takmer každý. Ahl al-Bayt v preklade znamená ľudia domu, teda rodina Mohameda. Mená členov Mohamedovej rodiny má málo sunnitov a keď sa niekto volá ako Mohamedova dcéra, zať či ich deti, je to s veľkou pravdepodobnosťou šiit. Tu je pár príkladov šiitských mien:  Alí, Husajn, Fatima, Zajnab, Abbás, Hassan. Tieto ešte môžete u sunnitov nájsť, sám pár takých poznám. No ďalšie mená nájdete vyslovene u šiitov: Hajdar, Rabab, Reza, Mehdi, Džafar, Abdulhasan, Alireza, Taqi, Džavad, Sadžad. Typické sunnitské mená sú Abu Bakr, Aiša, Osman, Omar. Na toto rozdelenie sa môžete spoľahnúť do tej miery, ako viete, že ani na Kysuciach nikto nedá svojmu synovi meno Gejza.

Sunnitu od šiitu odlíšite pri modlitbe

Sunniti sa modlia so skrčenými rukami, kde sa dotýkajú napríklad brucha či hrude. Šiiti sa tradične modlia s vystretými rukami pri tele. Potom však majú obe ruky pred sebou vystreté, ide o takzvaný ghonút. Po mnoho stáročí sa museli šiiti schovávať a aj dnes napríklad v Bahrajne tvoria síce väčšinu, ale chudobnú väčšinu. Ak teda dnes pracujú šiiti ( z ostrovného Bahrajnu prejdete k Saudom iba cez most) vo veľkých mestách v Saudskej Arábii, praktizujú takzvanú taqiya, teda schovávanie svojej viery a modlia sa ako sunniti. No hlavný rozdiel pri slobodnom modlení je to, že šiiti používajú turbah.

Hlinená doštička = šia

Táto hlinená okrúhla doštička, kamienok sa vola turbah (v perzštine mohr) a mala by pochádzať z hliny z Karbaly. No keď niet hliny z Karbaly, dobrá je aj z Nadžafu či akákoľvek hlina. Krúžok (mám samozrejme doma a priamo z Karbaly aj z Nadžafu) sa rozdáva v mešitách zadarmo a tak musí byť jeho cena lacná. Sunniti si väčšinou pred modlitbou rozprestrú modlitebný koberček.

Keď sme sa na to, prečo používajú turbah, pýtali v Sýrii, vysvetlili nám, že dotýkať sa zeme je nečisté, veď v tej zemi je toľko šiitskej krvi. No počul som aj presne opačný názor a to, že táto doštička priamo z Karbaly má v sebe krv Husajna aj celej prorokovej rodiny, ktorá bola v Karbale zavraždená a skonala martýrskou smrťou. Keď ste šiit a ste kdekoľvek na svete, stačí priložiť čelo k tejto doštičke a cítite sa ako doma.

Šiiti a štáty, kde šiiti vládnu (Irán či Irak), nie sú na západe v obľube. Je však zaujímavé, že väčšina fundamentalistických islamských hnutí vznikla v často bohatej sunnitskej spoločnosti. Aj Al-Kájda, ISIS, Taliban či Boko Haram sú všetko sunniti. Palestínske hnutie Hamas je sunnitské a Hizballáh je šiitsky. O Hamase počas vojny v októbri 2023 hovoril Izrael ako o teroristoch a aj mnohé naše média a aj politici -diplomacia (ktorí iba opakujú to čo hovoria média) túto konotáciu prevzali. Napríklad BBC ju však odmietlo. Bol som aj v centrále Hizballáhu a hoci nie každý bude súhlasiť, aj toto hnutie pokladám skôr za radikálne politické a nie fundamentalistické. Toto je na iný blog a dlhšiu diskusiu.

Blog možno vyznieva prošiitsky, ale nemá to tak byť. Pre objektivitu som sa ho rozhodol napísať až po tom, čo som navštívil najdôležitejšie šiitske religiózne miesta, ktoré boli desaťročia no-go zónou. Priznávam, páčilo sa mi. To, o čom som doteraz iba čítal, som dnes mal možnosť vidieť naživo. V oblasti som zároveň strávil viac dní, ako je bežné, a vyslovene som sa islamu a púťam do miest južne od Bagdadu v Karbale, Kufe či Nadžafe venoval. Tiež som navštívil aj miesta, kde šiiti veria, že sú pochovaní či žili piati imámovia, ktoré sa nachádzajú severne od Bagdadu.

Podcast o Iraku nájdete v tomto odkliku, video blog o najkrajších pamiatkach Iraku zasa tu.

Možno vás to prekvapí, ale šiiti sú progresívnejší, formovateľnejší a prispôsobivejší. No zároveň sú omnoho radikálnejší a hlavne sa rýchlo radikalizujú. Protestant v Severnom Írsku má rovnaký mód záchrany a protestanti v Belfaste okolo seba vytvárali legendy, mýty, vyzbrojovali sa a napriek ubezpečeniam írskych katolíkov čakali, že ich raz väčšina napadne. Šiiti majú veľmi podobné nastavenie.

Šiiti chcú tak, ako ich hrdina Husajn, vytvoriť spravodlivú vládu a sociálnu spoločnosť, kde sa budú mať všetci jej obyvatelia lepšie. Pripadajú mi ako ľavičiari, ako socialisti. Keď sa zúčastníte púte do Karbaly, ten ohromný charitatívny rozmer hneď uvidíte. Nikde na svete som nezažil nič podobné. Aj charita v sikských chrámoch (gurudvárach) na severe Indie tu zrazu pôsobí len ako odvar.

Sunnitov je na svete omnoho viac a preto sa medzi toľkými ľuďmi vytvorí viac problémov a vyrastie tu viac problematických ľudí – narážam na teroristov. Žiadny terorista by nemal mať naše zľutovanie. Prorok Mohamed by bol smutný, keby videl ľudí z ISIS, Talibanu a islamských teroristov. Islam, to je mier. 

Priznávam, šiiti ma prekvapili veľmi pozitívne. V krajinách Perzského zálivu sa s milotou domáceho obyvateľstva príliš nestretnete. Návšteva Iránu aj Iraku však bola pre mňa veľmi milou skúsenosťou a to opakovane.

Sunniti a šiiti sú dnes nepriateľmi. Šiit nikdy neuzná kalifov a sunnita nikdy neuzná imámov. V budúcnosti ich môže spojiť spoločný (vyšší) záujem. Predsa len majú veľa spoločného a sú to moslimovia. Islam spája mnoho národov a zjednocuje dve miliardy odlišných ľudí v jednej kultúre.

Nezanevrite na šiitov kvôli tomu, že sú desaťročia vykresľovaní v našich médiách negatívne. Ide o politiku a toto je jednoznačne klamstvo spôsobené tým, že naši novinári často nemajú možnosť cestovať. Choďte sa presvedčiť sami a v Iráne sa vám bude páčiť viac než v Dubaji.

Závery v tomto epilógu sú, samozrejme, zjednodušené, ale celý blog je dostatočne rozsiahly, aby ste sa dozvedeli o šiitoch a sunnitoch viac. Snažil som sa dodať množstvo pikošiek, ktoré som objavil až po desiatkach rokov cestovania, pýtania sa a doslova hľadania za oponou.

Verím, že tento blog vám umožní dospieť k vlastným otázkam, na ktoré už odpoveď nájdete sami na svojich cestách.