Náš deň na Réunione – divoká perla prírody

Najskôr ešte vidíme roztrúsené ostrovy Seychel, ktoré opúšťame, a potom už iba nekonečná plocha vody, nad ktorou už pomaly zapadá oranžové slnko. K tomu nejaké vínko a menšie občerstvenie. Takto v skratke vyzerá naša cesta na exotický ostrov Réunion, ktorý sa ako vysoký, záchranný maják týči niekde uprostred nekonečnej vodnej plochy. Po pár hodinách letu sa zrazu pod nami ocitne zelený, Bohom zabudnutý ostrovov - vitajte na Réunione. 

Vystúpime z lietala a ocitneme sa na medzinárodnom letisku Roland Garros – pomenované po slávnom rodákovi tohto ostrova, ktorého väčšina sveta pozná vďaka tenisovému turnaju, aj keď s tenisom tento človek reálne nič nemal. Bol to pilot, no o ňom si povieme viac neskôr.
Postupne smerujeme k colničnej kontrole. Už pred ňou nás na stene víta vlajka Európskej únie. Vyťahujeme naše občianske preukazy - nič viac nám pri vstupe do krajiny ani netreba, sme totiž na území Francúzska, a teda Európskej únie! 

Kde teda Réunion skutočne patrí? Mnohí ho radia k Európe. Tým, že sa jedná o územie Francúzska (EÚ), aj mentalita miestnych a celkové fungovanie života pôsobí značne francúzsky. No pri pohľade na mapu sa táto skutočnosť prijíma o čosi ťažšie, najbližšia zem je predsa Madagaskar. Diskusia, ktorá začína hneď po pristátí.. 

Berieme batožinu, presúvame sa do autobusu, ktorý už na nás čaká pripravený pred letiskom. Na ostrove spolupracujeme so spoločnosťou, ktorá nám už dlhoročne ponúka špičkových šoférov. Tí nás budú bezpečne prepravovať krajinou celú dĺžku pobytu. 

Na hotel sa dopravíme vo večerných hodinách a nakoľko nás cesta už trochu unavila, pred ďalším dňom si treba oddýchnuť. Zajtra máme pred sebou celodenné spoznávanie tohto naozaj exotického ostrova. Je to skutočne Havaj Indického oceána – ako sme si Réunion vďaka jeho prírode a vulkanickej aktivite už zvykli prezývať. Počas nášho BUBO zájazdu ho prejdeme v podstate celý - od severu po juh, z východu na západ. 

Vedeli ste, že až takmer polovica tohto vyše 2500 km² veľkého ostrova je vďaka svojej prírode zapísaná do svetového dedičstva UNESCO? Zajtra ju uvidíme na vlastné oči. My z BUBO sme tradične ubytovaní v hlavnom meste ostrova St. Denis, len pár minút jazdy od letiska. 

Druhý deň ráno nás čaká celodenný program, kde začneme objavovať krásy ostrova. Prví na raňajky prichádzajú tí, ktorí si vopred objednali prelet helikoptérou ponad celý ostrov. Z vlastnej skúsenosti zvyknem hovoriť, že ide o jeden z najkrajších preletov helikoptérou, aký som kedy zažil. Pre klientov je to takisto TOP moment a zážitok celého zájazdu. 

Tí, čo si tento let nahlásili (lepšie je to mať zajednané vopred, v poslednej chvíli už negarantujeme voľné miesta), opúšťajú hotel už krátko po 6 a smerujú naspäť na neďaleké letisko – hneď pri ňom je hangár pre helikoptéry, odkiaľ sa štartuje. Ostatní majú ešte o hodinku spánku naviac. Po príchode do hangáru sa vypíšu jednoduché formuláre (meno, číslo občianskeho alebo pasu atď) a dostaneme stručné inštrukcie, čo si treba do vrtuľníka so sebou zobrať a trasu letu. Do vrtuľníka sa zmestí 5 ľudí + pilot/pilotka. Celý let trvá okolo 45 minút a uvidíme naozaj všetky známe miesta tohto ostrova.
Len čo sa vzdialime od rovinatého pobrežia a hlavného mesta, začíname preletom nad všetkými tromi známymi kalderami (takzvanými cirquami, sopečnými prepadlinami) ktoré obkružujú najvyšší vrchol Piton des Neiges – Cilaos, Mafate a Salazie. Helikoptérou prechádzame nádherné, zelené kaňony, vrátane tej najznámejšej – Železnej diery (Trou de Fer). A nasleduje „dotknutie“ sa najvyššieho vrcholu celého Indického oceánu – Piton des Neiges, v preklade: Snežný vrch, 3070 m.n.m. i prelet ponad jednu z najaktívnejších sopiek našej planéty – Piton de la Fournaise, ktorá je vysoká takmer ako náš Gerlach. Po celý čas nám pilot alebo pilotka rozprávali do mikrofónu, aké miesta práve oblietame a na čo sa v tejto chvíli pozeráme. Viaceré z týchto miest ešte dnes uvidíme aj zo zeme, no pohľad z hora, prelet popri zelených stenách vulkanických kaldier, má proste svoje nepopierateľné čaro: 

Niektorí si o Réunione myslia, že je tak trochu prekliaty – no nebojte sa. Je to akýsi paradox - Réunion sa dá naozaj vnímať ako zelený, nádherný raj prírody, no na druhej strane ide o vzdialený, zabudnutý ostrov, obklopený zvýšeným počtom hladných žralokov, nad ktorým sú často daždivé mračná a z miestnej sopky tu často vyteká žeravá láva... Táto kombinácia pridáva na jeho atraktivite, dobrodruhovia sa tu nudiť určite nebudú.  

Zdôrazňujem, že sa báť rozhodne netreba. Na pevnine vás predsa žralok nestretne a pravidelná trasa príležitostne stekajúcej lávy vás tiež určite nezasiahnete. No máme tu ešte aj to spomínané počasie, ktoré vie byť na Réunione nevyspytateľné, hlavne vo vyšších polohách sa mení každú chvíľu – preto si určite nezabudnúť pršiplášť. 

Spomínaný let helikoptérou tak bohužiaľ nedokáže nikto 100% garantovať. Záleží, aké bude v daný deň, v daný okamih počasie. V prípade, že by to nemalo zmysel ísť do vzduchu, sa let ruší a peniaze samozrejme každému vracajú. No šanca je myslím dosť veľká, keďže ako to na horách bežne býva, ráno je tá ne-oblačnosť vždy najlepšia a oblaky sa začnú usádzať a zakrývať krajinu až o čosi neskôr. Ráno je skrátka správny čas, kedy to väčšinou vychádza. 

Viem, aké bývajú reakcie ľudí na letisku po prelete ponad tento ostrov, no už som to myslím pochválil dostatočne... Na letisku sa k nám pripojí aj zvyšok skupiny, a tak krátko po ôsmej hodine už všetci spoločne kráčame po zemi a ideme naplno spoznávať tento zaujímavý ostrov, ktorý podľa mňa nie je ani Afrikou, ani Európou - je to jednoducho Réunion! 

„Čítal som, že sa tam zobúdza sopka,“ hovorí mi trochu vystrašene ešte na Seycheloch jeden z klientov. „Áno, zobúdza,“ pokojne odpovedám. A za posledné desaťročia sa takto zobudila už niekoľkokrát, aj nedávno a určite sa zobudí čoskoro znova. No réunionska sopka Piton de la Fournaise, o ktorej je reč a ktorá patrí medzi najaktívnejšie na svete, nie je ako z katastrofického filmu, že ju doslova urve a obrovské kusy z nej nebezpečne lietajú po celom ostrove, ktorý komplet zahltí jej popol. Nie, toto sa nestane, nebojte sa. Piton de la Fournaise je typ sopky, ktorý si ako ja zvyknem hovoriť: raz za čas popľuje a potom zase naberá slinu. Bol som na ostrove, keď sa zobudila a naozaj som o tom ani len nevedel. Chcem tým povedať, že táto sopka, hoci je jedna z najaktívnejších našej planéty, nie je až taká zúrivá a nebezpečná, ako tie, čo rozmetá výbuch – ako vo filmoch. Aj preto sa k nej bežne chodieva - je to cieľ aj našej výpravy. 

Z letiska (pri hlavnom meste St. Denis na severe ostrova), kde sme vyzdvihli ľudí z helikoptéry, smerujeme najskôr popri severnom pobreží na západ a po chvíli odbočíme hlbšie do vnútrozemia ostrova. Tu už budeme prechádzať cez polia cukrovej trstiny, banánové plantáže a iné komodity typické pre Réunion, ktoré tu začali pestovať Európania s pomocou afrických otrokov či neskôr privezených Indov (no tých je najviac na „neďalekom“ Mauríciu). Európania, Afričania i spomínaní Indovia + v menšom ešte zástupcovia ďalších kútov sveta. Stále tu môžeme nájsť bielych Európanov, čiernych Afričanov, zmiešaných mulatov, či dokonca Indov. Všetci obyvatelia Réunionu sú Kreoli. 

Najbližšiu zastávku od letiska zvyknem robiť ne benzínovej pumpe kvôli toaletám (hore na horách už také veru nebudú) i prípadnému kúpeniu si nejakej vody... či dobrého miestneho rumu neskôr na cestu, ktoré volajú „aranžé“ – ide o rum, do ktorého bolo pridané ešte ovocie, bylinky i koreniny. Nie som na sladký alkohol, nazývam ho lepidlom, ale toto je naozaj chuťovka, ktorá nestratila silu a navyše s mojimi obľúbenými príchuťami ako banán či vanilka. 

Prvá pumpa je už zhruba 40 min. od letiska – ak by niekto súrne potreboval. Druhá, kde zvyknem stáť, už na vysočine za hodinu a pol. Práve na tejto vysočine sa najviac cítim ako niekde v Európe a je až neuveriteľné, že v skutočnosti sme niekde za Madagaskarom. Po tejto pumpe už civilizácia (teda mestá a dediny) končia a čaká nás už len miestna príroda. Mimochodom, komu býva zle, zoberte si kinedril a sadnite dopredu – opakujem, Réunion je hornatý ostrov a serpentínam sa tu nevyhneme. Hodina a pol na spomínanú vysočinu a k danej pumpe – ide o jeden z najdlhších presunov dňa, čo uznajte sami, nie je veľa, no dá nám to čas povedať si viac o tomto zaujímavom ostrove! 

Réunion ma spomedzi takzvaných Vanilkových ostrovov, ako BUBO tento zájazd cez Seychely, Réunion a Maurícius nazýva, lákal kedysi najviac. Vďaka jeho vychýrenej, drsnej i krásnej prírode, ktorá vyzerá ako z filmu s Larou Croft (Tomb Raider) či z filmu, kde práve objavili King Konga. 

No jedna vec ho je navštíviť a druhá sprevádzať. „O čom zaujímavom sa tu dá napríklad hovoriť?,“ bola jedna z mojich prvých reakcii, keď mi tento ostrov pridelili k mojej Afrike. Milujem napríklad staré dejiny staroveku, stredoveku, no tu na Réunione v tých časoch ešte ani nikto poriadne nebol. Zaujímajú ma nedávne i súčasné konflikty, knihy vojnových reportérov, hľadanie príčin týchto vojen, aj preto tak rád opakovane navštevujem Blízky východ či susedný Balkán... Alebo od mala ma zaujímali zvieratá Afriky, jej mačkovité šelmy, krokodíly... no ani jedno z toho tu nenájdem. Skrátka, moje obľúbené témy tu neboli a úplne v prvom momente som úprimne nevedel, či je tento ostrov okrem svojej prírody (horám, kalderám, vodopádom) ešte nejako zaujímavý, o čom by sa dalo rozprávať a dozvedieť...

A práve Réunion ma naučil, koľko zaujímavých tém sa dá nájsť na miestach, o ktorých si to v prvom okamihu možno nemyslíme. Viete, koľko takýchto území, naozaj ďaleko od Európy, ešte patrí pod EÚ či konkrétne Francúzsku? Kde všade po svete teda ešte môžeme byť v Európskej únii? Kto sú Malgaši, zrejme prví obyvatelia ostrova, a ako sa sem pred 2000 rokmi dostali až z Bornea? Kto prví zaznačil tieto ostrovy a ako sa z púštneho národa zrazu stali takí dobrí námorníci, kde sa vôbec naučili robiť lode? Ako a prečo tento ostrov menil názvy? Viete, aký náboženský kult sa po ostrove rozšíril? Prečo tu nie sú také miesta a lagúny na kúpanie, ako ma napríklad Maurícius a prečo práve tu dochádza k toľkým útokom žralokov? Počuli ste už o deťoch plavby? Príbehy prvých moreplavcov, príbeh vanilky z Mexika a ako sa ju vraj malý otrocký chlapec naučil ručne opeľovať... A žil tu teda ten legendárny vták dodo, ktorý je na i na najobľúbenejšej miestnej značke piva? Aj keď tu nie je moc stará história a nebola tu vojna... Zaujímavých tém tu je požehnane a počas našich presunov po ostrove si mnohé k nemu aj vysvetlíme. :) 

Trochu odpočinku na spomínanej pumpe, doplniť zásoby tekutín či dobrého rumu a môžeme stúpať ďalej až nad úroveň 2000 m.n.m. Postupne sa tak výškovo z našej Malej Fatry (kde je miestna vysočina) dostaneme až nad vrcholky Nízkych Tatier – pre lepšiu predstavivosť si môžeme pomáhať aj našimi horami. Aby toho európskeho pocitu nebolo málo, začneme prechádzať cez ihličnatý les. Áno, tu, na exotickom ostrove „neďaleko“ Madagaskaru a uprostred Indického oceána. Aj keď popravde, ide o ihličnany pôvodom z Japonska. Svet je často domiešané miesto. :)

Po približne 20 minútach od pumpy zastavujeme na krásnej výhliadke s názvom Nez de Boef. Aj miestna značka nás informuje, že už sme vo výške 2050 m.n.m. a ešte budeme pokračovať... Na ľavo krásne vidno Piton de Neiges – pripomínam: s 3070 m nad morom najvyšší vrch, aký môžeme v Indickom oceáne nájsť. Potom stačí len trošku výjsť po miernych schodíkoch a na druhej stráne máme krásnu dolinu Remparts. Kto bude chcieť a je aktívny, môže si vyšľapať ešte o pár metrov vyššie na najbližší kopec. Hory, k tomu krásne, zelené doliny, kde sem-tam nejaká autom nedostupná dedinka na kúsku rovného miesta... jednoducho, Réunion. 

Po krásnych výhľadoch okolia a vysvetlení jednotlivých zákutí nie len BUBO sprievodcom, ale aj miestnym Réuniončanom, ktorý je po celý čas s nami... pokračujeme ďalej, zbierať ešte ďalšie výškové metre. Okolo nás vidíme už len nízke porasty a medzi nimi sem-tam altánok či lavičky na piknik. Miestni tu milujú rodinné pikniky. Je to priam už tradícia ostrova. Rodiny často majú svoje stále, akoby rezervované miesta. Skrátka, tá rodina chodí vždy tam, ta rodina zase tam. Ostatní o tom vedia a rešpektujú to, neobsadia ich miesto. Každý tu má to svoje. Za priaznivého počasia odtiaľto vidno oceán a pobrežie ostrova – teda výškový bod 0. Až pri tomto pohľade najlepšie pochopíte, ako vysoko sme sa už dostali. 

Ďalšou známou zastávkou, už vo výške 2300 m.n.m. – teda sme dokonca nad chatou pod Rysmi, najvyššie položenou chatou Slovenska v Tatrách, je miesto Plane des Sables. Akoby sme sa zrazu ocitli v úplne inom svete! Radi tu hráme hru, že povieme ľuďom, aby na chvíľu zatvorili oči, začneme odpočítavať od 10 a potom keď otvoria oči... tak často neveria vlastným očiam. Zrazu sme akoby na Marse či nejakej kamennej púšti. Ako je to možné, keď tu skoro stále prší? Pozeráte sa vlastne na zaschnutú a už rozpadávajúcu sa lávu, ktorá tu teda akoby vytvára takúto kamennú púšť (definíciu púšte to samozrejme nemá, len tak vyzerá). A hoci tu naozaj prší, rozpadávajúca sa láva nezadržuje dobre vodu, preto na nej ani nič nevyrastie – a tak máme „púšť“ uprostred daždivého ostrova. 

Už z okraja Plane des Sables vidíme vrchol azda toho najznámejšieho miesta ostrova – vrchol aktívneho vulkánu Piton de la Fournaise (2631 m.n.m.). Pokúsime sa dostať ešte bližšie, no bude záležať aj v akom stave je miestna cesta k sopke. Asfatlku tu robiť nechcú, len raz za rok zasypú diery a prejdú valcom... no do roka to bude rovnaké, ak nie horšie. Čiže dosť tu záleží, kedy naposledy tú cestu opravovali – ak takmer pred rokom, môže to byť problém. No skúsime to pokiaľ sa dá, nevzdávame sa! V prípade pekného počasia, kto bude chcieť, môže posledné výškové metre zdolávať po vlastných a aj takýmto spôsobom nasať okolitú krajinu. Naposledy sme sa autobusom dotrepali až k chatke, kde sa počkáme a od ktorej pokračujú niekoľkohodinové výstupy na sopku. Pekne na nej vidieť miesta, kade tiekla láva (tmavé, roztečené škvrny). Kedy to bude najbližšie? Podľa mňa čoskoro... so šťastím možno uvidíte lávu, keď tu budete. 

Keď už sme tu, dáme si dostatok času prejsť sa po hrane starého krátera a vychutnať si najaktívnejšiu sopku. Cesta ďalej na vrchol je aj v dobrom tempe min. poldňová záležitosť a na to skrátka čas nemáme, nič iné by sme už z ostrova nevideli – pozn. vrchol sopky si môžete obzrieť z vrtuľníka. No máme čas prejsť sa po okraji tohto akoby bývalého/starého krátera, z ktorého je na samotnú sopku najlepší výhľad. Kto chce, môže si k týmto výhľadom zobrať aj miestne pivo dodo, pomenované po veľkom vyhynutom vtákovi Maskarén (označenie ostrovov v tejto časti Indického ocána), ktoré predávajú na horskej chatke, sadnúť na okraj starého kráteta a vychutnať si známu sopku aj takýmto spôsobom ako niektoré miestne rodiny. 

Po návšteve slavného vulkána, o ktorého aktivite ešte eurčite budeme aj v budpcnosti počuť, sa pomaly vraciame naspäť rovnakou cestou (iná tu nie je). Jedno zaujímavé miesto sme cestou sem hore vynechali, aby sme mali čo navštíviť aj pri klesaní z miestnych hôr. Ide o vyhasnutý kráter Commerson. Diera, ktorá kedysi poskytla takú pyro-show, akú si nedokážeme ani predstaviť. Išlo o iný typ vulkánu, než je Piton de la Fournaise, ktorý len pľuje lávu. Commerson kedysi doslova vybuchol a veľké kusy z tohto krátera sú až pri tých domoch, kde sme pred pár hodinami stali na pumpe. Ako hovorím, len ťažko si tú silu Zeme a taký výbuch predstaviť... Réunion sa teda vie predviesť. 

Je pred jednou hodinou poobede, keď už pomaly schádzame z „Tatier“ a opúšťame tento kráter Commerson. Už by bolo za chvíľu na čase niečo dobré, miestne ochutnať a doplniť energie pre zvyšok dňa. A verte mi, že na tento kreolský obed sa náramne teším! Necelú hodinku odtiaľto je moja obľúbená reštaurácia La Panoramique a hoci ide o malú reštauráciu, kuchyňa je domáca a naozaj tam máte pocit, ako keby vám u seba doma varil nejaký domáci – skrátka, príjemná, rodinná, kreolská atmosféra. Za 22€ nám tu miestna rodina pripraví menu, ktoré zahŕňa predjedlo v podobe chutného šalátu, hlavný chod býva vynikajúca, domáca kari klobáska (a to ja klobásky moc nejedávam, no toto neviem odmietnuť), k tomu aj kúsky kuracieho mäsa, ryža a celé to poliate šošovicovou omáčkou – typické, lokálne, kreólske jedlo, ktoré v sebe nesie prvky z rôznych kútov sveta. Za tým nasleduje ešte domáci, ovocný koláč a k tomu všetkému aj domáci punč a vlastné réunionske víno. A kto bude chcieť, kávička na záver. Všetko menované je v cene a pre mňa nebyť neuveriteľného hotelu Constance na Mauríciu, kde neviete, čo skôr ochutnať... tak réunionsky obed by som dal určite ako gastronomické číslo jedna zájazdu, takto „len“ súťaží a konkuruje s 5-hviezdičkovým, luxusným hotelom. 

Po fajnom obede a ochutnávke miestneho vína a punču sa vyberieme 20 minút jazdy k ďalšiemu nádhernému výhľadu na miestnu krajinu – k môjmu najobľúbenejšiemu. Volá sa Belvedere de Bois Court a pod ním máme krásne ako na dlani i s vodopádom údolie Grand Bassin. 

Po nádherných výhľadoch pokračujeme zhruba polhodinu ďalej smerom dole, na juh, cez veľké mestá ostrova La Tampon, kde hneď vedľa seba zaujímavo stojí mešita a kostol, a Saint-Pierre – hlavné mesto juhu ostrova. A ak budete mať záujem, práve neďaleko neho sa nachádza miestna, známa ruméria Saga du Rhum. Cukrová trstina (ktorú z ostrova kupuje najmä Coca-cola) a rum sú neodmysliteľné súčasti tohto ostrova. Dá sa spraviť aj prehliadka výroby tejto starej rumérie, no takáto prehliadka nás čaká ešte na Mauríciu, preto je trochu zbytočné absolvovať výrobu rumu dvakrát a radšej venujeme ešte čas inej aktivite... Väčšinou si tu len odbehneme nakúpiť nejaké miestne fľašky domov, ktoré sme už vyskúšali. Okrem rumu majú v predajni fabriky napríklad aj kvalitné, chutné, réunionské čokolády či rôzne iné, zaujímavé veci a vhodné pamiatky na tento exotický ostrov. 

Po rumérii nás čaká ešte zhruba hodinová cesta pozdĺž celým západným pobrežím až na sever do hlavného mesta. Krajina už nie je tak hornatá (hory vidíme napravo) a je úrodnejšia. Čo sme si nestihli povedať zo spomenutých tém, alebo čo vás konkrétne ešte zaujíma, si môžeme dopovedať teraz. No do západu slnka máme ešte trochu čas a niektorí by sa radi osviežili na chvíľku v oceáne aj na tomto ostrove. A hoci, ako som spomínal, že Réunion nemá až toľko a takých miest na kúpanie ako trebárs Seychely či Maurícius + je to vychýrená oblasť žralokov, zopár bezpečných a vhodných miest sa tu nájde – a práve aj v tejto časti ostrova. Zastavíme teda na chvíľku ešte na jednej z pláži na západnom pobreží. Miestni tu zvyknú hrávať petang – hra francúzskych dôchodcov, ako zvyknem o nej hovoriť, kde sa snažíte dostať svoje hracie gule čo najbližšie k malej guličke a zároveň vyrážate gule ostatných protihráčov. Vyskúšate si s nimi jednu hru? Nezabúdajte, že aj oni sú francúzski dôchodcovia a hrať s nimi petang je často ako zahrať si s Brazílčanom futbal či ísť si s niekým z Etiópie zabehať. 

Potom je našim cieľom už len Saint Denis, hlavné mesto. Bývame na východnej strane ostrova, kde je letisko Roland Garros, no prichádzame zo západu, čo má aj svoju malú nevýhodu (hlavné mesto býva často v tomto čase preplnené a na križovatkách sa tvoria zápchy, čo predĺži to náš presun ešte o niekoľko minút), no má to i dve veľké výhody – vlastne uvidíte akoby celé hlavné mesto a najmä, západne od mesta je už v podstate dokončený známy cestný viadukt, popri ktorom teraz pôjdeme – ide o 12 km dlhý úsek cesty (z čoho až 5,5 km sa tiahne viadukt), ktorý stál 1,6 miliardy € a v prepočte ceny na 1 km to z neho robí najdrahšiu cestu sveta! Oficiálne otvorený je len od roku 2020. 

Aj táto najdrahšia cesta, na druhej strane sveta, sa nezaobišla bez fondov Európskej únie – keďže sú súčasťou Francúzska, EÚ, platia pre nich francúzske pravidlá, ale aj rovnaké práva, zahŕňajúc používanie fondov EÚ. Keby Réunion neostal súčasťou Francúzska a rozhodol by sa odtrhnúť a osamostatniť ako trebárs Seychely či Maurícius, asi by mohol o takejto ceste po pobreží iba snívať. Akoby asi vyzeral taký samostatný štát Réunion? 

Kto chce, môže vystúpiť priamo v meste a prejsť sa napríklad po promenáde pri oceáne. Ako to na kreolských, afrických ostrovoch Indického oceána býva, ani tu v meste nie je problém nájsť chrámy hinduistov, kresťanov (vrátane katedrály Saint-Denis) či moslimov neďaleko od seba. Do toho francúzske prvky na budovách, napríklad v podobe balkónikov. A v pozadí vysoké zelené hory, po ktorých sme dnes cestovali. Stále premýšľate, na čo sa vám toto miesto skôr podobá a kde vlastne ste – Afrika? Európa? Večer ešte môžeme vyskúšať dary oceánu i niečo miestne, kreolské, napríklad v miestnych ospevovaných reštauráciach ako Apoteek či Le Vieux Kreole. Alebo, ak už vám kreolská kuchyňa z hôr stačila, len tu v St. Denis nájdete reštaurácie s naozaj francúzskym (nie kreólskym) štýlom, veď sme predsa vo Francúzsku – jednou z nich je L'Atelier de Ben, luxusný podnik, kde môžete napríklad k morským plodom ochutnaťkvalitné, francúzske víno Chablis. Kto si už potrebuje po náročnom dni oddýchnuť pred zajtrajšou rannou cestou na Maurícius, ktorý bude o niečom inom než Réunion, môže ísť už priamo na hotel. 

Vždy na druhý deň ráno z letiska ešte pozerám na réunionske zelené hory, týčiace sa uprostred ostrova. Je to taká moja rozlúčka s touto divokou perlou prírody v Indickom oceáne. Sám stále neviem, čo si o Réunione myslieť a kam ho zaradiť... a možno to je tá chyba, že sa ho pokúšame zaradiť. A on je proste unikátny, sólo výtvor!