St. Denis – Roland Garros, kultúra a najdrahšia diaľnica Réunionu

Na St. Denis sa často v tieni krásnych prírodných scenérií zabúda, aj keď neprávom. Vďaka medzinárodnému letisku Roland Garros tvorí nielen vstupnú bránu na samotný ostrov, ale pre nás s našou BUBO skupinkou, s ktorou prilietame z afrických Seychel, aj vstupnú bránu späť do Európy.

Do krajiny sme vstúpili na občiansky preukaz, jazdíme opäť vpravo, platíme eurom. Napriek tomu, že sa nachádzame hlboko v Indickom oceáne, po Afrike akoby tu mimo exotických paliem nebolo ani stopy. Práve hlavné mesto nám ako prvé ukazuje európsku tvár ostrova.

Ak sem niekedy zavítate, predtým, než sa pustíte objavovať nádhernú tunajšiu prírodu, vyhraďte si trochu času navyše a zamierte do ulíc hlavného mesta.

St. Denis de la Réunion sa nachádza na pobreží v severozápadnej časti tohto sopečného ostrova, medzi oceánom a svahmi pohoria Roche Ecrite. To sa považuje za najvyšší bod mesta, pričom sa vyníma až do výšky 2276 metrov. Celé mesto je teda vystavané v kopcoch a už pri pohľade z lietadla na vás urobí veľký dojem.

K dnešnému dňu (20. 3. 2024) ho obýva približne 155-tisíc obyvateľov, čo je o tretinu viac ako na všetkých Seychelských ostrovoch dohromady. Populácia celého ostrova je pritom 850-tisíc obyvateľov. Zo St. Denis to robí nielen najväčšie mesto na ostrove, ale aj v rámci všetkých francúzskych zámorských departmentov a 20. najväčšie mesto vo Francúzsku všeobecne.

Práve z Francúzska prichádza na Réunion každoročne najviac turistov, ale aj prisťahovalcov, ktorí sem prichádzajú buď za prácou, alebo za príjemným strávením rokov na dôchodku. Kto by koniec koncov netúžil žiť v modernom prímorskom meste s vlhkým tropickým podnebím a priemernou teplotou 25 °C?

Domáci tu nikdy nezažijú sneh ani mráz, naopak užívajú si až 2 600 hodín slnka ročne. Čo ich ale zvykne potrápiť, sú časté zrážky - počasie sa tu dokáže zmeniť z hodiny na hodinu a ročne v meste spadne okolo 1700 mm zrážok. Ale aj práve vďaka tomu je krásne zelené a jeho čaru to ešte pridáva na sile.

Ďalšou výhodou pre francúzskych prisťahovalcov je aj to, že sa stále nachádzajú de facto na francúzskej pôde, platia pre nich teda rovnaké zákony ako doma a bez problémov sa dohovoria, keďže francúžština je jediným oficiálnym jazykom ostrova. Málokto z domácich hovorí anglicky, keďže to v každodennom živote nepotrebujú. Ak sa teda ostrov chystáte navštíviť po vlastnej osi, určite budete potrebovať Google Translator.

V roku 1669, a teda roku, kedy St. Denis vznikol, sa ešte Réunion nazýval ako Ile Bourbon, podľa francúzskeho rodu Bourbonovcov. Prvý guvernér ostrova Etienne Regnault sa rozhodol založiť nové hlavné mesto na severe ostrova - pôvodný vstupný bod, mesto St. Paul, totiž poskytovalo lepšie kotviace a poveternostné podmienky pre kotvenie lodí vo svojom zálive, ale sever ostrova mal lepšiu pôdu a vhodnejšie klimatické podmienky pre život obyvateľov.

St. Paul teda spočiatku s novým hlavným mestom zdieľalo moc, nakoniec ale úplne zaniklo a St. Denis bol v roku 1738 guvernérom Bertrand-François Mahé de La Bourdonnais udelený oficiálny štatút hlavného mesta.

Mestečko sa v priebehu desaťročí pomaličky vyvíjalo, nebola to však ľahká cesta. Jeho osud závisel na tropických cyklónoch, epidémiách, pestovaní a cenách kávy a cukrovej trstiny či výmene moci medzi koloniálnymi veľmocami. Prvým problémom bol v roku 1764 zánik Francúzskej Východoindickej spoločnosti. V rovnakom čase pestovanie kávy, ktoré zarábalo na financovanie mestských projektov a výstavby, získalo nového konkurenta - Antily. Tie sa rozhodli rozšíriť svoje poľnohospodárstvo a vyskúšať pestovanie nových plodín. Bohužiaľ pre St. Denis vrátane kávy.

Počas vlády Napoleona Bonaparteho, kedy aj samotný Réunion niesol názov Ile Bonaparte a v Indickom oceáne sa bojovalo o moc, prišla ďalšia prekážka. V roku 1810 sa Britské jednotky vylodili v blízkosti mestečka Grande Chaloupe. Behom jedného dňa bolo obsadené aj hlavné mesto a z ostrova sa stala Britská kolónia.

Prinieslo mu to však aj výhody - po tom, čo úrodu kávy zmasakrovali 2 veľké cyklóny, sa Briti rozhodli prejsť radšej na pestovanie cukrovej trstiny. Tá bola omnoho menej náchylná na výkyvy počasia, ktoré sú v týchto končinách bežné. V Európe dopyt po cukre rástol a Réunionu to prinieslo zárobky, vďaka ktorým začalo St. Denis rásť a prekvitať.

Napriek tomu, že situácia začala pre hlavné mesto konečne vyzerať dobre, nasledovala epidémia moru a otvorenie Suezského prieplavu v roku 1869. To odklonilo námorné cesty a ostrov do značnej miery marginalizovalo. Ako ďalšia udrela epidémia španielskej chrípky v roku 1919. Z vtedajších 25 000 obyvateľov hlavného mesta ju 2 000 neprežilo. Dodnes ako smutnú pripomienku tejto udalosti nájdete v meste historický morový cintorín. No a ako posledná bodka prišli 1. a 2. svetová vojna, ktoré mesto potrápili ekonomicky.

Po skončení 2. svetovej vojny sa ale karta obrátila a do mesta začali prúdiť masy ľudí z vidieckych oblastí. Z ostrova sa stal zámorský department Francúzska a začalo sa vo veľkom budovať - od rozvinutej cestnej siete cez nemocnice až po administratívne budovy. Dnes je mesto centrom obchodného, priemyselného aj politického života a okrem morového cintorína, pamätníkov a názvov ulíc tu po jeho strastiplnej histórii neostalo ani stopy.

My v BUBO prehliadku odporúčame začať v historickej časti Barachois. Práve tu, na nábreží, ktoré pôvodne slúžilo ako prístav pre obchodné lode, sa kedysi mesto zrodilo. Dokonca aj samotný názov Barachois symbolizuje pobrežnú lagúnu. Dnes sa tu nachádza príjemná promenáda obklopená palmami, na ktorú sa chodia domáci prechádzať, bicyklovať a sledovať západy slnka.

Po ľavej strane zároveň vidieť jednu z najdrahších diaľnic sveta - Route du Littoral a fotogenickú scenériu dopĺňajú aj delá, ktoré sem boli nainštalované ako pripomienka príchodu Britov. Práve z miesta, kde delá stoja, sa určuje vzdialenosť Réunionu od hlavných veľkých svetových miest ako sú New York, Londýn, Peking či Moskva.

V blízkosti diel si určite všimnete aj pamätník s veľkým dvojkrížom a nápisom „AU GENERAL DE GAULLE LA REUNION RECONNAISSANTE“. Na nábreží bol vztýčený po 2. svetovej vojne ako poďakovanie jednotkám tzv. Slobodných Francúzov, ktorí ostrov oslobodili spod vplyvu vichistického režimu. Práve vďaka tomu dnes Réunion nie je súčasťou Veľkej Británie (ani Nemecka), ale Francúzska.

Kúsok od pamätníka určite neprehliadnete sochu najvýznamnejšieho a najslávnejšieho rodáka zo St Denis- stíhacieho pilota, vynálezcu a vojnového hrdinu Rolanda Garros. Domáci obyvatelia mu nevzdali hold iba touto sochou - v meste by ste našli aj ulicu, na ktorej sa Roland v roku 1888 narodil a ktorá sa na jeho počesť dnes nazýva Rue de Garros. Jeho zaujímavý príbeh vám približujeme aj v našom fóre Roland Garros - najslávnejší rodák Réunionu.

Všetky pamätníky a sochy na nábreží uzatvárajú námestíčko, ktoré je nazývané podľa koloniálneho správcu Mahé de Labourdonnais. V minulosti tu stála dokonca aj jeho socha. Keďže bol ale veľkým zástancom otroctva, v roku 2023 bola odmontovaná a presunutá na iné miesto.

Námestie býva dejiskom koncertov, vianočných výstav, ale aj demonštrácií, ktoré väčšinou začínajú vo vyššej časti mesta pri botanickej záhrade a končia tu, pred budovou Prefektúry la Réunion. Tieto dva body spája najznámejšia ulica v meste, Rue de Paris, ktorou sa vydáme pokračovať v našej prehliadke.

Každý, kto v minulosti niečo znamenal a mal dostatok peňazí, chcel bývať práve na tejto ulici. Dodnes tu nájdeme nádherne zachované kreolské vily, administratívne budovy, pamätníky a múzeá.

Ako prvé prechádzame okolo malého parku s detským ihriskom. Vyzerá nenápadne, v minulosti ale zohral dôležitú úlohu. Práve na mieste, kde sa nachádza, bolo 20. decembra 1848 vyhlásené zrušenie otroctva. 20. december domáci oslavujú ako štátny sviatok.

Na opačnej strane cesty si všimnete ďalší malý parčík s bustou básnika Leconte de Lisle a tiež McDonalds. Určite ho neprehliadnete - umiestnený v starej koloniálnej budove je tak trochu ako päsť na oko.

Po tom, ako minieme McDonald´s, nám do očí udrie Stĺp víťazstva- nádherný mramorový stĺp s nápisom 1918 a so sochou anjela s vavrínovým vencom na hlave, ktorý zdobí kruhový objazd v strede hlavnej ulice. Cestou k nemu sa ešte zastavíme pri hlavnej Katedrále katolíckej diecézy v St. Denis, ktorá bola postavená v roku 1832 a spolu s s Komormi , Mauríciom a Seychelami je členom biskupskej konferencie Indického oceánu. Napriek tomu, že je budova aktuálne v rekonštrukcii, vieme na chvíľočku nazrieť dnu. Nezdržíme sa ale dlho a už mierime k Stĺpu.

Ten bol vystavaný ako vojnový pamätník venovaný padlým v 1. svetovej vojne, v ktorej zahynul aj Roland Garros. Umiestnený tu nie je náhodou - stojí priamo pred budovou starej radnice. Tá sa dnes tak isto rekonštruuje a momentálne zíva prázdnotou, na jej nádvorí ale hrdo vlajú 4 rôzne vlajky: vlajka Francúzska, Európskej únie, mesta St. Denis aj neoficiálna vlajka Réunionu. Spoločne vytvárajú ikonu a jedno z najviac fotografovaných spotov hlavného mesta.

Ako ďalej pokračujeme po Rue de Paris, v diaľke vidíme 2. najstaršiu mešitu vo Francúzsku - mešitu Noor-e-Islam, čo v preklade z arabčiny znamená „svetlo islamu“. Prvýkrát bola postavená v 90. rokoch 19. storočia, teda ešte 21 rokov predtým, ako bola vystavaná prvá mešita v Paríži. Staršiu by ste v rámci Francúzska našli už iba na ostrove Mayotte.

Za jej vznik sa zaslúžili prisťahovalci z Indie - obchodníci, ktorí prišli z južného indického štátu Gudžarát. Šiesti z nich kúpili na dnešnej ulici Rue du Maréchal-Leclerc budovu, ktorá slúžila miestnym moslimom ako neformálne pietne miesto ďalších 10 rokov. V roku 1898 získali od guvernéra povolenie na stavbu mešity a o 7 rokov neskôr už bola slávnostne otvorená modlitebňa pre 150 veriacich.

V 60. rokoch ju ale postihol požiar, ktorý sa údajne rozšíril z vedľajšieho obchodného priestoru a úplne zničil celú drevenú fasádu. Moslimovia z Réunionu začali zháňať financie na jej opravu a skúpi naozaj neboli - niektorí obchodníci individuálne darovali až 3 milióny frankov! Na celú prestavbu sa vyzbieralo dokonca až 15 miliónov, vďaka ktorým bola v roku 1979 dokončená mešita v takej podobe, ako ju vidíme dnes.

Napriek tomu, že dnu nemáme povolený vstup, obdivujeme aspoň z diaľky jej krásny 32 metrový minaret, ktorý váži až 1 tonu a bol navrhnutý tak, aby odolal aj tropickému cyklónu. Veriaci, ktorí sú sunniti, sú z neho okrem piatku zvolávaní k modlitbám iba raz. Nie preto, že by im to niekto zakázal - zodpovední za mešitu sa sami vyjadrili, že nechcú rušiť svoje okolie a pokojnú atmosféru v meste. Noor-e-Islam je každopádne jednou z jeho najkrajších ozdôb a v roku 2005 ju dokonca navštívil aj Nicolas Sarkozy, vtedy ešte ako francúzsky minister vnútra.

Pokračujeme a na každom kroku míňame krásne, historicky pôsobiace koloniálne vilky. Aj keď v nich dnes sídlia notárske úrady, kancelárie a ubytovania, väčšina z nich je zaradená medzi historické pamiatky Réunionu a ak by sa teda ich majitelia rozhodli ich prestavať, musia to urobiť tak, aby zachovali ich pôvodný vzhľad. Na ich vonkajším múroch nájdete tabuľky, ktoré rozprávajú príbeh každého domu a zároveň aj QR kód, ak by ste si chceli bližšie informácie prečítať neskôr online. My sa zastavujeme pri najznámejšej vile v celom meste- vile Déramond, známej aj ako vila Déramond-Barre.

Postavená bola na pozemku, ktorý patril Francúzskej Východoindickej spoločnosti ešte v predvečer Francúzskej revolúcie. Počas svojej existencie vystriedala niekoľko slávnych majiteľov. Narodil sa v nej napríklad princ básnikov Leon Dierx, po ktorom bolo pomenované múzeum, ktoré neskôr navštívime.

Začiatkom 20. storočia vilu odkúpil lekár Octavian Déramond, ktorého meno dnes budova nesie. Jeho vnuk, Raymond Barre, ktorý sa narodil v roku 1924, tu strávil prvých 20 rokov svojho života. Počas 2. svetovej vojny ho potom v rámci mobilizácie poslali na Madagaskar a neskôr sa z neho stal francúzsky premiér.

Samotná vila je od roku 1983 majetkom departmentu Réunion a bolo dokonca možné ísť sa pozrieť do jej vnútorných priestorov. Od obdobia pandémie Covid 19 je ale táto možnosť zrušená a budovu teda môžeme obdivovať iba z vonku.

Od vily Deramond smerujeme práve k spomínanému múzeu Leona Dierxa. Ďalšia pomerne malá vila, ktorá ukrýva diela umelcov ako Pablo Picasso, Paul Gauguin, August Renoir či maliar z Montmartru Georges Michel. Našli by ste tu tiež výstavy fotografií, sôch, diel od lokálnych umelcov či výstavy súčasného umenia.

Zaujímavá je aj samotná budova múzea, v ktorej pôvodne sídlilo biskupstvo. Až začiatkom 20. storočia dvaja priatelia z detstva narodení na Réunione, Georges Athenas et Aime Merlo (spisovatelia, ktorí tvorili pod pseudonymami Marius a Ary Leblond) iniciovali projekt múzea a umeleckej galérie, získali súhlas Koloniálnej rady a rezidenciu biskupstva pretvorili. 

Sprístupnili múzeum verejnosti a pomenovali ho po Leonovi Dierxovi – najznámejšom básnikovi, maliarovi a sochárovi z Réunionu. Ak by ste ho chceli navštíviť, vyhnite sa pondelkom - v tie býva múzeum zatvorené.

Našou poslednou zastávkou je botanická záhrada, ktorá slúži ako verejný park a zároveň uzatvára ulicu Rue de Paris - štátna záhrada Jardin de L´État. Rozprestiera sa na ploche 4 hektárov a poskytuje obyvateľom mesta aj turistom príjemné miesto na prechádzku, nedeľné pikniky aj hudobné a umelecké festivaly. Okrem toho, že je domov 50 rôznych druhov stromov (vrátane afrického baobabu, mangovníkov, tamarindových stromov atď.), nájdete tu aj prírodovedné múzeum, ktoré pravidelne organizuje tematické exhibície pre verejnosť.

Historicky dodnes nevedia s istotou povedať, kedy presne záhrada vznikla. Isté je, že na jej mieste sa v minulosti najskôr nachádzala tzv. Kráľovská záhrada liečových rastlín, ktorá bola založená v roku 1635 a už tá bola spojená s prvým prírodovedným múzeom.

Súčasnú záhradu založil neskôr Pierre Pouvre, niekedy medzi rokmi 1764 až 1784. Predtým, ako bol akýkoľvek druh rastliny introdukovaný do voľnej prírody na ostrove, bol najskôr vysadený práve tu, aby sa zhodnotilo, či bude schopný v klimatických podmienkach Réunionu prežiť. Mnohé boli dovezené z Madagaskaru, Európy, niektoré druhy stromov dokonca až z Japonska.

V polovici 19. storočia by ste tu už našli viac ako 2 000 druhov rastlín, ktoré boli spísané do katalógu záhradných rastlín. Jardin de L´État bola toho času jednou z najzaujímavejších botanických záhrad na celej južnej pologuli. Svoje čaro dodnes rozhodne nestratila a s našou skupinkou sme si práve tu urobili pekný a pohodový záver našej prehliadky.

Napriek tomu, že hlavné mesto Réunionu nie je hlavným ťahačom turistov na ostrov, za návštevu určite stojí a počas pohodovej, približne hodinovej prechádzky si prídu na svoje milovníci prírody, umenia, architektúry, histórie aj dobrého jedla. Než sa teda pustíte objavovať vychytené turistické miesta, určite mu venujte chvíľu času. Jeho atmosféra vás určite tiež dostane!